Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/49/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, sudkyňou JUDr. Zuzanou Krivdovou, v právnej veci žalobkyne: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XXX XX X., právne zastúpenej: JUDr. Peter Vevurka, advokát so sídlom Mieru 312/13, 029 01 Námestovo, proti žalovanej: C. E., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX Y. právne zastúpenej: JUDr. Eva Luticová, advokátka so sídlom Hviezdoslavova 51, 029 01 Námestovo, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

rozhodol:

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. pustné (§ 355 ods. 2 ého povinný zaplatiť v stanovenej ;e, ktoré sa konalo 15.2.2017 na tunajšom okresnom súde, a to:, č.1. Žalobkyňa sa svojou žalobou doručenou tunajšiemu súdu 4.2.2015 domáhala, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 800,-Eur titulom nemajetkovej ujmy, ako i nahradiť jej trovy konania, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Podanie žaloby odôvodnila prostredníctvom právnej zástupkyne v podstate tým, že konaním žalovanej jej je spôsobená ujma na jej mene a mene jej rodiny, a v dôsledku eliminácie tejto ujmy požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude plniť aj preventívno-sankčnú funkciu. Poukázala na to, že dňa 8.1.2014 v čase o 11:02 hod. z obec Y. z e-mailovej adresy a@b.c <mailto:a@b.c> žalovaná zaslala p. W.. W. J., ktorý je majiteľom G. S. v X. a ktorý penzión prenajal spoločnosti BMVR, s.r.o., ktorej konateľkou je X. D., v ktorej spoločnosti je zamestnaná žalobkyňa s miestom výkonu práce G. S. v X., e-mail s obsahom: „Ahoj W.. Srdečne Vás pozdravujem a prajme všetko najlepšie v Novom roku. Strašne ma serie aký si zase naivný a dáš sa oklamať novými príživníkmi. Daj si pozor, účtujú napr. len ubytovanie, strava im ide do vrecka, urob si tam len malú previerku a zistíš, že I. bol nič oproti C.. Zdravím ešte raz a mrzí ma, že som ti to tak musel napísať“ (ďalej len v texte ,,predmetný email“). Skutočnosti, ktoré žalovaná uviedla v predmetnom e- maile, v ktorom ju žalobkyňu a jej rodinu nazvala ,,príživníkmi“, a že „účtujú len ubytovanie strava im ide do vrecka“ považuje za ohováranie, ktoré sa nezakladá na pravde a vážnym spôsobom jej zasiahli do života, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a rodiny. Žalovaná za skutok opísaný vyššie bola uznaná vinnou Okresným úradom Námestovo odbor všeobecnej vnútornej správy - rozhodnutím o priestupku č. OU-NO-OVVS-2014/09859-172-P.Ká zo dňa 11.11.2014 a to za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej aj len „zákon č. 372/1990 Zb.“), za čo bola žalovanej uložená sankcia - pokuta vo výške 10,- Eur, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2014. Žalobkyňa mala (v čase podania žaloby) uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou BMVR, s.r.o., so sídlom 013 02 Kotrčiná Lúčka 40, v ktorej konateľkou bola p. X. D. a na základe pracovnej zmluvy (v čase podania žaloby)

pracovala v pozícií vedúca prevádzky s miestom výkonu práce Penzión S. G. X.. Zároveň (v čase podania žaloby) vykonávala administratívne práce pri prevádzke Penziónu S. pre spoločnosť BMVR, s.r.o. ako živnostníčka. Žalovaná adresovala predmetný e-mail p. Ing. W. J., ktorý je majiteľom Penziónu S. v X., ktorý penzión prenajal spoločnosti BMVR, s.r.o.. Zároveň p. W. J. vypovedal ako svedok v trestnom konaní kde uviedol, že tvrdenia žalovanej nebral na ľahkú váhu a keďže nie je nadriadeným žalobkine, ďalšie riešenie veci prenechal priamej nadriadenej p. X. D.. Žalobkyňa na očistenie svojho mena a svojej rodiny od nepravdivých tvrdení uvedených žalovanou v predmetnom e-maile počas svojho voľného času, mimo pracovnej doby vykonala kontrolu všetkých účtovných dokladov, aby si mohla p. X. D. ako jej nadriadená odkontrolovať správnosť zaúčtovania príjmov. Žalobkyňa vykonávala kontrolu účtovných dokladov najmä za účelom preukázania krivého ohovárania žalovanou a udržania si klienta, pre ktorého na základe živnostenského podnikania vykonáva administratívnu činnosť a svojej pracovnej pozícií v Penzióne S. ako vedúca prevádzky. Žalobkyňa v trestnom konaní uviedla, že pokiaľ by bola prepustená zo zamestnania bolo by pre ňu obtiažne, až nemožné, si nájsť klienta a zamestnanie podobného druhu. Žalobkyňa v dôsledku nepravdivého ohovárania žalovanou mohla prísť o prácu, z ktorej dosahuje mesačne príjem ako zamestnankyňa a živnostníčka spolu cca 800,- Eur/mesačne. Žalovaná svojím protiprávnym a neuváženým konaním vážne zasiahla jej žalobkyni do jej základných práv, čím jej sťažila pracovnú pozíciu, podnikateľské prostredie, a poškodila jej meno ako aj meno jej rodiny. Žalobkyňa má rodinu, ktorá taktiež nebrala na ľahkú váhu tvrdenia žalovanej v predmetnom e- maile, v ktorom nielen ju žalobkyňu, ale celú rodinu nazvala „príživníkmi“. Obsah predmetného e-mailu závažným spôsobom znížil dôstojnosť, uráža a dotýka sa cti žalobkyne, kriminalizuje ju a jej rodinu a mal spôsobilosť spôsobiť vážnu ujmu v pracovno-právnych vzťahoch ako aj v súkromných vzťahoch žalobkyne. Rodina žalobkyne sa cítila dotknutá takými nepravdivými tvrdeniami, čo sa odzrkadlilo aj na psychike žalobkyne, ktorá predmetný e-mail riešila prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, ktorí zistili, že predmetný e-mail bol napísaný a odoslaný p. Ing. W. J. žalovanou. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu českej republiky z 1.10.2002 sp. zn. 28/Cdo 983/2001, podľa ktorého „za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa považuje konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti“, ako i s poukazom na čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako i čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorých „každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“, ako i na čl. 19 ods. 2 Ústavy SR „každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“ uviedla, že protiprávnym konaním odporkyne sa narušilo jej súkromie a veľmi negatívne pociťovala dôsledky nepravdivých tvrdení v predmetnom e-maile. Dennodenne popri svojich povinnostiach najmä počas sezóny v zimných mesiacoch v roku 2014, kedy v Penzióne S. je najvyššia vyťaženosť, bola konfrontovaná s nepravdivými tvrdeniami uvedenými v predmetnom e-maile. Sumu nemajetkovej ujmy vo výške 800,- Eur považuje za primeranú najmä s prihliadnutím na okolností, za ktorých došlo k protiprávnemu konaniu o odporkyne. Žalovaná anonymne a úmyselne poslala predmetný e-mail p. Ing. W. J. s tým, že si musela byť vedomá, že p. W. J. bude informovať p. X. D., ktorá je konateľkou spoločnosti, ktorá spoločnosť má od p. Ing. W. Beláka prenajatý penzión Antares o obsahu predmetného e-mailu s tým, že žalobkyňa môže stratiť dôveru a teda aj prácu, či už ako zamestnankyňa alebo živnostníčka. Predmetný e-mail ovplyvnil súkromný život, pracovný život, ale aj sociálny život žalobkyne a to nie na krátky čas. Vzhľadom na uvedené je výška nemajetkovej ujmy v sume 800,- Eur v pomere ku škode (strata práce), ktorá mohla vzniknúť žalobkyni, protiprávnym konaním žalovanej, nepatrná. Úprava ochrany osobnosti jej súkromia, občianskej cti, mena, sociálneho života súkromia, ľudskej dôstojnosti vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na ochranu osobnosti, je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu narušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. chráni, ľudskú dôstojnosť, súkromie, voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom nemajetkovej ujmy. V závere odcitovala z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. 1586/09 zo 6.3.2012, týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nepravdivým tvrdením v periodiku.

3. K žalobe priložila kópie nasledovných listín:

- výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina týkajúcu sa spoločnosti BMVR, s.r.o., IČO: 45 431 531, zapísanú vo vložke č. 52530/L z 3.2.2015 (č.l. 8-9);

- rozhodnutie Okresného úradu Námestovo - odbor všeobecnej vnútornej správy, č. OU-NO- OVVS-2014/09859-172-P-Ká z 11.11.2014 o priestupku (č.l. 10-12);

- faktúry vystavené žalobkyňou ako dodávateľom a obchodnou spoločnosťou BMVR, s.r.o. ako objednávateľom: č. 14000005 z 31.8.2014 na sumu 1.370,-Eur (č.l. 13), č. 14000004 z 31.7.2014 na sumu 1.080,-Eur (č.l. 14), č. 14000003 zo 14.7.2014 na sumu 1.125,-Eur (č.l. 15), z 2.4.2014 na sumu 1.797,50-Eur za mesiace január až marec 2014 (č.l. 16);

- pracovnej zmluvy č. XXXXXXXXXXX uzatvorenú dňa 1.10.2012 medzi spoločnosťou BMVR, s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom (č.l. 17-18);

- dodatku č. 1 k pracovnej zmluve uzatvorený dňa 2.10.2012 medzi spoločnosťou BMVR, s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom (č.l. 19);

- výplatné pásky za rok 2014 vystavené spoločnosťou BMVR, s.r.o. ako zamestnávateľom pre žalobkyňu ako zamestnanca za mesiace: január (č.l. 20), marec (č.l. 21), máj (č.l. 22), júl (č.l. 21), september (č.l. 24) a november (č.l. 25).

4. K žalobe sa písomným podaním doručeným súdu 4.3.2015 vyjadrila žalovaná (čl. 29) v podstate tak, že predmetnú žalobu považuje za nedôvodnú. Nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne, pretože nemala žiadnu ujmu ani na zdraví, ani na majetku a (v čase podania žaloby) stále v tom penzióne pracovala. Taktiež sa ani jej rodinné vzťahy nezmenili. (Ona žalovaná) ani žalobkyňu menovite neobvinila, len p. W. J. upozornila, aby si dával väčší pozor na chod svojho penziónu, lebo stále mal nejaké problémy so svojimi spoločníkmi a financiami. Nepovažuje za ohováranie, ak v súkromnej mailovej komunikácii priamo upozorní na jeho vlastného zamestnanca. Žiadne tretie osoby okrem jej zamestnávateľa o konaní žalobkyne neinformovala. Počas jej pracovného pomeru v penzióne S. v zime 2011, keď tam pracovala aj žalobkyňa, pracovala ako recepčná a bola svedkom toho, že zinkasovala od hostí sumu za ubytovanie a stravu a pokladničný doklad hosťom nevydala. Len podľa jej vedomostí sa to stalo najmenej 3-krát v zime 2011, keď tam pracovala. Na tieto praktiky upozornila viackrát aj p. X. D. - zodpovednú za chod penziónu. Nevie o ďalšom postupe p. X. D., či to so žalobkyňou riešila, ale aj ona o tom vedela. S pani D. sa na túto tému bavili a preto chcela, aby aj pán J. - majiteľ tohto penziónu o tom vedel. Tieto jej tvrdenia dokázať teraz už nevie, keďže to boli peniaze zinkasované bez akéhokoľvek dokladu, ale môže povedať, že toto všetko sa zakladá na pravde a žalobkyňa jej svojim arogantným správaním spôsobila ešte väčšiu nemajetkovú ujmu na jej poctivom prístupe k zamestnávateľovi.

5. Vzhľadom na to, že vec bola súdom rozhodovaná za účinnosti procesného kódexu účinného od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), súd bol povinný pri svojom postupe aplikovať tento nový procesný kódex (§ 470 ods. 1 s tým, že účinky doterajších procesných úkonov ostali zachované (§ 470 ods. 2 , pričom v súlade s procesnou terminológiou nového civilného kódexu označil účastníkov konania ako sporové strany (resp. strany sporu) navrhovateľku ako žalobkyňu a odporkyňu ako žalovanú a návrh ako žalobu.

6. Súd na pojednávaní, konanom v neprítomnosti žalovanej, ktorá sa na pojednávanie napriek riadne doručenému predvolaniu nedostavila, vykonal dokazovanie prednesom právnych zástupcov sporových strán a výsluchom (i prednesom) žalobkyne a svedka C. C. (manžela žalobkyne) a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom aplikujúc ustanovenie § 204 súd upustil od čítania i oznámenia tých listín, ktorých odpisy boli sporovým stranám v priebehu konania doručené a listiny alebo ich obsah neboli žiadnou zo sporových strán spochybnené a s ktorými sa súd oboznámil v rámci prípravy pojednávania.

7. V konaní pred súdom právna zástupkyňa žalobkyne zotrvávajúc na podanej žalobe a jej skutkovom ako aj právnom zdôvodnení uviedla, že žalujúca strana má za to, že zo strany žalovanej došlo k výraznému zásahu do osobnostných práv žalobkyne a to predovšetkým práva na ochranu dobrého mena, ľudskej dôstojnosti, vážnosti jej osoby a to za situácie kedy bola zo strany žalovanej klamlivo obvinená a označená za osobu, ktorá si ako vedúca prevádzky, časť peňazí, ktoré bola povinná vyúčtovať za stravu ponecháva pre seba. Zhrnutím týchto nepravdivých tvrdení zo strany žalovanej na žalobkyňu vyplýva, že žalovaná žalobkyňu označila za zlodeja a to aj napriek tomu, že to nikde takto priamo neuviedla, napriek tomu z obsahu jej správy, ktorú adresovala nadriadeným žalobkyne táto skutočnosť jednoznačne a nepochybne vyplýva, nakoľko z rodiny C.A. to bola práve ona, ktorá v tejto prevádzke pracovala jednak ako zamestnanec a jednak ako živnostník. Pre tento skutok bola

žalovaná aj uznaná za vinnú a to Okresným úradom Námestovo odborom Všeobecnej a vnútornej správy, kedy ju Okresný úrad uznal za vinnú z ublíženia na cti, čím sa mala dopustiť priestupku proti spoločenskému spolunažívaniu § 49 ods. 1. písm. a) zákona o priestupkoch. Zásah žalovanej voči žalobkyni bol objektívne spôsobilým privodiť žalobkyni ujmu a to jednak vo sfére jej pracovného života, kedy o svoju prácu a z nej plynúci pravidelný mesačný príjem mohla prísť, pretože aj uvedením nepravdivých informácií o nej došlo k vážnemu narušeniu dôvery medzi ňou a nadriadenými ako aj jej spolupracovníkmi, pričom žalobkyňa musela vynaložiť množstvo úsilia a energie, aby preukázala, že údaje, ktoré o nej oznámila žalovaná a ktoré u jej nadriadených o nej vytvorili zlý a negatívny obraz, preukázala, sú nepravdivé, pričom toto sa jej podarilo preukázať až potom čo sama vykonala celú kontrolu evidencie účtovných dokladov a tieto predniesla a oboznámila s nimi jej nadriadených. Protiprávne konanie žalovanej významne a výrazne zasialo do osobného, pracovného a spoločenského života žalobkyne a preto sme toho názoru, že na odstránenie vyvolaného stavu nie je postačujúca len morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia, ktoré mimochodom zo strany žalovanej doposiaľ žalobkyni nebolo adresované ani jej rodinným príslušníkom, ale práve na nápravu vyvolaného stavu je potrebné uložiť žalovanej povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo sa týka závažnosti celej tejto situácie, táto je významná aj z toho dôvodu, že žalovaná si zrejme vôbec neuvedomuje ako vážne ohrozila žalobkyňu na jej právach a akým významným spôsobom v negatívnom zmysle zasiahla do jej života, keď aj s poukazom na jej vyjadrenie, ktoré adresovala súdu ako vyjadrenie k žalobe zo dňa 4.3.2015, v týchto svojich nepravdivých vyjadreniach smerom k žalobkyni pokračuje, od neoprávnených zásahov neupúšťa, ale tieto šíri naďalej napriek tomu na potvrdenie svojich tvrdení nemá žiadne podpory ani iný dôkaz. Podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy sú splnené, keďže jednak bol v konaní preukázaný zásah zo strany žalovanej smerom k žalobkyni, pričom v tomto prípade postačuje aj zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať dopad na osobnostné práva žalobkyne čo sa aj stalo. Bolo preukázane, že toho neoprávneného zásahu smerom k žalobkyni sa dopustila žalovaná a samozrejme bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom zo strany žalovanej a následkom, ktorý tento neoprávnený zásah vyvolal. Došlo najmä k narušeniu dôvery v pracovnoprávnych vzťahoch žalobkyne a jej nadriadených. Žalobkyňa musela nepravdivé tvrdenia zo strany žalovanej vyvracať a to tak, že bola nútená vykonávať kontrolu účtovných dokladov spätne, aby preukázala, že tvrdenia, ktoré o nej šíri žalovaná sú teda nepravdivé a klamlivé. Taktiež z výsluchu svedka (bod . tohto rozsudku) vyplynulo, že tento zásah mal nepriaznivé dôsledky aj v rámci rodinného života, kedy jej spôsobil psychické útrapy, ktoré sa prejavili v osobnom aj rodinnom živote. V predmetnom prípade teda na nápravu nepostačuje len morálna satisfakcia, preto žiada, aby bola žalovaná povinná nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v peniazoch a to teda vo výške 800,- Eur, ktorú sumu pokladá za primeranú aj závažnosti nepravdivých tvrdení žalovanej, ktoré uviedla voči žalobkyni.

8. Žalobkyňa v konaní pred súdom uviedla, že o predmetnom e-maile sa dozvedela tak, že jej ho ukázala jej zamestnávateľka, ktorej bol preposlaný - žalovaná ho poslala anonymne majiteľovi penziónu a on ho následne preposlal jej zamestnávateľke. Keby bolo zrejmé od koho ten e-mail prišiel, tak majiteľ pán J. by im to bol povedal a neriešili by to cez políciu. Nik nevedel od koho ten e-mail bol. Žalovaná určite nebola taká kamarátka, s tým pánom J., aby tam mohla použiť také invektívy ako, že „...strašne ma serie aký si naivný...“ Z e-mailu je zjavné na koho útočí, v tom penzióne tam bola zamestnaná len ona. Žiadni C. prevádzku penziónu neuskutočňovali Jej manžel je už 20 rokov živnostník a zarába si na seba tvrdou prácou. Žalovaná tam spomenula celú ich rodinu a nemala na to absolútne žiadne právo. Pán I., s ktorým nás v tom e-maile zrovnáva, je človek, s ktorým sa pán J. dodnes kvôli penziónu súdi a nie sú s vecami vysporiadaní a pán I. ho pripravil o veľké milióny. Takže, aby ju tam po roku a pol práce niekto spájal s pánom I. je neprípustné. Jej zamestnávateľka bola jej priateľka a neverila tomu už vtedy a bola ochotná. Jej prvá reakcia (žalobkyne) bola, že sa nenechá urážať a tú robotu tam nechá, hoci ten penzión dala do chodu prevádzky (bol 7 rokov zatvorený). Predtým robila 12 rokov v cestovnej kancelárii. Ten penzión v podstate dala do chodu. V ten moment z tej práce chcela odísť, načo tá jej priateľka a zamestnávateľka (X. D.) reagovala tak, že v žiadnom prípade, lebo nemala by možno v tom momente náhradu a nemal by kto ten penzión viesť. Dohodli sa, že podá trestné oznámenie a zistí, kto to urobil, lebo sa to nezakladá na pravde. Jej zamestnávateľka jej povedala, že pôjde s ňou a bude vypovedať; povedala jej „neboj sa, všetko si to odkontrolujeme a majiteľovi to predložíme“. Na otázku súdu, či bolo žalobkyni zo strany jej nadriadených naznačené, žeby napísanie tohto e-mailu mohlo mať pre jej pracovnú sféru nejaké negatívne dôsledky, žalobkyňa odpovedala, že nie, v ten moment určite nie. Nadriadená ju prosila, aby zostala a hovorila jej, že to idú zistiť a že sa dokáže, či to

tak je alebo nie je. Takže museli najskôr tú inventúru urobiť, aby zistili, že to tak nie je. Ale tú pochybnosť vycítila. Inventúru vykonávala ona spolu s pani D.. To, že možno jej zamestnávateľ a majiteľ sa nažili tomu e-mailu neuveriť, tak to jej vôbec nedalo pocit, že o tú robotu nepríde, alebo že sa nepoškodzuje jej meno aj keď následnou inventúrou zistili, že je to všetko v poriadku. Bol to čistý útok voči jej osobe a jej rodine. A ta nedôvera zamestnávateľa si myslí, že stúpla na maximum. Na otázku súdu akým spôsobom sa prejavovala tá nedôvera jej zamestnávateľa, žalobkyňa uviedla, že v ničom reálne, ale už vedela, že už to nie je čistá hra a že kde sa bude dať tak jej prácu potom spochybnia. Nestalo sa tak, ale už to cítila. Kvôli tomu nespávala a musela aj antidepresíva užívať. Žalovaná pracovala v tom penzióne. Dodnes má ten penzión nejaké problémy a rok a pol bol zatvorený. Keď nastúpila do práce, kde žalovaná už pracovala, už sa tá prevádzka išla otvárať - tam tá práca nebola ani z časti pripravená, takže si myslí, že svojím spôsobom žalovanú pri nejakej práci „preskočila“. Nevie, čiže zo strany žalovanej to bola len závisť a nič iné. Keď žalovaná odišla z penziónu, chcela sa vrátiť pretože zistila, že opatrovateľské na mamku je nízke, po tom, čo jej ona (žalobkyňa) povedala, či si je vedomá toho aký príjem bude mať, chcela tú výpoveď vziať späť, ale pán J. už žalovanú naspäť do práce nechcel zobrať a vedel prečo. Takže nech sa žalovaná nestavia do pozície, že chcela pánovi J. pomáhať. Čo sa týka jej vzťahu k žalovanej tak je úplne normálny, s tou ženou nikdy neprišla do sporu, ani počas tej práce v penzióne. Bola prekvapená, že žalovaná niečo také urobila. Nemala s ňou žiaden konflikt, o to viac to bola pre ňu „rana pod pás“. Bývajú dedina pri dedine, tak sa poznajú z kostola alebo z nejakých spoločenských akcií, kde sa stretli. Žalovaná viedla jeden súkromný bar v Y., takže ona bola veľmi známa osoba v oboch dedinách. Inak nič osobné. Dovtedy pokiaľ polícia nevyšetrila, že e-mail poslala žalovaná, tak nevedeli o koho ide. Akonáhle sa to zistilo, tak žalovaná jej zatelefonovala - bol to veľmi nepríjemný rozhovor, v podstate ešte žalovaná útočila na ňu, že zistili, že niekto anonym poslal. Žalovaná sa správala pri tom telefonickom rozhovore veľmi nepríjemne. Fakt si myslela, že sa jej žalovaná ospravedlní a skončia to. Ale tak to nebolo a žalovaná útočila ďalej. Žalovaná jej telefonovala iba raz, ale ani počas toho rozhovoru vôbec nedošlo zo strany žalovanej k žiadnemu priznaniu si aspoň nejakej miery viny. Potom ako bola vypovedať pred Okresným úradom, kde bola žalovaná uznaná za vinnú zo spáchania priestupku, už nedošlo zo strany žalovanej k nijakému konaniu. Trestné konanie, ktoré iniciovala skončilo tým, že boli na tom Obvodnom úrade. Dovtedy si myslela, že žalovaná sa jej príde ospravedlniť - že povie prepáč, podajú si ruky a nemusia nič riešiť, lenže tak to nebolo. Stretli sa na tom Obvodnom úrade a keď tam videla ako sa žalovaná správala a žiadnu chybu si nepriznala a len čakala kedy zaplatí tú pokutu 30,-Eur a odíde, v ten moment som sa rozhodla, že to tak nenechá a podá žalobu. Pred Okresným úradom, kde bol prejednávaný priestupok, odmietla uzatvoriť zmier, možno preto, že žalovaná si žiadnym spôsobom nepriznala chybu. Tak to bol možno popud sa takto vyjadriť (odmietnuť uzatvoriť zmier). Žalovaná sa možno chcela uzmieriť, aby ju to nestálo ďalšie peniaze a problémy. Nahradenie nemajetkovej ujmy by pre ňu znamenalo, že keď si žalovaná nevie uvedomiť, že niekomu ublížila, tak nech to pocíti finančne, čo však vôbec nemuselo byť, mohlo sa to skončiť jedným ospravedlnením.

9. V ďalšom prednese žalobkyňa uviedla, že v tom penzióne potom pracovala ešte dva roky a sama odtiaľ odišla, lebo ona tú nevraživosť tam už cítila. Nikdy jej to nikto do očí nepovedal, ale ona dala som výpoveď. Tú nevraživosť cítila aj zo strany pána J.. Cítila, že ta dôvera bola už totálne narušená. Pre ňu to bol jasný signál. Nik jej to do očí nepovedal, ale vycítila to. S pánom J. nebola v nijakom vzťahu, len s tou pani X. D., s ktorou sa aj spoznali pri nejakých oslavách skrz jej sestru.

10. Právna zástupkyňa žalovanej v konaní pred súdom uviedla, že žalovaná zo žalobným návrhom nesúhlasí a žiada súd, aby ho ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Predmetný e-mail, ktorým mala žalovaná narušiť ochranu osobnosti žalobkyne bol zo strany žalovanej zasielaný ako súkromná správa určená výlučne pánovi J.. V prvom rade išlo o pozdrav do Nového roka ako vyplýva z toho úvodu a v druhom rade chcela žalovaná upozorniť pána J. ako svojho známeho a bývalého zamestnávateľa na to, aby si dával pozor na konanie osôb, ktorým zveril prevádzkovanie svojho penziónu. Nešlo teda o anonymný e-mail. G. J. vedel od koho je odosielaný. Žalovaná nemala záujem v tomto e-maile poukázať na konkrétnu osobu, čo vyplýva aj zo samotného znenia e-mailu, kde sa neuvádza žiadna konkrétna osoba, skôr chcela aby si pán J. dával pozor na to, že pri prevádzkovaní jeho penziónu môže dochádzať k protispoločenskej činnosti, ktorá mu môže spôsobiť škodu a problémy v prípade kontroly príslušných orgánov. Žalovaná tak urobila v dobrej

viere, že pánovi J. pomôže, nakoľko mala informácie, že pán J. mal problémy s financiami týkajúcimi sa penziónu. Keď žalovaná žiadnym spôsobom výslovne neuviedla žalobkyňu v predmetnom e-maile z opatrnosti podáva námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Zároveň v reakcii na prednes právnej zástupkyne žalobkyne uviedla, že v e-maile žiadnym spôsobom nebola spomenutá urážka

- že sú zlodeji, ale slovo „príživník“, čo je rozdiel. Ak by sa aj v predmetnom prípade pripustilo, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná má za to, že žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú splnené predpoklady stanovené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je potrebné, aby dôstojnosť fyzickej osoby bola znížená v značnej miere a vo vzťahu k spoločnosti. Čo sa týka intenzity zásahu do osobnostných práv v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/81/2011 je potrebné intenzitu zásahu posudzovať vždy aj z objektívneho hľadiska, teda či by predmetnú ujmu v danom čase a mieste, teda v tej istej situácií vnímala aj každá iná fyzická osoba. Ak vezmeme do úvahy, že po odoslaní e-mailu z objektívneho hľadiska sa na situácii žalobkyne nezmenilo nič a v podstate tak, ako to uviedla žalobkyňa, sám zamestnávateľ ju ubezpečil, že o prácu nepríde, resp. že nemá záujem uskutočniť nejaký postih voči jej osobe. Z objektívneho hľadiska teda nedošlo k takému intenzívnemu zásahu, ktorý by bolo možné označiť za zásah v značnej miere. Sama žalobkyňa uviedla, že v rámci jej pracovnoprávnych vzťahov nebola zo strany zamestnávateľa žiadnym spôsobom sankcionovaná, ani jej nebolo povedané, že by z dôvodu obsahu predmetného e-mailu mala dostať výpoveď, pokiaľ nepreukáže jeho opak. Všetky tvrdenia žalobkyne možno označiť len za jej subjektívne pocity, kedy konanie žalovanej vníma ako urážku svojej osoby a ktoré neboli vyvolané žiadnym prejavom jej okolia. Rovnako nemožno v predmetnom prípade hovoriť o znížení dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Predmetný e-mail bol zasielaný ako súkromná správa a žalovaná nemala záujem, aby bol jeho obsah bol zverejnený alebo ďalej šírený. Žalovaná nemala v úmysle informácie v ňom uvedené, nejakým ďalším spôsobom zverejniť, medializovať, prípade uviesť na sociálne siete. O predmetnom e-maile sa mal dozvedieť len pán J., ktorý ho v podstate šíril ďalej. A ďalšie šírenie informácii uvedených v tomto e-maile bolo spôsobené samotnou žalobkyňou. Nakoľko teda zo strany žalovanej nedošlo k zverejneniu obsahu e-mailu, nebol medializovaný ani inak sprístupnený verejnosti a žalovaná v ňom uvedené informácie nezverejňovala ani iným spôsobom - bolo to stále o tom jednom telefonáte medzi žalovanou a žalobkyňou nemožno teda hovoriť, že by k zásahu do osobnostných práv došlo vo vzťahu k akejkoľvek spoločnosti. Konanie žalovanej v priebehu konania o priestupku na Okresnom úrade Námestovo, kedy žalovaná mala záujem ospravedlniť sa žalobkyni a mala aj záujem o uzatvorenie zmieru v tomto konaní a aj výsledok samotného konania je dostačujúcim zadosťučinením pre žalobkyňu. Ak by súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaná žiada, aby súd v rámci sudcovskej úvahy znížil nárok uplatnený žalovanou nakoľko ho považuje za neprimerane vysoký. Pri určovaní výšky nároku je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na to, že išlo nemedializovaný e-mail súkromnej povahy, o ktorom sa pričinením žalovanej dozvedela jedna resp. dve osoby kedy nedošlo k ďalšiemu škandalizovaniu osoby žalobkyne v spoločnosti, konanie žalovanej nebolo opakované, jeho intenzita nebola zvyšovaná a úmyslom žalovanej pri zasielaní e-mailu nebolo uraziť žalobkyňu, ale v dobrej viere pomôcť svojmu známemu a bývalému zamestnávateľovi. Nakoľko žalovaná nesledovala dosiahnutie zisku ani zámernú diskreditáciu osoby žalobkyne je nárok uplatnený žalobkyňou vo výške 800,- Eur k týmto okolnostiam neprimeraný. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne ohľadom nepravdivosti tvrdení uvedených v e-maile dodávame, že žalovaná podľa svojho vyjadrenia z 2.3.2015 uvedené skutočnosti získala na základe vlastného pozorovania, pričom nakoľko malo ísť o konanie žalobkyne bez evidencie, kedy mala byť prijatá hotovosť bez vydania pokladničného bloku, takéto konanie nie je možné preukázať, resp. preukázať jeho pravdivosť. Máme za to, že zo strany žalovanej išlo v tomto prípade o upozornenie na protiprávnu, resp. protispoločenskú činnosť, pričom takéto oznamovanie je v rámci slovenského právneho poriadku v súčasnosti aprobované právom: napr. § 81 písm. e) a f) Zákonníka práce, resp. v súčasnosti platný zákon č. 307/2014 Z.z., ktorý dokonca oznamovateľom protispoločenskej činnosti poskytuje ochranu.

11. Svedok C. C. (manžel žalobkyne) na pojednávaní uviedol, že táto kauza sa netýka len jeho manželky (t.j. žalobkyne), ale aj jeho. Nikomu to neprospeje ani na psychike ani na zdraví, keď ho niekto bezdôvodne označí za zlodeja alebo príživníka. Teraz sa to týka jeho a o to viac aj jeho manželky (žalobkyne), pretože ona tam pracovala. Keď sa to dozvedeli, tak ich to oboch zarazilo a manželka bola z toho dosť nešťastná dokonca niekedy aj plakala. Robí v tej oblasti dosť dlho a keď niekoho niekto tak označí ako ich označila žalovaná, dokonca aj ich deti do toho zapojila. Manželkina práca bola na celý deň a potom sa jej to o hodne sťažilo a prácu si nosila aj domov lebo musela vyvracať tvrdenia žalovanej, takže bolo to ťažké obdobie. Hlavne tie začiatky boli ťažké. Už potom, nie že sa s tým človek

„vžije“, ale postupom času sa to ukľudnilo. Veľa ľudí ich tam pozná, nebolo to jednoduché a príjemné pre nich. On podniká v stavebníctve, takže veľakrát prácu aj v zime nemal a 20 rokov má živnosť a nikdy to nepozastavil a aj keď nerobili, platil riadne odvody. Žalovaná ich úplne bezdôvodne obvinila. Nikdy spolu nemali spor. Ten e-mail J. poslal ďalej. On ten e-mail čítal ako úplne nestranný človek, takže sa ich to riadne dotklo. Jeho manželky sa to dotklo dosť a čo sa týka reakcií tak ňou bola nechuť do života. Manželka mala starosti aj s tým aby si „očistila meno“, čo sa vcelku asi aj stalo, keďže tam ostala aj robiť. Ten e-mail bol napísaný v roku 2014 a ťahá sa to až doteraz. Nedá sa s tým tak ľahko a rýchlo vysporiadať. Má taký pocit, že v tom začiatku manželka zvažovala podanie výpovede z práce. Čo sa týka jeho vedomosti o reakcii zamestnávateľa manželky na toto jej zvažovanie podania výpovede z práce myslí si, že by manželkin zamestnávateľ nebol nadšený keby odišla v tej fáze odtiaľ - lebo to ,,gro“ robila ona a hlavne to nebolo ani rozbehnuté. Keď manželka doma rozprávala - tak to všetko mala pripraviť žalovaná, ale nepripravila nič preto tam zobrali jeho manželku. Myslí si, že aj jediné čo bol dôvod napísanie toho e-mailu, tak žalovaná určite závidela a chcela sa pomstiť. Nevie o tom, žeby zo strany manželkinho zamestnávateľa boli uskutočňované nejaké kroky - zníženie mzdy, zníženie odmeny za prácu alebo iný podobný následok tohto e-mailu. Možno, že aj človek má stále pochybnosti. Pán J. sa usmeje aj na neho aj na manželku a na všetkých, ale už je v podvedomí, čo si on myslí a či to myslí úprimne. U jeho manželky sa po tom, ako sa stal skutok, ktorý spáchala žalovaná, nezmenilo to, že na ňu „ukazoval niekto palcom“. Nevie o tom, či došlo k nejakému konkrétnemu, reálnemu, negatívnemu prejavu spoločnosti vo vzťahu k jeho manželke, k jeho rodine alebo osobne k nemu v nadväznosti na tento skutok. Nikto na nich neukazoval, ani im nenadával. Ale nevie myslí si, že keď už sa niekto o niekom niečo dozvie tak ten názor si vytvorí, ale nedávali im to totálne najavo. Žalovaná sa mu ospravedlniť nebola, hoci mala možnosť, lebo sa už 2-krát bezprostredne stretli - a nebolo to medzi davom ľudí, ale boli traja, keď išli z kostola takže žalovaná mohla niečo povedať. Bývajú od seba cca 2 km, takže keby žalovaná chcela kedykoľvek by prišla. Čo sa týka pracovnej pozície manželky tak tam vykonávala všetko, prebiehali tam nejaké súdne spory a bolo to 4 roky alebo aj viac zavreté a keďže mala v tej oblasti skúsenosti, tak robila všetko - všetku tú agendu aby sa to rozbehlo, aby to malo nejaký chod. A niekedy tam aj on chodieval pomôcť, pretože tam boli samé ženy, ale zamestnaný tam nebol. Aby sa ten hotel dostal do povedomia, tak manželka robila všetko - hlavne to riadenie, ale potom aj v kuchyni a všade. Na začiatku sa manželka určite bála, že príde o prácu, určite mala pochybnosti, lebo sa nevie kto ako urobí. Dokázaním toho všetkého (kontrolou účtovníctva) tú svoju nevinu preukázali a manželka tam ostala naďalej pracovať. Tie nepravdivé údaje, ktoré boli oznámené na jeho manželku sa vyvracali najprv ústne, že to nie je pravda, ale to môže rozprávať každý. Potom však, keď jej povedali, že tie peniaze tam berie tak už tým účtovníctvom - tou prácou, ktorú si vzala aj domov. Robila to aj mimo pracovných hodín. O predmetnom e-maile sa dozvedel tak, že mu ho ukázala jeho manželka. Ten e-mail vedeli aj ich deti. Nevie o tom, či sa ďalšie osoby o tom (e-maile) dozvedeli - asi nie. Je to nepríjemné a zostalo to v ich rodine. Ten prvý dojem z e-mailu bol taký, že bol poriadne naštvaný. Na Okresnom úrade vtedy, keď sa prejednával priestupok žalovanej, prítomný nebol. Proti žalovanej on osobne nijaké právne kroky neurobil. Dôvodom prečo sa rozhodol nič nepodniknúť bola spoločná dohoda. Je málo zdatný v počítačoch, takže nikomu nič nepísal, možno by to poriadne ani nevedel. Nešiel sa ani vyhrážať. Veľakrát bol na tých stavbách mimo domova a niekedy bol 7 mesiacov v roku preč. Od manželky nechcel, aby ho uviedla, či už v konaní o priestupku ako navrhovateľa, resp. aby ste aj v tejto žalobe vystupoval ako žalobca, manželka sa tým zaoberala.

12. Súd zamietol vykonať žalujúcou stranou navrhnutý dôkaz, a to výsluch X. D. (v čase napísania e- mailu nadriadená žalobkyne), nakoľko sa týkal okolností, ktoré bolo možné zistiť aj inak. Súd vychádzal z toho, že ak samotná žalobkyňa nepreukázala, že by zaslanie predmetného e-mailu malo negatívny vplyv na jej pracovnú pozíciu, resp. trvanie jej vtedajšieho pracovného pomeru, bol by výsluch jej vtedajšej nadriadenej k tejto otázke neúčelný a nadbytočný, pričom označená svedkyňa by podľa názoru súdu nemohla vniesť viac svetla do skutkových okolností prípadu než ako súd zistil z vyššie označených dôkazov.

13. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

14. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého obsahom v občianskoprávnej oblasti je zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o zásadné rozvedenie a konkretizáciu článkov 7,8,10,11,13 a 14 Listiny základných práv a slobôd. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce jednotlivé práva zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Zákon však neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti, či už v rodine, na pracovisku, na verejnosti, alebo vo verejných funkciách. Neoprávneným je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda právnym poriadkom. Ku vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou zásahu). Fyzická alebo právnická osoba môže byť zodpovedná za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby iba vtedy, ak neoprávnený zásah, spočívajúci v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby skutočne vyvolala.

16. V zmysle ustálenej judikatúry (1 Cz 32/1978) predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Obidva uvedené predpoklady musia byť splnené. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity osobnosti občana; ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka chránia totiž občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo znižujúcich tvrdení bez rozdielu, či k takýmto tvrdeniam došlo písomne, tlačou, rozhlasom televíziou a pod. Nie každý neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti bude však objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, na objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ išlo o skutkové tvrdenia na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol urobený. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa však nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. K takémuto záveru môže súd dôjsť len po posúdení všetkých okolností prípadu.

17. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry, na ktorú poukázala aj žalovaná strana (Rc 13/2013) podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú; pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

18. Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 154/2011).

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež judikoval (Rc 30/2003), že pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k nasledovným skutkovým zisteniam: Dňa 8.1.2014 o 11.02 hod. bolo z emailovej adresy B.@S..sk <mailto:B.@S..sk> žalovaná zaslala p. Ing. W. J. predmetný e-mail. Napriek tomu, že predmetný e-mail nebol súdu predložený, súd považuje túto skutočnosť za nespornú, nakoľko nielenže to vyplýva z vyjadrenia samotnej žalovanej a jej právnej zástupkyne, ale i z rozhodnutia Okresného úradu Námestovo - odbor všeobecnej vnútornej správy, č. OU-NO-OVVS-2014/09859-172-P-Ká z 11.11.2014 o priestupku - právoplatným toho istého dňa (č.l. 10-12) - /ďalej aj len „rozhodnutie o priestupku“/, ktorým je súd v zmysle § 193 viazaný. Ako vyplýva aj z označeného rozhodnutia o priestupku predmetný e-mail bol napísaný v mužskom rode a nebol podpísaný. Aj vzhľadom na skutočnosť, že k stotožneniu pisateľa tohto e-mailu s osobou žalovanej došlo až v rámci trestného konania, čo nasvedčuje skutočnosti, že adresát e-mailu Ing. W. J. nevedel, kto je jeho odosielateľom (a pisateľom), považoval súd zhodne so stranou žalujúcou za e-mail anonymný. Predmetný e-mail žalovaná odoslala len Ing. W. J., ktorý ho následne na základe vlastného uváženia preposlal konateľke spoločnosti BMVR, s.r.o. X. D., v ktorej spoločnosti bola zamestnaná žalobkyňa. Následne X. D. s týmto e-mailom oboznámila žalobkyňu - ukázala jej ho a vytlačený v listinnej podobe ho odovzdala žalobkyni. Žalobkyňa s týmto e-mailom oboznámila svojho manžela a deti. Následne žalobkyňa iniciovala trestné konanie (teda s predmetným e-mailom boli oboznámené aj príslušné orgány činné v trestnom konaní), v ktorom bolo zistené, že e-mail bol odoslaný z e-mailovej adresy patriacej žalovanej. Predmetné trestné konanie bolo ukončené tak, že predmetná vec bola odovzdaná príslušnému orgánu na prejednanie priestupku.

21. Označeným rozhodnutím o priestupku (bod 20. tohto rozsudku) bola žalovaná uznaná vinnou za spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona číslo 372/1990 Zb., ktorého sa dopustila ublížením na cti žalobkyne na tom, skutkovom základe, že dňa 8.1.2014 v čase o 11:02 hod. z obec Y. z e-mailovej adresy B.@S...sk <mailto:B.@S...sk> žalovaná zaslala p. Ing. W. J., ktorý je majiteľom Penziónu S. v X. a ktorý penzión prenajal spoločnosti BMVR, s.r.o., ktorej konateľkou je X. D., v ktorej spoločnosti je zamestnaná žalobkyňa s miestom výkonu práce Penzión S. v X., e-mail s obsahom: „Ahoj W.. Srdečne Vás pozdravujem a prajme všetko najlepšie v Novom roku. Strašne ma serie aký si zase naivný a dáš sa oklamať novými príživníkmi. Daj si pozor, účtujú napr. len ubytovanie, strava im ide do vrecka, urob si tam len malú previerku a zistíš, že I. bol nič oproti C.. Zdravím ešte raz a mrzí ma, že som ti to tak musel napísať“, kde skutočnosti, ktoré v tomto e- maile uviedla, a to, že žalobkyňu a jej rodinu nazvala „príživníkmi“ a to, čo uviedla, že aby si dal Ing. J. pozor, že účtujú napr. len ubytovanie, strava im ide do vrecka považuje žalobkyňa za ohováranie jej a jej rodiny, pretože toto sa nezakladá na pravde a žiaden dôkaz o tom nemá a ani nemôže mať, čo žalobkyňu urazilo na cti. Za uvedený priestupok bola žalovanej uložená sankcia - pokuta vo výške XX,-Eur a bola jej uložená povinnosť uhradiť štátu trovy konania spojené s prejednávaním priestupku vo výške 16,-Eur.

22. Podnetom pre začatie priestupkového konania bolo teda prijatie uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dolný Kubín č. ORP-440/TV-DK-2014, právoplatným 7.7.2017, ktorým bola

predmetná vec žalobkyne odovzdaná správnemu orgánu podľa § 197 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Z označeného rozhodnutia o priestupku vyplýva, že žalobkyňa so žalovanou nebola ochotná v tejto veci uzavrieť zmier. Obvinená - t.j. v tomto konaní žalovaná pred správnym orgánom uviedla, že je pravdou, že dňa 8.1.2014 o 11:02 hod. z miesta svojho trvalého bydliska zaslala z e-mailovej adresy B.@S..sk <mailto:B.@S..sk> Ing. W. J. e-mail s obsahom, ako jej bolo oznámené v obvinení. Ďalej uviedla, že žalobkyňa a jej rodinu nemala nazvať príživníkmi, toto jej je ľúto, chce sa žalobkyni ospravedlniť a ostatné skutočnosti, ktoré uviedla, za týmito si stojí, avšak pred správnym orgánom nevie tieto svoje tvrdenia, a to, že účtujú napr. len ubytovanie, strava im ide do vrecka, preukázať, ak bude mať záujem p. W.. J., o tomto ho bude bližšie informovať. Tiež uviedla, že svoje konanie ľutuje a v budúcnosti sa takto správať nebude. Zároveň uviedla, že s navrhovateľkou - žalobkyňou je ochotná uzavrieť zmier.

23. Z prednesu i výpovede žalobkyne ako i výpovede svedka jednoznačne vyplynulo, že predmetný e-mail preukázateľne nemal žiaden dopad na pracovnú sféru žalobkyne, ktorá sama uviedla, že jej zamestnávateľka X. D. obsahu e-mailu neverila, sama jej navrhla, že dokážu nepravdivosť tvrdení obsiahnutých v e-maile vykonaním spoločnej inventúry, a presvedčila žalobkyňu, aby pracovný pomer neukončovala - dokonca ju prosila, aby zostala v pracovnom pomere. Tento pozitívny a ľudský prístup zamestnávateľky žalobkyne potvrdil aj manžel žalobkyne - svedok C. C. (bod 11. tohto rozsudku). Tento svedok taktiež uviedol, že nevie o tom, či došlo k nejakému konkrétnemu, reálnemu, negatívnemu prejavu spoločnosti vo vzťahu k jeho manželke (žalobkyni), k jeho rodine alebo osobne k nemu v nadväznosti na tento skutok. Nikto na neho ani žalobkyňu neukazoval, ani im nenadával. Samotný svedok C. C., hoci podľa označenia „C.“ sa e-mail, vzťahoval aj na neho, žiadne právne ani iné kroky vo vzťahu k žalovanej nepodnikol. Tak žalobkyňa ako aj jej manžel - svedok C. C. v podstate zhodne potvrdili, že v súvislosti s predmetným e-mailom tak zo strany zamestnávateľa žalobkyne, ako i najbližšieho okolia, či spoločnosti, v ktorej sa pohybujú, neboli vo vzťahu k nim osobne alebo k ich deťom adresované žiadne konkrétne reakcie negatívneho charakteru, či pracovnoprávne postihy ani realizované akékoľvek iné konanie, ktoré by spôsobilo zásadné zmeny v ktorejkoľvek oblasti ich života, či života žalobkyne. Žalobkyňa v tomto pracovnoprávnom vzťahu zotrvala podľa vlastného vyjadrenia ešte dva roky po tom, čo k doručeniu predmetného e-mailu došlo a pracovný pomer ukončila dobrovoľne na základe vlastného rozhodnutia výpoveďou. Z výpovedí tak žalobkyne ako i jej manžela - svedka C. C.A. tiež jednoznačne vyplynulo, že napriek absencii akýchkoľvek konkrétnych negatívnych reakcií z ich pracovného, či spoločenského prostredia, mali pochybnosti o úprimnosti správania sa okolia, nakoľko predpokladali, že predmetný e-mail mohol ovplyvniť úsudok priamo zainteresovaných (dvoch osôb z pracovného prostredia žalobkyne). Tak žalobkyňa ako i jej manžel subjektívne pociťovali narušenie dôvery, pričom sa u nich prejavili pochybnosti o úprimnosti prejavených pozitívnych reakcií zainteresovaných, ktoré však nemali podklad v žiadnom konkrétnom konaní, či správaní, ale len v ich vlastných obavách.

24. V posudzovanom prípade súd považoval za primárne rozhodujúce, že k protiprávnemu konaniu žalobkyne došlo prostredníctvom súkromnej e-mailovej komunikácie, prostredníctvom ktorej bola žalovanou odoslaná anonymná súkromná správa len jednej osobe, ktorá na základe vlastnej úvahy túto správu iniciatívne preposlala ďalšej osobe - zamestnávateľke žalobkyne. Takéto konanie žalovanej nepochybne nemá charakter zverejnenia ako to má na mysli § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná teda svoje výhrady voči žalobkyni zjavne nemienila riešiť na verejnosti, resp. verejne (medializáciou, prostredníctvom sociálnych sietí, či prostredníctvom súkromnej komunikácie s väčším počtom osôb). Nemožno tiež nezobrať do úvahy, že predmetný e-mail bol minimálne vo vzťahu k žalobkyni považovaný za anonymný, v súvislosti s čím súd dáva do pozornosti, že v zmysle platnej právnej úpravy sa anonymné podania v prevažnej miere ani nevybavujú a príslušné orgány (i verejnej správy), či inštitúcie nie sú povinné ani oprávnené sa nimi zaoberať (napr. § 62 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, § 31 ods. 3 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, § 13 ods. 8 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, § 22 ods. 2 písm. b/ zákona č. 176/2015 Z.z. o komisárovi pre deti a pre osoby so zdravotným postihnutím, § 13 ods. 2 písm. d/ zákona č. 391/2015 Z.z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, § 14a ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii). Výnimku v tomto smere (t.j. zaoberanie sa aj anonymnými podaniami) predstavuje zákon č. 307/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti, v zmysle ktorého sa za podnet považuje aj anonymné oznámenie. V posudzovanom prípade teda v podstate záviselo od úvahy prvotného adresáta predmetného e-mailu Ing. W. J., či predmetný e-mail odignoruje alebo sa ním bude zaoberať sám alebo ho prepošle ďalej. Tvrdenie uvedené v žalobe, podľa ktorého „žalovaná si musela byť vedomá, že p. Ing. W. J. bude informovať p. X. D.“ považuje súd za

hypotetické, rovnako tak ako i potenciálnu úvahu, že Ing. W. J. sa nemusel (a nemal) anonymným e-mail vôbec zaoberať, pretože nemožno vylúčiť, že anonymné podanie obsahujú nepravdivé tvrdenia, keďže jeho pisateľ chcel zostať neznámy (nemal odvahu sa podpísať). Záver súdu nemôže byť založený na hypotetických predpokladoch a domnienkach ako ani na skutočnostiach, ktoré nemožno vylúčiť, keďže v zásade vylúčiť nie je možné takmer nič a spravidla v prevažnej miere vždy existuje viac potenciálnych alternatív- z hľadiska logiky akceptovateľnou je potom taká úvaha, v zmysle ktorej nič nenasvedčuje opaku záveru konštatovaného súdom, resp. že vyhodnotenie dôkazného materiálu vedie z konkrétnych dôvodov k určitému záveru.

25. O ďalšie šírenie predmetného e-mailu sa postarala samotná žalobkyňa, ktorá s ním oboznámila svojho manžela a deti a následne i príslušné orgány činné v trestnom konaní. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že tvrdenia, ktoré boli prednesené za okolností, za ktorých nehrozilo ich zverejnenie, a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi spoluobčanmi, nie sú spôsobilé narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 701/2011 zo 17.10.2012).

26. Súd v žiadnom prípade nezľahčuje protiprávne konanie žalovanej, ktorého sa vo vzťahu k žalobkyni dopustila, čo bolo konštatované v priestupkovom konaní, kde správny orgán dospel k záveru, že konaním žalobkyne došlo k ublíženiu na cti formou urazenia. Predmetom tohto konania je posúdenie splnenia podmienok pre priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

27. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a litery zákona zohľadňujúc konštantnú judikatúru súd dospel k záveru, že ak by aj ničím nepodložené tvrdenia žalovanej obsiahnuté v ňou napísanom e-maile - teda v súkromnej korešpondencii adresovanej primárne jedinej osobe, boli spôsobilé narušiť alebo ohroziť práva žalobkyne chránené § 11 Občianskeho zákonníka, žalujúcou stranou nebola v súdnom konaní preukázaná reakcia, vyvolaná týmto zásahom v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobkyne, ktorá by svedčila o znížení dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výskyt takejto konkrétnej v realite sa prejavenej reakcie nebola žalujúcou stranou ani tvrdený. Tvrdenia obsiahnuté v žalobe, v zmysle ktorých „predmetný e-mail ovplyvnil súkromný život, pracovný život, ale aj sociálny život žalobkyne, a to nie na krátky čas“...;“ údaje, ktoré o nej oznámila žalovaná ... u jej nadriadených o nej vytvorili zlý a negatívny obraz“ tak ostali len vo všeobecnej vágnej rovine bez konkretizácie konkrétnych prejavov takýchto vplyvov v živote žalobkyne - a to tak vo sfére pracovnej, súkromnej ako i v sociálnej. Z tvrdení žalobkyne ani len nevyplynulo, že by predmetný e-mail mal narušiť rodinné vzťahy žalobkyne v takom smere, že by sa jej rodina správala k nej inak ako obvykle, resp. aj v tejto situácii pri nej nestála a pod. Taktiež z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, na základe čoho (akých konkrétnych skutočností) žalujúca strana dospela ku konštatovaniu o ovplyvnení sociálneho života žalobkyne, o to viac ak obsah predmetného e-mailu podľa vyjadrenia žalobkyne i jej manžela nemal byť ďalej šírený, pričom ak by aj v spoločnosti šírený bol tak nebolo tvrdené, že sa tak stalo opätovným konaním žalovanej. V posudzovanom prípade z objektívneho hľadiska teda nemožno vysloviť záver, že dôstojnosť a vážnosť osobnosti žalobkyne bola konaním žalovanej znížená v značnej miere. Skutočnosti, o ktoré žalobkyňa opiera svoj nárok, považuje súd len za jej subjektívne pocity, ktoré neboli vyvolané žiadnym prejavom jej okolia.

28. Vo všeobecnosti je z interakcií medzi jednotlivcami zrejmé, že rôzni jedinci majú rôzne nastavenú mieru akou sa ich osobne dotýkajú udalosti, konanie, či správanie okolia, obsah verbálnej i neverbálnej komunikácie atď.. Dôkazom toho je i fakt, že žalobkyňa subjektívne pociťovala konanie žalovanej omnoho intenzívnejšie a senzitívnejšie ako jej manžel, ktorý vo vzťahu k žalovanej nepodnikol žiadne kroky - zostal pasívny. Vo všeobecnosti platí, že nie je možné ovplyvniť všetko, čo sa deje, ale možno ovplyvniť to, ako na to reagujeme. Je isté, že existujú aj jedinci, ktorých by sa nepravdivé tvrdenie zaslané anonymne súkromnou korešpondenciou úzkemu okruh osôb, počet ktorých neprevyšuje dve, tak bytostne nedotklo. Ako už bolo vyššie uvedené (bod 17. tohto rozsudku) meradlom opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôžu byť subjektívne pocity dotknutej osoby.

29. Vo vzťahu k námietke žalujúcej strany, že žalovaná aj svojimi vyjadreniami v tomto konaní pokračuje v uvádzaní nepravdivých údajov smerom k žalobkyni a zásahoch do osobnostných práv žalobkyne, súd podotýka, že vyjadrenia žalovanej produkované v tomto konaní považuje za prostriedok jej procesnej obrany v tomto konaní.

30. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. V súdenej veci nedošlo k takému závažnému zásahu do osobnosti žalobkyne, ktorý by vyžadoval satisfakciu aj prostredníctvom inštitútov ochrany osobnostných práv žalobkyne. Súd len stručne podotýka, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá ani charakter „občianskoprávneho trestu“, ktorý by mal eventuálne dopĺňať sankciu uloženú v inom konaní (trestnom, či priestupkovom).

31. O trovách konania (výrok II. tohto rozsudku) rozhodol súd (§ 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z toho, že žalovaná bola v celom rozsahu úspešná, keďže žalobe žalobkyne nebolo vyhovené (bola zamietnutá), preto jej súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania (v prípade, že tieto budú žalovanou uplatnené, čo je ponechané na vôľu samotnej žalovanej) bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1,2 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)(§ 363 .

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .