Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23CoCsp-20-2022.pdf
PDF · 117.42 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoCsp/20/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu C. V., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom T. XX, Z., proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 2 781,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17Csp/37/2021 - 52 zo dňa 13.10.2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu sa p o t v r d z u j e.
II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trnava, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 070,70 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z predmetnej sumy od 01.10.2020 do zaplatenia (I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23 % (III. výrok).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2 781,40 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.10.2020 do zaplatenia.
3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 44 ods. 2, § 52 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497, § 499 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 290, § 291 ods. 3, § 295, § 296 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 2 písm. a), § 4 ods. 1, písm. a) až i) (správne malo byť § 4 ods. 2 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“), v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby žalobcu ohľadne sumy 1 070,70 Eur s príslušenstvom. Mal za to, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 10.12.2007 žalobca čerpal celkove sumu 2 223,70 Eur, pričom na predmetný úver uhradil žalovanému sumu 5 005,10 Eur a to za obdobie od 29.01.2008, pričom poslednú platbu vykonal dňa 14.11.2009 a rozdiel medzi uvedenými sumami predstavuje sumu 2 781,40 Eur ako bezdôvodné obohatenie, ktorá je predmetom sporu. Konštatoval absenciu náležitosti v zmluve podľa § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, nakoľko bol nezrozumiteľne uvedený údaj o RPMN, keďže v časti o požadovanom úvere bola RPMN vo výške 79,46 %, ale v údajoch o schválenom úvere bola RPMN uvedená vo výške 75,90 %, preto považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným, preto s poukazom na 3 ročnú objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko žaloba bola
podaná na okresný súd dňa 25.05.2021, teda čiastočne po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby vzťahujúcej sa k platbám na úver vykonaným pred dátumom 25.05.2018, priznal rozdiel medzi sumou 2 781,40 Eur - 1 070,70 Eur, v ktorej časti žalobu zamietol. Nestotožnil sa s názorom žalobcu o aplikovaní 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, pretože nemal za preukázané úmyselné bezdôvodné obohatenie sa žalovaným, teda že by jeho úmysel smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, keďže na preukázanie úmyslu nepostačuje skutočnosť, že ide o formulárovú zmluvu nespĺňajúcu všetky náležitosti podľa zákona, vyhotovenú žalovaným, ktorý dlhodobo a legálne vystupuje z pozície poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Žalovaný sa teda nemohol chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jeho podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 ObZ vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a ten sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Absenciu zákonom požadovaných obsahových náležitostí zmluvy, zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionoval zvýšenou ochranou spotrebiteľa bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru, čím dal žalobcovi ako spotrebiteľovi účinný nástroj na bránenie sa voči popísaným postupom v zákonom stanovenej premlčacej dobe (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/90/2015 zo dňa 15.03.2016). Z výpisu úverového účtu žalobcu vyplýva, že mu bola poskytnutá suma 2 223,70 Eur a na úhradu úveru zaplatil sumu 5 005,10 Eur, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Tiež poukázal na nevyhnutnosť platného dojednania obsahu zmluvy a to prijatie nového návrhu účinne v písomnej forme dlžníkom, k čomu podľa výsledku dokazovania nedošlo, pretože žiadosť žalobcu bola podpísaná dňa 07.12.2007, v časti o požadovanom úvere bola RPMN vo výške 79,46 %, žalovaným bola podpísaná zmluva dňa 10.12.2007 s dopísaním údajov o schválenom revolvingovom úvere s výškou RPMN vo výške 75,90 %, teda text zmluvy obsahoval dva rozdielne údaje o RPMN, preto dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahovala riadne uvedenie RPMN, resp. pri uzatvorení zmluvy nedošlo ku konsenzu ohľadne výšky RPMN. Poukázal na povinnú písomnú formu zmluvy v zmysle ZoSÚ. Na tlačive ,,žiadosť o poskytnutie úveru“ mal nesporne preukázané, že v časti 5. zmluvy bola RPMN rozdielna v porovnaní s časťou 6. zmluvy od schváleného úveru, čo nebolo možné považovať za prijatie návrhu zo strany žalovaného obsahujúceho zmeny zmluvy, teda išlo o nový návrh podľa § 44 OZ adresovaný žalobcovi žalovaným, pričom mlčanie alebo nečinnosť samé o sebe neznamenajú prijatie nového návrhu. Nakoľko nemal jednoznačne zrejmú výšku RPMN, daný nedostatok vyhodnotil pre absenciu povinnej náležitosti úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi priznal aj 5 % úrok z omeškania od 01.10.2020, pretože listom zo dňa 14.07.2020 vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v lehote 14 dní, ktoré žalovaný žalobcovi nevydal a teda dňom 01.10.2020 bol žalovaný s istotou už v omeškaní.
4. O trovách konania rozhodol podľa § 251, §255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 CSP tak, že vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu strán sporu, prihliadol na prevažný úspech žalovaného v spore vo výške 23 % (úspech 61,50 % - neúspech 38,50 %), ktorú náhradu trov konania priznal žalovanému voči žalobcovi.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý II. výrok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol zmenil ako aj závislý výrok o trovách konania (III.) výrok.
6. Nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu o neaplikovaní 10 ročnej premlčacej doby, pretože zo strany žalovaného nejde o ojedinelý prípad, obdobne postupoval u svojich klientov, pričom súdy v iných prípadoch posúdili konanie žalovaného ako úmyselné obohatenie, keďže mali vedomosť o protizákonnom postupe, resp. musel vedieť a mal vedomosť o neplatnosti viacerých zmluvných podmienok ako je neprimeraná odplata zakladajúca možnú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, dohoda o zrážkach zo mzdy, podpisom úverovej zmluvy dochádza k uzavretiu zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, skryté prenesenie dôkazného bremena na spotrebiteľa vo veci oboznámenia sa s podmienkami úveru, či jednostranná zmena zmluvných podmienok. Zároveň poukázal na postup žalovaného ohľadne zrážok zo mzdy jeho zamestnávateľom, ktoré aj začal vykonávať a opakovane od neho písomne požadoval úhrady ním vyčíslených nedoplatkov v rôznej výške od čiastky 1 500,- Eur a úroku z omeškania vo výške 6 049,69 Eur alebo sumu 4 972,74 Eur, uvedenú zamestnávateľovi dňa 29.03.2019 ako sumu na dozrážanie. Žalovaný teda podľa neho vedome používal nekalé obchodné praktiky so zámerom získania neoprávneného majetkového prospechu, čo je potrebné zohľadniť pri posudzovaní zmluvného vzťahu a uhrádzania splátok.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný a to konkrétne do vyhovujúceho I. a III. výroku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním
napadnutom I. výroku zmenil tak že, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania.
8. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bol rozpor záveru okresného súdu so ZoSÚ, pretože RPMN sa medzi zmluvnými stranami nedojednáva, zákonný spôsob pre výpočet RPMN vylučuje možnosť dohody zmluvných strán o RPMN a zmluva obsahuje RPMN schváleného úveru, z ktorého dôvodu je splnená zákonná požiadavka podľa § 4 ods. 1 písm. g) ZoSÚ. Za nedôvodné považoval konštatovanie okresného súdu, že žalobca vykonal návrh hodnoty RPMN, keďže v bode 5. sa neuvádza žiadny návrh hodnoty RPMN, ale údaj o jej predpokladanej výške a podstatnými náležitosťami zmluvy je dohoda o úvere a nie dohoda o RPMN. Navyše hodnota RPMN nie je stanovená ako podmienka vzniku úverovej zmluvy a ani sa nedojednáva. Daný formalistický prístup okresného súdu považoval za nesprávny, pričom zo zákonných ustanovení vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, zákon daný konsens ani nepredpokladá, teda účastníci zmluvy sa na RPMN dohodnúť ani nemôžu. Ak sa uvedený údaj o RPMN nedá dohodnúť, nie je možné ho navrhnúť a ani návrh odmietnuť. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, uvedené znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov existujúcich v čase určenom v zákone - údaje platné v čase uzavretia zmluvy, medzi ktoré údaje patrí aj dátum prvého čerpania úveru, ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru, preto zákonná úprava nielen svojim textom, ale aj spôsobom jeho určenia vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by neurčil údaje RPMN postupom podľa zákona, teda výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s predpokladanou RPMN uvedenou v bode 5. zmluvy, porušil by ZoSÚ a RPMN by nebola vypočítaná podľa zákona. Zo žaloby nie je zrejmé ani to, ako žalobca dospel k záveru o tom, že vlastne navrhol údaj o RPMN, keď žiadosť o poskytnutie úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol predmetné odvolanie odmietnuť ako nedôvodné a zároveň žiadal rozhodnúť podľa jeho odvolania. Stotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Nemal v úmysle podávať odvolanie, avšak po zistení podaného odvolania zo strany žalovaného, pristúpil tiež k podaniu odvolania. Dal do pozornosti judikatúru SR v roku 2021 v rámci rozhodovania krajských súdov, podľa ktorej, ak povinný získal majetkový prospech splátkami, začína plynúť premlčacia lehota celej sumy získaného prospechu od dátumu obdržania poslednej splátky. Žalovaný si bol vedomý viacerých rozhodnutí voči nemu v obdobnej veci a napriek uvedenému sa opakovane snaží dospieť k rozdielnemu rozhodnutiu zo strany súdu, čo považuje za prieťahy a zaťažovanie súdov.
10. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že je nedôvodné, navyše ide o tvrdenia, ktoré sa podaného odvolania netýkajú, opakuje len tvrdenia z ním podaného odvolania. Popieral tvrdenia, že v roku 2021 došlo v rámci rozhodnutí krajských súdov ku konsenzuálnemu výkladu ohľadne začiatku plynutia premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení od dátumu obdržania poslednej splátky, pretože sa premlčuje každá platba samostatne. Naďalej zotrval na podanom odvolaní.
11. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného považoval jeho tvrdenia za účelové, so zámerom zakrytia nezákonného postupu a nekalých obchodných praktík v súvislosti s úverovou zmluvou. Súhlasil so záverom okresného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Ďalej uvádzal totožné tvrdenia ako vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a zotrval na priznaní celej žalovanej sumy.
12. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a to napriek tomu, že aj keď prvoinštančný súd
aplikoval správne zákonné ustanovenia, predmetnú vec sčasti posúdil právne inak, ktorá skutočnosť však nezakladá vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
15. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, ktorý musí nevyhnutne podliehať ex offo súdnej kontrole. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii. S ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a na možnosti stanovovať jednostranne zmluvné podmienky cestou formulárových Zmlúv, je pre takéto vzťahy charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený.
16. Zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv platí zmluvná voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu. To znamená, že účastníci si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami OZ, pretože by takéto dojednania boli neplatné. Spravidla stačí k uzavretiu zmluvy konsenz oboch účastníkov zmluvy. Tak je to u tzv. konsenzuálnych zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však v OZ konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy.
17. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) v zmysle § 43a OZ rozumieme prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne určeným) osobám a prejav ktorého je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy, resp. vôbec jej uzavretie, je veľmi dôležitý právny úkon prijatia návrhu zmluvy. Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle osoby, ktorej bol návrh určený, že súhlasí s návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný a vyvoláva právne následky okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom (a s jeho obsahom) dôjde navrhovateľovi. To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá. Z uvedeného vyplýva aby právny úkon prijatia návrhu sa stal perfektným: a/ musí byť urobený osobou, ktorej bol určený (oprávnenou konať za druhého účastníka zmluvy), b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať žiadne doplnky, obmedzenia, resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi. Zákon požaduje aktívne konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie návrhu. Pokiaľ by jedna z uvedených podmienok (a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu zmluvy. Je veľmi dôležité, aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky, dodatky, obmedzenia alebo výhrady. Takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu, a zároveň by to bol nový návrh, resp. protinávrh. K uzavretiu zmluvy by v danom prípade mohlo dôjsť iba vtedy, ak by pôvodný navrhovateľ (teraz ako akceptant) prijal nový návrh, ktorý mu zaslal pôvodný akceptant (teraz navrhovateľ) podľa presne určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí byť úplná zhoda oboch strán v otázke obsahu zmluvy.
18. Z bodu 5. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluvy vyplýva, že žalobca dňa 07.12.2007 požiadal o úver vo výške 67 000,- Sk (2 223,99 Eur), so splatnosťou úveru 36/24 (splatnosť/počet splátok), s mesačnou splátkou vo výške 4 046,- Sk, s predpokladanou RPMN vo výške 79,46 %. Žalovaný dňa 10.12.2007 schválil výšku úveru ako žiadal žalobca v sume 67 000,- Sk, s výškou RPMN 75,90 % podľa znenia bodu 6. žiadosti (č. l. 6 spisu).
19. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že údaje v žiadosti o revolvingovom úvere (bod 5. žiadosti) sú odlišné od údajov o schválenom revolvingovom úvere (bod 6. žiadosti) v určení odlišnej RPMN za úver a predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu. Podľa názoru odvolacieho súdu zmeniť výšku RPMN úveru bez toho, aby to neznamenalo odmietnutie návrhu akceptantom (žalobcom) a zároveň, aby to nebol nový návrh, resp. protinávrh, nie je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 OZ možné. Údaje o schválenom úvere žalovaným v čase, kedy zmluvu podpisoval žalobca, totiž neboli obsahom zmluvy, preto ich žalobca nemohol písomne akceptovať.
20. Ako bolo uvedené, zmenené údaje, ktoré boli obsahom bodu 6. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluvy o revolvingovom úvere smerované žalovaným žalobcovi, predstavovali nový návrh na uzatvorenie zmluvy a v konaní nebolo preukázané, že žalobca takýto návrh akceptoval.
21. Prvoinštančný súd podrobil predmetnú zmluvu ex offfo súdnej kontrole, teda postupoval v súlade so ZoSÚ ako aj OZ. Aj keď správne uviedol, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, vzhľadom na neprijatie nového návrhu zmluvy žalobcom, nemôže byť úver vyhlásený za bezúročný a bezpoplatkov, nakoľko zmluva nebola uzavretá a v danom prípade už nie je dôvod skúmať jej podstatné náležitosti. Odvolací súd na rozdiel od okresného súdu konštatuje, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo nie pre chýbajúcu náležitosť v zmluve a to RPMN, ale obohatil sa v dôsledku toho, že nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi jej účastníkmi.
22. Odvolací súd má teda za to, že v predmetnej veci neboli splnené predpoklady pre vznik platnej zmluvy podľa § 44 OZ (kontraktačný proces), konkrétne v rámci kontraktačného procesu, medzi stranami nedošlo k akceptácii nového návrhu zmluvy žalobcom, ktorý obsahoval iné údaje ako pôvodný návrh a to ohľadne výšky RPMN. Z uvedeného vyplýva, že absentovala vôľa oboch strán na uzavretí predmetnej zmluvy podľa bodu 6.
23. Preto odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa RPMN, ktorá vylučuje možnosť dohody účastníkmi zmluvy, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
24. Okresný súd posúdil nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, i keď bližšie neuviedol, o ktorú formu bezdôvodného obohatenia sa jedná.
25. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
26. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
27. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj, keď to zákon výslovne neustanovuje.
28. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.
29. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.
30. Prvoinštančný súd však správne posúdil nárok žalobcu v zmysle ustanovení § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení, pričom pri svojom rozhodnutí prihliadol na skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 67 000,- Sk (2 223,99 Eur), pričom žalobca uskutočnil prepočet poskytnutej sumy na Eurá vo výške 2 223,70 Eur, čo žalovaný nerozporoval s tým, že žalobca celkove uhradil žalovanému celkove sumu 5 005,10 Eur za obdobie od 29.01.2008, pričom posledná úhrada bola dňa 14.11.2019. Časť uvedenej sumy bola v čase podania žaloby t. j. dňa 25.05.2021 premlčaná, teda ide o úhrady pred dátumom 25.05.2018, preto na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu titulom plnenia bez právneho dôvodu vo výške 1 070,70 Eur, jedná sa o úhrady po dátume 25.05.2018.
31. V súvislosti s premlčaním nároku žalobcu vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným okresný súd síce neposudzoval 2 ročnú subjektívnu premlčaciu dobu, iba 3 ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorú skutočnosť však žalovaný nenamietal a to nielen pred okresným súdom ani v odvolaní.
32. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú 10 ročnú premlčaciu dobu, nakoľko podľa neho malo ísť na strane žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie vzhľadom na viac obdobných prípadov na strane žalovaného, ktorý navyše mal mať vedomosť o neplatnosti viacerých zmluvných podmienok, odvolací súd uvádza, že tento úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie preukázaný nebol. OZ ako taký podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto súd pri posúdení úmyslu žalovaného vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Podľa § 15 Trestného zákona je zavinenie budované na dvoch zložkách vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa OZ ide vtedy, ak ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide, ak ten kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane bol s takýmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia žalobcu o obdobných prípadoch a teda rovnakom postupe žalovaného u viacerých klientov pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe takejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň mohol byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný mal záujem uzavrieť so žalobcom zmluvu o úvere podľa typového označenia v zmysle ustanovenia § 497 a nasledujúcich ObZ. Jedná sa o úverové zmluvy, kde sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný skutočne chcel získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte sama o sebe nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. V čase uzatvorenia zmluvy v roku 2007 žalovaný nemohol vedieť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr posúdi súd ním uzavretú zmluvu so žalobcom ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nespĺňa zákonom požadované náležitosti a teda, že bude posudzovaná ako zmluva bez úrokov a bez poplatkov, resp. že dospeje k záveru o neuzavretí zmluvy pre jej neprijatie žalobcom z dôvodu zmien a teda ako nový návrh zo strany žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu pri posúdení či ide o úmyselné konanie nemožno vychádzať totiž zo súčasného stavu, ale zo stavu v čase uzatvárania úverovej zmluvy.
33. Z uvedeného dôvodu správne posúdil okresný súd aj otázku premlčacej doby, ktorá je 3 ročná a nie 10 ročná, ako žalobca tvrdil, pričom neaplikovanie dlhšej premlčacej doby okresný súd tiež náležite zdôvodnil v 18. svojho rozhodnutia. Navyše žalobca neuviedol žiadne obdobné prípady preukazujúce úmyselné obohacovanie sa žalovaným a jeho tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine.
34. Nad rámec uvedeného, aj keď to nebolo obsahom odvolania žalobcu, len v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného, dáva odvolací súd za pravdu žalovanému ohľadne plynutia premlčacej doby každej jednotlivej splátky samostatne s poukazom na ust. § 103 OZ a nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že premlčacia doba celej požadovanej sumy začína plynúť až od dátumu obdržania poslednej splátky- platby žalobcu. Uvedené však nič nemení na správnosti posúdenia premlčania časti nároku žalobcu okresným súdom.
35. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok), pretože okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania správne prihliadol na pomer úspechu a neúspechu strán v spore, ale neaplikoval správne ust. § 255 ods. 2 CSP, ale § 255 ods. 1 CSP, čo ale nezakladá nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania.
36. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný žalobca ako aj žalovaný, preto
odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.