Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-81-2023.pdf
PDF · 143.29 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/81/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, proti žalovanému: Investičná Správcovská s.r.o., so sídlom v Košiciach, Popradská 56, IČO: 44 484 011, zastúpenému A. B. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. F. XXX, o zaplatenie 26.226,15 eur s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11. novembra 2022 č.k. 12C/56/2020 – 259 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II. (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 26.226,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.839,77 eur od 26.9.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 9.371,62 eur od 18.5.2021 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.014,76 eur od 24.6.2022 do zaplatenia (výrok I.), v prevyšujúcej časti (úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.839,77 eur od 25.9.2020 do 26.9.2020) žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
2. Rozhodol tak o žalobe, v znení je zmeny pripustenej uznesením zo dňa 4.6.2021 č.k. 12C/56/2020-185, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 26.226,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.839,77 eur od 25.9.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 9.371,62 eur od 18.5.2021 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.014,76 eur od 24.6.2022 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, tvrdiac, že: (a) žalobca je vlastníkom pozemkov KNC parc. č. 5489/19, druh
- zastavané plochy a nádvoria, o výmere 510 m2, parc. č. 5489/20, druh- zastavané plochy a nádvoria, o výmere 98 m2, parc. č. 5489/21, druh - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2947 m2, evidovaných na LV č. XXXXX v kat. území G., obec F.- H., I. F. J., (b) žalovaný bol v čase od 1.7.2019 do 22.3.2020 vlastníkom nehnuteľností - budovy súp. č. XXX postavenej na pozemku parc. KN-C č. 5489/19 a garáže súp. č. XXXX postavenej na pozemku KN-C parc. č. 5489/20 vo vlastníctve žalobcu, pričom tieto stavby spolu s priľahlým pozemkom parc. č. 5489/21, na ktorom je vybudované parkovisko, žalovaný užíval bez právneho dôvodu, čo zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu, (c) to, že žalovaný užíval aj priľahlý pozemok parc. č. 5489/21 o výmere 22947 m2 vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Banská Bystrica č.k. 6Up/50/2018, že na nehnuteľnosti žalobcu realizoval oplotenie, spevnené betónové plochy, obrubníky v rámci areálu, (d)
všetky pozemky žalobcu sú ohradené oplotením a kovovou bránou, a tento areál je prístupný výlučne vlastníkom stavieb nachádzajúcim sa v areáli, dve parcely sa nachádzajú pod stavbami a jedna parcela KN-C č. 5489/21 je prihradená k uvedeným stavbám, tvorí s nimi jeden funkčný celok, pričom na samotnom pozemku sa nachádzajú spevnené plochy, (e) žalobca nikdy prístup do areálu nemal, lebo pozemok je prihradený k stavbám vo vlastníctve žalovaného, s ktorými pozemok tvorí jeden uzatvorený (funkčne samostatný) a uzatvorený areál a navyše parc. č. 5489/21 žalovaný využíva za účelom prístupu k vlastným stavbám.
3. Súd v odôvodnení poukázal i na obranu žalovaného v odpore žalovaného v upomínacom konaní 6Up/50/2018 i v priebehu sporu, najmä že žalovaný realizoval oplotenie spevnené betónové plochy, obrubníky a pod. v rámci areálu, t.j. na pozemkoch vo vlastníctve žalovaného, že žalovaný využíva len parc. č. 5489/19 vo výmere 510 m2 (zastavaná plocha s administratívnou budovou), ostatné dve parcely č. 5489/20 a 5489/21 žalovaný nevyužíva, z dôvodu zlého stavu topoľov v počte 10 kusov, ktoré predstavujú priame nebezpečenstva ohrozenia života, zdravia a majetku nachádzajúceho sa v ich bezprostrednej blízkosti, že žalovaný vynaložil nemalé investície do údržby cudzieho majetku, ale aj na zhodnotenie predmetných pozemkov v záujme minimalizácie škôd a žalobca teda nepreukázal konkrétny spôsob užívania dotknutých pozemkov žalovaným, odkazujúc pritom i na závery znaleckého posudku č. 7/2020 Ing. Lišku, ako i namietajúceho aj výšku nájomného stanoveného znaleckým posudkom predloženým žalobcom. 4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia: (a) z výpisu z LV č. XXXXX, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností - parc. KNC č. XXXX/XX, druh - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 510 m2, parc. KN-C č. 5489/20, druh- zastavané plochy a nádvoria, o výmere 98 m2, parc. KN-C č. XXXX/XX, druh - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2947 m2 (spolu celková výmera 3555 m2, evidovaných v kat. území G., obec F.- H., I. F. J., (b) z výpisu z LV cˇ. 13191, že žalovaný bol v období od 1.7.2019 do 22.3.2020 a od 29.11.2021 do 10.2.2022 vlastníkom nehnuteľností - budovy súp. č. XXX na parc. č. 5489/19 a garáže súp. č. XXXX na parc. č. 5489/20, (c) žalovaným nepopretej skutočnosti z informatívnej kópie z katastrálnej mapy kat. územie G., parc. č. 5489/21 tvorí prístupovú parcelu k stavbám vo vlastníctve žalovaného (administratívna budova a garáž) nachádzajúcim sa na pozemkoch parc. č. 5489/19 a 5489/20 vo vlastníctve žalobcu, pričom sa jedná o priľahlú parcelu k týmto dvom parcelám, (d) v znaleckom posudku cˇ. 101/2013 zo dňa 16.12.2013 znalec Ing. Ďaňko Pavol určil výšku nájomného za dotknuté parcely č. 5489/19, 5489/20 a 5489/21 v k.ú. G. nájomné vo výške 4,184 eur za m2 za rok a v znaleckom posudku č. 84/2021 zo dňa 4.5.2021 znalec Ing. Dušan Nemeš stanovil ročné nájomné za pozemky vo vlastníctve žalobcu vo výške 20.211,39 eur za obdobie od 1.7.2019 do 22.3.2020 (za 266 dní), (e) písomnou výzvou na plnenie zo dňa 7.5.2021, doručenou žalovanému dňa 14.5.2021, žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9.371,62 eur v lehote do 3 dní od jej doručenia a písomnou výzvou na plnenie zo dňa 9.6.2022, doručenou žalovanému dňa 20.6.2022, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.014,76 eur v lehote do 3 dní od jej doručenia.
5. Po právnom posúdení veci podľa § 489, § 451 ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 559 ods. 1 a 2, § 563 Občianskeho zákonníka, súd uzavrel, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 26.226,15 eur, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi, lebo žalovaný bez právneho dôvodu užíval v rozhodnom období 1.7.2019 do 22.3.2020 a od 29.11.2021 do 10.2.2022 všetky parcely č. 5489/19, 5489/20 a 5489/21 vo vlastníctve žalobcu, na ktorom sa nachádzajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, a to administratívna budova súp. č. 155 a garáž. súp. č. XXXX, zapísané na LV č. XXXXX, čo medzi sporovými stranami ani nebolo sporné, rovnako aj užívanie parcely č. 5489/21, ktorá tvorí priľahlú parcelu k zvyšným parcelám č. 5489/19 a 5489/20 vo vlastníctve žalobcu, pričom spolu tieto parcely tvoria jeden funkčný celok, ktorý je oplotený a prístup k nemu má len žalovaný, ktorú skutočnosť žalovaný nepoprel. Dodal, že parc. č. 5489/21 žalovaný užíva ako prístup k parc. č. 5489/19 a 5489/20, na ktorom sú umiestnené stavby v jeho vlastníctve, a preto súd ako irelevantný zamietol na pojednávaní uznesením návrh žalovaného na vykonanie dôkazu - oboznámením znaleckého posudku č. 7/2020. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vzišiel z jeho vyčíslenia žalobcom v žalobe a to zo znaleckého posudku č. 101/2013, ktorý určil výšku ročného nájomného za dotknuté parcely sumou 4,184 eur/m2, teda za obdobie od 1.7.2019 do 22.3.2020 (266 dní) bezdôvodné obohatenie predstavovalo sumu 10.839,77 eur, ako aj z doplatku za uvedené obdobie a to zo znaleckého posudku č. 84/2021, ktorý stanovil nájomné vo výške 20.211,39 eur, teda rozdiel medzi touto sumou a pôvodne uplatňovanou sumou činí čiastku 9.371,62 eur (o ktorú sumu bola pripustená zmena žaloby) a z tohto znaleckého posudku súd vychádzal
pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29.11.2021 do 10.2.2022 (spolu 74 dní), ktorá činila 6.014,76 eur (o ktorú sumu súd pripustil zmenu žaloby na pojednávaní dňa 11.11.2022).
6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky súd odôvodnil aplikáciou § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.839,77 eur od 26.9.2020 do zaplatenia, nakoľko výzva na plnenie bola žalovanému doručená dňa 24.9.2020, nasledujúcim dňom bol žalovaný povinný plniť, a odo dňa 26.9.2020 sa dostal do omeškania, zo sumy 9.371,62 eur od 18.5.2021 do zaplatenia, lebo výzva na plnenie bola žalovanému doručená dňa 14.5.2021, lehota na plnenie bola stanovená žalobcom na 3 dni od jej doručenia, t.j. do 17.5.2021, od 18.5.2021 bol žalovaný v omeškaní, a zo sumy 6.014,76 eur od 24.6.2022 do zaplatenia, pretože výzva na plnenie bola žalovanému doručená dňa 20.6.2017, lehota na plnenie stanovená žalobcom uplynula dňa 23.6.2017, t.j. od 24.6.2022 bol žalovaný v omeškaní. Keďže žalobca žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.839,77 eur od 25.9.2020 do zaplatenia, avšak žalovaný sa do omeškania dostal až dňa 26.9.2020, súd žalobu v časti o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 10.839,77 eur od 25.9.2020 do 26.9.2020 (za jeden deň omeškania) ako nedôvodnú zamietol.
7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalobcovi priznal má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
8. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia právneho ako aj skutkového stavu tvrdiac, že pozemky tvoria jediný možný prístup k nehnuteľnostiam, žalobca ničím nepreukázal, že žalovaný tieto pozemky užíva, ani neuviedol, akým spôsobom by mal žalovaný tieto pozemky užívať, v akom rozsahu a čase a o tejto skutočnosti nepredložil žiadny dôkaz, a pretože dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie zaťažuje žalobcu a z vykonaného dokazovania nevyplynul jednoznačný záver o vzniku zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie, žalobu treba zamietnuť. Navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8.1. Namietol, že nie je správny záver, ktorý si súd ohľadom vzniku oplotenia konaním žalovaného osvojil, lebo oplotenie pozemku žalobcu existovalo už v čase, keď žalovaný budovu nadobudol, pozemok bol verejne dostupný, to znamená nebol uzamknutý, ktokoľvek mohol mať na pozemok prístup, a žalovaný v predmetnom konaní mal na mysli celkovú údržbu existujúceho oplotenia, ktorú vždy žalovaný realizoval z vlastných zdrojov bez participácie alebo záujmu zo strany žalobcu, ktorý v spore žiadnym relevantným spôsobom užívanie a rozsah užívania pozemkov žalovaným nepreukázal a touto otázkou sa ani napriek námietkam žalovaného súd nezaoberal.
8.2. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že nesprávne právne posúdil neoprávnené užívanie nehnuteľnosti žalovaným, resp. sa touto otázkou ani vo svojom rozhodnutí a ani v celom konaní nezaoberal, hoci podľa názoru žalovaného o bezdôvodné obohatenie by išlo iba v prípade, ak by žalovaný fakticky užíval pozemky vo vlastníctve žalobcu. Tvrdiac, že na pozemku parc. č. 5489/21 o výmere 2947 m2 – zastavané plochy a nádvoria, sa nachádzajú komunikácia, parkoviská a upravená zeleň žalovaný znovu namietol, že žalovaný predmetné pozemky, okrem pozemku, na ktorej stojí budova a garáž vo vlastníctve žalovaného, žiadnym spôsobom neužíva a z predmetných pozemkov nemá ani žiadny hospodársky prospech, práve naopak, predmetné pozemky v nevyhnutnom rozsahu udržiava, a to predovšetkým vzhľadom na tú skutočnosť, že na pozemku sa nachádzajú dreviny, ktorých stav je taký, že kedykoľvek môže dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti života a zdravia osôb a majetku nachádzajúcich sa v ich bezprostrednej blízkosti. Podľa názoru žalovaného to, že nemá možnosť pozemky užívať, plynie zo záverov znaleckého posudku číslo 7/2020 vyhotoveného Ing. Jánom Liškom, znalcom z odboru Lesníctvo a odvetvia Odhad hodnoty lesov, podľa ktorého dreviny nachádzajúce sa na dotknutých pozemkoch presiahli vek rúbnej zrelosti a nastáva proces ich samovoľného chradnutia, odumierania a rozpadu, že vek rúbnej zrelosti presiahli stromy o desať rokov a uvedené dreviny sú bezprostredným a priamym ohrozením bezpečnosti života a zdravia osôb a majetku nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti stromov, pričom vzhľadom na reálnu hrozbu ujmy na živote a zdraví
alebo majetku je vstupu na pozemok zabránené fyzickou prekážkou (reťazová zábrana) a samotná skutočnosť, že budova vo vlastníctve žalovaného nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti pozemkov vo vlastníctve žalobcu neznamená, že pozemok je žalovaným akokoľvek užívaný. Opätovne akcentoval, že žalobca predmetné pozemky nielen neužíval, ale v záujme ochrany majetku, života a zdravia, pre reálnu existenciu vzniku škôd, žalovaný na vlastné náklady zabezpečoval ich údržbu vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čím vzniklo vlastníkovi bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia nehnuteľnosti) k okamihu, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 30.04.2012 vo veci sp. zn. 5Obdo/1/2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti opravou či prístavbou je investíciou do cudzieho majetku s dôsledkom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu“ i rozhodnutie NS ČR zo dňa 29. marca 2003 sp. zn. 25Cdo 355/2001. Dodal, že „k obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva žalobcu nedochádza ani v prípade zabezpečenia bezprostrednej údržby pozemku zo strany žalobcu. Právne predpisy to spravidla umožňujú tam, kde je potrebné vyriešiť kolíziu práv dvoch subjektov – napríklad aj vtedy ak dôjde k vzniku potreby osoby vstúpiť na pozemok, ktorý patrí inému. Vstupom cudzej osoby na pozemok iného vlastníka totiž dochádza k obmedzeniu práva vlastníka pozemku nerušene užívať svoje vlastníctvo podľa svojho uváženia. V prípade ak je táto potreba vstúpiť na cudzí pozemok právne relevantná, zákon vstup umožňuje, čím však obmedzuje výkon vlastníckeho práva vlastníka pozemku. V danom prípade ide len o také obmedzenia výkonu vlastníckeho práva vlastníka, ktoré poskytujú prospech fyzickým či právnickým osobám a ktoré sú krátkodobé, spravidla jednorázové a väčšinou v zásade nevyžadujú predchádzajúce rozhodnutie súdu, či predchádzajúci súhlas vlastníka. Domnievame sa, že prípadná nevyhnutná potreba údržby taký súhlas nevyžaduje, navyše najmä nie vtedy, ak vlastník pozemku, teda žalobca bol viackrát písomne z našej strany vyzvaný na urgentné riešenie stavu pozemku pre hrozbu vzniku škôd a to nielen materiálnych. Výzvy však žalobca ignoruje a nijakým spôsobom sa nimi nezaoberá. K dispozícii má aj znalecký posudok 9/2020 (EKZ 202002247210), vyhotovený Ing. Jánom Liškom, znalcom z odboru Lesníctvo a odvetvia Odhad hodnoty lesov, ktorému rovnako nevenuje žiadnu pozornosť a nevykonal ani len elementárne úkony aby tým zabránil vzniku škôd. Požadovanú finančnú náhradu si žalobca vyčíslil na základe znaleckého posudku č. 84/2021 vypracovaného znalcom Ing. Dušanom Nemešom, avšak bez akéhokoľvek posúdenia reálnej možnosti žalovaného pozemok užívať. Zároveň žalovaný viackrát v snahe riešiť túto spornú otázku medzi nim a žalobcom, navrhol žalobcovi uzavretie nájomnej zmluvy.“
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil. Uviedol, že aj keď žalovaný podal odvolanie voči celému rozsudku, hneď v úvode je potrebné uviesť, že žalovaný žiadnym spôsobom nerozporuje finančnú náhradu za užívanie pozemkov pod stavbami – pozemkov parc. KN-C č. 5489/19 o výmere 510 m2 a parc. KN-C č. 5489/20 o výmere 98 m2 (ďalej spolu len „nesporné pozemky“) t. j. pozemkov o súhrnnej výmere 2608 m2. Žalovaný spochybňuje len finančnú náhradu týkajúcu sa pozemku parc. KN- C č. 5489/21 o výmere 2947 m2. Odkazom na podrobný prehľad uplatneného nároku, vrátane určenia podielu pripadajúceho na nesporné pozemky žalobca uvedený vo vyjadrení v tabuľke označil rozsudok za správny (a žalovaným nerozporovaný) v časti týkajúcej sa nesporných pozemkov, t.j. v časti istiny 3307,80 eur a v časti k tomu prislúchajúcich úrokov z omeškania: úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.853,89 eur odo dňa 26.9.2020 až do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 688,56 eur odo dňa 18.5.2021 až do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 765,36 eur odo dňa 24.6.2022 až do zaplatenia. Akcentoval, že zvyšná časť istiny a zvyšná časť úrokov z omeškania sa týka sporného pozemku – parc. KN-C č. 5489/21 o výmere 2947 m2, a námietky žalovaného vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcu treba v plnom rozsahu odmietnuť z dôvodu, že žalobca od počiatku pravdivo tvrdil, že predmetný pozemok je prihradený k ostatným pozemkom, na ktorých boli postavené stavby vo vlastníctve žalovaného, a že s tými stavbami tvorí jeden funkčný celok, pričom celý areál nie je prístupný verejnosti a na druhej strane žalovaný síce konštantne tvrdil, že žalobca nepreukázal užívanie pozemku žalovaným, resp. že neužíval pozemok, avšak žalovaný nikdy nespochybnil, žeby predmetný pozemok nebol ohradený, resp. žeby bol voľne verejne prístupný. Žalovaný akurát namieta, že ohradenie nepostavil.
9.1. Podľa názoru žalobcu sú tvrdenia žalovaného o tom, že neužíval predmetný pozemok, bez ohľadu na to, že žalobca tieto tvrdenia nepovažuje za pravdivé, sú bez právneho významu v situácii, ak je pozemok prihradený k stavbám vo vlastníctve žalovaného, s ktorými pozemok tvorí jeden uzatvorený (funkčne samostatný) a uzamknutý areál. Na záver žalobca poznamenal, že z umiestnenia stavieb v
areáli na K. XX E. F. je zrejmé, že žalovaný musel aj reálne užívať predmetný pozemok prinajmenšom za účelom prístupu k vlastným stavbám.
10. Súdu prvej inštancie žalovaný dňa 13.3.2023 doručil písomné podanie označené ako Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, ktorým žalovaný jednostranne započítava vzájomné pohľadávky uvedené v článku 1. bode 1. a 2 tohto zápočtu v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, v dôsledku čoho pohľadávka veriteľa uvedená v článku 1. v bode 1 tohto zápočtu zaniká v rozsahu 133.904,90 eur a dlžník je povinný uhradiť veriteľovi rozdiel vo výške 10.248,80 eur.
11. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného, prílohou ktorého je dokument označený ako „Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok“, uviedol, že čo sa týka jednostranného zápočtu, žalobca v žiadnom rozsahu neuznáva uplatnenú pohľadávku žalovaného, ktorú použil na započítanie voči pohľadávkam žalobcu. Zdôraznil, že započítanie (údajnej) pohľadávky žalovaného voči pohľadávkam žalobcu uplatnených v tunajšom súdnom konaní predstavuje prostriedok procesného útoku resp. procesnej obrany podľa § 149 CSP, ktorý bol žalovaný so zreteľom na zákonnú koncentráciu konania podľa § 154 CSP povinný uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. To platí o to skôr, že predmetná (údajná) pohľadávka žalovaného voči žalobcovi mala vzniknúť dávno pred rozhodnutím súdu prvej inštancie v tunajšom konaní. Zároveň podľa § 366 písm. d) CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie – čo vôbec nie je prípad postupu žalovaného. Preto žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby na podanie žalovaného ohľadom započítania „vzájomných pohľadávok“ neprihliadal.
12. Žalovaný nevyužil právo na dupliku.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk žalovaný uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je nedôvodné.
14. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je v danom prípade naplnený.
16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, že žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodný. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré správne aplikoval v prejednávanom spore. Tieto úvahy súdu sú vecné, správne a niet v nich žiadneho logického rozporu. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Žalovaný v odvolaní v podstatnej časti len opakuje argumenty uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite, dôsledne a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu. Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Neboli zistené žiadne porušenia procesných práv, a ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
17. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd uvádza nasledovné:
18. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného je námietka nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 26.226,15 eur, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi, lebo žalovaný bez právneho dôvodu užíval v rozhodnom období 1.7.2019 do 22.3.2020 a od 29.11.2021 do 10.2.2022 parcely č. 5489/19, 5489/20 a 5489/21 vo vlastníctve žalobcu, na ktorom sa nachádzajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, a to administratívna budova súp. č. XXX a garáž. súp. č. XXXX, zapísané na LV č. XXXXX, čo medzi sporovými stranami ani nebolo sporné, a tiež parcelu č. 5489/21, ktorá tvorí priľahlú parcelu k zvyšným parcelám č. 5489/19 a 5489/20 vo vlastníctve žalobcu, pričom spolu tieto parcely tvoria jeden funkčný celok, ktorý je oplotený a prístup k nemu má len žalovaný, a tak bez právneho významu je samotný fakt, že oplotenie sa na danom mieste nachádzalo už v čase, nadobudnutia predmetných budov žalovaným a žalovaný svojim konaním nijako neprispel k oploteniu nehnuteľnosti.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval nárok žalobcu (v jeho priznanej časti) ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
20. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
21. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
22. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní náležite vzal na zreteľ, že inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka, a preto sa výška plnenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol, odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať všetko (nie viac), čo sám získal (§ 451 ods. 1, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko za bezdôvodné obohatenie možno považovať (iba) ten prospech, o ktorý na jeho úkor obohatený buď zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo.
23. Príkladom plnenia bez právneho dôvodu, eventuálne plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je i užívanie cudzej veci (pozemku) bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenia bez toho, aby za to platil úhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Taký užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a je preto povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.
24. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne výšku bezdôvodného obohatenia v posudzovanej veci správne odvodzoval od prospechu, ktorý nadobudol žalovaný. Adekvátne pritom vychádzal z premisy, že majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla práve formou nájmu, a ktorú by žalovaný ako nájomca (pozemku) bol za bežných okolností povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy. Aby mohlo ísť o čiastku skutočne obvyklú vzhľadom k porovnávanému stavu, bezpochyby pri porovnávaní musí byť rešpektované tak posudzované miesto a obdobie, ako aj charakter, stav i spôsob užívania konkrétnej veci (v danom prípade pozemku).
25. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie správne výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetnej nehnuteľnosti (pozemku) žalovaným určil so zreteľom na závery žalobcom predložených znaleckých posudkov, v ktorých znalci stanovenie jeho výšky odvíjali od výšky nájomného zodpovedajúceho nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste a čase, ktorej predmetom sú obdobné nehnuteľnosti, s prihliadnutím na konkrétne podmienky. Správnosť záveru súdu, že žalovaný je povinný
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v určenej výške, sa žalovanému bez ďalšieho nepodarilo spochybniť námietkou, že jeho tvrdenie, že žalovaný nemá možnosť pozemky užívať, vyplýva zo záverov znaleckého posudku číslo 7/2020 vyhotoveného Ing. Jánom Liškom, znalcom z odboru Lesníctvo a odvetvia Odhad hodnoty lesov, podľa ktorého dreviny nachádzajúce sa na dotknutých pozemkoch presiahli vek rúbnej zrelosti a nastáva proces ich samovoľného chradnutia, odumierania a rozpadu, že vek rúbnej zrelosti presiahli stromy o desať rokov a uvedené dreviny sú bezprostredným a priamym ohrozením bezpečnosti života a zdravia osôb a majetku nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti stromov, pričom vzhľadom na reálnu hrozbu ujmy na živote a zdraví alebo majetku je vstupu na pozemok zabránené fyzickou prekážkou (reťazová zábrana) a samotná skutočnosť, že budova vo vlastníctve žalovaného nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti pozemkov vo vlastníctve žalobcu neznamená, že pozemok je žalovaným akokoľvek užívaný. Opodstatnenosť nemožno priznať ani odvolacej námietke žalovaného založenej na samotnom tvrdení, že žalovaný v záujme ochrany majetku, života a zdravia, pre reálnu existenciu vzniku škôd, žalovaný na vlastné náklady zabezpečoval ich údržbu vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čím vzniklo vlastníkovi bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia nehnuteľnosti) k okamihu, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Za stavu, ak žalovaný žiadnym spôsobom nerozporuje finančnú náhradu za užívanie pozemkov pod stavbami vo vlastníctve žalovaného – pozemkov parc. KN-C č. 5489/19 o výmere 510 m2 a parc. KN-C č. 5489/20 o výmere 98 m2, t.j. pozemkov o súhrnnej výmere 2608 m2 a žalovaný spochybňuje len finančnú náhradu týkajúcu sa pozemku parc. KN-C č. 5489/21 o výmere 2947 m2, ktorý je prihradený k ostatným pozemkom, na ktorých boli postavené stavby vo vlastníctve žalovaného, a že s tými stavbami tvorí jeden funkčný celok, pričom žalovaný nikdy nespochybnil, žeby predmetný pozemok nebol ohradený, resp. žeby bol voľne verejne prístupný, žalovaný na svoje tvrdenie, že na jeho strane bezdôvodné obohatenie užívaním pozemkov (resp. užívaním pozemku žalobcu parc. KN-C č. 5489/21 o výmere 2947 m2) v rozhodnom období nevzniklo, lebo pre reálnu hrozbu ujmy na živote a zdraví alebo majetku je vstupu na pozemok zabránené fyzickou prekážkou, neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
26. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ustanovením § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
27. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak preto žalovaný v spore tvrdil, že v dôsledku reálnej hrozby ujmy na živote a zdraví alebo majetku nerealizoval vôbec svoje užívateľské oprávnenia na pozemku žalobcu parc. KN-C č. 5489/21 o výmere 2947 m2 (vo vzťahu k ostatným pozemkom žalobca užívanie nepoprel), jeho povinnosťou bolo tieto tvrdenia preukázať, lebo samotná okolnosť, že v dôsledku zlého stavu drevín vznikla reálna hrozba ujmy na živote, zdraví a majetku, uvedenú obranu žalovaného aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukazuje. V tomto smere správnosť úsudku súdu preto nie je spôsobilá spochybniť odvolacia námietka žalovaného založená bez ďalšieho iba na samotnom tvrdení, že súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na skutočnosť, že v dôsledku zlého stavu drevín vznikla reálna hrozba ujmy na živote, zdraví a majetku a že žalovaný investoval (v priebehu sporu bližšie nešpecifikované) finančné prostriedky do majetku žalobcu.
28. V korelácii s uvedeným ako opodstatnené nemožno vyhodnotiť ani námietky žalovaného smerujúce k nesprávnemu hodnoteniu dôkazov (žalobcom predložených znaleckých posudkov) vo vzťahu k skutkovým zisteniam a záverom súdu prvej inštancie.
29. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 2 CSP). Podľa čl. 15 Základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
30. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Musí však svoje úvahy jasne uviesť vo svojom rozhodnutí. Úvaha súdu však neznamená jeho ľubovôľu pri hodnotení dôkazov, ale táto úvaha musí byť opretá o zistené skutočnosti a v odôvodnení rozsudku potom musia byť uvedené hľadiská, ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov riadil.
31. Z obsahu spisu a napadnutej časti rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne pochybenie vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. V preskúmavanom prípade súd v odôvodnení jasne uviedol čo vyplynulo z jednotlivých dôkazov, ktoré vyhodnotil ich aj vo vzájomných súvislostiach. Odvolací súd považuje hodnotenie dôkazov realizované súdom prvej inštancie za správne a stotožňuje sa s ním. Ani odvolací súd nezistil také podstatné rozpory vyplývajúce z jednotlivých vykonaných dôkazov, ktoré by spochybňovali správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo žiadneho z vykonaných dôkazov, jednotlivo a ani v ich vzájomnej súvislosti, nemožno učiniť iný záver, ako ho učinil súd prvej inštancie.
32. V posudzovanej veci žalovaný podal včas odvolanie, v ktorom uviedol odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pričom žalovaný dňa 13.3.2023, a teda zrejme po uplynutí odvolacej lehoty, doplnil svoje odvolanie o ďalší odvolací dôvod tvrdiac, že peňažná pohľadávka, ktoré je predmetom tohto sporu zanikla započítaním.
33. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).
34. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
35. Prípustné odvolacie dôvody sú vymedzené v § 365 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
36. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
37. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
38. Podstatou apelačného opravného systému je možnosť napadnúť jednak skutkovú, jednak právnu stránku rozhodnutia.
39. Súdna prax je ustálená v názore, že odvolanie musí byť odôvodnené (§ 363 CSP) niektorou (prípadne viacerými) z vád (konania alebo rozhodnutia), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. uviesť v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.
40. Odvolanie teda musí obsahovať konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými alebo právnymi závermi. Pod uvedením odvolacích dôvodov nemožno rozumieť len obyčajné citovanie ustanovenia § 365 CSP, prípadne jeho niektorých odsekov alebo písmen. Takéto vymedzenie nenapĺňa náležitosť odvolania vyžadovanú v § 363 CSP. Iba uvedením všeobecných odvolacích dôvodov bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť odvolacie dôvody.
41. Na dôvody doplnené po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno prihliadať v zmysle § 365 ods. 3 CSP.
42. Odvolací súd so zreteľom na skutočnosť, že žalovaný doplnil svoje odvolanie dňa 13.3.2023, posudzoval v danej veci zásadnú otázku spočívajúcu v tom, či žalovaný mohol uviesť ďalšie odvolacie dôvody proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie aj po uplynutí odvolacej lehoty na odvolanie, s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 3 CSP, alebo nie.
43. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2023 sp. zn. 1VCdo/2/2023, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 5/2023 pod č. 61, najvyšší súd vyslovil, že: „Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania. Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).“
44. V citovanom rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu SR (o.i.) uviedol, že: „ ... strana sporu je sama zodpovedná za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva - a to aj v odvolacom konaní, pričom v opačnom prípade jej hrozí strata sporu. K zodpovednosti za uplatňovanie vlastných procesných práv patrí to, že strana sporu musí mať jasno ohľadom dôvodov svojej nespokojnosti s prvoinštančným rozhodnutím. Strana sporu, ale zároveň musí rešpektovať to, že jej právo na konštatovanie svojej nespokojnosti s prvoinštančným rozhodnutím je časovo obmedzené, a to lehotou na podanie odvolania. ... Dôvody odvolania tak môže odvolateľ doplniť skutočne len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ... Samotné odvolacie dôvody môže pritom odvolateľ meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ... Na prípadné oneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu ... nemôže odvolací súd prihliadnuť vzhľadom na znenie § 365 ods. 3 CSP. (pozri aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/23/2018, ktoré prešlo testom ústavnosti; viď rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 90/2019 o odmietnutí ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej). ... Veľký senát zároveň zdôrazňuje, že v ustanovení § 365 CSP je premietnutá zákonná koncentrácia civilného procesu. To znamená, že určité procesné úkony sú koncentrované do určitej fázy konania. V tomto prípade je teda procesný úkon podania odvolania koncentrovaný do 15 dní, ktoré začínajú plynúť v deň nasledujúci po dni doručenia prvoinštančného rozhodnutia. Ohľadne tohto tiež poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019 sp. zn. III. ÚS 141/2019, ktorý uviedol, že umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po uplynutí tejto zákonnej lehoty by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, no najmä v rozpore s koncepciou odvolacieho konania, ktorá vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Zároveň je potrebné taktiež podotknúť, že žalobcom na predídenie rizika odmietnutia blanketového odvolania doplneného po zákonnej lehote o odvolacie dôvody nebránilo, aby využili inštitút upravený v CSP, a to návrh na odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 122 CSP. Toto ustanovenie pamätá na situácie (okrem prípadov, kde to právna úprava výslovne vylučuje - § 347 ods. 3, § 351 ods. 3 a § 405 CSP), v ktorých ak dodržaniu lehoty stranou sporu bráni ospravedlniteľný dôvod, CSP umožňuje strane sporu predísť procesne čistým a zákonom predvídaným spôsobom uvedeným v § 122 CSP tvrdosti následkov zmeškania procesnej lehoty, ak v konečnom dôsledku súd po posúdení ospravedlniteľnosti dôvodu zmeškania lehoty uznesením toto zmeškanie lehoty odpustí. Toto právo však žalobcovia nevyužili. Ak by odvolací súd pristúpil na výklad zákonných ustanovení CSP v zmysle prezentovaného zo strany žalobcov, uvedené by do budúcnosti vytvorilo priestor na bezdôvodné zneužívanie stranami sporu, čo by v prvom rade bolo v rozpore s princípmi CSP mysliac tým zákonnú koncentráciu civilného konania a jeho hospodárnosť, ale aj rovnosť zbraní a práv strán sporu. Vzhľadom na uvedené je aj neprípustné, aby si strana sporu sama určovala lehotu na vykonanie procesného úkonu. V tomto smere Veľký senát dovolacieho súdu poukazuje na zákonné a súdom stanovené lehoty a v ich súvislosti zdôrazňuje princíp hospodárnosti a zákonnej koncentrácie civilného sporového konania, rovnosti strán sporu a právnej istoty (strany sporu si nemôžu
sami určovať, každá i prípadne v inej dĺžke, lehotu na podanie odvolania alebo na doplnenie dôvodov tohto opravného prostriedku).“
45. Veľký senát sa v citovanom rozhodnutí zaoberal posúdením veci aj zo širšieho hľadiska i vzhľadom na právnu úpravu uvedenú v § 380 CSP, z ktorého vyplýva, že odvolací súd môže v zásade prihliadať iba na dôvody vymedzené v podanom odvolaní, ktoré boli vymedzené v odvolacej lehote.
46. Pretože v danej veci podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a svoje odvolanie doplnil ďalšie odvolacie dôvody dňa 13.3.2024, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania (dňa 28.12.2023), na dôvody uvedené žalovaným v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 13.3.2024 odvolací súd nemohol prihliadať v zmysle § 365 ods. 3 CSP. Žalovanému však bezpochyby na ochranu práv v tomto smere ostávajú zachované účinné právne nástroje, ktoré môže využiť.
47. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalovaným uvádzané odvolacie dôvody a námietky nie sú opodstatnené vo vzťahu k výroku I. rozsudku. Rozsudok je v jeho napadnutom výroku I. vecne správny, preto ho odvolací súd spolu s akcesorickým výrokom III. o trovách konania (v odvolaní nespochybňovaným) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).