Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-14-2021.pdf
PDF · 166.42 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: FORAUTO GmbH, CHE-112.545.005, so sídlom Im Wasenboden 8, 4056 Basel, Švajčiarsko, zastúpeného: Advokátska kancelária ZUZÁK s.r.o. Regus Europeum Business Centre Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 47 243 228, proti žalovanej: L. J., F.. XX.XX.XXXX, V. XX, T., zastúpenej: AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., Pri Habárskom mlyne 16, Bratislava, o zaplatenie 106.100 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 7C/16/2017-215, zo dňa 4.6.2019, v spojení s opravným uznesením tohto istého súdu č. k. 7C/16/2017-292, zo dňa 10.11.2020 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu 4.4.2017 domáhal zaplatenia 106.100 eur s príslušenstvom titulom vrátenia dlhu ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že žalobca ako spoločnosť FORAUTO GmbH a Franco Forcina ako fyzická osoba poskytli žalovanej finančné prostriedky vo výške 130.000 eur ako pôžičku, ktorej prevzatie žalovaná písomne potvrdila listom zo dňa 7.10.2014, čím uznala svoj dlh a súčasne potvrdila, že jej boli tieto finančné prostriedky prevedené na účet vedený v Tatra Banke a. s. v rozličných splátkach; žalovaná sa zaviazala predmetnú sumu vrátiť do 7.10.2015; v tomto konaní si ako právnická osoba uplatňuje zaplatenie sumy 106.100 eur a v konaní vedenom na súde sp. zn. 41C/227/2016 si M. M. ako fyzická osoba uplatňuje zaplatenie 32.100 eur.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 588 Občianskeho zákonníka (správne má byť § 558) možno charakterizovať ako jednostranný písomný a adresný (vo vzťahu k veriteľovi) právny úkon dlžníka zakladajúci vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase tohto prejavu. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje označenie oprávnenej osoby (veriteľa), označenie povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu (spravidla jeho právne kvalifikovanie, napr. pôžička zo dňa), uvedenie výšky dlhu, skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť (pripravenosť plniť) dlžníka o svojej povinnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že „Zmluva“ zo dňa 12.6.2014 (správne má byť 7.10.2014), ktorú podpísali sporové strany rozhodne nespĺňa zákonom dané náležitosti uznania dlhu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka. Text predmetnej zmluvy je zmätočný, neurčitý a nie je z neho zrejmé o akú pôžičku v zmluve sa jedná, kedy mala byť uzavretá so žalobcom, v akej výške a kedy mala byť uzavretá s M. M. a v akej výške, kým má byť zaplatená
do 7.10.2015. V úvode predmetnej zmluvy žalovaná potvrdzuje, že šteňa Al Pacino ďalej darovala, čo nemá žiaden súvis s pôžičkou, ktorá mala byť uzavretá medzi sporovými stranami. V závere predmetnej zmluvy je konštatované, že peniaze boli prevedené do Tatra banky, v rozličných splátkach na č. účtu O. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Z uvedeného nie je zrejmé o aké peniaze ide, o aké splátky ide, kým a kedy boli prevedené, za akým účelom a komu boli určené.
3. Ozrejmil, že v zmysle platnej judikatúry, ak ide o právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je prejav tejto vôle zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je zrejmé z textu (v danom prípade žalovanej rozhodne nemohlo byť jasné, že podpisuje uznanie dlhu). Určitosť písomného prejavu vôle je objektívne kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Vôľa účastníka právneho vzťahu je prejavom určitá, zrozumiteľná, ak je výkladom objektívne pochopiteľná. Výkladom potom nemožno obsah predmetného právneho úkonu dopĺňať. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že „Zmluva“ zo dňa 7.10.2014 je neplatný právny úkon, nakoľko neobsahuje základné náležitosti rozhodujúce pre platnosť prejavu uznania dlhu.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pojmovými znakmi pôžičky sú prenechanie veci, ktorá je predmetom zmluvy, dočasnosť zmluvného vzťahu, povinnosť vrátiť veci. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka, alebo odovzdaním „z ruky do ruky“. Žalobca sa v konaní domáhal od žalovanej vrátenia pôžičky vo výške 106.100 eur. Nakoľko strany sporu neuzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, bolo na žalobcovi, aby v konaní preukázal, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ústnou formou a ďalej, že žalobca skutočne predmetnú sumu odovzdal žalovanej. Žalobca však neprodukoval ani jeden dôkaz na skutočnosť, že došlo medzi ním a žalovanou k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané na základe zhodných tvrdení sporových strán, že medzi konateľom žalobcu a žalovanou bol intímny vzťah, ktorý trval cca 3 roky a počas ktorého konateľ žalobcu posielal žalovanej na jej účet vedený v Tatra Banke a.s. v rôznych časových intervaloch rôzne sumy. Žalovaná tieto finančné prostriedky podľa jej tvrdenia považovala za finančné dary, resp. odmenu za poskytované sexuálne služby. Súd prvej inštancie mal preukázané výpismi z uvedeného účtu, že finančné prostriedky v rôznych sumách a rôznych dňoch podľa výpovede žalobcu za obdobie od 7.1.2014 do 1.8.2015 boli na tento účet prevedené. Prevody boli realizované z účtu B.. Vlastníkom tohto účtu je spoločnosť FORAUTO GmbH (žalobca). Výpis jednoznačne potvrdzuje, že žalobca neprevádzal prostriedky na účet žalovanej ako pôžičky ale ako reálne platby za jednotlivé účtovné operácie, služby a tovary. Väčšina prevodov je realizovaná s poznámkou (detailom) prevodu, ktoré boli podľa poznámky rôzne služby, náhradné diely či služby spojené s vozidlami - nie však pôžičky. Žalovaná uviedla, že na žiadosť konateľa žalobcu prestala pracovať v klube. Tým prišla o ubytovanie a mzdu. Na žiadosť konateľa žalobcu si ubytovanie zabezpečila tak, že prenajala byt, v ktorom sa od začiatku roku 2014 do polovice roku 2015 stretávala s konateľom žalobcu. Na žiadosť konateľa žalobcu byt vybavila zariadením, kupovala pohostenie, jedlo, nápoje a občerstvenie na spoločné stretnutia účastníkov konania. Z výpisu z obchodného registra kantónu Basel-Stad pre spoločnosť žalobcu súd prvej inštancie zistil, že tento má v predmete podnikania rôzne činnosti, ale nie je tam absolútne ako predmet podnikania zapísaný poskytovanie pôžičiek fyzickým osobám. Žalobca nedoložil, že by v minulosti poskytoval pôžičky bez akejkoľvek písomnej zmluvy len tak, na základe ústnej dohody iným fyzickým resp. právnickým osobám, v prípade žalovanej navyše zrealizovanej vo verejnom dome. Listinné dôkazy žalovanej ako aj výpoveď žalobcu jednoznačne vyvracajú tvrdenia o pôžičke. Vo svojej výpovedi konateľ žalobcu priamo odvolal svoj nárok na úhrady poskytnuté žalovanej v dňoch 4.3.2014 suma 1.000 eur, dňa 13.3.2014 suma 600 eur, dňa 27.3.2014 suma 1.500 eur s označením body fitness, doslova uviedol „aj ostatné platby označené ako sponzoring body fitness sú dary“. V tomto prípade ide spolu o sumu 3.100 eur.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle platnej judikatúry, ak odovzdal účastník druhému účastníkovi určitú finančnú hotovosť, bez toho, aby pritom dal akokoľvek najavo úmysel požadovať tieto peniaze späť a druhý účastník peniaze za rovnakých okolností prijal, možno takto zistený skutkový dej podriadiť pod ustanovenia § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda vyvodiť, že došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal v konaní, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy žalovanej odovzdal finančné prostriedky.
6. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania uplatneného nároku aj titulom bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle platnej judikatúry podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Žalobca však v konaní nepreukázal ani jeden z predpokladov, ktoré musia byť splnené pri vzniku bezdôvodného obohatenia. V ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú upravené niektoré osobitné skutkové podstaty vzniku bezdôvodného obohatenia. Ide o plnenie bez právneho dôvodu, resp. plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, plnenie z neplatného právneho úkonu, majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Ani jeden z týchto predpokladov v danom prípade splnený nebol, preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenia, žalovanej nevyplýva povinnosť vrátiť uvedenú sumu žalobcovi. Na základe všetkých týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu v zmysle § 558, § 34, § 37 ods. 1, § 657, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 odsek 1 C. s. p.; nakoľko žalovaná mala v konaní plný úspech, priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
7. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) písm. f), písm. h) C. s. p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov (pri posúdení listiny zo dňa 12.6.2014) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vychádzal výlučne z tvrdení a vyjadrení žalovanej, bez toho aby sa náležite vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli počas konania najavo a so všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené. Súd prvej inštancie sa a to bez ďalšieho stotožnil s vyjadreniami žalovanej, keď v bode 13 napadnutého rozsudku (aj v ďalších častiach odôvodnenia) de facto doslovne prevzal záverečné vyjadrenie žalovanej bez toho, aby vyhodnotil vykonané dôkazy podľa vlastnej úvahy a vo vzájomných súvislostiach. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal listinami, ktoré boli v konaní predložené, a to napr. s výzvou na vrátenie pôžičky zo dňa 21.9.2015, vyjadrenie prekladateľky p. Greenwood z 19.5.2018, účtovnými bilanciami za rok 2013 a 2015 a pod. Súd prvej inštancie v bode 13 uvádza, že „Zmluva“ zo dňa 12.6.2014 rozhodne nespĺňa zákonné náležitosti uznania dlhu, pričom v konaní „Zmluva“ zo dňa 12.6.2014 nebola predmetom konania. Žalobca svoj nárok v konaní preukazuje listinou „Zmluva“ zo dňa 7.10.2014. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávne nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávne vyhodnotením dôkazom, aplikoval na takto nesprávne zistený skutkový stav ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že listina zo dňa 12.6.2014 nespĺňa náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a to bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikoval, ktoré zákonné náležitosti predmetné uznanie dlhu nespĺňa. Súd sa však len obmedzil na citáciu záverečného vyjadrenia žalovanej, a to bez presvedčivej subsumcie právnej normy na daný skutkový stav, čo v žalobcovi vzbudzuje i pochybnosť o nezávislosti a nestrannosti súdu, ktorý bez vlastného právneho uváženia rozhodol vo veci len na základe vyjadrení a tvrdení žalovanej.
8. List s označením - „Vetrag“ - „Zmluva“ zo dňa 7.10.2014 bolo potrebné podľa neho považovať za uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, nakoľko je z neho zrejmé a nepochybné, že žalovaná písomne dlh uznala a zaviazala sa, že svoj dlh zaplatí do 7.10.2015, čím sa predpokladá, že v čase uznania trval. Napriek tomu, že v záverečnom vyjadrení poukázal na obsahové náležitosti uznania dlhu, súd prvej inštancie sa nimi vôbec nezaoberal ani sa nevysporiadal s tým, prečo uznanie dlhu - list zo dňa 7.10.2014 „musí“ obsahovať náležitosti nad rámec stanovený zákonom.
9. Pre platnosť uznania dlhu je potrebná písomná forma v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka, ktorá v danom prípade bola dodržaná, keď konaní bola predložená listina zo dňa 7.10.2014 s označením „Vertrag“, pričom aj samotná žalovaná v konaní potvrdila, že listinu podpísala. Žalovaná nepoprela ani nespochybnila skutočnosť, že listina - uznanie dlhu zo dňa 7.10.2014 bola vyhotovená, že bola účastníkmi podpísaná, potvrdila, že listina obsahuje jej podpis, a preto mal za to, že súd prvej inštancie mal za daných skutkových okolností vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Žalovaná priamo potvrdila, že listina bola podpísaná a že ide o jej podpis. Žalovaná v konaní nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že by listinu nepodpísala, resp. že uznanie dlhu neurobila. Originál listiny bol súdu predložený na pojednávaní na nahliadnutie.
10. Ozrejmil, že prísľub dlžníka, že svoj dlh zaplatí, nemusí byť striktne formalistický t. j. stačí ak z dlžníkovho písomného prejavu vyplýva vôľa splniť dlh, bez ohľadu na jeho formu. Pre platnosť uznania dlhu nie je potrebné priame označenie tohto úkonu ako uznanie dlhu, ale stačí, ak uvedený úkon spĺňa všetky požiadavky potrebné na to, aby sa stal perfektným. Samotná listina zo dňa 7.10.2014 obsahuje výslovný sľub žalovanej, že svoj dlh vráti, a to do 7.10.2015, a preto námietka žalovanej v konaní, že listina nie je označená ako uznanie dlhu, ale ako zmluva, nemá žiaden právny význam. Napriek tomu súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nie je zrejmé, kým má byť zaplatená (str. 5 bod 13 rozsudku). Poukázal na znenie originálu znenia textu a jeho úradný preklad, pričom slovné spojenie „zurück zu Bezahlen“ je vyjadrením vrátenia pôžičky. Pôžička má byť zaplatená späť/resp. vrátená do 7.10.2015. Fakt, že ide o vrátenie tejto pôžičky a nie jej “poskytnutie/vyplatenie” tomu, kto si uvedenú sumu požičiava potvrdzuje slovo “zurück” ktorého význam zodpovedá slovenskému výrazu späť (naspäť). Má byť teda zaplatená (vrátená späť, splatená) tomu, kto pôžičku poskytol, v tomto prípade Forauto GmbH a M. M..
11. Žalovaná sa v konaní snažila navodiť dojem, že nerozumela, že ide o vrátenie pôžičky, že si to nevšimla a pod., pričom sama v konaní potvrdila, že roky pracuje v zahraničí s nemecky hovoriacimi klientmi, ktorým poskytuje sexuálne služby a pod. a rovnako v konaní doložila SMS komunikáciu v nemeckom jazyku t. j. je zrejmé a nepochybné, že rozumela jazyku, v ktorom bola listina napísaná a neobstojí tvrdenie, že si „myslela“ že sa týka len psa, keď suma dlhu je vyjadrená číslom a nie slovom. Žalobca po tom, čo žalovaná suma nebola vrátená, žalovanú ešte listom zo dňa 21.9.2015 vyzval na jej zaplatenie, avšak na predmetný list žalovaná nereagovala.
12. Pokiaľ ide o vymedzenie dlhu čo do dôvodu a výšky uviedol, že podobne ako pri prísľube dlh zaplatiť, uvedené vymedzenie nemožno prísne formalizovať. Nie je potrebné vymedziť dôvod a výšku dlhu exaktne, ale stačí, ak takéto určenie bude vyplývať napríklad z odkazu na konkrétny právny záväzok (napr. zmluvu), resp. iný úkon (napr. výzva, faktúra). Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol; pre platnosť uznania dlhu, dlžník nemusí mať právnu vedomosť o tom, z ktorého konkrétneho právneho titulu vznikol jeho dlh, musí byť aspoň nepriamo označený. Rovnako tak i pri výške, musí byť jej určenie prinajmenšom určiteľné; dlžník nemusí mať jasnú a presnú predstavu o konkrétnej výške svojho dlhu. Pre jeho platné uznanie tak bude postačovať určenie dlhu, čo do výšky, akýmkoľvek spôsobom, napr. dlžník v uznaní dlhu vyjadrí, že dlh uznáva „celý“. Žalovaná uznala dlh z titulu pôžičky a zaviazala sa vrátiť dlh vo výške 130.000 eur, čo je nepochybné z predložených listinných dôkazov, najmä z listiny zo dňa 7.10.2014 a účtovných bilancií žalobcu. Rovnako žalobca v platobnom rozkaze ako aj vo vyjadrení zo dňa 20.2.2018 v konaní ozrejmil ako určil výšku žalovanej sumy. Z celkovej sumy 130.000 eur žalobca spoločnosť FORAUTO GmBH poskytol ako pôžičku sumu vo výške 106.100 eur, ktorá zodpovedá rozdielu pôžičky, ktorú poskytol M. M. ako fyzická osoba vo výške 23.900 eur (130.000 eur - 23.900 eur). V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že M. M. ako fyzická osoba si návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 14.12.2016 uplatnil celkovo sumu 32.100 eur, ktorá pozostáva jednak z pôžičky, ktorá bola potvrdená listom zo dňa 7.10.2014, a z ktorej mu prislúcha suma 23.900 eur, ale aj sumu 8.200 eur, ktorá predstavuje pôžičku, ktorú žalovanej poskytol po podpísaní listu zo dňa 7.10.2014 (od 13.10.2014 do 28.11.2014, kedy M.. M. poskytol žalovanej pôžičku v celkovej sume 8.200 eur), preto žalovaná suma v inom konaní predstavuje sumu 32.100 eur. Skutočnosť, že eviduje voči žalovanej viacero pohľadávok vyplýva aj z účtovnej bilancie, ktorú predložil v konaní, a z ktorej vyplýva, že vo svojom účtovníctve eviduje pohľadávky voči žalovanej z titulu pôžičky v oveľa vyššej sume ako uplatňuje v tomto konaní. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na konštatáciu, že zistil, že žalobca uviedol medzi pôžičkami - H. J. XXX.XXX,XX B.. (T. X S.) a že žalobca nedoložil, že by v minulosti poskytoval pôžičky iným fyzickým, resp. právnickým osobám. Predmetný záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení, nakoľko z predložených bilancií
žalobcu na strane 2 v časti „cudzie dlhodobé imanie" - dlhodobý cudzí kapitál sú vedené pôžičky voči žalovanej H.. J. H. Č. XXXX, avšak aj pôžičky poskytnuté iným subjektom a to C. - H. H. Č. XXXX, C. - H. H. Č. XXXX, avšak v záujme ochrany osobných údajov názov, resp. meno dlžníka a rovnako z dôvodu, že ostatné skutočnosti s konaním nesúvisia, boli tieto zo strany právneho zástupcu žalobcu anonymizované.
13. Súd prvej inštancie predmetné dôkazné listiny vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vôbec nevyhodnotil a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že žalobca v roku 2013, 2014 a 2015 má v účtovných bilanciách evidované voči žalovanej pôžičky v oveľa vyššej ako žalovanej sume. Na druhej strane je potrebné opätovne uviesť, že súd prvej inštancie na str. 6 v bode 19, kde by malo byť skutkové a právne odôvodnenie súdu, na základe čoho rozhodol, akými úvahami sa riadi a ako vec právne posúdil, bez ďalšieho doslova prevzal záverečné vyjadrenie žalovanej, z čoho je zrejmé, že súd sa nezaoberal vôbec dôkazmi a právnymi argumentmi žalobcu, ale bez ďalšieho sa obmedzil na citáciu žalovanej.
14. Súd prvej inštancie napriek tomu, že v bode 12 na str. 5 rozhodnutia uvádza, čo má obsahovať prejav smerujúci k uznaniu dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a to označenie veriteľa, označenie dlžníka, určenie dôvodu dlhu, výšky dlhu a skutočnosť, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti a skutočnosti, že listina zo dňa 7.10.2014 tieto skutočnosti obsahuje, rozhodol tak, že rozhodne nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie svojim výkladom „doplnil podstatné náležitosti“ uznania dlhu o náležitosti, ktoré uviedla vo svojich vyjadreniach žalovaná, a to napr. že má byť z listiny zrejmé o akú pôžičku ide, o aké peniaze ide, o aké splátky ide, za akým účelom a pod. Uvedené náležitosti, ktoré podľa súdu prvej inštancie sú podstatné na to, aby listina obsahujúca uznanie dlhu mohla byť považovaná za uznanie dlhu nespĺňa, išiel nad rámec právnej úpravy, nakoľko ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka je koncipované tak, že nie potrebné, aby z uznania dlhu boli zrejmé všetky okolnosti napr. splátky pôžičky, druh pôžičky, účel pôžičky, postačuje uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky.
15. Súd prvej inštancie následne na str. 5 v bode 14 až 16 rozsudku posudzoval listinu zo dňa 7.10.2014 v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka a v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že „Zmluva zo dňa 7.10.2014 je neplatný právny úkon nakoľko, neobsahuje základné náležitosti rozhodujúce pre platnosť prejavu uznania dlhu. Žalobcovi však nie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k takému právnemu záveru, že keď určitá listina neobsahuje náležitosti rozhodujúce pre platnosť prejavu uznania dlhu je neplatná. Ak právny úkon neobsahuje náležitosti, aby ho bolo možné posúdiť ako uznanie dlhu, neznamená to, že ide o právny úkon, ktorý je neplatný. Platnosť právneho úkonu sa posudzuje z hľadiska toho, či spĺňa alebo nespĺňa náležitosti právneho úkonu, resp. či nenastali okolnosti, ktoré by mali za následok jeho neplatnosť. Súd prvej inštancie nešpecifikuje v čom spočíva neplatnosť listiny zo dňa 7.10.2014, len sa obmedzil na konštatáciu, že keď nespĺňa náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka t. j. náležitosti uznania dlhu je neplatná, pričom už nešpecifikoval aplikáciu § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva.
16. Súd prvej inštancie v bode 16 rozsudku uvádza, že podľa platnej judikatúry, nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné čo je predmetom zmluvy, ak to nie je zrejmé z textu listiny. V danom prípade žalovanej rozhodne nemohlo byť jasné, čo je predmetom listiny. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení opakovane odvoláva na „platnú judikatúru“, pričom o akú judikatúru, o aké rozhodnutie (uvedením súdu, spisovej značky a pod.) ide už neuvádza, čím uvádza žalobcu do situácie, že sa s predmetnou judikatúrou nevie oboznámiť, a má za to, že ide skôr o rozhodnutie svojvoľné. Ak mal súd prvej inštancie okrem iného na mysli, že listina zo dňa 7.10.2014 je neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu „nezrozumiteľnosti“, bolo potrebné aplikovať ustanovenia týkajúce sa výkladu, a to § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie však predmetné výkladové pravidlá na základe, ktorých by bolo možné dospieť k zrozumiteľnosti alebo nezrozumiteľnosti neaplikoval.
17. Bol názoru, že listina zo dňa 7.10.2014 spĺňa všetky podstatné obsahové náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlhu, vymedzenie dlhu čo do dôvodu a výšky, zmluvné strany. Súd prvej inštancie v bode 13 rozsudku špecifikuje ďalšie zložky právneho úkonu ako, že nebolo z právneho úkonu zrejmé, aké splátky, za akým účelom, dátum pôžičky a pod. pričom takéto zložky by bolo možné považovať za pravidelné, resp. náhodilé zložky, ktorých absencia
nerobí právny úkon neplatný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 a rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11.
18. Nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a dospel k záveru, že listina zo dňa 7.10.2014 nespĺňa obsahové náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a to napriek tomu, že uvedené náležitosti boli splnené, zaťažil žalobcu dôkazným bremenom, pričom z titulu uznania dlhu, bolo práve na žalovanej, aby preukázala, základné skutočnosti, a to že uznanie dlhu nepodpísala, resp. že dlh nevznikol alebo zanikol splnením.
19. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalovaná v konaní len účelovo menila výpovede, a to tak, že raz predmetný list nepodpísala, potom že mu nerozumela, a to napriek tomu, že už niekoľko rokov pracuje v nemecky hovoriacich krajinách. Následne na pojednávaní dňa 15.11.2018 uviedla, že „zmluvu“ zo dňa 7.10.2014 podpísala a že nemá vedomosť, že by podpisovala nejaké skutočnosti ohľadom pôžičky, ktorú jej mal žaloba poskytnúť. Údajne tam uvedený text ani nebol, že to by si všimla. Uvedené skutočnosti žalovaná už len účelovo uviedla na pojednávaní, pričom ak by uvedené tvrdenie bolo pravdivé, t. j. že text ohľadne pôžičky v predmetnej zmluve nebol, uviedla by nepochybne túto skutočnosť hneď v odpore voči platobnému rozkazu. Avšak ako je z vyššie uvedených skutočností zrejmé, žalovaná tak zásadnú skutočnosť v odpore ani v ďalších písomných vyjadreniach neuvádza. Rovnako je potrebné uviesť, že povinnosti tvrdenia zodpovedá dôkazná povinnosť, pričom žalovaná skutočnosť, že by text ohľadne pôžičky na predmetnej listine žiadnym spôsobom nepreukázala, čím ani v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Raz žalovaná v konaní uvádzala, že malo ísť o dary, následne vo svojej výpovedi uviedla, že malo ísť o finančné prostriedky za poskytnuté sexuálne služby. Bez ohľadu na výpoveď žalovanej a jej účelové vyjadrenia, žiadne z tvrdení žalovanej neboli v konaní preukázané. Ak žalovaná v konaní predložila výpisy z účtu, kde jej boli poukázané finančné prostriedky od žalobcu v nemalej výške, a ktoré mali konkrétnu špecifikáciu, v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, za akým účelom tieto finančné prostriedky prijala.
20. Žalovaná bola v konaní povinná preukázať, že jej dlh nevznikol a súčasne vyvrátiť svoj prísľub tento dlh splniť. Žalovaná žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala, že by jej dlh nebol vznikol a súčasne nepreukázala, že nedala prísľub dlh splniť. V konaní by museli byť kumulatívne preukázané obe skutočnosť, a to že - dlh neexistoval, resp. zanikol a súčasne, že dlh neuznala. Ústne vyhlásenie žalovanej, ktoré sa v priebehu konania menilo, nie je možné považovať za relevantné dôkazné prostriedky; žalovaná žiadnym dôkazom nepreukázal, že by dlh neuznala. Súd prvej inštancie len v dôsledku vyjadrenia žalovanej, že nevie, že by tam ustanovenie týkajúce uznania dlhu bolo, presunul dôkazné bremeno na žalobcu, v dôsledku čoho má konanie vadu, spočívajúcu v bezdôvodnom presune dôkazného bremena na žalobcu čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čo bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. Nakoľko v konaní nebola domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 192 C. s. p. za preukázané, že k uznaniu záväzku došlo. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, o ktoré sa opiera aj slovenská právna obec, pričom ani s predmetnou judikatúrou sa súd prvej inštancie nevysporiadal (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 1160/2003, sp. zn. 29 Odo 1457/2005, sp. zn. 29 Cdo 2854/2000)
21. Súd prvej inštancie v bode 20 napadnutého rozsudku uviedol, že v zmysle platnej judikatúry, ak odovzdal niekto druhému účastníkovi určitú finančnú hotovosť, bez toho, aby pritom dal akokoľvek najavo úmysel tieto peniaze späť a druhý účastník peniaze za rovnakých okolností prijal, možno takto zistený skutkový dej podriadiť ustanoveniam § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda vyvodiť, že došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy. Súd prvej inštancie sa opätovne odvoláva na platnú judikatúru, pričom ju žiadnym spôsobom opäť nešpecifikuje. Nie je zrejmé ako mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy, keď v konaní predložil nielen listinu o uznaní záväzku, výzvu na plnenie, účtovné bilancie, ale aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplynulo, že požaduje vrátenie žalovanej sumy, nakoľko išlo o pôžičku a nie dar. Súd prvej inštancie v bode 19 uviedol, že žalovaná tieto finančné prostriedky považovala za finančné dary, resp. odmenu za poskytnuté sexuálne služby. Následne uviedol, že výpis jednoznačne potvrdzuje, že žalobca neprevádzal prostriedky na účet žalovanej ako pôžičky ale ako reálne platby za jednotlivé účtovné operácie, služby a tovary. Väčšina prevodov je realizovaná s poznámkou prevodu, ktoré boli podľa poznámky rôzne služby, náhradné diely či služby spojené s vozidlami - nie však pôžičky.
22. Napriek tomu, že z výpisov mal preukázané, že išlo o reálne platby, kde boli uvedené poznámky rôzneho druhu, pričom ani jedna poznámka nebola poznámkou o tom, že by išlo o dar alebo odmenu za sexuálne služby, sa bez ďalšieho stotožnil s tvrdením žalovanej a vyhodnotil, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, a to ustanovenie § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúce darovaciu zmluvu, a to napriek tomu, že zo žiadnych dôkazov nevyplynulo, že by k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo.
23. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie mal síce predložené výpisy účtu zo strany žalovanej, ale v rozhodnutí v bode 4 sa obmedzil len na niektoré platby, a to platby ktoré uviedla žalovaná v záverečnom vyjadrení na str. 3 a 4 (a to takmer doslovne), pričom platby, ktoré aj samotná žalovaná uviedla na str. 6 záverečnej reči, pri ktorých je uvedená poznámka „pôžička“. Napr. platba zo dňa 13.11.2014 suma 1.000 eur s detailom pôžička, platba zo dňa 13.11.2014 suma 500 eur s detailom pôžička, platba zo dňa 18.11.2014 suma 800 eur s detailom pôžička, platba zo dňa 18.11.2014 suma 800 eur s detailom pôžička, platba zo dňa 30.12.2014 suma 1.600 eur s detailom pôžička, vôbec v odôvodnení rozhodnutia nespomenul a vôbec sa s uvedenými platbami nevysporiadal.
24. Mal za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 191 C. s. p. podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Závery súd prvej inštancie, ktoré vychádzajú výlučne z tvrdení žalovanej, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v skutočnom stave. Bol názoru, že právny vzťah nie je možné subsumovať pod darovaciu zmluvu, pretože nie je preukázaná vôľa darcu obdarovať niekoho iného. V danom prípade vôľa darcu absentuje, nakoľko z listinných dôkazov - list zo dňa 7.10.2014, výzva na vrátenie pôžičky zo dňa 21.9.2015, účtovné bilancie z roku 2013, 2014 a 2015 jednoznačne preukazujú, že žalobca finančné prostriedky, ktoré sú predmetom konania nemal v úmysle žalovanej darovať. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zistený skutkový stav (aj keď nesprávne vyhodnotený) subsumoval pod darovaciu zmluvu.
25. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie súd prvej inštancie v bode 21 a 22 napadnutého rozhodnutia posúdil návrh žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, že nebol splnený ani jeden z predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia, preto žalovanej nevyplýva povinnosť vrátiť uvedenú sumu žalobcovi. Súd prvej inštancie sa v bode 22 opätovne odvoláva na platnú judikatúru, ktorú opätovne nešpecifikuje, a preto žalobcovi nie je zrejmé, na aké rozhodnutie súd prvej inštancie poukazuje a čo je jej obsahom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nepreukázal v konaní ani jeden z predpokladov, ktoré musia byť splnené pri vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie na str. 5 bod 16 uviedol, že listina zo dňa 7.10.2014 je neplatným právnym úkonom, pričom sa bez ďalšieho nezaoberal otázkou, či z tohto (podľa súdu) neplatného právneho úkonu nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká všeobecne, bez ohľadu na to, ako obohatenie vzniklo, pričom vzniká bez ohľadu na zavinenie povinného subjektu a rozsah plnenia v prípade bezdôvodného obohatenia spočíva na princípe ekvivalencie (povinný má vrátiť to, čo mu poskytol oprávnený subjekt). Súd prvej inštancie vôbec neskúmal či boli alebo neboli splnené podmienky na vydanie bezdôvodného obohatenia za plnenie bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu, len uviedol že nebol splnení ani jeden z predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia.
26. Ozrejmil, že pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce to, že došlo k obohateniu určitej osoby na úkor iného a pre toto obohatenie nebol právom uznaný dôvod, t. j. išlo o bezdôvodné obohatenie a nie je významné, či skutočnosť, na základe ktorej došlo k obohateniu, zavinil obohatený alebo iná osoba (rozhodnutie NS ČR z 18.5.1999, sp. zn. 33 Cdo 973/1998). Zákonnými predpokladmi vzniku bezdôvodného obohatenie je vznik majetkovej výhody či prospechu, pričom tento prospech bol na úkor žalobcu. V konaní žalovaná uvádza, že suma uplatňovaná v tomto konaní mala byť poskytnutá ako dar, resp. odmena za sexuálne služby, pričom toto tvrdenie zostalo len v rovine tvrdenia a nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Naopak žalobca si v konaní uplatňuje finančné prostriedky, ktorých nárok preukázal jednak na základe listinného dôkazu zo dňa 7.10.2014, ako aj účtovnými bilanciami, z ktorých je zrejmé, že spoločnosť Forauto eviduje voči žalovanej pôžičky, rovnako z výpisov z účtov vyplynulo, že žalovaná prevzala od žalobcu finančné prostriedky, pričom žiadne tovary či služby žalobcovi nedodala. Žalovaná darovanie ani odmenu za poskytnuté sexuálne služby žiadnym spôsobom v konaní nepreukázala, rovnako nepreukázala, že by
dodala tovary, resp. poskytla služby uvedené v poznámkach vedených pri jednotlivých sumách, čím neuniesla v konaní dôkazné bremeno, a preto nemôže byť v konaní úspešná. Naopak písomne potvrdila, že prevzala finančné prostriedky ako pôžičku a túto sa zaviazala do dohodnutej doby vrátiť.
27. Ak by súd prvej inštancie dospel k názoru, že nárok žalobcu nie je daný z titulu uznania záväzku, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká všeobecne, bez ohľadu na to, ako obohatenie vzniklo, pričom vzniká bez ohľadu na zavinenie povinného subjektu. V konaní bolo preukázané, že došlo k merateľnému majetkovému prospechu u žalovanej, pričom samotná žalovaná žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala, že uvedený majetkový prospech by získala na základe darovania alebo za poskytnuté sexuálne alebo iné služby či tovary. Na druhej strane majetok žalovaného sa zmenšil, pričom uvedené pôžičky eviduje aj účtovných bilanciách firmy. Ak súd prvej inštancie nedospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie uznaného dlhu, je potrebné rozhodnúť o nároku žalobcu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, t. j. že nárok žalobcu je daný z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaná prevzatím finančných prostriedkov bez právneho dôvodu sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila.
28. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny. Bola názoru, že odvolanie žalobcu neuvádza žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné rozsudok zrušiť, alebo dôvody či dôkazy, s ktorými by sa súd prvého stupňa v konaní nevysporiadal. V rozpore s tvrdením žalobcu nikdy netvrdila, že by jej žalobca peniaze nepoukázal; trvá na tom, že text listiny „Vertrag“ je zmätočný. Súd prvej inštancie nevychádza vo svojich skutkových zisteniach výlučne z tvrdení žalovanej ako to uvádza žalobca; súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, počas ktorého žalobca predkladal dôkazy a nie je jej jasné, čo by mala potvrdiť účtovná bilancia žalobcu za rok 2013, ktorá sa podáva v roku 2014, keď predmet sporu mal vzniknúť v roku 2014. K relevantnosti bilancii sa jasne písomne vyjadrila. Prekladateľka Greenwood sa vyjadrovala mimo rámec svojich oprávnení a pre tretí subjekt, nie je jasné aký vzťah má spoločnosť TOP Preklady, s.r.o. k účastníkom súdneho konania sp. zn.: 7C/16//2017. Právny zástupca žalovanej už na pojednávaní uviedol, že nie je najmenší problém doložiť tzv. dodatočné daňové priznanie, kde si ktokoľvek uvedie čokoľvek k aktuálnemu dátumu (žalobca si po podaní žaloby podá priznanie k 31.12.2014) s tým, že malo byť spracované dňa 22.5.2018 (Prípis Daňovej správy zo dňa 22.5.2018 - podľa listiny doloženie listinných dôkazov a úradného prekladu zo dňa 29.6.2018). Ak chce žalobca predložiť relevantný dôkaz o účtovaní pôžičky, predloží účtovnú závierku označenú pečiatkou správcu dane v Švajčiarsku z roku 2014 alebo 2015 alebo iný (elektronický) vierohodný dôkaz. Nie listiny prispôsobené situácii po podaní žaloby. Chyba v dátume vyhotovenia listiny - deň 12.6.2014 - tak ako to uvádza súd nie je právnou vadou ale len pisárskou chybou. Celý bod 2 odvolania je podľa jej názoru irelevantný. Súd prvej inštancie postupoval podľa § 215 ods. 1, ods. 2 C. s. p. s ohľadom na celý režim procesného postupu procesného dokazovania a režim prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení rozsudku. Strany nežiadali súd, aby im boli umožnené ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré by nemohli v konaní uplatniť.
29. Hlavným (a vlastne jediným reálnym ) dôkazom, o ktorý opiera žalobca svoj nárok je listina nazvaná „Vertrag“. Listinu vyhotovil žalobca. Upriamila pozornosť odvolacieho súd na to, že vo svojom vyjadrení zo dňa 27.3.2018 citovala Občiansky zákonník - Veľký komentár, 3. zväzok, I. Fekete a kol. Eurokomentár, s.r.o., str. 652, podľa ktorého „Vychádzajúc z právnej povahy uznania dlhu, uznanie dlhu predstavuje jednostranne zaväzujúcu bezodplatnú konsenzuálnu zmluvu, ktorá vznikne na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka adresovaného veriteľovi, ktorým dlžník dáva najavo, že svoj záväzok uznáva a veriteľ toto uznanie dlhu akceptuje. Právne účinky uznania dlhu môže mať len takáto dohoda. Vystavenie iného dokumentu takéto práve účinky nemá. Takéto listiny môžu slúžiť len ako dôkaz na preukázanie existencie alebo pravosti dlhu v prípadnom súdnom spore.“ Zmiešanie daru psa s dlhom firme a zároveň dlhom fyzickej osobe, spočítanie údajných dlžných súm dokopy bez toho, aby bolo zrejmé, komu koľko žalovaná dlhuje, určenie lehoty na splatenie v jednej gramaticky, obsahovo a právne zle koncipovanej listine predloženej žalobcom na benzínovej pumpe v Rakúsku, nie sú jednoznačne takýmto jednostranným právnym úkonom.
30. Za najvýznamnejšie dôkazy, ktoré vykonal súd prvej inštancie v rámci pojednávaní považuje to, že dňa 25.9.2018 sa na Okresnom súde Bratislava V uskutočnil výsluch žalobcu. Týmto priamym dôkazom mohol žalobca preukázať oprávnenosť nároku, odstrániť pochybnosti a vysvetliť celú genézu žalovaného právneho vzťahu. V samotnom výsluchu žalobca pripustil, že niektoré platby, ktoré žaloval
(sponzoring body fitnes) si nenárokuje, výsluchom bolo preukázané, že nárok na 15.000 eur za tzv. kúpu D. G. B. J. neexistuje. Vozidlo kúpil žalobca dňa 8.11.2013, teda ešte pred vznikom nároku na žalovanú sumu, od osoby A. R., za sumu 4.500 eur. Dať do opravy vozidla v tejto hodnote sumu viac ako 3x prevyšujúcu hodnotu vozidla, a požadovať túto sumu od žalovanej ako pôžičku, je ničím nepodložená špekulácia žalobcu. Žalovaná o tom súdu doložila kúpnu zmluvu. Podľa textácie, úpravy listiny ako aj písma je jasné, že listinu vyhotovil žalobca. Podľa osobného ústneho vyjadrenia žalobcu, tento sa v dôvodoch (prečo posielal peniaze) pomýlil. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca uzatvoril zmluvu o pôžičke medzi právnickou osobou (predajňa motorových vozidiel) a cudzinkou (fyzická osoba) ústne, bez akéhokoľvek písomného dokladu, vo verejnom dome, počas návštevy prostitútky, žalobca vo svojom výsluchu neuniesol dôkazné bremeno a uvádzal len to, že sa pomýlil v dôvodoch platieb, ktoré deklaroval banke. Banka totiž pri prevode z účtu žalobcu požadovala uviesť titul prevodu peňazí. Nie je možné, aby sa žalobca vo všetkých (???) prevodoch pomýlil tak, ako to tvrdí vo svojej výpovedi pred súdom. Pri rozhodovaní vzal súd prvej inštancie do úvahy aj tú skutočnosť, že prevody (vklad) na strane žalobcu a výber (výpis z účtu) žalovanej sú vlastne jedinými listinnými relevantnými dôkazmi, ktoré majú dvojstranný charakter a ktoré sú nesporné. Žalovaná z výpisu jasne videla, z akého dôvodu, kedy a v akom množstve (suma) previedol žalobca peniaze na jej účet. Aby si súd urobil skutočný reálny obraz o tom, akým spôsobom boli realizované platby, modus operandi ako to roky žalobca so žalovanou praktizovali bol, napr. žalobca vo svojej výpovedi uviedol „Dňa 6.6.2014 som zaslal žalovanej 2.100 eur s detailom automatická prevodovka na I., asi sa jedná o chybu, nespomínam si“. Žalovanej bolo jasné, že ona nevlastní žiadne vozidlo I.. Vedel to aj žalobca. Preto platba za prevodovku na I. zo strany žalobcu bola nezmyslom. Tak, ako opísala žalovaná vo svojej výpovedi, žalobca potreboval platby vo svojej firme nejako priradiť. Nemohol napísať do účtovníctva spoločnosti, „posielam prostriedky na účet žalovanej, aby sme ich spolu minuli vo verejnom dome v Bazileji na alkohol a prostitúciu“. Takúto faktúru alebo prevodný príkaz by mu daňová kontrola ani audit neuznali. Preto nebola medzi účastníkmi konania žiadna zmluva, preto neboli hotovostné platby, preto nesedia dôvody platieb, ktoré sú uvedené pri prevode peňazí.
31. Pokiaľ poskytovala sex žalobcovi, bolo všetko v poriadku. Nechýbala mu zmluva, dôvod platby, dôkaz o pôžičke atď. Momentom, kedy odmietala poskytovať žalobcovi sexuálne radovánky, žalobca ju začal vydierať s tým, že od nej bude peniaze vymáhať žalobou. Žalobca vo svojej žalobe zo dňa 4.4.2017 tvrdí, že prostriedky boli prevedené na účet vedený v Tatra banke, a.s. v rozličných splátkach. Na odstránenie akýchkoľvek pochybností predložila žalovaná súdu svoj výpis z účtu v spoločnosti Tatrabanka, a.s. za žalované obdobie. Niet jasnejšieho a nezvratnejšieho dôkazu o transferovaných sumách, dátumoch prevodu a dôvodoch, pre ktoré boli peniaze prevedené na účet žalovanej, ako je listina vystavená bankou, ktorá sa nedá spätne ovplyvniť. Tieto dôvody museli byť známe aj žalobcovi. Prevodné príkazy mal vo svojom účtovníctve aj s omylmi (podľa vyjadrenia žalobcu), v každom z uskutočnených prevodov. Ako sám uviedol vo svojej výpovedi tieto omyly mu nevadili. Do momentu, kedy mu žalovaná prestala poskytovať sexuálne služby. Vtedy sa rozhodol, že ju pritlačí. Z rozšafných darov, ktoré deklaroval v účtovníctve ako opravy, dielce, služby a pod. začal vymáhať pôžičku, spracoval listinu „Vertrag“ a začal vydierať žalovanú. Výpis z Tatrabanky na meno L. J. za obdobie od 2.1.2014 do 31.12.2015 je dôkazom, ktorý jednoznačne preukazuje, že žalobca neposielal žalovanej žiadne pôžičky na stavbu a zariadenie domu tak, ako to tvrdí vo svojej výpovedi.
32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 26.4.2022 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
33. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil.
34. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi ním a žalovanou bola uzatvorená zmluva o pôžičke a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanej finančné prostriedky; rovnako nepreukázal, že plnenie, ktoré žalovanej poskytoval bolo bezdôvodným obohatením, pretože finančné prostriedky boli na účet žalovanej zasielané titulom darov a odmeny za poskytované sexuálne služby.
35. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
36. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.
37. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nezistil.
38. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku k otázke právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím prostriedkom. Svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti predpísané pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) a jednak osobitné náležitosti stanovené pre tento právny úkon v § 558 Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznania dlhu sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu a výšky dlhu.
39. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže nahradzovať či meniť už urobené prejavy vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobil účastníci vo vzájomnej dohode bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v
dobe ich zmluvného dojednania. Ak sa obsah právneho úkonu zaznamená písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný; nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy a aké sú ich práva a povinnosti, popr. akú vôľu vyjadruje, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívna kategória a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb (podobne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22.2.2011, sp. zn. 33 Cdo 4930/2008). Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočíva neurčitosť listiny zo dňa 7.10.2014, ktorú žalobca považuje za uznanie dlhu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v listine sú uvedení ako poskytovatelia pôžičky M. M. a tiež žalobca, pričom z obsahu predmetnej listiny nie je zrejmé, kedy a v akej výške mala byť poskytnutá pôžička M. M. a kedy a v akej výške mala byť poskytnutá pôžička žalobcom.
40. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť prejav vôle urobený okrem iného určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak ani jeho výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že vyjadrenie prejavu je síce zrozumiteľné, avšak neurčitý je jeho obsah. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno vykladať z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov, z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov, z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Ak predmetom uznania má byť viac dlhov, z viacerých pôžičiek, poskytnutých viacerými veriteľmi, v rôznych výškach a v rôznych obdobiach, pričom z obsahu uznávacieho prejavu vôle nie je zrejmé aký dlh, v akej konkrétnej výške (naviac ak žalobca tvrdil, že má viacero pohľadávok voči žalovanej) a voči ktorému veriteľovi sa dlžník zaväzuje dlh zaplatiť, ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre jeho neurčitosť. Dlžník, ktorý uznáva viac dlhov musí nepochybne určiť, ktoré jednotlivé dlhy uznáva čo do dôvodu a výšky a čo konkrétne a ktorému veriteľovi sľubuje zaplatiť. Je preto irelevantné tvrdenie žalobcu, že „ozrejmil, ako určil výšku žalovanej sumy“. Zároveň hodno dodať, že právny úkon uznania je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi; v danom prípade predmetná listina nebola adresovaná ani žalobcovi.
41. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. K uzatvoreniu zmluvy o pôžičke preto nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému - pri peňažnej pôžičke - môže dôjsť i bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť.
42. V spore o vrátenie požičaných peňazí má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak žalobca neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a za týmto účelom uskutočňovať dokazovanie.
43. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania skutočností relevantných na prijatie záveru o tom, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o pôžičke; na pojednávaní súdu dňa 25.9.2018 uviedol, že „v podstate každý mesiac v rozmedzí od decembra 2013 do septembra 2014 posielal žalovanej platby, pôžička bola uzavretá ústne, po častiach, mala to zaplatiť do októbra 2015, suma bola 106.100 eur, dohodli sa, že jej bude pôžičku poskytovať v splátkach od 2.000 eur do 30.000 eur.“ Žalobca však nepreukázal, že žalovanej v období od decembra 2013 do septembra 2014 previedol na účet celkom 106.100 eur a že tieto finančné prostriedky jej poskytol titulom pôžičky. Z platieb, ktoré boli zaslané v tomto období na účet žalovanej nevedel ani riadne označiť tie, ktoré boli predmetom pôžičky (niektoré z nich sám označil ako dar) a hoci žalovanej mal týmito prevodmi
poskytovať pôžičku, nezodpovedal tomu ani popis (účel platby) uvedený pri týchto prevodoch; žalobca vierohodne nevysvetlil dôvody popisov účelu prevádzaných platieb, z ktorých bolo zjavné, že sa nejedná o pôžičku žalovanej, resp. ich vysvetľoval tým, že sa pri popise účelu prevodu platby (opakovane) mýlil. Naopak žalovaná tieto „omyly“ žalobcu vysvetlila a ozrejmila aj právne dôvody zasielaných platieb na jej účet. Dôvody uvádzané žalovanou vzhľadom na zistený skutkový stav veci (vzťah medzi žalobcom a žalovanou, ktorého obsahom bolo poskytovanie sexuálnych služieb zo strany žalovanej žalobcovi za odplatu), pritom nemožno považovať za nelogické či nepravdivé.
44. Pokiaľ potom žalobca namietal, že žalovaná v konaní uvádzala, že predmetná suma mala byť poskytnutá ako dar, resp. ako odmena za sexuálne služby, pričom toto svoje tvrdenie ničím nepreukázala a zostalo len v rovine ničím nepodložených tvrdení, odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno tvrdiť a preukázať, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke zaťažovalo žalobcu; záver o tom, že strana neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, súd prijme aj vtedy, ak na základe hodnotenia dôkazov, ktoré boli v priebehu konania vykonané, nemôže prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany ani o tom, že by tvrdenie bolo nepravdivé.
45. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal platbami, ktoré boli označené ako „pôžička“ zo dňa 13.11.2014, zo dňa 18.11.2014 a zo dňa 30.12.2014, odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie mal týmito platbami zaoberať, keďže podanou žalobou a na pojednávaní súdu dňa 25.9.2018 žalobca predmet sporu vymedzil tak, že pôžička, ktorej zaplatenia sa v konaní domáha, bola žalovanej poskytnutá v období od decembra 2013 do septembra 2014.
46. Bez právnej relevancie je tiež námietka žalobcu, že pokiaľ súd prvej inštancie listinu zo dňa 7.10.2014 vyhodnotil ako neplatný právny úkon, pričom sa bližšie nezaoberal otázkou, či z tohto neplatného právneho úkonu nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd uvádza, že predmetná listina bola súdom prvej inštancie posúdená ako neplatný právny úkon uznania dlhu. Neplatnosť jednostranného právneho úkonu uznania dlhu nezakladá vznik záväzku dlžníka na vydanie bezdôvodného obohatenia.
47. A keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).