Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/144/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanej Ľ. K.Z., N.. XX.XX.XXXX, C. A. V. K., o zaplatenie 755,90 eura s príslušenstvom takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 10Csp/141/2016-47 zo dňa 12.7.2017

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 10.11.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 755,90 eura, úrok vo výške 328,57 eura, úrok vo výške 22,50 % ročne zo sumy 576,55 eura odo dňa 01.10.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 905,12 eura odo dňa 01.10.2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že na základe žiadosti žalovanej o vydanie ČSOB kreditnej karty vystavil jej dňa 25.10.2007 Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR, ktorým došlo k uzatvoreniu Zmluvy o úvere k ČSOB kreditnej karte číslo XXXXXXXXXR, ktorej neoddeliteľnú súčasť tvoria Obchodné podmienky pre ČSOB kreditnú kartu a Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty. Tvrdil, že predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky na čerpanie (úver) do výšky úverového limitu 497,91 eura, ktorý mohol byť čerpaný od 18.07.2007. Žalovaná sa podľa tvrdenia žalobcu zaviazala uhradiť dlžnú sumu ktorú predstavuje zostatok čerpaného úveru, úroky a všetky príslušné poplatky ku dňu uzávierky, najneskôr v deň splatnosti, t.j. 15. deň v mesiaci v ľubovoľnej výške, najmenej však vo výške minimálnej splátky, ktorá bola dohodnutá vo výške 5 % z dlžnej sumy, minimálne vo výške 16,60 eura. Tvrdil, že zmluvné strany sa dohodli, že vyčerpaný a nesplatený úver sa úročí úrokovou sadzbou dohodnutou v zmluve s tým, že úroková sadzba je pohyblivá a žalobca ju má právo kedykoľvek meniť a zmenu oznámiť žalovanej vo výpise, na výveske v pobočkách a na internetovej stránke žalobcu. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaná nedodržala platobnú disciplínu v dôsledku čoho žalobca ku dňu 15.11.2013 určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Neuspokojený nárok žalobcu ku dňu 30.09.2016 predstavoval podľa žaloby sumu 1.084,47 eura, ktorá pozostáva z istiny vo výške 576,55 eura, úroku vyčísleného za obdobie od 16.11.2013 do 30.09.2016 v sume 328,57 eura a úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 30.09.2016 v sume 179,35 eura. Súd konštatoval, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zistené, že podľa „Oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR“ zo dňa 25.10.2017 žalovanej ním bolo oznámené, že na základe jej žiadosti o ČSOB kreditnú kartu zo dňa 25.10.2007, v ktorej žiadala o poskytnutie úveru k ČSOB Kreditnej karte vo výške 15.000,- Sk jej žalobca poskytne úver k ČSOB Kreditnej karte do výšky úverového limitu 15.000,- Sk s tým, že úver môže byť čerpaný odo dňa 18.10.2007 a dňom splatnosti je vždy 15. v mesiaci. V oznámení, ktoré je podpísané tak žalobcom ako aj žalovanou bolo uvedené, že ku dňu otvorenia úverového účtu je výška úrokovej sadzby 22,50 % p.a, debetnej úrokovej sadzby 30 % p.a. a sadzby úroku z omeškania 15 % p.a. Ďalej je tam uvedené, že úroková sadzba v uvedenej výške je platná do doby, pokiaľ zmluvné strany nedohodnú inú sadzbu spôsobom podľa článku VIII. bodu 10 Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty. Žalobca žalovanej listom zo 16.11.2013 oznámil že dňom 15.11.2013 vyhlásil svoju pohľadávku voči nej za splatnú. Žalovaná mala žalobcovi zaplatiť dlžnú sumu 547,83 eur najneskôr do dňa 26.11.2013. Oznámeniu predchádzala posledná výzva žalobcu na zaplatenie dlžnej čiastky zo 04.07.2013. Podľa tabuľky o prehľade úhrad žalovaná za obdobie od októbra 2007 do februára 2014 z účtu čerpala spolu sumu 2.084,18 eura a za toto obdobie zaplatila sumu 2.360,12 eura. Súd prvej inštancie po právnom posúdení nároku, ktorý bol predmetom sporu dospel k záveru o tom, že žalobu je potrebné zamietnuť, nakoľko úver, ktorý poskytol žalobca žalovanej na základe kreditnej karty je úverom bezúročným a bez poplatkov. Priamo zmluve nie je nikde uvedená výška mesačnej splátky, čo požaduje § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zmluva neobsahuje ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a ani podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) a písm. h) zákona č. 258/2001 Z.z.. Podľa súdu prvej inštancie zákon nepozná výnimku pri revolvingových úveroch, ktorá by umožňovala absenciu RPMN priamo v zmluvnom dojednaní. Argumentáciu žalobcu, že niektoré náležitosti zo zmluvy majú vyplývať zo všeobecných obchodných podmienok žalobcu nemal za relevantnú. Časť obsahu zmluvy síce môže byť určená odkazom na všeobecné obchodné podmienky, prípadne na iné obchodné podmienky, je však potrebné, aby podstatné náležitosti zmluvy predpísané zákonom boli priamo v texte zmluvy. Údaje, ktoré v zmluve absentovali však nie sú menej podstatnými. Nakoľko žalovaná žalobcovi reálne zaplatila 2.360,12 eura, pričom vyčerpala sumu 2.084,18 eura, znamená to, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru žaloba nebola dôvodnou, preto ju zamietol. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa ust. Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 25.10.2007 - § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 5, podľa § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ust. Občianskeho zákonníka

- § 53 ods. 1, 2, 4, podľa ust. § 559 ods. 1. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Uviedol, že žalovaná mala plný úspech v spore. Zo spisu jej žiadne preukázateľné trovy však nevyplynuli, ani si ich neuplatnila. Preto náhradu trov nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca majúc za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo je dôvodom pre to, aby odvolací súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákonnú úpravu s poukazom na charakter produktu, ktorý bol poskytnutý žalovanej. Produkt kreditnej karty je typický tým, že nie je časovo ohraničený. Ide o formu tzv. revolvingového úveru, ktorý je charakteristický odlišnosťami v porovnaní so spotrebiteľským úverom s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov. Tento úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu, je výlučne k dispozícii dlžníka koľko vyčerpá a je výlučne v jeho dispozícii aj suma, ktorú bude povinný titulom úverového vzťahu platiť. Súd podľa žalobcu nemôže svojvoľne meniť ustanovenia o čase trvania zmluvy, ktoré bolo riadne medzi zmluvnými stranami dojednané. Je to v rozpore s princípom autonómie vôle zmluvných strán. Žalobca zdôraznil, že nemožnosť určenia RPMN je výslovne zakotvená v § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z.. Aplikáciu zákonného ustanovenia je nutné vždy zvážiť s poukazom na konkrétny charakter úverového produktu. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.1.2011, v ktorom bolo uvedené, že nie je vždy možné v zmluve RPMN uviesť. Na začiatku revolvingového úveru sa údaj o RPMN určiť ako tak dá, pretože výška úveru, úrok, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. Nie je to však dobre možné v priebehu revolvingu, pretože sa úver čerpá a dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. Žalobca taktiež uviedol, že prikázať niečo, čo nemožno realizovať znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť slúži iba zmätku, strachu a chaosu. Aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa nie je možné uskutočňovať selektívne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu

akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Informácia o RPMN má podľa žalobcu predstavovať ochranu spotrebiteľa pred veriteľom, ktorý má v pláne zatajiť pred spotrebiteľom sumu, ktorú sa mu spotrebiteľ zaviaže zmluvne zaplatiť. V prípade revolvingového úveru však táto suma nie je dodávateľovi známa. Výslednú sumu určuje spotrebiteľ v priebehu trvania zmluvného vzťahu. 3. Žalovaná sa o odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 , preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nals. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 285 ods. 1 a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 8.2.2018 (§ 219 ods. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo opodstatnené. 5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, to či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba ne tie, ktoré majú rozhodujúc význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 6. Žalobca namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci a nesprávnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie. Nesprávnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci, ktorá bola predmetom konania použil správny právny predpis, správne ho vo vzťahu k zistenému skutkovému vzťahu vyložil, v rozhodnutí zodpovedal na všetky argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné, jeho rozhodnutie je predsvedčívé. Odvolací súd sa sa závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a s odôvodnením rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva: 7. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na jediné tvrdenie, tvrdenie o tom, že úver, ktorý bol poskytnutý žalovanej na základe kreditnej karty nemôže byť úverom bezúročným pre absenciu údaja o RPMN, keďže tento údaj u úveru poskytnutého na základe takého typu zmluvy nie je možné v zmluve uviesť, to všetko s odkazom na ust. § 3 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z. 8. Zo zmluvy, nárok z ktorý bol predmetom konania vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej úver na základe kreditnej karty. Z ust. § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu, na ktoré žalobca poukázal vyplýva povinnosť informovania spotrebiteľa o tam uvedených náležitostiach zmluvného vzťahu pri konkrétnych úveroch, medzi ktoré, ako zo zákonnej formulácie vyplýva, nepatrí úver poskytnutý na základe kreditnej karty (pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom, ako na kreditnú kartu (§ 1 ods. 3) alebo ak nemožno určiť RPMN...). V konkrétnom prípade bol však žalovanej poskytnutý úver na základe kreditnej karty, čo znamená, že na tento typ úverového produktu sa vzťahujú zákonné požiadavky, náležitosti zmluvy, medzi ktoré patrí RPMN, ale aj výška splátky, ako správne zdôraznil súd prvej inštancie. Zákonná požiadavka má základ v ochrane dlžníka, spočívajúcej v tom, aby už pri podpise zmluvy vedel, na aké nároky okrem vrátenia istiny, ktorú od poskytovateľa úveru na základe kreditnej karty získal, má poskytovateľ úveru právo. Toto vymedzenie povinností veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi prispieva k jeho zorientovaniu sa v tom, či je veriteľom ponúkaný úverový produkt pre neho akceptovateľný v záujme riadneho plnenia zmluvných povinností. O oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 6.11.2017 a I ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrené pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná a formulárovú zmluvu má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. 9. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol správne, vec správne právne posúdil. Jeho rozhodnutie je správne aj vo výroku o trovách konania. Odvolací súd ho preto podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, fakticky plne úspešná bola žalovaná. Zo spisu však vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu ani nevyplýva, že by jej nejaké trovy v odvolacom konaní vznikli. Odvolací súd preto vychádzal z čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď úspešnej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Preto žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.