Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoPr-11-2017.pdf
PDF · 121.72 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/11/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: J.. Š.Á. B., B. A. XX, B., proti žalovanému: Súkromná SOŠ automobilová Duálna akadémia, ul. J. Jonáša 5, Bratislava, IČO: 00891657, zastúpený JUDr. Martou Michalkovou, advokátkou, Župné námestie 3, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1. marca 2017 č.k. 9Cpr 2/2013 - 233 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobkyni listom zo dňa 18.3.2013 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatná, s tým, že o zvyšku nároku žalobkyne ohľadom určenia, že jej pracovný pomer naďalej trvá a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci.
2. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), §63 ods. 1, písm. b/ ZP, § 7 ods. 3, 4 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 74 ZP, § 17 ods. 2 ZP a čl. 2 ZP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 22.7.1983 bola žalobkyňa prijatá do pracovného pomeru ako učiteľ na Stredné odborné učilište energetické v Bratislave - Záhorská Bystrica (SOUe), ktoré bolo vyradené zo siete stredných škôl s tým, že žiaci a zamestnanci boli začlenení do SOUs. Každý z nich sa mohol rozhodnúť, či má záujem zotrvať v pracovnom pomere so zachovaním pracovného zaradenia - učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov - matematika a fyzika, triedny učiteľ. Zistil, že dňa 18.3.2013 bola žalobkyni daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s odôvodnením, že nakoľko sa stala nadbytočnou vzhľadom na písomné rozhodnutie organizácie zo dňa 20.2.2013 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, sa jej dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keď vo výpovedi sa ďalej uvádza, že na pracovnom mieste učiteľ, ktoré má dojednané v pracovnej zmluve, sa stala k 1.3.2013 nadbytočnou vzhľadom na počty žiakov a dotáciu hodín z predmetov jej aprobácie matematika - fyzika. Podľa výpovede organizácia ju nemá možnosť naďalej zamestnávať na plný úväzok podľa pracovnej zmluvy, pracovný pomer na kratší pracovný čas odmietla a organizácia nemá žiadne iné voľné miesto, ktoré by jej mohla ponúknuť, s tým, že odstupné jej bude vyplatené v súlade so Zákonníkom práce a kolektívnou zmluvou na rok 2013. Mal za preukázané, že listom zo dňa 20.03.2013 žalobkyňa žalovanému oznámila, že s výpoveďou nesúhlasí, pretože na pracovisku je viacero učiteľov poberajúcich starobný dôchodok, pracujúcich na plný úväzok a niektorí i s nadčasovými hodinami. Podľa jej mienky výpoveď jej bola daná z dôvodu zaujatosti voči jej osobe,
ktorú pociťuje od zlúčenia škôl. Z listinných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že dňa 20.2.2013 vydal riaditeľ žalovaného Príkaz č. 1/2013 o Organizačnej zmene k 1.3.2013, ktorým bolo zrušené funkčné miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok a súčasne zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s úväzkom učiteľa 10 hodín týždenne. Zo záznamu ZO OZ PŠaV pri SOŠ automobilovej J. Jonáša 5 zistil, že 14.3.2013 bola odborovým zväzom organizačná zmena prejednaná s vyjadrením, že vyjadrujú súhlas s výpoveďou žalobkyni z dôvodu nadbytočnosti.
3. Po takto vykonanom dokazovaní vyhodnotil súd prvej inštancie žalobu žalobkyne pôvodne za nedôvodnú a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.01.2015 č.k. 9Cpr 2/2013-98 o zamietnutí jej žaloby, ktorým vyslovil názor, že predpokladom pre možnosť výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je, že zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomne rozhodne o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, podľa ktorých sa konkrétny zamestnanec stal nadbytočným a je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými opatreniami, t.j. že zamestnanec sa stal nadbytočným práve v dôsledku tohto rozhodnutia. V tomto rozhodnutí uviedol, že zamestnávateľom sa umožňuje, aby týmto spôsobom regulovali počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie, aké zodpovedá ich potrebám, keď výber nadbytočného zamestnanca realizuje zamestnávateľ, ktorého rozhodnutie nie je súd oprávnený preskúmavať. Rovnako podľa súdu prvej inštancie rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce alebo o iných organizačných zmenách nie je právnym úkonom, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali zmenu alebo vznik práv a povinností účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Mal za to, že pri vzniku pochybnosti o tom, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách a či tieto zmeny boli dôvodom (podkladom) pre výpoveď konkrétneho zamestnanca, môže sa súd zaoberať len tým, či také rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ich urobila k tomu oprávnená osoba. Za podmienku použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce označil organizačnú zmenu u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zložkou (zmenou - pozn. odvolacieho súdu) a nadbytočnosťou zamestnanca. Ustálil, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, ktoré dôvody musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Zákonné podmienky dania výpovede podľa § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce mal v rámci pôvodného rozhodnutia za splnené, keďže v konaní mal za preukázané, že dňa 20.2.2012 (správne 20.2.2013) došlo k organizačnej zmene, ktorou bolo zrušené funkčné miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok a zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s pracovným úväzkom 10 hodín týždenne, ktoré rozhodnutie zamestnávateľa v zmysle teórie pracovného práva a ustálenej súdnej praxe nemožno považovať za právny úkon a preto sa nepreskúmava. Ide o autonómny akt riadenia, ktorý môže zamestnávateľ realizovať podľa svojich potrieb, pričom je len na zamestnávateľovi, ktorému zamestnancovi po vykonaní organizačnej zmeny a zmeny systemizačnej štruktúry v dôsledku jeho nadbytočnosti dá výpoveď. Poukázal na existenciu právomoci riaditeľa školy organizačnú zmenu vykonať s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vzhľadom na znížené počty žiakov a následnú potrebu počtu zamestnancov podľa normatívu, keď žalobkyňa po dlhotrvajúcej práceneschopnosti mala možnosť voľby medzi dvoma možnosťami, a to prijatie ponúknutého miesta učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne alebo skončenie pracovného pomeru, pretože žiadne iné voľné miesto vhodné pre ňu na škole nebolo. Taktiež v pôvodnom rozhodnutí ustálil, že žalobkyňa ponuku učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne neprijala, prerokovanie výpovede s odborovým orgánom sa uskutočnilo dňa 14.3.2013 so súhlasným stanoviskom, výpoveď zo dňa 18.3.2013 podľa pôvodného názoru súdu prvej inštancie obsahuje všetky formálne náležitosti tohto právneho úkonu vrátane presne vymedzeného výpovedného dôvodu a bola žalobkyni dňa 19.3.2013 riadne doručená. Usúdil vtedy, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30.6.2013, keď relevantnú výpoveď mal za platnú. Na základe uvedeného potom vyhodnotil za nedôvodnú i žalobu v časti o náhradu mzdy.
4. V dôsledku odvolania žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23.01.2015 č.k. 9Cpr 2/2013-98 bol Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím tento rozsudok zrušený jeho uznesením zo dňa 30.11.2015 č.k. 4CoPr 6/2015-111 a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v rámci zrušujúceho uznesenia vyslovil názor, že inštitút skončenia pracovného pomeru pre nadbytočnosť v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktorým zamestnávateľ zruší jedno alebo viac
pracovných miest, je nástrojom umožňujúcim znižovanie počtu zamestnancov z dôvodov hospodárskej krízy a pod. Zákonník práce a pracovné právo celkovo plní ochrannú funkciu zameranú na záujmy a postavenie zamestnanca. Skončenie pracovného pomeru takýmto spôsobom preto podlieha prísnym formálnym a hmotnoprávnym požiadavkám, ktorých nedodržanie môže viesť k neplatnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru. Účelom súdneho konania, ktorého predmetom je práve preskúmavanie platnosti takéhoto právneho úkonu zamestnávateľa, je preto zisťovanie vylúčenia pochybností či rizík o jeho platnosti, keď nadbytočnosť zamestnanca musí byť objektívna, absolútna a nespochybniteľná. Uviedol, že zamestnanec sa stáva pre zamestnávateľa nadbytočným, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, a teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Dôvodil, že dôkazné bremeno splnenia podmienky nadbytočnosti zamestnanca nad všetku pochybnosť je v takomto súdnom konaní na zamestnávateľovi. Organizačnú zmenu zamestnávateľ realizuje, pokiaľ nemá možnosť svoju nepriaznivú ekonomickú situáciu riešiť iným spôsobom, a to napr. vnútornou reorganizáciou práce. Súhlasil, že v zmysle ustálenej judikatúry rozhodnutie o organizačnej zmene nie je preskúmateľným právnym úkonom a hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Táto je splnená, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca zamestnávať ďalej ani na kratší pracovný čas v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce zamestnanca, alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú vhodnú ponúknutú prácu na takomto mieste alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na ňu. Ponuková povinnosť musí byť splnená pred doručením výpovede. Výpoveď musí byť písomná a riadne doručená zamestnancovi, vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u zamestnávateľa.
5. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd zhrnul, že pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce je nevyhnutné kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1. písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách, 2. nadbytočnosť zamestnanca, 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, 4. ponuka inej vhodnej práce pre zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce, 5. prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov.
6. Vyjadril presvedčenie, že konajúci súd sa pri skúmaní danosti výpovedného dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce musí sústrediť na splnenie vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Súd nepreskúmava platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keď v danom prípade táto skutková okolnosť medzi sporovými stranami ani sporná nebola, rovnako ako ani dodržanie písomnej formy výpovede a jej riadne doručenie žalobkyni. Dal do pozornosti, že žalobkyňa v rámci rozhodných skutočností, od ktorých odvíjala svoj žalobou uplatnený nárok, uvádzala neexistenciu svojej nadbytočnosti v dôsledku realizovanej organizačnej zmeny, ktorá bola podkladom pre výpoveď vo vzťahu k nej, a svoje tvrdenia v tomto smere sa snažila i preukázať za účelom vyvrátenia tvrdenia žalovaného ako zamestnávateľa o tom, že v dôsledku organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou tým, že bolo zrušené jej pracovné miesto dohodnuté v pracovnej zmluve v znení jej dodatkov. Vychádzajúc z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 22.7.1983 a jej dodatku zo dňa 20.12.2007 však pracovným miestom žalobkyne bolo miesto učiteľa. Súdu prvej inštancie v rámci odôvodnenia pôvodného napadnutého rozsudku vytkol, že mal za to, že vyhodnotením vykonaného dokazovania došlo k preukázaniu zrušenia pracovného miesta žalobkyne, ktorým bolo miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok, keď neuviedol, na základe ktorých dôkazov k takémuto skutkovému zisteniu došiel, keďže uvedený záver súdu prvej inštancie so založeným listinným dôkazom - pracovnou zmluvou zo dňa 22.7.1983 a jej dodatkom nekorešponduje. Podľa odvolacieho súdu nebolo preto zrejmé, na základe akých skutkových zistení súd prvej inštancie uzavrel, že v dôsledku realizovanej organizačnej zmeny, ktorou bolo zrušené miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok, bolo zrušené práve pracovné miesto žalobkyne. Odôvodnenie pôvodného rozsudku preto pre absenciu týchto argumentov označil za nezrozumiteľné a tým aj nepreskúmateľné. Rovnako súdu prvej inštancie vytkol, že nevyhodnotil rozloženie dôkazného bremena v danom sporovom konaní a nevyhodnotil, či žalovaný ako zamestnávateľ nesúci primárne povinnosť unesenia dôkazného bremena ohľadom tvrdenia o nadbytočnosti žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny i preukázal túto nadbytočnosť takým spôsobom, že by vyvrátil sekundárne splnenie dôkaznej povinnosti žalobkyňou,
ktorá produkovala dôkazy za účelom preukázania svojho tvrdenia o tom, že sa nadbytočnou nestala. Ňou založené dôkazy v tomto smere súd prvej inštancie v rámci pôvodného rozhodnutia vo veci vôbec nevykonal a nevyhodnotil ich, čím bolo žalobkyni upreté právo na spravodlivý proces.
7. V neposlednom rade poukázal na potrebu zaoberať sa ďalšou náležitosťou potrebnou v zmysle Zákonníka práce na platnosť výpovede z pracovného pomeru, a to výpovedi predchádzajúce prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce zamestnaneckou radou alebo odborovým orgánom. Uviedol, že z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že prerokovať treba výpoveď. V praxi ide o doručenie žiadosti zamestnávateľa zástupcovi zamestnancov o prerokovanie do úvahy prichádzajúcej výpovede alebo aj doručenie samotnej výpovede na jej posúdenie. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa teda nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). Uvedená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede taktiež smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil formu prerokovania výpovede.
8. V danej veci mal za to, že z listinného dôkazu založeného žalovaným, a to Záznamu z výborovej schôdze ZO OZ zo dňa 14.3.2013, vyplýva len údaj o tom, že výbor ZO OZ prerokoval materiál pred podaním výpovede z nadbytočnosti žalobkyne, pričom obsah tohto materiálu nemal za zrejmý. Z uvedeného dôvodu záver o prerokovaní výpovede spôsobom zodpovedajúcim zákonu vyhodnotil za predčasný. Samotná žiadosť a podklady prikladané k nej obsah spisu netvorili, preto závery súdu prvej inštancie o tom, že došlo k riadnemu prerokovaniu výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce, z obsahu preskúmavaného spisu nemal za podložené.
9. Súdu prvej inštancie uložil odvolací súd v rámci nového konania povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom smere za účelom zistenia, či došlo k perfektnému prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle požiadaviek zákona, a vykonané dokazovanie v tomto smere náležite vyhodnotiť. Rovnako mu uložil povinnosť doplniť a vyhodnotiť dokazovanie za účelom zistenia skutkových okolností podstatných pre posúdenie nadbytočnosti žalobkyne vzhľadom na jej pracovné zaradenie v zmysle pracovnej zmluvy a vzhľadom na zrušené miesto v zmysle organizačnej zmeny s výpoveďou súvisiacej. Povinnosťou súdu prvej inštancie malo byť i vysporiadanie sa s dôkazmi a argumentmi žalobkyne produkovanými za účelom vyvrátenia tvrdenia žalovaného o jej nadbytočnosti, majúc na zreteli zásadu vyplývajúcu z čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorej výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.
10. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný v zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a následne v zmysle § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho doplnil dokazovanie v ním naznačenom smere výpoveďou žalobkyne, výpoveďou svedkyne J.. L. B. - zástupkyne riaditeľa zamestnávateľa, svedka V. T. - pedagóga a podrobne vykonal dokazovanie listinou - záznamom z Výborovej schôdze ZO OZ zo dňa 14.03.2013 (predloženej súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 30.01.2017), z ktorej zistil, že predmetom zasadania Výboru bola žiadosť z úseku riaditeľa školy o vyjadrenie výboru, po prerokovaní, k vnútornému oznámeniu s vecným obsahom: Výpoveď J.. Š.Z. B. z nadbytočnosti. Súd prvej inštancie zistil, že v zápisnici sa konštatuje, že všetci členovia výboru sa zoznámili s predloženými dokumentmi, a to: Príkazom riaditeľa č. 1/2013 Organizačná zmena k 1.3.2013 zo dňa 20.02.2013, na základe ktorej bola J.. B. daná výpoveď z nadbytočnosti, platnou Kolektívnou zmluvou na rok 2013 a vnútorným oznámením riaditeľa školy s vecným obsahom: Výpoveď J.. Š. B.. Mal za preukázané, že výbor sa jednomyseľne zhodol, že dôvod výpovede sa zhoduje so skutočnosťou, t.j. nižší počet žiakov a následná dotácia hodín na predmety matematika a fyzika, ktoré sú obsahom aprobácie J.. Š. B.. Zistil, že na záver schôdze bolo prijaté uznesenie, ktorým Výbor ZO OZ jednomyseľne vyjadril súhlas s výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti J.. B..
11. Po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby v časti určenia neplatnosti relevantnej výpovede z pracovného pomeru. Konštatoval, že nepreskúmava platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keď v danom prípade táto skutková okolnosť medzi sporovými stranami ani nebola sporná, rovnako ani dodržanie
písomnej formy pre platnosť výpovede a jej riadne doručenie žalobkyni. Vyhodnotením vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne nesúci primárne povinnosť unesenia dôkazného bremena ohľadom tvrdenia o nadbytočnosti žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny nepreukázal jej nadbytočnosť takým spôsobom, že by vyvrátil sekundárne splnenie dôkaznej povinnosti žalobkyňou, ktorá produkovala dôkazy za účelom preukázania svojho tvrdenia o tom, že sa nadbytočnou nestala.
12. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 20.02.2013 vydal riaditeľ školy Príkaz č. 1/2013 o Organizačnej zmene k 01.03.2013, ktorým bolo zrušené funkčné miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok a zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s pracovným úväzkom 10 hodín týždenne, dňa 18.03.2013 bola žalobkyni daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Príkazom č. 1/2013 bolo zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne a toto bolo ponúknuté žalobkyni, ktorá ho však odmietla. Žalovaný vo výpovedi z pracovného pomeru uviedol, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou vzhľadom na písomné rozhodnutie organizácie zo dňa 20.02.2013 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Uviedol, že podľa žalovaného na pracovnom mieste učiteľ, ktoré má dojednané v pracovnej zmluve, sa teda stala nadbytočnou vzhľadom na počty žiakov a dotáciu hodím z predmetov jej aprobácie (matematika, fyzika). Mal však za to, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal nadbytočnosť žalobkyne z dôvodov uvedených v predmetnej výpovedi, keď nepreukázal, že na škole došlo k zníženiu počtu žiakov a teda k zníženiu počtu výučby hodín matematiky a fyziky. Výsluchom zástupkyne riaditeľky školy zistil, že po odchode žalobkyne zo školy sa fyzika bez problémov vyučovala ďalej, keď na škole sú ľudia s technickým vzdelaním, inžinieri, z ktorých každý mal na vysokej škole skúšku z fyziky, pričom svedkyňa tiež uviedla, že žalobkyni mohli dať do úväzku 2 hodiny za vyučujúcu p. Č. a 2 hodiny etickej výchovy, teda spolu s 10 hodinami fyziky by išlo o 14-hodinový pracovný úväzok, čo nestačilo. Podľa svedkyne elektropredmety žalobkyni dať nemohli, pretože sú pre jednotlivých vyučujúcich aprobačnými predmetmi. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobkyňa s pre žalovaného nemohla stať nadbytočnou, keď nepochybne bola pre žalovaného potrebná minimálne ako vyučujúca fyziky. Mal za zarážajúce, že fyziku na škole ostali učiť vyučujúci bez aprobácie, ktorí mali na vysokej škole len skúšku z fyziky, a taktiež i to, že dve hodiny matematiky ostali p. Č. ako nadčasy Poukázal na výpoveď svedka V. T. o možnosti žalobkyne vyučovať na škole elektropredmety, nakoľko má z nich aprobáciu, ktorý svedok mal vedomosť o tom, že v škole bolo 33 nadčasových hodín. Podľa svedka mohla žalobkyňa učiť i občianske aprobácie a po jej odchode sa fyzika na škole učila neodborne. Súd prvej inštancie teda vyhodnotil, že bolo možné vytvoriť žalobkyni plný pracovný úväzok, keď po jej nástupe na pracovisko po ukončení práceneschopnosti dňa 25.02.2013 sa ešte školský rok (napriek tvrdeniu žalovaného v tomto smere) nekončil. Vzhľadom na nutnosť preukázania absolútnej nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať zamestnávateľom vyhodnotil, že podľa vykonaného dokazovania žalovaný potreboval prácu vykonávanú žalobkyňou.
13. Pokiaľ ide o povinnosť vyplývajúcu z ust. § 74 ZP platného a účinného v čase realizácie predmetnej výpovede o náležitom prerokovaní výpovede so zástupcami zamestnancov súd prvej inštancie dôvodil, že splnenie tejto podmienky je potrebné zisťovať v kontexte s ust. § 17 ods. 2 ZP a § 61 ods. 2 ZP. Uviedol, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom realizácie svojho práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide nepochybne o chybný (zdanlivý) výkon práva.
14. Súd prvej inštancie mal jednak za nepravdepodobné, že odborová organizácia zo zasadnutia konaného dňa 14.03.2013 vyhotovila dve zápisnice s rovnakým dátumom, a to jednu predloženú súdu dňa 06.05.2014, a druhú dňa 30.01.2017, keď aj vzhľadom na rozdielnosť podpisov na nej vyjadril podozrenie o vyhotovení v poradí druhej zápisnice ex post. Napriek tomuto mal však za to, že žalovaný nepreukázal, že odborovej organizácii predložil i písomnú žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobkyňou. Ustálil, že odborová organizácia mala k dispozícii len Príkaz riaditeľa č. 1/2013, v ktorom sa len vo všeobecnosti uvádza, že riaditeľ školy ruší funkčné miesto učiteľa matematiky - plný úväzok a zriaďuje funkčné miesto učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne z dôvodu nadbytočnosti. Uviedol, že žalovaný nepreukázal, že odbory požiadal o prerokovanie do úvahy prichádzajúcej výpovede práve žalobkyni, a teda odborová organizácia nemala k dispozícii podklady o tom, na základe akých skutkových okolností sa práve žalobkyňa stala nadbytočnou. Vyhodnotil, že z prvého záznamu zo dňa 14.03.2013 vyplýva len údaj o tom, že výbor ZO OZ prerokoval materiál pred podaním výpovede z nadbytočnosti žalobkyne, pričom obsah tohto materiálu nie je zrejmý a samotná
žiadosť a podklady k nej obsah spisu netvoria. Keďže súdu prvej inštancie nebola predložená žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede, nebolo možné ani odborovou organizáciou zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré dal žalovaný žalobkyni výpoveď, keď nedošlo k preukázaniu, že odborovej organizácii bola k žiadosti doložená i samotná výpoveď. Opačný záver by podľa súdu prvej inštancie viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď z pracovného pomeru s príslušným odborovým orgánom pod sankciu neplatnosti výpovede, by bolo len formálne. Mal za to, že tento záver nepriamo potvrdzuje aj druhá predložená zápisnica zo zasadnutia odborov. Uzavrel, že v predmetnej veci nenastali účinky splnenia tejto zákonom vyžadovanej povinnosti.
15. Proti tomuto čiastočnému rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu v časti určenia o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zamietnuť. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal zo svedeckej výpovede svedka V. T., ktorý vyjadril len svoj osobný názor na to, aké predmety s akým počtom hodín mohla žalobkyňa učiť, ktorý názor bol však vyvrátený svedeckou výpoveďou zástupkyne riaditeľa školy. Vyjadril názor, že žalobkyňa sa v súvislosti s výučbou matematiky stala pre neho nadbytočnou, keď celý počet hodín tohto predmetu odučila F.. Č.. Uviedol, že zákon č. 317/2009 Z.z. v ust. § 7 ods. 4 nestanovuje povinnosť, ale len možnosť dopĺňať pracovný úväzok pedagogickým zamestnancom, preto nebolo jeho povinnosťou doplniť žalobkyni hodiny, ktoré učili iní pedagógovia v rámci nadčasov. Poukázal na nevhodnosť zmeny vyučujúcich pre študentov v termíne pred koncom školského roka. Z uvedeného dôvodu jej ponúkol polovičný pracovný úväzok, ktorú ponuku žalobkyňa neprijala. Pokiaľ ide o odôvodenie napadnutého rozsudku ohľadom prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov uviedol, že žiadosť o prerokovanie a výsledok daného prerokovania bola realizovaná v písomnej forme, keď poukázal na to, že odvolací súd uložil súdu povinnosť vykonať dokazovanie ohľadom súladu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle ustálenej súdnej judikatúry súdu prvej inštancie a nie stranám sporu.
16. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý čiastočný rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Dala do pozornosti očakávané zrušenie žalovaného a jeho zmenu na súkromnú strednú odbornú školu automobilovú a s tým súvisiace možné personálne zmeny. Zdôraznila, že pre žalovaného sa nemohla stať nadbytočnou, keďže jej prácu potreboval a o rok prijal na jej miesto novú zamestnankyňu. Mala za to, že práve žalovaný nezabezpečil efektívnosť práce, keď v nasledujúcom školskom roku o fyziku zvýšil neodborné vyučovanie. Označila sa za znevýhodnenú pri vytváraní jej pracovného úväzku v rozpore so zákazom v zmysle antidiskriminačného zákona. Poukázala na spôsob vyučovania matematiky ňou a kolegyňou Č., ako aj na zavedenie výučby druhého jazyka na úkor matematiky, ktorý postup bol podľa nej v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Mala za to, že z vykonaného dokazovania, najmä zo svedeckej výpovede svedka V. T. vyplynula pre ňu možnosť vyučovania neodborných predmetov a v tomto smere poukázala na Vyhlášku MŠ SR č. 437/2009 Z.z. a splnenie jej kvalifikačných predpokladov na výučbu profesijných predmetov. Pokiaľ ide o dôkazy k prerokovaniu jej výpovede z pracovného pomeru odborovou organizáciou, zdôraznila odlišnosť dvoch zápisníc z daného prerokovania, keď druhú mala za vyprodukovanú dodatočne. Taktiež pozornosť upriamila na tú skutočnosť, že žalovaný najskôr realizoval s ňou pohovor o jej nadbytočnosti a až následne realizoval relevantnú organizačnú zmenu, ktorá nebola zmenou ku koncu školského roka, ale na začiatku nového polroka. Po ukončení svojej práceneschopnosti bolo podľa nej povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa zaradiť ju na pôvodnú prácu a na pôvodné pracovisko. Výučbu nadčasov inými pedagógmi označila za nedodržanie hmotnoprávnej podmienky pre platnosť jej výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Mala za to, že žalovaný porušil zákon č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch, ako aj ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní, keď dala do pozornosti, že v čase výpovedi predchádzajúcom sa u vedenia školy podanou sťažnosťou domáhala práve nápravy v rámci porušovania tejto zásady rovnakého zaobchádzania.
17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP),
z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi v plnom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neplatnosti relevantnej výpovede z pracovného pomeru realizovanej žalovaným vo vzťahu k žalobkyni listom zo dňa 18.03.2013 vzhľadom na nepreukázanie zo strany žalovaného ako zamestnávateľa s primárnou dôkaznou povinnosťou absolútnej nadbytočnosti žalobkyne v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou v zmysle Príkazu riaditeľa školy zo dňa 20.02.2013, ako aj vzhľadom na nepreukázanie žalovaným náležitého a zákonného prerokovania danej výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 ZP.
18. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016, t.j. aj v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. S uvedeným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, platné a účinné i v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
19. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
20. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
21. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
22. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil, že v danom prípade nedošlo k jednoznačnému splneniu dôkaznej povinnosti žalovaným o tom, že žalobkyňa sa pre neho stala v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou realizovanou na základe Príkazu riaditeľa č. 1/2013 nadbytočnou a že výpoveď daná žalobkyni bola odborovou organizáciou prerokovaná zákonu zodpovedajúcim spôsobom. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie v tomto smere a s jeho právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací súd plne stotožňuje. Ak žalovaný v rámci odvolacích dôvodov argumentuje znížením počtu hodín matematiky, čím sa podľa neho stala žalobkyňa pre neho ako zamestnávateľa nadbytočnou, odvolací súd sa stotožnil s úvahou súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa mohla mimo hodín matematiky vyučovať hodiny odučené inými pedagógmi v rámci nadčasov, prípadne hodiny neodborné. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ust. § 7 ods. 4 zákona č. 317/2009 Z.z. o možnosti a nie povinnosti zamestnávateľa dopĺňať pracovný úväzok, odvolací
súd uvádza, že práve túto možnosť žalovaný nevyužil a tým nepreukázal nadbytočnosť žalobkyne. Argument žalovaného o tom, že relevantné obdobie bolo obdobím pred ukončením školského roku, vyhodnotil odvolací súd za úplne neopodstatnený, vzhľadom na skutočnosť, že išlo o obdobie mesiaca marec. Ohľadom náležitého prerokovania výpovede z pracovného pomeru odborovou organizáciou bol povinný navrhnúť dokazovanie a uniesť dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný ako strana sporu nesúca v sporovom občianskom súdnom konaní ovládanom prejednacou zásadou povinnosť unesenia dôkazného bremena, a to i so zreteľom na to, že odvolací súd v pôvodnom zrušujúcom uznesení zo dňa 30.11.2015 č.k. 4CoPr 6/2015-111 uložil povinnosť vykonať a vyhodnotiť dokazovanie v tomto smere súdu prvej inštancie, keď súd môže vykonávať dôkazy len produkované stranami sporu.
23. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).