Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-166-2017.pdf
PDF · 148.97 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/166/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu : Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 351 026, so sídlom Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, proti žalovanému : N. J., W..: XX.XX.XXXX, F. A. XXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie 8.618,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 11Csp/56/2017 - 113 zo dňa 08.09.2017, jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III..
II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.444,88 Eur, kapitalizované úroky z omeškania vo výške 146,21 Eur, s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.444,88 Eur od 31.1.2017 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 100 Eur počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok pri omeškaní s plnením čo i len jednej splátky, v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 84% s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 24.04.2013 úverovú zmluvu pod č. 30895546/7930, ktorou žalobca k zmluve o stavebnom sporení s cieľovou sumou 10.000,- Eur poskytol žalovanému medziúver 10.000,- Eur s úrokovou sadzbou 6,99% p.a. na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Listom zo dňa 20.05.2013 vyzval žalovaného na úhradu mesačnej splátky od 01.06.2013 vo výške 106,- Eur. Z výpisov z účtu vyplýva, že žalovaný uhrádzal sumu 106,- Eur mesačne od 12.06.2013 do 26.04.2016. Neskôr (ale to až po zosplatnení úveru) uhradil 4 splátky po 106,- Eur dňa 28.9.2016, 17.10.2016, 15.11.2016 a 30.1.2017. Listom zo dňa 24.08.2016 žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok vo výške 323,84 Eur do 15.09.2016 s upozornením na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru. Keďže žalovaný na túto výzvu (ktorú ako sám potvrdil prevzal) nereagoval, žalobca listom zo dňa 27.09.2016 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru. Bolo opätovne žalovanému doručené 04.10.2016. Považoval za dôvodné žalobe vyhovieť v prevažnej časti, pokiaľ ide o istinu s výnimkou poplatkov za upomienky, ktoré žalobca si vyúčtoval vo výške 174,- Eur, za jednu upomienku 15,- alebo 19,- Eur. Žalobca v súlade so zmluvnými podmienkami a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka úver predčasne zosplatnil ku dňu 27.09.2016. K tomuto dňu vyčíslil svoju pohľadávku na 9.042,88 Eur a keďže neskôr žalovaný uhradil ešte 424,- Eur, túto sumu odpočítal z istiny a predmetom žaloby sa tak stala suma 8.618,88 Eur. Žalovaný toto zúčtovanie nespochybnil,
okrem poplatkov za vedenie účtu a za upomienky. Ako však vyplýva z vyjadrenia žalobcu z 22.08.2017 žalovanému boli účtované poplatky za vedenie úverového účtu len do účinnosti zákona č. 132/2013 Z.z. vo výške 42,- Eur a za ďalšie obdobie boli účtované poplatky už len za vedenie sporiteľského účtu vo výške 48,- Eur celkovo.
3. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovenia § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 5, 9, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; § 497 Obchodného zákonníka; § 7 ods. 5 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom od 10.06.2013.
4. Súd prvej inštancie však nepriznal poplatky za upomienky vo výške 174,- Eur a konštatoval, že typické totiž pre každú spotrebiteľskú zmluvu je, že musí byť transparentná. Poplatok za upomienky nevyplýva zo zmluvy. Poplatky za upomienky sú síce uvedené v sadzobníku poplatkov, ale v iných sumách ako ich žalobca účtoval žalovanému podľa výpisov z účtu. Uvedené poplatky majú vyslovene sankčnú povahu a navyše sú neprimerane vysoké. Svojou podstatou predstavujú zmluvnú pokutu v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, ktorá však musí byť dohodnutá písomne. Preto uvedenými poplatkami žalobca vlastne obchádza ustanovenie § 544 Občianskeho zákonníka, čo je neprípustné. Zmluvnú pokutu totiž by mohol súd moderovať. Navyše pre spotrebiteľský právny vzťah vychádzajúc aj z európskej judikatúry je typická tzv. teória skutočného plnenia, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľ má platiť len za skutočne dodanú službu. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (rozsudok súdneho dvora EÚ C26/13, Arpád Kásler, Hajnalka Káslerne Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt z 30. apríla 2014, bod 58). Spomínaný princíp je už zakomponovaný aj v citovanom ustanovení § 53 ods. 4 písm. v/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré požaduje od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie preto nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie poplatkov za upomienky vo výške 174,- Eur.
5. Za nedôvodný považoval súd prvej inštancie aj nárok na zmluvné úroky po zosplatnení úveru. V tomto smere v celom rozsahu súd poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove 6Co 190/2014 zo dňa 30.06.2015, s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil a ktorého odôvodnenie bližšie citoval. Na podporu svojho názoru zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Obo 143/98, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd zdôraznil, že dohodnuté úroky z poskytnutých úverových prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Podobne poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktoré sa týkalo odmietnutia sťažnosti veriteľa voči rozsudku Krajského súdu v Prešove 1Co/30/3012-145 zo dňa 30.5.2012, ktorý nadväzoval na rozsudok Okresného súdu v Prešove č.k. 29C/131/2011-127. Súdy totiž v týchto rozsudkoch vyslovili názor, že pri zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu v podobe úrokov z úveru a úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami. Ústavný súd pritom nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie súdu bolo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel na právo na súdnu ochranu. Preto bola sťažnosť odmietnutá. Napokon vo veci toho istého žalobcu bol totožný právny záver vyslovený aj v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 15Co/493/2016 zo dňa 15.2.2017. Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi nárok len na úroky z omeškania v rozsahu ich uplatnenia s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
6. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 5% ročne a v uplatnenom rozsahu od 28.9.2016. Uvedený deň však žalovaný zaplatil žalobcovi splátku 106 Eur, to znamená, že pohľadávka žalobcu v tom čase činila 8.762,88 Eur (9.042,88 - nepriznaných 174 Eur za upomienky - splátka 106 Eur). Vzhľadom na to, že žalovaný uhradil ďalšie 3 splátky po 106 Eur v dňoch 17.10.2016, 15.11.2016 a 30.1.2017 súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania po odpočítaní týchto splátok tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobca žiadal priznať istinu 8.618,88 Eur, kapitalizované zmluvné úroky 213,12 Eur a napokon zmluvné úroky 6,99% ročne za obdobie od 31.01.2017 a tie ku dňu rozhodovania súdu možno
kapitalizovať na sumu 364,77 Eur. Celkovo teda žalobca uplatnil nárok na 9.196,77 Eur, súd však priznal len 8.444,88 Eur, čo predstavuje úspech v podiele 92%, neúspech 8% a preto podľa zásady pomeru úspechu strany v spore žalobcovi prislúcha nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84%. Súd prvej inštancie totiž nezistil žiadny dôvod na aplikáciu § 257 C.s.p..
8. Napokon súd prvej inštancie priznal žalovanému plnenie v splátkach, čo vyplýva z § 232 ods. 3, 4 C.s.p.. Súd prvej inštancie zohľadnil sociálnu situáciu žalovaného. Odôvodnil to tým, že je slobodný bez vyživovacej povinnosti a určenú výšku splatok považoval za primeranú vzhľadom k jeho sociálnej situácii.
9. Proti tomuto rozsudku v proti výrokom II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v jeho napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 174,- Eur, úrok vo výške 213,12 Eur, úrok vo výške 6,99 % p.a. zo sumy 8.618,88 Eur od 31.01.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 174,- Eur od 31.01.2017 do zaplatenia a prizná žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Záver prezentovaný súdom prvej inštancie nemá v citovaných rozhodnutiach oporu ani pri krajne extenzívnom výklade. Uviedol, že Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. 40bo/143/1998 (rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe pod c. 43/2000), ako odvolací súd, nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania. Práve naopak, predmetom odvolacieho konania bolo právne posúdenie, či veriteľovi možno priznať úroky z omeškania pri omeškaní dlžníka so splatením zmluvných úrokov, kde najvyšší súd dospel k pozitívnemu záveru. Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 476/2012 odmietol sťažnosť sťažovateľky (veriteľa) z dôvodu jej neopodstatnenosti, keďže sporný výklad krajského súdu k otázke úročenia istiny úverovej pohľadávky iba do splatnosti dlhu považoval za ústavne akceptovateľný (str. 12 odôvodnenia). Právne závery v preskúmavanom rozhodnutí krajského súdu boli pritom založené výlučne na predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 40bo/143/1998). Nepresvedčivo pôsobí aj spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.2.2017, sp. zn. 15Co/439/2016. Postup súdu prvej inštancie pri laxnom a nekritickom odkazovaní na „výňatky“ z ratio decidendi identifikovaných rozhodnutí (krajských súdov, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR), a to bez komplexného zohľadnenia skutkových a právnych okolností daného prípadu, považujem za arbitrárny. Argumentácia prvoinštančného súdu sa opiera iba o raritné a s meritom veci nesúvisiace rozhodnutia, ktoré nezohľadňujú ustálený doktrinálny výklad ustanovení § 502 a § 503 ObZ a konštantnú rozhodovaciu prax súdov SR a ČR. Podotkol, že spornosť namietaného právneho záveru v konečnom dôsledku pripúšťa aj Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. 6Co/190/2014. Následne žalobca citoval uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Podľa žalobcu povinnosť dlžníka platiť úroky až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru (v danom prípade medziúveru) veriteľovi potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia krajských súdov v SR, ktorých čiastkovú citáciu vo svojom odvolaní uviedol. Zároveň odkázal aj na ďalšie nedávne rozhodnutia rôznych krajských súdov v SR, z ktorých vyplývajú obdobné právne závery (uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 11 Co/344/2016; uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.8.2016, sp. zn. 43Cob/129/2016; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.2.2016, sp. zn. 19Co/472/2014). Z citovaných ustanovení § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 ObZ nevyplýva, že povinnosť dlžníka platiť úroky je limitovaná splatnosťou úveru. Jazykovým výkladom druhej vety § 503 ods. 3 ObZ možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. To znamená, že simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502 ObZ nie je zákonom vylúčené. Je zrejmé, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré plnia celkom odlišné funkcie. Úrok, ako zmluvne dojednaná cena úveru v zmysle § 502 ObZ za poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi, a úrok z omeškania, ako zákonom predpokladaná sankcia za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku v zmysle § 369 ObZ (resp. § 517 OZ pokiaľ je dlžníkom spotrebiteľ). Legitímnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov po okamžitom zosplatnení úveru vyplýva primá facie zo samotného znenia § 502 a § 503 ObZ, bez potreby duplicitných dojednaní v zmluveb úvere. Okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok. Považuje za absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (častokrát úmyselným nesplatením úveru) mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky (imutatis mutandis R 53/1972). Žalobca bol preto nútený, po opakovanom zaslaní niekoľkých upomienok a neúspešnej výzve na uhradenie dlžných
splátok, vrátane upozornenia žalovaného na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru (list zo dňa 24.8.2016), žiadať o okamžite splatenie celého zostatku úveru v súlade s úverovou zmluvou (či. VIII ods. 3 zmluvy o úvere). Žalobca uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv; straty výhody splátok, a to predčasným zosplatnením úveru. Žiadosťou o okamžité splatenie úveru nedochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy. Žalobca postupoval lege artis, keď žiadal od žalovaného, aby mu vrátil celú sumu z poskytnutého medziúveru (z preukázateľne čerpaných a doposiaľ nezaplatených peňažných prostriedkov), vrátane príslušenstva. Nesplnením uvedenej povinnosti sa žalovaný dostal do omeškania (protiprávny stav, ktorý sám vyvolal). Povinnosť platiť úroky z omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobca nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovaným tak dochádza k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 6,99 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % p.a.. Z uvedeného je názorne zrejmá neakceptovateľnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, a to aj pokiaľ ide o ekonomickú podstatu úveru. K posúdeniu poplatku za upomienku ako neprijateľnej zmluvnej podmienky žalobca v nadväznosti na citované ustanovenia zmluvy o úvere a príslušných obchodných podmienok uviedol, že striktne odmieta nesprávne právne závery prvoinštančného súdu, keďže spoplatnenie upomienok je priamo upravené v čl. Vili ods. 1 zmluvy o úvere („Upomienky na zaplatenie omeškaných splátok sú spoplatnené v zmysle platného sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby.“). Žalobca v konaní predložil súdu sadzobník poplatkov účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, pričom aktuálne sadzobníky poplatkov (podľa ktorých boli účtované žalovanému poplatky za upomienky najprv vo výške 15,- Eur a následne vo výške 19,- Eur) sú štandardne zverejnené na všetkých obchodných miestach žalobcu a sú dostupné pre všetkých klientov banky aj na jeho internetovej stránke. Údajná nevedomosť žalovaného o sporných poplatkoch za upomienky, prezentovaná na pojednávaní dňa 02.06.2017 je preto zavádzajúca a nemôže byť na ťarchu žalobcu. Rovnako sa nemožno stotožniť so záverom súdu o neprimeranej výške namietaných poplatkov. Poplatok za vystavenie upomienky je v bankovej praxi bežne účtovaným poplatkom. Účtuje ho nielen žalobca, ale aj iné banky pôsobiace na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uvádzame, že Národná banka Slovenska v rámci dohľadu na činnosťou bánk doposiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území Slovenskej republiky nenamietla neprimeranosť výšky vyrubovaných poplatkov. Pri posúdení výšky poplatku za upomienku pritom nemožno vychádzať iba z reálnych nákladov spojených s daným úkonom (napr. zaslanie upomienky prostredníctvom pošty). Súd prvej inštancie opomína aj ďalšie aspekty, ktoré sa vo všeobecnosti s vyrubovaním poplatkov za upomienky v bežných spoločenských vzťahoch spájajú. Upomienka bez súčasného postihu v podobe jednorazového paušálneho poplatku za jej vystavenie by nemala požadovaný efekt. Prejavuje sa tým predovšetkým jej preventívna funkcia, ktorá má odrádzať od porušovania dohodnutých povinností. Jej úlohou je zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný splniť konkrétny záväzok riadne a včas, t.j. aby omeškanie so zaplatením dohodnutej splátky úveru bolo pre neho ekonomicky nevýhodné. Opačný názor, ktorý vedie k absolútnemu odbremeneniu spotrebiteľa od úhrady poplatku za upomienku je neprijateľný a znamená spochybnenie funkcií, ktoré má takýto druh poplatku plniť. Dotknutý poplatok za upomienku má svoj právny základ a nie je daný dôvod na to, aby sa nerešpektovala zmluvne dohodnutá vôľa oboch kontrahentov.
10. Žalovaný sa na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako aj súvisiaci výrok o trovách konania.
13. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
14. Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, že vo vzťahu k zamietavej časti výroku rozsudku súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a s osvojením náležitého a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu súd odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva nasledovné:
15. Žalobca v podanom odvolaní namieta neprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).
16. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 24.04.2013 k uzatvoreniu úverovej zmluvu pod č. 30895546/7930, ktorou žalobca k zmluve o stavebnom sporení s cieľovou sumou 10.000,- Eur poskytol žalovanému medziúver 10.000,- Eur s úrokovou sadzbou 6,99% p.a. na rekonštrukciu nehnuteľnosti.
18. Je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
19. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.
20. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
21. Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit).
22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.
23. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
25. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
26. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
27. Správne túto situáciu vyhodnotil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a v závislosti od toho upravil vymáhaný nárok, ktorý je možné priznať žalobcovi a správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru za čas po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania tak, ako to vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98.
28. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005).
29. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.
30. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.
31. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nar.vl. 87/1995 Z.z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá
pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.
32. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru ) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).
33. Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).
34. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru ale inštitúty rôznych sankcii za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním.
35. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu (cenu) za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky nemali meniť. Práve z tohto dôvodu zákonodarca absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere „odmenil“ civilnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú
celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.
36. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
37. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh, čo namieta aj odvolateľ. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom presadzujú rôzne neprimerané nároky veriteľov. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru za hotové) sú odložené platby (napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť, strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad osobitných noriem.
38. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla najmä pri drobných úveroch osoba, ktorá nemá ľahké sociálne postavenie. Je preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom upraveného sankčného mechanizmu (§517 ods. 2 v spojení s n.v. 87/1995 Z. z.). Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.
39. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
40. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl.n. 87/1995 Z z.
41. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd ďalej poznamenáva.
42. Ďalej odvolateľ poukazuje na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu (odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich klientov / dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity spotrebiteľa.
43. Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením je dodávateľ a povaha formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.
44. Vo vzťahu k nákladom spojeným s vymáhaním dlhu, upomienkam, zaplatenia ktorých sa žalobca domáha na základe ust. čl. VIII ods. 1 zmluvy o úvere odvolací súd uvádza, že takéto náklady za upomienky, spracovanie urgencie nemôžu mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mali povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby náklady vo výške 3,30 Eur
až 33,20 Eur sledovali výdavky spojené so spracovaním urgencie, vyhotovením a zaslaním upomienky. Skutočnosti, že výška zmluvne určených poplatkov nekorešponduje s reálnymi nákladmi, ktoré veriteľovi môžu vzniknúť v súvislosti s urgenciami nasvedčuje aj to, že výška poplatkov sa líši v závislosti od toho, o ktorú urgenciu v poradí ide (1. upomienka 3,30 Eur, 2. upomienka 20 Eur). Poplatok za urgenciu, upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
45. Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Dojednaná výška „nákladov“ predstavuje sankciu za nesplnenie dlhu, ide o neprimerane vysoké plnenie a žalobca sa prostredníctvom takéhoto zmluvného dojednania snaží obísť prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady na vymáhanie pohľadávky. Klauzula sa tiež dostáva do rozporu s § 54 ods. 1 v spojení s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňujú priznať vyššie náklady na uplatnenie pohľadávky ako náklady skutočne vynaložené. Keďže zmluvná podmienka, v zmysle ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa náklady za spracovanie urgencie, upomienky predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 5 OZ), veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto podmienky. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal ani výšku nákladov, ktoré mu v súvislosti s urgenciami skutočne vznikli.
46. Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a to podľa § 387 ods. 1 C.s.p..
47. V súvislosti s uvedeným, odvolací súd považuje za vecne správny aj výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, t. j. výrok III., preto bol tiež potvrdený.
48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).