Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-78-2020.pdf
PDF · 157.31 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/78/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: Dr. Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, O., zastúpený JUDr. Jakubom Kučerákom, advokátom so sídlom Námestie Martina Benku 5, Bratislava, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o žalobe vo veci správneho trestania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-27/2020-P zo dňa 21. mája 2020 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. ORP-P-418/BAIV-ODI1-2019 zo dňa 04. marca 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
prvostupňové rozhodnutie
1. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV (ďalej aj „prvostupňový orgán“) začal dňa 25.10.2019 na základe správy o výsledku objasňovania priestupku č. KRP-P-271/Ž-BA- BA-2019 zo dňa 31.08.2019, predloženej Oddelením železničnej polície PZ Bratislava, Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave (ďalej aj „OŽP PZ Bratislava“), správne konanie. Dňa 14.10.2019 vydal podľa ust. § 87 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, účinného v čase spáchania priestupku (ďalej aj „zákon o priestupkoch“), rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. ORP- P-418/BAIV-ODI1-2019, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa ust. § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona o priestupkoch, pretože porušil ust. § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o cestnej premávke“) tým, že viedol motorové vozidlo zn. Mercedes Benz, EČ: O po K. F. J. do priestoru Železníc Slovenskej republiky (ďalej aj „ŽSR“) pred Hlavnou stanicou v Bratislave, kde nerešpektoval zvislé dopravné značenie „B 3“ - Zákaz vjazdu všetkých motorových vozidiel, doplnené o dodatkovú tabuľu „E 12,“ na ktorej bolo uvedené - OKREM VOZIDIEL S POVOLENÍM ŽSR VJAZD NA 2 VYHRADENÉ STÁTIA KLIENTOM SLOVENSKEJ POŠTY POVOLENÝ. ZÁSOBOVANIE 06.00 - 10.00. Rozkaz bol na základe žalobcom podaného odporu zrušený a prvostupňový orgán pokračoval v konaní vo veci priestupku podľa ust. § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona o priestupkoch. 2. Na ústnom pojednávaní o priestupku dňa 11.12.2019, ktoré bolo odročené za účelom zaobstarania podkladov na riadne zistenie skutkového stavu veci, bol vypočutý žalobca. Dňa 29.01.2020 bolo dokazovanie doplnené o výsluchy svedkov, príslušníkov OŽP PZ Bratislava, npráp. F. S. a práp. I. S., dňa 04.03.2020 pokračovalo ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu a prvostupňový orgán na ňom vyhlásil rozhodnutie č. ORP-P-418/BAIV-ODI1-2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobca podľa ust. § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch vzhľadom na skutočnosť, že ako účastník
cestnej premávky svojím konaním porušil ust. § 3 ods. 2 písm. b/ zákona o cestnej premávke uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a súčasne mu bola uložená pokuta vo výške 30,- eur. 3. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že žalobca dňa 31.08.2019 v čase okolo 14.10 hod., nerešpektujúc zvislé dopravné značenie „B 3,“ Zákaz vjazdu všetkých motorových vozidiel, doplnené o dodatkovú tabuľku „E 12“ - s textom OKREM VOZIDIEL S POVOLENÍM ŽSR VJAZD NA 2 VYHRADENÉ STÁTIA KLIENTOM SLOVENSKEJ POŠTY POVOLENÝ. ZÁSOBOVANIE 06.00 - 10.00, vošiel motorovým vozidlom zn. Mercedes Benz, EČ: O z Námestia F. Liszta do priestoru ŽSR pred Hlavnou stanicou v Bratislave. Prvostupňový orgán pri rozhodovaní vychádzal zo správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy č. KRP-P-271/Ž-BA-BA-2019, správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy - ODPIS, úradného záznamu hliadky Železničnej polície Bratislava (ďalej aj „ŽP“) zo dňa 31.08.2019, fotodokumentácie, výpisu z evidencie vodiča, odporu proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok, zápisnice o výsluchu svedkov npráp. F. S. a práp. I. S.. Skutkový stav mal preukázaný vykonaním a zhodnotením zákonne získaných dôkazných materiálov, ktoré sú obsahom priestupkového spisu, bol bez pochybností o dopustení sa priestupku žalobcom, ktorý je preukázaný fotodokumentáciou a úradným záznamom hliadkujúcich policajtov PZ, ktorí boli zároveň svedkami, pravdivosť ich výpovedí nebola spochybnená ani vyvrátená, a v konaní predstavuje relevantný dôkaz. Prvostupňový orgán nezistil ani žiadne skutočnosti nasvedčujúce konaniu policajnej hliadky v rozpore so zákonom, resp. sledujúc iný zámer. Obranu žalobcu vyhodnotil ako účelovú, nakoľko svoj zámer ísť na poštu, by uviedol bezprostredne pri objasňovaní priestupku na mieste samom, čo by sa premietlo do správy o výsledku objasňovania priestupku (nepreukázal sa napr. listovou zásielkou, balíkom, resp. iným dôkazným prostriedkom). Prvostupňový orgán nevyhovel ani jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom vodiča zastaveného príslušníkmi PZ v rovnakom čase na mieste skutku a za potrebné a účelné nepovažoval ani vykonanie ďalších dôkazov, nakoľko by dôkaznú situáciu nezmenili. Pri určovaní výšky uloženej pokuty zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobca spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky menej závažným spôsobom konania. II. odvolanie
4. V odvolaní podanom proti tomuto rozhodnutiu, žalobca namietal nesprávne zhodnotenie dôkazov (priznaním vyššej dôkaznej sily svedeckým výpovediam príslušníkov PZ) a nevhodnú aplikáciu správnej úvahy, ktorou prvostupňový orgán dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. Tvrdil, že správny orgán pri rozhodovaní o priestupku opomenul, neprihliadal a nevychádzal zo skutočností ním uvedených vo vyjadrení na ústnom pojednávaní dňa 11.12.2019, čo považoval za porušenie práva na spravodlivý proces, zaručený čl. 46 Ústavy SR a tiež garantovaný čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konštatoval, že prepis vyjadrenia obvineného, sám o sebe žiadnym spôsobom nepreukazuje zohľadnenie tohto dôkazu pri hodnotení dôkazov, čím došlo k porušeniu zákonnej zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože správny orgán si výlučne na základe výpovedí príslušníkov ŽP Bratislava vytvoril názor, že do priestoru ŽSR pred Hlavnou stanicou vošiel preto, že na niekoho čakal a nie za účelom podania zásielky na pošte. Táto skutočnosť však okrem výpovedí príslušníkov PZ nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Prvostupňovému orgánu tiež vytkol nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a v rámci aplikácie správnej úvahy pri hodnotení dôkazov, nesprávne posúdenie spáchania priestupku a v dôsledku toho nesprávne vydané rozhodnutie. Prvostupňový orgán podľa jeho názoru pripísal svedeckým výpovediam príslušníkov polície vyššiu dôkaznú silu ako jeho výpovedi, čo je v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a ustálenou judikatúrou NS SR. Tvrdil, že na uznanie viny nemôže ako jediný dôkaz postačovať samotná výpoveď policajtov a že z dôvodu protichodnosti výpovedí ako dôkazov s rovnakou dôkaznou silou, prvostupňový orgán nepreukázal jeho vinu zo spáchania priestupku bez dôvodných pochybností a v súlade so zásadou materiálnej pravdy, čím sa dostal do dôkaznej núdze, a teda existujú pochybnosti o jeho vine. Správny orgán je povinný rozhodnúť v jeho prospech, ako obvineného z priestupku, v zmysle zásady in dubio pro reo. III. napadnuté rozhodnutie
5. Rozhodnutím č. KRPZ-BA-KDI21-27/2020-P zo dňa 21.05.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný ako druhostupňový orgán verejnej správy odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení podrobne popísal priebeh a výsledok prvostupňového administratívneho konania, nestotožnil sa s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré považoval za účelové, nedôvodné a vznesené s úmyslom vyhnúť sa zodpovednosti za svoje protiprávne konanie. Dôkazy
ktorými disponuje označil za jednoznačne podporujúce skutočnosti a priebeh skutku tak, ako sú uvedené v správe o výsledku objasňovania priestupku, získané zákonným spôsobom, navzájom sa dopĺňajúce, tvoriace celok, bez pochybností o spáchaní priestupku žalobcom, čo potvrdzuje aj fotodokumentácia z miesta priestupku, podporená úradným záznamom hliadky ŽP Bratislava a konštatoval, že ak by tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, bol by sa preukázal napr. listovou zásielkou, balíkom, alebo inak by osvedčil, že ide na poštu a túto skutočnosť by do správy o výsledku objasňovania priestupku uviedol bezprostredne pri objasňovaní priestupku na mieste samom. Prvostupňový orgán podľa žalovaného presne a správne zhodnotil skutkový stav veci, použil primerané ustanovenia zákona o cestnej premávke a správne určil aj skutkovú podstatu priestupku. Nezistil ani žiadne skutočnosti naznačujúce zaujatý postoj príslušníkov PZ voči žalobcovi, či už v rozpore so zákonom alebo služobnou prísahou, ktoré by sledovali iný zámer a na základe nepriamych dôkazov dospel k záveru, že žalobca na poštu ani nesmeroval, svoje vozidlo na mieste zákazu zaparkoval preto, lebo čakal na osobu, s ktorou z miesta priestupku aj odišiel.
6. Návrh žalobcu na ústnom pojednávaní o priestupku dňa 04.03.2020, na vypočutie vodiča, ktorý bol v ten istý deň kontrolovaný hliadkou, žalovaný odmietol s tým, že vykonávanie ďalších dôkazov je nedôvodné, neúčelné a nehospodárne a takýto dôkaz považoval vo vzťahu k meritu veci za irelevantný, nakoľko priestupok mal v podstatnej časti za jednoznačne preukázaný zhodnými výpoveďami dvoch príslušníkov polície a dôkaznú situáciu by aj tak nezmenil. Obranu žalobcu, spočívajúcu v tvrdení, že na predmetnom mieste zastavil s úmyslom ísť na poštu, považoval za účelovú aj z toho dôvodu, že ku skutku došlo v sobotu (31.08.2019), kedy bola pošta zavretá, pretože v sobotu nemá otváracie hodiny. Podľa názoru žalovaného, nepriame dôkazy - žena nachádzajúca sa na fotodokumentácii, pošta, ktorá roky nemala v sobotu otváracie hodiny, neidentifikovateľná, resp. neexistujúca zásielka, tvoria jednoznačne harmonický celok. Skutočnosť, že prvostupňový orgán nevyhodnotil dôkazy podľa vôle žalobcu neznamená, že v priestupkovom konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zaručený čl. 46 Ústavy SR a garantovaný čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný sa tiež nestotožnil s odvolacou námietkou, že prvostupňový orgán konal v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pretože rešpektujúc základné zásady konania, dôsledne postupoval podľa Správneho poriadku, presne zistil skutočný stav veci, priestupok riadne objasnil, spoľahlivo zistil a ustálil všetky jeho typové znaky, v jeho konaní neboli zistené žiadne procesné pochybenia predstavujúce vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, objektívne zistil spáchanie priestupku a jeho vinníka a riadne odôvodnil druh a výmeru uloženej sankcie. Z obsahu administratívneho spisu žalovaný nezistil žiadne dôvodné pochybnosti o spáchanom skutku, ktoré by sa mali vykladať v prospech obvineného a stotožnil sa s postupom ako aj s rozhodnutím prvostupňového orgánu, ktorý žalobcovi uložil sankciu, pokutu vo výške 30,- eur.
IV.
správna žaloba
7. Správnou žalobou, ktorú proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal, sa domáhal jeho zrušenia a aj zrušenia jemu predchádzajúceho rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnil nesprávnym zhodnotením dôkazov, nedostatočným zistením skutkového stavu, nevhodnou aplikáciou správnej úvahy a nesprávnym právnym posúdením veci, ktorým oba správne orgány dospeli k nesprávnemu rozhodnutiu. Žalovanému vytkol, že napadnutým rozhodnutím porušil jeho právo na spravodlivý proces, zaručené čl. 46 Ústavy SR a garantované čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to konkrétne právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže sa v ňom nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými v bodoch II. a IV. odvolania, v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysvetlil, ako dospel k názoru, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o priestupku neporušil jeho práva, keď neprihliadol na jeho vyjadrenie na ústnom pojednávaní dňa 11.12.2019. Napadnuté rozhodnutie označil za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné, za nedostatočne odôvodnené označil argumenty o vierohodnosti výpovedí hliadkujúcich policajtov, ktorým prvostupňový orgán priznal vyššiu dôkaznú silu ako jeho výpovedi, v postavení obvineného. 8. Uviedol, že motorové vozidlo viedol v priestore ŽSR pred Hlavnou stanicou za účelom podania listovej zásielky na pobočke Slovenskej pošty, označenej ako „Pošta Bratislava 14,“ a preto z jeho strany nedošlo k nerešpektovaniu zvislej dopravnej značky „B 3“ - Zákaz vjazdu všetkých motorových vozidiel, pretože podľa dodatkovej tabuľky „E 12, “ spadal ako klient Slovenskej pošty so svojím vozidlom do skupiny výnimiek, na ktoré sa táto dopravná značka „B 3“ nevzťahovala. Tento fakt oznámil aj príslušníkom ŽP
Bratislava, ktorí spísali správu o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, avšak na uvedenú skutočnosť odmietali prihliadnuť, uviesť ju do správy a vec žiadali vyriešiť zaplatením pokuty v blokovom konaní a na toto jeho vyjadrenie, ani na skutočnosti uvedené v podanom odpore, ústnom vyjadrení a odvolaní neprihliadali správne orgány ani pri rozhodovaní o priestupku, resp. o odvolaní. Za nepravdivé, nepreukázané a založené len na domnienke policajtov označil tvrdenie, že nešiel na poštu, ale čakal na osobu zo stanice. Takáto skutočnosť nevyplýva zo správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, ani z úradného záznamu, vyplýva len z výpovedí hliadkujúcich policajtov. Fakt, že sa na danom mieste nachádzal za účelom podania zásielky na pošte, preukazuje jeho odpor proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok, jeho svedecká výpoveď na ústnom pojednávaní o priestupku a výpoveď svedka npráp. F. S., ktorý uviedol, že sa „vyhováral,“ že ide na poštu. O tom, že bola zatvorená nevedel. Vzhľadom k tomu, i vzhľadom k dĺžke zákroku polície, už na poštu nešiel a naviac príslušníci PZ ho nevyzvali na preukázanie listu či balíka. Keďže policajti osobu ženského pohlavia nestotožnili a nevyzvali ju ani na podanie vyjadrenia, nemohli vedieť, prečo a odkiaľ na dané miesto prišla. 9. Tiež poukazoval na zásadu platnú v priestupkovom konaní, že pri objasňovaní priestupku musia policajti a nieobvinený z priestupku zabezpečiť dôkazy za účelom zistenia skutočného stavu veci. Správu o objasňovaní priestupku podpísať odmietol, pretože príslušníci PZ v nej neuviedli, že sa na predmetnom mieste nachádzal za účelom podania listovej zásielky. Správny orgán podľa jeho názoru nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci a v rámci správnej úvahy pri hodnotení dôkazov nesprávne posúdil, že dňa 31.08.2019 v priestore ŽSR pred Hlavnou stanicou viedol motorové vozidlo za iným účelom ako za účelom podania listovej zásielky na pošte, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a vydal nezákonné a nesprávne rozhodnutie. Prvostupňový orgán porušil aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov, pretože v odôvodnení rozhodnutia neuviedol a neprihliadal na skutočnosti ním uvedené na ústnom pojednávaní dňa 11.12.2019, pričom samotný prepis jeho vyjadrenia ešte nepreukazuje, že bol tento dôkaz pri hodnotení dôkazov aj zohľadnený. S touto námietkou sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani žalovaný. 10. Žalobca s odkazom na vybranú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) a ostatných súdov, napr. sp. zn. 10Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013, sp.zn. 1Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014, sp.zn. 8Sžo/173/2010 zo dňa 28.04.2011, rozsudok OS Pezinok sp.zn. 2T 137/2009 zo dňa 04.04.2011prízvukoval, že v priestupkovom konaní má svedecká výpoveď obvineného z priestupku a príslušníkov polície rovnakú dôkaznú silu a vyjadril presvedčenie, že na uznanie viny obvineného z priestupku, nemôže stačiť len výpoveď službukonajúcich policajtov, pretože v opačnom prípade by to znamenalo neexistenciu účinnej obrany pred ich prípadným mylným vnímaním reality, alebo pri prípadnom zneužití ich právomoci. Vzhľadom k tomu, že na začiatku konania vystupovali ako orgán prejednávajúci priestupok, následne ako svedkovia a jednak s poukazom na tzv. čiarkový systém, podľa ktorého sú policajti hodnotení podľa počtu uložených pokút, vyslovil i dôvodnú pochybnosť o ich nezaujatosti. Zdôraznil, že k preukázaniu jeho viny zo spáchania priestupku nedošlo bez dôvodných pochybností, a povinnosťou správneho orgánu bolo postupovať podľa zásady in dubio pro reo. V. vyjadrenia účastníkov
11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.04.2021 odmietol tvrdenia žalobcu, napadnuté rozhodnutie, aplikujúc zákon o cestnej premávke, so správnou kvalifikáciou skutkovej podstaty priestupku a dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi priebeh skutku, označil za zákonné, zrozumiteľné, vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, zopakoval priebeh konania podľa spisového materiálu a poznamenal, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu, navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky a v prípade deklarovaného zámeru ísť na poštu, túto skutočnosť uviesť hneď na mieste, pri objasňovaní skutku a preukázať ju dôkazom (listom, balíkom...), čo by sa premietlo aj do správy o výsledku objasňovania priestupku. Poukázal na ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Obranu žalobcu označil za účelovú s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za svoje protiprávne konanie. 12. Konštatoval, že prvostupňový orgán neporušil ani procesné práva žalobcu, v konaní si zaobstaral všetky podklady potrebné pre rozhodnutie, presne zistil skutkový stav veci a dôkazy hodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Žalobcom vybrané rozsudky, týkajúce sa procesných pochybení správnych orgánov, označil vo vzťahu k preskúmavanej veci za irelevantné, vzhľadom k špecifikám konkrétneho prípadu, bez pochybností zostal aj v otázke pravdivosti výpovedí príslušníkov PZ, ktoré boli v rozhodujúcich skutočnostiach zhodné. Poznamenal, že konajúci policajti sú viazaní Ústavou SR,
zákonmi, prísahou a svojím spoločenským postavením, nemali žiaden dôvod žalobcu poškodiť a plnili si len úlohy vyplývajúce z ich služobného zaradenia. Do pozornosti dal rozsudok NS SR sp.zn. 5Asan/l/2016 zo dňa 19.10.2017 a poukázal na časté situácie, kedy priestupok zaznamenávajúci policajti, sú jedinými svedkami jeho spáchania a v prípade absencie iných dôkazov, sú ich výpovede jediným dôkazom. Upozornil na možnosť vzniku nebezpečného precedensu, ak by v tomto, ako aj obdobných prípadoch, súd žalobe vyhovel, pretože za takéto porušenie zákona nebolo možné páchateľov priestupkov vôbec trestať. Žalobu navrhol zamietnuť a napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
13. V replike zo dňa 20.07.2021 žalobca konštatoval, že žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení len zopakoval skutočnosti uvedené v napadnutom i v prvostupňovom rozhodnutí a zotrval na dôvodoch správnej žaloby. Zopakoval svoju argumentáciu vo vzťahu k objasňovaniu priestupku na mieste a zdôraznil, že upozorňovať a uvádzať dôkazy je v konaní o priestupku právom, nie povinnosťou obvineného, na rozdiel od správneho orgánu, ktorý musí pri objasňovaní dopravného priestupku zabezpečiť dôkazy, ktoré prispejú k zisteniu skutočného stavu veci. V súvislosti s tvrdením žalovaného o viazanosti príslušníkov PZ Ústavou SR, zákonmi, prísahou a spoločenským postavením, znovu poukázal na judikatúru súdov, podľa ktorej policajti sú tiež omylné ľudské bytosti, viazané právnymi predpismi, funkcia policajta nepredstavuje jeho charakterovú vlastnosť, ale spoločenské postavenie, nijako nepreukazujúce pravdivosť jeho tvrdení v prípade výpovede.
14. Žalovaný možnosť vyjadriť sa k replike žalobcu napriek výzve súdu zo dňa 02.08.2021 nevyužil. 15. Na pojednávaní súdu dňa 27.04.2022 účastníci zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu a zotrvali na svojich písomných prejavoch. Žalobca k faktu, že vošiel motorovým vozidlom do klientského priestoru pre poštu uviedol, že sa necíti byť vinný. Bolo tam ešte jedno vozidlo, policajná hliadka išla za ním a obidve vozidlá zablokovala. Policajti vyšli z auta, vyžiadali si doklady, tvrdili, že pokuta je 50,- eur, ale v prípade, ak zaplatia 10,- eur, môžu odísť. Vodič druhého auta pokutu zaplatil, on to odmietol a policajtom vysvetlil, že ide na poštu. Tí mu nepovedali, že pošta je zatvorená, keby tak urobili, do uvedeného priestoru by nevošiel. Policajti boli dvaja, po hodine došla ďalšia hliadka zistiť či nepožil alkoholické nápoje, pozostávajúca tiež z dvoch osôb, potom mu dali na podpis správu, ktorú nepodpísal, pretože v nej nebolo uvedené, že ide na poštu. Bol 31. august, veľmi teplý deň a 2 hodiny čakal na to, aby mohol odísť. Trval na tom, že skutku kladeného mu za vinu sa nedopustil a žiaden predpis neporušil. Pokuta za uvedený priestupok je 100,- eur, policajti mu tvrdili že je 50,- eur a nakoniec mu bola uložená vo výške 30,- eur, čím spochybňoval odbornosť a znalosti konajúcich policajtov.
VI.
právne posúdenie krajského súdu
16. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný na konanie podľa ust. § 10 a § 13 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), po oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, obsahujúcim okrem iných písomností aj správu o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, úradný záznam príslušníkov PZ, fotodokumentáciu z miesta priestupku a výpis z ústrednej evidencie priestupkov MV SR k osobe žalobcu zo dňa 31.08.2019, výpis z evidenčnej karty žalobcu, rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. ORP-P-418/BAIV-ODI1-2019 zo dňa 14.10.2019, odpor proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 07.11.2019, zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 11.12.2019, zápisnicu o výsluchu svedka npráp. F. S. a práp. I. S. zo dňa 29.01.2020, zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku, úradný záznam a rozhodnutie o priestupku č. ORP-P-418/BAIV-ODI1-2019 zo dňa 04.03.2020, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa ust. § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch účinného v čase spáchania priestupku a bola mu uložená pokuta vo výške 30,- eur, odvolanie žalobcu voči vyššie uvedenému rozhodnutiu zo dňa 30.03.2020, rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát č. KRPZ-BA-KDI21-27/2020-P zo dňa 21.05.2020, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a potvrdené rozhodnutie o priestupku uzavrel, že z neho vyplýva obsah a závery administratívneho konania, v ktorom orgány verejnej správy oboch stupňov u žalobcu konštatovali porušenie právnej povinnosti, uvedenej v napadnutom rozhodnutí. Doplnenie dokazovania nepovažoval za potrebné a na základe oboznámenia sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a podľa ust. § 194 ods. 2 SSP v spojení s ust. § 190 SSP ju zamietol. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 19. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 20. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 21. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 22. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 23. Podľa § 3 zákona o priestupkoch, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. 24. Podľa § 4 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a/ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b/ nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. 25. Podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania priestupku, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a/ až k/, poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 26. Podľa § 22 ods. 2 písm. g/ zákona o priestupkoch, za priestupok podľa odseku 1 písm. l/ možno uložiť pokutu do 100 eur. 27. Podľa § 51 zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. 28. Podľa § 58 ods. 1 zákona o priestupkoch, objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a/ sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b/ tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku c/ sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d/ uloží ochranné opatrenie, e/ uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.
29. Podľa § 3 ods. 1 zákona o cestnej premávke, účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone. 30. Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o cestnej premávke, účastník cestnej premávky je ďalej povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam. 31. Podľa ust. § 3 ods. 1, 2, 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. nález ÚS SR č. k. II ÚS 127/07-21) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých orgán verejnej správy vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňom, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy posudzuje, či orgán verejnej správy aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V správnom súdnictve súd preskúmava výlučne zákonnosť právoplatného rozhodnutia. 36. Účelom priestupkového konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu priestupku, kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi priestupku uložiť. Orgány preskúmavajúce priestupky sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o preskúmavanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa vykladajú v prospech obvineného. Objasniť priestupok, znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Definičným znakom priestupku je zavinenie (§ 2 ods. 1 zák.č. 372/1990 Zb.), pričom pri priestupku preskúmavanom v tomto konaní (priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky) na naplnenie subjektívnej stránky postačuje v zmysle ust. § 3 zák.č. 372/1990 Zb. zavinenie z nedbanlivosti. 37. Ak v priebehu objasňovania priestupku a dokazovania vykonaného správnym orgánom bol skutkový stav zistený v dostačujúcej miere, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného z priestupku a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za priestupok. Pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zák.č. 171/1993 Z.z. nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa ust. § 35 Správneho poriadku aj svedkami páchania priestupkov. 38. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. VII. 39. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách námietok vznesených žalobcom, najmä z pohľadu najpodstatnejšieho argumentu, ktorým je nedostatočné zistenie skutkového stavu a rozpor s administratívnymi spismi alebo chýbajúca opora v týchto spisoch, preskúmal či sa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní zo dňa 30.03.2020 a
či preskúmavaným rozhodnutím správne posúdil zákonnosť a správnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu. Dôvod na postup podľa ust. § 196 SSP nezistil. 40. Prvou námietkou vznesenou žalobcom, bolo porušenie jeho práva na spravodlivý proces, konkrétne práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Jedným z imanentných predpokladov činnosti správnych orgánov je danosť atribútu preskúmateľnosti správneho aktu (jazykovej aj logickej) a požiadavky na určitú kvalitu i kvantitu dôvodov v ňom obsiahnutých. Odôvodnenie rozhodnutia plní niekoľko funkcií, najmä má účastníkov presvedčiť o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia, čím sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru občana v správnosť rozhodovania správnych orgánov. Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým orgánov, ktoré budú rozhodnutie preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Ak správny akt orgánu verejnej správy atribút preskúmateľnosti odôvodnenia nespĺňa, správny súd ho (či už vo forme rozhodnutia alebo opatrenia) nemôže preskúmať, nemôže si na záveroch správneho orgánu vybudovať svoje úvahy o veci a ani účastníci nemôžu proti nemu náležite formulovať žalobné námietky. Preskúmateľnosť správneho aktu orgánu verejnej správy je predpokladom predovšetkým k tomu, aby sa účastník mohol domáhať svojich práv na správnom súde; ak taký predpoklad nie je naplnený, správny akt nemôže práve z tohto dôvodu obstáť. Povinnosťou správneho orgánu je v rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a musia sa týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Uvedený postup je v súlade s konštantnou judikatúrou, nastoľujúcou vo vzťahu k orgánu verejnej správy požiadavku vysporiadať sa nie so všetkými, ale iba relevantnými argumentmi účastníka konania. V záujme preskúmateľnosti rozhodnutia je potom postačujúce, ak orgán verejnej správy iba minimálnym spôsobom a stručne objasní, prečo je argument irelevantný. 41. Napadnuté rozhodnutie považuje správny súd za vydané v súlade so zákonom. Z prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia boli súdu dostatočne zrejmé dôkazné prostriedky tvoriace podklad rozhodnutia, dopravný priestupok zo spáchania ktorého bol žalobca uznaný vinným a správna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k výške uloženej sankcie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, prečo žalovaný odmietol odvolacie námietky žalobcu a jeho verziu, že do vymedzeného priestoru ŽSR vošiel motorovým vozidlom za účelom podania zásielky na pošte, považoval za účelovú, nevierohodnú, priečiacu sa skutkovým zisteniam. Ak by jeho tvrdenie malo byť pravdivé, listovou zásielkou by sa preukázal na mieste a túto skutočnosť by uviedol ihneď pri kontrole policajnou hliadkou. Súd sa nestotožňuje ani s jeho obranou, že je právom, nie povinnosťou obvineného, uvádzať v konaní o priestupku dôkazy a ani na ne upozorňovať. Správny súd upriamuje pozornosť na ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Zároveň nepresvedčivo vyznieva aj jeho vyjadrenie na pojednávaní správneho orgánu dňa 11.12.2019, keď nevedel konkrétne uviesť, kde a kedy údajnú listovú zásielku podal. V neprospech jeho verzie svedčí aj skutočnosť, že k spáchaniu priestupku (31.08.2019) došlo v sobotu, kedy daná pobočka Slovenskej pošty označená ako „Pošta Bratislava 14,“ otváracie hodiny nemala vôbec. Žalobca pritom na pojednávaní dňa 11.12.2019 tvrdil, že táto pošta mala dlhodobé otváracie hodiny až do 22.00 hod., čo advokáti, vrátane neho, využívali na podanie písomností kvôli zachovaniu procesných lehôt. Správny súd dáva do pozornosti, že z fotodokumentácie (foto č. 2), ktorá je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že výnimka zo zákazu vjazdu všetkých motorových vozidiel platí pre klientov Slovenskej pošty len v čase jej prevádzkovej doby („P RÉSERVÉ“ s dodatkovou tabuľkou „2 BOXY PRE KLIENTOV POŠTY V ČASE PREVÁDZKOVEJ DOBY MAX. 15 min.“). Nevierohodne vyznieva i tvrdenie žalobcu, že nikoho na stanici nečakal, v priebehu dvoch hodín za ním nikto neprišiel, hoci na fotografii č. 3 pri jeho aute stojí osoba ženského pohlavia, ktorá tam podľa výpovedí svedkov prišla za žalobcom (tykali si) počas objasňovania priestupku a jeho motorovým vozidlom spolu aj odišli. 42. K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán verejnej správy priznal výpovediam službukonajúcich policajtov vyššiu dôkaznú silu ako jeho výpovedi, správny súd uvádza, že dôkazy založené na tvrdeniach zasahujúcich policajtov nemajú medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní zvláštne postavenie nielen preto, že sú s ostatnými dôkazmi rovnocenné, ale aj v tom smere, že nie je možné ich a priori považovať za nedostatočné pre posúdenie zodpovednosti podozrivej osoby zo spáchania priestupku. Objasnenie priestupku v doprave nemožno očakávať bez výpovedí zasahujúcich príslušníkov polície, ktorí sú nielen zasahujúcim orgánom, ale i svedkami spáchania priestupku. Dôkaz spočívajúci vo výpovedi zasahujúceho policajta však nie je absolútnym a nevyvrátiteľným, je možné ho spochybniť, na čo však nepostačuje iba tvrdenie žalobcu, že priestupku kladeného mu za vinu sa nedopustil. Orgány policajného zboru objasňujú priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 58 ods. 4
písm. c/ zák.č. 372/1990 Zb.), objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia orgánov oprávnených ich objasňovať (§ 59 ods. 1 zák.č. 372/1990 Zb.), objasňovaním priestupkov sa rozumie obstaranie podkladov potrebných pre rozhodnutie správneho orgánu. Podľa citovaných ust. zák.č. 372/1990 Zb. je nesporné, že sú to práve orgány policajného zboru, ktoré boli oprávnené a zároveň povinné priestupok objasňovať a vyhodnocovať subjektívne tvrdenie každej osoby o tom, čo vnímala svojimi zmyslami. 43. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že orgány verejnej správy nemali pochybnosti o zodpovednosti za priestupok, rozhodnutie založili na vykonanom dokazovaní preukazujúcom spáchanie skutku žalobcom ako osobou podozrivou zo spáchania priestupku. Správny súd dospel k rovnakému záveru, že v administratívnom konaní nevznikol dôvod na aplikáciu zásady in dubio pro reo, nakoľko oproti dôkazom svedčiacim o vine žalobcu stálo len jeho tvrdenie, že mal zámer ísť na poštu podať listovú zásielku, a preto sa na jeho vozidlo vzťahovala výnimka zo zákazu vjazdu všetkých motorových vozidiel. Toto tvrdenie samo o sebe nebolo spôsobilé vniesť pochybnosti do skutočného stavu zisteného vykonaným dokazovaním už len z toho dôvodu, že uvedenou verziou sa žalobca bránil až následne, v začatom správnom konaní. Pri kontrole policajnou hliadkou na mieste samom, jeho argumentácia tento variant obrany neobsahovala. Žalobca ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku a účastník administratívneho konania, mal možnosť využiť svoje zákonné práva, okrem iného práva vyjadrovať sa k veci, zúčastniť sa jej prejednania, navrhovať dôkazy a klásť otázky svedkom. Ak žalovaný svoje rozhodnutie založil na dôkazoch, ktoré v konaní zadovážil a vykonal, pokiaľ mu dávali dostatočný podklad pre rozhodnutie, je jeho postup v súlade so zákonom. V prípade, že žalovaný mal vykonaným dokazovaním preukázanú zodpovednosť žalobcu zo spáchania priestupku, nemal dôvod na vykonávanie ďalších dôkazov. 44. Ani podané odvolanie neobsahuje okrem tvrdení žalobcu a jeho právnej argumentácie, žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoje argumenty. Ak tvrdil, že orgány verejnej správy vyhodnotili vykonané dôkazy v jeho neprospech, išlo len o vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením dôkazov, ktoré však preukazovali, že sa priestupku dopustil, a bolo by preto v rozpore so zásadou logiky, aby boli hodnotené inak, ako v súlade s preukazujúcou skutočnosťou. Správny súd tiež dospel k záveru, že nemožno konštatovať porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku), pretože orgán verejnej správy môže hodnotiť len vykonané dôkazy. Už prvostupňový orgán poukázal na dôkazy, ktoré mal pri rozhodovaní k dispozícií a na skutkové zistenia, ktoré z nich vyplývali. Záver orgánov verejnej správy, že sa žalobca priestupku kladeného mu za vinu dopustil, vyplýva z jednoduchého logického úsudku, najmä ak neexistoval dôkaz opaku a ani žiaden ďalší dôkaz, ktorý by tento záver spochybnil. Žalobca síce v konaní popieral spáchanie dopravného priestupku, z ktorého bol obvinený, t. j. že by nerešpektoval dopravné značenie, resp. že využil výnimku z tohto značenia, avšak toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, nepredložil žiaden dôkaz spochybňujúci jeho vinu, resp. preukazoval jeho nevinu a ozrejmoval dôvod, pre ktorý by ho dvaja, pre neho neznámi policajti, usvedčovali zo spáchania protiprávneho konania. Domnievať sa, že by si vymysleli skutok a bez reálneho základu z neho vinili žalobcu, je nedôvodné. Ak by príslušníci polície takto nedovolene zasahovali do jeho práv, vystavovali by sa riziku neúmerného postihu a preto je logickejšie ich tvrdenie, že žalobca porušil dopravné značenie. Z ust. § 35 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že svedok musí vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať. Medzi vyjadreniami uvedenými v správe o výsledku objasňovania priestupku, úradným záznamom a pri výsluchoch svedkov rozpory nevznikli a aj zo skutočnosti, že svedkovia vykonávali hliadkovú činnosť spoločne vyplýva, že aj porušenie predpisov zo strany žalobcu mohli vnímať rovnako. 45. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že výpovede policajtov nie sú v preskúmavanej veci jediným dôkazom o spáchaní priestupku, pretože súčasťou administratívneho spisu sú aj fotografie z miesta jeho spáchania, vyhotovené v čase zhodnom s časom zadokumentovania priestupku policajtmi, ktoré ako ďalší dôkaz dotvárajú celkový skutkový obraz potvrdzujúci výpovede policajtov. Žalobca v administratívnom konaní nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali neobjektívnosť či zaujatosť tvrdení príslušníkov polície a neoznačil ani žiaden taký dôkaz, ktorý by mal vyvrátiť či vážne spochybniť ich výpovede. Samotné tvrdenie o tom, že skutok nespáchal, takýmto dôkazom nie je. Bez ďalších konkrétnych indícií či dôkazov, ktoré by bolo možné verifikovať, však nemožno samotné tvrdenie o nevine považovať za dôkaz relevantne spochybňujúci ucelenú výpoveď policajta a automaticky vyžadujúci realizáciu ďalšieho dokazovania v konaní. Bez povšimnutia správny súd pri hodnotení dôkazov neponechal ani tvrdenie príslušníkov PZ, že žalobca bol voči nim drzý a arogantný, vyhrážal sa im známosťami na vysokých miestach a hrozil im, že sa bude sťažovať na inšpekcii MV SR (vyplýva to z úradného záznamu hliadky Železničnej polície Bratislava zo dňa 31.08.2019).
46. Správny súd v preskúmavanej veci nenašiel skutočnosti nasvedčujúce zaujatosti policajtov a napokon ani samotný žalobca žiadne konkrétne dôkazy neuviedol. Vo všeobecnosti síce nemôže platiť, že výpoveď policajta je nespochybniteľným dôkazom, v konkrétnych okolnostiach danej veci však nevyvstal žiaden dôvod o výpovediach členov policajnej hliadky pochybovať. Už aj samotný fakt, že nejde o výpoveď len jedného, ale v podstate o zhodné výpovede dvoch príslušníkov PZ, zvyšuje dôveryhodnosť a relevanciu takého dôkazu. Pokiaľ by hliadka PZ nebola jednoznačne presvedčená, že svojím konaním porušil ustanovenia zákona o cestnej premávke, žalobcu by bezdôvodne zo spáchania priestupku neobvinila. Policajti zistili priestupok pri plnení svojich služobných povinností a pri jeho dokumentovaní postupovali v súlade so zásadou oficiality. Príslušníci PZ nie sú zamestnancami súkromnej spoločnosti, ich služobný pomer je založený na vzťahu k štátu, ktorý na nich prenáša časť svojej autoritatívnej moci, čo nie je len výsada, ale zároveň zodpovednosť a hrozba tvrdých následkov, pokiaľ by sa svojmu poslaniu a úlohám zvereným im zákonom spreneverili (privodenie trestného stíhania vrátane hroziaceho trestu odňatia slobody, straty zamestnania, utŕženia verejnej hanby a poníženia). Pokiaľ žalobca v administratívnom ani v súdnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, nepoukazoval na žiadne konkrétne indície (a to tak v postupe policajtov voči nemu samotnému, alebo aj v iných prípadoch netýkajúcich sa priamo jeho), ktoré by mali nasvedčovať zaujatému a neobjektívnemu objasňovaniu priestupku, potom je potrebné na výpovede policajtov hľadieť ako na nestrannú svedeckú výpoveď a nepodliehať špekuláciám, že policajti pre vidinu vykázania výsledkov služobnej činnosti voči nemu vyfabulovali fiktívne zistenie priestupku. 47. V súvislosti s poukazom žalobcu na vybranú judikatúru súdov správny súd uvádza, že ani v rozhodnutiach NS SR, na ktoré žalobca poukazoval, nemožno identifikovať úplne zhodné prvky s preskúmavanou vecou, a to tak ohľadne skutkových okolností, ako aj vyslovených právnych záverov. V rozhodnutí sp. zn. 10Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013 napríklad NS SR vyčítal správnemu orgánu nesprávny postup pri dokumentovaní priestupku na mieste, ako aj nesprávny (zaujatý) spôsob vedenia výsluchu svedkov, čo bolo dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 8Sžo/173/2010 zo dňa 28.04.2011 nespočíval dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného len prioritne v potrebe vykonania ďalšieho dokazovania, ale NS SR vyčítal žalovanému najmä to, že sa v rozhodnutí rozpornými tvrdeniami relevantne nezaoberal a nevyhodnotil ich v súlade so zásadami hodnotenia dôkazov. V konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 1Sžd/39/2012 bol hlavným dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu rozpor medzi obsahom správy o výsledku objasňovania a podanými vysvetleniami členov hliadky PZ, ktorá žalobcu zastavila. Výňatky záverov obsiahnutých v týchto rozhodnutiach, na ktoré poukazoval žalobca, nemožno aplikovať izolovane bez uceleného vnímania kontextu, ktorý nie je zhodný s preskúmavanou vecou. 48. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, podľa ktorej sú orgány verejnej správy povinné vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite a objektívne objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci, bez ohľadu na to, v koho prospech svedčia. Tvrdenia žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci nemožno považovať za relevantné, ale za účelové, keďže z administratívnych spisov jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán, pred vydaním napadnutých rozhodnutí dostatočným spôsobom zistili skutkový stav veci s uvedením vykonaných dôkazov a spôsobu ich vyhodnotenia. 49. Podľa názoru súdu prvostupňový správny orgán i žalovaný vo svojich rozhodnutiach jasne vysvetlili a zdôvodnili, prečo nepovažovali tvrdenie žalobcu o zámere ísť na poštu podať listovú zásielku za pravdivé. Správny súd považujúc tvrdenia žalobcu za účelové a v rozpore s ostatnými smerodajnými dôkazmi, sa preto stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí, skutkový stav považuje pre záver, že k spáchaniu priestupku zo strany žalobcu došlo tak, ako ho opísal prvostupňový a potvrdil odvolací orgán verejnej správy, za dostatočne zistený. Z oboch rozhodnutí je zrejmé, že orgány verejnej správy mali za preukázané, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. l/ zák.č. 372/1990 Zb. v znení účinnom v čase spáchania priestupku tým, že porušil zákaz zakotvený v ust. § 3 ods. 2 písm. b/ zák.č. 372/1990 Zb.. 50. Žalobca spolu s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu vzniesol i námietku nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany orgánu verejnej správy. Správny súd uvádza, že jeho povinnosťou bolo a priori dodržiavať pravidlá cestnej premávky upravené zákonom o cestnej premávke a jeho úvahy o tom, že neporušil ust. § 3 ods. 2 písm. b/ tohto zákona, keď neuposlúchol pokyn podľa dopravnej značky, nie sú dôvodné. Povinnosťou žalobcu ako vodiča bolo rešpektovať vyznačené dopravné značenie. 51. Správny súd k uvedeným námietkam uvádza, že v zistení skutkového stavu zo strany správneho orgánu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti a uvedený žalobný dôvod tak nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 127 až § 129 SSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na správne zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, k čomu dochádza vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak tento aplikoval, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci vytvára správne a zákonne zistený skutkový stav, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda žalobca tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná. 52. Z dokazovania vyplýva, že žalobca sa dopustil priestupku, ktorý mu bol napadnutými rozhodnutiami kladený za vinu, správny orgán dospel podľa názoru súdu k správnym skutkovým zisteniam a nemá dôvod pochybovať o ich dôveryhodnosti. Skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom. Správny súd po zohľadnení všetkých uvedených skutočností a nedôvodnosti námietok vznesených žalobcom voči napadnutému či prvostupňovému rozhodnutiu, žalobu podľa ust. § 194 ods. 2 v spojení s ust. § 190 SSP zamietol. 53. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 54. O trovách konania žalobcu správny súd rozhodol postupom podľa ust. § 167 SSP a contrario a s poukazom na výsledok konania mu trovy konania nepriznal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej žalobe vo veciach správneho trestania. Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 145 ods. 2, § 443 SSP) Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).