Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-246-2017.pdf
PDF · 125.2 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/246/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: F. W., N.. XX.XX.XXXX, C. A. A.. A. X/XX, XXX XX T. B., proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Centra právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava (ďalej len „CPP"), o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 4. októbra 2016, č. k. 6C/119/2015- 84, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie 260,32 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) z dôvodu, že zo strany CPP Bratislava a CPP Rimavská Sobota došlo k pochybeniu pri výkone moci. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 04.10.2016 zobrala žalobu v časti o zaplatenie škody vo výške 260,32 eur späť, z dôvodu, že v tejto časti na žalobe netrvá. Žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby vyjadrila súhlas na pojednávaní dňa 04.10.2016. Na základe uvedeného súd prvej inštancie podľa § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 C.s.p. konanie, v časti o zaplatenie škody vo výške 260,32 eur, zastavil.
3. V ďalšom súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 26.06.2013 doručila žalobkyňa žalovanej žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, ktorá bola u žalovanej zaevidovaná pod sp. zn. K.- XXXXX/XXXX/XXXX. Listom zo dňa 08.07.2013 žalovaná vyzvala žalobkyňu na doplnenie údajov k žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, a to v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobkyňa výzvu žalovanej prevzala dňa 12.07.2013. Rozhodnutím zo dňa 09.08.2013, sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX, Z..Č.. XXXXX/XXXX žalovaná rozhodla o zastavení konania o nároku žalobkyne na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že žalobkyňa v stanovenej 10 - dňovej lehote nedoplnila do spisu požadované doklady. Proti uvedenému rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa odvolanie. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 19.09.2013, sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX, zo dňa 09.08.2013 odvolanie žalobkyne zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila. Následne dňa 17.10.2013 bola žalovanej doručená nová žiadosť žalobkyne o poskytnutie právnej pomoci v rovnakej právnej veci. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 11.11.2013, sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX priznala žalobkyni nárok na poskytnutie právnej pomoci a na jej zastupovanie v právnej veci podania ústavnej sťažnosti určila advokátku JUDr. Radku Rešutíkovú.
Dňa 18.11.2013 žalobkyňa, zastúpená JUDr. Radkou Rešutíkovou, advokátkou ustanovenou žalovanou, podala ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR. Ústavný súd SR uznesením sp. zn. IV. ÚS 264/2014-10, zo dňa 28.04.2014 sťažnosť žalobkyne ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 14.07.2014, sp. zn. XXXX/XXXX-W. priznala advokátke JUDr. Radke Rešutíkovej za zastupovanie žalobkyne pred súdom v právnej veci podania ústavnej sťažnosti náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 145,62 eur. Podaním zo dňa 27.10.2014 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o mimosúdne vyrovnanie a náhradu škody, ktorú zdôvodnila nesprávnym úradným postupom žalovanej týkajúcom sa poskytnutia právnej pomoci vo veci podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 2, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 10 ods. 1, 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len zákon o právnej pomoci). Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporným, že žalobkyňa podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré žiadosť postúpilo žalovanej na vybavenie podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zákona, ani skutočnosť, že orgánom konajúcim v mene štátu je žalovaná. Sporným zostalo iba to, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu a v či v príčinnej súvislosti s uvedeným tvrdeným nesprávnym úradným postupom žalovanej boli splnené podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyni. Súd prvej inštancie v tomto smere v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z.z.), podobne ako pôvodná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákon č. 58/1969 Zb.) nemá explicitnú legálnu definíciu pojmu „úradný postup“, resp. „nesprávny úradný postup“, pretože môže mať rozmanité reálne formy. Otázku, či určité konanie alebo nečinnosť orgánu štátu možno subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa § 9 (resp. § 14) zákona č. 514/2003 Z.z., sa posudzuje so zreteľom na všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu. Ustálil sa názor, že pod pojmom „postup“ treba chápať jednak aktívne konanie, ale i pasívne správanie, napr. neodôvodnenú a nežiaducu nečinnosť pri plnení úloh a povinností. Teória i súdna prax dospela k názoru, že prívlastkom „úradný“ mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného konania. Vyžaduje sa teda, aby vždy išlo o úlohy, ktoré slúžia výkonu verejnej moci a nie o iné úlohy orgánu verejnej moci. Z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu musí ísť o postup orgánov verejnej moci, ktorý je v medziach úloh verejnej moci príslušného orgánu, pretože v opačnom prípade by prichádzala do úvahy nie zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale podľa Občianskeho zákonníka, prípadne podľa iného zákona. Určitým rámcom pri vymedzení obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ môže byť i dôvodová správa k § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá uvádza: „Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať aj iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávame úradného postupu“. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho ustanovuje právny predpis. Za nesprávny úradný postup však možno považovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, kedy orgán verejnej moci síce koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností, ktoré sú mu dané, postupuje v rozpore s účelom zákona, úmyslom zákonodarcu, či v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi. Nesprávny úradný postup je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Pričom nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti, či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť
posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.).
5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade možno z podania žalobkyne vyvodiť, že nesprávnosť úradného postupu odvodzuje z toho, že „na základe nedostatočných právnych vedomostí pracovníkov CPP v Rimavskej Sobote a CPP Bratislava, ktoré vydalo rozhodnutie o zamietnutí dňa 19.09.2013 po termíne, bolo porušené moje právo“. „Ústavná sťažnosť na Ústavný súd SR bola zaslaná po termíne. Je nesporné, že zo strany CPP a aj advokátky išlo o zneužitie právomoci verejného činiteľa a nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu“.
6. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne na poskytnutie právnej pomoci konala v súlade so Zákonom o právnej pomoci a vydala rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote v súlade s ust. 10 ods. 5 Zákona o právnej pomoci. Nakoľko podanie žalobkyne neobsahovalo všetky údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, žalovaná v súlade s ust. § 10 ods. 1 Zákona o právnej pomoci vyzvala žalobkyňu na doplnenie podkladov. Povinnosť žalobkyne vydať rozhodnutie v lehote 30 odo dňa doručenia žiadosti sa vzťahovala len na prípad, ak žiadosť spĺňala náležitosti podľa odseku 1 zákon o právnej pomoci, čo v danom prípade nebolo splnené. Rozhodnutím zo dňa 09.08.2013, sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX, Z..Č.. XXXXX/XXXX žalovaná rozhodla o zastavení konania o nároku žalobkyne na poskytnutie právnej pomoci. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím úradom žalovanej sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/ XXXX, dňa 19.09.2013. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odvolací útvar preskúmal napadnuté rozhodnutie, spisový materiál a postup CPP Rimavská Sobota a konštatoval, že CPP Rimavská Sobota postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Uvedené rozhodnutie odvolacieho útvaru žalovanej nadobudlo právoplatnosť, žalobkyňa nepodala návrh na jeho preskúmanie súdom podľa § 247 a nasl. OSP. V rozhodnutí žalovaná v súlade s ust. § 10 ods. 6 Zákona o právnej pomoci poučila žalobkyňu, že môže v tej istej veci podať žiadosť opätovne. Na základe uvedeného tak nemal súd prvej inštancie za preukázanú žalobkyňou tvrdenú nesprávnosť úradného postupu žalovanej v konaní sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne. Nesprávnosť úradného postupu nevyplývala ani z konania žalovanej pod sp. zn. K.-XXXXX/XXXX/XXXX, v ktorom žalovaná konala na základe opätovnej žiadosti žalobkyne a priznala jej nárok na poskytnutie právnej pomoci a na jej zastupovanie v právnej veci podania ústavnej sťažnosti určila advokátku JUDr. Radku Rešutíkovú.
7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobkyne, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu žalovanej bola jej ústavná sťažnosť na Ústavným súdom SR vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odmietnutá, a to z dôvodu podania po stanovenej lehote. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 264/2010-10, zo dňa 28.04.2014 totiž vyplýva, že sťažnosť namietajúca porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bola zjavne neopodstatnená. K namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou v konaní pred všeobecným súdom, v prípade ak už označený všeobecný súd meritórne vo veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, už nemohlo dochádzať. Nakoľko konanie vedené na Okresnom súde v Rimavskej Sobote vedené pod sp. zn. 18C/25/2011 bolo právoplatne skončené, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 31.05.2013, len do uvedeného dátumu bolo dôvodným podanie sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Žalobkyňa požiadala žalovanú o poskytnutie právnej pomoci žiadosťou zo dňa 26.06.2013, i napriek tomu, že konanie pred všeobecným súdom bolo právoplatne skončené dňa 31.05.2013. V prípade, ak by žalobkyňa tvrdila, že jej úmyslom nebolo podať sťažnosti z dôvodu porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale z dôvodu, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva alebo slobody, vtedy bolo potrebné v súlade s ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, t.z. v danom prípade do 31.07.2013. Ak potom došlo k zmeškaniu uvedenej lehoty, tak to bolo spôsobené žalobkyňou, nakoľko táto až dňa 26.06.2013 doručila žalovanej žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, a i napriek výzve doručenej dňa 12.07.2013 v stanovenej lehote nedoplnila požadované údaje k žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Keďže žiadosť žalobkyne o poskytnutie právnej pomoci nespĺňala náležitosti podľa Zákona o právnej pomoci, nebola žalovaná povinná vydať rozhodnutie v lehote 30 odo dňa doručenia žiadosti. Rovnako bolo na slobodnom rozhodnutí žalobkyne, že podala opätovnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a dňa 13.11.2013 udelila advokátovi JUDr. Radke Rešutíkovej
plnú moc na zastupovanie v konaní v právnej veci podania ústavnej sťažnosti, majúc vedomosť o tom, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti jej uplynula. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že nebola splnená už prvá podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nesprávneho úradného postupu žalovanej. Bolo potom nadbytočným skúmať uplatnený nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu, ktorej priznanie by bolo dôvodným len v prípade, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p..
8. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedla, že jej odvolanie smeruje k neznalosti zákona o Ústavnom súde sudkyňou JUDr. Harvancovou, ktorá uviedla, že žalobkyňa zmeškala lehotu pri podávaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Poukázala na list Ústavného súdu zo dňa 03.04.2013, sp. zn. T. XXXXX/XXXX-X, v ktorom sa uvádza, že podľa § 53 ods. 3 zákona o Ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 50 tohto zákona saku žiadosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo právoplatné dňa 31.05.2013. Jej žiadosť bola zaevidovaná dňa 26.06.2013. Preto sa pýta, kde zmeškala lehotu? Listom zo dňa 08.07.2013 ju žalovaná vyzvala na doplnenie údajov k žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, a to v lehote desiatich dní. V ten istý deň CPP Rimavská Sobota vydalo rozhodnutie, ktorým prerušil konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci až do odstránenia nedostatkov. Žalobkyňa v lehote dňa 17.07.2013 osobne doručila požadované údaje. Navyše žalovaná si mohla tieto doklady zabezpečiť sama. K tejto skutočnosti však súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie. Aj samotné ministerstvo spravodlivosti v liste zo dňa 14.11.2014 potvrdilo, že došlo k pochybeniu CPP pri výkone verejnej moci. Ako zadosťučinenie, že jej omylom z CPP Bratislava zaslali spis, ktorý jej nepatril a preto ho odovzdala CPP Rimavská Sobota, jej ponúkli, aby si opätovne podala žiadosť na poskytnutie právnej pomoci. Žalobkyňa túto možnosť využila, nevediac o tom, že je to po termíne. Dňa 11.11.2013 CPP vydalo rozhodnutie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, pričom nevyžadovali priložiť žiadne doklady. Postačovali im tie doklady, ktorými disponovali už predtým. JUDr. Radka Rešutíková v liste zo dňa 29.08.2016 adresovanom súdu prvej inštancie vysvetlila, že podanie ústavnej sťažnosti žalobkyni nepomôže, nakoľko túto sťažnosť treba podať v priebehu súdneho konania, a nie po skončení súdneho konania. Z toho to je zrejmé, že konajúca sudkyňa vôbec neštudovala spis. Z tohto dôvodu vyzvala predsedu súdu, aby bol spis odobratý sudkyni JUDr. Harvancovej a pridelený inému sudcovi. V ďalšom poukázala na to, že sama dňa 14.03.2013 podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky za prieťahy v súdnom konaní, teda pred 31.05.2013. Z Ústavného súdu jej následne prišla odpoveď, že jej podanie treba doplniť a bolo jej oznámené, že sa opätovne môže obrátiť na Ústavný súd so sťažnosťou. Podmienkou bolo zastúpenie advokátom a pripojenie právoplatného rozhodnutia. V ďalšom poukázala na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa píše, že ju centrum vyzvalo na odstránenie nedostatkov žiadosti dňa 08.06.2013, avšak samotnú žiadosť ona podala až dňa 26.06.2013. Odvolací útvar v liste zo dňa 19.09.2013 uviedol, že žiadateľka je oprávnená požiadať centrum o poskytnutie právnej pomoci opätovne, ak uvedie nové skutočnosti a dôkazy. Napriek tomu, že žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, jej na základe opätovnej žiadosti bola poskytnutá právna pomoc.
9. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť.
10. Žalobkyňa vo svojom písomnom podaní zo dňa 27.02.2017 zotrvala na svojej odvolacej argumentácii.
11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.
14. Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že v danej veci bolo navyše nesporné, že rozhodnutie (rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 18 C/25/2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/18/2013-134, zo dňa 17.04.2013), ktoré žalobkyňa chcela napadnúť ústavnou sťažnosťou, sa stalo právoplatným dňa 31.05.2013 a teda ústavná sťažnosť mohla byť proti nemu (v otázke súladu tohto rozhodnutia s Ústavou SR) podaná v lehote dvoch mesiacov, teda najneskôr do 31.07.2013. Žalobkyňa svoju prvú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci doručila žalovanej až dňa 26.06.2013, t.j. po uplynutí takmer jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu v Rimavskej Sobote. Žalovaná potom mala na rozhodnutie o žiadosti žalobkyne zákonnú lehotu 30 dní, t. j. svoje rozhodnutie mohla vydať najneskôr do 26.07.2013. Na podanie ústavnej sťažnosti (v otázke posudzovania súladu rozhodnutia s Ústavou SR) tak zostávalo už len 5 dní, nehovoriac o tom, že na kvalifikované spracovanie ústavnej sťažnosti bežný advokát potrebuje určitý časový priestor. Preto sa tu vynára otázka, prečo sa žalobkyňa neobrátila na Centrum právnej pomoci v Rimavskej Sobote so svojou žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci už v máji 2013, teda ihneď potom, čo nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Okresného súdu v Rimavskej Sobote? Keby tak urobila (resp. by tak urobila najneskôr 01.06.2013, teda prvý deň po právoplatnosti tohto rozhodnutia) mohla žalovaná o jej žiadosti rozhodnúť v lehote do 01.07.2013, a teda na podanie ústavnej sťažnosti by ustanovenej advokátke zostalo ešte 31 dní. Takáto lehota by bola potom primeraná, nielen na naštudovanie predmetnej veci, ale i na spísanie a podanie ústavnej sťažnosti. Lehotu piatich dní však nemožno považovať na vykonanie týchto úkonov (naštudovanie a spísanie ústavnej sťažnosti) za primeranú. Navyše, ak by aj bolo pravdou, že žalobkyňa dňa 17.07.2013 žalovanej osobne doručila požadované údaje (t.j. údaje, na ktoré bola výzvou žalovanej vyzvaná na doplnenie svojej pôvodnej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci), a ak by aj žalovaná následne rozhodla o tejto (doplnenej)žiadosti
v zákonnej lehote, t. j. do 30 dní, teda do 17.08.2013, bolo by to už pre podanie ústavnej sťažnosti (v otázke posudzovania súladu rozhodnutia s Ústavou SR) aj tak neskoro. Je tak zrejmé, že oneskorenie podania ústavnej sťažnosti v otázke súladu rozhodnutí Okresného súdu v Rimavskej Sobote a Krajského súdu v Banskej Bystrici (a tým aj vznik prípadnej škody u žalobkyne) si zapríčinila predovšetkým sama žalobkyňa, a to oneskoreným podaním už svojej pôvodnej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci (už jej prvá žiadosť o poskytnutie právnej pomoci totiž bola podaná s odstupom takmer jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota).
V tomto smere je potrebné tiež pripomenúť, že pôvodná ústavná sťažnosť podaná samotnou sťažovateľkou bola ústavným súdom odložená bez vybavenia, keďže nespĺňala zákonné náležitosti podľa § 20 ods. 1, 2, § 49, § 50, § 53 ods. 1, 3 Zákona o ústavnom súde. Pre posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej tak bola táto skutočnosť (podanie pôvodnej ústavnej sťažnosti žalobkyňou) irelevantná. Relevantným bolo iba obdobie od podania prvej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci dňa 26.06.2013.
Zároveň pre postup pred ústavným súdom vo veci namietaných prieťahov v konaní (teda v otázke podania ústavnej sťažnosti pre prieťahy v konaní), je zo zákona potrebné preukázať aj vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy (§ 53 ods. 1 Zákona o ústavnom súde), čím v danej veci takýmto prostriedkom nápravy je sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi príslušného súdu, na dôkaz ktorý bola žalobkyňa žalovanou vyzvaná v lehote 10 dní výzvou zo dňa 08.07.2013. Pre krátkosť času bolo preto na žalobkyni, aby doklady požadované žalovanou (vo výzve zo dňa 08.07.2013) predložila sama a bolo by nehospodárne, aby si tieto doklady zadovažovala žalovaná sama od príslušného súdu. Ak by tak totiž urobila samotná žalovaná, musela by čakať na súčinnosť príslušných súdov, ktorá by jej nemusela byť poskytnutá v tridsaťdňovej lehote. Preto bolo na žalobkyni, aby prehľad úkonoch vykonaných v občianskom súdnom konaní (v konaní pred Okresným súdom Rimavská Sobota) ako i podanie prípadnej sťažnosti na postup súdu (prieťahy v konaní) predsedovi príslušného súdu zadovážila žalovanej sama žalobkyňa, keďže uvedené bolo v jej záujme.
Navyše rozhodnutie odvolacieho útvaru žalovanej, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne proti zastaveniu konania o jej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci (rozhodnutie zo dňa 19.09.2013), nebolo (ako správne konštatoval i súd prvej inštancie) napadnuté opravným prostriedkom alebo žalobou na súde, čo v praxi znamená, že súd v tomto konaní musel na takéto rozhodnutie prihliadať (§ 194 ods. 2 C.s.p.). Za daného stavu sa potom prezumuje správnosť takéhoto rozhodnutia správneho orgánu. Možno mať potom za to, že v postupe žalovanej (CPP Rimavská Sobota a CPP Bratislava) nenastal žiaden nesprávny úradný postup.
Napokon, ako správne poukázal i súd prvej inštancie, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 264/2014-10, zo dňa 28.04.2014 odmietol ústavnú sťažnosť žalobkyne ako zjavne neopodstatnenú (teda nie ako oneskorene podanú), pričom dôvodom jej odmietnutia bola skutočnosť, že namietané prieťahy v konaní sa týkali súdneho konania, ktoré bolo právoplatne rozhodnuté, resp. skončené už dňa 31.05.2013. Ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená dňa 25.11.2013, t. j. v čase, keď už okresný súd vo veci nekonal, a keď k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať. V tomto smere treba ešte podotknúť, že ústavnou sťažnosťou na prieťahy v konaní nemožno naprávať prípadné pochybenia všeobecných súdov týkajúce sa ich rozhodovacej činnosti. Ústavnou sťažnosťou podanou na prieťahy v konaní (aj keby bola ústavným súdom vyhodnotená ako oprávnená) by tak nemohlo dôjsť k prípadnému zrušeniu rozsudkov Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 18C/25/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/18/2013-134, zo dňa 17.04.2013. Navyše, v danej veci ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní nemala šancu na úspech už v čase podania prvej žiadosti žalobkyne na poskytnutie právnej pomoci, keďže súdne konanie, ktorej sa mala týkať, bolo právoplatne skončené ešte v máji 2013. Pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť v otázke preskúmania súladnosti rozhodnutí Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 18C/25/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/18/2013-134, táto nemohla byť podaná v zákonnej lehote (do 31.07.2013) predovšetkým z dôvodu na strane žalobkyne (a nie žalovanej), keďže žalobkyňa sa na žalovanú so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci obrátila neskoro (viď argumentácia vyššie).
15. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalovaná sa nielenže nedopustila pri posudzovaní žiadosti žalobkyne o poskytnutie právnej pomoci nesprávneho úradného postupu, ale navyše škoda deklarovaná
žalobkyňou nebola v priamej príčinnej súvislosti s týmto postupom, keďže to bola predovšetkým samotná žalobkyňa, ktorá sa so svojou žiadosťou na CPP Rimavská Sobota obrátila so značným časovým odstupom a teda v čase, kedy by i pri dodržaní všetkých zákonných lehôt nebolo objektívne možné podať ústavnú sťažnosť (v otázke súladu rozhodnutí s Ústavou SR) včas. Na druhej strane ústavná sťažnosť podaná na prieťahy v konaní Okresného súdu Rimavská Sobota bola odsúdená na neúspech už od počiatku, keďže toto súdne konanie bolo právoplatne skončené ešte pred podaním prvej žiadosti žalobkyne na poskytnutie právnej pomoci. Napokon ani Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom liste zo dňa 14.11.2014 nikde nekonštatovalo pochybenie CPP pri poskytovaní právnej pomoci žalobkyni, tak ako to tvrdí vo svojom odvolaní žalobkyňa.
16. V súvislosti so žiadosťou žalobkyne, aby bol spis odobratý sudkyni JUDr. Harvancovej a pridelený inému sudcovi, odvolací súd uvádza, že podľa obsahu by sa mohlo jednať o námietku zaujatosti vznesenú ako odvolací dôvod. K tejto potom odvolací súd uvádza, že ak je námietka vylúčenia sudcu vznesená až v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (ako tomu bolo v prejednávanej veci), zaoberá sa ňou odvolací súd v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia ako predbežnou otázkou. Ak urobí záver, že námietka je dôvodná, t.j. že v konaní pred súdom prvej inštancie konal a rozhodoval sudca vylúčený v zmysle § 49 ods. 1 C.s.p., nemôže prvoinštančné rozhodnutie ani potvrdiť ani ho zmeniť, ale také rozhodnutie musí byť zrušené (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a vec vrátená tomuto súdu k ďalšiemu konaniu. Okolnosť, že o veci rozhodol vylúčený sudca, je totiž vadou konania pôsobiacou zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Ak však dôjde odvolací súd k záveru, že námietka vylúčenia sudcu je neopodstatnená, nevydáva o tom samostatné rozhodnutie; svoj záver (riešenie predbežnej otázky) o nezaujatosti sudcu súdu prvej inštancie odôvodní v písomnom vyhotovení rozhodnutia o odvolaní, či už rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzuje ako vecne správne (§ 387 C.s.p.), mení ho (§ 388 C.s.p.) alebo ho zrušuje (§ 389 C.s.p.) z niektorého iného dôvodu než pre tvrdenú zmätočnosť spôsobenú rozhodovaním vylúčeného sudcu (k tomu pozri závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/74/2007).
V danej veci zaujatosť sudkyne JUDr. Harvancovej mala podľa žalobkyne vyplývať z toho, že sudkyňa bola absolútne nepripravená na pojednávanie, nemala v spise dôležité doklady, nemala k svojmu rozhodnutiu doklady, ktoré žiadala od žalovanej, svojím rozhodovaním zbavila žalovanú pochybení, nebrala do úvahy konštatovanie ministerstva spravodlivosti, že žalovaná pochybila pri výkone verejnej moci a pod..
Podľa § 49 ods. 1 C.s.p., sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 49 ods. 3 C.s.p., dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.
Podľa § 53 ods. 3 C.s.p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
V danej veci je nesporné, že žalobkyňa vo svojej žiadosti o odobratie spisu namietala osobu zákonnej sudkyne JUDr. Harvancovej predovšetkým pre jej procesný postup v konaní a rozhodovaciu činnosť. Ako už bolo uvedené, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 C.s.p.) a preto odvolací súd (si ako otázku predbežnú) vyhodnotil túto námietku zaujatosti ako nedôvodnú. Zároveň (i vzhľadom na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/74/2007) nebolo potrebné o tejto otázke vydávať samostatné rozhodnutie, ale postačovalo túto skutočnosť vyhodnotiť v odôvodní písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní.
17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci.
18. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu žalovanej nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).