Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-139-2017.pdf
PDF · 102.42 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/139/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o maloletého J. R. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťaťa matky W. U. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v W. na Y. O. Č.. XX zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml. advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 a otca J. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v W. na V. D.. Č.. XXX zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hudákom so sídlom v Humennom na Mierovej ul. č. 87 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 27.1.2017 č.k. 19P 47/2013-320 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom a úprave styku.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril mal. J. R.Y.O. do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach. Otca zaviazal prispievať na výživu mal. J. 50 € mesačne v období od 15.2.2013 do 31.3.2014 a 80 € mesačne od 1.4.2014 do budúcna vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Dlžné výživné za obdobie od 15.2.2013 do 27.1.2017 v sume 1.238,66 € povolil otcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach po 100 € spolu s bežným výživným až do vyrovnania pod následkom straty výhody splátok. Upravil styk otca s maloletým tak, že počas adaptačného obdobia, t.j. počas prvých troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku je otec oprávnený stretávať sa s mal. J. za prítomnosti matky každý utorok v dobe od 16.00 hod. do 17.00 hod. a každý párny kalendárny týždeň v nedeľu v dobe od 15.00 hod. do 17.00 hod. a po uplynutí adaptačného obdobia bez prítomnosti matky každý utorok od 16.00 hod. do 17.00 hod., každý párny kalendárny týždeň v nedeľu v dobe od 10.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že matka je povinná maloletého na styk s otcom riadne a včas pripraviť a odovzdať ho otcovi, otec je oprávnený maloletého v určenom čase prevziať v mieste bydliska matky a povinný v určenom čase ho matke do miesta bydliska vrátiť. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a o trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku proti výrokom o výživnom, dlžnom výživnom a úprave styku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja rodičia.
3. Matka navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok a zaviazal otca prispievať na výživu maloletého 150 € mesačne od 15.2.2013 do budúcna so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k jej rukám, dlžné výživné zaviazal otca zaplatiť k jej rukám do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a upravil styk otca s maloletým každý utorok od 16.00 hod. do 17.00 hod. a v párny týždeň v nedeľu od 15.00 hod. do 17.00 hod. v jej prítomnosti, alternatívne, aby rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prvom rade namietala, že napadnutý rozsudok nespĺňa základné
požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP, a teda odôvodnenie považuje za nedostatočné a nepresvedčivé, čím sa stáva rozsudok nepreskúmateľným. Ďalej uviedla, že bežné výživné 50 € a po nástupe maloletého do materskej školy 80 € mesačne považuje za nesprávne. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že otec síce deklaruje, že je bez príjmu, ale jeho výdavky a životný štýl poukazujú na to, že má príjem, preto bolo nevyhnutné pri určovaní výživného vychádzať z potencionality jeho príjmu, teda z jeho zjavne nevyužitých možností zabezpečiť si príjem aj inou formou, prípadne mimo bydliska s prihliadnutím na to, že otec sa bez dôležitého dôvodu opakovane vzdáva výhodnejšieho zamestnania. Navrhuje preto určiť výživné 150 € mesačne, čo zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca, ako aj odôvodneným potrebám dieťaťa, ktoré má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Zároveň nesúhlasí so splatnosťou dlhu na výživnom v mesačných splátkach po 100 € spolu s bežným výživným, čo neprimerane zvýhodňuje otca dieťaťa. Navrhuje preto, aby súd zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku podľa § 232 ods. 3 CSP, pretože otec vedel o predmete konania od roku 2013 a vedel, že si neplní vyživovaciu povinnosť riadne a včas, preto mu logicky vznikne na výživnom dlh, ktorý bude zaviazaný zaplatiť. Na druhej strane potreby dieťaťa bolo nevyhnutné hradiť priebežne a ona nemala možnosť tieto pravidelné náklady na výživu dieťaťa uhrádzať v splátkach, tak ako to povolil súd prvej inštancie otcovi. Pokiaľ ide o úpravu styku, ktorá sa má realizovať po uplynutí tzv. adaptačného obdobia bez jej prítomnosti, nepovažuje ho za súladný so záujmom maloletého dieťaťa. Otec o maloletého nejaví žiaden skutočný záujem, naposledy ich čakal pred škôlkou deň pred posledným pojednávaním 26.1.2017. Predtým videl otec dieťa u znalkyne v septembri 2016. Odvtedy maloletého ani ju nekontaktoval, nestretli sa, neplatí ani vykonateľné bežné výživné a nejaví o dieťa žiaden záujem. Naproti tomu ona má povinnosť dieťa na styk s otcom, ktorý je pre neho úplne cudzím človekom pripravovať, a to najmä psychicky, pričom následný nezáujem otca o styk je v konečnom dôsledku na ujmu dieťaťa. Trvá na svojej osobnej účasti pri realizácii styku, lebo ona je jediná osoba v živote dieťaťa, ktorej dôveruje a cíti sa pri nej bezpečne, preto je isté, že dieťa sa bude dožadovať jej prítomnosti pri stretnutí s otcom. Naproti tomu je viac než isté, že v takom prípade otec nebude postupovať podľa pokynov znalkyne, že by jej mal dieťa bezodkladne doniesť. V snahe predísť načrtnutej situácii je ochotná sa realizácie styku otca s dieťaťom zúčastniť, a to aj napriek osobným výhradám voči otcovi, nad ktoré sa povznesie v záujme dieťaťa, ktoré nikdy proti otcovi nepopudzovala, ako vyplynulo zo znaleckého skúmania. Súd tiež nemal vôbec prešetrené pomery na strane otca, najmä nezistil jeho aktuálne bývanie a vhodnosť tohto prostredia pre dieťa, v ktorom by mal eventuálne s dieťaťom tráviť čas v párnu nedeľu od 10.00 hod. do 18.00 hod. napríklad s ohľadom aj na poobedňajší spánok. Nebolo vykonané dokazovanie v tom smere, kde otec žije, ako je vybavená jeho aktuálna domácnosť, či sú tam vytvorené podmienky pre poobedňajší oddych dieťaťa a podobne. Úprava styku dieťaťa s otcom v jej neprítomnosti nemá oporu ani vo vykonanom znaleckom dokazovaní, lebo dieťa nebolo vyšetrené samé s otcom bez jej prítomnosti. Ich vzájomná interakcia skúmaná nebola. Dieťa bolo uvoľnené a pokojné, lebo vedelo, že je s ním, udržiavalo s ňou očný kontakt a keď sa vzdialila do vedľajšej miestnosti, opakovane nazeralo z druhej miestnosti, aby sa uistilo, že je stále pri ňom. Za takýchto okolností je maloletý vždy bezprostredne spokojný a otvorene sa správa aj k cudzím ľuďom, ale za predpokladu, že je pri ňom. Maloletý je na ňu silno naviazaný, čo sa v bežnom živote prejavuje aj tak, že nikdy neostáva bez nej. Ešte aj u jej rodičov, s ktorými má blízky vzťah, neostane sám, ani tam sám neprespí. Navrhnutý styk každý utorok od 16.00 hod. do 17.00 hod. a v párny týždeň v nedeľu od 15.00 hod. do 17.00 hod. v jej prítomnosti považuje za adekvátny pre začiatok budovania vzťahu otca so synom a súladný so závermi znaleckého posudku.
4. Otec v odvolaní navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd nesprávne právne posúdil skutkový stav veci, keď neakceptoval ním predložené podklady a dôkazy na preukázanie svojich výdavkov a nákladov na dieťa, pričom neakceptoval ani preukázané dôvody uvedené v doložených dokladoch ohľadne jeho príjmov a jednostranne vyhovel matke. Poukazuje na odôvodnenie rozsudku, kde sám súd konštatuje, že jeho príjem je minimálny a iný príjem sa mu nepodarilo zistiť, napriek tomu zvýšil výživné od 1.4.2014 na 80 € mesačne s odôvodnením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Má za to, že nedošlo k podstatnej zmene pomerov u maloletého dieťaťa, pretože tým, že maloletý začne navštevovať predškolské zariadenie, sa jeho náklady podstatne nezvýšia a suma určená do uvedeného obdobia vo výške 50 € mesačne postačuje na pokrytie aj týchto nákladov, keď berie do úvahy, že celkové náklady boli 100 € pre oboch rodičov. Domnieva sa, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie ohľadne výšky výživného v sume 80 € okrem uvedenej skutočnosti, že mal. J. začne navštevovať predškolské zariadenie. Doklady, ktoré súdu predložil, jasne preukazujú, že určenie takéhoto výživného je neopodstatnené a nie je v súlade s jeho možnosťami a schopnosťami. Takisto namieta výpočet dlžného výživného, nakoľko z ním
predložených dokladov bolo preukázané, že do konečného rozhodnutia v danej veci bolo výživné vo výške 50 € v celkovej sume kompletne uhradené. Preto súd prvej inštancie nesprávne určil sumu dlžného výživného, nakoľko pri určení výšky výživného od 1.4.2014 do budúcna predstavuje dlžné výživné 1.020 € a nie 1.238,66 €, keďže ostalo len dlžné výživné vo výške 30 € za obdobie od 1.4.2014 do 27.1.2017. Pokiaľ ide o úpravu jeho styku s maloletým dieťaťom, rozhodnutie považuje za nedôvodné a v rozpore s prijatými závermi vykonaného dokazovania, keďže znalkyňa jasne špecifikovala a vyjadrila názor, že styk je možné realizovať aj bez prítomnosti matky, pričom styk v prítomnosti matky je neprirodzený, nekomfortný a dieťaťu nepríjemný. Trvá preto na styku s dieťaťom bez prítomnosti matky, ako uviedla znalkyňa, a to každú stredu od 15.00 hod. do 17.00 hod. a každú párnu nedeľu od 15.00 hod. do 16.00 hod. s tým, že po troch mesiacoch bude sa jeho styk realizovať každú stredu od 15.00 hod. do 17.00 hod. a každý druhý víkend v nedeľu od 10.00 hod. do 18.00 hod.. Ďalej poukázal na rozhodnutia Mestského súdu v Prahe 15Co 149/2011-193, nálezy Ústavného súdu IV.ÚS 582/01, I.ÚS 704/06, III.ÚS 61/94, II.ÚS 554/04, I.ÚS 2482/13, ako aj rozsudok ESĽP vo veci Mustafa a Aemagan Akin proti Turecku č. 4694/03. Na záver poukázal na to, že akokoľvek môže byť súd vedený pri úprave styku rodičov a detí tými najlepšími úmyslami, nie je v jeho silách, aby vytvoril dieťaťu úplne harmonické výchovné prostredie, ktoré sa odvíja vždy primárne od vzťahov medzi rodičmi. Tejto svojej zodpovednosti by si mali byť rodičia vedomí predovšetkým a tomu tiež prispôsobiť svoje vzájomné vzťahy pri hľadaní kompromisného riešenia pri utváraní výchovného prostredia svojho dieťaťa.
5. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že jej odvolanie považuje za účelové a neopodstatnené a tvrdí, že matka sa snaží naťahovať konanie za účelom oddialenia jeho styku s maloletým. Samotné jej dôvody odvolania sú irelevantné, nakoľko nie je pravdou, aby predmetné rozhodnutie bolo nedostatočné a nepresvedčivé, teda nepreskúmateľné. On má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil skutkový stav veci, pretože neakceptoval ním predložené dôkazy predovšetkým vo vzťahu k určeniu výživného, a pokiaľ ide o úpravu styku, opäť zdôrazňuje, že znalkyňa neodporúčala realizovať styk za prítomnosti matky. V ďalšom uviedol totožné argumenty ako v ním podanom odvolaní.
6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom a úprave styku spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom starostlivo prihliadal na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k námietke matky o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku bez bližšej špecifikácie odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov konania, resp. dokazovania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. Rodičia vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne nové a relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie, preto odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením.
10. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením súdu prvej inštancie vo vzťahu k možnostiam a schopnostiam otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu v súlade s princípom potencionality, ktorý má prednosť pred princípom fakticity, ktorý súd správne aplikoval na zistený skutočný stav, keď napriek deklarovanému minimálnemu príjmu otca prihliadol na skutočnosť, že podnikateľské aktivity neukončil, ani si nehľadal iný zdroj živobytia, napriek tomu býva v prenajatých priestoroch, za ktoré platí 300 € mesačne, uhrádza náklady na telefón a zjavne musí uspokojovať aj svoje potreby na stravovanie a ošatenie, preto je predpoklad, že je schopný zabezpečiť si dostatočný príjem, aby vedel zabezpečiť svoje základné potreby, ako aj prispievať na výživu maloletého dieťaťa v rozsahu určenom súdom prvej inštancie. Na druhej strane uvedené pomery otca neodôvodňujú určenie výživného vo väčšom rozsahu v súlade s návrhom matky, keďže ani netvrdila, že by pomery otca boli iné, ako zistil súd prvej inštancie. Zároveň súd prvej inštancie správne diferencoval rozsah vyživovacej povinnosti otca v období od podania návrhu do času, kým dieťa bolo v celodennej starostlivosti matky a od nástupu dieťaťa do predškolského zariadenia (od 1.4.2014) zvýšil výživné na 80 € mesačne v súlade s rozhodovacou praxou, ktorá považuje nástup dieťaťa či už do predškolského zariadenia alebo na povinnú školskú dochádzku či prestup z jednotlivých stupňov školského vzdelávania za zmenu pomerov, ktorá sa bez ďalšieho zásadným spôsobom prejaví v odôvodnených potrebách dieťaťa, na uspokojovaní ktorých sa majú podieľať obaja rodičia.
11. Súd prvej inštancie správne ustálil aj dlh na výživnom za rozhodné obdobie vychádzajúc z predložených listinných dôkazov, z ktorých vyplýva, že otec uhradil na výživnom v roku 2013 celkovo 1.100 €, konkrétne vo februári 2013 dvakrát po 50 € a v marci 2013 1.000 €, v roku 2014 uhradil celkovo 150 €, a to po 50 € v mesiacoch jún, september a október, v roku 2015 uhradil celkovo 400 €, a to po 50 € v mesiacoch január, marec, jún, júl, august a november, pričom v septembri uhradil 100 € a v roku 2016 uhradil celkovo 500 €, a to v januári 40 a 50 €, v marci dvakrát 50 €, v apríli 50 €, v júni 50 €, v júli 50 €, v auguste 50 €, v októbri 40 €, v novembri 50 € a v decembri 20 €, čo je spolu 2.150 €, ktorú sumu súd prvej inštancie správne zohľadnil pri ustálení dlžného výživného, ktoré bolo celkovo 3.388,66 € a po odpočítaní otcom uhradeného výživného 1.238,66 €. Odvolací súd v tejto súvislosti len dodáva, že otec predkladal listinné dôkazy i opakovane za rovnaké obdobie, prípadne za obdobie, ktoré nespadalo do obdobia od 15.2.2013 do 27.1.2017, ako aj pokladničné doklady o kúpe hračiek a podobne, ktoré však nemožno považovať za plnenie vyživovacej povinnosti, keďže nespĺňali účel výživného. Odvolací súd zároveň nepovažoval za potrebné meniť výrok rozsudku o splatnosti dlžného výživného vzhľadom na výšku určených splátok (100 € mesačne), ako aj predbežnú vykonateľnosť rozsudkov o výživnom vyplývajúcu z § 44 CMP, keďže podstatná časť dlžného výživného sa ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu stala splatnou.
12. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, pričom zdôrazňuje, že pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, teda aj o úprave styku je podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci s tým, že záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Súd takto komplexne vyhodnocuje aktuálne pomery dieťaťa, rodičov, zohľadňuje vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, prípadne školskú dochádzku, mimoškolskú činnosť, vzdialenosť bydlísk rodičov, pracovné zaťaženie rodičov, výchovné pôsobenie rodičov na dieťa, ich vzájomný vzťah a podobne tak, aby aj z týchto aspektov bol určený styk úspešne realizovateľný. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý má rovnakú dôkaznú silu ako ostatné dôkazy, nie je možné ho priorizovať a ako každý dôkaz, je potrebné hodnotiť ho jednotlivo, ako aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Súd v rámci hodnotenia dôkazov nie je oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska jeho odborných záverov, pretože k tomu nemá požadované odborné znalosti, ale nemusí
akceptovať také závery znalca, ktoré nezodpovedajú skutkovým zisteniam, resp. sú v rozpore so zásadami logiky, prípadne prekračujú rámec odborného posúdenia. Otázka vhodnosti konkrétnej úpravy styku z hľadiska frekvencie, rozsahu či obmedzení nie je otázkou odbornou, ale právnym posúdením veci a tieto skutočnosti súd hodnotí z hľadiska ostatných dôkazov vykonaných v rámci konania, teda zistených konkrétnych pomerov dieťaťa a jeho rodičov. Znalcovi zásadne nepatrí vyjadrovať sa k prejednávanej veci, ani navrhovať konkrétnu úpravu práv a povinností rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu a súd nie je povinný na takéto závery znalca prihliadať, pretože zasahujú do jeho rozhodovacej právomoci, či už v rámci hodnotenia dôkazov alebo rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ znalec formuluje svoje závery tak, že priamo odpovedá na to, o čom má rozhodnúť súd, teda ako je v tom ktorom prípade potrebné upraviť styk a za akých podmienok, prekračuje rámec odborného posúdenia, i keď je potrebné podotknúť, že súdy často formulujú otázky na znalca nevhodným, resp. nesprávnym spôsobom, k čomu došlo aj v tejto prejednávanej veci, keď súd požadoval od znalca stanovisko, resp. odporúčania ohľadne úpravy styku rodiča s dieťaťom. Uvedené závery znalcov v prípade oboch znaleckých posudkov je preto potrebné hodnotiť len ako doporučujúce a nie ako skutočnosť preukázanú dôkazom. Súd prvej inštancie však v konečnom dôsledku správne vychádzajúc z ostatných odborných záverov obsiahnutých v oboch znaleckých posudkoch upravil styk otca s dieťaťom podľa individuálnych potrieb dieťaťa a aktuálne zistených pomerov rodičov s dôrazom na skutočnosť, že doposiaľ sa styk otca s dieťaťom realizoval len v minimálnom rozsahu, otec doposiaľ nemá rozvinutú dostatočne rodičovskú rolu, v dôsledku čoho nepozná všetky potreby maloletého a rovnako maloleté dieťa nie je zvyknuté na starostlivosť otca, preto správne určil trojmesačné adaptačné obdobie, v ktorom sa bude realizovať styk otca s dieťaťom počas kratšieho časového intervalu za prítomnosti matky, ktorej prítomnosť však neznamená, že má zasahovať do priebehu styku otca s dieťaťom, prípadne určovať akékoľvek podmienky realizácie tohto styku, pretože má byť len osobou nápomocnou pri vytváraní si vzájomného vzťahu medzi dieťaťom a otcom, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Napokon otec maloletého na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, sám súhlasil s adaptačnou fázou, ktorá by bola realizovaná za prítomnosti matky, preto je jeho odvolacia argumentácia nepochopiteľná. Po uplynutí adaptačného obdobia ani odvolací súd nepovažoval za potrebné ďalšie obmedzenie styku spočívajúce v prítomnosti matky pri styku, keďže vykonaným dokazovaním nebola preukázaná dôvodnosť takéhoto obmedzenia, pričom argumenty matky vychádzajú skôr z narušeného vzájomného vzťahu medzi ňou a otcom dieťaťa a zjavne nelogická je argumentácia, že maloletý je na ňu silno naviazaný, takže nikdy neostáva bez nej, keď od apríla 2014 navštevuje predškolské zariadenie celodenne, teda je bez matky a s cudzími osobami, preto je nepochybné, že môže byť bez matky aj so svojím otcom. Úprava styku otca s dieťaťom v rozsahu, ako určil súd prvej inštancie, má vytvoriť predpoklady pre postupné rozširovanie styku otca s dieťaťom na štandardnú úroveň, ktorou má byť polovica voľného času dieťaťa, preto je potrebné rodičom pripomenúť, že každé dieťa potrebuje pre zdravý vývoj pocit spolupatričnosti nielen so svojou matkou, ale aj so svojím otcom, pretože len ich vzájomné pozitívne pôsobenie v rámci výchovného procesu dáva záruku riadneho vývoja dieťaťa, pričom výchovné pôsobenie len zo strany jedného rodiča má spravidla za následok nedostatky správania a myslenia dieťaťa. Úlohou rodiča, ktorý maloleté dieťa vychováva, je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s druhým rodičom vytváral priaznivé podmienky na styk tohto rodiča s dieťaťom, a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo pozitívny vzťah k tomuto rodičovi, pričom obaja rodičia majú na dieťa výchovne pôsobiť tak, aby ho viedli k úcte a láske k druhému rodičovi.
13. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením.
14. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).