Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Csp-95-2020.pdf
PDF · 154.19 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-3Csp/95/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Q. súd Svidník sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne X. A., nar.XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX N. právne zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom Karpatská 804/10, 089 01 Svidník proti žalovanému A. P., a.s., so sídlom S. XXX/XX, XXX XX G.- mestská časť N. S., F.:XX XXX 825 zastúpenému Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, F.: XX XXX XXX o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške X.XXX,XX eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 500,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .
III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 11.12.2020 domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu X.XXX,XX eur a nahradiť jej trovy konania.
2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp.zn.3C/5/2012 o zaplatenie 10.484,36 eur s príslušenstvom bola ako žalovaná v 1.rade v postavení spotrebiteľa, pričom aktívnou obranou svojich spotrebiteľských práv dosiahla v konaní úspech, keď rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 10.11.2017, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 13.12.2017 konanie v časti príslušenstva bolo zastavené a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. V žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.2 písm. b/ zák. č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a zároveň aj funkciu relutárnu uviedla, že hypotéza právnej normy je splnená, lebo je spotrebiteľkou, ktorá úspešne ubránila svoje spotrebiteľské právo na súde, preto požadujú primerané finančné zadosťučinenie vo výške X.XXX,XX eur, ktorú odôvodnila tým, že ide o polovicu sumy 10.484,36 eur, ktorú žalovaný voči nej uplatňoval v pôvodnom konaní. Táto suma je podľa žalobkyne primeraná na to, aby boli dosiahnuté všetky ciele primeraného finančného zadosťučinenia, keď rozsah porušenia spotrebiteľského práva je definovaný rozsudkom v základnej veci sp.zn.3C/5/2012 a jeho odôvodnením, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku, z
tejto je potrebné vychádzať ako zo záväznej a tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v základnej veci nie je možné ani rozširovať, ani zužovať.
3. Ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 10.11.2017 sp.zn.3C/5/2012.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť a vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu, ktorú odôvodnil tým, že v tomto prípade sa nejedná ani o spotrebiteľský spor, ani o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania, nie je tak daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník podľa § 19 písm. d) Civilného sporového poriadku, ktorú žalobkyňa v žalobe ani nijako neodôvodnila, len poukázala na dané zákonné ustanovenie. Žalovaný tvrdil, že voči žalobkyni nemal a nemá postavenie dodávateľa, nebola medzi nimi uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva ani iná zmluva, nemôže sa preto jednať ani o spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Poukázal na to, že podstatou zamietnutia žaloby v základnom konaní bolo, že žalovaný sa nestal veriteľom pohľadávky voči žalobkyni, súd teda dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným nie je žiaden vzťah, namietol aj nesprávnosť zápisu veci do registra Csp, keďže ide o vec ktorá podľa neho mala byť zapísaná do registra C. Zo žaloby podľa žalovaného ani nie je zrejmé, na čom žalobkyňa svoj domnelý nárok voči nemu zakladá, on žiadnu povinnosť a právo voči žalobkyni neporušil, žalobkyňa v žalobe sama porušenie konkrétnej povinnosti žalovaným ani netvrdí, ani nepreukazuje. Poukázal na to, že podľa rozsudku v základnej veci nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ten v spore nebol aktívne vecne legitimovaný, neexistuje tak ani vzťah spotrebiteľ-porušiteľ, lebo on voči žalobkyni v postavení porušiteľa nie je. Samotné podanie žaloby žalovaným v základnom konaní bolo len realizáciou jeho ústavného práva na súdnu ochranu, nejde o zakázané konanie, navyše v rozsudku sp.zn.3C/5/2012 vo výroku nie je definované porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa, resp. osobitnými predpismi a žalobkyňa v žalobe úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ani sama netvrdila. V súvislosti so záverom súdu v základnej veci o nepreukázaní písomnej výzvy postupcu pred postúpením pohľadávky poukázal na to, že výzvu mal robiť postupca, teda nie on ako postupník. Namietal, že v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovaný a že zo žaloby ani nevyplýva, na základe akého základu si žalobkyňa voči nemu uplatňuje nárok na zaplatenie danej sumy z hľadiska tak hmotného ako i procesného práva, pričom poukázal na to, že žalobkyni v základnom konaní už bola priznaná náhrada trov konania vo výške 1.973,67 eur. Žalovaný tvrdil, že podľa dôvodovej správy k zákonu na ochranu spotrebiteľa nie je priestor na náhradu, či zmiernenie následkov, ak žalobcovi už bola priznaná náhrada trov konania. Namietal tiež, že žalobkyňa v žalobe netvrdila, nedefinovala ani nepreukázala žiadne negatívne následky na svojej strane, žiadne také podľa neho ani nenastali. Poukázal na to, že jeho žaloba v základnom konaní zamietnutá bola pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie z čoho vyplýva, že žalobkyňa mala a stále má záväzok voči pôvodnému veriteľovi, ona je tak tá, ktorá v celej veci získala keď záväzok banke nesplnila. Žalovaný vzniesol námietku premlčania poukazujúc na to, že rozsudok v základnej veci bol vydaný dňa 10.11.2017 a právoplatný dňa 13.12.2017, a teda žalobkyňa svoj domnelý nárok mohla si uplatniť už dňa 10.11.2017 ako i 13.12.2017 a preto žaloba podaná je po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby. Žalovaný namietol tiež celkom zjavnú neprimeranosť uplatneného nároku.
5. Žalobkyňa písomnú repliku nepodala.
6. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na žalobe v celom rozsahu trvala, nakoľko je naplnená hypotéza § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa. K požadovanej výške finančného zadosťučinenia uviedla, že ide o polovicu sumy, ktorú sa od nej žalovaný v základnom konaní snažil vymôcť, pričom poukázala ma uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/53/2016, bod 16 odôvodnenia kde je uvedené, že odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť. V súvislosti s tým, že aj pri zamietnutí žaloby v základnom konaní z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vzniká nárok na primerané finančné zadosťučinenie poukázala na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.18CoCsp/20/2020 a 22CoCsp/14/2020 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.20Co/192/2016, keď podľa názoru odvolacieho súdu na úspešné uplatnenie práva postačuje aj to, že spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou. Námietku premlčania označila za nedôvodnú, nakoľko žalobu podala do troch rokov od právoplatnosti rozsudku v pôvodnej veci. I keď zákon neuvádza,
akým spôsobom dospieť k výške finančného zadosťučinenia, majú sa podľa nej zohľadniť všetky okolnosti prípadu, pričom poukázala na dĺžku základného konania trvajúceho viac ako 5 rokov.
7. Žalovaný na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu trval na nedôvodnosti žaloby. Tvrdil, že žalobkyňa doposiaľ neuviedla žiadnu povinnosť žalovaného alebo svoje právo, ktoré malo byť zo strany žalovaného porušené, žiadne také porušenie nekonštatuje ani rozsudok v základnej veci, ktorým jeho žaloba bola zamietnutá nie pre porušenie jeho povinnosti alebo práv žalobkyne, ale z dôvodu nepreukázania postúpenia pohľadávky na neho. Žaloba tu podľa neho neobsahuje dostatočné, úplné a pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností ani označenie dôkazov na ich preukázanie ako to vyžaduje § 132 ods.1 CSP. Žalovaný trval na námietke premlčania, keď premlčaciu dobu je podľa neho potrebné posudzovať aj z pohľadu toho kedy došlo k porušeniu práva žalobkyne, resp. povinnosti žalovaného, čo stanovené nebolo. Žalovaný navrhol neprihliadať na rozhodnutia predložené právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní poukazujúc na sudcovskú koncentráciu konania, nakoľko mohli byť predložené skôr.
8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených stranami, keďže vykonanie žiadneho z týchto dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Svidník zo základného konania sp.zn.3C/5/2012 ( § 295 CSP), pričom zistil tento skutkový stav:
9. Zo spisu Okresného súdu Svidník sp.zn.3C/5/2012 súd zistil, že žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22.12.2011 sa tu žalovaný ( tam v pozícii žalobcu) domáhal, aby súd uložil tu žalobkyni ( tam žalovaná v 1.rade, vtedy s priezviskom N.) a tiež Y. N. ako žalovanému v 2.rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 10.484,36 eur, úrok vo výške 11,60 % ročne zo sumy 10.484,36 eur od 09.03.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.484,36 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobou uplatnené nároky odôvodnil tým, že jedná sa o nároky majúce základ v zmluve o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 10.10.2006 uzavretej medzi žalovanými a Slovenskou sporiteľňou, a.s., ktoré boli na neho postúpené na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. O žalobe navrhol rozhodnúť platobným rozkazom, ktorý vydaný nebol, pričom dôvodom jeho nevydania bol názor súdu ( viď referát vyššieho súdneho úradníka na čl.77 spisu 3C/5/2012), že spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky - § 172 ods.9 O.s.p.
10. Zo spisu sp.zn.3C/5/2012 bolo zistené, že žalobkyňa ( tam žalovaná v 1.rade) nárok neuznávala, prostredníctvom splnomocneného advokáta sa mu bránila. Žalovaný ( tam ako žalobca) ako dôkaz v konaní sp.zn.3C/5/2012 predložil aj výzvu na zaplatenie zo dňa 17.02.2011, v ktorej žalobkyňa bola spoločnosťou Platiť sa oplatí s.r.o. ako inkasným centrom povereným vymáhaním záväzku ( viď výzva na čl.116 a 117 spisu 3C/5/2012) vyzvaná na úhradu sumy 11.553,31 eur titulom nezaplateného úveru č.XXXXXXXXXX s tým, že ak tak neurobí, pristúpia k exekúcii a dražbe jej majetku
11. O žalobe, po pripustení jej zmeny uznesením súdu zo dňa 13.04.2016 bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 10.11.2017 tak, že v časti konanie bolo z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom zastavené ( prvý výrok rozsudku), v prevyšujúcej časti žaloba bola zamietnutá ( druhý výrok rozsudku) a žalovanej v 1.rade ( tu žalobkyňa) bol proti žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( tretí výrok rozsudku), pričom žalovanému v 2.rade náhrada trov konania nebola priznaná ( štvrtý výrok rozsudku). Dôvodom zamietnutia žaloby podľa odôvodnenia rozsudku bolo, že žalobca po nesplnení zákonných predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.8 zákona o bankách nemá v tejto veci aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nebolo preukázané doručenie písomnej výzvy právneho predchodcu žalobcu žalovanému. Súd pritom, majúc za to, že jednalo sa v prípade posudzovanej zmluvy o spotrebiteľský úver a spotrebiteľský vzťah citoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 ods.1 až 4, § 53 ods.1, § 53 ods.4 písm. b). § 54 ods.1 a 2, tiež § 524 ods.1 a 2) ako aj ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.12.2017.
12. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutie a tvrdiac, že v predmetnom konaní úspešne na súde ubránila svoje spotrebiteľské právo má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods.5 veta
tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia vyvodzovala z výšky sumy, o ktorú bola v základnom konaní žalovaná tvrdiac, že uplatňuje si polovicu tejto sumy.
13. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré nie je premlčané a ktoré v okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 500,- eur, a to z nasledujúcich dôvodov.
14. V prvom rade súd na rozdiel od žalovaného nemal pochybnosti, že v tu súdenej veci jednalo sa o spotrebiteľský spor a že na jeho prejednanie je miestne príslušný. V danom prípade nejedná sa o prípad, kde by bola daná výlučná miestna príslušnosť niektorého súdu v zmysle § 20 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), pričom § 19 CSP upravujúci miestnu príslušnosť danú na výber žalobcovi v situácii, ak existuje všeobecný súd žalovaného ( tu by ním bol súd v ktorého obvode má žalovaný sídlo) dáva právo podať žalobu aj na iný súd, a to na niektorý zo súdov vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. Možnosť voľby medzi všeobecným súdom a súdom daným na výber pritom patrí výlučne žalobcovi. Žalovaný na voľbu žalobcu, či sa tento rozhodne žalobu podať na všeobecnom súde žalovaného alebo na súde danom na výber v zmysle platnej právnej úpravy nemá žiaden dosah. To samozrejme nevylučuje možnosť žalovaného podať námietku miestnej nepríslušnosti takého súdu, tá ale v prípade ak žaloba bola skutočne podaná na súde danom na výber nemôže byť len z toho dôvodu úspešná, lebo inak by celé ust.§ 19 CSP o miestnej príslušnosti danej na výber úplne stratilo zmysel. Úspešná by mohla byť len vtedy, ak by žaloba nebola podaná ani na všeobecný súd žalovaného, ani na súd daný na výber, čo však nie je tento prípad.
15. Súdna prax aj teória ( pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, strana 139, výklad k § 19 CSP) pritom dávno ustálili, že žalobca sa príslušnosti danej na výber nemusí v žalobe výslovne dovolávať, je len povinný uviesť skutočnosti rozhodné pre posúdenie príslušnosti. V danom prípade žalobkyňa sa v žalobe príslušnosti danej na výber aj výslovne dovolala ( priamym poukazom na ust.§ 19 písm. d/ CSP ) a aj v nej uviedla skutočnosti umožňujúce posúdiť túto miestnu príslušnosť súdu ( opakovane uviedla, že je spotrebiteľom ktorého spotrebiteľské právo bolo porušené). Z obsahu žaloby niet žiadnych pochýb, že žalobkyňa využijúc svoje právo podala žalobu na tunajší súd práve v zmysle § 19 písm. d/ CSP. Ak žalovaný tvrdí, že tu nejde o spotrebiteľský spor, tak s tým sa súd vonkoncom nestotožňuje. Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou ( § 290 CSP ). „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa ( vyplývajúcej zo ) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázky výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné“ ( Citované z Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, strana 1020, výklad k § 290 CSP). Aj z uvedeného je podľa názoru súdu zrejmé, že zužujúci výklad ustanovenia § 290 CSP a toho, čo sa rozumie sporom súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou by priamo popieral jeho podstatu a zmysel.
16. Niet pochýb, že zmluva o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou ako jednou z dlžníkov a Slovenskou sporiteľňou, a.s. je spotrebiteľskou zmluvou ( ako druh úveru je aj priamo uvedené, že išlo o spotrebný, bezúčelový úver), čo už bolo ustálené aj v základnom konaní, pričom prípadná zmena veriteľa na tom nič nemení, nič nemení na podstate a charaktere spotrebiteľského vzťahu. Subjekt, ktorý má záujem stať sa postupníkom pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy činí tak dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia a musí si byť vedomý, vzhľadom na hmotnoprávnu úpravu a ustanovenia verejnoprávneho predpisu obsahujúceho kogentné ustanovenia ( zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), že jeho konanie a kroky budú hodnotené aj z tohto pohľadu. Je celý rad ustanovení, ktoré potvrdzujú tento záver a ktoré by úplne stratili zmysel, ak by platil výklad žalovaného ponúknutý ním v tu súdenej veci ( viď napr.§ 7 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie alebo § 53a Občianskeho zákonníka podľa ktorého povinnosť zdržať sa používania judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienky má aj právny nástupca dodávateľa. ) Aj z § 529 ods.1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky. Súd v súvislosti so svojim záverom o tom, že jedná sa o spotrebiteľský spor a že je daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaného v danom prípade ( napriek jeho námietkam, že tomu tak v dôsledku záveru súdu v základnej veci o neplatnosti postúpenia pohľadávky nemôže byť ) podporne a analogicky poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.2Cdo/125/2018 zo dňa 27.06.2019 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 72/2019 podľa ktorého právo spotrebiteľa domáhať sa na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zostáva zachované aj voči tomu, na koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku z úveru.
17. Ak zostáva zachované právo spotrebiteľa domáhať sa na súde voči tomu, na koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku z úveru a kto ju voči spotrebiteľovi uplatňuje a vymáha určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čo následne môže viesť k žalobe spotrebiteľa proti postupníkovi podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa, niet dôvod pre záver, že by v tu súdenom prípade nemalo sa jednať o spotrebiteľský spor, a že by žalovaný, keďže to bol práve on, kto podal žalobu voči žalobkyni na súde, ktorej sa ubránila nemal byť pasívne vecne legitimovaný.
18. Na podporu vyššie uvedeného záveru o tom, že ide o spotrebiteľský spor a je daná miestna príslušnosť tunajšieho súdu súd poukazuje napr.na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.7.2013 č.k.10Ncb/80/2013-15 ( dostupné na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR v časti- rozhodnutia slovenských súdov vo veci ochrany spotrebiteľa) ktorý v súvislosti so sporom o miestnu príslušnosť súdu v spotrebiteľskej veci uviedol, že cit „z hľadiska výkladu právnych noriem, eurokonformným aj ústavne konformným môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší a je preto nevyhnutné odmietnuť formalistickejší prístup“. Ďalej uviedol, že naopak je potrebné aplikovať také normy procesného predpisu o miestnej príslušnosti súdu, ktoré pri zistení skutočného (spotrebiteľského) základu sporu zabezpečia ochranu práv spotrebiteľa a práve naopak nemožno aplikovať ustanovenia o miestnej príslušnosti súdu, ktoré budú mať pre spotrebiteľa z pohľadu ochrany jeho práv poškodzujúci účinok.
19. Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na Nález Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 57/2012, ktorý v súvislosti s aplikáciou niekdajšieho § 87 písm.f) Občianskeho súdneho poriadku ( dnes § 19 písm. d/ CSP) vo veci, kde účastník sporu rovnako ako tu popieral postavenie druhého účastníka ako spotrebiteľa a spotrebiteľský charakter sporu uviedol, že účelom § 87 písm. f) OSP je zvýšenie ochrany spotrebiteľa, ktoré sa prejavuje tým, že popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a že ustanovenie upravujúce príslušnosť danú na výber treba považovať za súčasť celého komplexu právnych noriem, ktoré vo svojej podstate predstavujú systém ochrany zavedený primárne príslušnými smernicami Európskej únie, ktorý vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C 240/98 z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, bod 25). Vzhľadom na už uvedené, je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľné, aby § 87 písm. f) OSP bol vykladaný spôsobom v zásade znemožňujúcim dosiahnutie účelu, ktorému úprava ochrany spotrebiteľa ako celok slúži.
20. Vzhľadom na všetko uvedené súd tvrdenia žalovaného, že nejedná sa o spotrebiteľský spor a že vec je zapísaná do nesprávneho súdneho registra ( čo by bolo samo osebe bezpredmetné, lebo sudca je povinný vec posudzovať vždy podľa charakteru a povahy vzťahu strán bez ohľadu na to, do ktorého registra je vec zapísaná a či je zapísaná správne) považoval za nedôvodné. Na námietku miestnej nepríslušnosti vzhľadom na jej nedôvodnosť v zmysle skutočností už uvedených preto súd neprihliadol a spor prejednal a rozhodol ( § 42 CSP).
21. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
22. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo.
23. Predloženým rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 10.11.2017, č.k.3C/5/2012-270 žalobkyňa preukázala, že v pôvodnom konaní uplatňoval si žalovaný voči nej ( a ďalšiemu žalovanému) sumu 10.484,36 eur s príslušenstvom, pričom podľa právoplatne ustáleného záveru súdu žalovaný nebol aktívne vecne legitimovaný na súdne uplatnenie daného nároku z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok postupiteľnosti bankovej pohľadávky a teda jej neplatného postúpenia.
24. Ak žalovaný tvrdil, že podaním žaloby len realizoval ústavou zaručené právo, tak toto ho nijako nezbavuje zodpovednosti za stav, ktorý v dôsledku toho nastal, keďže bol to práve žalovaný kto uzavrel s pôvodným veriteľom s právom nesúladnú zmluvu o postúpení pohľadávok a na základe nej si uplatnil voči žalobkyni nárok, v súvislosti s čím jej prostredníctvom poverenej vymáhacej spoločnosti hrozil exekúciou a dražbou majetku ( viď výzva na čl.117 spisu 3C/5/2012), teda niet pochýb, že zodpovednosť za výsledok sporu a stav, ktorý nastal nesie práve žalovaný. K tvrdeniu žalovaného, že nie je mu zrejmé, čo mal porušiť súd uvádza, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Vo veci sp.zn. 3C/5/2012 Okresného súdu Svidník bola v dôsledku procesnej obrany žalobkyne zamietnutá žaloba žalovaného. V tomto konaní sa posudzovala platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. žalovaným. Tento právny úkon sa považoval za absolútne neplatný z dôvodu, že neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok tak bola posúdená ako neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39Občianskeho zákonníka). Napriek neplatnej zmluve o postúpení pohľadávok sa žalovaný vo veci 3C/5/2012 Okresného súdu Svidník domáhal zaplatenia nie malej finančnej čiastky z neplatného právneho úkonu, teda na úkor žalobkyne sa snažil bezdôvodne obohatiť, čo nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/22/2020, kde išlo o obdobnú vec, kde nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnený bol z dôvodu úspešného ubránenia práva spotrebiteľa v základnom konaní tak ako tu práve z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre rozpor postúpenia pohľadávky so zákonom o bankách).
25. Ak žalovaný opakovane tvrdil, že nie je mu zrejmé, k porušeniu akého práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi malo dôjsť, tak tu súd poukazuje na to, že takými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa ( platné tak v čase podania žaloby v základnej veci ako aj v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky) podľa ktorého odbornou starostlivosťou na účel daného zákona sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, a tiež § 8 zákona o ochrane spotrebiteľa upravujúci klamlivé konanie a nekalé praktiky.
26. K námietke žalovaného, že nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobkyne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 8Co/136/2017-66 zo dňa 26.06.2018, ktorý v obdobnej veci dospel k záveru, že cit.: „Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie treba uviesť, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3C/272/2013si žalobca (v tomto konaní žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobcom) zaplatenie sumy 1.508,48 eur s prísl. Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupovali terajší žalobcovia ako spotrebitelia. V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľov v
rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona č. 250/2007 Z.z.). Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej, keďže nikdy nebol vlastníkom pohľadávky voči žalobcom, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcov zodpovedala. Možno uzavrieť, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcom v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv a povinností (vyššie citovaných) ustanovených v zákone č. 250/2007 Z.z.). Žalovaný vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcov, ktoré pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§ 92 ods. 8 ZOB).“
27. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona č. 250/2007 Z.z.). Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešnou obranou voči takýmto nedôvodným nárokom v pôvodnom konaní na súde úspešne uplatnila svoje práva. Preto aktuálna snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí.
28. Povinnosťou žalovaného vzhľadom na predmet jeho činnosti bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na postupovanie pohľadávok. Ak žalovaný poukazoval na to, že povinnosť doručiť písomnú výzvu neporušil on, ale postupca, potom žalovaný nemal podávať žalobu voči žalobkyni, ale mal vec riešiť s postupcom. Ak žalovaný bránil sa žalobkyňou uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok Okresného súdu Svidník vo veci 3C/5/2012 má dostatočný sankčný a odradzujúci charakter, tak s tým sa súd nestotožňuje. Samotné zamietnutie žaloby proti žalobkyni v pôvodnom konaní v danom prípade a okolnostiach z hľadiska účelu, podstaty a významu právnej úpravy v zákone o ochrane spotrebiteľa a v jeho § 3 ods.5 nemôže byť postačujúce a je plne namieste priznať žalobkyni proti žalovanému primerané finančné zadosťučinenie, aj keď nie v ňou požadovanej výške. Ak žalovaný poukazoval na žalobkyni prisúdenú náhradu trov konania, tak táto obrana je irelevantná. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela brániť nedôvodnému nároku, nie je to jej príjem, či zisk, ale len kompenzácia zmenšenia majetku vynaloženého na obranu v súdnom spore. Náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci ( súčasne preventívny) účinok na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia finančného zadosťučinenia len tým, že sa svojich nedôvodných nárokov nedomôžu a že len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto za primeranú sumu zadosťučinenia považoval tu sumu 500,-eur.
29. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa odvíjala od sumy, o ktorú sa žalovaný na jej úkor chcel v pôvodnom konaní obohatiť tvrdiac, že chce jej polovicu súd uvádza, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec nemusí ( i keď môže) odvíjať od výšky potenciálneho bezdôvodného obohatenia.
30. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa v žalobe logicky a dostatočne odôvodnila výšku požadovaného zadosťučinenia keď uviedla, že odvodzuje ju od polovice sumy, o ktorú sa na jej úkor žalovaný
chcel bezdôvodne obohatiť v základnom konaní ( o ktorú ju žaloval). Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca ho od sumy ktorú od nej žalovaný nedôvodne žiadal síce má určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou časťou sumy o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu 500,-eur.
31. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn.20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021, 20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).
32. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe.
33. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že požadovanie nedôvodných úrokov a poplatkov zo strany žalovaného od spotrebiteľa logicky znamená obmedzenie komfortu spotrebiteľa, berie mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela aktívne brániť nedôvodným nárokom, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval. Ak žalobkyňa v súvislosti s výškou nároku poukazovala na dĺžku konania, tak aj tú treba vždy hodnotiť v konkrétnych okolnostiach veci, nie je to vždy smerodatné kritérium ( opak by viedol k absurdnému záveru, že aj prípadné prieťahy v postupe súdu, či jeho neefektívny postup v základnom konaní by išli na ťarchu osoby povinnej poskytnúť zadosťučinenie, čo nie je možné). Preto ak žalobkyňa, ktorá tu v konaní netvrdila žiadne iné mimoriadne, výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 5.242,18 eur poukazovala na dĺžku základného konania, tak potom nedá sa nepoukázať na to, čo vyplýva zo spisu základného konania 3C/5/2012, kde na čl.187 nachádza sa vypovedanie plnomocenstva JUDr. Harvišom žalobkyni odôvodnené tým, že cit. “sa klientka dlhodobo nezaujíma o predmetnú vec“. Aj uvedené súd premietol do výšky priznaného zadosťučinenia a čiastočného zamietnutia žaloby.
34. Obranu žalovaného v spore súd nepovažoval za dôvodnú. Úplne nedôvodné sú tvrdenia žalovaného o nevzniknutí ujmy žalobkyni. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje ( viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody ( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“
35. Nedôvodná bola aj obrana žalovaného, že chýba základ nároku, keď porušenie práva nebolo konštatované vo výroku rozsudku v základnej veci. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie ( § 3 ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V tejto súvislosti súd poukazuje na rovnaký právny názor vyslovený napr. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/23/2017 zo dňa 24.8.2017. 36. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. Ak žalobkyňa tvrdiac, že odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú sa chcel dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatiť poukazovala na závery rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/53/2016, tak k tomu súd uvádza, že predmetné rozhodnutie vychádzalo z úplne iných skutkových okolností ( tam išlo o vady samotnej úverovej zmluvy kde absentovali viaceré základné náležitosti ako RPMN, suma, počet, termíny splátok, úrok z úveru, táto bola vyhodnotená ako bezúročná a bez poplatkov, pričom spotrebiteľ na reálne poskytnutý úver 6.535,90 eur uhradil tam až 9.669,42 eur). Preto nie je možné dané závery ( teda situáciu kedy aj došlo reálne k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor spotrebiteľa a k viac ako 3.000,- eurovej ujme na majetku spotrebiteľa ) stotožňovať s tu súdenou vecou, kde žalobkyňa podľa ničím nespochybneného tvrdenia žalovaného ani istinu úveru nevrátila a kde dôvodom zamietnutia žaloby v základnej veci bol „len“ záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Ak žalobkyňa poukazovala na súdne rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, tak ani tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ ( čl.2 ods.2 CSP) keď súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia. Viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19CoCsp/10/2020, kde práve proti tu žalovanému bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie ktorý z požadovanej sumy 3.906,09 eur priznal spotrebiteľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100,-eur. Aj uvedené rozhodnutie pritom podporuje záver tunajšieho súdu o nedôvodnosti obrany žalovaného, nakoľko rovnakú obranu za obdobných skutkových okolností ( tiež sa jednalo o zamietnutie žaloby v základnej veci „len“ pre nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalovaného) označil odvolací súd za nedôvodnú a odmietol ju. Rovnako súd poukazuje na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove o priznaní zadosťučinenia takisto v prípadoch, kedy v základnom konaní žaloba proti spotrebiteľovi zamietnutá bola „len“ z dôvodu nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie, viď napr. rozsudok 1CoCsp/22/2020, 22CoCsp/14/2020 alebo 8Co/136/2017. K námietke žalovaného, aby sa neprihliadalo na súdne rozhodnutia predložené právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní vzhľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania súd uvádza, že na daný prípad, keď predkladali sa rozhodnutia len na podporu právnej argumentácie ( nie ako dôkaz, či nové skutkové tvrdenie) nemožno aplikovať zásadu koncentrácie konania. Možnosť poukázať na judikatúru v iných, obdobných veciach nepodlieha koncentrácii. 37. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku v celej požadovanej výške, súd zohľadnil zdôvodnenie nároku žalobkyňou, kde táto netvrdila žiadne mimoriadne, výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 5.242,18 eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii keď napr. reálne došlo k ujme na majetku spotrebiteľa a k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa ( čo nie je tento prípad) alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá. Sama netvrdila a nepreukázala, žeby jej osobná, rodinná či sociálna sféra trpela kvôli konaniu žalovaného absolútne mimoriadnym spôsobom ( vzhľadom na žiadanú výšku zadosťučinenia ), teda nad rozsah, ktorý je logicky zrejmý už z toho, že sa od nej súdne vymáhala vysoká suma ( nemožno opomenúť, že nielen voči žalobkyni ale aj voči jej spoludlžníkovi z
úveru). V porovnaní s inými prípadmi u žalobkyne nedošlo k zmenšeniu majetku, napríklad preplatením úveru v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. (Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok KS v Prešove zo dňa 24.05.2017 pod sp. zn. 2Co/137/2016). Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,-eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 38. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, túto súd nepovažoval za dôvodnú, keď stotožnil sa s názorom žalobkyne, že až po právoplatnosti rozsudku v základnom konaní začala tu žalobkyni plynúť premlčacia doba. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutia vydaného vo veci samej. Pred vydaním takéhoto rozhodnutia preto ani neprichádza do úvahy začatie plynutia premlčacej doby. V opačnom prípade by to totiž znamenalo, že premlčacia doba nároku môže uplynúť ešte pred naplnením základného predpokladu pre jeho priznanie, ktorým je úspech spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Názor žalovaného, že premlčacia doba mala by sa tu počítať od vyhlásenia takého rozsudku nemá oporu v zákone. Výklad žalovaného by nielenže bezdôvodne a neprimerane skracoval spotrebiteľom premlčaciu dobu, vzhľadom na čas, ktorý môže uplynúť od vyhlásenia prvoinštančného rozsudku do jeho právoplatnosti ( po zohľadnení len základnej zákonnej lehoty na jeho písomné vyhotovenie, času potrebného na jeho doručovanie a prípadnú dĺžku možného odvolacieho konania), ale mohol by viesť až k absurdnému záveru, že nárok by sa premlčal skôr ako by vznikol. Až právoplatnosťou rozsudku je tento konečný, záväzný a nezmeniteľný, preto námietka premlčania nebola dôvodná, keďže rozsudok vo veci 3C/5/2012 zo dňa 10.11.2017 nadobudol právoplatnosť dňa 13.12.2017 a žaloba na súde podaná bola ( doručená súdu) dňa 11.12.2020 ( piatok) o 22:07 hod, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Na podporu svojho záveru ohľadom počítania premlčacej doby súd poukazuje napr.na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2021 sp.zn.1CoCsp/18/2021. Zo všetkých uvedených dôvodov preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
39. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( § 255 ods.2 CSP).
40. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/20/2017 kde pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad tu prejednávanej veci.
41. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia ( tu zo sumy 500,-eur).
42. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods.2 a § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Svidník.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.