Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-169-2016.pdf
PDF · 93.37 KB
No categories available
12Co/169/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: I. Y., L.. XX.X.XXXX, J. XXX XX L. Ľ. XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Dicom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni 064 01, 17. novembra 20, proti žalovanej: Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci - zaplatenie 1.546,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej Generálnej prokuratúry proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 21.10.2016 č. k. 7C/45/2016-102, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť 1.452,29 eur s prísl. a o náhrade trov konania.
Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7C/42/2016-102 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.452,29 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.452,29 eur za obdobie od 1.5.2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 87,86 %. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.546,22 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.5.2014 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobu odôvodnil tým, že M. G. E. D. Ľ. dňa XX.XX.XXXX bolo začaté trestné stíhanie a bolo proti nemu vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. a), b) Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením okresnou prokuratúrou zamietnutá a vo veci podaná obžaloba. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XTo XX/ XX-XXX zo dňa XX.X.XXXX zrušil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 21.6.2012 č. k. XT XXX/ XX a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2013. Keďže žalobca bol v trestnom konaní zastúpený zvoleným obhajcom, vyúčtoval si odmenu 1.546,22 eur, ktorá bola uhradená v hotovosti 19.6.2010 v čiastke 150,- eur, 25.2.20111 v sume 250,- eur a dňa 16.8.2013 v sume 1.146,20 eur. Zaplatením odmeny advokátovi mu vznikla škoda. Pre škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, písal na Ministerstvo spravodlivosti, ktoré z dôvodu príslušnosti postúpilo vec na vybavenie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Tá na jeho žiadosť nereagovala. Keďže jeho žiadosť nebola vybavená v zákonnej 6-mesačnej lehote, tak sa žalovaný dostal do omeškania od 1.5.2014. Nárok si uplatňuje podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobnú pri výkone verejnej moci. Žalovaná Generálna prokuratúra so žalobou nesúhlasila. Žalobca bol trestne stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona. Obvinenia proti nemu boli vznesené po vykonaní dokazovania, kde bolo preukázané, že skutok sa
stal. Okresný súd Stará Ľubovňa uznal žalobcu vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom krajský súd uznesením XTo XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie. Následne Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 21.6.2012 uznal žalobcu vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, so skúšobnou dobou v trvaní jedného roka. Na základe odvolania ale Krajský súd v Prešove uznesením XTo XX/XX zo dňa XX.X.XXXX zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. Zákon vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí sťažnosti, neustanovuje odchýlnu právnu úpravu. Nemožno dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú nezákonné, nakoľko nikdy neboli zmenené, ani zrušené príslušným orgánom. Ak je stanovená objektívna zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu, súčasne musia byť splnené podmienky, ktoré dávajú možnosť na rozhodnutie o náhrade škody. Civilný súd ale nie je povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia orgánov prípravného konania. Potom súd je viazaný rozhodnutím o náhrade škody týchto orgánov. Keďže v tejto veci žiadne obdobné rozhodnutie vydané nebolo, nemôže dôjsť k záverom o nezákonnosti rozhodnutia vydaných v trestnom konaní. Trestné konanie má svoje štádia, ktoré sú kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými právnymi pravidlami, pričom sa poukazuje na § 10 ods. 15 Trestného poriadku. Každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, pokiaľ súd nevysloví právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom jeho nevinu. Bez prípravných konaní by nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou starostlivosťou, ich postup bol zákonný a dôvodný. Súd napokon vydal trestný rozkaz a plne si osvojil výsledky prípravného konania, ktoré považoval za dostatočné. Okresný súd v Starej Ľubovni 3x uznal obžalovaného vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom až Krajský súd v Prešove ho oslobodil spod obžaloby, že skutok nie je trestným činom. Naviac počas súdneho konania, poškodený zomrel, čo malo vplyv na samotné dokazovanie.
2. Súd posudzoval nárok žalobcu z hľadiska § 3 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z., že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 5 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
3. Okresný súd vo veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.10.2011, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť“. Z hľadiska súdnej praxe je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby a tak boli splnené zákonné predpoklady podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. na náhradu škody, vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický príklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku. Na takýto prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Keďže zákon číslo 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, a to bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť, neposudzuje sa potom správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Je síce možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že vznesenie obvinenia nie je možné automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť zo spáchania trestného činu, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Pre prípravné konanie sa nevyžaduje istota o existencii skutku ani v osobe páchateľa, pričom každý, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, že je vinný. Trestné stíhanie, a to v čase, keď bolo vedené, sa javilo ako zákonné a dôvodné, sa v súlade s ustálenou judikatúrou vzhľadom na jeho konečný výsledok, považuje za nezákonné práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. V danom prípade je objektívna zodpovednosť štátu pri preukázaní nezákonnosti rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. Súdna prax ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, kde súd zistil nezákonnosť, a v konečnom dôsledku žalobcu oslobodil spod obžaloby, znamená vznik nároku škody na strane žalobcu v súvislosti s výsledkom jeho trestného stíhania. Preto súd posúdil nárok žalobcu na náhradu škody za dôvodný, pričom výpočet náhrady škody vyplýva z priznanej náhrady úkonov právnej služby podľa vyhlášky 655/2004 Z. z., keďže žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom. Okresný súd prepočítal vyplatené náhrady právnemu zástupcovi žalobcu a dospel k záveru, že objektívna výška týchto trov je 1.452,29 eur a vo zvyšku nárok žalobcu zamietol. Keďže žalovaný je v omeškaní s platením svojho záväzku preplatiť náhradu škody žalobcovi, je povinný platiť úroky z omeškania od 1.5.2014, ako požaduje žalobca, aj keď 6-mesačná lehota na vybavenie podnetu žalobcu na predbežné prerokovanie návrhu, uplynula 24.4.2016. Následne súd žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,86 %.
4. Proti rozsudku okresného súdu v časti povinnosti zaplatiť 1.452,29 eur s príslušným úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania, dal odvolanie žalovaný - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Poukazuje na celkový priebeh samotného trestného stíhania, kde žalobca ako obžalovaný I. Y. bol trestne stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania. Odvolateľ poukazuje na § 6 ods. 1 zákona, že iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, patrí právo na náhradu škody. Ak bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nespôsobuje to spätne nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Preto ani ďalšie konanie nemožno považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť zo spáchania určitého skutku konkrétnou osobou, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Úlohou prípravného konania je vykonanie dokazovania, ktoré pôjde k potvrdeniu, lebo k vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania konkrétneho skutku kvalifikovaného ako určitý trestný čin, a to konkrétnou osobou. Pri prípravnom konaní sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani v osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Ak existujú dve skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, prokurátor má podať obžalobu, a tým umožniť uskutočnenie v súdnej časti trestného konania. Kým prípravná časť konania je neverejná, v súdnej časti sa uplatňuje zásada verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. Bez uskutočnenia prípravného konania by ale nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou starostlivosťou, prokurátor postupoval správne, dôvodne a zákonne, keď podal žalobu. Je potrebné vziať v úvahu tú skutočnosť, že Okresný súd v Starej Ľubovni 3x konštatoval, síce neprávoplatne, vinou žalovaného z prečinu nebezpečného vyhrážania, ale až krajský súd ho oslobodil spod obžaloby, a to z dôvodov, že skutok nie je trestným činom. Odlišné vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania
nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona číslo 514/2003 Z. z.. Extenzívny výklad zákona 514/2003 Z. z. prijal závery, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a zastavení trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti trestného prípadu. Podľa žalovanej, nie je naplnená podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnutie o náhrade škody. Žiada zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a treťom výroku a zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.
5. Zástupca žalobcu navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. Žalobca bol obvinený z prečinu, pričom krajský súd ho oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Došlo k odlišnému vyhodnoteniu dôkazov, preto nemožno považovať vydané rozhodnutie za nezákonné. Žalobca sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, žiada ho potvrdiť. Súčasne si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadril.
7. Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia (podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný), pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), a k tomu ďalej uvádza:
8. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má v zásade právo na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj nárok trov konania, ktoré poškodenému vzniklo v konaní, v ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. V zmysle vyššie uvedeného judikovaného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť za štát bez ohľadu na zavinenie, či porušenie právnej povinnosti konkrétneho orgánu verejnej správy. Aj keď trestné stíhanie sa v čase, keď bolo vedené, prejavilo ako nezákonné a dôvodné v súlade s ústavnou judikatúrou, vzhľadom na jeho konečný výsledok treba považovať za nezákonné práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. Ak sa preukázalo, že skutok, za ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom, potom žalobca má právo na náhradu škody podľa § 5 ods. 1 zákona, z dôvodu, že bol spod žaloby oslobodený a za takúto škodu štát objektívne zodpovedá. Súdna prax ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Keď súd zistil nezákonnosť (vyslovenú implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok nie je trestným činom), uznesenia o vznesení obvinenia, v spojení s uznesením o zamietnutí sťažnosti obžalovaného a s posledným pokračovaním trestného stíhania voči žalobcovi, treba od momentu právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku považovať vznesenie obvinenia a na jeho podklade vedeného trestného stíhania voči žalobcovi, za nezákonné rozhodnutie, za ktorý štát zodpovedal podľa zákona číslo 514/2003 Z. z.. Z toho dôvodu krajský súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, pokiaľ je štát zaviazaný k náhrade škody v súvislosti so začatím a vedením trestného stíhania proti žalobcovi. Žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s preplácaním nákladov súvisiacich s jeho obranou, pričom výpočet náhrady je urobený súdom prvej inštancie správne podľa vyhlášky 655/2004 Z. z.. Preto krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v časti povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.452,29 eur s príslušným úrokom z omeškania 5 % ročne od 1.5.20147 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania v rozsahu 87,86 %.
9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 v spojení s § 255 CSP, kde úspešný žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
10. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).