Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-7-2022.pdf
PDF · 162.5 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: A. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: R. Š., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpená: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 810 00 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia a nariadenia prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP, takto
rozhodol:
I. Súd n a r i a ď u j e, aby bola žalobkyňa A. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: R.Q. Š., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zaistená na základe rozhodnutia Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, č. PPZ-HCP-BA5-170-012/2022-AV, bezodkladne prepustená zo zaistenia.
II. Žalobkyni súd p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 14. apríla 2022 žalobkyňa žiadala, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia, pretože je toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre zaistenie cudzincov Sečovce na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 17. marca 2022 č. PPZ-HCP-BA5-170-012/2022AV.
I. Administratívne konanie
2. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 17. marca 2022 č. PPZ-HCP-BA5-170-009/2022AV, podľa § 82 ods. 3 písm. b/ a § 82 ods. 9 písm. a/ § 83 ods. 2 písm. 2/ Zákona o pobyte cudzincov č. 404/2001 Z. z., žalobkyňu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky, na územie krajiny pôvodu, tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutá medzinárodná ochrana podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 55 ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. správny orgán vylúčil odkladný účinok z odvolania podaného v správnom konaní.
3. Žalovaný uviedol v odôvodnení rozhodnutia, že dňa 17. marca 2022 hliadka Oddelenia železničnej polície PZ vo vlaku smerujúceho do Viedne, počas kontroly zistil osobu žalobkyne, o ktorej po predvedení na útvar Oddelenia železničnej polície Policajného zboru Bratislava dňa 17. marca 2022 v čase o 15:30 hod Mobilná jednotka PZ Bratislava, vykonanými lustráciami v informačných systémoch
Policajného zboru zistil, že nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, a nemá doklady totožnosti. Žalovaný vychádzal zo zápisnice PPZ- HCP-BA5-170-008/2022-AV zo dňa 17. marca 2022, kde sa vo vyjadrení účastníka konania žalobkyňa vyjadrila k príchodu na územie Slovenskej republiky a na územie schengenského priestoru. Uviedla, že jej rodičia emigrovali z Palestíny do Tuniska, kde sa narodila a po rodičoch má Palestínske štátne občianstvo. Z Tuniska odišla dňa 11. marca 2022 s kamarátom, cestovala letecky z letiska Cartago do Srbska, do mesta Belehrad a odtiaľ autobusom do mesta Subotica, kde dostala od známych číslo na prevádzača a ten následne za finančnú odmenu 1000,- € na osobu, ich previedol do Maďarska do mesta Szeged, kde nastúpili na vlak do Budapešti. Z Budapešti vlakom cestovali do Bratislavy, kde ich po príchode zadržala polícia. Žalobkyňa nepožiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
4. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení dôvodil žalovaný, že podľa článku 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady EÚ 2016/399 z 9. marca 2016 ktorým sa ustanovuje kódex únie a práva upravujúce pohyb cez hranice (Sengenské hranice), musia príslušníci tretích krajín pristúpiť na tieto podmienky, mať platný pas, platný tri mesiace dlhšie, ako zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov, mať platné víza, podľa Nariadenia rady ES 539/2001, zdôvodniť účel a podmienky plánovaného pobytu v krajine, zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky na život v krajine ako aj na návrat do svojej domovskej krajiny, prípadne tranzit do krajiny späť, pritom musí ísť o osobu, ktorá nie je v sledovaní SIS, a ktorej nebolo odopreté právo vstupovať na územie členskej krajiny a nepokladá sa za hrozbu pre verejný poriadok. Pretože podmienky hore uvedené neboli splnené, rozhodol žalovaný o administratívnom vyhostení žalobkyne, avšak neurčil lehotu na vycestovanie.
5. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že sa tu nachádza správa o výsledku doplnkového konania podľa § 56 SSP vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Správny orgán zistil z podaného odvolania proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, že jej odvolanie proti tomuto rozhodnutiu je neprípustné, pretože sa žalobkyňa dňa 17. marca 2022 v zápisnici PPZ-HCP-BA5-170-010/2022-AV dobrovoľne vzdala svojho práva na podanie odvolania.
6. Žalobkyňa bola rozhodnutím žalovaného pod č. PPZ-HCP-BA5-170-012/2022-AV dňa 17. marca 2022 v zmysle ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov zaistená, na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola stanovená dĺžka doby jej zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 17. júna 2022.
7. Podľa administratívneho spisu zistil, že žalobkyňa dňa 17. marca 2022 pred policajnými orgánmi konštatovala, že je si vedomá toho, že sa ocitla neoprávnene na území Slovenskej republiky, uviedla že sa narodila v Tunisku, ovláda však jazyk arabský, pokladá sa za Arabku, je rozvedená a nemajetná. Cestuje do Európy z ekonomických dôvodov, nemá žiadne finančné prostriedky, pokladá sa za Moslimku, nedopustila sa trestného činu, jej cieľovou krajinou je Holandsko, kde chce požiadať o azyl. Na územie Európy sa dostala prostredníctvom prevádzačov, ktorým aj zaplatila, neabsolvovala bojový výcvik, nedlhuje peniaze, nepožiada o azyl v krajine Európskeho spoločenstva, kde nemá žiadnu rodinu. Nehrozí jej prenasledovanie odišla iba z ekonomických dôvodov a nechce využiť žiadnu možnosť dobrovoľného návratu do svojej domovskej krajiny, ani tomuto oznámiť jej zadržanie.
8. Žalovaný sa odvolal na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2018/115/S zo dňa 16. decembra 2008 podľa ktorej, ak existuje riziko úteku, alebo ak žiadosť o pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená, alebo podvodná, alebo ak predstavuje riziko pre verejný poriadok a bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytovanie lehoty na dobrovoľný odchod, alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako je 7 dní. Uviedol, že žalobkyňa nedisponuje cestovným pasom, nemá vlastné finančné prostriedky, nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Účastníčka konania nezvolila možnosť byť právne zastúpená. Žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie do krajiny pôvodu, alebo ktorej koľvek tretej krajiny, do ktorej ako štátny príslušník tretej krajiny sa môže dobrovoľne rozhodnúť vrátiť, alebo ktorá krajina ho príjme na svojom území členského štátu, ktorá udelí právo na pobyt.
9. V administratívnom konaní podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zabezpečiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 môže byť takáto osoba zaistená v nevyhnutný čas najviac však na 6 mesiacov. Rozhodnutie o zaistení žalovaný založil na tom, že zistil všetko potrebné
pre údaje na vydanie tohto rozhodnutia a uviedol, že žalobkyňa emigrovala z Palestínskeho štátu, má Palestínske občianstvo podľa jej udania po rodičoch, emigrovala z Tuniska a bola zadržaná úradmi Slovenskej republiky a zaistená prvý krát dňa 17.3.2022, kedy bola aj administratívne vyhostená.
10. Žalovaný stanovil dobu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 17. júna 2022 a uviedol, že bude musieť pristúpiť k preštudovaniu spisového materiálu, vykonať vstupný pohovor s cudzincom, ďalej zaslať žiadosť o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom konzulárneho odboru MZV a európskych záležitostí, cez Interpol a to súvisí s tým, že žalobkyňa tvrdí, že je občiankou Pakistanu, ale v skutočnosti uvádza aj to, že pochádza z Tuniska, kde v dôsledku vojnových udalostí sa s rodičmi odsťahovali, ona sa už narodila v Tunisku. Žalovaný uviedol, že má na zreteli aj to, že zaistenie je obmedzením osobnej slobody, že je možné len na nevyhnutne potrebný čas a uviedol, že skúmal aj možnosť použitia iného prostriedku ako je zaistenie pre zabezpečenie prítomnosti žalobkyne, avšak pre skutočnosti že nedisponuje finančnými prostriedkami nemá rodinných príslušníkov na území Slovenskej republiky a nedisponuje ani cestovným pasom. Žalovaný rozhodol o jej zaistení pre podozrenie z úteku, pretože jej prítomnosť je nutná v situácii vybavovania náležitosti jej administratívneho vyhostenia, a toto by nebolo možné vykonať, ani vytvoriť predpoklady pre žalobkyňu vybaviť náhradný cestovný doklad, potom čo získa totožnosť žalobkyne a kladné posúdenie jej vyhostenia, bude nutné zabezpečenie leteniek a podobne.
11. Žalovaný skúmajúc podmienky vyhostenia len odkázal na znenie článku 5 ods. 1/ a čl. 8 ods. 1/ a 2/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uviedol, že sa zaoberal aj podmienkami ochrany osobnej slobody, ako aj podmienkam ochrany súkromia a rodinného života žalobkyne. Žalobkyňa nežiadala právnu pomoc a pokladal za zistené všetko potrebné ako to vyplýva, zo zápisnice.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného
12. Žalobkyňa, ako je vyššie uvedené, toho času je umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V správnej žalobe žiadala, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia. Uviedla, že je štátnou občiankou Palestínskeho štátu, pričom zariadeniu pre cudzincov predložila originál jej cestovného pasu, ktorého platnosť však už vypršala, no na jeho území nikdy nebola a v prípade jej vyhostenia na územie tejto krajiny sa obáva ohrozenia života. Otec žalobkyne je Palestínčan žijúci na území Sýrie (tzv. palestínsky utečenec žijúci na území Sýrie), matka žalobkyne je Tunisanka, ktorá sa s otcom žalobkyne po narodení žalobkyne presťahovala do Sýrie. Žalobkyňa predložila zariadeniu pre cudzincov originál jej rodného listu vystaveného sýrskymi štátnymi orgánmi. Žalobkyňa v Tunisku študovala na vysokej škole, jej manžel je Tunisan, od ktorého utiekla zo strachu pred násilím. V krajine štátneho občianstva žalobkyne, v Palestíne, prebieha ozbrojený vojenský konflikt, jej územie pozostáva z dvoch samostatných územných celkov, z ktorých Pásmo Gazy je dlhodobo vojensky blokované izraelskou armádou a trpí vojenskými útokmi, a na území Západného brehu dochádza taktiež k ozbrojeným útokom. Vyhostenie žalobkyne na územie Palestíny či Sýrie by preto znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a zakladá prekážku vyhostenia žalobkyne. Namietala, že pokiaľ ide o všeobecnú bezpečnostnú situáciu v krajine štátneho občianstva žalobkyne v Palestíne, internetové sídlo Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR ku dňu 13. apríla 2022, k nej uviedla zistenie: „Ide o krajinu v permanentnom ozbrojenom konflikte s Izraelom a rozhodne nie o pokojnú turistickú destináciu. Pokiaľ sa doporučuje vyhýbať sa cestám do pásma Gazy ako aj mestám Jenin, Nabulus, Hebron a Tulkarem, kde neustávajú bojové akcie a narastá počet únosov cudzincov a pohyb tam sa odporúča s miestnym a pomerov znalým sprievodcom, tak v skutočnosti v oblasti dochádza k únosom cudzincov z USA a západoeurópskych krajín ".
13. Podľa žalobkyne žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha podložená o konkrétne dôkazy a skutočnosti, napr. správy o bezpečnostnej situácii, k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie konkrétnej krajiny s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný porušil zákonnú povinnosť zaoberať sa dôsledne prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, ako aj dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, a to aj v prípade, že ich priamo nenamietala, (§ 32 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) Zákona o
pobyte cudzincov alebo pre umožnenie zotrvania účastníkovi konania na území SR do doby odpadnutia prekážok vyhostenia, pričom ich existencia nepripúšťa využitie inštitútu zaistenia dotknutého cudzinca pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Vrátením žalobkyne na územie Palestíny dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Lebo vo veci žalobkyne nie je zrejmé, či a ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni. Žalovaný dôsledne nezistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, tak, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie a napokon vzhľadom na § 34 ods. 3 Správneho poriadku, bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konani. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/34/2010).
14. Podľa žalobkyne žalovaný zároveň v rozpore s § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov neurčil konkrétnu krajinu, kam má byť žalobkyňa vyhostená, iba formálne a zovšeobecnene vymenoval, že ju vyhostí na územie krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ju prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Pokiaľ žalovaný má za to, že vo veci žalobkyne neexistujú prekážky vyhostenia, potom bolo jeho povinnosťou určiť vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne konkrétnu krajinu, kam bude vyhostená. Podľa žalobkyne má štátnu príslušnosť Palestínskeho štátu, avšak nikdy na jeho území nežila, narodila sa v Tunisku a prevažnú časť života prežila v Sýrii. V rozhodnutí žalovaný nesprávne uviedol, že žalobkyňa má trvalý pobyt na území Palestíny, keďže na jeho území nikdy nežila.
15. Uviedla, že účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať, konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej, alebo napr. krajiny tranzitu. Pokiaľ žalovaný skonštatoval, že nezistil prekážky vyhostenia žalobkyne, potom neboli splnené podmienky pre neuvedenie konkrétnej krajiny vyhostenia. Správny orgán mal v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu, kam má byť ako cudzinec vyhostená resp. vrátená. V tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp.zn.: 1Sža/31/2014 zo dňa 2.09.2014, kedy uviedol, že „odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, a v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. "Rovnako v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Sa/l 7/2020 z 16.06.2021.
16. Podľa žalobkyne aj existujú pochybnosti o štátnej príslušnosti a totožnosti žalobcu, a o tom z ktorej krajiny pochádza, má sa za to, že v danom prípade, neuvedením krajiny vyhostenia a následným neskúmaním možných prekážok jeho vyhostenia v zmysle § 81 ZoPC je účastník konania zbavený možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku ktorého sa zbavuje následne možnosti podať voči nemu správnu žalobu o otázke možnej existencie prekážok jeho vyhostenia. Týmto postupom nastáva situácia, že účastníkovi konania je odňatá v danej otázke možnosť, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle článku 6 Dohovoru.
17. Žalobkyňa žiadala okamžité prepustenie v zmysle čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, nakoľko zaistenie nie je dôvodné, ak zistené prekážky vyhostenia majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Uviedla na viacerých miestach žaloby, že žalovaný má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia, ale najmä v kontexte Dohovoru a Návratovej smernice a zohľadniť možné prekážky vrátenia, (rozsudok NS SR sp.zn.: lSza/8/2015). Pri rozhodovaní o zaistení nemožno ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).
18. Podľa žalobkyne žalovaný nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, či neexistujú prekážky jej administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, respektíve aký je postoj
týchto krajín k porušovaniu princípu non-refoulement, ako aj to, či v prípade jej vyhostenia, do správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru. "Preto namietala reálnosť vyhostiteľnosti a svoje zaistenie označila za neefektívne, a neúčelné, pretože rozhodnutie o jej zaistení na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené a je tak nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: lSZa/7/2016).
19. Žalobkyňa tvrdila, že jej držanie v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný rozhodnutie o zaistení a jej držanie v zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín do krajiny, ako to uvažoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 z17.10.2016)
20. Vo vyjadrení žalovaný 29. apríla 2022 uvádza, že rozhodoval v súlade s rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobkyne, podľa Zákona o pobyte cudzincov podľa § 82 ods. 1 písm. b/ bola táto žalobkyňa administratívne vyhostená, a za tým účelom je potrebné pripraviť proces administratívneho vyhostenia. Žalobkyňa uviedla, že mala cestovný doklad, ktorý stratil platnosť, že rodičia emigrovali z Palestíny do Tuniska, že sa tam narodila, že prišla z Tuniska smerom cez Kartágo do Srbska do mesta Belehrad. Presúva sa do mesta Subotica, do Maďarska a následne bola zadržaná na území SR bez oprávnenia a cestovného dokladu. Preto bola dôvodne zaistená do 17. júna 2022. Žalovaný v správnej žalobe uviedol, že založil rozhodnutie o vyhostení a zaistení na dostatočne zistenom skutkovom základe, a že si zabezpečil všetky podklady k vydaniu rozhodnutia, a zaoberal sa reálnou vyhostiteľnosťou žalobkyne. Uviedol že, zvažoval vyhostiť žalobkyňu do Palestínskeho štátu alebo do Tuniska, napokon rozhodol, že preverí dožiadaním možnosť vyhostenia do ktorejkoľvek krajiny, cez ktorú žalobkyňa tranzitovala, či túto príjme na svoje územie, aby to bolo pre žalobkyňu čo najprijateľnejšie a v prípade zamietavej odpovede zo strany tranzitných krajín, pristúpi k možnosti vyhostenia do krajiny pôvodu a pritom bude riadne skúmať podmienky v ktorých sa bude žalobkyňa nachádzať v prípade vyhostenia, preto si nechal otvorené obe možnosti.
21. Žalovaný uviedol k pôvodu žalobkyne a ak námietke jej prenasledovania v krajine pôvodu, vyplývajúc z obsahu použitého stanoviska Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR k bezpečnostnej situácii v Palestínskom štáte a uviedol, že žalobkyňa neuviedla, že žila v Sýrii, a to nekorešponduje s výpoveďou žalobkyne v zápisnici zo dňa 17. marca 2022, vedenej pod číslom PPZ- HCP-BA5-170-008/2022-AV, kde uviedla, že sa už narodila v Tunisku, kde žila a odkiaľ vycestovala z ekonomických dôvodov legálne na svoj cestovný doklad. 22. Žalovaný pripomenul, že počas lehoty zaistenia v zmysle § 90 ods. l písm. d) zákona o pobyte cudzincov žalovaný skúma, či účel zaistenia naďalej trvá v zmysle § 90 ods. 2 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, a že komunikuje s ÚPZC Sečovce a v prípade, že nastane situácia, že zaistenie žalobkyňe nebude naďalej účelné z relevantného dôvodu, bude táto zo zaistenia prepustená. Môže byť prepustená aj skôr ako uplynie lehota stanovená v rozhodnutí o zaistení. V čase vyhotovenia tohto vyjadrenia žalovaný má za to, že zaistenie žalobkyne je dôvodné, a jej zaistením neboli porušené jej práva v zmysle čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. III. Právny názor a závery správneho súdu
23. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia i zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Vo veci rozhoduje sudca krajského súdu /§ 23 ods. 2 písm. c) SSP/.
24. Žalobkyňa sa domáhala prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP, preto správny súd môže rozhodnúť nariadením okamžitého prepustenia žalobcu zo zaistenia, ak neboli splnené podmienky zaistenia. Vzhľadom na zhora uvedené, po prieskume zákonnosti zaistenia správny súd zistil neefektívnosť v zaistení žalobkyne, pre porušenie čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, nakoľko zaistenie nie je dôvodné, ak z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun, alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1 Návratovej smernice, pretože zistené prekážky vyhostenia majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť a rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Podľa § 230 ods. 2 písm. a / Správneho súdneho poriadku, ak správny súd po preskúmaní zistí
dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ SSP. Správny súd poukazuje nato, že:
25. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/I.S zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských Štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možne postupovať v zmysle odseku I predmetného článku 7 Smernice. Podľa práva EU sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) /zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 26. Žalovaný uviedol, že považoval zaistenie účastníčky konania na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade žalobkyne a uloženého administratívneho vyhostenia je potrebné zo strany orgánov Slovenskej republiky vykonať postupy a opatrenia na zabezpečenie a výkonu administratívneho vyhostenia, ktorý jej bol uložený. V prípade žalobkyne uviedol, že jej prítomnosť nie je možné zabezpečiť uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Naopak, žalobkyňa žiadala o jej prepustenie v zmysle čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice. Pokladala zaistenie za nedôvodné, pre nezistené prekážky jej vyhostenia, preto je jej zaistenie neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a Návratovej smernice, (z rozsudku NS SR sp. zn. lSza/8/2015), ak zaistenie nenapĺňa účel, a reálnosť vyhostenia, konanie o vyhostenie nebolo vedené s riadnou starostlivosťou a súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010)
27. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, správny súd uvádza na tomto mieste, že žalobkyňa dôvodne tvrdila, že jej držanie v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný rozhodnutie o zaistení a jej držanie v zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov. Správny súd udáva, že žalovaný bol v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby žalobkyne bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do jej práv. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a jeho vyhostiteľnosť. Preto v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásahu do jej osobnej slobody, spočívajúcej v jej umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného bolo preto odôvodniť zaistenie žalobkyne z hľadiska účelnosti jej zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou legality zaistenia cudzinca sledujúceho predchádzanie svojvôli pri zaistení, ktoré je obmedzením osobnej slobody. Žalovaný mal povinnosť s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia žalobkyne do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny, ako v posudzovanej veci, keď žalobkyňa vycestovala z Tuniska a označila sa za občianku štátu Palestína.
28. Správnou žalobou o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku zo dňa 14. apríla 2022 žalobkyňa žiadala, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia, pretože je toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre zaistenie cudzincov Sečovce na základe rozhodnutia žalovaného zo 17. marca 2022 č. PPZ-HCP-BA5-170-012/2022-AV. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku sa môže žalobca správnou žalobou domáhať sa prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Rozhodnutím o zaistení zo 17. marca 2022, žalobkyňa bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 17. júna 2022 a podľa § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov bola žalobkyňa umiestnená do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Obsah rozhodnutia žalovaného o zaistení vychádza z nelegálneho pobytu žalobkyne na území SR, zo skutočností zistených zo zápisnice o prejednaní o jej nedovolenom pobyte na území SR, o vyjadrení, že cestuje z Tuniska, pochádza z Palestíny, jej rodičia sa odsťahovali do Tuniska, kde sa narodila, vyštudovala právo, smeruje do Holandska za účelom zamestnania, nie je trestaná, nemá dlhy, nemá peniaze, nepodrobila sa žiadnemu školeniu, ktoré by ju oprávňovalo, alebo umožňovalo jej používať zbrane, nežiadala právnu pomoc, nežiadala o mimoriadne opatrenia smerujúce k jej asistovanému dobrovoľnému návratu do miesta jej pôvodu. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uvádza, že zaistenie je vykonané z dôvodu zabezpečenia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne, s poukazom aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115S zo dňa 16.12.2008, pričom žalovaný uvádza, čo predpokladá administratívne vyhostenie žalobkyne, pričom uvádza ako potrebný v tejto súvislosti vstupný pohovor, preštudovanie spisového materiálu, lustráciu žalobkyne, činnosť Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR konzulárneho odboru v súvislosti so žiadosťou o jej lustráciu cez Interpol, vybavenie náhradného cestovného dokladu, vybavenie leteckého spojenia a nákup leteniek a podobne. Žalovaný v rozhodnutí uvádza, že sa zaoberal čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a poukázal na text § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a o oprávnení policajta zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny pre účely administratívneho výkonu rozhodnutia o vyhostení.
29. Z administratívneho spisu súd konštatuje rozhodnutie o vyhostení zo dňa 17. marca 2022 č. PPZ- HCP-BA5-170-009/2022-AV, ktoré bolo vydané podľa § 82 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 82 ods. 3 písm. b/, § 82 ods. 9 písm. a/, § 83 ods. 2 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení rovnako vychádza z pohovoru so žalobkyňou do zápisnice a žalovaný uvádza, že skúmal aj podmienky administratívneho vyhostenia a konštatoval neexistenciu prekážok tohto vyhostenia. Mal za to, že nedošlo k zásahu do práv žalobkyne.
30. Z administratívneho spisu je zjavné, že žalobkyňa zastúpená Centrom právnej pomoci podala proti tomuto odvolanie 1. apríla 2022. Z administratívneho spisu je možný zistiť správu o výsledku doplnkového konania, podľa ktorého rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pretože žalobkyňa 17. marca 2022 sa v zápisnici č. PPZ-HCP-BA5-170-010/2022-AV vzdala práva podať odvolanie proti označenému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení zo dňa 17. marca 2022. Uvedené bolo oznámené 8. apríla 2022 právnemu zástupcovi žalobkyne.
31. Správny súd sa v tomto type konania musel venovať obsahu oboch administratívnych rozhodnutí vydaných dňa 17. marca 2022 a konštatuje, že žalovaný sa pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobkyne nezaoberal dôsledne prekážkami a dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, (§ 32 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Žalovaný neskúmal vrátenie žalobkyne na územie Palestíny ani Tuniska k čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vo veci žalobkyne nie sú konkrétne správy o bezpečnostnej situácii v Palestíne, ani v Tunisku, aby mohol žalovaný dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyne v Palestíne ani Tunisku. Za také nie je možné pokladať turistické informácie ani z Ministerstva zahraničných vecí SR. Vo veci žalobkyne neboli skúmané prekážky vyhostenia a to vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, neexistujú konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy, aby sa mohlo dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyne, ani v tak formulovanom výroku rozhodnutia o vyhostení žalobkyne, ako je formulovaný v rozhodnutí o jej vyhostení. Žalovaný tak celkom inak formuloval výrok v rozhodnutí o vyhostení žalobkyne a to napriek tomu, že zisťoval odkiaľ prichádza a administratívne ju vyhostil z územia Slovenskej republiky, na územie krajiny pôvodu, tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v
ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutá medzinárodná ochrana podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
32. Podľa § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 206 ods. 4 zákona označeného pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia
Podľa § 221 ods. 2 označeného žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu
Podľa § 225 ods. 2 Správneho súdneho poriadku správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 227 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu ssvojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.
Podľa § 228 Správneho súdneho poriadku správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
Podľa § 230 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci a) nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Podľa § 88( (4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
33. Žalovaný nezisťoval všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, aby bol spoľahlivý základ pre jeho rozhodovanie o zaistení žalobkyne, pretože tým, čo obsahuje odôvodnenie jeho rozhodnutia o vyhostení nie je naplnené ust. § 34 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, zhromažďovať dôkazy a byť aktívny, a to v každom správnom konani. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. lSža/34/2010). Žalovaný tiež v rozpore s § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov neurčil konkrétnu krajinu, kam má byť žalobkyňa vyhostená, a iba formálne a zovšeobecnene vymenoval, kam ju vyhostí /na územie krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ju prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu/ hoci zistil, že žalobkyňa pochádza resp. odišla z Tunisku a hlási sa ako občianka Palestíny.
34. Pokiaľ žalovaný mal za to, že vo veci žalobkyne neexistujú prekážky vyhostenia, bolo jeho povinnosťou uviesť vo výroku napadnutého rozhodnutia buď jednoznačne konkrétnu krajinu, kde sú podmienky vyhostenia splnené vo vzťahu ku žalobkyni a ak bola vyhostiteľná do viacerých úvah prichádzajúcich krajín, mal uviesť na základe čoho tak rozhodol, a uviesť svoje úvahy o krajine kam bude, alebo môže byť reálne vyhostená, alebo je reálne vyhostiteľná. Žalobkyňa uviedla, že má štátnu príslušnosť Palestínskeho štátu, nikdy však na jeho území nežila, narodila sa v Tunisku, a trvalý pobyt má na území Palestíny. Vo vzťahu k týmto krajinám bolo potrebné skúmať možnosti vyhostenia na základe už zhromaždených podkladov o týchto územiach, pretože ide o povinnosť štátu a jeho orgánov
rozhodovať na základe overených faktov, ktoré tvoria skutkový stav ako základ jeho právneho posúdenia, aby /§ 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov/, (povinnosti určenia krajiny vyhostenia), aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať, konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu resp. vyhostenia.
35. Následným neskúmaním možných prekážok vyhostenia v zmysle § 81 Zákona o pobyte cudzincov bola žalobkyňa zbavená možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku ktorého sa zbavuje následne možnosti podať správnu žalobu preskúmateľnú súdom (v zmysle článku 6 Dohovoru). Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Ak rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené je nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: lSZa/7/2016). V rozhodnutí o vyhostení, žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená a nezaoberal sa v akých podmienkach sa tam bude žalobkyňa nachádzať /v Pakistane, Tunise, ale aj v ďalších. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 z17.10.2016). Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, preto sa musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny už pre účely prípadného zaistenia. Správny súd na tomto mieste uvádza, že žalobkyňa uviedla v zápisnici aj v správnej žalobe, že mala cestovné doklady, hoci neplatné, ktoré zrejme uvádzali jej pôvod príchodu. V administratívnom spise sa nenachádzajú.
36. Na tomto mieste správny súd tiež považuje za potrebné upozorniť, že ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné, keďže v rozhodnutí o zaistení, ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení je určenie krajiny, pokiaľ je známa nevyhnutným, aby samotná „žalobkyňa“ vedela kam má byť vyhostená a bolo možné skúmať základnú podmienku zaistenia, a to efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia. Pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené je len formálnym uvádzaním zákonných ustanovení bez faktického skúmania obsahu a z pohľadu súdu nie je možné preskúmať zákonnosť zaistenia ani jej atribúty, ako je dĺžka zaistenia. /Rozsudok Najvyššieho súdu z 5. apríla 2016, sp. zn. 1 Sza/7/2016/.
37. Napokon aj prítomnosť žalobkyne, a "riziko jej úteku" predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebnosti zaistenia cudzinca. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií ustanovených v Smernici a v Zákone o pobyte cudzincov, t.j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie sa nemôže automaticky vychádzať len z predpokladu "rizika úteku a vyžaduje sa individuálne posúdenie. Pri tomto posúdení sa musia zvážiť všetky vplyvy a faktory dotknutých osôb a záverom môže byť i skutočnosť, že neexistuje žiadne riziko úteku. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2016, sp. zn. 1 Sza 8/2016).
38. Podľa § 88(1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
Podľa § 88(2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
39. Bolo tak povinnosťou žalovaného v rámci rozhodnutia o zaistení žalobkyne z tretej krajiny vykonať individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či môže byť na tohto štátneho príslušníka účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie, či existuje riziko jeho úteku, a či štátny príslušník tretej krajiny, za okolností dotknuté vo veci samej získa doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho odsun z dotknutého členského štátu, a môže byť považovaný za "dostatočne spolupracujúceho" pre odsun z dôvodu tohto správania osoby z tretej krajiny.
40. V zmysle § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku základným postulátom tejto alternatívy prieskumu zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia je efektívnosť a otázka, či sú naplnené medzinárodnoprávne požiadavky na obmedzenia osobnej slobody v zaistení. Nutnosť zavedenia takejto plnej jurisdikcie zo strany správneho súdu vyplýva pritom z prvej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Mahdi proti Bulharsku, rozsudok č. C-146/14 PPU z 5. júna 2014).12) V uvedenom prípade Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad ustanovení Návratovej smernice a dospel k záveru, že preskúmanie ktoré musí vykonávať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť prípad od prípadu vecne rozhodnúť o zaistení dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočností, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.
41. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Podľa § 81 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
42. Žalovaný vo vyjadrení nereaguje na žalobné námietky, z ktorých jedna je, že žalobkyňa predložila už neplatný cestovný doklad. Rovnako sa žalovaný nezaoberá otázkou preskúmavania krajiny pôvodu, keďže v administratívnom rozhodnutí o jej vyhostenie neurčil krajinu, do ktorej bude žalobkyňa vyhostená, teda nezaoberá sa konkrétne ani Tuniskom ani Palestínou ani Sýriou ani žiadnou ďalšou inou krajinou. Reaguje len na zistené informácie pre turistov o štáte Palestína, ktoré žalobkyňa nepodkladá za dostatočné pre zákonnosť rozhodnutia o zaistení a pre jej zaistenie, o prepustenie z ktorého žiada s poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f/, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátoch na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území SR ako aj na čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice. Podľa čl. 15 ods. 4 zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje oprávnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v ods. 1/, žalobkyňa tiež poukazuje na § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov a povinnosť policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny či účel zaistenia trvá.
43. Správny súd konštatuje, že správna žaloba vo veci zaistenia nebola podaná z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ale podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, aj keď je žalobkyňa zaistená práve na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 17.03.2022.
44. Žalobkyňa dôvodne namietala, že správny orgán spoľahlivo nezistil skutočný stav veci, pokiaľ uviedol, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom spoľahlivo zistenému skutočnému stavu zodpovedá aj požiadavka § 77 ods. 1 ZoPC, ktoré umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neurčiť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. To ale nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu, či neexistenciu prekážok vyhostenia. /Skutočnosť, že je štátnym príslušníkom Palestíny s právom pobytu v Sýrii, ako utečenec z Tuniska, čiže z krajín, v ktorých je ohrozená jeho bezpečnosť, pričom sa neuviedla žiadna krajina, do ktorej by ju bolo možné čo i len teoreticky vyhostiť, aj keď štáty dotknuté s osobou žalobkyne sú známe/.
45. Správny súd opakovane uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa tvrdila , že je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mala neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC a týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
46. Správny súd má však za to, že neuvedie krajiny, kam má byť cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti náležite zistiť skutočný stav veci pokiaľ ide o skúmanie a existenciu možných prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca podľa § 81 ZoPC. Úvaha správneho orgánu však v otázke neurčenia krajiny vyhostenia cudzinca nemôže byť svojvoľná, ale musí rešpektovať špecifickosti daného prípadu a posudzovanej osoby, to znamená, že správny orgán musí prihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu. Žalovaný nespochybňoval tvrdenia o totožnosti a štátnej príslušnosti a v tejto súvislosti správny súd poukazuje na princíp „benefit of doubt“ (v prípade pochybností v prospech) presadzujúceho kasačným súdom vo veciach štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí v dôsledku odchodu z krajiny pôvodu nemôžu nijak inak preukázať určité skutočnosti iba svojou výpoveď o ktorej nemožno pochybovať. Z konania vyplýva, že žalobkyňa uviedla, že je je štátnym príslušníkom Palestíny s právom pobytu Tunisko. Žalovaný žiadnym spôsobom nijako neoveril možnosť jej vyhostenia pred vydaním svojho rozhodnutia, čím zaťažil konanie pred ním nedostatočným zistením skutočného stavu veci. Naviac, ani podmienka úteku, nebola nijako skúmaná ani argumentovaná žalovaným.
47. V danom prípade neuvedením krajiny vyhostenia a následným neskúmaním možných prekážok jej vyhostenia bola žalobkyňa zbavená možnosti riadne použiť opravný prostriedok, ktorého sa síce vzdala, čo nevylučuje možnosti podať správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, o otázke možnej existencie nezákonnosti zaistenia pre neskúmanie prekážok jej vyhostenia, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle článku 6 Dohovoru.
48. V danom prípade teda neurčením krajiny vyhostenia žalobcu nedošlo zo strany správneho orgánu k zisteniu skutočného stavu veci v otázke posúdenia možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia, čím sa rozhodnutie v tejto časti stáva nepreskúmateľným. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je napríklad v otázke utečencov zo Sýrie ustálená judikatúra, na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax migračného úradu, v zmysle ktorej sa týmto poskytuje v prípade ich žiadosti o azyl minimálne medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Preto správny súd akcentuje aj skutočnosť, ktorú uviedla žalobkyňa v správnej žalobe, že pochádza z krajiny vojnového konfliktu a Palestína ani Sýria nie sú bezpečné krajiny a v prípade jej vyhostenia sa predpokladá túto skutočnosť preveriť.
49. Žalovaný ani vo vyjadrení k správnej žalobe neuviedol vo veci žiadne výsledky dokazovania zamerané na to, či v prípade vyhostenia do iných krajín tranzitu, neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobkyne v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a či v prípade jej vyhostenia, do
správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru. Preto je daná námietka reálnosti jej vyhostiteľnosti, ktorá je podmienkou zaistenia, ku ktorému sa musí pristupovať tak, aby boli preverené možnosti vyhostenia do krajín pôvodu, resp. tretej krajiny.
50. Žalobkyňa tak tvrdila dôvodne, že sa nachádza v zaistení čisto formálne, keďže existujú právne aj faktické prekážky jej vyhostenia. Jej držanie v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, lebo žalovaný rozhodnutie o zaistení a držanie žalobkyne v zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov a pre existenciu formálnych dôvodov administratívneho vyhostenia žalobkyne. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín. Splnenie podmienky náležitého zistenia možnosti krajiny, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený, v sebe odzrkadľuje aj to, že bude spoľahlivo zistené, že štátny príslušník tretej krajiny nebude vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo by bol vystavený akejkoľvek forme mučenia a neľudského zaobchádzania a že v prípade jeho vyhostenia nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru.
51. Po zvážení všetkých pre konanie relevantných žalobných námietok a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodov zistených podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je toho názoru, že je daný žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov správny súd v konaní podľa § 221 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ SSP nariadil okamžité prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
52. Bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom postupe zvážiť, či je možný v prípade žalobkyne postup v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov a vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení tohto rozsudku a v prípadnom novom rozhodnutí presne a individuálne uviesť potrebné zistenia, ktoré odstránia výhrady správneho súdu uvedené v tomto rozhodnutí.
53. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorý bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.