Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_10Co-53-2019.pdf
PDF · 147.35 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/53/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci navrhovateľky: D.. A. U., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. XX, B., zast. ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Tomášikova 10H, Bratislava, proti bývalému manželovi: D.. X. U., X.., Z.. XX.XX.XXXX, B. X. XX/XX, V. B., zast. JUDr. Zuzanou Kubalovou, advokátkou, so sídlom Obchodná 40, Bratislava, o určenie výživného na manželku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 19. februára 2019, č.k. 12P/290/2012-513, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke p r i z n á v a proti bývalému manželovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil bývalému manželovi (ďalej len „žalovaný“) povinnosť uhradiť titulom výživného pre manželku navrhovateľke (ďalej len „žalobkyňa“) za obdobie od 07.09.2012 do 05.12.2013 mesačne v sume 150 eur, celkovo sumu 2.244,19 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa od žalovaného domáhala výživného na manželku od 07.09.2012 v sume 300 eur mesačne, tvrdiac, že so žalovaným sú manželia, pričom od polovice februára 2012 nežijú v spoločnej domácnosti, keďže sa s mal. L. O. odsťahovala k svojim rodičom. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že je na materskej dovolenke a jej príjem pozostáva z rodičovského príspevku 190,10 eur a prídavku na dieťa 22,54 eur, pričom žalovaný na jej výživu ničím neprispieva a dňa 05.04.2012 jej zablokoval prístup k účtu, z ktorého financovala potreby svoje a maloletej dcéry, na výživu ktorej žalovaný zasiela mesačne 150 eur. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že odkedy začala žalobkyňa po ukončení materskej dovolenky pracovať, mala viac finančných prostriedkov ako on. Tvrdil nepomer v ich príjmoch, odôvodňujúci určenie výživného pre neho a nie pre žalobkyňu.
3. Konštatoval, že „prvým“ rozsudkom sp. zn. 12P/290/2012 zo dňa 21.04.2015 zaviazal žalovaného uhradiť titulom manželského výživného za obdobie od 07.09.2012 do 06.12.2013 mesačne sumu 150 eur, pričom zročné výživné za uvedené obdobie v sume 2.088,41 eur povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach vo výške 150 eur a zaviazal ho uhradiť žalobkyni trovy konania v sume 1.069 eur. Na odvolanie oboch účastníkov Krajský súd v Bratislave uvedený rozsudok zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie uznesením č.k. 4Co/364/2015-390 zo dňa 30.01.2018, v zmysle ktorého doplnil dokazovanie.
4. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 14.10.2006 manželstvo, z ktorého sa narodila L. O., nar. 09.11.2009, a že manželstvo strán bolo rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/241/2011-362 zo dňa 11.11.2013 rozvedené a F. O. bola na čas po rozvode manželstva rodičov zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu mesačne sumou 550 eur a na tvorbu úspor sumou 700 eur. Odvolací súd uvedený rozsudok v časti výživného a tvorby úspor zmenil a otca zaviazal prispievať na výživu maloletej mesačne sumou 350 eur a na tvorbu úspor mesačne sumou 400 eur. Rozsudok nadobudol v časti rozvodu manželstva právoplatnosť dňa 06.12.2013. Na čas do rozvodu manželstva schválil Okresný súd Pezinok v konaní sp. zn. 11P/307/2011 rodičovskú dohodu, ktorou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletej za obdobie od 27.12.2011 do 06.12.2013 mesačne sumou 350 eur.
5. Z výsluchu žalobkyne a zo súdnych spisov sp. zn. 5C/241/2011 a 11P/307/2011 mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaný boli v čase podania žaloby manželia, ktorí žili v spoločnej domácnosti do februára 2012. Žalobkyňa uviedla, že sa odsťahovala s maloletou k svojim rodičom, u ktorých býva doposiaľ. Podľa jej vyjadrenia spoločnú domácnosť opustila z dôvodu, že bola zo strany žalovaného slovne inzultovaná hrubo urážlivými výrokmi na jej osobu a osočovaním, že ona je zodpovedná za jeho ochorenie. V tom čase bola na rodičovskej dovolenke a poberala rodičovský príspevok 194 eur mesačne, rodinné prídavky na jedno maloleté dieťa, a žalovaný prispieval na výživu maloletej výživným 150 eur mesačne, pričom od apríla 2012 už nemala prístup na spoločný účet (ktorý zriadil jej bývalý manžel a ona mohla používať kartu na výber). Počas rodičovskej dovolenky boli jej príjmy 370 eur, v čom je započítané aj výživné na maloletú 150 eur, takže svoje výdavky musela tlmiť z dôvodu obmedzeného finančného rozpočtu. Rodičom prispievala na bývanie najskôr sumou 150 eur mesačne a odkedy sa zamestnala sumou 250 eur mesačne (za ňu a dcéru). Po ukončení rodičovskej dovolenky pracovala od novembra 2012 plný úväzok ako referent na Finančnej správe SR.
6. Z potvrdení o príjme žalobkyne za mesiace november a december 2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že jej príjem bol v sume 619,99 eur netto mesačne (528,68 eur za november a 711,30 eur za december), a za rok 2013 vo výške 620,32 eur mesačne. Za rozhodné obdobie od 07.09.2012 06.12.2013 okrem poberania rodičovského príspevku a rodinných prídavkov a majetku v BSM iný majetok nevlastnila. Jej výdavky odkedy začala pracovať boli podľa nej za: bývanie 150 eur, stravu 150 eur, oblečenie a obuv 40 eur, mobil 15 eur, lekárska starostlivosť 25 eur, iné 70 eur (jedná sa o základné životné náklady). Zo svojho príjmu uhrádzala aj náklady na súkromnú škôlku, lebo do štátnej maloletú neprijali. Uviedla, že následne otec vybavil štátnu škôlku v Ružinove, kam bolo ráno z Petržalky obtiažne dochádzať. Žalobkyňa uviedla, že keď porovná jej príjem pre ňu a maloletú s príjmom vtedajšieho manžela, tak výživné 300 eur je minimálna suma, ktorú žiada aby jej za obdobie od 07.09.2012 do 06.12.2013 doplatil.
7. Žalobkyňa má F.. O. na čas po rozvode manželstva zverenú do svojej osobnej starostlivosti a žalovaný bol zaviazaný výživným 350 eur a 400 eur na tvorbu úspor, pričom všetky rozsudky sú potvrdené aj Krajským súdom v Bratislave. Uviedla, že na OS BA III bolo vedené konanie o zníženie výživného na maloletú, pričom návrh bol zamietnutý a odvolací súd to potvrdil. Na OS BA III je vedené konanie o vyporiadanie BSM, ale doposiaľ nebolo rozhodnuté. Objasnila, že v čase manželstva vlastnili pozemky a rodinný dom vo Veľkom Bieli, v ktorom nikto nebýval, ani sa neprenajímal, pričom v roku 2011 ešte pred podaním návrhu na rozvod ich predali za 190.000 eur. Ako rodina bývali v rodinnom dome rodičov žalovaného vo Veľkom Bieli. Druhý rodinný dom vo Veľkom Bieli bol zaťažený hypotékou 166.000 eur (pozemky nie), ten zostal v BSM, predali ho v roku 2016 za sumu 150.000 eur s tým, že žalovanému podpísala, že mu vyplatí 8.000 eur. Keď mu uvedenú sumu neuhradila, túto pohľadávku predal a ona prehrala spor na OS BA V a predmetnú sumu musí uhradiť.
8. Žalovaný zastával názor, že žalobkyňa podala žalobu z dôvodu získania majetkového prospechu. Uviedol, že v roku 2012 pracoval ako špecialista Slovak Telecom a jeho priemerný mesačný netto príjem bol do mája 2013 vo výške 3.725,46 eur, od júna 2013 do konca roku 2013 vo výške 3.741 eur, čo bol aj jediný zdroj jeho príjmu (nepodnikal). V tom čase býval v samostatnej bytovej jednotke u svojich rodičov, kde nie sú samostatné merače a všetky poplatky za celý rodinný dom 350 eur mesačne uhrádzal on, pretože jeho rodičia sú starobní dôchodcovia a majú veľmi nízke dôchodky. Uviedol, že
roku 2011 mal onkologické ochorenie a rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 28.05.2014 mu bol od 01.05.2013 uznaný pokles zárobkovej činnosti na 50 %, stal sa poberateľom invalidného dôchodku (s výškou dôchodku 496,60 eur a od 01.04.2014 vo výške 501 eur). Zdôraznil, že žalobkyňa sa odsťahovala proti jeho vôli. Poukázal tiež na to, že sa vyjadrovala, že pre svoju potrebu nepotrebuje viac ako 150 až 200 eur, pričom keď od novembra 2012 začala pracovať, mala podľa jeho názoru viac financií ako on, keďže v tom čase uhrádzal hypotekárny úver 1.090 eur, výživné na maloletú dcéru 150 eur, dopravu za maloletou 50 eur a pre vlastnú potrebu mal 1.094 eur mesačne. Mal za to, že po zrátaní všetkých jeho výdavkov vznikol v príjmoch sporových strán nepomer v prospech žalobkyne.
9. V rozhodnom období mal žalovaný podľa jeho vyjadrenia mesačné výdavky za: hypotéku 1.100 eur, elektriku 55 eur, plyn 150 eur, vodu 15 eur, stočné, dane 45 eur mesačne, internet 40 eur, ostatné opakujúce sa platby a ročné platby, teda náklady na bývanie boli 350 eur, ŠFR 50 eur mesačne na bytovú jednotku v ktorej býval, výživné pre maloletú 150 eur, životné poistenie O. 60 eur, výdavky pre O. 80 eur, osobná spotreba (oblečenie, údržba domácnosti, stravovanie) 1.094 eur. Uviedol, že po odpočítaní všetkých týchto položiek mu na vlastnú potrebu ostávalo 1.100 eur.
10. Súd prvej inštancie mal z odôvodnenia rozvodového rozsudku preukázané majetkové pomery žalovaného, ktorý bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných na E. Č.. XXXX, Č.. XXX, Č.. XXXX, T. Č.. XXX V. A.. Ú.. V. B. a bol jediným spoločníkom Q.Z. V. T. Q..J..H... Žalobkyňa bola v rozhodnom období vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na E. Č.. XXXX V. A.. Ú.. V. B..
11. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 71 ods. 1 a 2 Zákona o rodine a vysvetlení inštitútu vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov v súvislosti s požiadavkou, aby mali rovnakú životnú úroveň, dospel k záveru, že životná úroveň žalobkyne a žalovaného v čase trvania manželstva nebola v súlade so zákonom o rodine, keďže žalobkyňa bola čiastočne závislá na výžive žalovaného z titulu svojho príjmu, ktorý bol vo výške cca 620 eur a príjem žalovaného 3.745 eur. Skonštatoval, že pri zohľadnení pravidelných mesačných výdavkov žalovaného na bývanie 350 eur, úhrady hypotekárneho úveru 1.090 eur, na osobnú spotrebu 1.094 eur a na výživné na maloletú dcéru 150 eur, nebola životná úroveň žalobkyne a žalovaného rovnaká, a preto zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobkyne sumou 150 eur mesačne od podania žaloby na súd do právoplatnosti rozvodového rozsudku, teda od 07.09.2012 do 06.12.2013, a vo zvyšnej časti v sume 150 eur mesačne žalobu žalobkyne zamietol. Zhodnotiac vykonané dokazovanie jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal za preukázané, že žalobkyňa bola po ukončení rodičovskej dovolenky od novembra 2012 zamestnaná, avšak jej príjem dosahoval výšku 700 eur, pričom príjem žalovaného bol v rozhodnom období cca 3700 eur. Vyhodnotil za zrejmé, že aj po započítaní žalovanému výdavkov na splácanie hypotekárneho úveru a starostlivosť o nehnuteľnosti, rozdiel v príjmoch bol značný a v jeho prospech, a preto z časti návrhu žalobkyne vyhovel. Dospel k záveru, že by nebolo spravodlivé a bolo by v rozpore so zákonom o rodine, ak by žalovaný vtedajšej manželke neprispieval mesačne sumou 150 eur, ktorá by z časti tento rozdiel v príjmoch pokrývala. Konštatoval, že výdavky, ktoré žalovaný vynakladal na nehnuteľnosti v BSM, si môže uplatniť v rámci vyporiadania BSM, pričom suma 150 eur by mala z časti pokrývať iba osobné výdavky žalobkyne.
12. Výšku výživného vypočítal za obdobie od 07.09.2012 do 05.12.2013 (vrátane) s poukazom na to, že rozvodový rozsudok nadobudol v časti rozvodu manželstva právoplatnosť dňa 06.12.2013, teda za 14 mesiacov x 150 eur, spolu 2.100 eur plus 120 eur - alikvotná čiastka za september 2012 (150 eur : 30 dní = 5 eur/deň x 24 dní je spolu 120 eur) a 24,19 eur alikvotná čiastka za december 2013 (150 eur : 31 dní = 4,83 eur/deň x 5 dní je spolu 24,19 eur). Výživné predstavuje spolu 2.244,19 eur. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán ich náhradu nepriznal po zhodnotení čiastočného úspechu strán vo veci.
13. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, a to proti jeho vyhovujúcej časti a rozhodnutiu o trovách konania a navrhol ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol genézu predchádzajúceho konania a poukázal na to, že prvý rozsudok bol odvolacím súdom zrušený, pričom súd prvej inštancie bol právnym názorom odvolacieho súdu viazaný a po vrátení veci mal postupovať tak, ako bolo uvedené v zrušujúcom uznesení. Citoval pasáže zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v nadväznosti na ktoré vyjadril názor, že súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) dospel opätovne k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne výšky mesačných príjmov oboch strán, a
to napriek tomu, že mu to odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vytkol. Mal za to, že súd nepostupoval tak, ako uviedol odvolací súd, a preto aj opakovane nesprávne rozhodol. Zopakoval svoje tvrdenie, že jednoduchým spočítaním výdavkov a započítaním skutočných príjmov oboch strán je zrejmé, že po tom ako sa žalobkyňa zamestnala, je objem disponibilných finančných prostriedkov vyšší práve na jej strane. Citoval ust. § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine s tým, že základom nároku na manželské výživné je zistenie, že jeden z manželov si voči druhému manželovi neplní svoju vyživovaciu povinnosť, čím je životná úroveň manželov rozdielna. Súdu v tejto súvislosti vytkol, že na túto podmienku dostatočne neprihliadol, keďže dôsledným skúmaním skutkového stavu by musel zistiť, že životná úroveň žalobkyne po jej nastúpení do zamestnania v konečnom dôsledku fakticky prevyšovala jeho životnú úroveň. Súd mal tiež zohľadniť, že manželské výživné oprávneného manžela je obmedzené a závislé na zistených schopnostiach, možnostiach a majetkových pomeroch povinného manžela, ako i požiadavku v súlade s dobrými mravmi. Súdu vytkol, že nedokázal ani riadne zrekapitulovať skutočný príjem oboch strán zdokumentovaný predloženými dôkazmi, keď príjmy žalobkyne nesprávne „upravil“ na cca 620 eur mesačne hoci priemerný mesačný príjem žalobkyne bol potvrdením o jej príjme preukázaný vo výške 772,84 eur mesačne. Opätovne poukázal na to, že žalobkyňa sama, svojvoľne a bez akejkoľvek príčiny opustila spoločnú domácnosť, s čím sa súd riadne nevysporiadal. Vyjadril názor, že jedinou motiváciou žalobkyne konať na úkor manželstva a aj zdravia maloletej dcéry bola a je vidina finančného prospechu. Poukázal tiež na to, že sama žalobkyňa potvrdila, že jej osobné náklady v rozhodujúcom období nie sú vyššie ako 200 Eur mesačne (na pojednávaní v konaní sp. zn. 11P/307/2011). Ďalej uviedol, že žalobkyňa míňala celú svoju mesačnú mzdu, teda viac ako 700 eur mesačne, len pre svoje potreby. Poukázal na to, že hoci žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 04.07.2013 uviedla, že neplatí žiadne náklady na bývanie, súd to opomenul a po doplnení dokazovania po zrušení prvého rozsudku pravdepodobne prijal názor, že žalobkyňa mala údajne prispievať svojím rodičom na bývanie 150 eur, alebo dokonca 250 eur mesačne, čo považoval za neobjektívnu informáciu, nielen preto, že celkové náklady na celý byt v Petržalke, v ktorom bývajú 4 osoby, určite nepresahujú 250 eur mesačne, a zároveň nie je dôvod, aby ich celé platila sama žalobkyňa. Naviac žalobkyňa tieto náklady na bývanie nedoložila žiadnymi potvrdeniami, napr. daňovým priznaním majiteľov bytu. Zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia, že žalobkyňa sama dokázala, že ďalšie finančné prostriedky v rozhodnom období nepotrebovala, keď odmietla viac ako 13.000 eur v hotovosti, keď sa rozhodla nepredať nehnuteľnosť v ich spoločnom vlastníctve. Opätovne predložil sumár jeho priemerných mesačných nákladov, ktoré predstavujú 3.498 eur. Priemerné mesačné výdavky za bývanie vyčíslil na 349 eur (a to inkaso a plyn 149 eur, elektrina 55 eur, voda 15 eur, poplatky obci - stočné, odpad, dane 45 eur, internet Magio a telefón 40 eur, ostatné opakujúce sa platby - poistenie, revízie a opravy 45 eur). Osobnú spotrebu deklaroval vo výške 1.094 eur mesačne, a to za oblečenie 95 eur, obuv 35 eur, nákupy na údržbu domácnosti 150 eur, stravovanie 234 eur, doprava (strhávaná priamo zo mzdy na auto na súkromné použitie) 270 eur, prevencia pred chorobami - výživové doplnky a pod. 120 eur, rehabilitácia 95 eur, kozmetika 25 eur, mobil a bankové poplatky 20 eur, nepredvídateľné výdavky 50 eur. Ostatné výdavky uviedol vo výške 2.055 eur, a to splácanie hypotéky aj za žalobkyňu 1.094 eur, splácanie úveru fondu rozvoja bývania 55 eur, výživné na Hanku 151 eur, výdavky pre Hanku v mieste bydliska (hračky, oblečenie, obuv) 80 eur, životné poistenie spolu s Hankou 60 eur, ostatné nehnuteľnosti (energie a údržba) 200 eur, ostatné nehnuteľnosti - investície 415 eur. Ďalej tvrdil, že následne doplatil žalobkyni ďalších 200 eur za každý mesiac do rozvodu a to výživné na mal. Hanku. Keďže na maloletú uhradil všetky náklady, tvrdil, že tieto peniaze teda boli pre osobnú spotrebu žalobkyne. Predložil aj tabuľku disponibilného objemu finančných prostriedkov pre osobnú spotrebu žalobkyne a jeho v roku 2013, v ktorej vypočítal, že žalobkyňa mala na vlastné použitie 1.211 eur a on len 1.154 eur. Ďalšou tabuľkou preukazoval, že žalobkyňa mala voľné disponibilné prostriedky v roku 2013 vo výše 993 eur mesačne a on bol v mínuse 289 eur, z čoho vyvodil, že žalobkyňa mala k dispozícii viac prostriedkov ako on a po započítaní výdavkov a zdokladovanej osobnej spotreby by mali ako manželia v roku 2013 rovnakú finančnú situáciu len vtedy, ak by mu žalobkyňa za každý mesiac dávala cca 600 eur zo svojich disponibilných prostriedkov na míňanie.
14. Žalobkyňa odvolanie nepodala a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že všetky dôkazy a vyjadrenia sú založené v spise, ako aj zhrnutie jej príjmov, a to priemerná čistá mesačná mzda za 11/2012 až 12/2013 vo výške 697 eur, prídavok na dieťa mesačne 22,54 eur, rodičovský príspevok za 9/2012 až 12/2012 mesačne 194,70 eur a výživné na maloletú hradené v tom čase žalovaným vo výške 150 eur. Zopakovala, že čistý mesačný príjem žalovaného za uvedené obdobie predstavoval 3.258 eur. Za nezmyselné považovala opakované poukazovanie žalovaného na to, že sa súd nevysporiadal s tým, že jej príjem bol v čase keď podávala návrh na určenie výživného na manželku odlišný od príjmu po
tom, čo nastúpila do zamestnania (čo prevzal zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu). V tejto súvislosti zdôraznila, že v čase podania návrhu na určenie výživného na manželku už vedela, že do práce nastúpi, aj aký približne bude jej príjem a aké budú výdavky spojené s nástupom do práce a nástupom dcéry do materskej školy. Výpočty žalovaného v tabuľke príjmov a výdavkov považovala za absurdné a vyjadrila sa tiež konkrétne k jednotlivým položkám. Poukázala napr. na to, že žalovaný v tabuľke uvádza ako jej čistý príjem 350 eur výživné na dcéru, hoci v tom čase uhrádzal len 150 eur, za absurdné tiež považovala prostriedky za investície do spoločných nehnuteľností, ktoré si žalovaný uvádza ako svoj výdavok vo výške 415 eur a zároveň jej čistý príjem vo výške 207 eur, hoci tieto peniaze nikdy k dispozícii nemala. Ako jej výdavky žalovaný uviedol spotrebu na dcéru Hanku len vo výške 119 eur mesačne, pričom sám si ako výdavky na dcéru uvádza 80 eur mesačne, hoci ju mal v tom čase len 4 dni v mesiaci v čase od 10:00 do 17:00 hod. Takouto matematikou potom on potreboval na O. 20 eur na jej 7 hodinový pobyt bez prespania bez toho, aby jej kupoval oblečenie, topánky, nehradil jej zdravotnú starostlivosť a náklady na bývanie, pričom jej malo na celý zvyšný mesiac na O. stačiť 119 eur, teda cca 4 eur na deň. Výdavky vo výške cca 350 eur mesačne na súkromnú škôlku, o ktorých žalovaný tvrdí, že sú zbytočné, už niekoľkokrát súdy uznali za oprávnené. Zotrvala na svojich tvrdeniach o jej výdavkoch, vrátanie výdavkov na bývanie, keď peniaze dávala svojím rodičom, u ktorých býva tak, ako deklarovala. Za absurdné považovala, že žalovaný neuznáva ani len jej výdavky na bývanie u jej rodičov, hoci sám si do nákladov na bývanie udáva sumu za celý dvojgeneračný dom aj za svojich rodičov, čo zdôvodňoval tým, že musel uhrádzať náklady aj za nich, pretože mali také nízke dôchodky, že by to nevedeli platiť. Tu poukázala na to, že v konaní o BSM žalovaný zase tvrdí, že jeho rodičia im v čase manželstva darovali tisíce eur, a preto všetko patrí jeho rodičom. Mala tiež za to, že ak by v tomto konaní nemali byť relevantné skutočné výdavky na dcéru, nemôže si žalovaný do svojich výdavkov započítať výživné, ani iné výdavky na Hanku a rovnako by si mal počítať výdavky na bývanie len pre seba. Opätovne uviedla, že za obdobie 9/2012 až 12/2013 mala k dispozícii na všetky výdavky pre seba aj dcéru mesačne cca 923 eur (priemerný čistý mesačný príjem cca 773 eur vypočítaný z čistej mzdy, prídavok na dieťa a rodičovský príspevok a 150 eur výživné na dcéru od žalovaného), pričom čistý príjem žalovaného bol vo výške 3.258 eur, čo je zjavný nepomer. Tabuľky žalovaného považovala za absurdné. Za zjavný nepomer považovala už len jeho vyčíslenie výdavkov na bývanie a osobnú spotrebu, a to na ňu spolu 218 eur a pre neho spolu 1.443 eur. Tvrdenie žalovaného, že by mali rovnakú finančnú situáciu v prípade, ak by mu ona mesačne dávala 600 eur, považovala za nekomentovateľné. Ohľadom jeho tvrdenia, že odmietla viac ako 13.000 eur v hotovosti, poukázala na svoje vyjadrenie, na ktorom zotrvala, a v ktorom uviedla, že ak by sa z predaja domu riadne odviedli dane a odvody musela by ešte doplatiť 9.600 eur a návrh, ako by sa dala úhrada dane a odvodov obísť, považovala za podvod, ktorý odmietla realizovať.
15. Na vyjadrenie žalobkyne opäť rozsiahlo reagoval žalovaný, ktorý na svojom odvolaní zotrval.
16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom, a nebol viazaný dôvodmi odvolania (ust. § 379 C.s.p. a § 2 ods. 1 a § 66 C.m.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a prejednal odvolanie žalovaného na odvolacom pojednávaní (ust. § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 a 2 C.s.p.) dňa 09.06.2022, ktorého sa zúčastnili obe strany a ich právne zástupkyne, a na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie, a to v zmysle ust. § 204 C.s.p. len stručným oboznámením obsahu spisu a listinných dôkazov. Nevykonal dokazovanie čítaním jednotlivých dôkazov, keďže všetky vyjadrenia a dôkazy boli stranám doručované a majú o ich obsahu vedomosť. Že sú im listinné dôkazy známe, obe strany aj potvrdili. Žiadne ďalšie dokazovanie nenavrhli a zotrvali na svojich argumentoch.
17. Dopytom na strany odvolací súd zistil, že dohoda nie je možná. Právna zástupkyňa žalovaného zotrvala na odvolaní. Uviedla, že oboznámené výdavky žalobkyne na bývanie neboli preukázané, jej tvrdenia sú ohľadom výdavkov na bývanie nekonzistentné, a sú do nich premietnuté aj výdavky na bývanie maloletej, ktoré do tohto konania nepatria. Právna zástupkyňa žalobkyne žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Zdôraznila, že v tomto konaní nejde len o matematické výpočty, ale aj o zistenie životnej úrovne. Bolo preukázané, že žalobkyňa mala počas manželstva k dispozícii bankomatovú kartu, túto mohla používať s limitom 5.000 eur, avšak žalovaný jej ju v apríli 2012 zablokoval. Vzhľadom na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a následnú argumentáciu žalovaného uviedla, že i keď si žalobkyňa návrhom uplatnila výživné 300 eur, nejde o sumu, ktorá by vyrovnávala ich životnú úroveň (nič jej nebránilo uplatniť výživné aj v nižšej výške). Zdôraznila tiež, že v čase podania návrhu už žalobkyňa vedela, že za dva mesiace nastúpi do zamestnania. Opätovne poukázala na jej príjmy cca 700 eur mesačne a na príjmy žalovaného cca 3.700 eur mesačne v rozhodnom období, aj na to, že aj z výpočtov a tabuliek žalovaného je úplne zrejmé,
že po odpočítaní rôznych položiek, ako hypotéka, bývanie a jeho osobná spotreba mu stále ostáva finančná rezerva, ktorú žalobkyňa nemala. Právna zástupkyňa žalovaného v reakcii ohľadom bankovej karty uviedla, že išlo o kreditnú kartu, ktorá bola zablokovaná tak, ako boli účastníci dohodnutí, čo už žalovaný počas konania vysvetlil. Nesúhlasila s ustálením príjmu žalovaného vo výške 3.700 eur mesačne s poukazom na to, že jeho príjmy sú v spise zdokladované.
18. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že predmetom odvolacieho prieskumu bola na základe odvolania žalovaného len vyhovujúca časť rozsudku (a súvisiaci výrok o trovách konania), pretože žalobkyňa odvolanie proti zamietajúcej časti rozsudku nepodala, a preto nadobudol v tejto časti právoplatnosť. Po zopakovaní dokazovania v nevyhnutnom rozsahu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie je vo vyhovujúcom výroku vecne správny, a preto ho potvrdil. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie pre zistenie skutočného stavu, z ktorého aj odvolací súd pri prijatí svojich záverov vychádzal, keď napokon, ani žalobkyňa ani žalovaný žiadne ďalšie dokazovanie nenavrhli. Keďže súd prvej inštancie vyvodil z vykonaných dôkazov vo vzťahu k ustáleniu príjmu strán nesprávne skutkové závery, odvolací súd tieto revidoval, a po zhodnotení aj ostatných osobných, majetkových pomerov a výdavkov strán, ktoré ustálil súd prvej inštancie správne, porovnal ich životnú úroveň a prijal rovnaký záver ako súd prvej inštancie, a to, že životná úroveň strán nebola v rozhodnom (vyššie uvedenom) období rovnaká. Nakoľko životná úroveň žalovaného bola podstatne vyššia ako životná úroveň žalobkyne, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď zaviazal žalovaného povinnosťou uhradiť jej titulom výživného pre manželku v sume 150 eur mesačne za obdobie od 07.09.2012 do 05.12.2013 celkovo sumu 2.244,19 eur.
19. Podľa ust. § 71 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa ust. § 75 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Podľa ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine sa výživné platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje; možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
20. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vysvetlil, že požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň, je odôvodnená ich rovnakým postavením v manželstve, v rodine a spoločnosti, a vyplýva i z ich rovnakých práv a povinností (ust. § 18 Zákona o rodine). O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri určení výživného súd prihliada k odôvodneným potrebám a možnostiam manželov. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je možné i v prípade, keď sú obaja manželia zárobkovo činní, alebo inak schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov, a zhodnotiť aj práce vykonávané manželom, od ktorého sa výživné požaduje. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe prípadného väčšieho vypätia síl, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu a rozdielne potreby a náklady môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia a spôsobu života. Zákon tiež ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť. Súd musí mať podklady pre záver o životnej úrovni manželov, teda ich osobné, príjmové, majetkové pomery, a výdavky.
21. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie ustálil skutkový (a aj skutočný) stav až na závery o príjmoch strán správne. Napokon, v konaní ani nebolo sporné, že v rozhodnom období od 07.09.2012
do 05.12.2013 boli žalobkyňa a žalovaní manželia, že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňom 06.12.2013, a že v uvedenom čase nežili v spoločnej domácnosti, ale oddelene, žalobkyňa aj s dcérkou O. (ktorú mala v osobnej starostlivosti) u svojich rodičov v Bratislave a žalovaný v rodinnom dome rodičov žalovaného vo Veľkom Bieli. Odvolací súd tu poukazuje na správne zistenia súdu prvej inštancie. Žalobkyňa žiadala od žalovaného manželské výživné za uvedené obdobie vo výške 300 eur mesačne a vzhľadom na právoplatné zamietnutie jej návrhu v časti o manželské výživné vo výške 150 eur mesačne bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým jej prisúdil za obdobie od 07.09.2012 do 05.12.2013 manželské výživné vo výške 150 eur mesačne, v celkovej výške 2.244,19 eur, správne.
22. Odvolací súd v odvolacom konaní ustálil, že príjem žalobkyne bol v rozhodnom období nasledovný: 9/2012 - rodičovský príspevok (ďalej „RP“) 194,70 eur + prídavok na dieťa (ďalej „P“) 22,54 eur, spolu 217,24 eur, 10/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur, spolu 217,24 eur, 11/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur + netto príjem zo zamestnania (ďalej „mzda“) 528,68 eur, spolu 745,92 eur, 12/2012 - RP 194,70 eur + P 22,54 eur + mzda 711,30 eur, spolu 928,54 eur. Za rok 2013 je podľa potvrdení o príjme, vystavených jej zamestnávateľom, netto príjem žalobkyne nasledovný: 1/2013 - 590,76 eur, 2/2013 - 736,51 eur, 3/2013
- 590,76 eur, 4/2013 - 591,79 eur, 5/2013 - 591,79 eur, 6/2013 - 865,01 eur, 7/2013 - 644,08 eur, 8/2013 - 644,08 eur, 9/2013 - 644,08 eur, 10/2013 - 648,29 eur, 11/2013 - 1.119,67 eur a 12/2013 - 844,70 eur. Za rok 2013 poberala žalobkyňa mesačne tiež prídavok na dieťa 12 x 23,10 eur. Netto príjem žalovaného zo zamestnania je podľa potvrdenia o príjme, vystaveného jeho zamestnávateľom za obdobie 9/2012 do 12/2012 nasledovný: 9/2012 - 3.118,99 eur, 10/2012 - 3.110,92 eur, 11/2012 - 3.050,12 eur a 12/2012 - 10.466,30 eur. Netto príjem žalovaného zo zamestnania je podľa potvrdenia o príjme, vystaveného jeho zamestnávateľom za obdobie 1/2013 do 12/2013 nasledovný: 1/2013 - 2.942,98 eur, 2/2013 - 3.855,81 eur, 3/2013 - 2.925,80 eur, 4/2013 - 2.788,65 eur, 5/2013 - 3.131,32 eur, 6/2013 - 2.874,04 eur, 7/2013
- 2.942,09 eur, 8/2013 - 3.171,74 eur, 9/2013 - 2.947,26 eur, 10/2013 - 3.092,20 eur, 11/2013 - 3.190,51 eur a 12/2013 - 5.230,75 eur.
23. Z uvedeného vyplýva, že v mesiacoch 9/2012 a 10/2012 mala žalobkyňa (v tom čase na materskej dovolenke) priemerný mesačný príjem 217,24 eur a žalovaný 3.114,95 eur. Tu odvolací súd uvádza, že i bez podrobného porovnávania životnej úrovne žalobkyne a žalovaného je s prihliadnutím na ich vyššie uvedené súdom prvej inštancie správne ustálené majetkové pomery a výdavky bez akýchkoľvek pochybností namieste záver, že ich životná úroveň nebola ani len približne rovnaká, pretože pri starostlivosti o domácnosť (každý z nich o svoju, keďže žili oddelene) a uspokojovaní svojich životných potrieb je už len vzhľadom na ich príjmy úplne zjavná disproporcia v ich životnej úrovni a životná úroveň žalovaného bola v tomto období neporovnateľne vyššia. Ak totiž žalobkyňa mala k dispozícii na bývanie, stravu a iné základné životné potreby mesačne sumu 217,24 eur, i v prípade, že by za bývanie nič neplatila, mohla z tejto sumy vyžiť len v prípade, ak znížila svoje odôvodnené potreby na úplné minimum. Vzhľadom na takúto výšku jej príjmu a výdavkov v tomto období, a na výšku príjmu žalovaného (priemer 3.114,95 eur) a jeho výdavkov, z ktorých je zrejmé, že sa nijak obmedzovať nemusel, nepovažuje odvolací súd za potrebné ďalej dôvodiť ohľadom životnej úrovne strán, keďže zjavný hrubý nepomer v ich životnej úrovni je zrejmý aj laikovi. Určenie manželského výživného 150 eur mesačne za toto obdobie je nepochybne opodstatnené, keďže žalovaný si voči žalobkyni, v tom čase jeho manželke, vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 71 Zákona o rodine, neplnil. Odvolací súd si dovolí nad rámec uvedeného vysloviť tiež záver, že za toto obdobie mesiacov september a október 2012 by bolo odôvodnené aj manželské výživné vo vyššej, a to žalobkyňou požadovanej výške 300 eur, avšak žalobkyňa odvolanie voči zamietajúcemu výroku rozsudku nepodala. V každom prípade však s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý určil manželské výživné 150 eur súhlasí.
24. Za obdobie, kedy už bola žalobkyňa zamestnaná (11/2012 - 12/2013) bol jej priemerný mesačný príjem (spolu s vyššie uvedenými PR a P) 747,37 eur. Za rovnaké obdobie (11/2012 - 12/2013) bol priemerný mesačný príjem žalovaného 3.757,82 eur. I keď právna zástupkyňa žalovaného na odvolacom pojednávaní nesúhlasila s ustálením priemerného mesačného príjmu žalovaného vo výške 3.700 eur s odvolaním sa na to, že jeho príjmy sú v spise zdokladované, odvolací súd uvádza, že pri ustálení jeho priemerného mesačného príjmu, ako aj priemerného mesačného príjmu žalobkyne, vychádzal práve a striktne z dokladov o príjme, ktoré strany doručili do spisu. Jej námietka je preto neopodstatnená. Odvolací súd ďalej konštatuje, že po tom, čo žalobkyňa nastúpila do zamestnania a dosahovala z neho príjem, zmenila sa aj jej životná úroveň v porovnaní s časom, kedy bola na materskej dovolenke a okrem rodičovského príspevku a prídavku na dieťa nemala žiadny príjem. Aj za toto obdobie žiadala
žalobkyňa priznať manželské výživné vo výške 300 eur mesačne a súd prvej inštancie určil výživné vo výške 150 eur mesačne. Vzhľadom na závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení (v ktorom súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal tým, že žalobkyňa požadovala rovnaké výživné za dobu, kedy bola na materskej dovolenke, a za dobu, kedy už bola zamestnaná, čo ničím nezdôvodnila), žalobkyňa doplnila zdôvodnenie požadovaného výživného, keď vysvetlila, že v čase podania návrhu na určenie manželského výživného na súd už vedela, že sa za dva mesiace zamestná, čo zohľadnila aj v požadovanej výške výživného. Odvolací súd tento jej argument prijal, pretože je logický a pochopiteľný. Naviac, v konaní o určenie manželského výživného je potrebné zistiť skutočný stav, čo aj urobil, a po porovnaní životnej úrovne oboch strán v období, kedy obaja pracovali a dosahovali príjem, prijal rovnaký záver ako súd prvej inštancie, že životná úroveň žalobkyne a žalovaného nebola ani približne rovnaká, a že životná úroveň žalovaného (i po prihliadnutí na jeho špecifické potreby) bola podstatne vyššia. Preto je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení manželského výživného vo výške 150 eur mesačne za uvedené obdobie (kedy obe strany dosahovali príjem zo zamestnania) správne a aj spravodlivé.
25. Ako ustálil už súd prvej inštancie a odvolací súd následne v odvolacom konaní, žalovaný mal v rozhodnom období (podľa jeho vyjadrenia) mesačné výdavky za: náklady na bývanie 349 eur (keď platil všetky náklady za dom aj za svojich rodičov), osobná spotreba 1.094 eur (v odvolaní špecifikoval oblečenie 95 eur, obuv 35 eur, nákupy na údržbu domácnosti 150 eur, stravovanie 234 eur, doprava - strhávaná priamo zo mzdy na auto na súkromné použitie 270 eur, prevencia pred chorobami - výživové doplnky a pod. 120 eur, rehabilitácia 95 eur, kozmetika 25 eur, mobil a bankové poplatky 20 eur, nepredvídateľné výdavky 50 eur), hypotéka 1.094 eur, úver fondu rozvoja bývania 55 eur, výživné na Hanku 151 eur, výdavky pre O. v mieste bydliska (hračky, oblečenie, obuv) 80 eur, životné poistenie spolu s O. 60 eur, ostatné nehnuteľnosti (energie a údržba) 200 eur, ostatné nehnuteľnosti - investície 415 eur. Ostatné výdavky teda uviedol vo výške 2.055 eur + 1.094 eur osobná spotreba + 349 eur za bývanie, spolu 3.498 eur. Keďže jeho priemerný mesačný príjem bol v rozhodnom období ustálený na 3.757,82 eur, odvolací súd konštatuje, že zostáva 259,82 eur, nezahrnutých do deklarovaných výdavkov.
26. Ako ustálil už súd prvej inštancie a odvolací súd následne v odvolacom konaní mesačné výdavky žalobkyne odkedy začala pracovať boli (podľa nej) za: bývanie 150 eur, stravu 150 eur, oblečenie a obuv 40 eur, mobil 15 eur, lekárska starostlivosť 25 eur, iné 70 eur (cestovné lístky, kozmetika, voľnočasové aktivity), spolu cca 450 eur, a výdavky na O. (hračky, oblečenie, obuv) 70 eur, lekárska starostlivosť 25 eur, strava 100 eur, voľnočasové aktivity 20 eur, škôlka 345 eur. Jej priemerný mesačný príjem (spolu s vyššie uvedenými PR a P) predstavuje 747,37 eur.
27. Na O. dostávala žalobkyňa od žalovaného výživné vo výške 150 eur mesačne, preto odvolací súd považoval ňou deklarované nevyhnutné výdavky na O. do výšky 150 eur za pokryté výživným. Ustálil, že žalobkyňa zabezpečovala starostlivosť o maloletú osobne (do toho patrí aj zabezpečenie jej bývania) a žalovaný finančne. Náklady žalobkyne na škôlku vyhodnotil odvolací súd za odôvodnené, oprávnené a v prospech maloletej (v rozhodnom čase žalovaný na škôlku neprispieval). Žalobkyňa deklarovala za hračky, oblečenie a obuv pre Hanku 70 eur mesačne, žalovaný deklaroval za hračky, oblečenie a obuv pre Hanku 80 eur mesačne, čo je čiastka u oboch približne rovnaká. Žalovaný si platil životné poistenie spolu s Hankou 60 eur mesačne, žalobkyňa si to z jej príjmu vzhľadom na jeho výšku a jej výdavky podľa názoru odvolacieho súdu dovoliť nemohla.
28. Keďže majetkové pomery ohľadne nehnuteľností v BSM ustálil súd prvej inštancie správne, žiadna zo strán nemala námietky (nebolo to ani obsahom odvolania žalovaného), odvolací súd si ním zistený skutkový a skutočný stav osvojuje. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia o príjmoch a výdavkoch žalobkyne a žalovaného ustálil zásadný nepomer v ich životnej úrovni. Prihliadol na to, že žalovaný dosahoval oveľa vyšší príjem ako žalovaná, preto považoval za predpokladu väčšieho vypätia síl na dosiahnutie uvedeného príjmu v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ním deklarované (i keď dôkazmi nepreukázané) mesačné výdavky za regeneráciu - rehabilitáciu vo výške 95 eur za odôvodnené. Vzhľadom na prekonanie onkologického ochorenia vyhodnotil odvolací súd aj jeho výdavky na prevenciu pred chorobami - výživové doplnky a pod. vo výške 120 eur mesačne (i keď nepreukázané) za opodstatnené. Avšak i keď vzal do úvahy tieto oprávnené výdavky žalovaného, nepomer v jeho životnej úrovni a v životnej úrovni žalobkyne je zjavný. I keď žalobkyňa nepreukázala listinným dôkazom jej náklady na bývanie vo výške 150 eur mesačne, ktorými prispievala jej rodičom za to, že môže bývať spolu s nimi v ich byte, odvolací súd ich má za preukázané už jej výpoveďou, ktorú vyhodnotil za dôveryhodnú, pretože ide o výdavok, ktorý je v spoločnosti úplne bežný a niet dôvodu o ňom pochybovať.
Na druhej strane žalovaný deklaroval výdavky na bývanie v rodinnom dome jeho rodičov vo výške 349 eur a tieto vynakladal aj za nich (dôvodiac, že si to nemôžu dovoliť). Takúto možnosť, teda podporovať svojich rodičov úhradou všetkých ich nákladov za ich bývanie v ich byte, žalobkyňa nemala. Rovnako nemala k dispozícii auto na súkromné použitie za 270 eur mesačne, a ani takúto sumu, ktorú by mohla na vozenie sa autom vynaložiť. Nepomer je aj v nákladoch, ktoré si strany mohli dovoliť mesačne vynakladať na oblečenie a obuv, žalovaný 130 eur a žalobkyňa len 40 eur, na nákupy na údržbu domácnosti, žalovaný 150 eur, žalobkyňa na to prostriedky nemala. Žalovaný mal na „nepredvídateľné výdavky“ mesačne sumu 50 eur, žalobkyňa nič. Žalovaný mal teda dostatok prostriedkov na všetky svoje osobné potreby v nepomerne vyššej čiastke ako žalobkyňa, mal na rozdiel od žalobkyne k dispozícii auto a mohol zaň platiť, na rozdiel od žalobkyne mohol hradiť všetky výdavky na bývanie pre svojich rodičov, mal mesačnú rezervu na nepredvídateľné výdavky a z ním deklarovaných výdavkov (po odpočítaní nákladov na úvery a iných výdavkov na nehnuteľnosti) mu dokonca zostali ešte financie vo výške 259,82 eur mesačne. Je potom namieste záver o rozdielnej životnej úrovni žalobkyne a žalovaného, keď životná úroveň žalovaného bola v rozhodnom období nepomerne vyššia. Určenie manželského výživného vo výške 150 eur mesačne je odôvodnené a odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie súhlasí. Keďže samotný výpočet žalobkyni prisúdenej sumy nebol v odvolaní žalovaným namietaný a je aj matematicky správny, odvolací súd si ho osvojuje a odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti.
29. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil za nedôvodné. Ním v odvolaní prezentované výpočty a tabuľky, z ktorých by malo vyplývať, že žalobkyňa mala platiť v rozhodnom čase výživné jemu, hodnotí odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené závery, ktoré prijal, za nesprávne, demagogické a absurdné a nepovažuje za potrebné sa k nim vyjadrovať.
30. Po preskúmaní rozhodnutia o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal, odvolací súd konštatuje, že i keď aplikoval nesprávne ust. § 255 C.s.p., jeho rozhodnutie je v súlade s ust. § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (ak tento zákon neustanovuje inak, čo nebol prípad posudzovanej veci). Preto jeho rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán správne.
31. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 55 C.m.p. a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže to považoval vzhľadom na okolnosti prípadu (za úplne jednoznačného skutočného stavu veci zdráhanie sa žalovaného zaplatiť vzhľadom na jeho vysokú životnú úroveň pomerne nízke manželské výživné žalobkyni), za spravodlivé. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.)
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).