Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-76-2020.pdf
PDF · 93.25 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/76/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Économy spol. s.r.o., so sídlom Staškov 666, 023 53 Staškov, IČO: 47 412 151, zastúpeného JUDr. Antonom Kupšom, advokátom s miestom výkonu advokácie Moyzesova 34, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Varuna s. r. o., so sídlom Klincová 37, 821 08 Bratislava, IČO: 48 235 423, zastúpenému Mgr. Jurajom Vlkovičom, advokátom s miestom podnikania Tomášikova 26, Bratislava, o zaplatenie 11.894,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/78/2017 - 156 zo dňa 26.11.2019 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/78/2017 - 156 zo dňa 26.11.2019 v napadnutom výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 9.464,- Eur zastavil a v časti o zaplatenie 2.430,- EUR zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 59%, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Súd prvej inštancie predmetné rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.894,- EUR spolu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že pre žalovaného vykonal elektromontážne práce v Nemecku, ktoré vyfakturoval 2 faktúrami označenými v žalobe, a to faktúrou na sumu 5.670,- EUR (ďalej „Faktúra 1“) a faktúrou na sumu vo výške 7.224,- EUR (ďalej „Faktúra 2“). Zo strany žalovaného došlo k čiastočnej úhrade druhej faktúry, vzhľadom na čo predstavoval ku dňu podania žaloby dlh žalovaného sumu vo výške 11.894,- EUR. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznal, nakoľko medzi sporovými stranami síce bola uzatvorená Zmluva o dielo, predmetom ktorej boli elektroinštalačné práce na stavbe vo Frankfurte, ale žalobca pre neho žiadne práce nevykonal. Z uvedeného dôvodu považoval nárok žalobcu za práce vo Frankfurte za nedôvodný. Žalobca potvrdil, že práce vo Frankfurte síce naozaj nevykonal, ale po vzájomnej dohode so žalovaným vystavil predmetnú faktúru, nakoľko práce neboli vykonané z dôvodu na strane žalovaného. Žalobca sa so svojimi pracovníkmi na miesto výkonu práce na pokyn žalovaného dostavil a čakal, kedy bude môcť začať vykonávať práce, čo mu však nebolo umožnené. Za uvedený čas uhradil svojim pracovníkom mzdu. K Faktúre 2 za práce vo Wertheime žalovaný uviedol, že tú už čiastočne žalobcovi uhradil, a to platbou sumy vo výške 1.700,- EUR dňa 18.04.2016 (t.j. pred podaním žaloby), platbou sumy vo
výške 1.000,- EUR dňa 20.07.2016 (t.j. pred podaním žaloby), platbou sumy vo výške 1.000,- EUR dňa 16.08.2016 (t.j. pred podaním žaloby) a platbou sumy vo výške 2.444,- EUR dňa 26.06.2017. Zvyšná časť zanikla započítaním s faktúrou na sumu 1.080,- EUR, ktorou žalovaný vyfakturoval žalobcovi cenu za ubytovanie, a to ešte pred podaním žaloby. Žalobca potvrdil, že Faktúra 2 je uhradená v plnej výške, avšak čiastočná úhrada vo výške 2.444,- EUR bola zo strany žalovaného vykonaná po podaní žaloby. Žalovaný k tomuto uviedol, že z jeho strany nedošlo k čiastočnému plneniu Faktúry 1 za práce vo Frankfurte. Platbou, na ktorú poukazuje žalobca, uhrádzal faktúru za práce v Hamburgu, ktorá ale nesúvisí s predmetom tohto konania.
3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal tvrdením žalobcu, že medzi sporovými stranami došlo k dohode o tom, že žalovaný uhradí žalobcovi dojednanú cenu práce vo výške, ako by boli skutočne vykonávané v čase 10 hodín denne od 26.1. do 30.1. zamestnancami žalobcu, ktorí mali byť prítomní vo Frankfurte na dojednanom mieste. V tejto súvislosti posúdil, že žalobca uvedené tvrdenie nepreukázal a ani na základe protichodných svedeckých výpovedí svedkýň, ani na základe predloženej mailovej komunikácie sa nepodarilo žalobcovi existenciu takejto dohody preukázať. Po vykonanom dokazovaní nárok žalobcu právne posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného. S poukazom na právne posúdenie ďalej súd skúmal splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi vyššie uvedeným konaním a skonštatoval bez skúmania splnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, že žalobca nepreukázal vznik škody resp. jej výšku. Žalobca na preukázanie spôsobenej škody predložil súdu iba pôvodne vystavenú faktúru s popisom za elektroinštalačné práce na sumu 5.670,- EUR, na ktorej bol rukou dopísaný údaj - 330 x 14 = 4.260,- EUR a 1.050,- EUR - náklady na ubytovanie. K tomu žalobca priložil zoznam zamestnancov, ktorý nebol nikým podpísaný. Pokiaľ ide o sumu 4.260,- EUR, podľa vyjadrenia žalobcu sa má jednať o dojednanú cenu 14,- EUR/hod., vyplývajúcu zo Zmluvy o dielo, pričom žalobca požadoval preplatenie 330 hodín (za 9 zamestnancov žalobcu, ktorých zabezpečil žalobca za účelom výkonu práce podľa Zmluvy o dielo). V konaní však nebolo preukázané, že žalobca skutočne mal takého náklady na mzdy zamestnancov, tak ako tvrdil. Žalobca v tejto súvislosti neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci, že svojim zamestnancom v súvislosti s ich pobytom vo Frankfurte, týkajúcim sa tohto prípadu uhradil mzdu za 330 hodín a v uvedenej výške. Čo sa týka nákladov na ubytovanie, žalobca síce uviedol sumu 1.050,- EUR ako výšku nákladov na ubytovanie, avšak tieto náklady a ani to, že uvedenú sumu skutočne uhradil, žiadnym spôsobom nepreukázal. V tejto súvislosti súd poukázal aj na to, že podľa článku II ods. 6 Zmluvy o dielo, náklady na ubytovanie znáša zhotoviteľ, teda žalobca.
4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval k argumentácii žalobcu, že zo strany žalovaného malo dôjsť k čiastočnej úhrade Faktúry 1, že ani táto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula. Žalobca k uvedenému tvrdeniu predložil výpis z účtu žalobcu za obdobie 3/2016, z ktorého bolo zrejmé, že žalovaný dňa 08.03.2016 uhradil žalobcovi sumu vo výške 3.240,- EUR. Pri tejto platbe bol síce uvedený variabilný symbol: VS20160004, ktorý sa zhodoval s číslom faktúry, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal v tomto konaní, avšak ako účel platby bola označená fa za Hamburg mínus ubytovanie. K tomuto z priloženej e- mailovej komunikácie (e-mail p. Š. adresovaný p. A. dňa 07.03.2016) je zrejmé, že tohto dňa žalovaný uhrádzal inú faktúru (t.j. faktúru za Hamburg, tak ako bolo uvedené v poznámke uvedenej platby), nie faktúru, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené mal prvostupňový súd za to, že žalobca ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal čiastočnú úhradu žalovanej Faktúry 1 zo strany žalovaného.
5. V nadväznosti na vyššie uvedené prvoinštančný súd uviedol, že sporové strany majú nie len povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, pričom platí, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní úspech v časti o zaplatenie 9.450,- EUR a žalobca mal úspech v časti o zaplatenie 2.444,- EUR (v tejto časti bolo konanie zastavené z dôvodu úhrady tejto sumy zo strany žalovaného, avšak až po začatí konania), súd priznal žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi vo výške 59 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.
7. Proti predmetnému meritórnemu rozhodnutiu v časti výroku II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca, dôvodiac podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. tým, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Žalobca v odvolaní uviedol, že faktúrou OF-2016/004 bola vyčíslená škoda po dohode medzi účastníkmi konania, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z mailovej komunikácie zo dňa 02.02.2016 a 07.03.2016, pretože ak by žalobca resp. jeho pracovníci nenastúpili na dohodnuté práce, porušili by Čl. VI ods. 1 Zmluvy o dielo zo dňa 05.02.2016 a poukázal na to, že vystavená faktúra nebola reklamovaná ani namietaná, jediným argumentom popierania tejto faktúry bol odpor proti platobnému rozkazu žalovaného. Žalobca nikdy nepopieral, že sa práce nevykonali, ale pracovníci žalobcu riadne nastúpili na výkon prác, na základe požiadavky žalovaného zotrvali na mieste a teda oprávnene po dohode si vyfaktúrovali, aj keď neodpracované hodiny, ale žalobca riadne dodržal zmluvu a je chybou žalovaného, že výkon prác podľa zmluvy nezabezpečil, ale žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorá predstavovala mzdu, ktorú musel vyplatiť svojím pracovníkom, keď riadne nastúpili do práce a nie je ich chybou, ale chybou žalovaného, že práce neboli zabezpečené. Zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nebola porušená zmluva o dielo. Žalovaný účelovo argumentuje, že platba faktúry OF-2016/004 mala v skutočnosti patriť ku faktúre OF-2016/003, s čím žalobca nesúhlasí a zároveň nesúhlasí s tým, že neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uvedenou faktúrou. Má za to, že vyhodnotenie dôkazov súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a že súd na základe vyššie uvedených argumentov jednoznačne vyvodil nesprávny právny záver, preto navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v tom smere, že odvolanie žalobcu považuje za bezpredmetné, s rozhodnutím prvoinštančného súdu súhlasil a navrhoval rozhodnutie potvrdiť v napadnutej časti ako vecne správne.
10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku (26.04.2022) bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 19.04.2022 (t.j. v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením). Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že mu vyhovieť nemožno.
11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd v danom prípade konštatuje správnosť dôvodov meritórneho rozhodnutia, nakoľko na základe vykonaných dôkazov prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie v napadnutom meritórnom rozhodnutí dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
13. S argumentáciou súdu prvej inštancie v zmysle, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia sa odvolací súd plne stotožňuje. V danej veci existencia dohody medzi sporovými stranami ohľadne úhrady žalovanej sumy v konaní preukázaná zo strany žalobcu nebola, nakoľko súdu bola predložená iba mailová komunikácia, z ktorej nebolo možné vyvodiť jednoznačný
záver o existencii takejto dohody a výpovede svedkýň k uvedenej skutočnosti boli protichodné, pričom rozpory vo výpovediach odstránené neboli. Súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného. S poukazom na právne posúdenie ďalej správne skúmal splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi vyššie uvedeným konaním a skonštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody resp. jej výšku, nepreukázal, že skutočne mal také náklady na mzdy zamestnancov, ako tvrdil. Žalobca v tejto súvislosti neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci, že svojim zamestnancom v súvislosti s ich pobytom vo Frankfurte, týkajúcim sa tohto prípadu uhradil mzdu za 330 hodín a v uvedenej výške. Čo sa týka nákladov na ubytovanie, žalobca síce uviedol sumu 1.050,- EUR ako výšku nákladov na ubytovanie, avšak tieto náklady a ani to, že uvedenú sumu skutočne uhradil, žiadnym spôsobom nepreukázal. K argumentácii žalobcu, že zo strany žalovaného malo dôjsť k čiastočnej úhrade Faktúry 1 je potrebné poukázať na to, že ani táto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula a ani v tomto prípade neuniesol žalobca dôkazné bremeno a nepreukázal čiastočnú úhradu žalovanej Faktúry 1.
14. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010 sp. zn. 5Obo/52/2010).
15. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). V danom prípade je takýmto stavom práve to, že bolo žalobcovou povinnosťou preukázať, že skutočne mal také náklady na mzdy zamestnancov, ako tvrdil. Žalobca v tejto súvislosti neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci, že svojim zamestnancom v súvislosti s ich pobytom vo Frankfurte týkajúcim sa tohto prípadu uhradil mzdu za 330 hodín a v uvedenej výške. Taktiež k uplatneným nákladom za ubytovanie žalobca síce uviedol sumu 1.050,- EUR ako výšku nákladov na ubytovanie, avšak tieto náklady a ani to, že uvedenú sumu skutočne uhradil, žiadnym spôsobom nepreukázal. Rovnako tak zo strany žalobcu nebolo relevantným spôsobom preukázané, že zo strany žalovaného malo dôjsť k čiastočnej úhrade Faktúry 1 a ani táto skutočnosť z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynula.
16. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nároku žalobcu na náhradu škody ako i preukázania čiastočnej úhrady Faktúry 1 bola teda na tej sporovej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, strane, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí, teda na žalobcovi.
17. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca ani v odvolacom konaní nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávnych oprávnení v právnom vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
18. Žalobca podal odvolanie aj voči výroku III. o nároku na náhradu trov konania, ktorý súd prvého stupňa taktiež riadne a správne odôvodnil a to podľa výpočtu úspechu v konaní, preto v súvislosti s potvrdzujúcim výrokom II. bol tento výrok zo strany odvolacieho súdu taktiež potvrdený.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
20. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).