Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/115/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom v C. D., C. XXX/XX, zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s. r. o. so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.000 EUR s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 10. mája 2023, č. k.: -158, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000 EUR a v treťom výroku, ktorým rozhodol o trovách konania, p o t v r d z u j e. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 000 EUR do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti sa žaloba zamieta. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 2.000 EUR do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.“ 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 24. 04. 2022 domáhal zaplatenia 5.000 EUR ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobu odôvodnil porušením práva Európskej únie (EU) k jeho ujme. Jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru SR pravidelne prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Poukázal na rozhodnutia súdneho dvora EU, ktoré potvrdzujú, že pracovný čas v pohotovostnej službe zahŕňa čas, kedy je pracovník fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a je mu k dispozícii. Tvrdí, že zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle práva EU a že uvedené pochybenia spôsobujú škodu príslušníkom hasičského zboru, ktorú si môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Argumentoval tým, že pracovník má právo, aby v členskom štáte EU jeho priemerný týždenný čas neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V danom prípade nezapočítavanie pracovnej (služobnej) pohotovosti má za následok, že pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k porušovaniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b/ smernica 2003/88/ES. Boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti žalovaného za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Poukázal na judikát ESD vo veci C-429/09, ktorý potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov a rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky: cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, porušenie

je dostatočné závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Podľa judikatúry ESD pod škodou treba rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES rešpektovaný. Vzhľadom na procesnú absenciu tak úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t. j. priznať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Primeranosť takto poskytovanej náhrady by mala zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žiadal žalobu zamietnuť, pretože podľa jeho názoru štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Argumentoval, že úlohy príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno bez pochybností subsumovať pod pojem “osobitné činnosti služieb civilnej ochrany” v zmysle článku 2 ods. /EHS. Žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, pretože ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného. Taktiež vzniesol námietku premlčania, pretože k podaniu žaloby došlo až v apríli 2022, teda viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv. Poukázal na článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorého je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Tvrdil, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, ani že by existovala škoda v priamej príčinnej súvislosti s čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Podľa žalovaného žalobca tiež neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a nejasne stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. Zdôraznil, že žalobca neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, čím nebolo možné zamedziť prípadný vznik ujmy alebo obmedziť jej rozsah. Za dôležité považoval zohľadniť vplyv pandémie COVID-19 a s tým súvisiace opatrenia pri posúdení referenčných období január 2020 - december 2021. Argumentoval, že je potrebné preukázať, či skutočne u žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Určenie požadovanej výšky nemajetkovej ujmy 5.000 EUR považoval za neprimerané a zdôraznil, že žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Tiež navrhol zastaviť konanie vzhľadom na jeho námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a námietku premlčania. Ak by sa s týmito námietkami súd nestotožnil, navrhol žalobu zamietnuť. 4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v základe je nárok dôvodný, žalobe ale nevyhovel v celom rozsahu, pokiaľ ide o požadovanú výšku finančného zadosťučinenia. Aplikoval predovšetkým a , pretože slovenský právny poriadok nemá osobitnú úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady škody. Dospel k záveru, že má právomoc vec prejednať a rozhodnúť, pretože prednosť má úniové právo pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom súdu vyplýva povinnosť vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, čím je daná právomoc súdu posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ ako aj právomoc v prípade zistenia nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, ktorá odporuje právu EÚ. V rozhodovanej veci ide o súkromnoprávny spor fyzickej osoby, hasiča, so Slovenskou republikou, ktorú zastupuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES zákona o hasičskom záchrannom zbore. 5. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vznesenú žalovaným súd považoval za nedôvodnú, lebo za dodržiavanie, rešpektovanie zabezpečenie dodržiavania práva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ, keď v danej veci je to Slovenská republika. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej „SD EÚ" tiež „ESD“) Vo veci C-429/09, Fuß, podľa ktorého v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 ES. Žalovaný, Slovenská republika, ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne uplatnil nárok voči Slovenskej republike. Z tohto dôvodu považoval žalovaného, ako je označený v žalobe, sa pasívne vecne legitimovanú stranu sporu.

6. K vznesenej námietke premlčania žalovaný poukázal na , pričom dospel k záveru, že námietka nie je dôvodná, pretože náhrada bola uplatnená v paušálnej výške 5.000 EUR za obdobie troch rokov pred podaním žaloby, t. j. od 24. 4. 2019 do 23. 4. 2022. 7. K námietke, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského záchranného zboru, uviedol, že je nedôvodná s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ, ktorý ustálil, že Smernica 2003/88/ES v rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer, v ktorom SD EÚ ustálil, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl. 2 ods. /EHS bola prijatá za účelom riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, prípadne situácia osobitého rozsahu, napr. katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda žalovaným namietaná výnimka podľa daného článku je podľa názoru SD EÚ aplikovateľná len na výnimočné situácie, teda katastrofa, atentát, veľká havária, nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach tak, ako je tomu v tejto veci. 8. Súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalovaného, v ktorej odkazuje nestotožnil, pretože z judikatúry SD EÚ nevyplynulo, že by Covid-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ako sú prírodné a technologické katastrofy, veľké havárie, ktoré by vyžadovali prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, bezpečnosti spoločnosti, ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidlá v zmysle Smernice 2003/88/ES. Súd konštatoval, že síce ide o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na to, že nejde o profesiu nasadenú „v prvej línii“ na ochranu životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby, ako je tomu napr. pri odvracaní katastrof, či havárií veľkého rozsahu. 9. Súd nemal za sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby. Sporné bolo, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, teda či sa do o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenie čl. 6 písm. b) uvedenej smernice o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov. Súd mal preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času, keďže do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bola zarátaná len časť reálne odpracovaných hodín. Súd dospel k záveru, že v žalovanom období u žalobcu dochádzalo k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že vo viacerých prípadoch priemerný týždenný pracovný čas u žalovaného je aj vyše 50 hodín. Výpočet žalovaného, podľa ktorého počet hodín týždennej pracovnej doby hasiča bol 47,84 hodín, nepovažoval za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ, pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, prípadne služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez prihliadnutia na judikatúru SD EU, v zmysle ktorej pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ podľa Smernice nemožno vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva, ktoré treba definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice, ktorými je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie C - 518/15. Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože iba takýto výklad je v súlade s čl. 2 Smernice 2003/88/ES. 10. Zdôraznil priamu aplikovateľnosť úniového práva, poukázal na bod 14 rozsudku SD EÚ vo veci 106/77, Simmenthal. tzn., že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor tiež zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu, v medziach svojich právomocí povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s úniovým právom. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna a členský štát sa tejto povinnosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť. Tiež poukázal na SR, z ktorého priamo vyplýva povinnosť dodržiavať úniové právo. 11. Podstatnou otázkou vo veci bolo vyriešenie toho, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov, hasičov. Táto otázka bola riešená SD EÚ rozsudku už spomenuté veci C-429/09, Fuß, v ktorom bol vyslovený záver, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88ES. V dôsledku toho právo Únie bráni

vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice. V tejto súvislosti tiež poukázal na ďalšie rozhodnutia SD EÚ, a to C-437/05 Vorel, Pfeiffer, C-397/01. Súd prvej inštancie na základe uvedenej judikatúry SD EÚ dospel k záveru, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku, treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, zdôraznil, že čl. 6 písm. b) uvedenej smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré má osobitný význam a má mať z neho prospech každý pracovník, teda je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Je výslovne stanovené, že 48 hodinová hranica za priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 uvedenej smernice nemožno odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov. Súdny dvor tiež rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. 12. Súd prvej inštancie riešil otázku, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku. Zaoberal sa znením ust. § 85 zákona č. 315/3001 Z. z., ako aj § 86 ods. 2 tohto zákona. Súd sa stotožnil s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná povinnosť nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná povinnosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s úniovým právom. Ustanovenie upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas a ustanovenie tohto zákona tiež uvádza, že štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa . Táto právna kvalifikácia sa premieta do spôsobu finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu, keď Zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho ods. 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná štátnej službe. 13. V zmysle záverov rozsudkov SD EÚ hodnotil aj zásady, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ, pričom dospel k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky, pri splnení ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t. j., že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva jednotlivcom práva, preto prvá podmienka bola splnená, pokiaľ ide o cieľ právnej normy Únie. Tiež bola splnená druhá podmienka, že došlo k porušeniu práva Únie, ktoré bolo dostatočne závažné. Táto podmienka je splnená vtedy, ak porušenie je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, z ktorej jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle je Smernice 2003/88/ES. Súd mal preukázané, že žalobca v spornom období pracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) uvedenej smernice, teda ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora. Vo vzťahu k tretej podmienke, teda že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a vzniknutou škodou, dospel k záveru, že táto príčinná súvislosť existuje, pretože škoda vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením u neho dodržaný. Z uvedených dôvodov považoval nárok čo do základu za dôvodný. 14. K výške uplatnenej náhrady škody uviedol, že úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, iba úpravu, podľa ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca sa domáhal ujmy nemajetkovej povahy (a v dôsledku straty času odpočinku). V právnom poriadku Slovenskej republiky je najbližšia právna úprava v a . 15. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd poukázal na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá ani

z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Judikatúra SD EÚ zohľadňuje, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je treba zabrániť tomu, aby zamestnávateľ mal možnosť ho v jeho právach obmedzovať, preto nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity, pričom poukázal na závery rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09 Fuß. Z týchto dôvodov nemožno v konaní či nekonaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Súd prvej inštancie poukázal na , podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Nevyžaduje sa tak zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti, môže však ísť aj o iné vážne dôsledky na osobnostných právach dotknutého jedinca. 16. Žalobca nárok na náhradu škody spojil s odňatím práva na odpočinok so zásahom do voľného času, preto súd posúdil jeho nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/ES, z textu ktorej vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozhodnutia práce nespôsobia úraz sebe, prípadne spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života aj práva na ochranu jeho zdravia, preto mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Prihliadol na to, že ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a peňažná náhrada prestavuje odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Súd za primeranú sumu považoval sumu 2.000 EUR pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu, pričom uviedol, že ani samotný žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo jeho zdravotnom stave. Avšak uviedol, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať a regenerovať sily, teda nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým právom priznané právo na odpočinok a zotavenie. Toto právo na odpočinok bolo u neho niekoľko rokov porušované. Žalobu o sumu 3.000 EUR ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa . Na žiadosť žalovaného súd určiť dlhšiu lehotu na plnenie. 17. Proti rozsudku okresného súdu vo výrokoch I. a III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa , a . Namietol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež namietol právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do prevzatý nesprávne. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovaného tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti. Žalovaný tiež namietol svoju pasívnu legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do , musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania zákona so smernicou. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom) rozlišovať. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru súd

prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť tejto smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. 18. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiach dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Tak isto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaný mal za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Zdôraznil, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. 19. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme bolo taktiež nevyhnutné, aby súd zdôraznil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa , resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo i vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný mal tak za to, že v súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. 20. Žalovaný odvolaním tiež napadol výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. V kontexte svojho odvolania uviedol, že s názorom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje, podľa jeho názoru žalobca nesprávne uplatnil nárok, v danom prípade ide o nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že ak by odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného, výrok o trovách konania musí byť zmenený v prospech žalovaného. Preto žiadal priznať náhradu trov konania. 21. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného k námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade (C-397/01, bod 53). Poukázal na rozhodnutie C-518/15, bod 27, kde ESD rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Tieto závery sú potvrdené samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo Smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto

služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu podľa článku 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K nesprávnemu prebratiu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že táto smernica bude transponovaná do o Hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Prekročením služobného času hasičov dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. V tejto súvislosti žalobca poukázal na transpozíciu č. 2 ods. 1 smernice, ako aj služobnú pohotovosť hasičov a služobnú dobu. Svoje tvrdenia podoprel aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie ohľadne právneho režimu pracovnej pohotovosti pracovníkov, najmä vo veci C-429/09 G. Fuß a vo veci C-437/05 J. Vorel. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES z dôvodu, že za súčasnej pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a 2 smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného času požadovaného článkom 6 písm. b) smernice. Porušenie ustanovení zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením únijného práva žalobcovi, ak tento si ju uplatnil pred okresným súdom. Následne žalobca poukázal na náležitosti nahradzovanej škody, povahu a definície vzniknutej škody a vo vzťahu ku konaniu o náhradu škody spôsobenej porušením únijného práva žalobcu pred slovenským súdom uviedol, že takýto nárok na náhradu vzniknutej škody podľa únijného práva možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje , pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo i vážnosti v spoločnosti („najmä“). Ust. totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (poukaz na rozsudok NS ČR ). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 22. Žalovaný v replike zo dňa 14. 07. 2023 zdôraznil, že predmetom sporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok okresného súdu žalovaný nepovažuje za správny. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a taktiež všetkých predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Opätovne navrhol rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 23. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil. 24. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Odvolací súd tak po preskúmaní veci na základe uplatnených odvolacích dôvodov žalovaným dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, na ktoré aplikoval relevantné právne normy a tieto aj správne vyložil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s daným rozhodnutím aj jeho odôvodnením a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledujúce argumenty. 26. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu služby v Rimavskej Sobote výpisom z dochádzkového systému aj z prehľadu odpracovaných hodín za obdobie apríl 2019 až marec 2022 preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia. Okresný súd mal preukázané, že žalobca vo viacerých referenčných obdobiach odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, lebo do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol započítaný len čas reálne odpracovaných hodín. 27. Žalovaný napadol odvolaním rozsudok okresného súdu z dôvodov podľa , a .

28. Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že písm. d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 29. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. z 05. 11. 2019 vyslovil názor, že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Nakoľko žalovaný podľa žiadnym spôsobom nekonkretizoval vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený odvolací dôvod nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa tak zaoberal iba odvolacími dôvodmi žalovaného v zmysle a . 30. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do prevzatý nesprávne a že nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného nestotožňuje. 31. Podľa súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 32. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. 33. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad so Smernicou 2003/88/ES. 34. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v prípade dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 35. Podľa , služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 prvá veta zákona, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. 36. Podľa a služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 37. Podľa služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času.

38. Z citovaných ustanovení vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. tak jednoznačne v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia a , a a boli prakticky v totožnom znení súčasťou už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení s účinnosťou od 01.04.2009. Podľa dôvodovej správy k dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. s účinnosťou od 01.01.2012 sa v ustanovení zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (referenčné obdobie). 39. Ohľadne námietky žalovaného, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vychádzať nielen zo samotného znenia Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry SD EÚ, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07. 07. 2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom určitým rizikám. Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). 40. Odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, je tak nedôvodná. Bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo práva Únie, ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné

započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada ( ). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa preto vzťahuje aj na žalobcu. 41. Odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Tento článok sa vzťahuje len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý neumožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES). 42. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie, vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie sú splnené, pretože: článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na záver o porušení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov ( druhá veta ), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09). 43. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život ( ), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky

tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123). 44. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48 hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa veta prvá ), v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES v spojení s článkom 2 bod 1 Smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. 45. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §-13 nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (Čl.82 Nariadenia EU č. 2016/679). Pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch ( o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). 46. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v a sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (Rozsudok NS ČR sp. zn. ). 47. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil, na základe akých skutočností priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu, k akej závažnej ujme došlo u žalobcu v dôsledku porušenia jeho osobnostných práv, a preto správne rozhodol, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom z požadovanej sumy 5.000 EUR priznal sumu 2.000 EUR, a to za 3 roky, od 24. 4. 2019 do 23. 4. 2022. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Odvolací súd vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu potvrdil rozsudok okresného súdu v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.000 EUR ako aj v závislom treťom výroku o náhrade trov konania. O trovách konania okresný súd rozhodol vzhľadom na úspech žalobcu podľa , kedy rozhodnutie o výške

plnenia záviselo od úvahy súdu, preto procesný úspech posudzoval len vo vzťahu výsledku sporu. Čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti nemá vplyv na plný úspech žalobcu sporu z priznanej sumy (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 08. 02. 2017). Preto odvolací súd námietky žalovaného k rozhodnutiu o trovách konania nepovažoval za dôvodné, naviac, žalovaný ich viazal k svojmu odvolaniu, v ktorom predpokladal, že bude úspešný. 48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , a , keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 49. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.