Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/245/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: C. S., trvale bytom obec G., o zaplatenie X.XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 5. apríla 2017, č.k. 4Csp/101/2016-52 takto

rozhodol:

P r i p ú š ť a s a, aby do konania na miesto doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.334,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.334,73 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,10 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.10.2016 domáhal proti žalovanej zaplatenia istiny 5.794,76 eur, dlžných úrokov z istiny vo výške 2.231,53 eur, zmluvného úroku vo výške 19,00 % ročne zo sumy 5.794,76 eur od 01.09.2016 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5.794,76 eur od 01.09.2016 do zaplatenia.

3. Dňa 19.02.2013 žalobca a žalovaná uzatvorili Zmluvu o úvere č. 6386266086, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 6.350,00 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 72-och mesačných splátkach vo výške 157,07 eur počnúc dňom 20.03.2013 pri úrokovej sadzbe vo výške 19 % ročne (ďalej len "predmetná zmluva"). Dátum konečnej splatnosti bol v predmetnej zmluve stanovený na deň 20.02.2019. Splatnosť splátok bola stanovená k 20. dňu v mesiaci. RPMN banky činila 20,74 %, priemerná hodnota RPMN činila 18,86 %, celková výška nákladov na úver bola v predmetnej zmluve určená v sume 4.303,45 eur. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 29.12.2014 vyplýva, že žalobca touto listinou žalovanej oznámil, že ku dňu 29.12.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 6.484,49 Eur. Žalobca zároveň vyzval žalovanú na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia

výzvy. Výzva bola žalovanej doručená dňa 05.01.2015. Z listiny označenej ako "Aktuálny stav úveru ku dňu 31.08.2016" vyplýva, že žalovaná uhradila žalobcovi na úver celkovo sumu 3.015,27 eur.

4. Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Súd posúdil predmetnú zmluvu, uzatvorenú medzi žalobcom a žalovanou, podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka. Zároveň však ide aj o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetná zmluva spĺňa tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa vyššie uvedených ustanovení § 2 písm. a/, b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná vystupovala v predmetných zmluvných vzťahoch ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čerpaním úveru uspokojovala svoje osobné potreby. Žalobca je bankou, vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovanou ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia pripojených všeobecných obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovanou ako spotrebiteľom. Súd na základe uvedeného na predmetnú zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa, teda najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd tiež zdôraznil, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

5. V danom prípade súd zistil, že v predmetnej zmluve, titulom ktorej odvodzuje žalobca svoje nároky uplatnené v tomto konaní, absentuje údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Keď zákon uvádza medzi náležitosťami zmluvy nielen "výška, počet a termíny splátok", ale "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je zjavné, že zákonodarca tým mal na mysli, že každá zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky) má byť vyčíslená samostatne, teda zo zmluvy musí byť zjavné, akú časť tej- ktorej splátky pripíše veriteľ na úhradu istiny, akú časť na úroky a akú časť na poplatky. Z obsahu žaloby a pripojených listín nevyplýva, že by bol splátkový kalendár (plán amortizácie, prípadne iná forma uvedenia spôsobu započítavania budúcich splátok) súčasťou samotnej zmluvy, resp. že by takáto listina bola pri podpise zmluvy predložená žalovanej a žalovanou aj podpísaná. Žalobca v tomto smere predložil súdu len aktuálny výpis úveru žalovanej ku dňu 31.08.2016. Údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemožno nahradiť odkazom na ustanovenie § 9 ods. 3 tohto zákona, teda právom dlžníka vyžiadať si bezplatne výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky. Na rozdiel od výpisu z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorý by mal odrážať aktuálny stav splatenia jednotlivých položiek (teda istiny, úrokov a poplatkov), údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uvedené priamo v zmluve majú informovať dlžníka ešte pred podpisom zmluvy o budúcich platbách a spôsobe ich započítavania.

6. Okrem uvedeného súd zistil, že pri počte splátok 72 a výške splátky 157,07 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi (žalobcovi) zaplatiť predstavuje sumu 11.309,04 eur, a teda nie sumu 10.653,45 eur (výška úveru 6.350,00 eur + celková výška nákladov na úver 4.303,45 eur) ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Podľa názoru súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume "preplatenia" úveru. V predmetnej zmluve tak nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné podľa názoru súdu i pre správne stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve v nižšej sume ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške (pri úvere vo výške 6.350 eur, počte splátok 72 a výške splátky 157,07 eur, predstavuje RPMN hodnotu 23,55 % a nie ako uvádza veriteľ v predmetnej zmluve 20,74 %). Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej zmluve súd považoval úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovanej za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).

7. Nad rámec uvedeného súd ešte uvádza, že žalobca si uplatňoval v konaní okrem iného aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po zosplatnení predmetného úveru. Takýto úrok mu podľa názoru súdu nepatrí. Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je záväzok vrátiť úrok splatný "spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky". Citované ustanovenie podľa názoru súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách je pritom kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala.

8. Z uvedeného dôvodu, keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 6.350 eur a sumou zaplatených splátok 3.015,27 eur, t.j. sumu 3.334,73 eur. Keďže žalovaná dlžnú sumu 3.334,73 eur na výzvu žalobcu a ani doposiaľ neuhradila, zaviazal súd žalovanú na jej zaplatenie týmto rozhodnutím. Pri vyslovení tohto záveru súd vychádzal zo žalobcom predložených listín, o ktorých nemal dôvod po vykonanom dokazovaní pochybovať, pričom žalovaná tieto nijakým spôsobom nerozporovala. V tejto časti bola žaloba žalobcu dôvodná, preto jej súd vyhovel. Žalobcovi patrí okrem priznanej istiny aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 3.334,73 eur s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení, keď žalovaná bola po uplynutí lehoty v doručenej výzve žalobcu na základe vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nepochybne v omeškaní so zaplatením svojho peňažného dlhu. Úrok z omeškania priznal žalobcovi za obdobie od 01.09.2016 do zaplatenia, teda tak, ako to uplatnil žalobca v podanej žalobe. Súd v konečnom dôsledku žalobe vyhovel iba v časti a v nedôvodne uplatnenej istine a príslušenstva žalobu zamietol. Povinnosť, ktorú súd uložil žalovanej týmto rozsudkom, je žalovaná povinná splniť v súlade s § 232 ods. 3 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

9. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 a žalobcovi priznal náhradu trov konania len v rozsahu čistého úspechu v konaní. Žalobca sa v danom konaní domáhal zaplatenia istiny vo výške 5.794,76 eur, pričom súd mu priznal nárok na zaplatenie istiny vo výške 3.334,73 eur, na základe čoho súd konštatuje, že úspech žalobcu predstavuje 57,55 %, neúspech žalobcu predstavuje 42,45 % a čistý úspech žalobcu v konaní potom predstavuje 15,10 %. O výške náhrady týchto trov konania v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. 10. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne určil celkovú čiastku, ktorú je žalovaná povinná uhradiť. Súd prvej inštancie uviedol, že Zmluva o úvere Č. 6386266086 (ďalej aj ,,Zmluva") obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie je nesprávny. Žalobca a žalovaná uzavreli Zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 6.350 eur. Žalovaná bola povinná vrátiť poskytnutý úver v mesačných splátkach. Celkový počet mesačných splátok bol 72. Výška 1. až 71. mesačnej splátky bola 149,00 eur. Výška 72. mesačnej splátky bola 74,52 eur. Poplatok za poistné bol vyčíslený vo výške 8,07 eur. Pričom poistné bolo dobrovoľné a nemalo žiadny vplyv na poskytnutie úveru. Celková čiastka úveru, ktorú mala žalovaná uhradiť pri riadnom a včasnom splácaní predstavuje sumu 10.653,52 eur. Znamená to, že medzi čiastkou, ktorú mala žalovaná uhradiť a celkovou sumou, ktorá bola uvedená v Zmluve, je súlad. Ak súd prvej inštancie tvrdí opak, takýto záver nezohľadňuje skutočnosti, a to celkový počet splátok uvedených v Zmluve bol 72, neznamená to však, že každá z týchto splátok bola vo výške 157,07 eur (149 eur výška mesačnej anuitnej splátky + 8,07 EUR poistné). V čase uzatvorenia zmluvy bol úver pre žiadateľov ponúkaný pod obchodným označením ,,konsolidácia". Žiadateľ o úver si volil dobu splácania v ucelených rokoch. Žalovaná si zvolila dobu splácania 6 rokov ( t. j. 72 mesiacov). Ak

žalovaná požadovala dobu splácania úveru v trvaní 72 mesiacov, informačný systém žalobcu zaokrúhlil výšku mesačnej splátky tak, že výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru, na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola určená ako posledná. Preto 72. mesačná splátka bola vo výške 74,52 eur. Nakoľko 72. mesačná splátka bola vo výške 74,52 eur, po jej riadnom uhradení by žalobca vystavil oznámenie o splatení úveru. Vzhľadom na uvedené tvrdí, že Zmluva obsahuje základnú náležitosť - celkovú čiastku, ktorú bola povinná žalovaná uhradiť a táto čiastka je uvedená správne. Súd prvej inštancie vyhodnotil údaj o celkovej čiastke, ktorú bola žalovaná povinný uhradiť, ako nesprávny. Keďže súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom, vykonal aj nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, akým spôsobom má byť určená celková suma, ktorú je spotrebiteľ povinný uhradiť. Zákonná úprava vyžaduje len to, aby úverová zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru takýto údaj obsahovala. Súd prvej inštancie tak nesprávne vec právne posúdil ak uviedol, že Zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú má žalovaná uhradiť a na základe toho určil, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkový. Takýto postup má aj znaky formalistickej aplikácie zákona a nezohľadňuje účel sankcie podľa § 11 ods. 1 písm. b) z. č. 129/2010 Z. z. Ak na základe toho súd prvej inštancie ustálil, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, ide o formalistický a arbitrárny postup, ktorý nemá žiadnu zákonnú oporu. Tvrdí, že Zmluva obsahuje všetky požadované obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. a má tak nárok na úhradu všetkých dlžných splátok, ktoré žalovaná do dňa vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia neuhradila. Súd prvej inštancie nesprávne určil, že absentuje výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. sa uvedené ustanovenie aplikuje len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj amortizácia istiny, pričom v takom prípade sa zákazníkovi v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. poskytuje amortizačná tabuľka. V danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z tohto dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. dá vyhovieť jedine nasledovným spôsobom, ktorý považuje žalobca za postačujúci. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza, že (i) výška úveru je 6.350 eur, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 19,00 % p. a., (iii) výška mesačnej splátky, (iv) poplatok za správu a vedenie účtu vo výške 0,00 eur, (v) RPMN banky v %, (vi) taktiež priemernú RPMN na trhu, (vii) celkovú výšku nákladov, (viii) dátum 1. splátky, (ix) dátum nasledujúcich splátok, (x) počet mesačných splátok, (xi) dátum konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje za absolútne dostatočne a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Takýto záver potvrdzuje napríklad aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012. Okrem uvedeného významným faktorom, ktorý svedčí v prospech výkladu žalobcu je aj znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"), ktorá na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza v ČI. 22 ods. 1 tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Ustanovenie ČI. 10 smernice 2008/48 pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadne také vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako stanovuje § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. (požiadavku na sprístupnenie výpisu vo forme amortizačnej tabuľky sa týka len prípadu amortizácie istiny, čo nebol daný prípad). Zmluva obsahuje všetky požadované obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. a teda nemožno považovať poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie nesprávne určil výšku RPMN. Záver súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, by bol správny iba za predpokladu, že by bola splnená podmienka podľa § 11 ods. 1 písm. b), alebo podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZOSÚ. Na základe vyššie uvedeného zastá názor, že záver súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, nie je správny, nakoľko nie je splnená ani podmienka podľa § 11 ods. 1 písm. b) a ani podmienka podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZOSÚ. Súd prvej inštancie vyhodnotil údaj o RPMN, ktorý bol uvedený na zmluve ako nesprávny, pričom neuviedol, akým spôsobom dospel k výsledku, že RPMN predstavuje 23,55 %. Žalovaná obdržala správnu informáciu o celkovej výške RPMN a žiadnym spôsobom nebola táto informácia uvedená na ťarchu žalovanej. Súd prvej inštancie nesprávne určil, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru. Žalobca s takýmto výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Hoci slovenské súdy zastávajú líniu, v zmysle ktorej nárok veriteľa na zmluvný úrok zosplatnením zaniká, poukázal na celkom opačný prístup českých súdov (napríklad rozhodnutie NS ČR, sp. zri. 32 Cdo 3830/2014, sp. zn. 31 Cdo 2851/1999, 32 Cdo 2782/1999, 29 Cdo 2606/2000, 33 Cdo 113/2008).

11. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila. 12. Po rozhodnutí súdom prvej inštancie a po podaní odvolania navrhli spoločne žalobca a spoločnosť R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297 písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.09.2017, aby súd pripustil v konaní zmenu subjektu na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi spoločnosť doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 a na jeho miesto žalobcu vstúpi spoločnosť R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297. Návrh odôvodnili tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok bola ku dňu 13.06.2017 postúpená pohľadávka proti žalovanej, ktorá je predmetom sporu z doterajšieho žalobcu na spoločnosť R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297 a táto spoločnosť so svojím vstupom do konania na miesto žalobcu súhlasí.

13. Podľa § 80 ods. 1 ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

14. Podľa § 80 ods. 2 súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

15. Na základe uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami odvolací súd návrhu na pripustenie zmeny žalobcu v konaní vyhovel, pretože bolo preukázané, že po začatí konania došlo k prevodu pohľadávky proti žalovanej, ktorá je predmetom tohto sporu a to z doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 na spoločnosť R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297 a táto spoločnosť so svojím vstupom do konania na miesto žalobcu súhlasila.

16. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 v spojení s § 470 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

17. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.334,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.334,73 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 18. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 19. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovanej ako dlžníka a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľskom úvere a správne potom preskúmal, či predmetná zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa tohto zákona. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť pokiaľ ide o dôvod o bezúročnosti a bez poplatkovosti. 20. Vo vzťahu k posúdeniu absencie obligatórnej náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 1 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. pokiaľ vychádzame z eurokonformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov vo výške, počte a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Teda ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1 písm. k). Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ cit. § 9 ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný. Jednou z náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. je okrem iného i to, že zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Keďže v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istiny, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pre absenciu jednej z náležitostí vyžadovanej § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, žalobcovi tak nevzniklo právo na úroky a poplatky dohodnuté v zmluve. Preto potom vzniklo žalobcovi právo len na vrátenie istiny, ktorú žalovanej požičal a k vráteniu ktorej bola v konečnom dôsledku žalovaná aj zaviazaná.

21. Čo sa týka záverov SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave“, odvolací súd konštatuje, že otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice). Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. "Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. Februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92). Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

22. Súd prvej inštancie mal taktiež správne ďalej za preukázané, že pri počte splátok 72 a výške splátky 157,07 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi (žalobcovi) zaplatiť predstavuje sumu 11.309,04 eur, a teda nie sumu 10.653,45 eur (výška úveru 6.350 eur + celková výška nákladov na úver 4.303,45 eur) ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume "preplatenia" úveru. V predmetnej zmluve tak ani podľa odvolacieho súdu nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej zmluve súd prvej inštancie správne považoval úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovanej za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 6.350 eur a sumou zaplatených splátok 3.015,27 eur, t.j. sumu 3.334,73 eur. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil s tým,

že vo zvyšku odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a zároveň naňho odkazuje.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli. 25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .