Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/26/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO 31 340 890, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX, o zaplatenie 14.635,77 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17Csp/56/2017-39 zo dňa 8. novembra 2017, takto

rozhodol:

I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 12.967,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.967,72 eur od 1.3.2017 do zaplatenia, vrátane lehoty splatnosti.

II.Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e .

III. Stranám sporu n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.967,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 01.03.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal z toho, že medzi sporovými stranami bol zmluvou o úvere uzavretou dňa 09.07.2015 založený právny vzťah v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (citovaných v napadnutom rozsudku), na základe ktorého (právneho vzťahu) žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 15.000 eur, pričom žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver dohodnutým spôsobom.

2.Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uzavretá zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) aplikovaného zákona o výške splátok istiny a úrokov, ktoré mal žalovaný zaplatiť. V zmluve je totiž síce uvedená celková výška mesačnej splátky, nie však výška splátok istiny a úroku, t.j. časť každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a splatenie úroku. Uvedené nedostatky aplikovaný zákon sankcionuje (§ 11 ods. 1 písm. b) tým, že spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho okresný súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a žalovaným zaplatenou sumou 2.032,28 eur, t.j. sumu 12.967,72 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. 3.V danej spojitosti okresný súd dodal, že je mu známe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-42/15 týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Pri posudzovaní jeho záväznosti vychádzal z toho, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať

v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Pokiaľ sa týka smernice ako prameňa práva Únie, táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. V predmetnom rozhodnutí Súdny dvor EÚ okrem iného konštatuje, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES v spojení s jej článkom 22 ods. 1 bránia tomu, aby členský štát stanovil povinnosť ako náležitosť zmluvy uviesť amortizačnú tabuľku, čo je v rozpore s citovaným ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Nakoľko je tu konflikt smernice a vnútroštátneho zákona, súd skúmal, či môže smernici priznať priamy alebo nepriamy účinok. Dospel k záveru, že v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, smernica je priamo záväzná pre členský štát. V konkrétnom prípade súd nemôže smernici priznať ani nepriamy účinok, nakoľko nie je možný eurokonformný výklad citovaného ustanovenia zákona, keďže by ním súd prakticky nahradil/vypustil toto ustanovenie. Jednalo by sa o výklad contra legem a takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty.

4.Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal tvrdením žalobcu, že žalovaný uznal dlh čo do dôvodu a výšky, čo má vyplývať z dôkazu návratka - vyjadrenie dlžníka. Dospel pritom k záveru, že predmetný dokument nebol vypracovaný žalovaným a bol mu zaslaný zrejme spoločnosťou R Collectors s.r.o. Bratislava, pričom nie je zrejmé, na základe akého titulu bol tento subjekt oprávnený konať za žalobcu. Ide o formulárové tlačivo, ktoré žalovaný nemal možnosť žiadnym spôsobom meniť, upraviť jeho obsah. Ak teda chcel dosiahnuť splácanie dlhu v splátkach, jedným a tým istým spôsobom požiadal o splácanie dlhu v splátkach, ale tiež podpísal uznávací prejav. Je pritom nepochybné, že žalobca tak vo vzťahu k svojim dlžníkom v záujme predĺženia premlčacej doby svojich dlžníkov kontaktuje a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom. Žalobca týmto konaním podstatne narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa tým, že dosiahne pre seba výhodu spočívajúcu v predĺžení premlčacej lehoty, ktorú by inak nedosiahol. Rovnako je tento dôkaz zmätočný v tom, že je v ňom vyjadrený aktuálny dlh k 07.12.2016, pričom ho mal žalovaný podpísať 03.12.2016. Opísané konanie súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.) a súčasne ako nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa) a uzavrel, že takýto úkon je v zmysle § 39 neplatný.

5.Súčasne priznal okresný súd žalobcovi aj príslušenstvo v podobe úroku z omeškania v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Hoci sa žalovaný dostal do omeškania márnym uplynutím lehoty stanoveným vo výzve o predčasné splatenie úveru, žalobca si uplatnil úrok z omeškania až od 1.3.2017. Vo zvyšku žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania (v časti týkajúcej sa nepriznanej istiny) zamietol.

6.O trovách konania rozhodol okresný súd aplikujúc § 255 ods. 2 tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu, ktorý predstavuje 78 % (úspech vo výške 89 % - neúspech vo výške 11 %).

7.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a domáhal sa vyhovenia žalobe v plnom rozsahu. Okresnému súdu vytýkal nesprávne posúdenie veci, keď § 9 ods. 2 písm. k) (vyžadujúci uvedenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) aplikovaného zákona sa v zmysle § 9 ods. 3 toho istého zákona použije len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj amortizácia istiny, pričom v takom prípade sa zákazníkovi poskytuje aj amortizačná tabuľka. V danom prípade však nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru, splácanie spotrebiteľského úveru bolo dojednané vo forme anuitných splátok, ktorých výška sa počas celého splácania úveru nemení a ktoré v sebe zahrňujú splátky časti úrokov aj časti istiny. Odvolateľovi nie je zrejmé, prečo by zákonodarca dával spotrebiteľovi osobitné právo kedykoľvek žiadať o amortizačnú tabuľku, ak by rozdelenie jednotlivých anuitných splátok malo byť obsahom už samotnej úverovej zmluvy. Z doslovného znenia aplikovaného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na to považuje za absolútne dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úrokov a poplatku za vedenie určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. V danej spojitosti odkázal aj na niektoré závery aplikačnej praxe súdov SR. 8.Taktiež odvolateľ nesúhlasil so závermi okresného súdu vo vzťahu k smernici č. 2008/48/EZ. Zdôraznil dôvodovú správu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorej predložený zákon je svojím obsahom úplnou transpozíciou predmetnej smernice do slovenského právneho poriadku. Z článku 22 ods. 1 smernice pritom vyplýva, že táto obsahuje harmonizované

ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Smernica je záväzná pre každý členský štát, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Transpozícia smerníc spočíva často iba v zapracovaním doslovného prekladu ako dôsledok obmedzenej diskrečnej právomoci členských štátov, ako aj toho, že sú smernice čoraz presnejšie a podrobnejšie. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva potom platí nielen v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako celok. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pokiaľ ide o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. 42/2015, takéto rozhodnutia sú záväzné vo všetkých svojich častiach pre toho, komu sú adresované a sú priamo aplikovateľné bez obmedzenia rovnako ako nariadenia, t.j. vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch. Riadia sa teda podobnými aplikačnými pravidlami ako smernice, to znamená, že ich priama aplikácia prichádza do úvahy, len ak obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť, sú nepodmienené a nadobudli už účinnosť. Odvolateľ zdôraznil, že až nesprávna prax súdu stanovila povinnosť rozčleniť výšku mesačnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Naopak, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 podal výklad smerníc tak, že mesačná splátka nemusí byť rozčlenená na sumu pripadajúcu na istinu, úroky a poplatky. 9.Napokon odvolateľ namietal, že by uznanie dlhu predstavoval nekalú obchodnú praktiku. Žalovaný totiž mal možnosť uviesť poznámku, pokiaľ s Uznaním dlhu v akomkoľvek bode nesúhlasil. Žalovaný však v dobe podpisu Uznania dlhu nemal žiadne výhrady. Každé uznanie dlhu je spracovávané individuálne a žalovaný mal možnosť Uznanie dlhu odmietnuť v plnom rozsahu, čo neurobil, pričom znenie Uznania dlhu nemožno považovať za také, ktorému by priemerne spôsobilá osoba schopná vnímať a posúdiť zmysel a účel Uznania dlhu, neporozumela.

10.Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

11.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý a nezávislý výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi čiastku 12.967,72 eur spolu s príslušenstvom) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

12.Odvolací súd (ako aj iné súdy SR) v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatoval (napr. vo veci 10Co 816/2014, 10Co 177/2017, 10Co 225/2017 a ďalšie), že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. je (okrem iných) vymedzenie „výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Citovanému zneniu právnej normy pritom nezodpovedá len uvedenie úhrnnej sumy jednotlivej/jednej splátky. Z dotknutého zákonného ustanovenia - aj s odkazom na základné princípy spotrebiteľského práva - vyplýva, že predmetné zmluvné dojednanie má konkrétne vymedzovať výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Uvedenému následne zodpovedá záver okresného súdu o považovaní posudzovaného úveru - pre absenciu označenej obligatórnej náležitosti - za úver bezúročný a bez poplatkov. 13.Na konštatovanom nič nemení ani odvolateľom akcentovaná zákonná náležitosť (§ 9 ods. 1 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z.) v podobe amortizačnej tabuľky, nakoľko, ako vyplýva z textu dotknutej normy, táto len zakladá právo dlžníka/spotrebiteľa kedykoľvek v priebehu existencie zmluvného vzťahu získať/ vyžiadať si amortizačnú tabuľku, a to s cieľom kontroly, či sú splátky istiny a úrokov pripisované tak, ako to bolo v zmluve dohodnuté. 14.Pokiaľ v dane spojitosti odvolateľ namieta posúdenie dôsledkov/účinkov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie č. 42/2015, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením predostretým súdom prvej inštancie (bod 3 tohto odôvodnenia). Právnou charakteristikou smernice je totiž jej záväznosť len pre štát, zatiaľ čo jej priamy účinok medzi jednotlivcami je v zásade vylúčený. Ak teda súd prvej inštancie pri svojej rozhodovacej činnosti postupoval v súlade s explicitným znením zákona (t.j. ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý a jeho argumentácia z hľadiska výslovného znenia/textu zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva požiadavka na vyjadrenie ako splátok istiny, tak splátok úrokov a poplatkov, je správna, zatiaľ čo odvolateľom formulovaný výklad dotknutého ustanovenia je vzhľadom na konštatovanú jednoznačnosť (textu) označeného zákonného ustanovenia

výkladom contra legem. Hoci je východisková argumentácia odvolateľa o tom, že zákon č. 129/2010 Z.z. je transpozíciou smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vo všeobecnosti správna, nič nemení na podstate argumentácie okresného súdu, ktorý konštatoval rozpor medzi právnym poriadkom Slovenskej republiky a únijným právom a z dôvodu právnej istoty pristúpil k aplikácii zákonného ustanovenia. Inými slovami, je nepochybné, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviazať vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (ako to správne tvrdí odvolateľ), v danom prípade však už ide o riešenie existujúceho konkrétneho rozporu, pri ktorom súd prvej inštancie pristúpil k aplikácii vnútroštátneho ustanovenia.

15.Vo vzťahu k odvolacej námietke smerujúcej proti záverom okresného súdu týkajúcim sa Uznania dlhu, odvolací súd primárne poukazuje na svoju principiálnu viazanosť rozsahom, ako aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ sformuluje. Z tohto pohľadu je zjavné, že odvolateľ rezignoval na protiargumentáciu voči komplexu argumentov, na ktorom okresný súd založil svoj úsudok o nemožnosti akceptovať Uznanie dlhu v okolnostiach súdenej veci. Inými slovami, odvolateľ sa obmedzil len na tvrdenie, že žalovaný v rámci Uznania dlhu mohol uviesť poznámku, že s Uznaním dlhu nesúhlasí. Hoci sa krajský súd nestotožňuje ani s touto odvolacou argumentáciou (akceptovateľným by totiž Uznanie dlhu mohlo byť za splnenia - okrem iných - minimálne požiadavky, aby pre vylúčenie uznávacieho prejavu nebolo potrebné zo strany spotrebiteľa aktívne konanie - napr. uvedenie poznámky, t.j. aby zjavne nekalým a jednostranne pre veriteľa výhodným postupom nedošlo podpisom dohody o splátkach automaticky k uznanie dlhu, ale aby práve naopak, pre nastúpenie nie nepodstatných účinkov uznávacieho prejavu musel spotrebiteľ vyvinúť aktivitu a tu odvolací súd zdôrazňuje - aktivitu vychádzajúcu z relevantného poučenia o dôsledkoch uznávacieho prejavu), z hľadiska procesnej ekonómie pre potvrdenie záveru okresného súdu o nemožnosti akceptovať uznávací prejav postačuje skutočnosť, že odvolateľ žiadnym spôsobom nespochybnil ďalší - samostatný záver okresného súdu (o neplatnosti uznávacieho prejavu), v zmysle ktorého Uznanie dlhu žalovanému predkladá subjekt, v prípade ktorého nemožno tak zo strany súdu a tobôž zo strany spotrebiteľa, vyvodiť (právny) vzťah k existujúcemu zmluvnému záväzku (resp. veriteľovi).

16.Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalobca nenamietal. Odvolací súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 380 ods. 1 , preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. 17.Odvolateľ - žalobca síce výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, avšak výlučne v súvislosti s odvolaním namietanou správnosťou rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd preto nadväzne ako vecne správny, potvrdil aj od meritórneho rozhodnutia závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, v rámci ktorého okresný súd náležite aplikoval zásadu miery úspechu v spore.

18.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanému však v súvislosti s predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo strán sporu.

19.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.