Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cob/4/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v spore žalobcu: müller.build, s.r.o., so sídlom Blatnica 363, 038 15 Blatnica, IČO: 36 648 710, právne zastúpeného AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 867 306, proti žalovanému: MAPIER INVEST, spol. s r.o., so sídlom Herlianska 547, 093 03 Vranov nad Topľou, IČO: 36 504 971, právne zastúpenému JUDr. Janou Bajužíkovou, advokátkou, so sídlom Štefánikova 8, 071 01 Michalovce, IČO: 35540150, o zaplatenie 17.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -304 z 8. januára 2021, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom II. a III. výroku.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Vranov nad Topľou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 17.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 10. apríla 2014 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 50,- eur denne od 10. apríla 2014 do zaplatenia a trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako predávajúci 27. marca 2014 uzatvoril so žalovaným ako kupujúcim (v súlade so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve z 30. októbra 2013) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Piešťany, Katastrálnym odborom pre k. ú. S., obec S., okres S. ako trojizbový holobyt č. X nachádzajúci sa na 3. poschodí v obchodno-administratívnej budove so súpisným číslom XXXX vo vchode č. XX na ulici G. K., postavenej na parcele registra „L.“, parcelné číslo XXXX, vlastnícky podiel o veľkosti 1/1; spoluvlastnícky podiel o veľkosti 10956/73735 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obchodno-administratívnej budovy; spoluvlastnícky podiel o veľkosti 10956/73735 na pozemku - parcela registra „L.“, parcelné číslo XXXX o výmere 289 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, na ktorom je obchodno-administratívna budova postavená (ďalej len „predmet prevodu“). V zmysle kúpnej zmluvy a dodatku č. l k tejto zmluve sa so žalovaným dohodol na kúpnej cene za predmet prevodu vo výške 160.000,- eur bez DPH. Ku dňu spísania žaloby mu bola uhradená kúpna cena vo výške 143.000,- eur, a to 8.000,- eur z titulu odmeny realitnej kancelárii v zmysle dohody strán sporu, 52.000,- eur z titulu preddavku kúpnej ceny, ktoré boli uhradené pred podpisom kúpnej zmluvy, čo je v kúpnej zmluve potvrdené a 9. apríla 2014 suma 83.000,- eur z titulu časti kúpnej ceny. Ako predávajúci si svoju povinnosť riadne splnil a žalovanému odovzdal predmet prevodu do užívania. Sumu vo výške 17.000,- eur z titulu kúpnej ceny, resp. jej zvyšnej časti mu však žalovaný doposiaľ nezaplatil. Keďže žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, uplatňuje si voči nemu aj zákonné úroky z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po zaplatení poslednej čiastkovej úrady až do úplného zaplatenia kúpnej ceny. Zároveň sa v zmysle článku XI. ods. 6. kúpnej zmluvy voči žalovanému

domáha zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 50,- eur denne od 10. apríla 2014 (poslednej čiastočnej úhrady kúpnej ceny) do zaplatenia.

2. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 17.000,- eur s príslušenstvom, zamietol žalobu v časti o zaplatenie 101.334,44 eur a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaného náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o konkrétnej výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa , , , (ďalej len „“) a , , , (ďalej len „“).

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobca ako budúci predávajúci a žalovaný ako budúci kupujúci 30. októbra 2013 uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve o prevode vlastníctva bytu, ktorou sa budúci predávajúci zaviazal najneskôr do 28. februára 2014 uzatvoriť s budúcim kupujúcim zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností, a to trojizbového holobytu č. X na 4. poschodí v obchodno-administratívnej budove so súpisným číslom XXXX vo vchode č. X na ulici G. K. v S., spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a spoluvlastníckeho podielu na pozemku - parcele č. XXXX zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. S.. Žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci 27. marca 2014 uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, predmetom ktorej bol trojizbový holobyt č. X nachádzajúci sa na 3. poschodí v obchodno-administratívnej budove so súpisným číslom XXXX vo vchode č. XX na ulici G. K. v S., postavenej na parcele č. XXXX, vlastnícky podiel o veľkosti 1/1, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 10956/73735 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obchodno-administratívnej budovy, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 10956/73735 na pozemku - parcele č. XXXX o výmere 289 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, na ktorom je obchodno-administratívna budova postavená, zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. S.. V článku VII. kúpnej zmluvy si zmluvné strany dohodli kúpnu cenu, jej splatnosť a spôsob úhrady. Podľa tejto dohody kúpna cena nehnuteľností činila 192.000,- eur vrátane DPH a jej prvá časť vo výške 8.000,- eur bola uhradená kupujúcim pred podpisom zmluvy, druhá časť vo výške 52.000,- eur bola uhradená pred podpisom kúpnej zmluvy, tretia časť vo výške 46.000,- eur mala byť zaplatená najneskôr do štrnástich dní odo dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy a štvrtá časť vo výške 86.000,- eur mala byť zaplatená najneskôr do štrnástich kalendárnych dní odo dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy. Podľa článku XI. bod 6. kúpnej zmluvy sa zmluvné strany podľa § a nasl. dohodli, že v prípade, ak sa kupujúci pri úhrade kúpnej ceny alebo jej časti dostane z vlastnej viny do omeškania s jej zaplatením, tak kupujúci je povinný zaplatiť predávajúcemu dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 50,- eur za každý deň jeho omeškania so zaplatením. Podľa výpisov z účtu žalovaného v peňažnom ústave zaplatil žalovaný žalobcovi 7. novembra 2013 sumu 8.000,- eur, 18. novembra 2013 sumu 32.000,- eur, 21. marca 2014 sumu 20.000,- eur a 8. apríla 2014 čiastku vo výške 83.000,- eur. Zmluvné strany 31. júla 2017 uzatvorili Dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve o prevode vlastníctva bytu, účelom ktorého mala byť podrobnejšia úprava ustanovenia článku VII. Kúpna cena a jej splatnosť a spôsob úhrady. Kupujúci a predávajúci si týmto dodatkom dohodli kúpnu cenu vo výške 160.000,- eur bez DPH, ale aj to, že predávajúci podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov sa rozhodol dodanie predmetných nehnuteľností podľa tejto kúpnej zmluvy zdaniť daňou z pridanej hodnoty, pričom podľa zákona o DPH povinnosť zaplatiť túto daň pri dodaní predmetných nehnuteľností prechádza na kupujúceho, s čím kupujúci súhlasí. Predavajúci je povinný kupujúcemu na dohodnutú kúpnu cenu vystaviť faktúru bez DPH s uvedením poznámky, že ide o prenesenie daňovej povinnosti DPH z predávajúceho na kupujúceho. Po začatí pojednávania žalobca súdu písomne oznámil, že žalovaný mu 2. mája 2018 zaplatil 1.020,- eur a 24. mája 2019 zvyšnú časť žalovanej istiny vo výške 15.980,- eur, v dôsledku čoho zobral žalobu v časti žalovanej istiny 17.000,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania späť. Naďalej však žiada zaviazať žalovaného na zaplatenie 101.334,44 eur ako kapitalizovaného zákonného úroku z omeškania a dohodnutej zmluvnej pokuty vypočítaných nasledovne: úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17.000,- eur od 10. apríla 2014 do 2. mája 2018, t. j. 6.216,41 eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 15.980,- eur od 3. mája 2018 do 24. mája 2019, t. j. 1.618,03 eur a v zmysle článku XI. ods. 6 kúpnej zmluvy aj zmluvnú pokutu vo výške 50,- eur denne od 10. apríla 2014 do 24. mája 2019, t. j. 93.500,- eur. Právny zástupca žalobcu poukázal na skutočnosť, že v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej 27.marca 2014 bolo medzi sporovými stranami v článku VII. odsek 2 písm. c) a d) dojednané, že k zániku záložného práva viaznuceho na

predmete prevodu dôjde až úplným zaplatením kúpnej ceny. Žalobca uviedol, že písm. c) a d) článku VII. ods. 2 sú takmer identické, dokonca s písacou chybou v odseku 4., ktorý hovorí o zaplatení tretej časti kúpnej ceny s tým, že k rozdeleniu tejto tzv. tretej časti kúpnej ceny došlo len z dôvodu, že časť kúpnej ceny sa snažil žalovaný prefinancovať cez nejakú financujúcu banku, konkrétne malo ísť o K. K., B.. K.. Má teda zato, že až úplným zaplatením kúpnej ceny malo dôjsť k zániku záložného práva a k jeho následnému výmazu. Vo vzťahu k námietkam žalovaného uvedeným v jeho odpore uviedol, že vo vzťahu k voľbe práva sa záväzkový vzťah, kúpna zmluva a následné vzťahy týkajúce sa či už nároku na úhradu úrokov z omeškania alebo zmluvnej pokuty riadia ustanoveniami a s tým, že medzi zmluvnými stranami nepripadá do úvahy možnosť voľby , keďže sa jedná o kogentné ustanovenia, ktorých vylúčenie je v zmysle ustanovenia vylúčené. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke vznesenej voči nároku na náhradu škodu uviedol, že táto je nedôvodná a aj neurčitá, a to jednak z dôvodu, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal titul vzniku pokuty a odvolával sa na nejaké rozhodnutie daňového úradu, ktoré k odporu pripojené nebolo. Pripojené boli len nejaké výzvy na úhradu tejto pokuty. Žalobca sa kompetentným spôsobom ani nevie vyjadriť, za porušenie akej povinnosti bola pokuta žalovanému uložená. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že splatnosť jeho záväzku nenastala, tak podľa názoru žalobcu nie je prípustné započítanie voči nesplatnému záväzku žalobcu. Aj v tomto považuje námietku žalovaného na započítanie časti žalovaného nároku za nedôvodnú. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojom vyjadrení uviedla, že súčasťou kúpnej zmluvy malo byť aj predloženie potvrdenia od banky ohľadne možnosti zrušenia záložného práva. Toto potvrdenie žalovanému v deň podpísania zmluvy, t. j. 27. marca 2014 nebolo dané. Bolo mu to dané až po podpísaní zmluvy, čo možno vidieť aj z osvedčenia z 28. marca 2014, kedy sa ešte len potvrdenie osvedčovalo a až následne o niekoľko dní ho dostal jej klient. Z tohto potvrdenia je zrejmé, že je v ňom uvedená čiastka 152.000,- eur, ktorá mala byť pripísaná na účet banky najneskoršie do 31. marca 2014, inak tento sľub stratí na platnosti. Tvrdenie o tom, že žalovaný nezaplatil a následne žalobca nezaplatil banke, a preto nemohlo byť vymazané záložné právo, považuje žalovaný za uvádzanie súdu do omylu. Žalovaný trvá na tom, že zmluva bolo koncipovaná tak, že on uhradí väčšiu časť kúpnej ceny a predtým, ako dôjde k nadobudnutiu vlastníckeho práva, už bude mať záložné právo zrušené. Žalovaný sa niekoľkokrát dotazoval, v akej výške má žalobca splatený záväzok voči banke. Žalobca mu nikdy túto informáciu nepodal, a preto žalovaný až v roku 2017 požiadal veriteľa (banku), aby sa vyjadril k tomu, v akej výške je pohľadávka splatená. V roku 2017 bolo bankou žalovanému oznámené, že dlh je ešte cca 44.000,- eur, čiže žalobca nemal voči banke nedoplatok vo výške 17.000,- eur, ktoré mu dlhoval žalovaný, ale v roku 2017 bol nedoplatok 44.000,- eur. Ďalšou skutočnosťou, prečo začal mať žalovaný pochybnosti a zároveň pozdržal doplatok kúpnej ceny vo výške 17.000,- eur, bola tá, že keď sa koncipovala zmluva, tak predávajúci tvrdil, že musí tam byť uvedené DPH. Účtovníčka žalovaného tvrdila, že tam DPH nemôže byť. Následne vznikol problém, keď konateľa žalovaného navštívili vyšetrovatelia z Z., ktorí uvádzali, že konateľ obchodnej spoločnosti K. K., K.. Q.. X.. je trestne stíhaný pre daňový trestný čin. V súvislosti s tým potom vypočúvali konateľa žalovaného, ktorý si uplatnil nadmerný odpočet DPH a na základe toho bola žalovanému daňovým úradom uložená pokuta. Z toho titulu mal žalovaný pochybnosti, že príde o svojich 17.000,- eur a pri trvajúcom záložnom práve banky bude musieť znášať aj ďalší nedoplatok žalobcu. Žalovaný predložil súdu ako dôkaz čestné prehlásenie U. A., konateľa obchodnej spoločnosti Q. D., D..K. K.. Q.. X.., ktorý ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá bola sprostredkovateľkou predaja nehnuteľností medzi predávajúcim K. K., K.. Q.. X.. a kupujúcim Z. P., K.. K. Q.. X.. bol účastný pri realizovaní predaja nehnuteľností a tvorbe návrhu kúpnej zmluvy. Kúpna cena sa podľa dohody mala uhradiť v štyroch splátkach, pričom po úhrade tretej splátky malo dôjsť k výmazu záložného práva z listu vlastníctva a potom mal kupujúci doplatiť štvrtú splátku kúpnej ceny. Po vzniku problému ohľadne DPH bol 31. júla 2014 uzatvorený dodatok ohľadom zmeny kúpnej ceny zo 192.000,- eur s DPH na 160.000,- eur. V čase podpisu dodatku kúpnej zmluvy sa menila kúpna cena, kupujúci mal preplatenú tretiu splátku a čakalo sa na výmaz záložného práva, po ktorom malo nasledovať doplatenie časti štvrtej splátky kúpnej ceny. Po uhradení tretej splátky bolo dohodnuté, že Z. Z. (ako predávajúci) mu dodá kvitanciu - výmaz záložného práva banky WSB AG, ktorú pôjde doložiť na kataster a až následne kupujúci doplatí zvyšných 17.000,- eur. Túto kvitanciu do dnešného dňa nevidel. Konateľ žalobcu Z. Z. vo výpovedi uviedol, že ku kúpnej zmluve bola doložená aj kvitancia, ktorá hovorila o tom, že plná suma sa musí uhradiť na účet banky. V zmluvách bol uvedený účet banky, kde všetky transakcie, ktoré previedol žalovaný okrem poslednej splátky boli poukázané v prospech účtu Y. K. C., ktorá mala záložné právo na nehnuteľnosti. Z jeho strany boli iniciatívy voči konateľovi žalovaného, aby doplatil zvyšnú časť kúpnej ceny na vnútorný účet banky, aby bolo možné poslať kvitanciu. Žalovaný tak učinil po niekoľkých osobných návštevách a rozhovoroch. Stalo sa tak až vtedy, keď konateľ žalobcu z vlastných zdrojov uhradil všetky dlžné čiastky voči banke Y. K.. Následne konateľ

žalovaného uhradil v prospech účtu žalobcu zvyšnú čiastku kúpnej ceny. Podľa výpovede konateľa žalovaného B. Z. v roku 2013 sa rozhodol kúpiť byt v S. a s pánom Z., vtedy konateľom K. K., K.. Q.. X.. sa dohodli na kúpnej cene 192.000,- eur. To bolo 160.000,- eur plus 32.000,- eur DPH. Žalovaný zaplatil jednotlivé splátky podľa údajov v kúpnej zmluve. Tretia splátka podľa zmluvy mala byť 46.000,- eur. Zaplatením tejto tretej časti kúpnej ceny malo dôjsť k čiastočnému zaplateniu úveru predávajúceho u záložného veriteľa (banky) a následne k zániku záložných práv uvedených v článku II. bod 1. tejto kúpnej zmluvy. Po úhrade tretej splátky došlo k veľkému problému. Daňový úrad Vranov nad Topľou mu udelil sankciu za neoprávnené žiadanie vrátky DPH z tejto faktúry, preto sa dohodli na uzatvorení dodatku č. 1 k zmluve, kde znížili kúpnu cenu zo 192.000,- na 160.000,- eur. Už tretiu splátku kúpnej ceny uhradil vyššiu ako bola uvedená v zmluve, lebo už vtedy dostal peniaze z úveru a automaticky ich odoslal, keďže mal záujem o kúpu tohto bytu a kúpnu cenu chcel zaplatiť čím skôr. Keď došlo ku zmene zo 192.000,- eur na 160.000,- eur, žalobca už nemal čím vyplatiť českú banku. Do českej banky žalovaný zaplatil 103.000,- eur, ale česká banka chcela 152.000,- eur, čo znamená že 49.000,- eur ostalo v českej banke visieť. Žalovaný mal doplatiť len 17.000,- eur, aby zaplatil celú kúpnu cenu a nadobudol vlastníctvo k bytu. Po úhrade tretej splátky bolo dohodnuté že predávajúci obchodná spoločnosť K. K., K.. Q.. X.., dodá žalovanému kvitanciu - výmaz záložného práva banky, ktorú pôjde realitný maklér doložiť na kataster a až následne doplatí kupujúci zvyšných 17.000,- eur. Pán Z. spravil chybu, vystavil faktúru s DPH, a preto dostal pokutu 3.200,- eur z daňového úradu. Tri roky po tom, ako žalovaný kúpil byt, žalobca mal ešte stále dlh voči banke 44.000,- eur, takže kvôli tejto ťarche žalovaný nemohol s bytom disponovať. Byt bol zablokovaný do roku 2018. Právna zástupkyňa žalovaného poukázala na skutočnosť, že pán Z. nepočítal s úpravou kúpnej ceny, v dôsledku čoho minul časť peňazí, ktorá mu bola poslaná v tretej splátke a tým pádom už nemal na zaplatenie úveru českej banke, preto vznikol ten problém. Žalovaný očakával, že pán Z. zaplatí úver a bude vydaná kvitancia, no keďže pán Z. nemal na zaplatenie splátky pre banku, k výmazu záložného právo nedošlo. Aj keby žalovaný uhradil 17.000,- eur, záložné právo by tam stále bolo. Pán Z. by nemal žiadnu motiváciu doplatiť banke 32.000,- eur, čiže žalovaný by bol stratový a mohol by prísť o byt. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu nárok žalobcu bol v súdnom konaní preukázaný ako dôvodný. Žalobca si pôvodne žalobou uplatňoval nárok na zaplatenie nedoplatku kúpnej ceny v zmysle zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Po jej zaplatení v súdnom konaní zostalo sporné ešte zaplatenie príslušenstva, ktorým sú úroky z omeškania a zmluvná pokuta. Kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam musí mať obligatórne písomne formu a v tomto prípade akékoľvek iné dojednania zmluvných strán, ktoré by boli v rozpore s písomným prejavom zachyteným v tejto zmluve sú neplatné. Podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy bola tretia aj štvrtá časť kúpnej ceny splatná do štrnástich dní od jej uzatvorenia. Zmluvné strany, najmä žalovaný ako kupujúci v zmluve potvrdili, že sa pred jej podpisom oboznámili s kvitanciou financujúcej banky, v zmysle ktorej sa na výmaz záložného práva vyžadovala úhrada vo výške 152.000,- eur. Keďže žalovaný takúto platbu v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy nerealizoval, následne z dôvodu, že kvitancia bola obmedzená určitým dátumom, do uplynutia ktorého nedošlo k úhrade dohodnutej časti kúpnej ceny, nedošlo ani k výmazu ťarchy. Z týchto dôvodov žalobca popiera, že by sa nejakým spôsobom dostal pri plnení jeho práv a povinností z kúpnej zmluvy ku kvalifikovanému omeškaniu. Vo vzťahu ku protinároku, resp. snahe o započítanie nároku žalovaného na náhradu škody titulom zaplatenej pokuty daňového úradu uviedol, že v tomto prípade síce žalovaný predložil nejaké rozhodnutia, avšak z nich nie je zrejmé, z akého titulu bola žalovanému ako kupujúcemu v skutočnosti daňovým úradom predmetná pokuta uložená. Žalobca splnil všetky podmienky v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy a k oneskorenej úhrade záväzku žalovaného (kupujúceho) došlo výlučne z dôvodov na jeho strane. Právna zástupkyňa žalovaného sa s návrhom žalobcu nestotožnila, pretože zo strany žalobcu nebola splnená podmienka výmazu záložného práva, na ktorú bola naviazaná tretia a štvrtá splátka kúpnej ceny. Bolo legitímnym právom žalovaného v súlade s ustanovením odoprieť plnenie štvrtej splátky vzhľadom k tomu, že k nevýmazu záložného práva došlo z dôvodov na strane žalobcu. Žalovaný dôkazmi preukázal, že sa o riešenie tohto sporu snažil. Kontaktoval nielen pána Z., ale aj banku, pretože problém vznikol na strane žalobcu tým, že neuhradil a ani nebol predpoklad, že uhradí banke úver. Ešte v roku 2017 dlžil svojej banke 44.000,- eur, čo znamená, že žalovaný sa správal „ako rozumný hospodár“. V zmysle ustanovenia odoprel plnenie štvrtej splátky a čakal, kedy mu bude doručené oznámenie o výmaze záložného práva. Výmaz záložného práva bol zrealizovaný až v novembri 2018. Žalovaný bezodkladne potom, čo zistil informácie o výmaze záložného práva, čiastku 17.000,- eur uhradil. Keďže táto situácia vznikla z dôvodu, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, na ktorú bol zaviazaný kúpnou zmluvou, žalovaný mohol v zmysle citovaného ustanovenia odoprieť plnenie splátky do doby, kým mu nepredloží kvitanciu. Žalobca by už nemal záujem doplatiť zvyšnú sumu na hypotekárnom úvere, pretože žalovaný by už mal zaplatenú celú kúpnu cenu.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že v danej veci 27. marca 2014 uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Takáto zmluva je ako zmluvný typ upravená len v , preto v zmysle ustanovenia sa zmluva medzi stranami sporu riadi ustanoveniami o tomto zmluvnom type. Všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, sa bude spravovať všeobecnými stanoveniami o záväzkových vzťahoch (napr. splnenie, omeškanie, premlčanie, náhrada škody). V kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena a spôsob jej uhradenia v splátkach. Podľa článku VII. bod 2. písm. c) a d) tejto zmluvy mal žalovaný ako kupujúci zaplatiť tretiu a štvrtú splátku kúpnej ceny najneskôr do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy, t. j. najneskôr do 10. apríla 2014. Podľa výpisov z účtu žalovaného v peňažnom ústave a tiež v súlade so zhodným tvrdením oboch sporových strán v súdnom konaní v lehote do 14 kalendárnych dní od uzatvorenia kúpnej zmluvy nebola dohodnutá kúpna cena zaplatená v celosti. Neuhradený zostatok činil 49.000,- eur. Strany sporu 31. júla 2014 uzatvorili Dodatok č. 1 kúpnej zmluvy, v ktorom si dohodli kúpnu cenu nehnuteľností vo výške 160.000,- eur. Podľa novej dohody zmluvných strán tak neuhradený zostatok kúpnej ceny činil 17.000,- eur. Zmluvné strany si v dodatku č. 1 k zmluve čas plnenia, teda zaplatenia kúpnej ceny, neurčili presným dňom alebo lehotou. Ustanovenie má dispozitívny charakter, teda zmluvné strany si môžu čas plnenia záväzku upraviť osobitnou úpravou. Dodatok k zmluve obsahoval jednoznačne povinnosť predávajúceho (žalobcu) vystaviť faktúru na kúpnu cenu. Vystavenie faktúry predávajúcim súd považoval za osobitnú úpravu splatnosti kúpnej ceny a spôsobu jej úhrady (tak znel aj názov článku VII. Dodatku č. 1 kúpnej zmluvy „Kúpna ceny a jej splatnosť a spôsob úhrady“). Žalobca nepreukázal súdu, že splnil svoju zmluvnú povinnosť vystaviť faktúru na kúpnu cenu (nevyzval žalovaného na zaplatenie kúpnej ceny tak, ako to bolo v dodatku k zmluve stranami dohodnuté), preto nemožno konštatovať, že čas splnenia záväzku zo zmluvy už nastal a žalovaný je so splnením jeho zmluvnej povinnosti v omeškaní. Žalobca tvrdil, že Dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve sa zmenila len výška kúpnej ceny a všetky ostatné zmluvné dojednania zostali v platnosti. Súd však takéto tvrdenie nemohol považovať za preukázané, keďže zmenou výšky kúpnej ceny nemohli naďalej platiť ustanovenia článku VII. kúpnej zmluvy o výške splátok a termíne ich splatnosti. Navyše v poslednej vete dodatkom č. 1 zmeneného článku VII. bola predávajúcemu uložená povinnosť na dohodnutú kúpnu cenu vystaviť faktúru bez DPH, teda takéto dojednanie súd považoval v zmysle ustanovenia za výzvu veriteľa, od ktorej sa odvíja čas plnenia, t. j. splatnosť kúpnej ceny.

6. Súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 17.000,- eur s príslušenstvom, keďže žalobca vzal žalobu v tejto časti späť.

7. Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti (v časti žalobcom uplatňovaných nárokov spojených s omeškaním žalovaného so zaplatením kúpnej ceny) zamietol z dôvodu, že súdu nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že čas splnenia peňažného záväzku už nastal, a teda, že žalovaný je v omeškaní s peňažným plnením, v dôsledku čoho nemohol žalobcovi ním požadované nároky na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu priznať. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti súd započítací úkon žalovaného voči nároku žalobcu považoval za irelevantný.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej aj „“) a CSP v spojení s ustanovením , a s ohľadom na skutočnosť, že nárok žalobcu uplatnený v súdnom konaní posúdil ako predčasný, keďže nebola preukázaná splatnosť peňažného záväzku žalovaného voči žalobcovi, priznal úspešnému žalovanému (čiastočné plnenie záväzku zo strany žalovaného je plnením nesplatného peňažného záväzku) náhradu trov konania vo výške 100 %. O konkrétnej výške trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca, a to z dôvodov uvedených v ust. , a , teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v postupe súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie v časti, v ktorej žalobu zamietol, oprel o také

skutočnosti, ktorými sa nebránil ani samotný žalovaný, a ktoré medzi stranami sporu počas konania vôbec nevyvstali ako sporné, keďže ich v konaní nikto ani okrajovo nespomenul. Totižto ani samotný žalovaný v priebehu konania ani náznakom nevzniesol jedinú námietku, ktorou by namietal, že by sa splatnosť zostávajúcej štvrtej časti kúpnej ceny (a už vôbec nie kúpnej ceny ako takej) mala odvíjať od vystavenia či doručenia faktúry žalobcu ako predávajúceho. Súd teda postavil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na skutočnosti, ktorá nebola v konaní vôbec prejednaná, nakoľko ju ani jedna zo strán sporu v konaní vôbec nepredniesla, ani na ňu žiadnym spôsobom nepoukázala, a teda ani nemohla byť medzi stranami sporu sporná. Naviac s ohľadom na priebeh konania nepovažoval za nutné uplatniť ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré mohol uplatniť, a ktoré by sa týkali skutočností súvisiacich so súdom tvrdenou splatnosťou kúpnej ceny viažucou sa na vystavenie faktúry. V súvislosti s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami tvrdil, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov (s výnimkou nepredvídateľnosti) postupoval v rozpore s účelom zásady voľného hodnotenia dôkazov a svoje rozhodnutie v zamietajúcej časti postavil na skutočnosti, ktorá v konaní vôbec nebola prejednávaná, teda príliš veľkú dôkaznú silu prisúdil dôkazom, ktorým takúto dôkaznú silu objektívne prisúdiť nemožno. Na druhej strane zostávajúcej časti dôkazov, ktorými boli najmä podania strán sporu, neprisúdil žiadnu dôkaznú silu. Skutočnosti, o ktoré sa strany sporu sporili, tak súd vôbec neposudzoval a svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, ktorú žiadna zo strán počas konania ani netvrdila, ani nespomenula. Ohľadom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie súdu je podľa neho postavení na neprijateľnom výklade zákona, ktorým súd poskytol právnu ochranu konaniu, ktoré je okrem iného v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Napadnuté rozhodnutie nielenže nerešpektuje , ale ani zásady tzv. poctivého obchodného styku, pretože sa snaží poskytnúť právnu ochranu subjektu, ktorý porušoval poctivý obchodný styk, a preto takúto ochranu považuje za nenáležitú. Popritom poukázal na právny záver, ku ktoré dospel súd prvej inštancie, že Dodatkom č. 1 z 31. júla 2017 došlo k zmene kúpnej zmluvy v časti týkajúcej sa kúpnej ceny po tom, ako bol vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného ako kupujúceho povolený do katastra nehnuteľností (k povoleniu vkladu došlo 23. apríla 2014). V nadväznosti na to dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 28. februára 2017 (ZSP 26/2018), v ktorom dovolací súd vyslovil, že kúpnu cenu ako podstatnú náležitosť kúpnej zmluvy možno meniť len do času, kým nedôjde k povoleniu vkladu do katastra (skutočnosť, kedy došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným ako kupujúcim k predmetu prevodu vyplýva napr. z listu vlastníctva, ktorý bol priložený k návrhu žalobcu na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia). Pravdepodobne ušlo pozornosti súdu, že k platnej zmene kúpnej zmluvy po povolení vkladu vlastníckeho práva už vo vzťahu ku kúpnej cene, resp. jej zmene dôjsť nemohlo a že dodatok č. 1 je takmer s určitosťou absolútne neplatný právny úkon, ktorý vo vzťahu k splatnosti kúpnej ceny nemal žiadne účinky. Popritom pre posúdenie jeho nároku, resp. pre posúdenie, ktorá strana je v omeškaní so splnením svojej povinnosti je podľa neho rozhodujúce, že k zániku záložného práva, ktoré viazlo na predmete prevodu malo podľa článku VII. ods. 2 písm. c) a d) kúpnej zmluvy dôjsť až zaplateným sumy vo výške minimálne 152.000,- eur v zmysle predkvitancie. Žalovaný nesprávne uvádzal, že k zániku záložného práva malo dôjsť už zaplatením tretej časti kúpnej ceny, teda sumy 46.000,- eur (podľa článku VII. ods. 2 písm. c) kúpnej zmluvy), keďže k zániku záložného práva má dôjsť až zaplatením celej kúpnej ceny. To je evidentné aj z článku II. ods. 3. kúpnej zmluvy, podľa ktorého predávajúci na základe predkvitancie záložného veriteľa použije celú tretiu a štvrtú časť kúpnej ceny na zánik záložného práva viaznuceho na predmete prevodu. Žalovaný tak pri svojom právnom posúdení rozhodujúcich skutočností nesprávne zohľadnil, resp. vytrhol z kontextu len článok VII. ods. 2 písm. d) kúpnej zmluvy napríklad s poukazom na článok II. ods. 3. v spojení s predkvitanciou tvoriacou prílohu kúpnej zmluvy. So zabezpečením zániku záložného práva sa nemohol dostať do omeškania, keďže táto jeho povinnosť vznikla až úplným zaplatením kúpnej ceny, čo sa udialo až v priebehu konania. Na zánik záložného práva potom žalovaný bez ohľadu na vystavenie faktúry reagoval doplatením zostávajúcej štvrtej časti kúpnej ceny. Preto, ak bol niekto v omeškaní, tak to mohol byť len žalovaný. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v časti o zaplatenie 101.334,44 eur vyhovuje a priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že na pravde sa nezakladá vyjadrenie žalobcu, že v priebehu konania nevzniesol ani náznakom jedinú námietku, ktorou by namietal, že by sa splatnosť zostávajúcej časti kúpnej ceny mala odvíjať od vystavenia či doručenia faktúry žalobcu ako predávajúceho, pretože on sám uviedol, že keďže žalobca je v omeškaní s plnením svojho záväzku,

pozastavuje svoje plnenie do doby jeho splnenia, čo mu umožňuje zákonná úprava. Žalobca ako veriteľ si nesplnil svoj zákonný nárok na predloženie kvitancie, preto využil právo na pozastavenie plnenia svojho záväzku do doby splnenia si povinnosti žalobcu. Okolnosť, že žalobca nepredložil ako dôkazný prostriedok faktúru, ale odvolával sa len na ustanovenia kúpnej zmluvy z 27. marca 2014 a jej dodatku č. 1 z 31. júla 2014, ktorý zmenil obsah kúpnej zmluvy tak, že v ostatných ustanoveniach ohľadom splatnosti záväzku bolo nemožné jej obsah realizovať, a dokonca nedošlo ani k naplneniu povinnosti žalobcu vystaviť faktúry, nemôže žalobca pripisovať nedôslednosti prvoinštančného súdu v súvislosti s nesprávnym hodnotením dôkazov a odvolávaním sa na prekvapivé rozhodnutie, pretože sám žalobca svojím konaním a neunesením dôkaznej povinnosti umožnil súdu, aby tento hodnotil skutkový stav na základe ním predložených dôkazov a ani prípadným vrátením veci na nové prejednanie a rozhodnutie by nedošlo k zmene stavu, pretože žalobca mu predmetnú faktúru nevystavil (čo potvrdzuje v bode 11. svojho vyjadrenia) a túto skutočnosť nebude môcť žiadnym dôkazom preukázať. V rámci zásady koncentrácie konania mal žalobca predložiť všetky dôkazy. Tým, že žalobca musel vedieť, že túto skutočnosť nebude vedieť preukázať, a teda neunesie dôkazné bremeno, ktoré na ňom spočívalo, sa odvolával iba na článok VII. ods. 2 kúpnej zmluvy, t. j. na úhradu do 14 dní odo dňa podpísania kúpnej zmluvy, ktorý však nekorešpondoval s prijatým dodatkom č. 1 z 31. júla 2014, ktorý bol vystavený na základe dohody strán sporu, čo nebolo v konaní sporné. Vyjadrenie žalobcu o tom, že hodnotenie súdu bolo založené na skutočnosti, ktorá v konaní nebola vôbec prejednaná, nakoľko ani jedna zo strán sporu na ňu žiadnym spôsobom nepoukázala (ohľadom faktúry a jej splatnosti), sa nezakladá na pravde, pretože v súvislosti s faktúrou vystavenou žalobcom vznikol problém s DPH, v dôsledku ktorého sa robil dodatok ku kúpnej zmluve (podotýka, že v dôsledku konania žalobcu, na základe ktorého mu vznikla škoda), a to tým, že si nemohol uplatniť DPH, pretože sa jednalo o nehnuteľnosť, ktorá bola staršia ako päť rokov, čím ho žalobca uviedol do omylu a následne znížil dohodnutú kúpnu cenu zo sumy 192.000,- eur na 160.000,- eur, pričom na túto faktúru bolo poukazované. Pôvodná faktúra, ktorá dokonca ani nie je faktúrou, ale predfaktúrou č. XXXX/XX/XXX, teda nie je uznateľným daňovým dokladom, lebo bola vystavená 30. októbra 2013 a v nej nie je uvedený dátum splatnosti iba skrátka „PP“ (teda úhrada bola na základe prevodného príkazu, bez stanovenia doby splatnosti) a keďže sa jednalo o predfaktúru s DPH (160.000,- eur + DPH 32.000,- eur = 192.000,- eur). Táto predfaktúra bola opravená žalobcom na sumu 160.000,- eur bez DPH, ale bola mu zaslaná 21. júla 2014, pričom doba vystavenia a termín splatnosti ostali pôvodné, v dôsledku čoho by už takýmto dokladom bol v dôsledku konania žalobcu v omeškaní. Po úprave kúpnej zmluvy z 27. marca 2017 dodatkom z 31. júla 2014 sa zmenil iba článok VII. bod 1. tak, že v článku II. tohto dodatku bolo uvedené, že všetky ostatné ustanovenia pôvodnej kúpnej zmluvy z 27. marca 2014 zostávajú vo všetkých jej článkoch nezmenené. Teda článok VII. bod 2. ostal v platnosti, lebo sa dodatkom nemenil, avšak obsah tohto článku nebol realizovateľný, a teda bol neplatný a žalobca nemôže odvodzovať jeho omeškanie zo znenia kúpnej zmluvy, pretože podľa tohto článku mal zaplatiť žalobcovi dohodnutú kúpnu cenu vo výške 192.000,- eur, čo odporovalo neskôr prijatému dodatku, kde sa kúpna cena zmenila na 160.000,- eur, pričom strany sporu si dodatkom dohodli povinnosť predávajúceho vystaviť pre kupujúceho faktúru bez DPH s uvedením poznámky, že ide o prenesenie daňovej povinnosti DPH z predávajúceho na kupujúceho. Túto povinnosť si však žalobca nesplnil, lebo v rámci dôkazných prostriedkov sa odvolával iba na ustanovenia kúpnej zmluvy. Vždy deklaroval, že je pripravený splniť svoju povinnosť a doplatiť zvyšok kúpnej ceny ihneď ako dôjde k výmazu záložného práva viaznuceho na predmete kúpy, čo sa aj stalo. Preto je presvedčený, že keby žalobca konal v súlade so zásadou poctivého obchodného styku, nevystavil by ho neistote vo vzťahu k jeho vlastníckemu právu, ktoré bolo obmedzené nevymazaným záložným právom. Práve toto rozhodnutie považuje za satisfakciu na naplnenie jeho práva na spravodlivý súdny proces, kedy po niekoľkých rokoch sa dostal k tomu, že mohol realizovať svoje vlastnícke právo. A aj to chcel žalobca svojím návrhom na vydanie neodkladného opatrenia zmariť a bezdôvodne sa obohatiť na jeho úkor. Popiera aj argumentáciu žalobcu obsiahnutú v 19. bode odvolania, pretože v konaní sa „nepreli o výklad splatnosti zostávajúcej štvrtej časti kúpnej ceny“. Toto rozporoval len žalobca, ale on poukazovaním na nesplnenie vzájomnej povinnosti žalobcu zo zmluvy, ktorým bolo ohrozené, ale aj reálne obmedzené jeho vlastnícke právo k predmetu kúpy, spochybnil právo žalobcu na požadovanie úroku z omeškania a zmluvnej pokuty. Naopak, on sa správal ako „rozumný hospodár“ a realizoval len svoje práva v zmysle dostupnej zákonnej právnej úpravy. Trvá na tom, že keby doplatil žalobcovi kúpnu cenu, žalobca by už nemal motiváciu na splnenie svojej povinnosti voči svojmu záložnému veriteľovi a táto povinnosť by ho zaťažila ako vlastníka nehnuteľnosti. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. K vyjadreniu žalovaného žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení opomenul uviesť, že v článku II. ods. 1 kúpnej zmluvy sa konštatuje, že ako predávajúci pred podpisom kúpnej zmluvy predložil kupujúcemu predkvitanciu, ktorá dokonca tvorí prílohu kúpnej zmluvy a podľa ktorej sa na vydanie kvitancie, teda vyhlásenia záložného veriteľa o vzdaní sa záložného práva vyžaduje zaplatenie časti kúpnej ceny minimálne vo výške 152.000,- eur, a to do 31. marca 2014. Aj preto sa žalovaný v konaní nemôže úspešne brániť tým, že k výmazu záložného práva malo dôjsť už zaplatením tretej časti kúpnej ceny, keďže súčet prvej až tretej časti kúpnej ceny spolu predstavuje sumu 106.000,- eur, čo na výmaz záložného práva (požadovala sa úhrada minimálne vo výške 152.000,- eur) nepostačovalo. Žalovaný všetky platby realizoval na účet označený samotným záložným veriteľom, a preto nemohlo dôjsť k tomu, že časť (konkrétne druhú časť) kúpnej ceny minul a že už nedisponoval dostatočnými prostriedkami na úhradu sumy spolu 152.000,- eur záložnému veriteľovi. Toto tvrdenie žalovaného popiera, keďže žalovaný vedel, že úhrady realizuje priamo na účet označený záložným veriteľom a že tieto musia byť v sume aspoň 152.000,- eur. Keďže žalovaný si svoju povinnosť nesplnil, dostal sa do omeškania a jeho nárok na úhradu zákonného a zmluvného príslušenstva, ako aj nárok na úhradu zmluvnej pokuty je preto daný.

12. K odvolacej replike žalobcu žalovaný nepodal odvolaciu dupliku.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. , v zmysle zásad ust. a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúce bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

17. Žalobca v odvolaní v podstate namietal iba jedinú podstatnú skutočnosť a to, že súd prvej inštancie vytvoril vlastnú právnu argumentáciu, keď sa v súvislosti s právnym posúdením jeho nároku uplatneného žalobou zaoberal aj nesplnením jeho zmluvnej povinnosti (vystaviť žalovanému faktúru) a tým dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia tejto jeho povinnosti nemohla nastať ani splatnosť záväzku žalovaného, a teda nemohol vzniknúť a ani nevznikol jeho nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty voči žalovanému.

18. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

19. Zároveň odvolací súd dodáva, že zásada iura novit curia neznamená len to, že súd pozná právo ako také, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na

súdnu ochranu svojich práv. Teda rozšírené právne posúdenie uskutočnené súdom, nemožno hodnotiť ako porušenie zásady kontradiktórnosti v prípade ak sa žalovaná strana sporu aktívne zúčastňuje procesnej obrany substancovanými tvrdeniami a predkladaním dôkazov s cieľom v celom rozsahu poprieť dôvodnosť žalobcom uplatňovaného nároku. Porušenie zásady kontradiktórnosti nastáva najmä vlastnou procesnou aktivitou súdu bez podnetov zúčastnených strán, teda v prípadoch ich zjavnej pasivity. V posudzovanom prípade však žalovaný bol v procesnej obrane počas súdneho sporu neustále aktívny a súd prvej inštancie pri právnom posúdení žalobcovho nároku správne aplikoval zásadu iura novit curia.

20. Vzhľadom na to, že v danej veci sa žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal už iba zaplatenia príslušenstva pohľadávky, a to úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia a zmluvnej pokuty v zmysle článku XI. ods. 6. kúpnej zmluvy, súd neporušil zásadu kontradiktórnosti konania, ak neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k tomu, z čoho bude pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní tohto nároku žalobcovi vychádzať. Naviac rovnako ako pre priznanie nároku na úroky z omeškania, tak aj pre priznanie zmluvnej pokuty je rozhodujúcou otázka momentu vzniku nároku na ne, a preto nemožno hodnotiť ako nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď sa pri posudzovaní týchto nárokov žalobcu zaoberal tým, či vôbec žalobcovi vznikli.

21. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. , pričom odvolanie žalobcu bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).