Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/364/2015

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: D.. A. U., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. XX, B., zast. ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, proti žalovanému: D.. X. U., X.., Z.. XX.XX.XXXX, B. X. XX/XX, V. B., zast. JUDr. Zuzanou Kubalovou, advokátkou, so sídlom Obchodná 40, Bratislava, o určenie výživného na manželku, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. apríla 2015, č.k. 12P 290/2012-279, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť prispievať na výživu žalobkyne sumou 150 eur mesačne s účinnosťou od 07.09.2012 do 06.12.2013, zročné výživné za obdobie od 07.09.2012 do 06.12.2013 v sume 2.088,41 eur povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach 150 eur vždy do 15-teho dňa každého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Pezinok súdny poplatok vo výške 41,50 eur a povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1.069 eur na účet právnej zástupkyne žalobkyne, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa od žalovaného domáhala výživného na manželku od 07.09.2012 v sume 300 eur mesačne, tvrdiac, že so žalovaným sú manželia, pričom od polovice februára 2012 nežijú v spoločnej domácnosti, keďže sa s mal. dcérou Hankou odsťahovala k svojim rodičom. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že je na materskej dovolenke a jej príjem pozostáva z rodičovského príspevku 190,10 eur a prídavku na dieťa 22,54 eur, pričom žalovaný na jej výživu ničím neprispieva a dňa 05.04.2012 jej zablokoval prístup k účtu, z ktorého financovala potreby svoje a maloletej dcéry, na výživu ktorej žalovaný zasiela mesačne sumu 150 eur. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že odkedy začala žalobkyňa po ukončení materskej dovolenky pracovať, mala viac finančných prostriedkov ako on.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 14.10.2006 manželstvo, z ktorého sa narodila dcéra Hana, nar. XX.XX.XXXX, a že manželstvo strán bolo rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 5C 241/2011-362 zo dňa 11.11.2013 rozvedené a maloletá Hana bola na čas po rozvode manželstva rodičov zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu mesačne sumou 550 eur a na tvorbu úspor sumou 700 eur. Odvolací súd uvedený rozsudok v časti výživného a tvorby úspor zmenil a otca zaviazal prispievať na výživu maloletej mesačne sumou 350 eur a na tvorbu úspor mesačne sumou 400 eur. Rozsudok nadobudol v časti rozvodu manželstva právoplatnosť dňa 06.12.2013. Na čas do rozvodu manželstva schválil Okresný súd Pezinok v konaní sp.

zn. 11P 307/2011 rodičovskú dohodu, ktorou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletej za obdobie od 27.12.2011 do 06.12.2013 mesačne sumou 350 eur. Z výsluchu žalobkyne a zo súdnych spisov sp. zn. 5C 241/2011 a 11P 307/2011 mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný boli v čase podania žaloby manželia, ktorí žili v spoločnej domácnosti do februára 2012, keď v tom čase bola žalobkyňa na rodičovskej dovolenke a poberala rodičovský príspevok 194 eur mesačne, rodinné prídavky na jedno maloleté dieťa, a žalovaný prispieval na výživu maloletej výživným 150 eur mesačne. Podľa vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní, spoločnú domácnosť opustila z dôvodu, že bola zo strany žalovaného slovne inzultovaná hrubo urážlivými výrokmi na jej osobu a osočovaním, že ona je zodpovedná za jeho ochorenie. Žalobkyňa uviedla, že sa odsťahovala s maloletou k svojim rodičom, ktorým prispievala na bývanie sumou 150 eur mesačne. Po ukončení rodičovskej dovolenky pracovala od novembra 2012 na Finančnej správe SR. Z potvrdení o príjme žalobkyne za mesiace november a december 2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že jej príjem bol v sume 619,99 eur netto mesačne, a za rok 2013 vo výške 620,32 eur mesačne. Žalovaný zastával názor, že žalobkyňa podala žalobu z dôvodu získania majetkového prospechu. Uviedol, že v roku 2012 pracoval ako špecialista Slovak Telecom a jeho priemerný mesačný netto príjem bol do mája 2013 vo výške 3.725,46 eur, od júna 2013 do konca roku 2013 vo výške 3.741 eur. Zdôraznil, že žalobkyňa sa odsťahovala proti jeho vôli. Poukázal tiež na to, že sa vyjadrovala, že pre svoju potrebu nepotrebuje viac ako 150 až 200 eur, pričom keď od novembra 2012 začala pracovať, mala podľa jeho názoru viac financií ako on, keďže v tom čase uhrádzal hypotekárny úver 1.090 eur, výživné na maloletú dcéru 150 eur, dopravu za maloletou 50 eur a pre vlastnú potrebu mal 1.094 eur mesačne. Mal za to, že po zrátaní všetkých jeho výdavkov vznikol v príjmoch sporových strán nepomer v prospech žalobkyne. Súd prvej inštancie mal z odôvodnenia rozvodového rozsudku preukázané majetkové pomery žalovaného, ktorý bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, a č. XXX v kat. úz. V. B. a bol jediným spoločníkom spoločnosti Value added s.r.o.. Žalobkyňa bola v rozhodnom období vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX v kat. úz. V. B..

4. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 71 ods. 1 a 2 Zákona o rodine a vysvetlení inštitútu vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov v súvislosti s požiadavkou, aby mali rovnakú životnú úroveň, dospel k záveru, že životná úroveň žalobkyne a žalovaného v čase trvania manželstva nebola v súlade so zákonom o rodine, keďže žalobkyňa bola čiastočne závislá na výžive žalovaného z titulu svojho príjmu, ktorý bol vo výške cca 620 eur a príjem žalovaného 3.745 eur. Skonštatoval, že pri zohľadnení pravidelných mesačných výdavkov žalovaného na bývanie 350 eur, úhradu hypotekárneho úveru 1.090 eur, na osobnú spotrebu 1.094 eur a na výživné na maloletú dcéru 150 eur, nebola životná úroveň žalobkyne a žalovaného rovnaká, a preto zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobkyne sumou 150 eur mesačne od podania žaloby na súd do právoplatnosti rozvodového rozsudku, teda od 07.09.2012 do 06.12.2013, a vo zvyšnej časti v sume 150 eur mesačne žalobu žalobkyne zamietol. Vypočítal, že za obdobie od 07.09.2012 do 06.12.2013 predstavuje zročné výživné, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni zaplatiť sumu 2.088,41 eur (13 mesiacov x 150 eur, spolu 1.950 eur, + alikvotná čiastka výživného za september 2012 v sume 115 eur a za december 2013 v sume 23,41 eur). V zmysle ust. § 160 O.s.p. povolil žalovanému zročné výživné splácať v mesačných splátkach 150 eur splatných vždy k 15-temu dňu v mesiaci pod stratou výhody splátok, a to s poukazom na skutočnosť, že žalovaný je od roku 2014 poberateľom invalidného dôchodku a jeho súčasný príjem nedovoľuje, aby uhradil zročné výživné jednorazovo. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 41,50 eur rozhodol podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e), § 2 zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch, a o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a žalobkyni priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.069,60 eur.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalovaný odvolaním napadol žalobe vyhovujúcu časť rozsudku, výrok o zročnom výživnom, rozhodnutie o trovách konania, a rozhodnutie o jeho povinnosti uhradiť súdny poplatok. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol v napadnutých častiach zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktorý ho zaviazal povinnosťou prispievať na výživu žalobkyne napriek tomu, že len jednoduchým spočítaním skutočných príjmov oboch strán a započítaním ich výdavkov je objem disponibilných finančných prostriedkov vyšší práve na strane žalobkyne. Súdu prvej inštancie vytkol, že ak by skúmal skutkový stav dôsledne, musel by zistiť, že životná úroveň žalobkyne v rozhodnom období jeho životnú úroveň prevyšovala. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie nesprávne zrekapituloval skutočný príjem oboch strán vyplývajúci z predložených dôkazov, keď neodôvodnene jeho priemerný mesačný príjem v rozhodnom období uviedol vyšší ako skutočný a u žalobkyne naopak

uviedol priemerný mesačný príjem nižší ako bol v skutočnosti. Opätovne zdôraznil, že žalobkyňa sama, svojvoľne a bez akejkoľvek príčiny opustila spoločnú domácnosť, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Zotrval na argumentácií, že jedinou motiváciou žalobkyne v tomto konaní je vidina finančného prospechu, keď opätovne poukázal na jej vyjadrenie do zápisnice o pojednávaní v konaní sp. zn. 11P 307/2011, kde po odchode zo spoločnej domácnosti doslovne uviedla, že „svoju životnú úroveň by som charakterizovala ako dobrú, moje osobné náklady sú vo výške 150 do 200 eur“. Uviedol, že tento dôkaz bol založený do spisu, avšak súd prvej inštancie sa s ním ani nevysporiadal a vo svojom rozhodnutí ho účelovo ani neuviedol. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 04.07.2013 uviedla, že nikdy neplatila a neplatí žiadne náklady na bývanie, na čo súd taktiež neprihliadol. Táto skutočnosť napokon vyplýva zo žiadosti žalobkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov, keď žalobkyňa do vyplneného formulára uviedla náklady na bývanie v sume 18 eur. Mal tiež za to, že žalobkyňa sa odmietnutím predaja nehnuteľnosti v spoločnom vlastníctve vzdala potencionálneho príjmu. V odvolaní podrobne rozpísal svoje priemerné mesačné náklady a porovnal ich s mesačným disponibilným objemom finančných prostriedkov pre osobnú spotrebu žalobkyne, keď poukázal aj na to, že následne žalobkyni doplatil ďalších 200 eur za každý mesiac do rozvodu ich manželstva vo forme výživného na maloletú Hanku, aj keď na maloletú všetky náklady uhradil, z čoho vyvodil, že uvedených 200 eur mesačne je potrebné pripočítať na osobnú spotrebu žalobkyne. Zotrval na tvrdení, že žalobkyňa mala spätne za rok 2013 reálne k dispozícií viac prostriedkov ako on. Nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách konania v prospech žalobkyne, keď poukázal na to, že pomerná úspešnosť oboch strán bola v zásade rovnaká. Závery súdu prvej inštancie v napadnutých častiach v rozsudku potom považoval za nesprávne a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Rozsudok považoval taktiež za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

6. Žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním v celom rozsahu a žiadala ho zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Mala za to, že v dôsledku nesprávneho a nedostatočného odôvodnenia je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. Poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva žiadne vysvetlenie, z akých dôvodov bola jej žaloba v časti zamietnutá, ani prečo súd prvej inštancie umožnil žalovanému splácať dlh v splátkach v sume 150 eur mesačne, ani ako sa vysporiadal s jej argumentmi proti splácaniu výživného v splátkach. V prvom rade poukázala na to, aké jej príjmy mal súd prvej inštancie podľa odôvodnenia rozsudku za preukázané, pričom zdôraznila, že skutočnosť, že na jej strane došlo k zmene pomerov, a teda že jej príjmy za mesiace september a október 2012 boli podstatne nižšie ako od novembra 2012, súd prvej inštancie vo výške priznaného výživného vôbec nezohľadnil. Uviedla, že z porovnania jej príjmov a príjmov žalovaného je zrejmé, že v čase trvania manželstva existoval niekoľkonásobný rozdiel v príjmoch oboch manželov, pričom po odpočítaní výdavkov vyčíslil žalovaný náklady na vlastnú potrebu sumou 1.094 eur, ktorá podstatne prevyšovala sumu jej celkového príjmu, z ktorej musela zabezpečiť nielen vlastné potreby, ale okrem iného aj náklady na bývanie a maloletú. Vychádzajúc z faktu, že náklady na bývanie a náklady na maloletú boli na strane oboch sporových strán, za jediný oprávnený výdavok na strane žalovaného prevyšujúci jej výdavky možno považovať hypotekárny úver vo výške 1.090 eur mesačne, z čoho vyvodila, že príjmy žalovaného prevyšovali jej príjmy o sumu 2.020 eur. S poukazom na to, že zákon o rodine priznáva obom manželom rovnakú životnú úroveň, pri zohľadnení vykonaného dokazovania a uvedených výpočtov by bolo podľa jej názoru na dorovnanie životnej úrovne manželov potrebné priznať jej výživné v sume 1.010 eur mesačne. Z akého dôvodu jej súd prvej inštancie priznal výživné len v sume 150 eur mesačne nie je z odôvodnenia rozsudku zrejmé. Nevyplýva z neho ani to, z akého dôvodu súd prvej inštancie vyhovel žiadosti žalovaného splácať zročný dlh v splátkach a prečo neprihliadol na jej argumenty proti povoleniu plnenia v splátkach. Vyjadrila názor, že ak má súd za to, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, musí takýto výrok podložiť zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach. Takýto výrok teda musí byť náležite odôvodnený, čím sa súd prvej inštancie neriadil, a preto z jeho rozsudku nie je možné zistiť na základe akých skutočností umožnil žalovanému splácanie dlhu v splátkach, ani akým spôsobom určil ich výšku.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zotrval na svojom odvolaní a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal súd zamietnuť žalobu v celom rozsahu, keďže životná úroveň žalobkyne v rozhodnom období jeho životnú úroveň prevyšovala. Zopakoval, že žalobkyňa v inom konaní uviedla, že jej osobné náklady sú vo výške 150 až 200 eur mesačne, reálne však disponovala sumou takmer 10 násobne vyššou. Čo sa týka povolenia splátok uviedol, že v konaní bolo preukázané, že je poberateľom invalidného dôchodku, keďže bol na základe posúdenia jeho zdravotného stavu zo strany Sociálnej

poisťovne dňa 27.02.2014 uznaný invalidným s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50%. Zotrval však na názore, že napadnutý rozsudok je nesprávny a nepodložený dôkazmi, i keď z iných dôvodov ako uvádza žalobkyňa vo svojom odvolaní.

8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho odvolania a s odvolaním žalovaného nesúhlasila. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorý tvrdil, že jej životná úroveň v rozhodnom období prevyšovala jeho životnú úroveň, súhlasila so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázané, že životná úroveň sporových strán v čase trvania ich manželstva nebola v súlade so zákonom o rodine. Na tvrdenie žalovaného, že v inom konaní charakterizovala svoju životnú úroveň ako dobrú a jej osobné náklady neprevyšujúce 200 eur mesačne, s poukazom na ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine uviedla, že zákon nevyžaduje dobrú životnú úroveň manžela, ale v zásade rovnakú, pričom z porovnania príjmov a nákladov na vlastnú spotrebu oboch strán je zrejmý zjavný nepomer. Nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že spoločnú domácnosť opustila bez akejkoľvek príčiny, keď v tejto súvislosti poukázala na znalecký posudok X.. A. A., znalca v odbore psychológia, z ktorého dôvody, pre ktoré spoločnú domácnosť opustila, nepochybne vyplývajú. Tvrdenia žalovaného, že tým, že sa rozhodla nepredať nehnuteľnosť v spoločnom vlastníctve, dokázala, že žiadne ďalšie finančné prostriedky nepotrebuje, považovala za nepravdivé a zavádzajúce. V tejto súvislosti potvrdila, že jej žalovaný v roku 2013 navrhol odpredaj nehnuteľnosti a uviedol, že akékoľvek prostriedky, ktoré by zvýšili jej môžu zostať, avšak ak vybaví, že tieto nebude potrebné zdaňovať, hoci dani z príjmu v uvedenom čase podliehali. Všetky ďalšie vyjadrenia žalovaného v odvolaní považovala len za účelovú snahu vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti.

9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom, a nebol viazaný dôvodmi odvolania (ust. § 379 C.s.p. a § 2 ods. 1 a § 66 C.m.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oboch sporových strán je dôvodné, a že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže pre nedostatok odôvodnenia nie je v odvolacom konaní preskúmateľný.

10. Podľa ust. § 395 ods. 1 a 2 C.m.p. účinného od 01.07.2016, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. V zmysle prechodného ustanovenia § 395 C.m.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i odvolania spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len „O.s.p.“), posudzoval odvolací súd odvolanie žalobkyne a žalovaného, napadnutý rozsudok, a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v tom čase účinných ustanovení O.s.p., a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy Civilného mimosporového poriadku (§ 2 ods. 1 C.m.p., odkazujúci na použitie ustanovení Civilného sporového poriadku). Vzhľadom na odvolacie námietky oboch sporových strán najskôr preskúmal, či je napadnuté rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a či konanie, na základe ktorého bolo vydané, spĺňa zákonné procesné predpoklady ustanovené Občianskym súdnym poriadkom.

12. Odvolací súd považuje za nevyhnutné dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že podľa v čase rozhodovania platného a účinného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. bolo povinnosťou súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne posúdil, pričom mal dbať na to, aby bolo odôvodnenie rozsudku presvedčivé. Z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. teda vyplýva požiadavka zákonodarcu na riadne, skutkové aj právne odôvodnenie rozhodnutia. Napokon povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok súdu ukladá aj ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Odvolací súd dospel po preskúmaní rozsudku k záveru, že je arbitrárny, nakoľko jeho odôvodnenie nie je pochopiteľné a ani preskúmateľné, v časti je založené jednak na nedostatočne zistenom skutkovom stave a nepreskúmateľnom hodnotení vykonaných dôkazov (rozhodnutie o určení výživného a zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti požadovaného výživného), v ďalšej časti len na tvrdení súdu prvej inštancie nevyplývajúceho zo žiadneho v konaní vykonaného a v rozsudku vyhodnoteného dôkazu (rozhodnutie o povolení splátok) a v časti o trovách konania

na úplne nepreskúmateľnom spôsobe aplikácie správneho zákonného ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strán sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa im tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti stranám konať pred súdom je porušením ich práva na spravodlivý súdny proces a je vždy dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý práve vadou nepreskúmateľnosti.

13. Podľa ust. § 71 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

14. Podľa ust. § 75 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

15. Podľa ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine sa výživné platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

16. Podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje; možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.

17. Na vysvetlenie problematiky sporu odvolací súd uvádza, že požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň, je odôvodnená ich rovnakým postavením v manželstve, v rodine a spoločnosti, a vyplýva i z ich rovnakých práv a povinností (ust. § 18 Zákona o rodine). O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri určení výživného súd prihliada k odôvodneným potrebám a možnostiam manželov. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je možné i v prípade, keď sú obaja manželia zárobkovo činní, alebo inak schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov, a zhodnotiť aj práce vykonávané manželom, od ktorého sa výživné požaduje. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe prípadného väčšieho vypätia síl, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu a rozdielne potreby a náklady môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia a spôsobu života. Zákon tiež ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť. Súd musí mať podklady pre záver o životnej úrovni manželov, teda ich osobné, príjmové, majetkové pomery, a výdavky.

18. V preskúmavanej veci však súd prvej inštancie vyššie uvedené nebral do úvahy, keď životnú úroveň manželov (sporových strán) vôbec nezisťoval a v odôvodnení rozsudku ani nehodnotil, a záver o ich životnej úrovni urobil len na základe konštatácie, že príjem žalobkyne bol vo výške cca 620 eur a príjem žalovaného 3.745 eur, z čoho vyvodil, že ani pri zohľadnení pravidelných mesačných výdavkov žalovaného na bývanie 350 eur, úhradu hypotekárneho úveru 1.090 eur, na osobnú spotrebu 1.094 eur a na výživné na maloletú dcéru 150 eur, nebola životná úroveň žalobkyne a žalovaného rovnaká. Preto zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobkyne sumou 150 eur mesačne od 07.09.2012

do 06.12.2013, a vo zvyšnej časti v sume 150 eur mesačne žalobu žalobkyne zamietol. Odvolací súd konštatuje, že ani príjem sporových strán neustálil súd prvej inštancie správne, a záver o určení výživného 150 eur mesačne a o zamietnutí zvyšnej časti požadovaného výživného je vzhľadom na úplnú absenciu odôvodnenia tohto rozhodnutia nepreskúmateľný.

19. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že príjem žalobkyne bol v rozhodnom období nasledovný: 9/2012 - rodičovský príspevok (ďalej „RP“) 194,70 eur + prídavok na dieťa (ďalej „P“) 22,54 eur, spolu 217,24 eur, 10/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur, spolu 217,24 eur, 11/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur + netto príjem zo zamestnania (ďalej „mzda“) 528,68 eur, spolu 745,92 eur, 12/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur + mzda 711,30 eur, spolu 928,54 eur. Za rok 2013 je podľa potvrdení o príjme, vystavených jej zamestnávateľom, netto príjem žalobkyne nasledovný: 1/2013 - 590,76 eur, 2/2013 - 736,51 eur, 3/2013

- 590,76 eur, 4/2013 - 591,79 eur, 5/2013 - 591,79 eur, 6/2013 - 865,01 eur, 7/2013 - 644,08 eur, 8/2013 - 644,08 eur, 9/2013 - 644,08 eur, 10/2013 - 648,29 eur, 11/2013 - 1.119,67 eur a 12/2013 - 844,70 eur. Za rok 2013 poberala žalobkyňa mesačne tiež prídavok na dieťa 12 x 23,10 eur. Netto príjem žalovaného zo zamestnania je podľa potvrdenia o príjme, vystaveného jeho zamestnávateľom za obdobie 9/2012 do 12/2012 nasledovný: 9/2012 - 3.118,99 eur, 10/2012 - 3.110,92 eur, 11/2012 - 3.050,12 eur a 12/2012 - 10.466,30 eur. Netto príjem žalovaného zo zamestnania je podľa potvrdenia o príjme, vystaveného jeho zamestnávateľom za obdobie 1/2013 do 12/2013 nasledovný: 1/2013 - 2.942,98 eur, 2/2013 - 3.855,81 eur, 3/2013 - 2.925,80 eur, 4/2013 - 2.788,65 eur, 5/2013 - 3.131,32 eur, 6/2013 - 2.874,04 eur, 7/2013

- 2.942,09 eur, 8/2013 - 3.171,74 eur, 9/2013 - 2.947,26 eur, 10/2013 - 3.092,20 eur, 11/2013 - 3.190,51 eur a 12/2013 - 5.230,75 eur.

20. Z uvedeného vyplýva, že v mesiacoch 9/2012 a 10/2012 mala žalobkyňa priemerný mesačný príjem 217,24 eur a žalovaný 3.114,95 eur. Za obdobie, kedy už bola žalobkyňa zamestnaná (11/2012 - 12/2013) bol jej priemerný mesačný príjem (spolu s vyššie uvedenými PR a P) 747,37 eur. Za rovnaké obdobie (11/2012 - 12/2013) bol priemerný mesačný príjem žalovaného 3.757,82 eur. Žalobkyňa žalobou požadovala na vyrovnanie životnej úrovne manželov od žalovaného výživné 300 eur mesačne. V prípade prvých dvoch mesiacov (9/2012 a 10/2012) je už z jednoduchého porovnania príjmov sporových strán zjavný hrubý nepomer v ich životnej úrovni, s čím sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal, a celé žalované obdobie (9/2012 - 12/2013) bez akéhokoľvek odôvodnenia spaušalizoval napriek tomu, že životná úroveň žalobkyne bola po nástupe do zamestnania úplne iná ako v uvedených dvoch mesiacoch 9/2012 a 10/2012, čo mal prirodzene zohľadniť pri rozhodovaní o výživnom. Odvolací súd tiež považuje za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu na súd 07.09.2012, teda v čase, keď bola na materskej dovolenke. Z odôvodnenia jej žaloby vyplýva, že má mesačný príjem 217,24 eur, a že žalovaný si voči nej neplní vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 71 Zákona o rodine. Práve z tohto dôvodu žiadala uložiť žalovanému povinnosť platiť jej výživné v sume 300 eur mesačne, ktoré teda zrejme považovala za primerané na vyrovnanie životnej úrovne manželov. Z uvedeného je potom namieste prijať záver, že na to, aby bola životná úroveň sporových strán rovnaká, potrebovala mať žalobkyňa k dispozícii sumu 517,24 eur mesačne. Po podaní žaloby (od 11/2012) sa žalobkyňa zamestnala a jej priemerný mesačný príjem bol vo výške 747,37 eur, napriek tomu na žalobe o výživné 300 eur pri nezmenenom priemernom mesačnom príjme žalovaného, a netvrdiac zvýšenie jeho životnej úrovne, zotrvala. Súd prvej inštancie sa s touto situáciou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Z odôvodnenia žaloby rovnako nevyplýva, že by zisťoval a hodnotil výdavky žalobkyne, ani že by akokoľvek ustálil životnú úroveň strán s prihliadnutím na ich špecifické potreby. Odvolací súd už len pripomína, že na žalobkyňou tvrdené výdavky na maloletú dcéru nie je možné v tomto konaní o výživné na manželku prihliadať, pretože podľa už právoplatných rozhodnutí súdov v iných konaniach (ktoré súd prvej inštancie aj citoval v napadnutom rozsudku) plní žalobkyňa svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletej osobnou starostlivosťou a žalovaný je povinný prispievať na jej výživu finančne právoplatne určeným bežným výživným 350 eur mesačne, ktoré je povinný (v zmysle súdom schválenej rodičovskej dohody) aj za rozhodné obdobie doplatiť. Je potom namieste prijať záver, že starostlivosť o maloletú plnia obaja rodičia, žalobkyňa osobne a žalovaný finančne.

21. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, a zodpovedajúcim spôsobom sa nevysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami danej veci, a že jeho rozhodnutie je arbitrárne, predčasné a nepreskúmateľné, keďže ani jeho odôvodnenie nedáva dostatočný podklad pre jeho preskúmanie odvolacím súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, v zásade rovnaká životná úroveň obidvoch manželov neznamená, že ide o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. V ďalšom konaní

bude preto úlohou súdu prvej inštancie náležite zistiť osobné, príjmové a majetkové pomery strán ako i ich výdavky, a tiež všetky rozhodujúce skutočnosti za účelom zistenia životnej úrovne strán v rozhodnom období, produkované dôkazy riadne vyhodnotiť a ustáliť zistený skutkový stav, tento právne posúdiť a opätovne vo veci rozhodnúť. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť v odôvodnení rozhodnutia riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je rozhodnutie určené.

22. Odvolací súd preskúmal aj odvolaním žalobkyne napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o povolení žalovanému zaplatiť žalobkyni priznané zročné výživné v sume 2.088,41 eur v splátkach po 150 eur mesačne pod stratou výhody splátok a zistil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o povolení splátok odôvodnil len poukazom na skutočnosť, že žalovaný je od roku 2014 poberateľom invalidného dôchodku a jeho terajší príjem nedovoľuje, aby zročné výživné uhradil jednorazovo. Odvolací súd dospel k záveru, že ani toto rozhodnutie nie je preskúmateľné, keďže vyššie uvedená skutočnosť, na ktorú súd prvej inštancie poukázal, nevyplýva zo žiadneho v odôvodnení rozsudku uvedeného a vyhodnoteného dôkazu. Na základe akého rozhodnutia žalovaný poberá invalidný dôchodok, odkedy a v akej výške, a aký je jeho súčasný príjem (ktorý mu podľa súdu prvej inštancie nedovoľuje uhradiť zročné výživné v lehote na plnenie), súd prvej inštancie neuviedol, a z odôvodnenia rozsudku to ani odvolací súd nezistil. Takéto strohé a všeobecne ladené odôvodnenie rozhodnutia o povolení splátok, nemajúce žiadnu oporu vo vykonaných a vyhodnotených dôkazoch, je potom nepreskúmateľné a arbitrárne. Na vysvetlenie problematiky považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku (ust. § 160 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016, v súčasnosti ust. § 232 ods. 3 C.s.p.). Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ust. § 232 ods. 3 veta druhá C.s.p.) alebo určiť, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach (ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ust. § 232 ods. 4 C.s.p.), ale určenie dlhšej lehoty na plnenie prípadne povolenie splátok musí súd náležite odôvodniť konkrétnymi okolnosťami prípadu, ktoré by mali byť dostatočne závažné na to, aby súd prijal záver, že povolenie splátok je práve v tomto konkrétnom prípade a práve z nejakých špecifických dôvodov odôvodnené. Súd je teda povinný argumentovať práve konkrétnymi (preukázanými) okolnosťami odôvodňujúcimi takéto rozhodnutie, pričom jeho závery musia byť podložené zistením všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré jeho závery presvedčivo zdôvodňujú. Súd prvej inštancie takto nepostupoval a povolenie splátok žalovanému odôvodnil len svojím tvrdením o nemožnosti žalovaného uhradiť zročné výživné v patričnej lehote, keďže žiadne vykonanie dokazovania v tomto smere a vyhodnotenie dôkazov z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Je potom zrejmé, že takéto rozhodnutie nemôže obstáť.

23. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku vo veci samej bolo potrebné zrušiť aj jeho výroky o uložení poplatkovej povinnosti žalovanému a o trovách konania. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa nesprávnym hodnotením pomeru úspechu sporových strán v spore súdom prvej inštancie, keďže v novom rozhodnutí o veci bude súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania povinný aplikovať príslušné ustanovenia Civilného mimosporového poriadku.

24. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. a v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom je povinný zistiť skutočný stav veci (ust. § 35 C.m.p.), a za týmto účelom vykonať riadne dokazovanie (odvolací súd dáva do pozornosti aj ust. § 36 a § 37 C.m.p.), výsledky ktorého riadne vyhodnotí a opätovne o žalobe žalobkyne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné a presvedčivé, a aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať. Právnym názorom odvolacieho súdu je viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.).

25. O nároku na náhradu a o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 58 C.m.p.).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).