Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoP-208-2021.pdf
PDF · 131.51 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/208/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci navrhovateľa: R.. I. Y., W.. X.X.XXXX, F. V. XX, XXX XX F., proti osobe oprávnenej z platenia výživného: E. Y., W.. X.XX.XXXX, F. N. XXXX/XA, XXX XX V., o zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, o odvolaní osoby oprávnenej z platenia výživného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 3Pc/31/2019 zo dňa 24.5.2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
1. Navrhovateľ sa domáhal zrušenia jeho vyživovacej povinnosti k osobe oprávnenej z platenia výživného - plnoletému synovi dňom 7.10.2016.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Kežmarok ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Z r u š u j e vyživovaciu povinnosť otca voči plnoletému dieťaťu naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Humenné, číslo konania 19P/188/2007-1531 zo dňa 09.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, číslo konania 17Cop/1/2018 - 1749 zo dňa 12.06.2018 počnúc dňom 01.09.2018.
II. Konanie v časti zrušenia vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému dieťaťu za obdobie od 07.10.2016 do 11.07.2018 z a s t a v u j e.
III. Vo zvyšnej časti návrh z a m i e t a.
IV. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.“
3. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 2, § 157 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 180, § 161, § 230 a § 231 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), § 78 ods. 1, § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine).
4. Súd konštatoval, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči plnoletému synovi bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Humenné, č.k. 19P/188/2007-1531 zo dňa 9.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 17CoP/1/2018-1749 zo dňa 12.6.2018 tak, že navrhovateľ
- otec je povinný prispievať na výživu svojho syna sumou 120 Eur mesačne od 1.7.2015 do budúcna. Navrhovateľ - otec už v tomto konaní tvrdil zánik práva na priznanie výživného v prospech svojho syna na čas od 7.10.2016 do budúcnosti. Z dokladov predložených G. - V. bolo zistené, že oprávnený z platenia výživného začal štúdium na uvedenej škole dňa 1.9.2014 nástupom do prvého ročníka. Opakoval druhý ročník štúdia. Štúdium prerušil žiadosťou vo 4. ročníku od 20.11.2018 do 31.8.2019. Prerušenie štúdia vlastnou žiadosťou ukončil a v štúdiu pokračoval od 1.9.2019 nástupom do X. ročníka, ktoré opätovne prerušil z rodinných dôvodov od 29.10.2019 do 31.8.2020. Na vlastnú žiadosť prerušenie ukončil a v školskom roku 2020/2021 bol žiakom X. ročníka. Dňa 19.11.2020 oznámil svoje zanechanie štúdia na L. - V.. Zanechanie štúdia škola vzala na vedomie listom zo dňa 20.11.2020. Z listu Sociálnej poisťovne súd zistil, že oprávnený z platenia výživného nie je vedený v evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného, nie je a nebol poberateľom dávok dôchodkového poistenia, nemocenských dávok, dávok úrazového poistenia, dávok v nezamestnanosti a dávok garančného poistenia. Zo správy ÚPSVaR V. bolo zistené, že oprávnený z platenia výživného nie je v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Menovaný bol naposledy v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 20.11.2018 do 4.2.2019. Oprávnený z platenia výživného nepoberá dávku v hmotnej núdzi ani štátne sociálne dávky. Súd po zvážení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný. Z dokazovania vyplýva, že oprávnený z platenia výživného minimálne odo dňa 20.11.2020 nie je študentom U. - V., kde štúdium na tejto škole zanechal na základe vlastnej žiadosti. Možno ustáliť, že minimálne od uvedeného dátumu sa oprávnený z platenia výživného štúdiom na škole na svoje budúce povolanie nepripravuje. Oprávnený z platenia výživného v konaní uvádzal, že si našiel prácu a v tomto období by mal odísť pracovať do U. na farmu. Vzhľadom na okolnosť ukončenia štúdia, nájdenia si zamestnania v zahraničí, s tým, že v konaní nebola zistená taká okolnosť, ktorá by mu bránila zamestnať sa, súd konštatuje, že toho času je oprávnený z platenia výživného schopný sám sa živiť a teda sú splnené podmienky na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi. Navrhovateľ vo svojom návrhu ako rozhodný dátum, od kedy došlo k zániku jeho vyživovacej povinnosti, uviedol deň 7.10.2016, kedy oprávnený z platenia výživného nadobudol plnoletosť a počnúc týmto dátumom mal nadobudnúť schopnosť sám sa živiť. Súd poukazuje na rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti v konaní vedenom Okresným súdom Humenné, sp.zn. 19P/188/2007. Rozsudok v uvedenej veci nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoP/1/2018 dňa 11.7.2018. V tomto konaní sa súdy osobitne zaoberali otázkou trvania vyživovacej povinnosti po dosiahnutí plnoletosti oprávneného, teda po dátume 7.10.2016, či už s ohľadom na otázku dobrých mravov, alebo samotného trvania vyživovacej povinnosti v prípade neuspokojivých študijných výsledkov oprávneného. Súdy vtedy skonštatovali, že táto vyživovacia povinnosť otca voči synovi je daná, a nie je dôvod výživné nepriznať, či rozhodnúť o zrušení vyživovacej povinnosti. S poukazom na vyššie označené súdne rozhodnutia, prihliadnuc aj na dôvody na zrušenie vyživovacej povinnosti uvádzané navrhovateľom v návrhu, možno skonštatovať, že v oboch konaniach (konanie vedené Okresným súdom Humenné, sp. zn. 19P/188/2007 a toto konanie) sú uvádzané totožné dôvody, pre ktoré by navrhovateľ na výživu oprávneného nemal prispievať odo dňa dosiahnutia jeho plnoletosti. Nakoľko v tomto konaní nebola preukázaná žiadna zmena okolností, o ktorých už súdy meritórne rozhodli, možno konštatovať, že rozhodovaniu o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči oprávnenému v období od 7.10.2016 (kedy nadobudol plnoletosť) do 11.7.2018 (kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Humenné, sp.zn. 19P/188/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 17CoP/1/2018) bráni prekážka rozhodnutej veci a preto bolo potrebné konanie v tejto časti zastaviť. Nakoľko školský rok trvá do trvá do 31.8. príslušného kalendárneho roka, súd vzhľadom na dôvody, pre ktoré bolo výživné priznané oprávnenému v konaní Okresného súdu Humenné, sp.zn. 19P/188/2007, a to z dôvodu, že oprávnený z platenia výživného sa sústavne pripravuje na svoje budúce povolanie, súd má za to, že vyživovacia povinnosť trvá aj počas obdobia tzv. „letných prázdnin“. Vzhľadom na to súd návrh v časti zrušenia vyživovacej povinnosti v období od 12.7.2018 do 31.8.2018 zamietol. Súd za zmenu pomerov, ktorá odôvodňuje zrušenie vyživovacej povinnosti, stanovil začiatok školského roka 2018/2019, teda dátum 1.9.2018. Hoci je pravdou, že v priebehu školských rokov 2018/2019 a 2019/2020 mal oprávnený z platenia výživného štúdium prerušené, súd poukazuje na to, že k prerušeniu štúdia na škole došlo len na podklade formálne odporcom podaných žiadostí. Oprávnený dôvod prerušenia nijako škole
nedokladoval a rovnako tak dôvod nepreukázal ani v konaní pred súdom. Napríklad v školskom roku 2018/2019 mal ako dôvod prerušenia štúdia uvedený nedostatok finančných prostriedkov, sám uvádzal, že počas prerušenia sa chcel zamestnať, avšak v priebehu celej doby prerušenia absolvoval len jednu mesačnú brigádu. Taktiež nie je bez významu, že v uvedených školských rokoch oprávnený na krátky čas na školu opäť nastúpil, avšak s poukazom na množstvo vymeškaných hodín školu navštevoval sporadicky, dokonca sa nezapájal do vzdelávacieho procesu ani v čase dištančného štúdia. S poukazom na uvedené súd ustálil záver, že obdobie od 1.9.2018 do 20.11.2020 (kedy oprávnený zanechal svoje štúdium na strednej škole), nebolo obdobím, kedy by sa sústavne pripravoval na svoje povolanie a oprávnený ani relevantným spôsobom nepreukázal, prečo tomu tak nebolo. Samotný oprávnený v konaní tvrdil, že v budúcnosti by chcel zúžitkovávať vedomosti, ktoré nadobudol na strednej škole a to pri výkone podnikateľskej činnosti, čiže je zrejmé, že tieto zručnosti už v rámci svojho štúdia nadobudol a ďalšie štúdium už pre neho potrebné nebolo, keďže toto na vlastnú žiadosť ukončil. S poukazom na takto zistené okolnosti súd vyživovaciu povinnosť zrušil počnúc dňom 1.9.2018.
5. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 52, § 57 a § 58 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
III. Obsah odvolania a vyjadrení k odvolaniu
6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie syn navrhovateľa ako osoba povinná z platenia výživného, a to voči všetkým výrokom rozsudku. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie zrušil vyživovaciu povinnosť k plnoletému dieťaťu spätne počnúc dňom 1.9.2018 v rozpore so zákonom, nakoľko vyživovaciu povinnosť možno zrušiť najskôr od podania návrhu na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti voči dieťaťu a nie spätne. Namietal bod 8. odôvodnenia, v ktorom súdu uviedol, že navrhovateľ sa na súdne pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti. Skutočnosť bola iná. Navrhovateľ nebol prítomný na súdnom pojednávaní od začiatku, avšak následne, keď súd prvej inštancie prerušil pojednávanie za účelom už prípravy a vyhlásenia rozhodnutia vo veci, z pojednávacej miestnosti odišiel, následne prišiel navrhovateľ, vošiel do pojednávacej miestnosti a bol v čase prípravy rozhodnutia so sudcom osamote v pojednávacej miestnosti približne 10 minút. Odporcovi nebolo objasnené, za akým účelom sa navrhovateľ sám so sudcom súdu prvej inštancie nachádzal tak dlhý čas a o čom sa rozprávali. Namietal, že súd prvej inštancie v konaní zisťoval skutkový stav veci, pričom postupoval v rozpore s CMP, keďže sám konštatuje, že zisťoval na základe predložených listinných dôkazov iba skutkový stav veci a nie skutočný stav veci. Ďalej namietal, že stále navštevuje strednú školu a nie je mu známe, aby mal štúdium ukončené tak ako uvádza navrhovateľ. Nepracuje, nie je evidovaný, ani zamestnaný a žiadne dávky nepoberá, preto nie je dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti.
7. Súd prvej inštancie vyzval JUDr. Tomáša Majerčáka, PhD. na predloženie plnej moci na zastupovanie oprávneného v konaní, ktorý v odpovedi na výzvu uviedol, že oprávneného v konaní nezastupuje a odvolanie si podal sám.
8. Navrhovateľ k odvolaniu uviedol, že podľa jeho názoru formálne podal odvolanie advokát JUDr. Tomáš Majerčák, PhD., o čom svedčí označenie v úvode odvolania - hlavička, kde je údaj o jeho advokátskej kancelárii a súčasne uvádza, že odvolanie podáva on sám ako právny zástupca oprávneného. Ďalej uviedol, že oprávnený nemohol podať odvolanie sám, pretože uvedené nie je podpísané, pričom nečitateľný podpis na konci odvolania, pravdepodobne Y., nie je dôkaz, že podanie podal sám oprávnený. Tvrdí, že jeho syn ako osoba oprávnená z platenia výživného na pojednávaní uznáva, že od 20.11.2020 neštuduje a prehlasuje, že od tej doby zaplatené výživné súhlasí započítať do dlhu navrhovateľa na výživnom. Toto vyhlásenie urobil v čase, keď navrhovateľ nebol prítomný v súdnej sieni a skončilo sa dokazovanie, teda nie je možné uvažovať o nejakom psychickom nátlaku či podvode. V čase prerušenia pojednávania po skončení dokazovania navrhovateľ zaklopal na dvere súdnej miestnosti a sudca sa ho opýtal, či bude schopný pochopiť ako úplne hluchý odôvodnenie rozhodnutia
alebo či má pripraviť spísanie jeho vyhlásenia rozsudku cez duálny monitor pomocou zapisovateľky. Navrhovateľ informoval sudcu, že má v mobile automatický prepis reči do písomnej formy a stačí, ak mu umožní na mobile sledovať jeho ústne odôvodnenie rozsudku. Potvrdil, že bol na chvíľu sám v súdnej sieni a výlučne v záujme zákonného vyhlásenia rozsudku. Spochybňovanie osoby sudcu zo strany advokáta JUDr. Majerčáka, PhD. považuje za nehoráznosť. Navrhol odmietnuť odvolanie z dôvodu, že ho podala neoprávnená osoba a naviac, toto nemá vo vzťahu k odporcovi náležitosti, ktoré by svedčili, že ho podal on sám. Rozsudok považuje v celom rozsahu za správny a zákonný, preto ho alternatívne navrhuje potvrdiť. Podľa jeho názoru súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nielen v rámci návrhov účastníkov konania, ale aj z vlastnej iniciatívy. Ide o listiny nielen zo školy oprávneného, ale aj sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a taktiež z ÚPSVaR V.. Oprávnený mal možnosť sa k veci na pojednávaní vyjadriť, predložiť návrhy na nové dokazovanie, ale nič v tom smere neurobil, preto nie je prípustné tvrdiť, že nemal možnosť sa k veci dostatočne vyjadriť. Na záver dokazovania jasne bez nátlaku vyhlásil, že po ukončení jeho štúdia na strednej škole v novembri 2020 by malo byť výživné po tej dobe vyplatené a započítané do dlhu, ktorý podľa neho na výživnom má. Teda neobstojí tvrdenie, že oprávnený naďalej na L. v V. študuje. Ide výlučne o jeho snahu robiť obštrukcie a nútiť navrhovateľa nedôvodne k plateniu výživného, hoc sám by už mal navrhovateľ od syna vo veku XX rokov zdravého a schopného pracovať dostať ako XX-ročný úplne hluchý pomoc, a to nielen finančnú.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 2 CMP v spojení s § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 68 CMP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 27.02.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie osoby oprávnenej z výživného nie je dôvodné.
10. Navrhovateľ navrhol odmietnuť odvolanie z dôvodu, že ho podala neoprávnená osoba, podľa jeho názoru formálne podal odvolanie advokát JUDr. Tomáš Majerčák, PhD., o čom svedčí označenie v úvode odvolania - hlavička, kde je údaj o jeho advokátskej kancelárii a súčasne uvádza, že nečitateľný podpis na konci odvolania, pravdepodobne Y., nie je dôkaz, že podanie podal sám oprávnený. Súd prvej inštancie vyzval JUDr. Tomáša Majerčáka, PhD. na predloženie plnej moci na zastupovanie oprávneného v konaní, ktorý v odpovedi na výzvu uviedol, že oprávneného v konaní nezastupuje a odvolanie si podal sám.
11. Primárne - vo vzťahu k uvedenému odvolací súd východiskovo poznamenáva, že jednou z požiadaviek vyplývajúcich z definície právneho štátu je, aby rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní bolo v súlade s právnymi predpismi a zaisťovalo spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Pre dosiahnutie tohto cieľa slúžia okrem iného opravné prostriedky, ktoré majú umožniť zmenu alebo zrušenie nesprávnych a nespravodlivých rozhodnutí súdov vydaných v nižšej inštancii. Riadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť je odvolanie. Podmienkou vyžitia tohto oprávneného prostriedku je splnenie všetkých zákonom požadovaných náležitostí. Takouto je aj subjektívna prípustnosť odvolania - § 359 CSP. Z tohto definičného znaku sa vyvodzuje záver, že legitimácia k odvolaniu nepatrí účastníkovi konania bez ďalšieho. Inými slovami, odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa úplne vyhovené. Ujma sa posudzuje z procesného hľadiska a zároveň z hľadiska objektívnej skutočnosti, nie subjektívneho presvedčenia účastníka konania.
12. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec je nevyhnutné uviesť, že odvolanie oprávneného ( č.l. 87) je formálne podané na hlavičkovom papieri advokáta JUDr. Tomáša Majerčáka, PhD., o čom svedčí označenie v úvode odvolania - hlavička, kde je údaj o jeho advokátskej kancelárii, podpísané na konci odvolania oprávneným, avšak JUDr. Tomáš Majerčák na výzvu uviedol, že oprávneného v konaní nezastupuje a odvolanie si podal sám oprávnený. Je teda zarážajúce aj pre odvolací súd, že po uvedenom vyjadrení advokáta, oprávnený vo vyjadrení zo dňa 6.10.2021 opätovne uvádza údaj „ v.z JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD. - bez podpisu advokáta“, a zároveň tvrdí že odvolanie podáva sám oprávnený, ktorý ho aj podpísal, a podané odvolanie je prejavom jeho vôle.
13. Odvolací súd konštatuje, že aj napriek odvolaciemu postupu oprávneného, ktorý je nelogický a zarážajúci, napadnutým rozhodnutím oprávnenému ujma v procesnom zmysle vznikla, odvolací súd sa bude zaoberať vecnou správnosťou rozsudku, pretože odvolanie bolo podané účastníkom, v neprospech ktorého bolo vydané rozhodnutie, teda oprávnenou osobou, a nie je podľa názoru odvolacieho súdu priestor pre postup v zmysle § 386 písm. b) CSP na odmietnutie odvolania.
14. K námietke odvolateľa, že navrhovateľ nebol prítomný na súdnom pojednávaní od začiatku, avšak, keď súd prvej inštancie prerušil pojednávanie za účelom prípravy a vyhlásenia rozhodnutia vo veci, z pojednávacej miestnosti odišiel, následne prišiel navrhovateľ do pojednávacej miestnosti a bol v čase prípravy rozhodnutia so sudcom osamote, odvolací súd poukazuje na tvrdenie navrhovateľa, že v čase prerušenia pojednávania po skončení dokazovania navrhovateľ zaklopal na dvere súdnej miestnosti a sudca sa ho opýtal, či bude schopný pochopiť ako úplne hluchý odôvodnenie rozhodnutia alebo či má pripraviť spísanie jeho vyhlásenia rozsudku cez duálny monitor pomocou zapisovateľky. Navrhovateľ informoval sudcu, že má v mobile automatický prepis reči do písomnej formy a stačí, ak mu umožní na mobile sledovať jeho ústne odôvodnenie rozsudku. Potvrdil, že bol na chvíľu sám v súdnej sieni výlučne v záujme zákonného vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že v pojednávacej miestnosti sa nemali nachádzať účastníci konania (po prerušení pojednávania za účelom prípravy a vyhlásenia rozhodnutia) a ak súd zvolil odlišný procesný postup, odvolateľovi mal byť objasnený účel, pre ktorý bol navrhovateľ sám so sudcom súdu prvej inštancie v pojednávacej miestnosti (zdravotné znevýhodnenie navrhovateľa). Uvedená odvolacia námietka v kontexte vyhodnotenia ďalších uplatnených námietok odvolacím súdom však nie je sama o sebe spôsobilá pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vzhľadom na nepatrnú intenzitu porušenia procesných práv oprávneného, keď účastníkovi súd prvej inštancie dostatočne neobjasnil ním zvolený procesný postup.
15. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
17. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220ods.2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty osoby oprávnenej na výživné (plnoletého dieťaťa) v odvolaní.
18. K odvolateľom namietanému odvolaciemu dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§191 CSP) a vyhodnotenie uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja. Následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov môže v zásade dôjsť len nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, prípadne porušením pravidiel formálnej logiky. Posúdenie zmien pomerov, ktoré nastali od predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom a hodnotiace úvahy súdu, na základe správne a zákonne
vykonaných dôkazov bez mylnej interpretácie z nich vyvodených skutočností však nie je možné považovať za nesprávne skutkové zistenie.
19. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov. Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
20. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
21. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia zmena pomerov, čím sa rozumie výrazná zmena tých okolností na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, ktorá môže spočívať buď v zmene subjektívnych ale i objektívnych skutočností, ktoré súvisia so zmenou v oblasti príjmových pomerov, výdavkov, celkových majetkových pomerov, zmenou potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky, prechodom medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmenou zdravotných pomerov, stratou zamestnania, dlhodobou práceneschopnosťou, vznikom novej vyživovacej povinnosti, nadobudnutím spôsobilosti dieťaťa samostatne sa živiť a pod.
22. Odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že „plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“ Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom trvá, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, t.j. táto povinnosť zaniká až okamihom, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby - táto skutočnosť sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu, v žiadnom prípade nie je podmienená vekom dieťaťa.
23. Zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou. Schopnosť detí samostatne sa živiť v zmysle citovaného ustanovenia treba vykladať v objektívnom zmysle, teda konkrétne tak, že je potrebné skúmať, či deti sú s ohľadom na všetky konkrétne relevantné okolnosti (vek, vzdelanie, zdravotný stav a podobne) objektívne schopné samé sa živiť.
24. V tomto prípade je z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nesporne preukázané, že plnoleté dieťa (osoba oprávnená na výživné) bolo od 01. 09. 2018 objektívne schopné samo sa živiť. Súd poukazuje na rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti v konaní vedenom Okresným súdom Humenné, sp.zn. 19P/188/2007. Rozsudok v uvedenej veci nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoP/1/2018 dňa 11.7.2018. V tomto konaní sa súdy
osobitne zaoberali otázkou trvania vyživovacej povinnosti po dosiahnutí plnoletosti oprávneného, teda po dátume 7.10.2016, či už s ohľadom na otázku dobrých mravov, alebo samotného trvania vyživovacej povinnosti v prípade neuspokojivých študijných výsledkov oprávneného. Súdy vtedy skonštatovali, že táto vyživovacia povinnosť otca voči synovi je daná, a nie je dôvod výživné nepriznať, či rozhodnúť o zrušení vyživovacej povinnosti. S poukazom na vyššie označené súdne rozhodnutia, prihliadnuc aj na dôvody na zrušenie vyživovacej povinnosti uvádzané navrhovateľom v návrhu, možno skonštatovať, že v oboch konaniach (konanie vedené Okresným súdom Humenné, sp. zn. 19P/188/2007 a toto konanie) sú uvádzané totožné dôvody, pre ktoré by navrhovateľ na výživu oprávneného nemal prispievať odo dňa dosiahnutia jeho plnoletosti. Nakoľko v tomto konaní nebola preukázaná žiadna zmena okolností, o ktorých už súdy meritórne rozhodli, možno konštatovať, že rozhodovaniu o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči oprávnenému v období od 7.10.2016 (kedy nadobudol plnoletosť) do 11.7.2018 (kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Humenné, sp.zn. 19P/188/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 17CoP/1/2018) bráni prekážka rozhodnutej veci a preto bolo potrebné konanie v tejto časti zastaviť. Nakoľko školský rok trvá do trvá do 31.8. príslušného kalendárneho roka, súd vzhľadom na dôvody, pre ktoré bolo výživné priznané oprávnenému v konaní Okresného súdu Humenné, sp.zn. 19P/188/2007, a to z dôvodu, že oprávnený z platenia výživného sa sústavne pripravuje na svoje budúce povolanie, súd má za to, že vyživovacia povinnosť trvá aj počas obdobia tzv. „letných prázdnin“. Vzhľadom na to súd návrh v časti zrušenia vyživovacej povinnosti v období od 12.7.2018 do 31.8.2018 zamietol. Súd za zmenu pomerov, ktorá odôvodňuje zrušenie vyživovacej povinnosti, stanovil začiatok školského roka 2018/2019, teda dátum 1.9.2018. Hoci je pravdou, že v priebehu školských rokov 2018/2019 a 2019/2020 mal oprávnený z platenia výživného štúdium prerušené, súd poukazuje na to, že k prerušeniu štúdia na škole došlo len na podklade formálne oprávneným podaných žiadostí. Oprávnený dôvod prerušenia nijako škole nedokladoval a rovnako tak dôvod nepreukázal ani v konaní pred súdom. Napríklad v školskom roku 2018/2019 mal ako dôvod prerušenia štúdia uvedený nedostatok finančných prostriedkov, sám uvádzal, že počas prerušenia sa chcel zamestnať, avšak v priebehu celej doby prerušenia absolvoval len jednu mesačnú brigádu. Taktiež nie je bez významu, že v uvedených školských rokoch oprávnený na krátky čas na školu opäť nastúpil, avšak s poukazom na množstvo vymeškaných hodín školu navštevoval sporadicky, dokonca sa nezapájal do vzdelávacieho procesu ani v čase dištančného štúdia. S poukazom na uvedené súd ustálil záver, že obdobie od 1.9.2018 do 20.11.2020 (kedy oprávnený zanechal svoje štúdium na strednej škole), nebolo obdobím, kedy by sa sústavne pripravoval na svoje povolanie a odporca ani relevantným spôsobom nepreukázal, prečo tomu tak nebolo. Samotný oprávnený v konaní tvrdil, že v budúcnosti by chcel zúžitkovávať vedomosti, ktoré nadobudol na strednej škole a to pri výkone podnikateľskej činnosti, čiže je zrejmé, že tieto zručnosti už v rámci svojho štúdia nadobudol a ďalšie štúdium už pre neho potrebné nebolo, keďže toto na vlastnú žiadosť ukončil. S poukazom na takto zistené okolnosti súd vyživovaciu povinnosť zrušil počnúc dňom 1.9.2018.
25. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah jej plnenia podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine. Ide o zákonnú povinnosť rodičov, ktorá trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, to znamená samo uspokojovať svoje potreby. Kedy nastane takýto stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom nadobudnutie takejto schopnosti nie je viazané na vek dieťaťa. Tradične za dôvod trvania vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je potrebné akceptovať prípravu dieťaťa na budúce povolanie riadnym denným štúdiom do dosiahnutia prvého najvyššieho stupňa vzdelania. Avšak aj v takomto prípade sa vyžaduje, aby študijné výsledky oprávneného dieťaťa vykazovali určitú kvalitu, a teda dôsledné plnenie si študijných povinností tak, aby dĺžka štúdia nepresiahla primeranú dobu potrebnú na jeho absolvovanie, čo v danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplýva (oprávnený z platenia výživného začal štúdium dňa 1.9.2014 nástupom do prvého ročníka, opakoval druhý ročník štúdia, štúdium prerušil žiadosťou vo X.. ročníku od 20.11.2018 do 31.8.2019, v štúdiu pokračoval od 1.9.2019 nástupom do X. ročníka, ktorý opätovne prerušil z rodinných dôvodov od 29.10.2019 do 31.8.2020, v školskom roku 2020/2021 bol žiakom X. ročníka a dňa 19.11.2020 oznámil svoje zanechanie štúdia na L. - V., ktorá zanechanie štúdia vzala na vedomie listom zo dňa 20.11.2020). Súd prvej inštancie prerušenia štúdia posudzoval individuálne z hľadiska, či existovali pre to závažné dôvody, napríklad zhoršený zdravotný stav, prípadne iné relevantné dôvody, pre ktoré oprávnený nepokračoval v štúdiu na zvolenej strednej škole. Odvolací súd konštatuje, že takého relevantné dôvody oprávneným preukázané neboli (k prerušeniu štúdia na škole došlo len na podklade formálne oprávneným podaných žiadostí, oprávnený dôvod prerušenia nijako
škole nedokladoval a rovnako tak dôvod nepreukázal ani v konaní pred súdom, napr. v školskom roku 2018/2019 mal ako dôvod prerušenia štúdia uvedený nedostatok finančných prostriedkov, oprávnený sám uvádzal, že počas prerušenia sa chcel zamestnať, avšak v priebehu celej doby prerušenia absolvoval len jednu mesačnú brigádu).
26. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že jedným z účelov poskytovania výživného zo strany rodičov je umožniť dieťaťu dosiahnuť čo najvyšší stupeň vzdelania, a tým mu umožniť získať v budúcnosti sociálne istoty, ktoré sú spojené so začlenením jedinca do pracovného procesu. Vyživovaciu povinnosť rodičov však nie je možné vnímať ako bezhraničnú, pretože povinnosťou plnoletého dieťaťa je cieľavedomá a sústavná príprava na budúce povolanie, ktorá vo svojej podstate predstavuje spoločensky akceptovanú alternatívu k výkonu pracovnej činnosti. Štúdium oprávneného však v žiadnom prípade nevykazuje znaky sústavnosti a cieľavedomosti, a teda nemožno od navrhovateľa ako rodiča spravodlivo požadovať, aby vynakladal finančné prostriedky, ktoré by vo výsledku neprispievali k osobnému rozvoju dieťaťa. Navrhovateľ po prerušení štúdia svoj skutočný záujem štúdium riadne dokončiť nepreukázal, tak teda právo na výživné mu nie je namieste priznať. Zároveň je potrebné podotknúť, že rodičia sú zodpovední za všestranný rozvoj svojich detí, z čoho vyplýva aj to, že sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti a nadanie, a v ktorom sa vie náležite uplatniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd sa starostlivo zaoberal konkrétnymi okolnosťami daného prípadu a predovšetkým účelnosťou štúdia oprávneného. Je nepochybné, že prerušenie prípravy na budúce povolanie ukončením štúdia navrhovateľa na strednej škole nenastalo z ospravedlniteľných dôvodov, naopak, išlo o prerušenie prípravy na budúce povolanie bez ospravedlniteľných dôvodov, podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodu jeho nezodpovedného a ľahostajného správania, založeného na zlých študijných výsledkoch počas stredoškolského štúdia ( opakovanie 2. ročníka; oprávnený na krátky čas na školu opäť nastúpil, avšak s poukazom na množstvo vymeškaných hodín školu navštevoval sporadicky, dokonca sa nezapájal do vzdelávacieho procesu ani v čase dištančného štúdia). U navrhovateľa nejde o systematické a cieľavedomé štúdium na strednej škole, ale podľa názoru odvolacieho súdu o jeho vypočítavosť s cieľom predĺžiť si mladosť.
27. Čo sa týka námietky odvolateľa, že prvoinštančný súd mal zrušiť vyživovaciu povinnosť navrhovateľa v rozpore so zákonom k 1.9.2018, t.j. spätne od podania návrhu, mal odvolací súd za to, že táto námietka neobstojí v zmysle ust. § 231 veta druhá CSP (zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov), ust. § 157 CMP (rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery), ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine (dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery) ako aj ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine (výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí ak ide o výživné pre mal. dieťa). Odvolací súd má za to, že zrušenie výživného je síce podmienené podaním návrhu, avšak k zrušeniu výživného môže prísť i za obdobie pred podaním návrhu k okamihu, kedy došlo k zmene pomerov oproti stavu pri vydaní predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Zrušenie výživného je obmedzené len tým, že k nemu nemôže dôjsť spätne za obdobie pred vydaním predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým bolo výživné vôbec určené, avšak nemožno zrušenie výživného viazať čo do počiatku zrušenia len od podania návrhu, nakoľko v opačnom prípade by v praktickom živote dochádzalo k znevýhodneniu výživou povinných osôb, keďže tieto osoby sa len s odstupom času dozvedajú o zmene pomerov na strane oprávnenej osoby, ktorá neraz túto zmenu pred stranou povinnou zatajuje, teda išlo by aj o prípad trvania výživného v rozpore s dobrými mravmi za obdobie keď nastala zmena pomerov odôvodňujúcich trvanie či výšku výživného. Situácia výživného manželky je obdobná ako pri výživnom na plnoleté dieťa, kde (argumentačne obdobný) záver Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku z 20.10.2011 sp. zn. 4Co/345/2011 o možnosti jeho zníženia alebo zrušenia za obdobie pred podaním návrhu (spätne) posudzoval Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV.ÚS 473/2012-16 zo dňa 18.12.2012, kde ho nevzhliadol vybočujúcim z možnej zákonnej konštrukcie (zjavne neodôvodneným a arbitrárnym), keď konštatoval racionálnosť a dostatočnú odôvodnenosť záverov KS.
28. Nedôvodná je námietka odvolateľa, že súd nezisťoval skutočný, ale skutkový stav veci. I keď skutočne súd v odôvodnení použil nesprávne pojem zisťovania „ skutkového“ stavu veci, z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvej inštancie ex offo vykonal dokazovanie nad rámec dôkazov navrhnutých účastníkmi, súd prvej inštancie postupoval v súlade s Civilným mimosporovým poriadkom, keďže súd je povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP) s tým, že súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP), preto súd prvej inštancie správne aplikoval tzv. vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu.
29. Z uvedeného vyplýva, že ak súd rozhodol, že s účinnosťou od 01. 09. 2018 zrušuje vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči plnoletému dieťaťu, rozhodol vecne správne, pretože na takéto rozhodnutie existovali skutkové a právne dôvody.
30. Odvolaciemu súdu preto neostávala iná možnosť, ako odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách konania, nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie §§ 52, 57, 58 CMP.
31. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ustanovenie § 58 CSP v spojení s ustanovením § 57 CMP, ktoré ustanovuje: „O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.“ Odvolací súd v súlade s ustanovením § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže CMP neustanovuje inak
32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).