Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

73S/20/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Sierra Enterprises, s.r.o., so sídlom Fiľakovská cesta 285, 984 01 Lučenec, IČO: 36 047 856, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100470124/2021 zo dňa 22. marca 2021, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota (ďalej len „správca dane“) vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty Sierra Enterprises, s.r.o., Fiľakovská cesta 285, Lučenec (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Výsledkom daňovej kontroly bol protokol z daňovej kontroly z 20.12.2019. Následne dňa 12.01.2021 správca dane vydal rozhodnutie č. 100043051/2021, ktorými podľa o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 6 426,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2018, pričom daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.10.2018 bola 5 696,48 Eur a daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola 12 122,48 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane poukázal na to, že najväčšie zdaniteľné plnenia realizované v kontrolovanom zdaňovacom období predstavovali poskytnutie služieb - odstraňovanie kalov a čistenie ORL pre odberateľov PRP, s.r.o., Tomášovce, U.S. Steel Košice, s.r.o., FOMAX, a.s., Bratislava, EVROVEA SK, a.s., Košice. Manuálne práce deklarované žalobcom ako súčasť procesu čistenia ORL poskytnutého pre vyššie uvedených odberateľov mali byť zabezpečené subdodávateľským spôsobom spoločnosťou Správa objektov, s.r.o., Banská Bystrica. Vo vzťahu k daňovému subjektu Správa objektov, s.r.o. správca dane zistil, že táto spoločnosť podávala negatívne daňové priznania od prvého mesiaca registrácie platiteľa dane po dobu 18 mesiacov až do mája 2018, následne v mesiacoch jún 2018 až december 2018 vykazovala v daňových priznaniach na DPH zdaniteľné plnenia v státisícových čiastkach, pričom ale vykazovala mesačne minimálnu daňovú povinnosť v čiastkach do 50,- Eur, v roku 2018 nemala žiadnych vlastných zamestnancov, daňové priznanie k dani z príjmu a účtovná závierka za rok 2018 neboli podané, v kontrolovanom zdaňovacom období mala jediného konateľa H. Q., ktorý poštové zásielky nepreberal, v januári 2019 ukončila činnosť a od 16.01.2019 ostala bez konateľa, čo

nemožno vzhľadom na rozbehnutú ekonomickú činnosť s dosahovanými vysokými obratmi považovať za štandardné podnikateľské správanie. Vo vzťahu k správcovi dane je nekontaktná a správca dane nemá vedomosť akú ekonomickú činnosť táto spoločnosť reálne vykonáva. Od 08.08.2019 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené oznámenie o začatí konania o zrušení spoločnosti bez likvidácie. Zároveň správca dane mal k dispozícii všetky zdaniteľné plnenia deklarované v daňových priznaniach spoločnosti Správa objektov, s.r.o., ktorá prijala od spoločnosti Virtus - 9, a.s., Banská Bystrica, ktorá je spoločnosťou bez reálneho sídla, na jej adrese sa nachádza starý rodinný dom bez označenia názvu spoločnosti, v ktorom bývajú občania rómskej národnosti a o uvedenej spoločnosti nemajú žiadnu vedomosť. Táto spoločnosť rovnako nemala žiadnych zamestnancov a jej predseda predstavenstva je na adrese svojho trvalého pobytu uvedeného v obchodnom registri nekontaktný. Ani táto spoločnosť si neplní svoje povinnosti voči správcovi dane, nepodáva daňové priznania, ani kontrolné výkazy a dňom 31.11. 2018 jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Spoločnosti správa objektov, s.r.o. a Virtus - 9, a.s. sú úzko personálne prepojené osobami Q. Y. a H. Q., čo vyplýva z obchodného registra. Vzhľadom na zistené skutočnosti zvyky na strane správcu dane pochybnosti o reálnom uskutočnení týchto dodaní a o pravdivosti údajov uvedených v predložených faktúrach, v dôsledku čoho správca dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku zaslal žalobcovi výzvu z 17.09.2019, ktorou ho vyzval na predloženie dôkazov preukazujúcich reálne dodanie služieb/prác s deklarovanými faktúrami vystavenými v mene dodávateľa Správa objektov, s.r.o. Na základe tejto výzvy žalobca ako dôkaz reálneho uskutočnenia preverovaných dodaní predložil správcovi dane elektronické podanie, objednávky s prílohami pod názvom Realizácia prác. Následne bolo uskutočnené ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo vypočutie svedka - H. Q., bývalého konateľa spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Následne správca dane vykonal ústne pojednávanie aj s konateľom žalobcu V.. X. R. ako aj za účelom svedeckej výpovede O. S. - S., ktorá bola taktiež konateľkou spoločnosti Správa objektov od konca roka 2017 približne do roku 2018. Správca dane tieto svedecké výpovede vyhodnotil v tom zmysle, že svedkovia síce vedeli, že vykonávali funkciu konateľa, avšak o reálnej činnosti a s úlohami spojenými s touto funkciou nevedeli v podstate nič, nikdy v spoločnosti neboli, resp. uviedli, že išlo o spoločnosť bez reálnej ekonomickej činnosti, na základe čoho dospel k záveru, že týmito svedeckými výpoveďami buď nezískal žiadne informácie, resp. išlo o zapožičanie mena O. S. - S. za účelom zápisu funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, a teda fiktívnu osobu konateľa bez právomoci. Správca dane hodnotil ďalej aj faktúry vystavené v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o., pričom nie je známe kto ich vystavil a opatril pečiatkou a tieto faktúry neobsahovali informácie, ktoré sa na účely preukázania zdaniteľných plnení požadovali. Správca dane uzavrel, že spoločnosť Správa objektov, s.r.o sa javí ako fiktívna spoločnosť zastávajúca pozíciu fakturanta bez ekonomickej opodstatnenosti fakturácií, pričom žalobcom predložené faktúry obsahujú nepravdivé údaje a sú čelovo vystavené v snahe získať daňovú výhodu v podobe uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty. Podľa jeho názoru neboli služby a práce reálne dodané tak, ako to predloženými faktúrami deklaruje žalobca. V ďalšom obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia sa správca dane venoval nezrovnalostiam pri zákazkách pre jednotlivých odberateľov EUROVEA SK, a.s. Košice, U.S. Steel Košice, s.r.o., FOMAX, a.s., PRP, s.r.o. Tomášovce. Vzhľadom na obsah a formu vyjadrenia žalobcu k výzve správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich reálne dodanie služieb a prác správca dane dospel k záveru, že vierohodnosť a preukaznosť týchto podkladov je aj vzhľadom na výsledky preverovania a zistenej nezrovnalosti a nízku vierohodnosť všetkých ostatných dôkazov, nedostatočná na jednoznačné preukázanie reálneho uskutočnenia sporných dodaní prác vyfakturovaných v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Správca dane v časti „Závery správcu dane po daňovej kontrole“ uviedol, že žalobca síce predkladá listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, čím si splnil svoju formálnu povinnosť, to ale neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty v zmysle a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom daňové orgány sú oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto dôkazov preverovať. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle Daňového poriadku, pričom hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo. Preverovaním a hodnotením všetkých získaných dôkazov sa však tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo, nakoľko nebolo preukázané, že služby vyfakturované spornými faktúrami boli skutočne spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. dodané. Ak správca dane spochybní deklarované zdaniteľné plnenie je v zmysle Daňového poriadku na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, vyvrátil, inak nie je možné uplatnený nárok na odpočítanie dane priznať. Žalobca nepredložil také relevantné dôkazy,

ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie služieb tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch, čím nezvládol dôkazné bremeno. Preverovaním vierohodnosti faktúr vystavených v mene subdodávateľa Správa objektov, s.r.o. Banská Bystrica za poskytnuté práce - odstránenie kalov z čistenia ORL bola ich vierohodnosť spochybnená, čím zo strany žalobcu nebola splnená jedna zo zákonných podmienok uplatnenia odpočítania dane, nakoľko právo na odpočítanie dane podľa si môže platiteľ uplatniť, ak má od platiteľa faktúru vyhotovenú podľa citovaného zákona. Zároveň v súvislosti s preverovanými dodaniami nebolo preukázané ich reálne dodanie, čím na strane dodávateľa Správa objektov, s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti, ktorá v zmysle vzniká dňom dodania služby. Nakoľko právo odpočítať daň v zmysle citovaného zákona vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, je jednoznačné, že z deklarovaných dodaní služieb právo na odpočítanie dane žalobcovi nevzniklo. V ďalšej časti prvostupňového rozhodnutia sa správca dane zaoberal námietkami žalobcu. V záveroch uviedol k svedeckým výpovediam svedkov Q. O. a Q. F., že v týchto výpovediach sa okrajovo uvádza meno pána Q., konateľa spoločnosti Správa objektov, s.r.o., čo je jedinou spojitosťou medzi zabezpečovanými prácami a menovanou spoločnosťou. Ani jeden zo svedkov nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že výkon prác zabezpečovali v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o., ale práve naopak v zmysle ich výpovedí, ani oni sami, ani zabezpečení robotníci nemali so spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. uzatvorený žiadny pracovnoprávny, obchodný, ani iný vzťah. Správca dane dospel na základe svedeckých výpovedí k záveru, že svedkovia Q. O. a Q. F. mohli byť účastní na zabezpečovaní manuálnych prác pre žalobcu, avšak svojimi výpoveďami, ani inými relevantnými dôkazmi nepreukázali, že predmetné práce boli jednoznačne vykonané žalobcom. Podľa žalobcu manuálne práce v podobe odstránenie kalov vyfakturované spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. neboli touto spoločnosťou reálne dodané, preto v súvislosti s týmito službami tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle zákona a zároveň nevznikla daňová povinnosť ani inej osobe, nakoľko práce v zmysle zistení správcu dane boli vykonané fyzickými osobami (rómami), ktorí v zmysle citovaného zákona nie sú zdaniteľnou osobou a ani platiteľom. Nakoľko v súvislosti s dodaním predmetných manuálnych prác bola spochybnená vierohodnosť faktúr a zároveň pri týchto službách nevznikla daňová povinnosť, žalobca nesplnil zákonné podmienky odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 100470124/2021 zo dňa 22.03.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po ozrejmení obsahu podaného odvolania, ako aj zisteného skutkového stavu plynúce z prvostupňového rozhodnutia správcu dane a z obsahu administratívneho spisu uzavrel, že je zrejmé, že žalobca nesplnil podmienky na odpočítanie dane ustanovené v Pri posúdení práva na odpočítanie dane správca dane podľa jeho názoru správne vychádzal z dikcie ustanovení zákona, podľa ktorého je platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný postupovať pri uplatnení práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení zákona, ktoré určujú, kedy vzniká právo na odpočítanie dane, za akých podmienok je možné daň odpočítať, kedy je možné uplatniť právo odpočítania dane a v ktorom zdaňovacom období. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie dane. Správca dane pri vydávaní predmetného prvostupňového rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, ktorý preveril u daňového subjektu a zároveň ho preveril prostredníctvom vykonaného dokazovania, pričom počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania umožnil žalobcovi, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr u dodávateľa Správa objektov, s.r.o. Správca dane viedol dokazovanie a preveroval nárok uplatnený žalobcom, pričom dôkazy o dodaní tovaru dodávateľom Správa objektov, s.r.o. nezískal. Túto skutočnosť preukazujú zistenia a dôkazy získané v rámci daňovej kontroly, ktoré sú jednoznačným a dostatočným spôsobom uvedené v protokole z daňovej kontroly a rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí. Správca dane dôkazy získal zákonným spôsobom v zmysle Daňového poriadku, pričom dôkazmi, ktoré potvrdzujú prijatý záver správcu dane sú skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly. Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu prác dodávateľom Správa objektov, s.r.o. tak ako deklaroval predloženými dokladmi. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že rozhodnutie bolo v súlade so zákonom a so skutkovými okolnosťami doručované prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb a taktiež k námietke nedostatku výroku prvostupňového rozhodnutia uviedol, že obsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého

sa rozhodovalo, ktorým bolo v tomto prípade ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého bol vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie z dôvodu porušenia ustanovení Rovnako tam bola uvedená lehota plnenia vrátane sumy na uhradenie vyrubeného rozdielu dane, to znamená správcom dane vydané rozhodnutie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti a bolo vydané v súlade so zákonom. Namietanému nedostatku rozhodnutia o náhrade nákladov správy daní uviedol, že z predloženého spisu ako aj z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by si niektorý z účastníkov konania uplatňoval náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou. K ďalšej námietke uviedol, že zo zistených skutočností vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľných plnení - dodanie čistiacich prác deklarovaný dodávateľom Správa objektov s.r.o. nebolo preukázané. Podľa zistení správcu dane, táto spoločnosť na adrese sídla v Banskej Bystrici nesídli, tento dodávateľ nepreukázal uskutočnenie žiadnych zdaniteľných plnení, ktoré mali byť dodané pre žalobcu, nemal žiadny majetok, zamestnancov, so správcom dane nespolupracoval a ani jeho konateľ za obdobie roku 2018 nepodal ani daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby. Ani spoločnosť Virtus9, a.s., s ktorou spoločnosť Správa objektov, s.r.o. ako jedinú evidovala v podanom daňovom výkaze ako dodávateľa, na adrese nesídlila, so správcom dane nespolupracovala, nemala zamestnancov, nepredložila žiadne dôkazy a dôkazy o uskutočnení zdaniteľných plnení za preverované zdaňovacie obdobie september 2018, ani nepodala daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty. Skutočnosti v prospech žalobcu neboli získané ani vyjadreniami svedkov H. Q., O. S. - S., Q. F., Q. O., pretože z výpovede vyplýva, že práce mali byť vykonané nešpecifikovanými občanmi rómskeho pôvodu, pričom nebolo preukázané, že títo skutočne práce vykonávali v mene dodávateľa Správa objektov, s.r.o., že boli jeho zamestnancami alebo v inom obdobnom vzťahu, práve naopak zo zistení vyplýva, že dodávateľ Správa objektov, s.r.o. nemal žiadnych zamestnancov a tieto nešpecifikované osoby mali byť platené v hotovosti a dokonca konateľom žalobcu, z čoho teda oprávnene vyplýva pochybnosť o zapojení spoločnosti Správa objektov, s.r.o. do výkonu prác. V dokazovaní nebolo preukázané, že týchto prác sa zúčastnil H. Q. ako konateľ spoločnosti Správa objektov, s.r.o., ani O. S. - S. a tiež Q. F., Q. O. a Q. Y., pretože zo žiadnych dôkazov nevyplývalo, že sa tieto osoby skutočne podieľali na dodaní predmetných prác a to ani z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca. Nebolo preukázané ani, že tieto osoby skutočne vykonávali ekonomickú činnosť v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Na základe týchto skutočností tak nebolo preukázané, že v preverovanom období spoločnosť Správa objektov, s.r.o. vykonávala vôbec nejakú reálnu ekonomickú činnosť a uskutočňovala reálne zdaniteľné plnenia. Nebolo tak preukázané, že k dodaniu zdaniteľných plnení pre žalobcu došlo. Ani samotný žalobca svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných dodávateľom Správa objektov, s.r.o. Žalovaný zdôraznil, že právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, toto právo vzniká vtedy, ak je preukázané, že plnenie bolo uskutočnené a to práve osobou uvedenou na týchto faktúrach, pričom dôkazné bremeno na preukázanie týchto skutočností má daňový subjekt. Neobstoja preto ani tvrdenia žalobcu, že závery správcu dane nevychádzajú zo zisteného skutkového stavu. Z ustanovenia jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnených uplatnených nárokov na odpočítanie dane vychádzal nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt práce prijal, alebo akým spôsobom ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenie daňového subjektu o tom, že práce boli dodané deklarovaným dodávateľom Správa objektov, s.r.o. Samotná existencia faktúry na ktorej je uvedená daň a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane ak nie je podložená reálnym dodaním služieb - prác nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania služieb, vznik daňovej povinnosti a následné právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke vystavenou dodávateľskou faktúrou, ale aj po obsahovej reálnym preukázaním dodania služieb v tomto prípade. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačne vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Ani samotné faktúry vrátane objednávok, potvrdení o prevzatí prác nepreukázali, že práce boli dodané dodávateľom Správa objektov, s.r.o. Záverom sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane, že v danom prípade došlo k porušeniu ustanovení a po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a predloženého spisového materiálu, skutočností zistených v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní a odvolacích námietok dospel k záveru, že správca dane postupoval v konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil

všetky dôkazy podľa svojej úvahy, ako každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia pre podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, nakoľko správca dane opakovane a sústavne porušoval ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa doručovania elektronickými prostriedkami, nakoľko ani napadnuté rozhodnutie nebolo žalobcovi doručené zákonom ustanoveným spôsobom, t.j. elektronickými prostriedkami. Orgány finančnej správy komunikovali s daňovými subjektami, resp. s účastníkmi správnych konaní elektronickými prostriedkami, je to elektronická komunikácia daňových a colných úradov v rámci správnych konaní s odkazom na webové stránky www.slovensko.sk <http:// www.slovensko.sk>, resp. www.financnaspráva.sk <http://www.financnaspráva.sk>, ktoré využívajú duálne doručovanie. Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že správca dane doručoval písomnosti žalobcovi v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku - § 30 ods. 1, § 32 ods. 1, 3, 4, 7, 8, § 14 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku. Ďalej uviedol, že správca dane svojím postupom v rámci vyrubovacieho konania porušil zásadu zákonnosti a právnej ochrany v zmysle § 3 ods. 1, 3 Daňového poriadku, čím zaťažil daňové konanie takými vadami, ktoré spôsobili nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, nakoľko už samotný postup správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia je v rozpore so základnými zásadami Daňového poriadku, čím správca dane zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, keďže žalobcovi odňal možnosť vyjadriť sa k všetkým dôvodom rozhodnutia, čo je umocnené aj tým, že správca dane po posledných výsluchoch svedkov v rámci vyrubovacieho konania nepristúpil k prejednaniu dôkazov a oboznámeniu žalobcu so závermi správcu dane, čo mal správca dane učiniť ešte pred vydaním rozhodnutia a o čom mal spísať so žalobcom zápisnicu. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal podstatné dôvody vo vzťahu k absencii zákonných náležitostí výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. S poukazom na § 63 ods. 1, 2 a 3 písm. d/ Daňového poriadku namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia je zjavne zmätočný a nezákonný, keďže vo výroku absentujú podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, a to rozhodnutie o nákladoch správy daní a rozhodnutie vo veci s uvedením konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Správca dane vo výroku prvostupňového rozhodnutia podľa žalobcu neuviedol, v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu žalobcovi určil uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti, ako aj s prípadným protiprávnym konaním. Vo výroku rozhodnutia sú podľa jeho názoru uvedené len ustanovenia jednotlivého kompetenčného predpisu a procesného predpisu, pričom len z kontextu odôvodnenia rozhodnutia sa žalobca môže domnievať, že údajné protiprávne konanie spája správca dane s ustanovením Zdôraznil, že správca dane tak vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia zákona o DPH žalobca porušil a zároveň absentuje konkrétne ustanovenie zákona o DPH viažúce sa na vznik daňovej povinnosti. Ďalej uviedol príkladmo obsah výroku, ktoré malo prvostupňové rozhodnutie podľa jeho názoru obsahovať. Touto námietkou sa podľa jeho názoru žalovaný vôbec nezaoberal a nevysporiadal a snažil sa tak neprípustne zhojiť tento nedostatok rozhodnutia správcu dane. Žalobca následne namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a právna argumentácia bola nesprávna. Podľa žalobcu správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav a relevantné okolnosti, nevykonal dôkazy v potrebnom rozsahu a preto takto nazhromaždené dôkazy neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery správcu dane. Napadnuté rozhodnutie je potrebné vnímať ako predčasne vydané, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu, pričom konanie správcu dane v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní bolo ovplyvnené aj časovou tiesňou v súvislosti s blížiacou sa určenou lehotou na rozhodnutie. Mal ďalej za to, že správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie predčasne aj z toho dôvodu, že sa blížil koniec určenej lehoty na meritórne rozhodnutie, ktorá bola odvolacím orgánom predĺžená až o 6 mesiacov. Predčasnosť vydania rozhodnutia je založená aj na tej skutočnosti, že správca dane neumožnil žalobcovi po vykonaní dokazovania vo vyrubovacom konaní sa v rámci tzv. záverečného prejednania dôkazov vyjadriť k prijatým záverom správcu dane a týmto dôkazom, pričom správca dane s daňovým subjektom tieto dôkazy pred vydaním meritórneho rozhodnutia neprerokoval, čím porušil svoju povinnosť v zmysle Daňového poriadku. Ďalej mal správca dane za to, že celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok

tovaru spolu s posúdením vynaloženia dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia všetkých podmienok na uplatnenie odpočítania dane je možné až po odstránení všetkých procesných pochybení na strane správcu dane a následného objektívneho vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z viacerých konštatácií správcu dane ako aj žalovaného v rozhodnutiach je podľa žalobcu možné vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov na samotné vyhodnotenie dôkazov a prijaté nelogické závery a vyslovené tézy bez argumentov a absenciu logických a odôvodnených správnych úvah. Poukázal na výňatky z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde si podľa jeho názoru žalovaný vytvoril správnu úvahu, ktorá je v rovine téz bez argumentov, nakoľko z obsahu administratívneho spisu a to najmä z obsahu svedeckých výpovedí v žiadnom prípade nemožno prijať nižšie uvedené závery a správne úvahy. Taktiež žalovaný často tvrdí, že niektoré výpovede svedkov si protirečia, avšak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane absentuje preskúmateľná správna úvaha, ktorá by viedla k objektívnemu vyhodnoteniu týchto rozporov, objektívnemu ustáleniu skutkových zistení a následne k objektívnemu a logickému vyhodnoteniu dôkazov. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je žalobcovi známe, aké konkrétne skutočnosti a úvahy viedli správcu dane k tvrdeniu (téze), že žalobca nedisponuje faktúrou vystavenou v zmysle , s čím sa žalovaný nijak v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal a toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca disponoval faktúrami, ktoré predložil správcovi dane ako listinné dôkazy a tieto spĺňajú podmienky v zmysle zákona. Aj uvedená časť napadnutého rozhodnutia podľa neho len umocňuje skutočnosť, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov. Zdôraznil, že vo svojich ústnych podaniach pred správcom dane prostredníctvom konateľa V.. X. R. veľmi konkrétne, presvedčivo, vyčerpávajúco a obsiahlo opísal všetky relevantné skutočnosti, ktoré tvoria obsah administratívneho spisu a pre ich obsiahlosť nie je efektívne ich rekapitulovať. Výpoveď svedkyne H.. O. S. S. považoval za irelevantnú, nakoľko správca dane opomenul fakt, že v rozhodujúcom období (september 2018) už nebola konateľkou dodávateľa a jej funkcia zanikla dňom 13.02.2018, preto je logické, že v jej výpovedi zaznelo viacero nejasností a nepresností a taktiež sa nevedela k viacerým skutočnostiam a osobám vyjadriť. Ďalej žalobca vyjadril presvedčenie, že tak konateľ dodávateľa H. Q., ako aj svedkovia Q. O. a Q. F. vierohodným spôsobom potvrdili, že predmetné práce (služby) boli dodané daňovým subjektom Správa objektov, s.r.o., čo je zrejmé najmä z výpovede svedka Q. F., ktorý potvrdil niekoľko podstatných skutočností, ktoré v kontexte iných svedeckých výpovedí a listinných dôkazov preukazujú dodanie služieb týmto daňovým subjektom, pričom žalobca citoval zo zápisnice o výpovedi týchto svedkov. Samotný správca dane opakovane v prvostupňovom rozhodnutí konštatuje viacero rozporov a nejasností medzi niektorými tvrdeniami svedkov, avšak nejakým spôsobom svojou prípadnou úvahou sa bližšie s týmito rozpormi nevysporiadal, pričom vo vyrubovacom konaní vo svetle nových skutočností mal konfrontovať zistené skutočnosti z vyrubovacieho konania najmä z výsluchov svedkov O. a F. s opätovným vypočutím svedka Q., až po jeho vypočutí bolo možné prijať záver vierohodnosti jednotlivých svedkov a ich tvrdení. Poukázal pritom na objektívny fakt, že žalobca zo svojho postavenia nemôže niesť zodpovednosť za presnosť a jednoznačnosť tvrdení svedkov, je len na nich ako svojimi zmyslami dokážu slovne opísať skutočnosti tak, ako si ich pamätajú a je zrejmé, že nie každý svedok s ohľadom na svoje vyjadrovacie a intelektuálne schopnosti sa vie vyjadrovať presne, zrozumiteľne, plynulo z čoho môže vzniknúť dojem nepresvedčivosti a podobne, čo však nemôže byť hodnotené v neprospech a na ťarchu žalobcu. Podľa jeho názoru správca dane opakovane pri svojej argumentácii nepriamo a implicitne vyhodnotil správanie sa žalobcu v zmysle Daňového poriadku, nakoľko správca dane konštatoval, že služby dodané spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. neboli dodané tak ako je uvedené na faktúrach, ktoré má žalobca zaúčtované a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Podľa jeho názoru zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach zámerne vyhýbajú explicitnému tvrdeniu o zneužívacom konaní, avšak z obsahu odôvodnení napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia implicitné zneužívacie konanie žalobcu v podstate opisujú, keďže nespochybňujú samotné dodanie služby, ale bolo spochybnené, či službu dodala osoba uvedená na faktúre. Preto zdôraznil na čom je založená tzv. doktrína zneužívacieho konania, a to najmä na podklade ustálenej judikatúry. Poukázal najmä na to, že v súvislosti s relevantným právom EU, ktoré bolo všeobecne záväzným spôsobom interpretované judikatúrou SDEU má nárok na odpočet DPH, pokiaľ správca dane objektívne nepreukázal, že daňový subjekt mal vedieť alebo mohol vedieť alebo vedel, že on a/alebo jeho dodávateľ sa zúčastnil na páchaní daňového podvodu alebo na inej nezákonnosti v súvislosti s predmetným zdaniteľným obchodom, ktorej účelom malo byť získanie neoprávnenej daňovej výhody, pričom túto subjektívnu stránku daňového podvodu správca dane nepreukázal ani nezisťoval. Doktrína zneužitia práva sa vzťahuje aj na situácie, kedy nie je v rámci

daňového konania možné určiť a preukázať skutočného dodávateľa, ktorý dodal predmet zdaniteľného obchodu a je v podstate ukotvená v § 3 ods. 6 Daňového poriadku. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu zdôraznil, že v tomto smere preukazovania zneužívacieho konania bolo dôkazné bremeno prenesené na správcu dane, ktorý ho však neuniesol, nakoľko nepreukázal relevantnými dôkazmi, že k takému konaniu došlo, ale v podstate len vyslovil svoje ďalšie tézy bez argumentov. Správca dane nepriamo označil konanie žalobcu za konanie zamerané na získanie daňovej výhody, pritom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé akými právnymi úvahami sa pritom riadil, na ktoré právne úkony alebo iné rozhodujúce skutočnosti vedúce k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia prihliadol alebo neprihliadol, prípadne aký bol skutočný obsah posudzovaných právnych úkonov. Takéto odôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane považoval žalobca za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože po právnej stránke nejednoznačne vyplýva, či sa žalobca podieľal na zneužití práva alebo na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku. Celkovo je podľa neho možné prijať záver, že argumentácia správcu dane, ktorá vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia, nie je dostatočným podkladom pre prijatie záveru správcu dane o nepriznaní odpočítania dane, a preto nie je namieste takýto neodôvodnený a nezákonný zásah do majetkovej sféry a práv daňového subjektu. Mal za to, že skutkové okolnosti zistené správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver správcu dane uvedený v oboznámení vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie dane a žalobca splnil všetky podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, čo preukázal nielen po formálnej ale aj materiálnej stránke. Do pozornosti dal časté konštatovania správcu dane, ktoré sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, a ktoré smerujú k vyjadreniam ako správca dane spochybnil a správca dane má pochybnosť. Ide len opätovne o neodôvodnené a dôkazmi nepodložené spochybňovania na strane správcu dane, pričom pripomenul v tejto súvislosti aj právny názor Ústavného súdu vyjadrený v jeho náleze sp. zn. . Žalobca zásadne nesúhlasil s uvedenými závermi a argumentáciou správcu dane, nakoľko išlo o prijaté závery vo forme úvah, resp. účelovej fabulácie a nemali tieto závery skutkový základ ani zákonnú oporu, sú zmätočné, zavádzajúce, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu, pričom zo strany správcu dane ide len o tézy bez argumentov a dôkazov, ktoré nemajú ani oporu v obsahu administratívneho spisu a z viacerých je možné vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na ich hodnotenie a prijaté nelogické závery a tým na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Následne považoval žalobca za zásadné uviesť svoju právnu argumentáciu a priblížiť podstatnú a ustálenú časť relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá spoločne so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty tvorí esenciálny právny základ a právne záväzný systém a rámec pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane a taktiež z nej vyplývajú základné zásady v súvislosti z uplatňovania spoločného systému dane, a to zásada neutrality, zásada proporcionality, zásada efektivity. Ďalej citoval časti z rozhodnutia SDEÚ C-273/2019. Ďalej dal do pozornosti rozsudok SDEU C-277/14, kde v rámci komparácie skutkového stavu je potrebné vychádzať z obsahu rozsudku a napadnutého rozhodnutia, pričom ESD v tejto časti rozsudku zhŕňal zistený skutkový stav, pod ktorý je možné bezpochyby subsumovať aj skutkový stav opísaný v napadnutom rozhodnutí a na základe týchto skutočností právne názory a závery ESD sú aplikovateľné a právne relevantné aj v prejednávanej veci. Ďalšou citáciou žalobca zdôraznil, že v tomto rozsudku sú definované podmienky potrebné na vznik práva na odpočet, pričom ESD s odkazom na šiestu smernicu zdôraznil, ktoré sú vecné a materiálne podmienky a taktiež v kontexte definuje aj formálne podmienky, ktoré je potrebné zo strany daňového subjektu preukázať, aby tieto podmienky boli naplnené, pričom zdôraznil, že pokiaľ vnútroštátna úprava zákona o DPH podmieňuje pre vznik nároku na odpočet splnením ďalších podmienok nad rámec definovaných šiestou smernicou a judikatúrou SDEU, je možné považovať vnútroštátnu úpravu za takú, ktorá bráni daňovému subjektu v rozpore so šiestou smernicou a judikatúrou SDEU priznanie nároku na odpočet, čo je v zásadnom rozpore so zásadami neutrality a proporcionality. V ďalšom obsahu tohto žalobného bodu poukázal a citoval na niekoľké ďalšie rozsudky SDEU. Záverom tejto časti zdôraznil, že zákon o DPH, ani žiaden iný všeobecne záväzný právny predpis neukladá daňovým subjektom konkrétny spôsob, akým si majú overovať svojich dodávateľov a už vôbec nie subdodávateľov. Žalobca preto postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou. Z uvedenej judikatúry SDEU vo vzťahu k žalobcovi a posudzovaným právnym a skutkovým okolnostiam podľa jeho názoru vyplýva, že vyplývajúc z obsahu, kontextu, skutkovej blízkosti ako aj z interpretácií a právnych záverov SDEÚ formulovaných v jeho judikatúre žalobca konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou a splnil všetky podmienky na uplatnenie nároku na odpočet DPH, vnútroštátna právna úprava a jej aplikácia správcom dane bránia žalobcovi, ktorý bol v postavení zdaniteľnej osoby uplatneniu práva na odpočet DPH, a to postupom rozporným s príslušnými ustanoveniami šiestej smernice. Správca dane porušil zásadu neutrality, ktorá je zásadným princípom pri

režime DPH, právo na odpočet, ktoré je upravené v príslušných článkoch šiestej smernice je základnou zásadou spoločného systému DPH, ktorá v zásade nemôže byť obmedzená, cieľom režimu odpočtov je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, pričom spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje daňovú neutralitu pokiaľ ide o daňovú záťaž všetkých hospodárskych činností, zbavenie žalobcu práva na odpočet, ktorý konal v dobrej viere je v posudzovanom prípade v rozpore so zásadou neutrality DPH. Následne poukázal na závery rozsudku SDEU C - 80/11 a C - 142/11. S poukazom na rozhodnutia súdnej praxe žalobca uviedol, že v prípade nesplnenia si povinnosti na strane dodávateľa alebo subdodávateľa nemôže mať za následok odobratie práva daňového subjektu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet dane. Taktiež dôkazná núdza na úrovni priamych dodávateľov, resp. subdodávateľov nemôže byť interpretovaná na ťarchu daňového subjektu. V súvislosti s týmito zisteniami žalobca uviedol, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady a dôkazy. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a rozsudky SDEU C - 354/03, C - 353/03, C - 484/03 a uviedol, že správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Správca dane svoje závery opieral o konanie, resp. nekonanie dodávateľa, resp. subdodávateľa žalobcu a neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinností dodávateľa, resp. subdodávateľa, preto na tieto skutočnosti ani nemohol prihliadať. Žalobca nemohol niesť zodpovednosť za konanie iného podnikateľského subjektu, keďže nevedel, a nemohol vedieť ani nemusel vedieť o konaní, resp. budúcom konaní, porušovaní daňových predpisov zo strany dodávateľov. Žalobca sa pri obchodovaní so svojimi dodávateľmi správal obozretne a prijal všetky záruky, ktoré je možné od neho rozumne očakávať pri zachovávaní odbornej spôsobilosti s odkazom na rozsudok SDEU C - 440/04. Vedomosť na účasti na podvodnom plnení považoval za esenciálnu podmienku pre odmietnutie priznania práva na odpočet DPH a správca dane preto mal a musel detailne sa vysporiadať so subjektívnou stránkou, to znamená zavedením zdaňovaného subjektu - žalobcu čo neurobil. Záverom navrhoval napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť.

Vyjadrenie žalovaného a žalobcu

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe opätovne uvádza skutočnosti, ktoré uvádzal už v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutia a s ktorými sa žalovaný už vysporiadal v rámci napadnutého rozhodnutia. Opätovne uviedol, že v súvislosti s námietkami, podľa ktorých mu nebolo umožnené prejednať dôkazy, že mu rozhodnutie nebolo doručené v súlade so zákonom elektronickými prostriedkami uviedol, že správca dane žalobcu so všetkými zistenými skutočnosťami, ako aj z vyhodnotením dôkazov nielen v priebehu daňovej kontroly, ale aj vo vyrubovacom konaní oboznámil a umožnil mu sa k nim vyjadriť a predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane spísal v priebehu vyrubovacieho konania so žalobcom zápisnicu o ústnom pojednávaní z 17.02.2020 týkajúcu sa prerokovania predložených pripomienok a zároveň v rámci doplneného dokazovania prostredníctvom výsluchov svedkov umožnil žalobcovi, aby sa týchto výsluchov zúčastnil, kládol svedkom otázky a teda žalobca vedel aj o obsahu týchto výpovedí. Trval na tom, že rozhodnutie bolo doručené v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a kontrola bola riadne ukončená a tak isto prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti. Ďalej argumentoval obdobne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zotrval na svojom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť. Žalobca v replike argumentoval obdobne ako v podanej správnej žalobe, obdobne žalovaný v duplike.

5. Právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný tvrdia, že na odmietnutie priznania nároku na odpočet DPH stačí nepreukázanie, že došlo k dodaniu služieb firmou Správa objektov, s.r.o., pričom existencia dodaných služieb nebola sporná. Poukázal ďalej na judikát SD EÚ C - 610/19 vo veci Vikingo, ktorý bol vydaný neskôr, ale ktorý potvrdzuje argumenty už uvedené v správnej žalobe. (Žalobca bol poučený, že v súlade s nemôže rozširovať svoju žalobnú argumentáciu o dôvody, ktoré neboli namietané v lehote podľa ). Nie je možné podľa jeho názoru nepriznať odpočet dane z iných dôvodov, než z dôvodov zneužívacieho alebo podvodného konania. Dodanie služieb v danej veci potvrdili dodávatelia žalobcu, žalobca samotný, teda jeho konateľ, bola preukázaná doprava ako aj platba za služby. Skutkový stav nebol dobre vyhodnotený, pretože jednotlivé výpovede, ako aj iné dôkazy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci,

ktorý vychádzal z toho, že na nepriznanie odpočtu stačí spochybnenie faktúr. Na písomne podanej správnej žalobe v celom rozsahu zotrval, ako aj na žalobnom petite.

6. Poverený zamestnanec žalovaného zotrval na svojich vyjadreniach, ako aj na zásadnom postoji, že neboli preukázané podmienky pre odpočítanie dane, nakoľko žalobca nepreukázal dodanie služieb deklarovaný dodávateľom tou spoločnosťou, ktorá bola uvedené na faktúrach. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré závery presadzované žalobcom nepreukázali. Navrhol žalobu zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa (ďalej len „“) a miestne príslušný podľa vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu (správcu dane), vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe žalobcu zistil, že správna žaloba nebola dôvodná a preto ju zamietol.

8. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

10. Podľa o dani z pridanej hodnoty dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa , vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

11. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

12. Podľa , (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 <aspi://module='ASPI'&link='222/2004%20Z.z.%252349'&ucin-k-dni='31.12.2018'> a <aspi:// module='ASPI'&link='222/2004%20Z.z.%252349'&ucin-k-dni='31.12.2018'>. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

13. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

14. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubený rozdiel dane v sume 6.426,00 Eur za zdaňovacie obdobie september 2018 z dôvodu, že nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa a 4 Z.z. na základe faktúr od spoločnosti Správa objektov, s.r.o., Rudlovská cesta 2, Banská Bystrica, nakoľko sa preverovaním správcu dane nepotvrdilo a žalobcom nebolo preukázané, že služby vyfakturované deklarovaným dodávateľom boli ním skutočne dodané. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup, ktorým ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe ( ).

15. Podľa § 30 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) Správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. (2) Ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť prostredníctvom a/ poskytovateľa poštových služieb, b/ iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, 28) c/ verejnej vyhlášky. 16. Podľa § 32 ods. 1 až 8 Daňového poriadku (1) Na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami (ďalej len "elektronický dokument") sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného predpisu. 29) (2) Elektronický dokument musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.20aa) (3) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý má sprístupnené služby na podávanie podaní elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5. (4) Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v odseku 3. (5) Elektronický dokument zaslaný do elektronickej osobnej schránky je doručený okamihom, keď osoba uvedená v odseku 3 s prístupom do elektronickej osobnej schránky prijme uvedený dokument. (6) Ak osoba uvedená v odseku 3 neprijme elektronický dokument do 15 dní odo dňa jeho zaslania do elektronickej osobnej schránky, považuje sa tento elektronický dokument za doručený posledným dňom tejto lehoty, aj keď sa osoba uvedená v odseku 3 o doručení nedozvedela. (7) Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk. (8) Doručovanie elektronickými prostriedkami sa vzťahuje aj na finančné riaditeľstvo.

17. Podľa § 165b ods. 3 Daňového poriadku podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle.

18. Žalobca primárne namietal, že napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené zákonným spôsobom, t.j. v súlade s § 30 ods. 1 a § 32 Daňového poriadku. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutie boli žalobcovi doručované poštovou prepravou (prvostupňové rozhodnutie bolo podľa doručenky doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 14.01.2021, napadnuté rozhodnutie bolo podľa doručenky doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 25.03.2021). v ust. stanovuje správcovi dane doručovanie elektronickými prostriedkami spôsobom uvedeným v a iných Daňového poriadku. Podľa Daňového poriadku sa podľa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Z uvedeného ustanovenia, ktoré žalobca v správnej žalobe opomenul zohľadniť, zrozumiteľne plynie, že doručovanie elektronickými prostriedkami je možné najskôr od 01.01.2016, avšak vo vzťahu k jednotlivým druhom daní bude neskorší termín, od ktorého bude tento spôsob doručovania možné uplatňovať, upresnený v oznámení finančného riaditeľstva. Na webovom sídle Finančnej správy SR www.financnasprava.sk <http:// www.financnasprava.sk> je dostupné od 28.12.2021 oznámenie, s ktorým sa správny súd oboznámil (nahliadnutie do verejne prístupných registrov a databáz nie je dokazovaním). Z obsahu oznámenia je zrejmé, že od 01.01.2022 bude finančná správa postupovať vo vzťahu k všetkým druhom daní elektronicky. Pri správe DPH, na rozdiel od správy spotrebných daní, kde výkon správy daní s elektronickým doručovaním fungoval už predtým, sa takýto postup do 31.12.2021 neuplatňoval. Z tohto dôvodu nebolo možné prvostupňové a napadnuté rozhodnutie, vydané a doručované pred 01.01.2022, doručiť podľa a Daňového poriadku, ktorý spôsob doručovania nebol v tom čase správcovi dane sprístupnený. Do úvahy tak prichádzal postup podľa Daňového poriadku, doručením rozhodnutí prostredníctvom poštových služieb, ktorý správca dane a žalovaný využili. Obe rozhodnutia tak boli doručené zákonným spôsobom. Vhodné je však poznamenať, že nedostatku vytýkanému touto žalobnou námietkou sa žalobca mohol úspešne domáhať žalobou proti nečinnosti verejnej správy, nakoľko v prípade jej dôvodnosti v rámci všeobecnej správnej žaloby by to znamenalo, že správna žaloba bola podaná predčasne, t.zn. pred začatím plynutia lehoty v zmysle , čo by malo za následok jej odmietnutie ako celku v súlade s .

19. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2021 ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne

so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

20. Ďalej žalobca namietal že správca dane zaťažil napadnuté rozhodnutie (zrejme mal na mysli prvostupňové rozhodnutie) vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, keďže žalobcovi odňal možnosť vyjadriť sa k všetkým dôvodom rozhodnutia, čo je umocnené aj tým, že správca dane po posledných výsluchoch svedkov v rámci vyrubovacieho konania nepristúpil k prejednaniu dôkazov a k oboznámeniu žalobcu so závermi, čo mal urobiť ešte pred vydaním rozhodnutia a spísať o tom zápisnicu, čo neučinil a odňal tým žalobcovi jeho procesné práva v naznačenom smere. Správca dane sa tak podľa neho dopustil podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, pretože na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť. V rámci tejto žalobnej námietky žalobca neidentifikoval dôvody rozhodnutia, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť, a neuviedol ani procesné ustanovenie, ktoré malo byť porušené, čo správny súd nebol zaňho oprávnený doplniť, nakoľko je v súlade s viazaný žalobnými bodmi a sám nevyhľadáva nezákonnosť, pretože by tým nahrádzal žalobcu. Taktiež neuviedol, s ktorou konkrétnou odvolacou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepresvedčivo a nedostatočne vysporiadal. Ak mal na mysli nesplnenie povinnosti po posledných výsluchoch, táto námietka nebola súčasťou odvolania žalobcu podaného proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ak mal na mysli námietku nedostatku doručovania elektronickými prostriedkami, ktorá bola jeho súčasťou, táto je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný sa s ňou dostatočne zrozumiteľne vysporiadal na str. 13 - 14 napadnutého rozhodnutia.

21. Pokiaľ mal žalobca vo vzťahu k posledným výsluchom (možno sa len domnievať, že išlo o výsluhy svedkov O. a F.) na mysli porušenie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ktoré namietal aj v inej časti správnej žaloby (na str. 10), táto námietka je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Zo zápisnice správcu dane spísanej dňa 17.02.2020 (č.l. 34 administratívneho spisu) vyplýva, že pripomienky žalobcu z 28.01.2020 predložené na základe výzvy z 20.12.2019 vydanej podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, ku ktorým bol úkonom správcu dane z 31.01.2020 oznámený deň prerokovania pripomienok na 17.02.2020, boli riadne prerokované. Na dôkazy vykonané v neskoršom priebehu vyrubovacieho konania (na návrh žalobcu a za jeho prítomnosti vykonané ústne pojednávania zamerané na výsluchy svedkov O. a F.), sa povinnosť ich prerokovania v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku nevzťahovala, nakoľko už bola vyčerpaná prerokovaním pripomienok do zápisnice z 17.02.2020. Povinnosť prerokovania iných - neskôr vykonaných dôkazov (po lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku) správcovi dane z platnej právnej úpravy nevyplýva. Vzhľadom na rovnosť zbraní mal žalobca právo zoznámiť sa s dôkazmi, ktoré sa v daňovom konaní vykonali (bol prítomný výsluchov svedkov O. a F., mohol im klásť otázky a nič mu nebránilo sa k nim neskôr osobitne vyjadriť, čo žalobca neurobil, pričom správca dane už nebol povinný ich s ním osobitne prejednať) daňové orgány boli povinné postupovať ústavne konformným spôsobom, čo znamená umožniť žalobcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Pokiaľ žalobca namietal porušenie prejednacej zásady, pretože správca dane porušil právo žalobcu vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, táto námietka nebola dôvodná, nakoľko žalobca bol oboznámený so všetkými zistenými podkladmi (dôkazmi) protokolu o výsledku daňovej kontroly a s dôkazmi vyrubovacieho konania, čo je zrejmé zo zápisnice z 17.02.2020 a z ďalšieho obsahu spisu, a mal možnosť namietať závery z nich plynúce, čo aj čiastočne využil. Správcom dane tak bol zachovaný zákonný postup, pretože postupoval v súlade s Daňovým poriadkom ( SR).

22. Žalobca namietal tiež absenciu zákonných náležitostí výroku prvostupňového rozhodnutia, nakoľko správca dane tam neuviedol v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu žalobcovi uložil peňažné plnenie spojené so vznikom daňovej povinnosti, ale je tam uvedené len konkrétne ustanovenie procesného predpisu. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia

vyplýva, že správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 6.426,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, pričom daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.01.2018 činila 5.696,48 Eur a daň zistená vo vyrubovacom konaní bola 12.122,48 Eur. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 63 ods. 3 písm. d/ Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c/, rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Z výroku prvostupňového rozhodnutia zrozumiteľne a jednoznačne vyplýva ako správca dane rozhodol vo veci vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty oproti dani vyrubenej daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie september 2018 podaným dňa 25.10.2018 a tiež to, že správca dane pri tom postupoval podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane postupoval podľa tohto zákonného ustanovenia - priamo ho aplikoval (o čom niet pochýb keďže prvostupňovým rozhodnutím vyrubil rozdiel dane) a uviedol ho vo výroku prvostupňového rozhodnutia, potom je formálna stránka výroku (požiadavka na uvedení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo) v súlade s jeho vykonateľným obsahom.

23. Výrok prvostupňového rozhodnutia tak bez pochybností obsahuje uvedenie ustanovenia práve toho právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Správca dane nebol povinný do výroku uvádzať hmotnoprávne ustanovenia , ktoré uviedol v odvodnení prvostupňového rozhodnutia obsahujúceho vysvetlenie zákonom určených súvislostí hmotnoprávnych ustanovení zákona s uložením peňažného plnenia žalobcovi spojeného so vznikom daňovej povinnosti, čo sa prejavilo v argumentácii správcu dane týkajúcej sa dôvodov nesplnenia nimi stanovených podmienok pre priznanie odpočítania DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Podľa Daňového poriadku v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Namietaná absencia vysvetlenia zákonom určených súvislostí hmotnoprávnych ustanovení zákona s uložením peňažného plnenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia tak zjavne nebola dôvodná, nakoľko v podstate ide o úvahy týkajúce sa hodnotenia dôkazov a použitia právnych predpisov, ktoré zásadne patria do odvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Prvostupňové rozhodnutie tak obsahovalo náležitosti stanovené zákonom, ktoré boli zákonným spôsobom rozčlenené medzi jeho výrokom a odôvodnením. Na uvedenom závere nič nemení ani odkaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ktorý sa výslovne týka správneho trestania (postihu za správny delikt), o ktorý v danom prípade zjavne nejde, kde sa na výrok rozhodnutia kladú iné nároky, najmä nezameniteľnosť skutku. Citovaná sekvencia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. je natoľko všeobecná, že z nej nemožno rozumieť z akého dôvodu by mal byť výrok prvostupňového rozhodnutia neurčitý, nejasný alebo nezrozumiteľný.

24. Podľa § 12 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. (2) Ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní a/ svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká, b/ osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od predloženia, inak tento nárok zaniká, c/ zástupca ustanovený správcom dane, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká. (3) O uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote.

(4) Ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. (5) Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa primerane vzťahujú aj na finančné riaditeľstvo a ministerstvo, ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

25. Dôvodná nebola ani námietka nedostatku obsahových náležitostí výroku prvostupňového rozhodnutia pre absenciu výroku o nákladoch konania v zmysle § 12 Daňového poriadku. Jednak z dôvodu, že žalobca netvrdil (a už vôbec nepreukázal), že boli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o uplatnenom nároku, nakoľko obsahom správnej žaloby nie je tvrdenie, že niektorá z oprávnených osôb enumerovaných v ust. § 12 ods. 2 Daňového poriadku si uplatnila svoj nárok na náhradu hotových výdavkov prípadne ušlého zárobku, čo je základnou podmienkou na rozhodnutie o uplatnenom nároku podľa § 12 ods. 3 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, že takýto nárok žalobca ex lege nemal, nakoľko podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu, táto námietka žalobcu súčasne naráža na nedostatok jeho aktívnej žalobnej legitimácie. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok stanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Uvedené ustanovenia zákona odzrkadľujú ústavné právo na súdnu ochranu podľa SR, ktoré spresňujú tak, že právo na poskytnutie právnej ochrany správnym súdom má každý, avšak za splnenia podmienky porušenia alebo priameho dotknutia jeho práv zo strany orgánu verejnej správy. Žalobca v danom prípade neosvedčil porušenie alebo priame dotknutie na jeho právach alebo právom chránených záujmoch, naopak dôvodil len s poukazom na zásadu právnej istoty všetkých účastníkov konania. V správnom súdnictve sa môže každý domáhať ochrany svojich vlastných práv alebo právom chránených záujmov, na ktorých sa cíti byť rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy ukrátený. Žalobca tak nebol oprávnený (aktívne legitimovaný) domáhať sa ochrany práv iných (všetkých) účastníkov, nakoľko títo sa mohli domáhať ochrany svojich práv len samostatne osobitne podanými správnymi žalobami.

26. V žalobnom bode V. správnej žaloby žalobca s poukazom na platnú právnu úpravu uviedol, že správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav a relevantné okolnosti, nevykonal dôkazy v potrebnom rozsahu, ktoré tak neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery, napadnuté (asi mal na mysli prvostupňové) rozhodnutie bolo predčasne vydané, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu a konanie správcu dane bolo ovplyvnené časovou tiesňou v súvislosti s blížiacou sa predĺženou lehotou na vydanie rozhodnutia. Ďalej mal za to, že celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok tovaru (v danom prípade išlo o dodanie služieb!) s posúdením vynaloženia odbornej starostlivosti žalobcu s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia podmienok na uplatnenie odpočítania dane, je možné až po odstránení procesných pochybení správcu dane a následnom objektívnom vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z viacerých konštatácií správcu dane ako aj žalovaného žalobca vyvodil neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na ich vyhodnotenie a prijaté nelogické závery a vyslovené tézy bez argumentov a logických odôvodnených úvah. Ďalej zdôraznil, že v rozhodnutí správcu dane sa príliš často vyskytujú tézy bez argumentov, ktoré sa javia ako zjavne subjektívne a vnútorne rozporné úvahy správcu dane, ktoré sa neopierajú o dôkazy ani zákonné ustanovenia. Žalobca napokon na str. 17 a nasl. správnej žaloby priblížil podstatnú a ustálenú časť relevantnej judikatúry SD EU tým spôsobom, že citoval fragmenty odôvodnení niekoľkých rozsudkov s jeho komentárom spočívajúcom v konštatáciách v tom zmysle, že ide a závery priamo aplikovateľné na prejednávanú vec.

27. Uvedeným námietkam (ako aj všetkým ďalším, ktoré nie sú predmetom iných častí tohto rozsudku) chýba zrozumiteľná a určitá argumentácia odôvodňujúca, že napadnutým rozhodnutím bol porušením zákon (premetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia), čo za žalobcu správny súd nemohol doplniť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať (a nahrádzať tak žalobcu) ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby ( ). Všeobecné namietanie nedostatočného zistenia skutkového stavu alebo iných vád rozhodnutia nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov, so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného nesúhlasil (ani zásadne ako žalobca na str. 17 správnej žaloby), resp. vykonané dôkazy hodnotil sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné závery, hodnotenia, domnienky a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného.

28. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v ). Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený ( ).

29. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia ( ). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva ( ). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie založené nebolo, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

30. Žalobca v podanej správnej žalobe opakovane poukazoval na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti možno odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , podľa ktorého „je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec“. Práve konkretizácia dopadov záverov rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v správnej žalobe chýba. Nepostačovalo tak na rozsudky SD EU poukázať, stotožniť sa s nimi, konštatovať ich relevanciu na prejednávanú vec a pod. Na ich účinné použitie bolo potrebné, aby žalobca najprv ozrejmil ich právny a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona alebo právne záväzných aktov EÚ, relevantné právne závery (s analýzou ich dopadu na skutkové a právne okolnosti dané predmetom prieskumu - napadnutým rozhodnutím, ktoré v zásade nikdy nemôžu byť úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá zďaleka nespĺňajú.

31. Napriek uvedenému je pre úplnosť potrebné doplniť, že napadnuté ani prvostupňové rozhodnutie neboli založené na podvode ani zneužití práva, ku ktorým sa rozsudky, na ktoré poukázal žalobca vzťahujú. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že bez preukázania toho, že ide o zneužitie práva alebo o podvod, o ktorom daňovník vedel alebo mal alebo mohol vedieť, nie je možné daňovníkovi odoprieť právo na odpočet DPH, (resp. právo na oslobodenie od platenia dane). To však platí len pre prípady, ktoré boli založené práve na daňovom podvode alebo zneužití práva, tak ako boli definované rozsudkami SD EU. V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03), C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a iných Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci (Kittel) C-439/04 a C-440/04 (RECOLTA RECYCLING) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Obdobne, pokiaľ je rozhodnutie správcu dane založené na zneužití práva, je potrebné v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania správcom dane zistiť a preukázať splnenie podmienok plynúcich z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/02 z 21.02.2006 (Halifax, plc), C-425/2006 Italservice Srl. a iných. Európska (SDEÚ, resp. ESD) judikatúra, ale aj na ňu nadväzujúca ustálená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR týkajúca sa daňových podvodov a zneužitia práva je založená na tom základe alebo podala výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne podmienky splnené boli. V takom prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Správca dane a žalovaný však svoje rozhodnutia nezaložili na tom, že dodávateľ (obchodný partner) žalobcu si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. bol nekontaktný alebo bol bez toho, aby si bol toho vedomý článkom reťazového podvodu alebo súčasťou zneužitia práva. Napadnuté rozhodnutie je založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani počas vyrubovacieho konania), nebolo preukázané, že boli splnené podmienky na odpočet dane, pričom dôkazné bremeno na preukazovanie splnenia týchto podmienok znášal žalobca.

32. Podľa správcu dane a žalovaného u žalobcu nebola splnená jedna zo zákonných podmienok uplatnenia odpočítania dane, nakoľko právo na odpočítanie dane podľa si môže platiteľ uplatniť, ak má od iného platiteľa faktúru vyhotovenú podľa citovaného zákona. V súvislosti s preverovanými dodaniami služieb nebolo preukázané reálne dodanie prác, čím na strane dodávateľa Správa objektov, s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti, ktorá v zmysle vzniká dňom dodania služby. Nakoľko právo odpočítať daň v zmysle citovaného zákona vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla

daňová povinnosť, je jednoznačné, že z deklarovaných dodaní služieb právo na odpočítanie dane žalobcovi nevzniklo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vec správne posúdil, nakoľko jeho závery sú súladne s platnou právnou úpravou, pod ktorú priliehavo ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR subsumoval svoje skutkové zistenia. Z rozsahu dokazovania vedeného správcom dane a jeho vyhodnotenia, ktoré je obsahom odôvodnenia rozhodnutí správcu dane a žalovaného, zreteľne vyplýva, že k svojim rozhodujúcim skutkovým a právnym zverom nedospeli prostým hodnotením predložených faktúr, ale vykonaním rozsiahleho dokazovania, ktorým bol preverovaný nárok uplatnený žalobcom, pričom dôkazy o dodaní služieb dodávateľom Správa objektov, s.r.o. neboli získané. Naopak boli získané dôkazy, ktoré potvrdzujú, že služby dodali neidentifikovaní „Rómovia“, ktorým bolo platené v hotovosti, teda nie na základe faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom žalobcu Správa objektov, s.r.o., na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet dane. Preto za danej skutkovej situácie neboli uplatniteľné závery Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. o neprimeranom dôkaznom bremene predpokladajúcom nemožnosť preukázania skutkových okolností, ktoré nastali v minulosti. Žalobca nekonkretizoval, čo zaňho správny súd nebol oprávnený doplniť, ktoré rozhodné skutočnosti neboli preukázané, resp. ktoré dôkazy v prospech žalobcu správca dane nevzal v úvahu alebo nehodnotil. Pokiaľ ich vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil spôsobom, ktorý vo všeobecnej rovine presadzuje žalobca, neznamená to, že ich nehodnotil a neprihliadal na ne. Zistenia a dôkazy získané v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania boli jednoznačným a dostatočným spôsobom uvedené a hodnotené samostatne ako aj vo vzájomných súvislostiach v odôvodnení prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Správca dane dôkazy získal zákonným spôsobom v zmysle § 24 Daňového poriadku, pričom dôkazmi, ktoré potvrdzujú prijatý záver správcu dane sú skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly. Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu prác dodávateľom Správa objektov, s.r.o. tak ako deklaroval predloženými dokladmi. Námietka nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci preto dôvodná nebola.

33. Nebola spochybnená samotná existencia výsledku prác, ktoré mali byť predmetom zdaniteľných plnení - služieb (čistiacich prác) dodaných deklarovaným dodávateľom. Faktom je, že v prípade, ak daňovník preukáže splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie DPH vyčerpal dôkazné bremeno. Vyplýva to zo znenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovník preukazuje rozhodné skutočnosti pre správne určenie dane, tiež skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií, ktoré je povinný viesť. V takom prípade, keď daňovník zvládne dôkazné bremeno, je možné mu odoprieť odpočítanie dane na základe výkladu práva EÚ upravujúceho oblasť DPH, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach. Tento záväzný výklad možno vo všeobecnosti zhrnúť na dva prípady, v ktorých správca dane v situáciách, kedy nie je sporné splnenie vecných a materiálnych podmienok, môže odmietnuť priznať právo na odpočet DPH, či oslobodenie od jej platenia pri vývoze zdaniteľného plnenia do iného členského štátu. O prvý prípad sa jedná vtedy, keď správca dane preukáže, že išlo o zneužitie práva, t.j. že obchodné transakcie nemali ekonomický význam a ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej výhody u niektorého daňovníka. O druhý prípad ide vtedy, keď správca dane preukáže, že vykonaný obchod bol súčasťou reťazca obchodov zaťažených podvodom a zároveň preukáže, že daňovník o tomto podvode vedel, musel, resp. mal vedieť. V preskúmavanej veci bolo napadnuté rozhodnutie založené na tom, že žalobca dôkazné bremeno nezvládol, pretože nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie dane. Žalovaný i správca dane žalobcovi dostatočne zdôvodnili, prečo ním predložené faktúry samé o sebe (a ani v spojení s ďalšími ním predloženými dokladmi) nestačia na preukázanie toho, že zdaniteľné plnenie žalobca prijal od daňovníka uvedeného na faktúrach (Správa objektov, s.r.o.). Správca dane ani vykonaním ďalších šetrení nezistil, že by boli podmienky na odpočet dane splnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že vzhľadom k spochybneniu reálnosti dodania prác a tým deklarovaných zdaniteľných obchodov, dôkazné bremeno ich preukázania bolo na žalobcovi, pričom predloženie len zákonom formálne vyhotovených daňových dokladov, ktoré navyše boli podpísané osobou, ktorá v danom čase nebola konateľom spoločnosti, a neobsahovali žiadne ďalšie identifikačné údaje, sa javí ako nedostatočné. Žalovaný skonštatoval, že je na žalobcovi, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so stanoviskom správcu dane, podľa ktorého obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného sa nenachádza text, na ktorý poukázal žalobca v žalobe a z ktorého by malo byť zrejmé, že by žalovaný konštatoval, že v tomto prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na

zneužívaní práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH uvedenými spoločnosťami. Takáto námietka teda nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

34. Žalovaný svoje rozhodnutie nezaložil na tom, že bolo preukázané zneužívajúce plnenie a to napriek tomu, že správca dane i žalovaný pomenovali skutočnosti, podľa ktorých obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Žalobcov konštrukt, že tak urobil implicitným uplatnením ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, ktoré v rozpore s jeho právnym obsahom a zjavne účelovo vyložil tak, že doktrína zneužitia práva je v ňom v podstate ukotvená, nenachádza odraz v platnej právnej úprave ani v zmysle a účele zákona, ktorého cieľom je správne zistenie, resp. určenie dane a zabezpečenie jej úhrady, bez ohľadu na to, aký by mohol byť dôvod nesprávneho určenia dane. Obsahom tohto ustanovenia je normatívne vyjadrenie spôsobu hodnotenia dôkazov - právnych úkonov (v nadväznosti na § 3 ods. 3 Daňového poriadku) z hľadiska ich ekonomickej podstaty, nie formy, ktorých účelom je, resp. by mohlo byť obchádzanie daňovej povinnosti alebo priznanie neoprávneného daňového zvýhodnenia, ktoré nemožno zužovať len na zneužívacie konanie. Nie je na to žiadny dôvod a nenasvedčuje tomu ani text tohto ustanovenia. Preto neboli dôvodné ani nadväzujúce námietky nepreukázania zneužívacieho konania. Podstatné je, že napadnuté rozhodnutie aj rozhodnutie správcu dane boli založené na tom, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno a nepreukázal, že prijal zdaniteľné plnenie - dodanie služieb od svojho dodávateľa Správa objektov, s.r.o. Skutočnosť, že žalobca nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim a s tým súvisiaca povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať (s poukazom na rozsudky ESD vo veci Mahagében Kft.a iné), taktiež nemá vzťah k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalovaného.

35. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutie sú založené na tom, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2018, nakoľko predložil len faktúry, z ktorých neboli zrejmé skutočnosti, ktoré by dodávky služieb spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. - dodávateľom uvedeným na faktúrach (deklarovaný dodávateľ) osvedčovali. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. z 29.01.2020 (body 74., 75., 79.) uviedol: „Najvyšší súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Je preto podstatné, aby spochybnenie zdaniteľného obchodu bolo logickým spôsobom špecifikované a vychádzalo z dôkazov predložených a získaných počas daňovej kontroly. Najvyšší súd poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Taktiež je potrebné uviesť, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Skutočnosti, vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru, služby alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, výrobkov, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.“

36. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s Uznesením ÚS SR č. zo dňa 23.02.2011) platí, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje právo na odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH, čo správca dane môže zvrátiť spochybnením spôsobu preukázania nároku daňového subjektu na odpočet dane z pridanej hodnoty, t.zn. spochybnením splnenia podmienok na odpočet. Dôkazné bremeno správca dane znáša aj v prípade, ak došlo k daňovému podvodu alebo z neužitiu práva za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody, čo musí vykonaným dokazovaním preukázať (tu už nestačí spochybnenie nadobudnutia alebo poskytnutia tovaru alebo služby). V prípade spochybnenia spôsobu preukázania nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty znáša dôkazné bremeno práve daňový subjekt. V danom prípade však správca dane a žalovaný po vykonanom dokazovaní uzavreli, že dodania prác deklarovaným dodávateľom Správa objektov, s.r.o. neboli preukázané, čím bolo spochybnené preukázanie splnenia podmienok odpočtu DPH žalobcom.

37. Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku, vzhľadom na uvedené, nevyplýva záver o zvládnutí dôkazného bremena, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenie, tým, že disponoval existenciou materiálneho plnenia, resp. preukázal platby v zmysle faktúr, pričom predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii (faktúry od dodávateľa Správa budov, s.r.o. a neskôr aj iné doklady, ktorých obsah bol predmetom hodnotenia správcu dane). Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 19.06.2019 „Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi prepismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Námietky týkajúce sa nesprávneho rozloženia dôkazného bremena tak dôvodné neboli.

38. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutých rozhodnutiach. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani faktúry vystavené deklarovaným dodávateľom (spoločnosťou Správa objektov, s.r.o.), a výpovede žalobcu či iných zainteresovaných osôb, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie tovaru subjektom uvedeným v týchto dokladoch. Inak sa stali formálnymi podklami (čo žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite rozvinul) teda v podstate len vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle zákona, resp. smernice, ktoré takéto náležitosti nepredpisujú, avšak ich absencia, resp. absencia iných preukazujúcich dokladov (dodacích listov obsahujúcich úplné a overiteľné údaje a pod.) majú za následok neunesenie dôkazného bermena žalobcu - nepreukázanie spnenia podmienok na uplatnenie odpočtu dane. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu verifikovať u deklarovaného dodávateľa žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé vyjadrenia daňového subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo žalovaný urobil.

39. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. , , , , , , zo dňa 08.10.2019 zdôraznil, že: „Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojím dodávateľom Správa objektov, s.r.o., ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť a uchovať, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe určitého zdaniteľného plnenia zabezpečil a uchoval dostatok podkladov (nielen napr. faktúry alebo zmluvy, ktoré majú obmedzené náležitosti) slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom základe a prebehlo presne tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade si nárok uplatní. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu dane, že daňový subjekt tejto otázke nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímateľnému riziku nepreukázania splnenia podmienok na odpočet DPH pri realizácii dodávok predmetných tovarov od deklarovaného dodávateľa. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je však potrebné vziať v úvahu uvedené skutočnosti, ktoré neboli v tom čase nesplniteľné (zabezpečenie a uchovanie dôkazov objektívne preukazujúcich dodanie služieb a tovaru žalobcovi deklarovanými dodávateľmi, ktoré nepochádzajú výlučne od zainteresovaných strán) bolo potrebné mať zo strany žalobcu na zreteli v čase realizácie zdaniteľných plnení a zabezpečiť ich v interakcii s deklarovaným dodávateľom ako aj inak. Ako sa ukázalo aj v danom prípade, v čase výkonu daňovej kontroly - s odstupom času už môže byť zabezpečenie overenia predložených účtovných a iných dokladov problematické. To však nemožno vnímať na úkor správy daní, nakoľko ide o uplatnené právo žalobcu, ktoré mu môže byť uznané len na základe podkladov v zmysle zákona a ustálenej rozhodovacej činnosti správnych súdov. Neboli tak opodstatnené námietky žalobcu, že nenesie zodpovednosť za konanie iného hospodárskeho subjektu, pričom on sa správal obozretne a konal v dobrej viere, resp. námietky ohľadom „nekontaktnosti“ dodávateľa alebo neexistencii jeho hospodárskej činnosti, časového odstupu daňovej kontroly a pod.

40. Tvrdenia žalobcu ohľadom dodania tovaru dodávateľom Správa objektov, s.r.o. neboli preukázané predložením relevantných listinných podkladov ani výpoveďami bývalých konateľov tejto spoločnosti

H. Q. a H.. O. S. S., ktoré výpovede správca dane a žalovaný vyhodnotili priliehavo k ich obsahu a skutkovému stavu zistenému na základe ďalších dôkazov. Rovnako hodnotil výpovede svedkov O. a F.. Potreba vypočutia H.. O. S. S. vyplynula z obsahu výpovedí iných osôb, ktoré na ňu odkazovali ako na konateľku spločnosti aj v čase vystavenia sporných faktúr, vrátane konateľa žalobcu X. R., takže žalobcova námietka nerelevanstnosti tejto výpovede nebola dôvodná. Z preverovania správcu dane zhodne pre všetky prípady plynie podstatný skutkový záver, najmä na ktorom bolo v podstate ďalšie posúdenie veci založené, a to, že nebolo preukázané, že dodávateľom tovaru bola práve spoločnosť Správa objektov, s.r.o., u ktorého to nebolo možné overiť. Žalobca v podanej správnej žalobe, okrem svojich názorov, neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo urobené v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore s logickým myslením. Nemožno teda žalovanému, z dôvodov uvedených v správnej žalobe vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým a následne právnym záverom. Všeobecné tvrdenia žalobcu, výňatky výpovedí jednotlivých osôb a komentáre žalobcu k nim, ktoré, bez relevantnej argumentácie, neboli podložené relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, tak predstavujú len vyjadrenie jeho všeobecného nesúhlasu so závermi žalovaného, čo nestačí na to, aby mohol správny súd dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

41. Správca dane a žalovaný hodnotili svedecké výpovede svedkov Q. O. a Q. F. v tom zmysle, že sa v nich okrajovo uvádza meno pána Q., konateľa spoločnosti Správa objektov, s.r.o., čo je jedinou spojitosťou medzi zabezpečovanými prácami a menovanou spoločnosťou. Ani jeden zo svedkov nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že výkon prác zabezpečovali v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Práve naopak, v zmysle ich výpovedí, ani oni sami, ani zabezpečení robotníci, ktorí práce reálne vykonali, nemali so spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. uzatvorený žiadny pracovnoprávny, obchodný, ani iný vzťah. Správca dane dospel na základe svedeckých výpovedí k záveru, že svedkovia Q. O. a Q. F. mohli byť účastní na zabezpečovaní manuálnych prác pre žalobcu, avšak svojimi výpoveďami, ani inými relevantnými dôkazmi nepreukázali, že predmetné práce boli vykonané dodávateľom Správa objektov, s.r.o. pre žalobcu. Manuálne práce v podobe odstránenie kalov vyfakturované spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. neboli touto spoločnosťou reálne dodané, preto v súvislosti s týmito službami tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle zákona a zároveň nevznikla daňová povinnosť ani inej osobe, nakoľko práce v zmysle zistení správcu dane boli vykonané fyzickými osobami (rómami), ktorí v zmysle citovaného zákona nie sú zdaniteľnou osobou a ani platiteľom. Nakoľko v súvislosti s dodaním predmetných manuálnych prác bola spochybnená vierohodnosť faktúr a zároveň pri týchto službách nevznikla daňová povinnosť, žalobca nesplnil zákonné podmienky odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle

42. Predložením uvedených dokladov ani výpoveďami uvedených osôb nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 Zákona o DPH. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (§ 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku). Žalovaný a správca dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepopreli samotné prijatie služieb žalobcom. Správca dane sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vysporiadal s predloženými dokladmi (najmä s faktúrami), s tvrdeniami žalobcu a s výpoveďami osôb, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť nároku na odpočítanie dane a s jeho odvolacími námietkami, poukázal na vzájomné rozpory medzi nimi, ktoré evidentne vyplývajú z ich obsahu. Vo svetle zistení správcu dane v rámci daňovej kontroly uvedené skutočnosti nepreukazovali žalobcom tvrdené okolnosti dodania služieb, čo správca dane a žalovaný odôvodnili závermi preverovania a hodnotením predložených listín a výpovedí, ktoré hodnotenie je z kontextu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia zrejmé. Správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal dodanie prác od deklarovaného dodávateľa uvedeného na dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH. Ich skutkové a právne závery nevykazujú logické chyby. Pokiaľ dodávateľská spoločnosť Správa objektov, s.r.o. nedodala žalobcovi práce, resp. nepreukázala, že jej tieto práce boli dodávané jej subdodávateľmi, nemohla ani deklarovanému dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť, ktorá je predpokladom vzniku uplatneného nároku žalobcu na odpočet DPH. Žalobca neuviedol v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ dospel k svojim záverom, nakoľko len uviedol svoje vlastné hodnotenie dôkazov, čo k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí nestačí; správny súd nebol oprávnený to urobiť zaňho ( ). Správca dane dôkaznú povinnosť neniesol, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o prípad, kde nebolo sporné vecné a materiálne

plnenie uskutočnené deklarovaným dodávateľom. S prihliadnutím na povahu obchodných prípadov tak vyhodnotenie zistených skutočností z pohľadu ne/unesenia dôkazného bremena a právneho posúdenia veci nebolo v rozpore so skutkovými zisteniami.

43. Žalobca ďalej namietal, že správca dane mal konfrontovať skutočnosti zistené z výsluchov svedkov O. a F. opätovným vypočutím svedka Q., nakoľko až po jeho vypočutí by bolo možné prijať záver o vierohodnosti jednotlivých svedkov a ich výpovedí, za čo žalobca nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca v rámci vyrubovacieho konania takúto konfrontáciu nenavrhol, ani v správnej žalobe netvrdil, aký mala mať konkrétny význam na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo zaňho správny súd doplniť nemohol ( ), preto ani na základe tejto námietky nebol oprávnený dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý znáša dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie však podľa ustálenej judikatúry NS SR (napr. rozsudok č. zo dňa 07.12.2020 a ďalšie) nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bezpochybne preukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom konaní priznaných uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím a uplatňuje sa v ňom zásada prejednacia, resp. zásada obráteného dôkazného bremena. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť vyvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté daňovým subjektom, v takom prípade je však povinný takýto postup odôvodniť. Z odôvodnení prvostupňových rozhodnutí správcu dane vyplýva aké dôkazy vykonal, ktorých osôb alebo daňových subjektov sa týkali a tiež k akým skutkovým a právnym záverom ich vykonaním dospel.

44. Žalobca namietal, že vo svojich podaniach prostredníctvom konateľa V.. X. R. veľmi konkrétne, presvedčivo, vyčerpávajúco a obsiahlo opísal všetky relevantné skutočnosti. K tomu správny súd uvádza, že výpovede osôb, akými sú konatelia kontrolovaných daňových subjektov, prípadne ich dodávateľov, zo svojej podstaty nemôžu mať charakter rozhodujúcich dôkazov preukazujúcich okolnosti svedčiace v prospech ochrany práv žalobcu, pretože ich obsahom, vzhľadom na postavenie takýchto „svedkov“, môžu mať len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré je potrebné ďalej preukazovať. Tvrdenia konateľa žalobcu ako zmluvnej strany, ktorá sa mala podieľať na uzatvorení takýchto „obchodov“ v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami oboch „zmluvných strán“ (inak by pre obe mohli plynúť prípadné sankčné alebo iné právne následky, ktoré zákon spája s podieľaním sa na postupe pri nezákonne uplatnených daňových výdavkoch), je potrebné preto hodnotiť obzvlášť citlivo. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Žalobca a bývalí konatelia deklarovaného dodávateľa zjavne neboli tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videli, počuli alebo inak zmyslovo vnímali), t.zn. v rámci dokazovania nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede, ale skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť, čo žalovaný v odôvodnený napadnutého rozhodnutia urobil. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom (faktúry, ale aj neskôr predložené doklady), ktoré boli vystavené len vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a bývalých konateľov deklarovaného dodávateľa, a teda neobsahujú verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a uvedených osôb sami o sebe

nepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Aj z uvedeného dôvodu k nezákonnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu nedošlo.

45. Žalobcovi nebolo známe, aké konkrétne skutočnosti a úvahy viedli správcu dane k tvrdeniu, resp. téze, že žalobca nedisponuje faktúrou vystavenou v zmysle čím sa nijako nezaoberal, pričom on disponoval faktúrami spĺňajúcimi podmienky ustanovené v cit. zákona, ktoré predložil správcovi dane. Táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového rozhodnutia, ktoré na str. 8 - 9 podrobne hodnotí obsah faktúr predložených žalobcom, ako aj v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré podrobne odôvodňuje, prečo nestačí samotná existencia faktúry. Ďalej žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu, ktoré dôkazy nijako neidentifikoval, čo správny súd nebol oprávnený zaňho vyhľadávať. Námietka nepreskúmateľnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia je ďalej v správnej žalobe formulovaná len všeobecne. Preto k nej možno vo všeobecnosti uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. , v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V ich odôvodnení sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (z obsahu správnej žaloby nie je zrejmé ku ktorým konkrétnym odvolacím námietkam sa žalovaný mal vyjadriť nedostatočne alebo vôbec) a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pre úplnosť správny súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku.

46. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. ). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. ). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.

47. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis . Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanoviskách žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil tým, že dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil výrok svojho rozhodnutia.

48. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady neutrality dane, ktorú bližšie nekonkretizoval, v tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok SD EÚ C-643/11 (bod 37), v zmysle ktorého „Dodržiavanie zásady daňovej neutrality je zabezpečené možnosťou členského štátu stanoviť, že nedôvodne vyfakturovaná daň môže byť opravená, ak vystaviteľ faktúry preukáže svoju dobrú vieru alebo v dostatočnom predstihu úplne zabráni nebezpečenstvu straty daňových príjmov.“ Opravu však nemožno v každom prípade stotožňovať s odpočítaním dane.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a konania predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov sú tieto rozhodnutia v súlade so zákonom, a preto podľa správne žaloby žalobcu zamietol.

50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

51. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

POUČENIE: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.