Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-278-2019.pdf
PDF · 172.58 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/278/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: LITIGIS
- Centrum ochrany ľudských práv, so sídlom Petrikovicha 5, Martin, IČO: 50 088 670, zastúpeného: Mgr. Pavol Baláž, advokát, so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, IČO: 50 119 303, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Č. 45012/2019-42-II zo dňa 29.10.2019, takto
rozhodol:
Súd návrh žalobcu zo dňa 20. marca 2020 na prerušenie konania zamieta.
Súd napadnuté rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Č. 45012/2019-42-II zo dňa 29. októbra 2019 ako aj rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 548/2019-142-1 zo dňa 04. októbra 2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 24.09.2019 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“ alebo „zákon o slobode informácií“ alebo „ZSI“) o sprístupnenie informácií, ktorou žalobca žiadal o sprístupnenie informácie v znení: „Dovoľujeme si Vás požiadať o sprístupnenie rozhodnutia Ministerky spravodlivosti SR č. 2984/2016/83/K09/IG zo 07.02.2018." 2. Žalovaný žiadosť žalobcu o informácie vybavil tak, že žalobcovi dňa 04.10.2019 sprístupnil žiadané rozhodnutie v anonymizovanej podobe a zároveň vydal rozhodnutie č. 548/2019-142-1 zo dňa 04.10.2019 o čiastočnom nesprístupnení požadovanej informácie, ktorým odmietol žiadosť o informácie v časti, v ktorej sprístupnené rozhodnutie anonymizoval. 3. V rozhodnutí č. 548/2019-142-1 zo dňa 04.10.2019 žalovaný uviedol, že „v nadväznosti na ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z.z.“ žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií „nevyhovuje, a tým na základe predmetnej žiadosti požadované informácie v časti identifikácie fyzickej osoby a v časti právnych a skutkových otázok trestnej veci nesprístupňuje, nakoľko požadované informácie sa týkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, resp. obsahujú osobné údaje fyzickej osoby, pričom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nemá k dispozícii písomný súhlas na
sprístupnenie týchto údajov a ich sprístupnenie neustanovuje osobitný zákon.“ Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol: „Ministerstvo dospelo k záveru, že v tomto prípade v prípade sprístupnenia rozhodnutia ministerky spravodlivosti SR č. 2984/2016/83/K09/IG zo 07.02.2018 sú dôvody na vylúčenie zo sprístupnenia tých informácií, ktoré vyplývajú z § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. K tomuto záveru dospelo po zvážení charakteru údajov, ktoré rozhodnutie obsahuje, pričom takéto údaje (napr. meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko vydávanej osoby) sú bez pochybností osobnými údajmi fyzickej osoby. V časti označenia fyzických osôb a ich identifikačných znakov, má ministerstvo za to, že sprístupnením ich identifikačných údajov, a to mena, priezviska a adresy, by došlo k sprístupneniu osobných údajov identifikovateľnej (dokonca už identifikovanej) fyzickej osoby. Napokon v sprístupňovanom dokumente došlo i k anonymizácii opisu právnych a skutkových otázok daného prípadu, keďže sa úzko dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby (najmä údaje trestného stíhania a skutky, pre ktoré bola osoba uznaná vinnou). Ministerstvo má teda za to, že vo vzťahu k označenej časti zákon č. 211/2000 Z. z. jednoznačne priznáva prioritu ochrane osobnosti a súkromia. V prípade podania žiadosti o sprístupnenie informácií o súkromí fyzickej osoby, resp. o osobných údajoch fyzickej osoby, ktorými údaje obsiahnuté sprístupňovanom rozhodnutí bezpochyby sú, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1, resp. ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Keďže zákon č. 211/2000 Z. z. v § 9 ods. 1, resp. ods. 2 hovorí o „predchádzajúcom súhlase dotknutej osoby", neukladá povinnej osobe povinnosť takýto súhlas od fyzickej osoby vyžiadať na základe žiadosti o sprístupnenie informácií. Ministerstvo v súvislosti s vyššie uvedeným uvádza, že predchádzajúcim písomným súhlasom fyzickej osoby so sprístupnením predmetných informácií v tomto prípade nedisponuje. Vzhľadom na vyššie uvedené má ministerstvo ako povinná osoba za to, že vyššie označené informácie z rozhodnutia nie je možné sprístupniť, nakoľko to vylučuje ustanovenie § 9 zákona č. 211/2000 Z. z. Sumarizujúc svoje závery má ministerstvo za to, že požadované informácie sú informáciami dotýkajúcimi sa súkromia a osobnosti fyzickej osoby, resp. osobnými údajmi, a tak ministerstvo pristúpilo k odmietnutiu ich sprístupnenia. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti ministerstvo rozhodlo vo veci vybavenia žiadosti žiadateľa tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“ 4. Rozhodnutie žalovaného č.: 548/2019-142-1 zo dňa 04.10.2019 bolo doručené žalobcovi dňa 7.10.2019. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu rozklad, ktorý bol doručený osobne do podateľne žalovaného dňa 15.10.2019. 5. Žalobca v rozklade namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie veci, z ktorých dôvodov žiadal rozhodnutie žalovaného č.: 548/2019-142-1 zo dňa 04.10.2019 zmeniť tak, že jeho žiadosti o sprístupnenie informácií bude vyhovené. Dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia videl v tom, že obyčajný odkaz v napadnutom rozhodnutí, že dané časti rozhodnutia, ktorého sprístupnenie žiadal, sa týkajú osobných údajov alebo ochrany osobnosti nepostačuje, čo mu bráni tieto tvrdenia účinne preskúmať a takéto odôvodnenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžik/l/2017 z 30.05.2018, ktorý uviedol „V ďalšom konaní žalovaný musí obmedzenie prístupu k informáciám odôvodniť nielen všeobecným odkazom, ale podrobne, aby obstálo i prípadnému testu ústavnosti. V tejto súvislosti ako na prejudiktúru k ust. § 12 zákona č. 211/200 Z. z. kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/12/2012 Mestská teplárenská spoločnosť, a.s. Čadca proti Najvyššiemu kontrolnému úradu v spojení s nálezom Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 464/2010-45 zo dňa 10.11.2010, ktorý uviedol, že i sprístupnenie informácií „v obmedzenom režime" musí zodpovedať ust. § 12 zák. č. 211/2000 Z. z." . Žalobca ďalej namietal, že sa povinná osoba nevysporiadala s otázkou, či vzhľadom na charakter požadovaných informácií a okolnosti uvedeného prípadu je skutočne dôvod nám takéto informácie neposkytnúť. MS SR v napadnutom rozhodnutí teda vôbec neskúmalo materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám a všetkých individuálnych okolností prípadu, čo výslovne vyplýva z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR a z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 1/2018: „Zásah do práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy nemožno vykonať preventívne, bez riadneho zistenia okolností prípadu opodstatňujúcich jeho uplatnenie, ani bez identifikácie účelu, kvôli ktorému sa obmedzí právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 v konkrétnom prípade (II. ÚS 28/96)“ a taktiež z rozhodnutia Ministerky spravodlivosti SR č. 37109/2018-42-11 z 02.03.2018. Z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Povinná osoba ďalej podľa žalobcu nedostatočne posúdila primeranosť zásahu do práv na informácie, tzv. zásadu proporcionality, nepriblížila použitú metódu aplikácie testu proporcionality a taktiež neuviedla konečný výsledok, ktorý by eliminoval žalobcovo základné právo na informácie.
6. Ďalšiu vadu rozkladom napadnutého rozhodnutia žalobca videl v nesprávnom právnom posúdení veci. V súvislosti s touto námietkou poukázal na rozhodnutia:
- Ústavného súdu SR, ktorý v náleze IV. ÚS 464/2010 o.i. uviedol: „Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vypláva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva a slobody, a teda aj práva na prístup k informáciám možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa."
- Ústavného súdu ČR v náleze IV. ÚS 1378/16: „Při střetu základních práv nutno vycházet z principu, že všechna základní práva jsou rovnocenná. Orgány aplikující relevantní právní úpravu-tj. v posuzovaném případě osoby poskytující informaci, správní orgány a soudy v systému správního soudnictví - musí v každém jednotlivém případě porovnat dotčená základní práva, a posoudit, zda mezi nimi byla dodržena spravedlivá rovnováha." 7. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca nesúhlasil s právnym posúdením povinnej osoby vo vzťahu k rozsahu obmedzenia jeho práva na informácie, kedy povinná osoba neprihliadala na spravodlivú rovnováhu medzi dvoma predmetnými základnými právami. Poukázal aj na to, že v danom prípade bola identita fyzickej osoby po vydaní rozhodnutia MS SR zverejnená, vo veci prebehlo verejné pojednávanie dňa 02.06.2018 sp. zn. III. ÚS 129/2018-179, z ktorého existuje zvuková nahrávka na webovom sídle Ústavného súdu SR. Rovnako samotné MS SR zverejnilo identitu fyzickej osoby vo svojom Stanovisku z 05.04.2018. MS SR sa v rozhodnutí odklonilo od svojho vlastného rozhodnutia č. 40244/2019-42-11 z 06.06.2019. Záverom žalobca navrhol, aby žalovaný zmenil rozhodnutie povinnej osoby tak, že vyhovie žiadosti o sprístupnenie informácie a požadované informácie sprístupní.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
8. O rozklade žalobcu rozhodol Minister rozhodnutím Č. 45012/2019-42-II zo dňa 29.10.2019 tak, že podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie povinnej osoby č. 548/2019-142-1 zo 4. októbra 2019, ktorým táto podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. nevyhovela v časti vykonanej anonymizácie sprístupňovaných listín žiadosti o sprístupnenie informácií žalobcu, ktorou požadoval sprístupniť rozhodnutie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 ako vecne správne a rozklad žalobcu zamietol. 9. Napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené nasledovne: „Druhostupňový orgán sa zaoberal všetkými žiadateľom predloženými tvrdeniami a dospel k záveru, že podaný rozklad nie je dôvodný. Zmyslom a účelom právnej úpravy zákona č. 211/2000 Z. z. je realizácia základného práva zakotveného v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje právo na informácie ako základné právo nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, a to najmä poskytnúť informácie týkajúce sa rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a o hospodárení s majetkom a verejnými finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Druhostupňový orgán sa po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa na danú vec stotožňuje so záverom, ako aj s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí prvostupňového orgánu. Prvostupňový orgán na základe komplexného právneho posúdenia veci dospel vzhľadom na žiadateľom žiadané informácie k správnemu k záveru, že nie je možné vyhovieť žiadosti žiadateľa v celom rozsahu a rozhodnutie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 je potrebné pred jeho sprístupnením žiadateľovi v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z. anonymizovať. Tvrdenia žiadateľa, uvedené v rozklade, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie veci, sú nedôvodné. Vzhľadom na to, že prvostupňový orgán požadované informácie žiadateľovi čiastočne sprístupnil, pričom s dôvodmi nesprístupnenia časti požadovaných informácii sa v rozhodnutí č. 548/2019-1 zo 4. októbra 2019 riadne vysporiadal, ako aj vzhľadom na spôsob a rozsah vykonanej anonymizácie, považuje druhostupňový orgán predmetné rozhodnutie za vecne správne a jeho odôvodnenie za zrozumiteľné a dostačujúce. Zároveň je nutné poukázať na to, že ak žiadateľ disponuje menom osoby, ktorej sa predmetné rozhodnutie týka, prípadne inými súvisiacimi informáciami, neznamená to, že nie je potrebné v nadväznosti na jeho žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. uplatniť týmto zákonom upravené dôvody obmedzenia prístupu k informáciám. Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“
III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
10. Správnou žalobou, doručenou súdu dňa 13.12.2019, sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Č. 45012/2019-42-II zo dňa 29.10.2019 (ďalej Minister), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej žalovaný alebo MS SR) o odmietnutí sprístupnenia časti žalobcom žiadaných informácií a zamietnutý rozklad žalobcu, doručený MS SR dňa 15.10.2019. 11. Žalobca bol názoru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, keďže Minister nemohol preskúmať potrebu anonymizácie rozhodnutia, ktoré žalobca žiadal sprístupniť, vzhľadom na to, že toto rozhodnutie v jeho originálnej podobe vôbec nie je obsahom administratívneho spisu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 6S/35/2016 zo dňa 22.11.2018, ktorého obsahom je obdobný nedostatok administratívneho spisu. 12. Podľa žalobcu v konaní pred vydaním napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa došlo k porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladu dotknutých rozhodnutí a navrhnúť ich doplnenie. Poukázal na to, že žalovaný ani na jednom stupni správneho konania nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa ku konaniu pred samotným vydaním rozhodnutia a tým došlo k závažnému procesnému pochybeniu - k podstatnému porušeniu ustanovení upravujúcich toto konanie. 13. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neskúmal materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám, nepreukázal, že trvajú dôvody nesprístupnenia informácie v zmysle § 12 posledná veta ZSI a nerešpektoval tak závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžik/1/2017 zo dňa 30.5.2018. 14. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu nepreskúmateľné aj pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či je potrebné, vzhľadom na charakter požadovaných informácií a okolnosti prípadu žalobcovi dotknuté informácie neposkytnúť. 15. Ďalšou vadou napadnutého rozhodnutia je podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie veci, spočívajúce v nesprávnom vyriešení konfliktu medzi právom na informácie a právom na ochranu osobných údajov či ochranu osobnosti. Zároveň mal podľa žalobcu žalovaný posúdiť, či a do akej miery je potrebné zasiahnuť do práva žalobcu na informácie. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný v tomto ohľade nevyvodil závery, či dané obmedzenie práva bolo primerané, resp. či bolo v súlade s testom proporcionality. Nesprávne právne posúdenie veci podľa žalobcu vyplýva aj z toho, že sám žalovaný zverejnil identitu konkrétnej tejto fyzickej osoby, ktorej osobné údaje, či údaje o jeho osobnosti a súkromí ochraňuje. 16. Žalobca trval na tom, aby správny súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov zrušil a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. IV. Vyjadrenie žalovaného
18. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.2.2020 tak, že podľa jeho názoru z pripojených administratívnych spisov, rozhodnutí žalovaného a Ministra, vydaných v tejto veci, ako i postupu, ktorý im predchádzal, vyplýva, že obe rozhodnutia boli plne v súlade so zákonom, a preto je správnu žalobu potrebné v zmysle § 190 SSP zamietnuť. 19. K dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, t.j. že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a k tvrdeniu o nemožnosti preskúmania potreby anonymizácie požadovaného rozhodnutia Ministerky spravodlivosti SR, žalovaný uviedol, že sa s predmetným dôvodom tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia nestotožňuje, a poukázal na obsah administratívneho spisu č. 44187/2019/142 (úradný záznam, č. I. 2 administratívneho spisu), z ktorého je podľa neho zrejmé, že žalovaný už pred podaním žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie zo dňa 24.09.2019 vybavoval inú žiadosť o sprístupnenie totožnej informácie, ktorú posúdil rovnakým spôsobom, keď rozhodnutie Ministerky spravodlivosti SR č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018 v súlade s § 12 zák. č. 211/2000 Z. z. sprístupnil po vykonaní anonymizácie údajov, ktorých sprístupnenie vylučuje ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 211/2000 Z. z. Žalovanému tak z predchádzajúcej vlastnej úradnej činnosti už bolo známe tak samotné rozhodnutie Ministerky spravodlivosti SR č. 2984/2016/83/ K09/IG zo dňa 07.02.2018 v jeho úplnom znení, ako aj rozsah informácií, ktoré z tohto rozhodnutia podliehajú nesprístupneniu podľa § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 211/2000 Z. z. Žalovaný zároveň tvrdil, že aj pri
posudzovaní aktuálnej žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií mal k dispozícii žalobcom požadovaný dokument v jeho úplnom znení, ktorý však samotný nie je súčasťou administratívnych spisov, a to tak prvostupňového orgánu, ako ani orgánu druhého stupňa. 20. Skutočnosť, že žalobcom požadovaný dokument v jeho úplnom znení sa nenachádza v administratívnych spisoch žalovaného v tejto veci vyplýva podľa žalovaného už z povahy konania o žiadosti o sprístupnenie informácie podľa zák. č. 211/2000 Z.z. a predovšetkým zo samotného dôvodu nesprístupnenia časti požadovanej informácie. Poukázal na to, že žalobca má ako účastník konania právo kedykoľvek požiadať o nahliadnutie do administratívnych spisov žalovaného, a pokiaľ by sa v týchto spisoch nachádzal žalobcom požadovaný dokument v jeho úplnom znení, teda neanonymizovaný a obsahujúci aj informácie, ktoré podľa zák. č. 211/2000 Z. z. podliehajú obmedzeniu sprístupnenia, resp. ich na žiadosť sprístupniť nemožno, došlo by prakticky k vylúčeniu aplikácie nielen dôvodov obmedzenia prístupu, resp. nesprístupnenia, požadovaných informácií podľa § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 211/2000 Z. z., ale aj akýchkoľvek iných dôvodov obmedzenia prístupu, resp. nesprístupnenia informácií podľa predmetného zákona. 21. K uvedenému žalovaný poukázal na ustanovenie § 84 SSP s tým, že i samotný procesný predpis, upravujúci postup súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, predpokladá, že administratívne spisy správneho orgánu vedené k žiadosti o sprístupnenie informácie a predložené súdu v rámci konania o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, neobsahujú informáciu, ktorá na základe žalobou napadnutého rozhodnutia nebola žiadateľovi sprístupnená. 22. K rozhodnutiam súdov, ktoré na podporu svojich tvrdení označil žalobca, žalovaný uviedol, že tieto na prejdnávanú vec nemožno aplikovať z dôvodu odlišných skutkových a právnych okolností, ktoré vo svojom podaní rozviedol. 23. K žalobcom tvrdenej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP zapríčinenej porušením ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutí žalovaného nedostal možnosť vyjadriť sa k podkladu týchto rozhodnutí a navrhnúť ich doplnenie, pretože na to nebol žalovaným ani na jednom stupni správneho konania vyzvaný, žalovaný uviedol, že podľa neho v konaní o žiadosti o sprístupnenie informácie podľa zák. č. 211/2000 Z. z. postup podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku nie je zo strany správneho orgánu účelný, a v konečnom dôsledku ani uskutočniteľný. Žalovaný bol názoru, že zák. č. 211/2000 Z. z. stanovením lehôt, v ktorých musí povinná osoba konať a rozhodnúť, zameraných na promptné vybavenie žiadosti o informácie a v dôsledku toho výrazne kratších než aké pre rozhodnutie správneho orgánu stanovuje všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok), neposkytuje povinnej osobe priestor pre aplikáciu ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku v konaní o žiadosti o informácie. 24. K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či je potrebné, vzhľadom na charakter požadovaných informácií a okolnosti prípadu, žalobcovi predmetné informácie neposkytnúť, a žalovaný podľa žalobcu neskúmal materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám a obmedzil sa iba na odkaz na legitímny cieľ - ochranu osobných údajov, osobnosti a súkromia, čím nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 1/2018, žalovaný uviedol, že považuje túto námietku za nedôvodnú, keďže vo svojich rozhodnutiach poukázal na príslušné ustanovenia zák. č. 40/1964 Zb., resp. zák. č. 18/2018 Z. z. a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/679, z ktorých bližšie vyplýva rozsah údajov a informácií podliehajúcich nesprístupneniu podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z., a na to, že žalobcom požadovaná informácia obsahuje aj takéto informácie, pri ktorých je daný dôvod vylúčenia zo sprístupnenia podľa týchto ustanovení zák. č. 211/2000 Z. z. Už v prvostupňovom rozhodnutí jasne vymedzil osobné údaje fyzickej osoby nachádzajúce sa v požadovanom rozhodnutí (meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko vydávanej osoby), ktorých sprístupnením by došlo k sprístupneniu osobných údajov identifikovateľnej fyzickej osoby, ako aj opis právnych a skutkových otázok daného prípadu (najmä údaje trestného stíhania a skutky, pre ktoré bola osoba uznaná vinnou), keďže tento opis sa úzko dotýka osobnosti a súkromia dotknutej fyzickej osoby, pričom v rozhodnutí je výslovne uvedené, že vo vzťahu k tejto časti požadovanej informácie zákona č. 211/2000 Z. z. jednoznačne priznáva prioritu ochrane osobnosti a súkromia dotknutej osoby. 25. Žalovaný zastával názor, že posúdenie otázky prevažujúceho verejného záujmu na obmedzení prístupu k informáciám o osobných údajoch fyzickej osoby, a tiež k informáciám, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, nie je v prípade žiadosti o sprístupnenie informácie posudzovanej v režime zákona č. 211/2000 Z. z. úlohou ani správneho orgánu posudzujúceho žiadosť o sprístupnenie takýchto informácií, ako ani súdu rozhodujúceho o prípadnej správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, ale tento prevažujúci verejný záujem vyplývajúci z ústavných obmedzení práva na prístup k informáciám je explicitne vyjadrený v ustanoveniach zákona ako všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného na podklade ústavného zmocnenia v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy, keď podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, resp. informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. 26. Žalovaný preto nesúhlasil s názorom žalobcu, že ním požadované informácie bolo potrebné sprístupniť aj v časti obsahujúcej osobné údaje a informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, lebo neexistuje žiaden z legitímnych cieľov taxatívne vymedzených v čl. 26 ods. 4 Ústavy, výlučne v prospech ktorých možno obmedziť základné právo na informácie. 27. Žalovaný poukázal na to, že existenciu takéhoto dôvodu prevažujúceho verejného záujmu na obmedzení sprístupnenia informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, resp. dotýkajúcich sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, predpokladá zákon (zák. č. 211/2000 Z. z.). 28. Sprístupnením žalobcom požadovanej informácie aj v tej jej časti, ktorá obsahuje osobné údaje a informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia dotknutej fyzickej osoby, v ktorej žalovaný vykonal anonymizáciu, by žalovaný podľa jeho názoru konal v priamom rozpore s ustanovením § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 211/2000 Z. z., a teda aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy. Nesprístupnenie dotknutej informácie z dôvodu zákonného obmedzenia jej sprístupnenia podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. nepredstavuje podľa žalovaného žiadny preventívny alebo svojvoľný zásah žalovaného do práva žalobcu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy, ale postup v zmysle príslušných na vec sa vzťahujúcich predpisov. 29. S námietkou žalobcu o tom, že žalovaný zverejnil identitu osoby, ktorej osobné a iné údaje napadnutým rozhodnutím ochraňuje žalovaný nesúhlasil, k čomu uviedol, že z obsahu žalobcom predloženého vyhlásenia zo dňa 18.07.2018 je zrejmé, že týmto nedošlo k zverejneniu identity konkrétnej osoby, keďže v predmetnej správe je uvedené len priezvisko konkrétnej osoby, bez krstného mena a ďalších údajov, na základe ktorých by ju bolo možné identifikovať. 30. K žalobcom tvrdenému dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, ktorý podľa žalobcu spočíva v nesprávnom vyriešení konfliktu medzi právom na informácie a právom na ochranu osobných údajov či ochranu osobnosti, absencii legitímneho cieľa pri nesprístupnení časti žalobcom požadovanej informácie, žalovaný uviedol, že sa s názorom žalobcu v uvedenej časti nestotožňuje. Poukázal na to, že žalobcom uvedený „konflikt“ je vyriešený zákonnou úpravou § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 211/2000 Z. z., ktorou sa žalovaný bezpochyby pri posúdení žiadosti žalobcu o informácie riadil. Z obsahu a znenia zákona č. 211/2000 Z. z. je podľa žalovaného zrejmé, že v prípade konaní o žiadosti o sprístupnenie informácie podľa tohto zákona, legálna úprava jednoznačne priznáva prioritu ochrane osobnosti a súkromia fyzickej osoby, s výnimkou výslovného predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej fyzickej osoby so sprístupnením týchto informácií alebo osobitným zákonom uloženej povinnosti tieto informácie sprístupniť/zverejniť. 31. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že ani napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 45012/2019-42-11 zo dňa 29.10.2019, ako ani postupom správneho orgánu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a rozhodnutia žalovaného sú zákonné a správne. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd v súlade s ustanovením § 190 SSP rozsudkom vyslovil, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sa zamieta. V. Ďalšie vyjadrenia
32. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca podaním zo dňa 20.03.2020 nasledovne: 33. K argumentom žalovaného, odôvodňujúcim absenciu žiadaného rozhodnutia v jeho úplnej verzii v administratívnom spise žalobca poukázal na ust. § 23 ods. 3 Správneho poriadku, ktoré podľa žalobcu dáva povinnej osobe formálnu možnosť vylúčiť takúto informáciu zo spisu iba za splnenia dvoch predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Prvým predpokladom je, že ust. § 23 ods. 3 Správneho poriadku sa môže aplikovať iba v prípade, že oprávnené osoby sa domáhajú nahliadnutia do spisu, pričom takáto situácia nenastala, nakoľko nikto do administratívneho spisu nenahliadal, ani o to nežiadal. „Druhým predpokladom aplikácie ust. § 23 ods. 3 Správneho poriadku je to, že musí ísť o utajovanú skutočnosť sa pretože sa nejedná o utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodného tajomstvo alebo zákonom uznanú alebo uloženú povinnosť mlčanlivosti. O žiadny takýto prípad v danom prípade nešlo.“ Ani druhý predpoklad ust. § 23 ods. 3 Správneho poriadku nebol splnený, pričom podmienky na jeho aplikáciu musia byť splnené kumulatívne, čo zjavne neboli. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sži/44/2014 z
19.01.2016 a Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 8/2016, pričom bol názoru, že z uvedeného vyplýva, že v správnom konaní a v tomto prebiehajúcom súdnom konaní bude porušená zásada rovnosti účastníkov konania, pretože žalobca nebude mať žiadnu možnosť prístupu k požadovanému dokumentu, a to ani cestou svojho advokáta, ako tomu bolo v prípade napadnutej právnej úpravy. Žalobca sa preto domáhal ústavne konformnej aplikácie ust. § 84 SSP a žiadal, aby ho v tomto prípade využil. 34. K námietke žalovaného, že nie je povinný preskúmavať materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám, pretože určenie prevažujúceho verejného záujmu už urobil zákonodarca, žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn.: 7Sžik/2/2019 z 29.10.2019, 3Sžik/1/2017 z 30.05.2018 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.: 6Sžik/1/2018 z 09.05.2019, ktoré podľa neho tieto názory žalovaného jednoznačne vyvracajú, rovnako ako nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 1378/16, ktorý žalobca citoval v správnej žalobe, a ku ktorému sa žalovaný vôbec nevyjadril. 35. Žalobca ďalej tvrdil, že z rozhodnutia žalovaného č. 38653/2019-42-II z 24.04.2019, v ktorom sa uvádza: „Podľa názoru druhostupňového orgánu obsahujú predmetné písomné pripomienky fyzických osôb v spojenom prejudiciálnom konaní nepochybne aj informácie, ktoré nespĺňajú kvalitu osobných údajov, resp. nie sú spôsobilé zasiahnuť do osobnosti alebo súkromia predmetných fyzických osôb. Vo vzťahu k týmto informáciám bolo nevyhnutné postupovať v zmysle § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. a informácie žiadateľovi sprístupniť po vylúčení tých informácií, ktorých nesprístupnenie ustanovuje zákon.“ je zjavné, že aj podľa žalovaného má povinná osoba skúmať materiálny charakter obmedzenia k informáciám, hoci ide o osobné údaje alebo údaje týkajúce sa osobnosti či súkromia. 36. K tejto námietke žalovaného žalobca ďalej poukázal na to, že obsahom ochrany osobnosti a súkromia v napadnutom rozhodnutí sú okrem osobných údajov fyzickej osoby (meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko osoby) aj právne a skutkové okolnosti predmetného prípadu, t. j. najmä údaje trestného stíhania a skutky, pre ktoré bola osoba uznaná vinnou. S potrebou ochrany právnych a skutkových okolnosti predmetného prípadu a ani s tvrdením, že opis takýchto skutočností by mal za následok identifikovanie takejto fyzickej osoby sa žalobca nestotožnil, keď bol názoru, že skutkové a najmä právne okolnosti prípadu sú z povahy veci vylúčené spod ochrany podľa ust. § 9 ZSI. Žalovaný preto podľa žalobcu postupoval v rozpore s ust. § 12 ZSI, ktorý upravuje zásadu minimalizácie zásahu do základného práva na informácie a ktoré sa vzťahuje aj na ust. § 8 až 11 ZSI, teda aj ust. 9 ZSI, o ktoré ide v tomto prípade, keďže vylúčil aj informácie, ktoré podľa neho pod ochranu ust. § 9 ZSI nespadajú (právne okolnosti). 37. Žalobca trval na tom, že žalovaný sám nechránil identitu dotknutej fyzickej osoby a táto identita bola známa aj z iných verejne dostupných zdrojov. 38. Žalobca vo svojej replike uplatnil aj procesný návrh na prerušenie konania, keď tvrdil, že podľa jeho názoru je ust. § 84 SSP v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pretože neumožňuje účastníkovi konania v správnom aj súdnom konaní ani len čiastočný prístup k požadovanej informácii, čím mu znemožňuje efektívne preskúmať tvrdenia orgánu verejnej správy o obmedzení základného práva účastníka konania na informácie a toto posúdenie necháva výlučne na súd, a aj to len fakultatívne. Vzhľadom na tieto dôvody žalobca požiadať súd, aby prerušil konanie a postúpil Ústavnému súdu SR návrh na zaujatie stanoviska, či ust. § 84 SSP je v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. VI. Právna úprava
39. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 40. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 41. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny
orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 42. Podľa Čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 43. Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 44. Podľa Čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. 45. Podľa Čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 46. Podľa Čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 47. Podľa § 1 /Predmet úpravy/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. 1) 48. 1) Čl. 26, 45 a 34 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 17, 25 a 35 Listiny základných práv a slobôd. 49. Podľa § 9 /Ochrana osobnosti a osobných údajov/ ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 50. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom9), povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. 51. 9) Zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. 52. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 53. Podľa § 12 /Podmienky obmedzenia/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
54. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 55. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. 56. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. Ak ide o veci patriace do pôsobnosti Európskej prokuratúry, prokurátorom sa rozumie aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a pôsobnosť generálneho prokurátora vykonáva orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, inak hlavný európsky prokurátor. 57. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí, údajmi, ktoré podliehajú anonymizácii, sú: a) rodné číslo, b) dátum narodenia, c) číslo občianskeho preukazu, cestovného dokladu alebo iného dokladu preukazujúceho totožnosť osoby, d) bydlisko, e) telefónne číslo, faxové číslo, e-mailová adresa, adresa internetového protokolu (IP), URL adresa, f) názov a kód banky alebo pobočky zahraničnej banky, číslo bankového účtu, názov účtu, IBAN, číslo klienta, g) označenie katastrálneho územia, h) číslo listu vlastníctva, i) utajované skutočnosti a obchodné tajomstvo, j) meno a priezvisko fyzickej osoby, ak nejde o fyzické osoby uvedené v odseku 2, k) mená a priezviská zákonných zástupcov účastníkov a strán v konaní a opatrovníkov účastníkov konania, strán v konaní, iných osôb zúčastnených na konaní. 58. Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí, údaje, ktoré nie sú uvedené v odseku 1, anonymizácii nepodliehajú. Ide najmä o tieto údaje: a) označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie iných súdov, titul, meno a priezvisko sudcu a súdneho úradníka vrátane titulu, mena a priezviska osoby, ktorá zodpovedá za správnosť vyhotovenia rozhodnutia, b) označenie rozhodcovského súdu, c) údaje o orgánoch verejnej moci, mená a priezviská ich štatutárnych zástupcov vrátane notárov, súdnych exekútorov, mediátorov, správcov, rozhodcov, d) údaje o právnických osobách, mená a priezviská štatutárnych orgánov a ich členov, e) mená a priezviská fyzických osôb podnikateľov vrátane miesta podnikania, ak sa vec týka ich podnikania, f) mená a priezviská zástupcov účastníkov konania a strán v konaní a zástupcov osôb zúčastnených na konaní a strán v konaní, ak zastupujú na základe plnomocenstva alebo ich ustanovenia súdom, g) identifikačné číslo (IČO) a daňové identifikačné číslo (DIČ), h) peňažné sumy vrátane spôsobu ich určenia, i) čísla faktúr, zmlúv a poistiek a iných podobných dokladov, j) vymedzenie času, dátum vrátane dátumu rozhodnutia, k) spisová značka, číslo konania a identifikačné číslo spisu vrátane spisových značiek a číslo konania iných súdov alebo iných orgánov verejnej moci; anonymizuje sa však tá ich časť, ktorá obsahuje údaje podľa odseku 1 písm. a), l) mená a priezviská osôb, ktoré sú uvedené v citáciách rozhodnutí medzinárodných súdnych orgánov, ak rozhodnutie na také rozhodnutia poukazuje. 59. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí, iné údaje o fyzickej osobe, ako sú uvedené v odseku 1, možno anonymizovať, len ak ide o údaje súkromnej povahy a len na písomný pokyn sudcu alebo súdneho úradníka, ktorý rozhodnutie vydal; je pritom potrebné dbať na to, aby obsah rozhodnutia zostal zrozumiteľný.
60. Podľa Čl. 7 ods. 1 Inštrukcie MS SR č. 24/2011 o zverejňovaní a anonymizácii súdnych rozhodnutí, údajmi, ktoré vždy podliehajú anonymizácii sú: a) rodné číslo, b) číslo občianskeho preukazu, cestovného dokladu alebo iného dokladu preukazujúceho totožnosť osoby, c) bydlisko, dátum narodenia fyzickej osoby, d) telefónne číslo, faxové číslo, e-mailová adresa, e) názov a kód banky alebo pobočky zahraničnej banky, číslo bankového účtu, názov účtu, IBAN, číslo klienta, f) číslo listu vlastníctva, g) utajované informácie a obchodné tajomstvo, h) ak nejde o osoby uvedené v odseku 2, pri fyzických osobách meno, priezvisko, citlivé údaje o nich v zmysle predpisov o ochrane osobných údajov, ako aj ďalšie údaje, ktoré umožnia fyzickú osobu identifikovať, i) mená a priezviská zákonných zástupcov účastníkov a opatrovníkov účastníkov konania, strán v konaní a osôb zúčastnených na konaní (napr. znalci). 61. Podľa § 84 SSP /Nahliadanie do spisu v osobitných prípadoch/, pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, si môže správny súd dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného. Nezaloží ju do súdneho spisu a ani ju nedoručí ostatným účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní. 62. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
VI.
Skutkové a právne závery správneho súdu
63. Predmetom prieskumu správneho súdu bolo rozhodnutie Ministra spravodlivosti Č. 45012/2019-42- II zo dňa 29.10.2019, ktorým tento zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu povinnej osoby č. 548/2019-142-1 zo 4. októbra 2019 o čiastočnom nevyhovení žiadosti žalobcu o informácie v časti vykonanej anonymizácie sprístupňovaných listín a potvrdil napadnuté rozhodnutie povinnej osoby. 64. Žalobca v správnej žalobe namietal najmä:
- absenciu požadovaného dokumentu v administratívnom spise
- absenciu možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia
- absenciu skúmania materiálneho charakteru obmedzenia prístupu k informáciám
- nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
- nesprávne práve posúdenie veci. 65. Správny súd uvádza, že využil postup podľa § 84 SSP a vyžiadal si od žalovaného listinu, ktorá je predmetom preskúmavaného rozhodnutia. 66. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup orgánov verejnej správy, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, pretože rozsah anonymizácie rozhodnutia, ktoré žalovaný žiadal svojou žiadosťou o informácie sprístupniť, nezodpovedá ustanoveniu § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. v spojení s ustanovením § 9 zákona č. 211/2000 Z.z. z nasledujúcich dôvodov: 67. Povinná osoba podľa svojho rozhodnutia odmietla žalobcovi sprístupniť dve kategórie údajov, a to:
- osobné údaje osoby, ktorej sa rozhodnutie týka, v rozsahu jej identifikačných údajov - mena, priezviska a adresy, z dôvodu ochrany osobných údajov ako aj
- skutkové a právne otázky daného prípadu z dôvodu, že sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby („najmä údaje trestného stíhaniu a skutky, pre ktoré bola osoba uznaná za vinnú“) 68. Súčasná úprava obmedzenia slobodného prístupu k informáciám v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. bola zavedená zákonom č. 220/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (v znení nálezu Ústavného súdu SR č. 308/2011 Z.z.). V dôvodovej správe k tomuto zákonnému ustanovenie sa uvádza: „Vzhľadom na uvedené sa navrhuje novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V tejto úprave sa okrem vyššie uvedeného navrhuje, aby podliehali sprístupňovaniu
rozhodnutia policajta v prípravnom konaní o postúpení veci, zastavení trestného stíhania a prerušení trestného stíhania, ako aj informácia o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku.“ 69. Informáciou, ktorú žalobca od povinnej osoby žiadal sprístupniť, bolo rozhodnutie, ktoré vydal minister spravodlivosti podľa § 510 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v tzv. extradičnom konaní (konanie o vydanie do cudziny). Toto rozhodnutie obsahuje okrem iného osobné údaje osoby, ktorej sa týka ako aj právnu kvalifikáciu skutkov, vrátane ich paragrafového označenia podľa Trestného zákona príslušného štátu. Obsahom rozhodnutia naopak nie sú žiadne konkrétnej skutkové okolnosti dotknutej trestnej činnosti. 70. Napriek tomu, že minister spravodlivosti v takýchto prípadoch rozhoduje podľa Trestného poriadku nie je súdom, ani orgánom činnom v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku). Preto na sprístupnenie dotknutého rozhodnutia nie je možné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré obmedzuje právo na informácie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní. 71. Je potrebné poukázať na to, že zákonodarca sám vo vzťahu k sprístupňovaniu informácií z trestného konania vymedzil povinnosť sprístupniť opis spáchaného skutku. To isté platí aj vo vzťahu k zverejňovaniu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, v ktorých sa na účely ich zverejnenia nevykonáva anonymizácia právnej kvalifikácie spáchaného skutku (vyhláška MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí) ani skutkových okolností trestnej veci. Vyhláška MS SR č. 482/2011 Z. z. naviac ukladá povinnosť vykonať anonymizáciu tak, aby obsah rozhodnutia zostal zrozumiteľný. Zachovanie zrozumiteľnosti rozhodnutia v trestnom konaní by nepochybne nebolo možné dosiahnuť, ak by sa povinnosť anonymizácie vzťahovala na všetky skutkové a právne okolnosti trestnej veci. 72. Súdne rozhodnutia, vrátane tých, ktoré sú vydané v trestnom konaní, sa zverejňujú na webovom sídle MS SR. Pri rozhodnutiach v trestnom konaní nedochádza v súlade s vyhláškou MS SR č. 482/2011 Z. z. k anonymizácii skutkových a právnych okolnosti dotknutej trestnej veci. 73. Vo vzťahu k anonymázácii súdnych rozhodnutí príslušná právna úprava vo vzťahu k ochrane osobnosti a jej súkromia vychádza z princípu anonymizácie tých údajov o fyzickej osobe, ktoré umožňujú jej identifikáciu (napr. 7 ods. 1 Inštrukcie MS SR č. 24/2011 o zverejňovaní a anonymizácii súdnych rozhodnutí). Ak by sa vykonávala anonymizácia súdnych rozhodnutí spôsobom, ako to urobil žalovaný, bolo by zverejňovanie súdnych rozhodnutí úplne zbytočné, keďže po anonymizácii všetkých údajov, ktoré sa akokoľvek dotýkajú niektorej fyzickej osoby alebo jej súkromia, by bol obsah rozhodnutia úplne nezrozumiteľný a vôbec by nebolo možné preskúmať správnosť právnych úvah súdu na prejdnávanú vec. 74. Ako už bolo uvedené vyššie, na prejednávanú vec nie je možné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z., preto v súvislosti s ochranou práv iných (najmä osoby, ktorej sa žiadaná informácia týka) povinná osoba správne skúmala, či tu nie sú dôvody na obmedzenie prístupu k informáciám. Avšak pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba dospela k nesprávnym právnym záverom o tom, že zákonné vymedzenie trestného činu a jeho paragrafového označenia je informáciou, ktorá sa dotýka osobnosti fyzickej osoby v takom rozsahu, že sprístupnením tejto informácie by mohlo dôjsť neoprávnenému k zásahu do osobnosti dotknutej fyzickej osoby a jej súkromia, osobitne v prípade nevyhnutnosti anonymizácie osobných údajov dotknutej fyzickej osoby. 75. V situácii, ak pre rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestných veciach (podľa trestného poriadku) je daná zákonná povinnosť zverejňovať a sprístupňovať skutkové a právne okolnosti dotknutej trestnej veci minimálne v rozsahu opisu skutku, nie je možné pripustiť, aby pre sprístupňovanie rozhodnutí, vydaných podľa toho istého procesného kódexu iným subjektom, platili úplne odlišné pravidlá. 76. Ak by sa súd priklonil k právnemu názoru, prezentovanému v preskúmavaných rozhodnutiach, že sprístupnenie právnej kvalifikácie spáchaného skutku je zásahom do ochrany osobnosti, znamenalo by to, že všetky rozhodnutia, publikované v trestných veciach porušujú osobnostné práva fyzických osôb, ktorých sa dotýkajú. 77. Správny súd sa s takýmto názorom nemôže stotožniť. Skutkové a právne okolnosti (v prejednávanej veci sa jedná výlučne o právnu kvalifikáciu skutku) spáchanej trestnej činnosti, resp. trestnej činnosti, za ktorú je fyzická osoba stíhaná nepredstavujú také údaje, na základe ktorých by bolo možné fyzickú osobu jednoducho bez ďalšieho identifikovať a teda nejde o údaje, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do práv osôb na ochranu osobnosti a jej súkromia. 78. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že povinná osoba ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach nesprávne právne posúdili otázku obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. z dôvodu ochrany osobnosti a jej súkromia.
79. Čo sa týka osobných údajov a ich ochrany podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné súhlasiť so žalovaným, že v rámci vybavovania žiadosti o informácie podľa označeného zákona je nevyhnutné chrániť osobné údaje fyzickej osoby pred akýmikoľvek tretími osobami, pričom rozsah údajov, ktoré podliehajú ochrane/anonymizácii/ jednoznačne vymedzuje zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov. 80. Žalobcom žiadané rozhodnutie skutočne obsahuje povinnou osobou označené osobné údaje. Správny súd nemôže súhlasiť s tým, že prípadné skoršie zverejnenie identity dotknutej osoby by malo byť dôvodom na zverejnenie osobných údajov dotknutej osoby povinnou osobou. Je potrebné súhlasiť so žalovaným aj v tom, že údaje o identite dotknutej osoby, ktoré sám zverejnil neboli v takom rozsahu, aby umožňovali túto osobu jednoznačne a nezameniteľne identifikovať, keďže o tejto osobe zverejnil priezvisko a iniciálky krstného mena bez ďalších identifikačných údajov. 81. Správny súd nesúhlasí ani s názorom žalobcu, že žalovaný, resp. povinná osoba mali skúmať, či trvajú dôvody nesprístupnenia informácie. Právo na ochranu osobných údajov podľa správneho súdu trvá neobmedzene (aj po smrti fyzickej osoby), a preto nie je dôvod v súvislosti s povinnosťou ochrany osobných údajov na skúmanie splnenia podmienky podľa § 12 posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. 82. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že v jeho prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keďže nemal možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutí a navrhnúť ich doplnenie. 83. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 84. V súlade s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa na konanie podľa zákona o informáciách použijú všeobecné predpisy o správnom konaní, avšak iba za predpokladu, ak zákon č. 211/2000 Z.z. niektorú otázku neupravuje inak. 85. Ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku je systematicky zaradené v časti Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie, v ktorej je ustanovená povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podkladmi pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. 86. V konaní podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy zisťoval úplne a presne skutočný stav veci. V tomto konaní orgány verejnej správy iba skúmajú, či disponujú žiadanou informáciou a či tu nie sú zákonom ustanovené dôvody na obmedzenie prístupu k informáciám. Keďže v konaní podľa zákona č. 211/2000 Z.z. orgány verejnej správy neobstarávajú žiadne podklady pre rozhodnutie podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, nie je ani na mieste, aby správny orgán vyzýval účastníkov konania, aby sa k týmto neexistujúcim podkladom vyjadrili. Zákon č. 211/2000 Z.z. v plnom rozsahu upravuje postup orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti o informácie (§ 14 až § 21a označeného zákona), preto je v tomto prípade aplikácia ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. vylúčená a teda je aj vylúčená aplikácia ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 87. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutia orgánov verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia o tom, že je daný zákonný dôvod na obmedzenie prístupu k informáciám vo vzťahu k skutkovým a právnym okolnostiam žiadanej informácie (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). 88. O vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie súd rozhodol podľa § 191 ods. 4 SSP. 89. V ďalšom konaní bude úlohou povinnej osoby odstrániť vady rozhodnutia vo vyššie označenom smere. 90. Žalobca vo svojej replike uplatnil aj procesný návrh na prerušenie konania, keď tvrdil, že podľa jeho názoru je ust. § 84 SSP je v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pretože neumožňuje účastníkovi konania v správnom aj súdnom konaní ani len čiastočný prístup k požadovanej informácii, čím mu znemožňuje efektívne preskúmať tvrdenia orgánu verejnej správy o obmedzení základného práva účastníka konania na informácie a toto posúdenie necháva výlučne na súd, a aj to len fakultatívne. Vzhľadom na tieto dôvody žalobca požiadal súd, aby prerušil konanie a postúpil Ústavnému súdu SR návrh na zaujatie stanoviska, či ust. § 84 SSP je v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. 91. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.
92. Podľa Čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. 93. Súd pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania vychádzal z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžo/259/2015 z 24.05.2017, v ktorom sa riešila otázka prerušenia konania a postúpenia veci na Ústavný súd SR z dôvodu zaujatia stanoviska. Najvyšší súd SR vyslovil názor, že ak súd konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (toho času § 100 ods.1 písm. b) SSP) nepreruší, neodníme týmto postupom účastníkovi možnosť konať pred súdom (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2010 zo 06.10.2010, sp. zn. II. ÚS 418/2010 zo 06.10.2010). V prípade, že krajský súd nepredloží návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov, bude jeho povinnosťou vo veci samej vykonať ústavne konformný výklad dotknutej právnej normy v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Zároveň Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 47/96 z 22.07.1996, v ktorom je vyslovený názor k ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. v spojení s čl. 144 ods.2 Ústavy SR, ktorý súdu ukladá prerušiť konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Potreba tohto postupu však nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. 94. Z vyššie špecifikovaného rozhodnutia NS SR vyplýva, že povinnosť prerušiť konanie a predložiť vec Ústavnému súdu SR resp. povinnosť vyložiť ústavne konformný výklad dotknutej právnej normy prichádza do úvahy v prípade, ak by túto právnu normu súd pri rozhodovaní použil, t.j. ak je táto norma pre rozhodnutie akýmkoľvek spôsobom relevantná. Uvedený postup neprichádza do úvahy, ak sa dotknutá právna norma síce veci nejakým spôsobom dotýka, ale pre rozhodnutie súdu nemá žiadny právne relevantný význam. 95. V prejednávanej veci súd žalobcom namietané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neaplikoval a teda pre rozhodnutie súdu nemalo relevantný právny význam. Vzhľadom na uvedené dôvody, správny súd nezistil splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov, keďže nezistil že by právna úprava, ktorá sa veci relevantným spôsobom týka, odporovala Ústave SR. Z uvedeného dôvodu správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd správnej žalobe vyhovel, by bolo podanie návrhu na Ústavný súd SR na konanie o súlade právnych predpisov aj v prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok predčasné, keďže po novom rozhodnutí orgánov verejnej správy jeho argumentácia v tomto smere môže stratiť opodstatnenie. 96. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 97. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti prvému výroku tohto rozsudku podľa § 439 ods. 2 písm. a) SSP nie je prípustná kasačná sťažnosť. Proti druhému a tretiemu výroku tohto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.