Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8S/141/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Radovana Turčíka a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobkyne: E. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ukrajina, prechodný pobyt: E. A., L., C. XXXX/XX, právne zastúpenej: KOČIŠ & PARTNERS s.r.o., IČO: 52 662 624, so sídlom v Košiciach, Súľovská 9, za účasti: G. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Slovenská republika, F. R. H. U. M. XX, korešpondenčná adresa: L., C. XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa 06.07.2021 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ- HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa 06.07.2021 ako aj rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-27-072/2021- PC zo dňa 26.04.2021 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

Ďalšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

V časti o doplnenie a rozšírenie správnej žaloby zo dňa 17.09.2021 konanie z a s t a v u j e.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 03.08.2021, doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) v ten istý deň, sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa 06.07.2021 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) č. PPZ-HCP-PO6-27-072/2021-PC zo dňa 26.04.2021, ktorým prvostupňový správny orgán podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj alebo zákon o pobyte cudzincov) rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.

2. Žalobkyňa navrhla napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 26.04.2021 zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žiadala tiež priznať náhradu trov konania. Súčasťou správnej žaloby bol aj návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe s odôvodnením.

administratívne konanie

3. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-27-072/2021-PC zo dňa 26.04.2021 podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zamietol žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, pretože je tu dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu. Správny orgán prvého stupňa vychádzal z nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby (ďalej aj SIS) s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobkyni. S uvedeným rozhodnutím sa žalobkyňa nestotožnila, a preto proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podala odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.

4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa dňa 17.01.2020 požiadala správny orgán prvého stupňa o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán prvého stupňa hneď dňa 17.01.2020 podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov zaslal žiadosť o stanovisko Slovenskej informačnej službe (ďalej aj SIS) a Vojenskému spravodajstvu (ďalej aj VS). Správnemu orgánu prvého stupňa bola dňa 25.02.2020 doručená informácia z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, že v rámci utajovaného režimu k žalobkyni bolo doručené stanovisko SIS, v ktorom nie je bližšie špecifikovaný dôvod nesúhlasu s udelením dlhodobého pobytu žalobkyni a táto utajovaná skutočnosť SIS nie je súčasťou administratívneho spisu, pretože používa ochranu podľa o ochrane utajovaných skutočností a o zmene o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o ochrane utajovaných skutočností). Žalovaný ďalej uviedol, že následne dňa 27.02.2020 bol riaditeľ správneho orgánu prvého stupňa za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení oboznámený v chránenom priestore v budove Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Ružinovská l/B, Bratislava s informáciou k žalobkyni uvedenej v utajovanej písomnosti. Na základe uvedenej písomnosti správny orgán prvého stupňa zistil, že u žalobkyne je dôvodný postup podľa zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobkyňa pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Správny orgán prvého stupňa zaslal dňa 28.02.2020 žalobkyni písomnú výzvu, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrila k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhla jeho doplnenie. Dňa 21.04.2020 bolo správnemu orgánu prvého stupňa doručená žiadosť žalobkyne o prerušenie konania, preto bolo konanie dňa 22.04.2020 prerušené na 30 dní. Následne sa v konaní pokračovalo. Žalobkyňa požiadala o oboznámenie s podstatou dôvodov, pre ktoré má predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Správny orgán prvého stupňa dňa 15.06.2020 požiadal SIS o informácie a posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu podľa zákona o pobyte cudzincov s poukazom na písm. 1/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň bolo správne konanie prerušené z dôvodu predbežnej otázky. Dňa 19.08.2020 bola správnemu orgánu prvého stupňa doručená informácia od SIS, v ktorej bolo uvedené, že v procese posudzovania a rozhodovania o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, ktorý je v zmysle zákona o pobyte cudzincov jedným z druhov trvalého pobytu, zákon o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru, v rámci štádia získavania a zabezpečovania podkladov na rozhodnutie, povinnosť zabezpečiť stanoviská ďalších špecializovaných štátnych orgánov, do pôsobnosti ktorých patrí zabezpečovanie ochrany záujmov štátu, a to z hľadiska predpokladu možného ohrozenia bezpečnosti štátu alebo ohrozenia verejného poriadku ( zákona o pobyte cudzincov). V tejto súvislosti SIS poznamenalo, že zákon o pobyte cudzincov neustanovuje povinnosť SIS (), aby účasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. Zákon ani neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika, pre ktoré nie je možné predmetný pobyt udeliť, v takej forme a kvalite, aby policajný útvar vedel v rámci odôvodnenia (svojho) rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie pobytu dostatočne preukázať, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny je hrozbou pre bezpečnosť štátu. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu hrozí odkrytie zdroja poznatkov, prípadne spôsobu ich získavania, čím by vzniklo riziko zmarenia konania príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že k žalobkyňou namietanému zasahovaniu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantovaného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor) nemožno akceptovať konštatovanie žalobkyne, ktorá považuje postup správneho orgánu, ktorý rozhodoval vo veci s ohľadom na dôvodné podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu, za vážny zásah do súkromného a rodinného života, ktorý má byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, najmä čl. 8 Dohovoru, a ktorý v neposlednom rade považuje tento postup zrejme za zmätočný a arbitrárny. Štát môže do výkonu tohto práva zasahovať, a to za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Žalovaný pokračoval, že SIS tiež uviedla, že posúdením žiadosti o informácie príslušného policajného útvaru neboli identifikované konkrétne práva dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa do ktorých malo byť údajne neoprávnene zasiahnuté postupom (resp. ktoré neboli nerešpektované v rozhodovacom procese), ktorý prebiehal v súlade s právnymi predpismi na úseku pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. SIS dodala, že aktuálne účinná zákonná právna úprava konania o pobyte cudzincov zveruje do pôsobnosti SIS (a VS) posudzovanie skutočností týkajúcich sa žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu, vo vzťahu k možnému nebezpečenstvu hroziacemu zo strany tejto osoby na záujmy chránené zákonom vymedzené v § 2 ods. 1 písm. 1/ zákona o pobyte cudzincov. Následne správny orgán vychádzajúc zo stanoviska SIS a doručenej informácie od SIS, mal naďalej za to, že je preukázané dôvodné podozrenie, že žalobkyňa pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu a je preto dôvodný postup na zamietnutie jej žiadosti. Správny orgán prvého stupňa zaslal dňa 19.08.2020 písomnú výzvu, aby sa k veci pred vydaním rozhodnutia vyjadrila. Dňa 02.09.2020 bolo správnemu orgánu prvého stupňa doručené vyjadrenie žalobkyne, ktoré vzal správny orgán prvého stupňa na vedomie. Dňa 16.10.2020 sa na správny orgán prvého stupňa dostavila žalobkyňa za účelom nazretia do spisového materiálu, čo jej bolo umožnené. Dňa 16.10.2020 bola spracovaná zápisnica o vyjadrení žalobkyne za prítomnosti splnomocnenej osoby, v ktorej okrem iného uviedla, aby s jej partnerom G. R. bolo v tomto konaní jednané ako s účastníkom konania, keďže rozhodnutie o jej pobyte bude mať priamy vplyv na jeho práva a oprávnené záujmy. V ten istý deň bola spracovaná zápisnica o vyjadrení partnera žalobkyne G. R., ktorý okrem iného uviedol, aby sa s ním jednalo ako s účastníkom konania, keďže rozhodnutie o pobyte jeho družky bude mať priamy vplyv na jeho práva a oprávnené záujmy, ako aj práva a oprávnené záujmy ich maloletej dcéry a zároveň požiadal o nazretie do spisového materiálu, čo mu bolo umožnené. Účastníkom konania sa tak stal aj partner žalobkyne G. R.. Dňa 23.03.2021 správny orgán prvého stupňa zaslal žalobkyni i jej partnerovi písomnú výzvu, aby sa vyjadrili pred vydaním rozhodnutia k podkladom i k spôsobu ich zistení, prípadne navrhli ich doplnenie, čo obaja využili. Vyjadrenia vzal správny orgán prvého stupňa na vedomie a vysporiadal sa s nimi.

6. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že na podklade informácie SIS, ktorá požíva ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozuje bezpečnosť štátu, je sama o sebe postačujúcim dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

7. K odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že nezistil také vady, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie mu veci na nové prejednanie. Žalovaný sa stotožnil s procesným postupom správneho orgánu prvého stupňa v správnom konaní, ktorý je podľa názoru žalovaného v súlade so Správnym poriadkom i zákonom o pobyte cudzincov.

8. Žalovaný zhrnul, že z podkladov tvoriacich administratívny spis vyplýva, že správny orgán prvého stupňa rozhodoval o žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, ktorú žalobkyňa podala dňa 17.01.2020. Dôvodom zamietnutia jej žiadosti podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bolo dôvodné podozrenie, že žalobkyňa pri svojom pobyte na Slovensku ohrozí bezpečnosť štátu. Správnemu orgánu prvého stupňa bola doručená informácia z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, v ktorej je uvedené, že v rámci utajovaného režimu bolo doručené stanovisko SIS. Dňa 27.02.2020 bol riaditeľ správneho orgánu prvého stupňa za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení oboznámený v chránenom priestore v budove Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Ružinovská l/B, Bratislava s informáciou k žalobkyni uvedenej v utajovanej písomnosti zo dňa 25.02.2020, pričom následne s ohľadom na posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov zistil, že u žalobkyne je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobkyňa pri svojom pobyte

ohrozí bezpečnosť štátu. Žalovaný skonštatoval, že podkladom pre zamietavé rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bola informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalovaný považuje existenciu informácie, týkajúcej sa žalobkyne, ktorá je predmetom utajenia za dostatočne preukázanú na vydanie takéhoto rozhodnutia. Dôvodom zamietnutia jej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky je kvalifikované nesúhlasné stanoviska iného štátneho orgánu s udelením pobytu, konkr. stanoviska SIS, zmocneného v hmotnoprávnom predpise v ustanovení § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.

9. K námietkam žalobkyne žalovaný všeobecne uviedol, že je nepochybné, že existencia stanoviska SIS podľa § 125 ods. 6 obsahujúceho nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu je právnym dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.

10. K námietke žalobkyne týkajúcej sa procesného pochybenia správneho orgánu prvého stupňa spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nepoznaní obsahu jediného dôkazu, na základe ktorého bola žalobkyňa vyhodnotená ako osoba, ktorá môže ohroziť bezpečnosť štátu žalovaný uviedol, že zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Štát teda uprednostnil bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. Zákonná úprava je postavená v podstate na dôvere v spravodajské poznatky SIS a z ústavného hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Dikcia relevantných zákonných ustanovení, týkajúcich sa ochrany utajovaných skutočností je natoľko jednoznačná, že neumožňuje, aby sa žalobkyňa mohla kontradiktóme (protirečivo) konfrontovať s poznatkami v správach SIS. Dodal, že správny orgán nemôže nadradiť osobný záujem žalobkyne nad bezpečnostný záujem štátu, inak by porušil všeobecne záväzný právny predpis, čiže by nepostupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Ak by odôvodnenie obsahovalo opis zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by sa aj zverejnili postupy používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.

11. Odvolací orgán ďalej konštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP) poukázala na niektoré prípady konaní, v ktorých bol aspekt kontradiktórnosti (protirečivosti) procesu, a to povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné pre rozhodovanie, oslabený. ESĽP tak judikoval, že toto právo nie je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami, ako je národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov a získavania informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované spravodajskými službami a pod.

12. Ďalej žalovaný s poukazom na ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností uviedol, že nakoľko žalobkyňa nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, písomnosť sa nenachádza v spisovom materiáli a môže byť sprístupnená iba podľa vyhlášky č. Národného bezpečnostného úradu, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o administratívnej bezpečnosti utajovaných skutočností. Žalovaný navyše dodal, že ak má žalobkyňa záujem o oboznámenie sa s utajovanou informáciou, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodnutia, má možnosť požiadať pôvodcu utajovanej informácie (SIS) o jej odtajnenie a sprístupnenie. Je výlučne v kompetencii SIS, či utajovanú informáciu žalobkyni sprístupni. Režim utajovanej skutočnosti bol určený jej pôvodcom a správny orgán prvého stupňa ako ani žalovaný tak nemajú podľa platnej a účinnej právnej úpravy kompetenciu na jej sprístupnenie.

13. Podľa názoru žalovaného je argumentácia správneho orgánu prvého stupňa v jeho rozhodnutí relevantná, výstižná a dostatočná. Žalovaný je presvedčený, že správny orgán prvého stupňa zamietnutie žiadosti jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, a preto považuje námietku žalobkyne k procesnému pochybeniu správneho orgánu prvého stupňa spočívajúcom v nedostatočne zistenom skutkovom stave ako aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosti za nedôvodnú.

14. K námietke týkajúcej sa splnenia podmienok pre udelenie dlhodobého pobytu a neexistenciu dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu žalovaný uviedol, že na udelenie dlhodobého pobytu nepostačuje len splnenie zákonom predpísaných náležitosti zo strany žalobkyne,

ale rozhodujúce je vylúčenie existencie dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. V prípade žalobkyne bola jednoznačne preukázaná prekážka na udelenie dlhodobého pobytu v podobe existencie dôvodného podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, vyjadrená v doručenej informácii poskytnutej SIS. Žalovaný dodal, že na zamietnutie žiadosti v tomto prípade postačuje existencia dôvodného podozrenia, ktoré vyplýva zo skutočností uvedených v utajovanom stanovisku SIS, že žalobkyňa pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalovaný tiež dodal, že sa stotožňuje s názorom správneho orgánu prvého stupňa, že stanoviská štátnych orgánov sú v správnom konaní pre správny orgán dôkaznými prostriedkami, ktoré majú záväzný charakter. Správny orgán nemá dôvod a nie je to ani v jeho kompetencii, spochybňovať relevantnosť informácií poskytnutých SIS, ktorá pri svojej činnosti využíva rôzne metódy a postupy operatívneho preverovania dotknutých osôb a ktorý je ako štátny orgán kompetentný vyjadrovať sa k otázkam bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Správny orgán taktiež nemá právomoc na ovplyvnenie stanoviska SIS a ani na zásah do činnosti SIS. Podotkol, že správny orgán nedisponuje možnosťou odtajnenia celej alebo časti utajovanej skutočnosti, nakoľko nie je jej pôvodcom.

15. K odvolacej námietke týkajúcej sa nezohľadnenia práva maloletej dcéry žalobkyne vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa a opomenutie jej právneho postavenia ako štátneho občana Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobkyni je odpoveďou na jej konanie a nepredstavuje neprimeraný zásah do týchto práv. Ak žalobkyňa argumentuje tým, že nebol zohľadnený najlepší záujem jej maloletého dieťaťa, tak je potrebné uviesť, že to bola naopak žalobkyňa, ktorá nebrala ohľad na najlepší záujem svojho maloletého dieťaťa a svojím konaním vedome ohrozila svoj pobytový status na území Slovenskej republiky a s tým spojenú možnosť spolužitia rodiny na území Slovenska. Dodal, že je iba na rozhodnutí členov jej rodiny, či budú žalobkyňu nasledovať a povedú rodinný život mimo územia Slovenskej republiky. Ďalej tiež žalovaný uviedol, že je potrebné poukázať aj na neexistenciu subjektívneho ústavne zaručeného práva cudzincov na pobyt na území Slovenskej republiky a je vecou suverénneho štátu, za akých podmienok pripustí pobyt cudzieho štátneho príslušníka na svojom území.

16. Žalovaný k žiadosti žalobkyne o pribratie jej maloletej dcéry do konania ako účastníčky konania uviedol, že táto je neopodstatnená, nakoľko obaja rodičia (jej zákonní zástupcovia) sú účastníkmi konania a sú zo zákona povinní chrániť jej záujmy.

17. V závere žalovaný dodal, že vníma, že zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobkyni predstavuje určitým spôsobom zásah do jej rodinného života s prihliadnutím na existujúci vzťah s jej partnerom a mal. dcérou, kedy pre partnerov nastane situácia, ktorú následne musia vzájomne vyriešiť, avšak s priamym pomenovaním možných negatívnych následkov, že nastanú v budúcnosti automaticky a bezvýhradne žalovaný nesúhlasí. Zamietnutím žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky automaticky nedochádza k rozpadu vzťahu a rodiny ako takej. Žalobkyňa má na Ukrajine rodičov a brata, chodieva tam raz do roka, a teda jej väzby s domovskou krajinou žalovaný považuje za neprerušené a pravidelne udržiavané. Zamietnutím žiadosti žalobkyne preto nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jej základných práv a slobôd garantovaných čl. 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných.

správna žaloba, vyjadrenie žalovaného k žalobe, replika a duplika

18. Žalobkyňa v správnej žalobe uviedla, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Toto rozhodnutie preto považuje za nepreskúmateľné, arbitrárne, nezákonné a protiústavné.

19. Žalobkyňa uviedla, že je štátnou príslušníčkou Ukrajiny a na území Slovenskej republiky býva a podniká na základe opakovane udeleného prechodného pobytu na účely podnikania (medzinárodná nákladná doprava a logistika) od roku 2012. V roku 2017 žalobkyňa priviedla na svet dcéru (M. R.), ktorej otcom je partner žalobkyne (G. R.). Obaja (dcéra i partner) sú teda štátnymi občanmi

Slovenskej republiky. Žalobkyňa pokračovala, že dňa 17.01.2020 požiada o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Jej žiadosť bola prvostupňovým správnym orgánom zamietnutá dňa 26.04.2021podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že má podľa stanoviska SIS predstavovať riziko pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného zo dňa 06.07.2021. Napriek tomu, že sa žalobkyňa opakovane domáhala sprístupnenia utajovaných skutočností, pre ktoré bolo vydané zamietavé stanovisko SIS, alebo uvedenia aspoň podstaty dôvodov pre zamietavé stanovisko SIS k jej osobe, ani ku dňu podania správnej žaloby žalobkyňa a ani jej právny zástupca nepoznajú čo i len podstatu dôvodov jej kladených na ťarchu.

20. Žalobkyňa v žalobe namietala, že rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako i žalovaného vychádzajú výlučne len z formálneho konštatovania existencie negatívneho stanoviska SIS k osobe žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -131 zo dňa 12. decembra 2018.

21. Ďalej uviedla, že zákon o pobyte cudzincov nemožno vykladať v tom zmysle, že v prípade ak je daný dôvod podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (zamietavé stanovisko SIS z dôvodu údajného ohrozenia bezpečnosti SR), príslušný útvar cudzineckej polície musí zo zákona zamietnuť žiadosť o dlhodobý pobyt cudzinca, poukazuje pritom na § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán prvého stupňa ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach vôbec neuviedli a/ aká je miera ohrozenia bezpečnosti štátu zo strany žalobkyne, b/ aká je celková dĺžka pobytu žalobkyne na Slovensku ani c/ aké sú väzby žalobkyne s jej krajinou pôvodu.

22. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2014, žalobkyňa uviedla, že aplikácia ustanovenia § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov v kontexte s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je fakultatívna. Správny orgán vždy musí skúmať rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny a v prípade, že by dôsledky neudelenia pobytu boli neprimerané dôvodom uvádzaným v stanovisku SIS, správny orgán dlhodobý pobyt udelí. Stanovisko SIS podľa S 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov je tak výlučne stanoviskom podporným a predstavuje len jeden z dôkazov v správnom konaní, ktorý bez ďalšieho nemá takú dôkaznú váhu, ktorá prevýši akýkoľvek iný dôkaz v konaní.

23. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a jeho konštantnou judikatúrou, nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol, odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje orgán verejnej správy. V dôsledku toho, že žalobkyni nebolo umožnené zo strany SIS, prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného oboznámiť sa aspoň s podstatou zamietavého stanoviska SIS k osobe žalobkyne, bolo jej týmto postupom zároveň znemožnené účinne hájiť svoje práva v správnom konaní, keďže bez oboznámenia sa s týmito skutočnosťami (alebo aspoň ich podstatou) ich logicky ani nemohla účinne namietať ani nemohla navrhnúť dôkazy, ktoré tieto skutočnosti vyvracajú. Pritom stanovisko SIS je rozhodujúcim dôkazom, ktorý odôvodňuje neudelenie dlhodobého pobytu žalobkyni na území SR.

24. Žalobkyňa pokračovala, že ak len samotná existencia negatívneho stanoviska SIS bez poznania čo i len podstaty jeho dôvodov má byť dostatočná pre zamietnutie žiadosti cudzinca o udelenie dlhodobého pobytu na Slovensku, potom je zjavné, že pre správny orgán nemôžu ani existovať dostatočne závažné okolnosti (najmä súkromného a rodinného života) brániace zamietnutiu žiadosti o dlhodobý pobyt. Takýto výklad je v príkrom rozpore so znením zákona o pobyte cudzincov, a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, predovšetkým s čl. 8 Dohovoru.

25. Žalobkyňa tiež namietala, že správne orgány vôbec nezohľadnili okolnosti jej súkromného a rodinného života s prihliadnutím na jej mal. dcéru a partnera, a to aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Dodala, že zohľadnené neboli ani práva ich mal. dcéry vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa ako ani jej právny status ako štátnej občianky Slovenskej republiky.

26. Žalobkyňa zároveň požiadala súd o nariadenie pojednávania a o vypočutie seba, dcéry i jej partnera.

27. V závere žaloby žalobkyňa požiadala o priznanie odkladného účinku správnej žalobe z dôvodov rodinných i pracovných (ekonomických). Žalobkyňa dodala, že priznanie odkladného účinku tejto žalobe nie je ani v rozpore s verejným záujmom, nakoľko osobu žalobkyne možno považovať za zjavne bezúhonnú osobu (nikdy nebola trestne stíhaná atď.), ktorej dlhoročný a bezproblémový pobyt na území Slovenska je z dôvodu existencie rodinných a ekonomických väzieb s občanmi a subjektmi na Slovensku v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov.

28. Následne podaním zo dňa 17.09.2021 /na č.l. 90 súdneho spisu/ žalobkyňa doplnila a rozšírila správnu žalobu tak, že navrhla súdu zrušiť aj opatrenie - negatívne stanovisko SIS č. SIS-65/51- V-40-2/2020.

29. K správnej žalobe sa podaním zo dňa 03.11.2021 vyjadril žalovaný, ktorý k žalobným námietkam žalobkyne uviedol, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -131 akceptuje a v danej veci nepostupoval podľa zrušeného ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej uviedol, že svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a rozhodoval na základe platných a účinných právnych noriem.

30. Žalovaný opakovane uviedol, že informácia obsiahnutá v stanovisku SIS používa ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, pričom žalobkyňa nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Z uvedeného dôvodu tak prvostupňový správny orgán a ani žalovaný nie je oprávnený uviesť vo svojich rozhodnutiach aspoň podstatu dôvodov kladených žalobcovi na ťarchu a z uvedeného dôvodu sa písomnosť nenachádza ani v spisovom materiáli cudzinca. Inak by došlo k porušeniu zákona o ochrane utajovaných skutočností. V prípade zverejnenia čo i len podstaty dôvodov, o ktoré žiada žalobkyňa by v jej prípade mohlo dôjsť aj k podozreniu zo spáchania trestného činu. Ohrozenie utajovanej skutočnosti podľa , príp. k by mohlo dôjsť k podozreniu zo spáchania trestného činu Ohrozenie utajovanej skutočnosti podľa .

31. K žalobnej námietke týkajúcej sa nezohľadnenia práva maloletej dcéry žalobkyne, žalovaný opätovne uviedol, že žalobkyňa je tou, ktorá nebrala ohľad na najlepší záujem svojho maloletého dieťaťa a svojím konaním vedome ohrozila svoj pobytový status na území Slovenskej republiky a s tým spojenú možnosť spolužitia rodiny na území Slovenska. Dodal, že zamietnutím žiadosti žalobkyne nie je neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jej základných práv a slobôd garantovaných čl. 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný poukázal na to, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobkyne, a teda správny orgán pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti, a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca.

32. V závere žalovaný uviedol, že s nariadením pojednávania súhlasí, s návrhom žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe sa nestotožnil a žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť.

33. K doplneniu a rozšíreniu správnej žaloby žalovaný uviedol, že k návrhu na zrušenie negatívneho stanoviska SIS č. SIS-65/51-V-40-2/2020 nie je kompetentný sa vyjadrovať.

34. Na podporu svojich tvrdení navrhol žalovaný súdu, vypočuť príslušníka SIS, ako orgán, ktorý disponuje utajovanými informáciami.

35. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -121 zo dňa 25.11.2021 bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.12.2021.

36. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe, žalovaná reagovala replikou z obsahu ktorej vyplýva, že zotrváva na svojich argumentoch uvedených v správnej žalobe a na podporu svojich tvrdení poukázala na viaceré rozsudky slovenských krajských súdov v obdobných veciach. Dodala, že sám právny zástupca žalobkyne inicioval možnosť oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami, pričom jeho žiadosti zo strany SIS (v priebehu správneho konania) nebolo vyhovené. V prípade negatívneho vybavenia žiadosti o umožnenie jednorazovo oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobkyni aspoň podstatu dôvodov týkajúcich

nesúhlasného stanoviska SIS vo vzťahu k jej osobe, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie vo veci samej. Navyše v priebehu súdneho konania, ako žalobkyňa súdu oznámila, právny zástupca žalobkyne bol po skončení správneho konania nakoniec oboznámený (po podaní ďalšej žiadosti) s predmetným negatívnym stanoviskom SIS a v uvedenom stanovisku právny zástupca žalobkyne neidentifikoval zákonné dôvody pre neudelenie dlhodobého pobytu žalobkyni.

37. Žalobkyňa ďalej uviedla, že právna argumentácia žalovaného, podľa ktorého je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, je zjavne nesprávna, účelová a právne neudržateľná. Podozrenie v zmysle uvedeného ustanovenia musí byť totiž dôvodné, a to v materiálnom zmysle (existujú konkrétne bezpečnostné riziká na strane cudzinca), nie iba formálnom (existuje stanovisko SIS, bez ohľadu na skutočnosť, či z uvedeného stanoviska SIS správny orgán zistil konkrétne bezpečnostné rizika a bez ohľadu na ich dôvodnosť). Nie SIS, ale správny orgán prvého stupňa resp. žalovaný sú podľa zákona o pobyte cudzincov výslovne oprávnení výlučne a s konečnou platnosťou rozhodovať o udelení dlhodobého pobytu cudzinca na Slovensku.

38. Pokračovala, že samotná existencia stanoviska (aj ak jeho obsahom je konštatovanie o nesúhlasnom stanovisku SIS) nie je a nemôže byť zákonným dôvodom pre neudelenie dlhodobého pobytu. Zákonným dôvodom je vždy výlučne dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, t.j. konkrétne, identifikované bezpečnostné riziko. Nesúhlasné stanovisko SIS, ktoré by dostatočným spôsobom nešpecifikovalo bezpečnostné riziko na strane žalobkyne (iba by ho konštatovalo) by jednoducho nebolo a nemohlo byť podozrením dôvodným. Navyše žalovanému (a nie SIS) zákon ukladá posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadniť dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.

39. Z uvedeného vyplýva, že v tejto rozhodovacej praxi de facto o pobyte cudzincov rozhoduje SIS a nie správny orgán prvého stupňa, pričom SIS svoje dôvody dostatočne nekonkretizuje (čo potvrdil žalovaný svojou žiadosťou na SIS o dovysvetlenie) a teda dôvody pre neudelenie dlhodobého pobytu (de facto ide výlučne o stanovisko SIS k pobytu) sú absolútne nepreskúmateľné z hľadiska ich zákonnosti, taktiež z hľadiska prípadného vyvažovania protichodných záujmov SR a práv cudzinca a žalobkyňa nemá nijakú možnosť stanovisko SIS vyvrátiť. Tiež stanovisko SIS k osobe cudzinca vychádza spravidla z informácií spravodajského charakteru, má limitovanú výpovednú hodnotu a bez ďalších dôkazov stanovisko a zistenia SIS samé o sebe komplexne nevypovedajú o osobe cudzinca. Stanovisko SIS poskytuje výlučne podporné stanovisko v limitovanom rozsahu svojej pôsobnosti na účely celkového posúdenia prípadu, ktoré má však vykonať správny orgán prvého stupňa.

40. Žalobkyňa uzavrela, že žalovaný ani správny orgán prvého stupňa nemajú žiadne konkrétne informácie o bezpečnostnom riziku žalobkyne a skrývajú sa za stanovisko SIS. Poznanie konkrétnych dôvodov, z ktorých SIS vychádza, je jedným z rozhodujúcich podkladov, z ktorého má správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzať, avšak, nemá predstavovať podklad, pri ktorom má správny orgán svoje dokazovanie ukončiť. Rozhodnutie správneho orgánu vo veci bez poznania obsahu a účelu zamietavého stanoviska SIS zo strany správneho orgánu má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, a teda jeho nezákonnosť.

41. Žalobkyňa pokračovala, že žalovaný zjavne opomína, že dokazovanie vykonáva správny orgán, pričom nie je viazaný iba návrhmi účastníkov konania na vykonanie určitého dôkazu. Vo vzťahu k rodinnému a súkromnému životu žalobkyne mohol napr. vyzistiť, či jej maloletá dcéra ovláda ukrajinský jazyk, či možno ako často (a či vôbec) jej dcéra (či jej partner) na Ukrajinu cestuje, atď. Považuje preto rozhodnutia správnych orgánov za formalistické, bez vnútornej logiky a porušujúce princíp právneho štátu.

42. Žalobkyňa len okrajovo podotkla, že prvostupňový správny orgán ani žalovaný reálne vôbec nekonali s maloletou dcérou žalobkyne ako s účastníkom konania. Súdu predložila tiež lekársku správu od psychológa maloletej dcéry, z ktorej jasne vyplýva negatívny dopad neudelenia dlhodobého pobytu na maloletú dcéru žalobkyne (správa podrobne popisuje zázemie dieťaťa a jeho psychický vývoj).

43. Na repliku reagoval žalovaný duplikou zo dňa 16.12.2021. Uviedol v nej, že naďalej trvá na svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.11.2021.

44. Duplika bola žalobkyni doručená na vedomie dňa 31.12.2021.

45. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 12.05.2022, ktorého sa zúčastnili žalobkyňa osobne, jej právny zástupca ako i zástupkyňa žalovaného. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uviedol, že na podanej správnej žalobe i na svojich vyjadreniach trvá. Dodal, že na doplnení a rozšírení správnej žaloby zo dňa 17.09.2021 netrvá a berie ho späť. Zástupkyňa žalovaného konštatovala, že tiež trvá na svojich písomných vyjadreniach a nenamieta vzatie doplnenia a rozšírenia správnej žaloby zo dňa 17.09.2021 žalobkyňou späť.

právny názor správneho súdu

46. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, a po oboznámení sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu, vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní konanom dňa 12.05.2022, keď dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby. Rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

47. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo skutočný stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

48. Podľa (ďalej aj ), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

49. Podľa 2 ods. 2 , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

50. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

51. Podľa , každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

52. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

53. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej aj alebo zákon o pobyte cudzincov), na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

54. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.

55. Podľa § 51 zákona o pobyte cudzincov, dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.

56. Podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti.

57. Podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

58. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.

59. Podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom do 05.03.2019; policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie a/ zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, b/ zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, c/ zamietnutí žiadosti o vydanie modrej karty podľa § 39 ods. 1 písm. c/, ak je štátny príslušník tretej krajiny hrozbou pre bezpečnosť štátu, d/ zamietnutí žiadosti o obnovenie modrej karty alebo o odňatí modrej karty podľa § 41 ods. 1 písm. d/, ak je držiteľ modrej karty hrozbou pre bezpečnosť štátu, e/ zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, f/ zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, g/ zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, h/ zrušení tolerovaného pobytu podľa § 61 ods. 1 písm. b/, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, i/ administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a/, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa § 82 ods. 2 písm. b/, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu.

60. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.

61. Podľa a o ochrane utajovaných skutočností, na účely tohto zákona je: a/ utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „“), a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením, b/ informáciou 1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, 2. obsah ústneho vyjadrenia, 3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média.

62. Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.

63. Podľa § 35 ods. 2, 3 a 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, s utajovanými skutočnosťami sa môže v rozsahu nevyhnutne potrebnom na jej využitie, bez splnenia podmienok podľa § 10, oboznámiť aj obvinený, jeho obhajca a ďalšie osoby podľa osobitného zákona, ohrozený svedok a chránený svedok, osoba konajúca v prospech orgánov podľa osobitných predpisov, osoba na základe dohody podľa osobitného predpisu a agent po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie tejto osoby vykoná ten, kto ju bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, o čom vyhotoví písomný záznam. Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. Štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.

64. Podľa o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

65. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

66. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

67. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

68. Podľa § 32 ods. 2 vety prvej a druhej Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

69. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

70. Podľa § 34 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

71. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

72. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

73. Podstata žalobných dôvodov žalobkyne uplatnených v správnej žalobe spočívala v tvrdení, že v priebehu konania pred správnym orgánom prvého stupňa a následne pred žalovaným došlo k závažnému porušeniu jej procesných práv, nakoľko nebola oboznámená minimálne s podstatou dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS, ktoré tvorilo podklad pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky (dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu) tak, aby sa k nim vedela právne a skutkovo vyjadriť. Z uvedeného dôvodu považuje žalobkyňa rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v nich uvedených.

74. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že dôležitým ustanovením, ktoré malo v minulosti vplyv na odôvodňovanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných vo veciach pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov bolo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (k uvedeným rozhodnutiam patrilo aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, t.j. ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu; vychádzajúc z § 120 ods. 2 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov).

75. Ústavný súd Slovenskej republiky následne nálezom sp. zn. zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ustanovenie zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s , a 2 a SR a s čl. 47 Charty základných práv EÚ.

76. V prejednávanej veci správny súd považuje za podstatné uviesť resp. citovať časti odôvodnenia uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2018: „119. Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich chránených hodnôt - základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných práv a slobôd dotknutých osôb (m. m. ). Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. 120. V súvislosti s možnosťou vyjadriť sa k dôkazu je potrebné poukázať aj na ustanovenie v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „z nahliadania nemožno vylúčiť časti administratívneho spisu uvedené v odseku 1, ktorými správny súd

vykonal alebo bude vykonávať dôkaz. Z nahliadania nemožno vylúčiť ani tie časti spisu, do ktorých mal účastník konania právo nahliadať v konaní pred orgánom verejnej správy.“. v citovanom ustanovení tak vymedzuje prístup k administratívnemu (súdnemu) spisu v závislosti od toho, či spis (administratívny, súdny) obsahuje utajované skutočnosti alebo iné skutočnosti chránené podľa osobitného predpisu, ktorými sa vykonal alebo sa bude vykonávať dôkaz alebo ktorými sa naopak dôkaz nevykonal alebo nevykoná. Keď správny súd vykonal alebo plánuje vykonať dôkaz súvisiaci s utajovanou alebo inou chránenou skutočnosťou, zákon neumožňuje vylúčiť z nahliadnutia do spisu ani tie časti, ktoré tieto skutočnosti obsahujú. Dôvodom tejto úpravy je práve zaručené základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . 121. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. ). 122. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. 123. Aj keď podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností sa za osobu oprávnenú oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia sa zaväzuje neoznámiť ich osobe dotknutej rozhodnutím podľa napadnutej právnej úpravy, ktorú v konaní zastupuje. 124. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa a 2 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. 125. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok C. D. W., spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, ako aj rozsudok T. I., C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti I. T. a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok L. K. K. R. B. W. proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337).“

77. Dňa 06.03.2019, dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, stratilo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnosť. Správny súd konštatuje, že aj keď v prejednávanej veci orgány verejnej správy už síce nepostupovali podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pretože ich rozhodnutia boli vydané v čase, kedy toto ustanovenie zákona o pobyte cudzincov v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR nebolo platné a účinné, podľa názoru správneho súdu je však potrebné vziať do úvahy vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR a východiská, z ktorých ústavný súd vychádzal pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

78. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené Správnym poriadkom a zákon o pobyte cudzincov v rozhodnom znení neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia a preto je zrejmé, že rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, avšak s ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia je potrebné rešpektovať aj zákon o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd SR vo svojom náleze pripúšťa obmedzenie sprístupnenia utajovaných skutočností, ak by to bolo potrebné pre ochranu života a zdravia osôb, spravodajských služieb a podobne. Ide však o citlivú problematiku, kde sa do konfrontácie dostáva právo účastníka administratívneho konania byť oboznámený s podkladom rozhodnutia a právo na ochranu a nesprístupnenie spravodajských informácií v rámci ochrany záujmov štátu. V čase rozhodovania orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu, je platná a účinná právna úprava Správneho poriadku, ktorá stanovuje náležitosti pre rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci a ktorá sa vzťahuje na administratívne konania prebiehajúce v režime zákona o pobyte cudzincov. Zároveň je ale platná právna úprava zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorá upravuje režim informácií, ktoré boli použité v tomto administratívnom konaní ako podklad rozhodnutia, teda ako dôkaz. Podľa názoru správneho súdu uvedený stret právnych úprav je potrebné posúdiť a vykladať podľa požiadaviek vyplývajúcich z , Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v zmysle Charty základných práv EÚ a predovšetkým prihliadnuť na závery citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým bola vyslovená protiústavnosť takej právnej úpravy, ktorá nesprístupnila účastníkom konania vo veciach týkajúcich sa pobytu žiadne informácie, a to ani v podstatných rysoch, pokiaľ išlo o bezpečnosť štátu, a pokiaľ boli tieto informácie obsahom takej písomnosti, ktorá podliehala špeciálnemu režimu utajenia.

79. Súd tiež dodáva, že vychádzajúc z požiadavky preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné, aby orgán verejnej správy tiež uviedol vo vzťahu ku ktorému záujmu uvedenému v § 2 ods. 1 písm. l/ zákona o pobyte cudzincov (ohrozením bezpečnosti štátu sa rozumie konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie) má žalobca predstavovať riziko, čím by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti štátu.

80. Zároveň správny súd poukazuje aj na nedostatočné vyhodnotenie zásahu rozhodnutím správneho orgánu do súkromného a rodinného života žalobkyne, z pohľadu ochrany tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru súdu v administratívnom rozhodnutí uvedená úvaha o potrebe zásahu do práv žalobkyne zákonom predpísaným spôsobom a zo zákonných dôvodov, a to bez konkretizácie dôvodov uprednostnenia verejného záujmu pred jej súkromným záujmom na rodinný život nepostačuje. Závery správneho orgánu v tomto smere sú príliš všeobecné a bez vyhodnotenia konkrétnych záujmov maloletého dieťaťa žalobkyne, za situácie, že po podaní správnej žaloby sa žalobkyňa so svojim partnerom (G. R.) stali rodičmi maloletej dcéry M. R.. nar. XX.XX.XXXX, ktorú skutočnosť bude povinný správny orgán taktiež vyhodnotiť. Primeranosť zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne bol správny orgán povinný zisťovať aj vykonaním dokazovania nielen smerom k zachovaniu väzieb na jej domovskú krajinu, ale najmä s dôrazom na jej rodinnú situáciu na území Slovenskej republiky, kde si založila spolu s partnerom rodinu a vychovávajú svoje maloleté deti.

81. K návrhu žalovaného vypočuť príslušníka SIS, ako orgán, ktorý disponuje utajovanými informáciami resp. k návrhu žalobkyne vypočuť jej partnera G. R. a mal. dcéru M. R. (od ktorého následne ustúpila), správny súd dáva do pozornosti, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či

zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že správny orgán do odôvodnenia rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobkyne na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie o výsluh príslušníka SIS. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobkyni vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného a prvostupňový správny orgán administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správnych orgánov konajúcich o žiadosti žalobcu.

82. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa za nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho za nepreskúmateľné, čo bolo aj dôvodom pre ich zrušenie a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

83. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bude oboznámiť žalobkyňu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré ich viedli k zamietnutiu jej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska) avšak takým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane utajovaných skutočností. Následne bude povinnosťou správneho orgánu podrobne sa zaoberať primeranosťou prípadného zásahu do práva žalobkyne na jej súkromný a rodinný život. Úlohou orgánov verejnej správy bude tiež dostatočne sa vysporiadať so všetkými ďalšími námietkami žalobkyne a dať na nich jasnú a logickú odpoveď.

84. Podľa , žalobca môže do vydania rozhodnutia správneho súdu vziať žalobu späť, a to sčasti alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, správny súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej.

85. Vzhľadom na to, že žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 12.05.2022 uviedla, že na doplnení a rozšírení správnej žaloby zo dňa 17.09.2021 netrvá a berie ho späť, súd konanie v tejto časti zastavil.

86. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania z dôvodu jej plného úspechu vo veci. O výške účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa .

87. Ďalšiemu účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy konania nevznikli ( ).

88. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný.

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.