Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-96-2016.pdf
PDF · 128.45 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/96/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobkyne: P. X., V.. X.XX.XXXX, P. Y. XXX XX, N. XX, v konaní právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku 089 01, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717 769, Staré Grúnty 7, Bratislava 841 04, v konaní právne zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom v Bratislave 811 01, Na vŕšku 12, v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25C/315/2015-127 zo dňa 19.5.2016, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 11.10.2013 v znení: „Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov“, je neprijateľná,
určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o poskytovaní domáceho servisu č. XXXXXXXXX zo dňa 11.10.2013 v bode 2.2 v znení: „Klient sa zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť odmenu v celkovej výške 163,80 Eur, a to v pravidelných 3 mesačných splátkach po 54,60 Eur“, je neprijateľná,
žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 581,22 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobkyňa žiadala, aby súd vyhlásil rozsudok, ktorým by určil, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 315,80 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 315,80 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému, až do zaplatenia. Po tom, ako žalovaný zaplatil žalobkyni ňou žiadané bezdôvodné obohatenie, zobrala žalobkyňa v tejto časti žalobu späť a súd konanie v tejto časti zastavil.
3. Zároveň sa žalobkyňa domáhala určenia, že zmluvné podmienky uvedené v petite rozsudku, sú neprijateľné. Svoj návrh odôvodnila tým, že 11.1.2013 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý bezúčelový úver vo výške 400,- eur, pričom celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému, predstavuje sumu 552,- eur. Zároveň
došlo aj k uzavretiu zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, podľa ktorej mala žalobkyňa zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v nadštandardných službách odmenu vo výške 163,88 eur. Celkovo tak žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému sumu 715,80 eur.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.
5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia §§ 3, 52 ods. 1, 2, 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a § 54 ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka, ako aj §§ 1 ods. 2, písm. a), b), 7 ods. 1, 2 a § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch - pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy, v spojení s §§ 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. a § 497 a § 499 Obchodného zákonníka a s poukazom na čl. 3 bod 1 Smernice Rady 93/13/8EHS zo dňa 5.4.1993, ako aj s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, zistil, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej neustálil všetky náležitosti, ktoré v súlade so zákonom obsahovať má. Konkrétne podľa súdu prvej inštancie neobsahuje potrebný údaj o konečnej splatnosti úveru. Argumentácia žalovaného, že spotrebiteľ by si mal odvodiť konečnú splatnosť úveru od znenia bodu I. zmluvy a od bodu 2 Obchodných podmienok, podľa okresného súdu neobstojí. Snahou zákonodarcu je, aby spotrebiteľ mal pri uzatváraní zmluvy, všetky potrebné údaje k dispozícii jasne a prehľadne tak, aby mal vedomosť o tom, akú sumu je povinný zaplatiť, aké jednotlivé platby, v akých termínoch a kedy jeho povinnosť platiť pri riadnom dodržaní splátkového kalendára, zanikne. Zo samotného znenia zmluvy jasný údaj o konečnej splatnosti úveru nevyplýva.
6. Okresný súd mal tiež za to, že v zmluve síce žalovaný uviedol priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver (§ 9 ods. 2 písm. y) Zákona o spotrebiteľských úveroch), a to v čl. II., ale v zmluve neuviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov na konkrétny úver (§ 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v článku 1 Obchodných podmienok, ktoré sú podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je síce uvedený údaj o RPMN, ale tento údaj nespĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch (nie sú tam uvedené všetky predpoklady použité pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov). Zmluva teda obsahuje údaj o RPMN, ale nie v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch.
7. S poukazom na tieto skutočnosti potom súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zmluva je síce platná, avšak je bezúročná a bez poplatkov. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa pri poskytnutí úveru vo výške 400,- eur zaplatila sumu 715,80 eur, je podľa súdu suma 315,80 eur bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo na strane žalovaného. Keďže žalovaný zaplatil žalobkyni ňou žiadané bezdôvodné obohatenie a žalobkyňa zobrala v tejto časti žalobu späť, súd konanie zastavil. Súdu tak zostalo rozhodnúť o tom, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
8. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve nebola jasne a určito vymedzená odmena, ktorú uviedol žalovaný, keď v bode I. je uvedené, že úver poskytnutý na 13 mesiacov, je s celkovým úrokom 20 % a s odmenou 18 % z istiny, ale v bode II. zmluvy je však už uvedené, že odplata za úver je jedna suma, pričom v tejto je zahrnutá celá suma budúcich úrokov ako výnosov, ako aj odmena. Takýmto postupom sa podľa súdu prvej inštancie obchádzali jednotlivé ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., a to ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k), podľa ktorého zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia, a to aj predčasného, je podľa okresného súdu úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do poplatku za úver, a to aj keď by suma odplaty nedosiahla maximálnu výšku.
9. Ďalej okresný súd poukázal na to, že výška odmeny je priamo odvodená od hodnoty poskytnutej istiny a podrobnosti mechanizmu, ktorý mení jej reálnu výšku pre každého spotrebiteľa zvlášť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere vysvetlené nie sú. Táto zmluvná podmienka nemá oporu v poskytnutí skutočného plnenia a preto ju súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú. Samotný žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že je potrebné odlišovať odplatu - odmenu od dohodnutého zmluvného úroku a nestotožňovať tieto pojmy, nakoľko úrok predstavuje cenu - výnos za poskytnutie úverovej čiastky, pričom odplata -
odmena, na rozdiel od úroku, je charakterizovaná tým, že nie je viazaná na reálne poskytnutie úveru. Žalovaný napriek tomuto nijako nevysvetlil, prečo pokiaľ táto odplata súvisí s administratívnymi úkonmi pri poskytovaní úveru, sa odvíja od samotnej výšky poskytnutého úveru, čo je zrejmé z jednoduchého matematického výpočtu.
10. Súdu prvej inštancie bolo z rozhodovacej činnosti známe, že zmluvy o domácom servise boli podmienkou uzavretia zmluvy o úvere. V prípade, ak by klient nesúhlasil, úver by mu nebol poskytnutý a musel by sa obrátiť na žalovaného. Každá jedna zmluva o úvere má aj zmluvu o poskytnutí domáceho servisu, pretože úver je vyplácaný v domácnosti a v domácnosti sa vyberajú aj splátky. Súd prvej inštancie dojednanú zmluvu o domácom servise považoval za neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi a z dôvodu obchádzania zákona. Rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona súd vidí v tom, že žalovaný takýmto spôsobom obchádza výpočet RPMN, pretože odmena za túto službu sa nezahŕňa do RPMN, a týmto je vlastne spotrebiteľ na výške RPMN klamaný. Taktiež je potrebné uviesť, že žalovaný neposkytoval žalobkyni žiadne nadštandardné služby, ktoré by spočívali v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru. Následne súd prvej inštancie citoval z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline vo veciach sp. zn. 6Co/269/2014 a 10Co/449/2014, týkajúcich sa neplatnosti dojednaní zmlúv o poskytovaní domáceho servisu.
11. Nakoniec okresný súd uviedol, že žalobkyňa platila odmenu za službu, ktorou žalovaný vyberá splátky v mieste jej bydliska, vo výške viac ako 40 % poskytnutých peňažných prostriedkov, pričom z ustanovenia § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, jej takéto právo vyplýva bezplatne. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že u žalobkyne takouto zmluvou dochádza k zhoršeniu jej postavenia ako spotrebiteľa a preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v tejto časti.
12. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni ako plne úspešnej účastníčke konania, priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu. V danom prípade sa podľa prvoinštančného súdu jedná o splnenie troch vecí (dve veci s neurčitou hodnotou a jedna s hodnotou 315,80 eur), teda odmena za jeden úkon právnej služby z neurčitej hodnoty predstavuje 64,54 eur v roku 2015 a 66,- eur v roku 2016; odmena za vec s hodnotou 315,80 eur (bezdôvodné obohatenie) predstavuje sumu 24,90 eur. Podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, tak odmena za jeden úkon právnej služby v danom prípade je za rok 2015 vo výške 94,35 eur (64,54 eur + 1/3 z 64,54 eur + 1/3 z 24,90 eur) a za rok 2016 vo výške 88,- eur (66,- eur + 1/3 zo 66,- eur). Súd prvej inštancie priznal žalobkyni odmenu za 3 úkony právnej pomoci á 94,35 eur, za 1 úkon právnej pomoci á 23,59 eur a 1 úkon á 88,- eur, za 1 úkon á 66,- eur, v celkovej výške 460,64 eur. K tomu náleží žalobkyni režijný paušál vo výške 50,72 eur (4 x 8,39 eur, 2 x 8,58 eur) postupom podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky.
13. Zároveň súd priznal právnemu zástupcovi žalobcu aj cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. za použitie osobného motorového vozidla s priemernou spotrebou 5,20 l na 100 km za 3 cesty T.
- Y. a späť (každá 112 km) na pojednávania konané dňa 29.10.2015, 19.11.2015 a 19.5.2016 s tým, že na pojednávania konané dňa 19.11.2015 boli uplatnené 1/4 z tejto náhrady a na pojednávaní konané dňa 19.5.2016 1/3 z tejto náhrady.
14. Náhradu za stratu času cestou T. - Y. a späť predstavuje za tieto 3 pojednávania celkovú sumu vo výške 55,92 eur a keďže právny zástupca žalobcu je platcom DPH, súd prvej inštancie priznal postupom podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky, aj túto daň vo výške 129,36 eur.
15. Z vyššie uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že celkové trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni, sú vo výške 776,17 eur a vzhľadom na už čiastočnú úhradu trov vo výške 194,95 eur, súd zaviazal žalovaného na úhradu trov konania vo výške 581,22 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p..
16. Žalovaný vo včas podanom odvolaní proti tomuto rozsudku ako celku, považoval tento za nesprávny, vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia, ako aj z dôvodu, že súd svojím postupom porušil žalovaného právo na spravodlivý proces.
17. Postupom súdu došlo podľa odvolateľa k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, a to tým, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so žalovaným tvrdenou
skutočnosťou, že v danom konaní chýbal na určení namietaných zmluvných podmienok, za neprijateľný naliehavý právny záujem. Tým, že došlo k odpadnutiu dôvodu zakladajúceho základ pre ďalšie konanie vo veci, nakoľko bolo uhradené požadované bezdôvodné obohatenie spolu s príslušenstvom, súd podľa odvolateľa mal predmetné konanie v dotknutej časti zastaviť a vo zvyšnej časti zamietnuť. Vzhľadom na to, že v konaní nebol aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý by bolo možné určovacou žalobou odstrániť, neexistoval podľa žalovaného na takomto určení naliehavý právny záujem. K odpadnutiu naliehavého právneho záujmu došlo podľa žalovaného v dôsledku toho, že žalovaný uhradil na účet právneho zástupcu žalobcu sumu v celkovej výške 592,34 eur, zahrňujúcu žiadané bezdôvodné obohatenie a taktiež trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na tomto určení by existovalo podľa odvolateľa vtedy, pokiaľ by bez tohto určenia právne postavenie žalobkyne sa stalo neistým, o čom v danom prípade nemožno hovoriť.
18. Následne citujúc rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 3Cdon 1338/96, podľa ktorého určovacia žaloba prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem, mal žalovaný za to, že závery o tom, že sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale aj o otázku, akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha. Podstatným dôvodom, ktorého dôsledkom je odpadnutie naliehavého právneho záujmu, je však podľa žalovaného najmä skutočnosť, že žalobcom namietané zmluvné podmienky boli už skôr vyhlásené za neprijateľné. Citujúc ustanovenia §§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka a 153 ods. 3 O.s.p., poukazujúc na komentár I. zväzok, 2. vydanie, Praha C.H.Beck 2012 k Občianskemu súdnemu poriadku, autorov Števček M., Ficová S. a kolektív, podľa ktorého ak súd vysloví neprijateľnú zmluvnú podmienku vo výrokovej časti rozhodnutia a takýto výrok nadobudne právoplatnosť, je záväzný pre každý ďalší súd, ktorý bude rovnaký v spotrebiteľskej zmluve s rovnakou neprijateľnou podmienkou rozhodovať. V súlade s ustanovením § 135 ods. 2 O.s.p., mal žalovaný vedomosť o viacerých rozhodnutiach súdov SR, v ktorých došlo k vyhláseniu zmluvnej podmienky v zmluvách o spotrebiteľských úveroch týkajúcej sa účtovanej odmeny vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov, za neprijateľnú. Rovnako za neprijateľnú bola vyhlásená aj podmienka v zmluve o poskytovaní domáceho servisu, ktorou sa klient zaviazal využívať domáci servis a zaplatiť odmenu za toto využívanie. Príkladmo citoval rozsudky OS Trnava vo veciach sp. zn. 27C/1/2013 a 27C/27/2013, rozsudok OS Žilina vo veci 14C/86/2012 a rozsudok OS Rožňava vo veci 12C/496/2013. Poukazujúc na zásadu „iura novit curia“, malo byť podľa odvolateľa súdu prvej inštancie známe, že predmetné žalobcom namietané neprijateľné podmienky, už boli súdmi Slovenskej republiky vyhlásené za neprijateľné a z toho dôvodu sa podľa odvolateľa nemal vôbec zaoberať v konaní otázkou ich neprijateľnosti a návrh zamietnuť, pretože o neprijateľnosti podmienok už bolo skôr rozhodnuté, a teda na strane žalobcu neexistoval stav „právnej neistoty“, ktorý by bolo možné odstrániť výlučne určovacou žalobou. V danom prípade podľa žalovaného, súd konal v rozpore s ustanovením § 135 ods. 2 O.s.p., keď došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“, kedy bolo súdom rozhodnuté o otázke, ktorá už bola skôr právoplatne s účinkami erga omnes, vyriešená. Podľa názoru žalovaného je možné trvanie na ďalšom konaní chápať ako snahu o zbytočné a ničím neodôvodnené navýšenie trov v prospech právneho zástupcu žalobkyne, čo je zjavne v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, pričom v zmysle ustálenej súdnej praxe má určovacia žaloba slúžiť potrebám praktického života a nemá viesť k zbytočnému rozmnožovaniu sporov a tým zbytočnému navyšovaniu trov konania. Konanie žalobkyne bolo podľa žalovaného v rozpore s touto praxou, nakoľko po uhradení predmetnej sumy malo zo strany žalobkyne dôjsť k späťvzatiu žaloby, nakoľko táto už svoj sledovaný cieľ dosiahla.
19. Žalovaný rovnako považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a nepreskúmateľné, keď právna úprava zmluvy o úvere umožňuje, podľa žalovaného, zmluvným stranám dohodnúť za poskytnutie úveru dojednať odplatu, čiže ak dojednaná odmena za poskytnutie úveru vo výške 18 % z poskytnutej istiny bola dojednaná v súlade s platnou legislatívou, pričom taktiež táto odmena bola dohodnutá percentuálnou hodnotou k výške poskytnutému úveru na celé obdobie, teda na 13 mesiacov. Žalovaný spĺňa podmienku, že ako veriteľ môže požadovať odmenu za dojednanie úveru, keď poskytovanie úveru má ako predmet svojej činnosti. Rovnako táto dohoda zmluvných strán spĺňa podmienku stanovenia výšky odplaty - odmeny za poskytnutie úveru, keď táto je v súlade s platnou právnou úpravou nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pričom v čase poskytnutia úveru nesmela odplata za poskytnutie úveru prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, ktoré odplata dohodnutá v zmluve o úvere ani
neprekročila. Taktiež je podľa odvolateľa potrebné dodať, že ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka je kogentným ustanovením, od ktorého zmluvné strany by sa nemali odchýliť, čo sa ani v prejednávanej veci nestalo, keďže všetky podmienky boli naplnené. V tomto prípade však je potrebné, ba priam nutné, podľa žalovaného odlišovať odplatu - odmenu od dohodnutého zmluvného úroku a nestotožňovať tieto pojmy, nakoľko úrok predstavuje cenu - výnos za poskytnutie úverovej čiastky, pričom odplata - odmena, na rozdiel od úroku, je charakterizovaná tým, že nie je viazaná na reálne poskytnutie úveru.
20. Citujúc ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ako aj poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Mcdo/7/2009 zo dňa 29.7.2010, považoval žalovaný napádaný rozsudok za protizákonný.
21. Žalovaný rovnako nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie týkajúcich sa určenia zmluvnej podmienky v zmluve o poskytovaní domáceho servisu za neprijateľnú. Podľa žalovaného žalobkyňa svojím vlastnoručným podpisom na samostatnej žiadosti o poskytnutie domáceho servisu dobrovoľne objednala službu „domáci servis“ ako ďalšiu z portfólia služieb poskytovaných žalovaným. Žalobkyňa si túto službu objednala zvlášť a dobrovoľne, čo žalovaný preukázal samostatnou objednávkou a samostatnou zmluvou o poskytnutí domáceho servisu, pričom uzavretie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, nie je podľa žalovaného v žiadnom prípade podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru. Tvrdenie žalovaného, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu predstavuje samostatnú zmluvu, preukazuje aj ním citované rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu Topoľčany vo veci sp. zn. 6C/111/2014 a názor Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu súdov prvého, ako aj druhého stupňa, spolu s rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie a vyjadrenia Národnej banky Slovenska, považoval žalovaný zmluvu o poskytovaní domáceho servisu za samostatný úkon. Rovnako vo vzťahu k vyššie uvedeným rozhodnutiam a názorov súdov a kontrolných úradov, nie je podľa žalovaného možné započítať úhrady na jeden platný právny úkon na druhý platný právny úkon.
22. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie postupoval príliš formalisticky a je nutné nazerať ako na nedostatočne odôvodnené, keďže chýbajú jednotlivé podstatné právne úvahy súdu, a to aj vo vzťahu k dvom citovaným rozhodnutiam Krajského súdu v Žiline, ktoré sú antagonistické voči viacerým rozhodnutiam krajských súdov. Z uvedenej časti rozhodnutia žalovanému vyplýva jasná svojvôľa súdu prvej inštancie nezaoberať sa tvrdeniami žalovaného, ale len čo v najväčšej miere vyhovieť žalobcovi, a to aj bez zákonných dôvodov na odôvodnení rozhodnutia.
23. Žalovaný uviedol, že citované rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sú účelové uvedené a citované, nakoľko určite súd prvej inštancie mal vedomosť o protichodných rozhodnutiach viacerých krajských súdov (v prospech žalovaného) ohľadom zmluvy o poskytnutí domáceho servisu, pričom sa nimi nezaoberal.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
25. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
26. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a rozhodnutie, voči ktorému bolo podané odvolanie, bolo vyhlásené dňa 19.5.2016, t. j. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku s tým, že strany sporu boli poučené o možnosti podať odvolanie podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V prípade žalovaného ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania, i jej právnej istoty, je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo vyhlásené rozhodnutie, voči ktorému bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1, ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.
27. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 O.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie žalovaného, postupom podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
28. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo po čiastočnom zastavení konania rozhodnuté o neprijateľnosti zmluvných podmienok. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý správne na uvedený právny stav aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z. vzťahujúce sa k spotrebiteľským úverom a z toho vyplývajúcej ochrany spotrebiteľa, preto postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny s tým, že s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k jednotlivým odvolacím dôvodom uvádza:
29. Žalovaný v podanom odvolaní vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadol s ním tvrdenou skutočnosťou o chýbajúcom naliehavom právnom záujme na požadovanom určení neplatnosti zmluvných podmienok, keď potom, ako uhradil žalobkyni ňou požadované bezdôvodné obohatenie, by prípadné vyhovenie žaloby v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok nijakým spôsobom neodstránilo tvrdenú neistotu žalobkyni, nakoľko táto uhradením predmetnej sumy, odpadla.
30. K uvedenému odvolací súd uvádza, že možnosť súdu, aj bez návrhu, výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy vo výroku rozhodnutia, bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená zákonom č. 384/2008 Z. z., a to doplnením odseku 3 do ustanovenia § 153 a následne doplnená o nový odsek 4, a to zákonom č. 575/2009 Z. z., ktorý má za cieľ dosiahnuť účinné prostriedky na eliminovanie používania neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, doplniť neúplnú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku a zvýšiť kompetencie Komisii na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vo vzťahu k novému ustanoveniu § 153 ods. 4 O.s.p., zaradenému do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 575/2009 Z. z., dôvodová správa výslovne uvádza, že navrhovaná právna úprava súvisí so záväznosťou výroku rozsudku, pričom rozhodnutie utra petit má oporu už v ustanovení § 153 ods. 3 O.s.p. a naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vyplýva priamo zo zákona (§ 80 písm. c) O.s.p.). V odseku 4 tohto ustanovenia sa súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnymi úkonmi § 53a Občianskeho zákonníka, uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takého výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh, aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa, je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Túto povinnosť na základe výroku môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý podmienkou opísanou vo výroku takéhoto rozsudku. V dôvodovej správe sa uvádza: rozsudok podľa § 153 ods. 4 nepredstavuje prekážku v rozsúdenej veci (res iudicate) pre spory dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi v konaní, v ktorom bol vyhlásený tento rozsudok.
31. Vyššie uvedené je podstatné pri druhej odvolacej námietke žalovaného, ktorý ako ďalší dôvod pre odpadnutie naliehavého právneho záujmu, považoval najmä skutočnosť, že žalobcom namietané zmluvné podmienky boli už skôr vyhlásené za neprijateľné a mal návrh zamietnuť, pretože o neprijateľnosti podmienky už bolo skôr právoplatne rozhodnuté, a teda na strane žalobkyne neexistoval stav právnej neistoty, keď v danom prípade konal súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením
§ 135 ods. 2 O.s.p. s tým, že došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“. Zo znenia dôvodovej správy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že iní spotrebitelia sa nemôžu v prípadných sporoch brániť nedostatkom procesnej podmienky spočívajúcej v prekážke rozsúdenej veci, ale musia dosiahnuť vo vlastných veciach meritórny výrok príslušného súdu, keď podľa názoru odvolacieho súdu právne postavenie žalobkyne by zostalo aj naďalej neisté v prípade, ak by po úhrade ňou požadovaného bezdôvodného obohatenia z neprijateľných zmluvných podmienok sa o týchto neprijateľných zmluvných podmienkach meritórne (vo výroku rozhodnutia) nerozhodlo, nakoľko žalovaný by mohol v budúcnosti bez takéhoto meritórneho rozhodnutia, t. j. určenia vo výrokovej časti neprijateľnosti zmluvných podmienok, uplatňovať voči žalobkyni nároky z týchto neprijateľných zmluvných podmienok.
32. Pokiaľ sa formulácia neprijateľnej zmluvnej podmienky dostala do rozporu s požiadavkou na poctivý obchodný styk a čestnú obchodnú prax, nič nebráni judikovať takéto zmluvné podmienky za neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), keď nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená v prejednávanej veci zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytovaní domáceho servisu a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy, a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí článok 4 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Aj iné právne úkony majú základ v zákone a môžu byť za určitých okolností vyhlásené za neplatné (kúpna zmluva, rozhodcovská doložka a iné). Pokiaľ odvolateľ namieta nedostatok naliehavého právneho záujmu na určenie takejto neprijateľnosti zmluvnej podmienky, tak zo samotného zákonného ustanovenia (najmä § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) priamo vyplýva tento naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky a vyslovenia jej neplatnosti. Naliehavý právny záujem je daný, nakoľko len určovacou žalobou sa môže odstrániť stav neistoty, v ktorom sa žalobkyňa nachádza, pretože len deklarovaním vyslovenia neplatnosti zmluvných podmienok uvedených v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o poskytovaní domáceho servisu, môže naďalej argumentovať vo vzťahu k žalovanému, aby si naďalej z týchto neprijateľných zmluvných podmienok neuplatňoval voči nej nároky. V prípade, ak by tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci, sa súd po späťvzatí časti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie, súd prvej inštancie už nezaoberal určením neprijateľnosti zmluvných podmienok, od ktorých žalobkyňa odvíjala tento svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nič by nebránilo následne žalovanému uplatňovať si tento nárok voči žalobkyni, nakoľko by sa nejednalo o rozsúdenú vec (res iudicata) a žalobkyňa by musela v tomto konaní preukazovať, že požadované plnenie si žalovaný nárokuje titulom neprijateľných zmluvných podmienok. Navyše určenie neplatnosti predmetných zmluvných dojednaní sa odvíja od posúdenia neprijateľnosti týchto dvoch zmlúv ako zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, na ktorom určení vyplýva naliehavý právny záujem priamo zo zákona. Práve žalobkyňa, jej majetková sféra je v ohrození z neprimeranej výšky nárokov žalobcu zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, obe zo dňa 11.10.2013. Žalobkyňa v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2001 Z. z., z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva. Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho Súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.11.2015 sp. zn. 8Cdo 483/2014). Tento naliehavý právny záujem žalobkyne je daný aj tým, že žalobkyňa v postavení spotrebiteľa potrebuje mať vyriešenú otázku (nebyť v neistote), výšky jej skutočného dlhu nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.
33. Obrana žalovaného v tomto konaní pôsobí rozporne, keď na jednej strane uvádza, že zmluvné podmienky, ktoré žalobkyňa žiada vyhlásiť za neprijateľné, sú plne v súlade s platnou legislatívou, ako aj s európskymi normami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa, a preto sú platné, avšak na druhej strane v podanom odvolaní argumentuje svojou vedomosťou o existencii viacerých rozhodnutí súdov SR, v ktorých došlo k vyhláseniu týchto zmluvných podmienok v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o poskytovaní domáceho servisu, za neprijateľné. Z viacero súdnych rozhodnutí uvádzaných žalovaným na podporu tohto jeho tvrdenia, priamo iba v rozsudku Okresného súdu Rožňava vo veci 12C/496/2013 zo dňa 23.3.2015 je v petite uvedená neprijateľná zmluvná podmienka obsahovo úplne zhodná s prvým petitom napádaného rozsudku v znení: „za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov“. Vzhľadom na to, že tento rozsudok Okresného súdu Rožňava nadobudol právoplatnosť, a teda je záväzný, považuje odvolací súd v rozpore so zásadou hospodárnosti konania zaoberať sa
argumentmi uvedenými v bode III. a v bode IV. podaného odvolania týkajúcimi sa práve námietok žalovaného, podľa ktorého je toto zmluvné dojednanie platné.
34. Ohľadom určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o poskytovaní domáceho servisu, odvolací súd poukazuje na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Trenčín vo veci 21C/122/2014 zo dňa 2.6.2016, v ktorom tento súd v konaní proti žalovanému, v tomto konaní vystupujúcom ako žalovanému v 1. rade, určil neplatnosť dvoch zmlúv o poskytovaní domáceho servisu, uzatvorenom medzi žalobcami ako klientmi a žalovaným v 1. rade ako poskytovateľom. V oboch právnych veciach, t. j. aj vo veci, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania, aj vo vyššie uvedenej veci vedenej pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 21C/122/2014, sa jedná o obsahovo úplne totožné zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, líšiace sa len sumou odmeny (odplaty) za poskytnutie tohto servisu, ako aj v počte splátok, ktorých predmetom bola úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri využívaní domáceho servisu klientom (žalobkyňou). Domáci servis je poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytovaní úveru na základe zmluvy o úvere, najmä služba spočívajúca v preberaní a zúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termíny splátky a na prípadné následky nesplácania.
35. Poukazujúc na uvedené preto zhodne s vyššie uvedeným rozhodnutím aj odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere a zmluva o domácom servise, sú obsahovo závislé, obsah zmluvy o domácom servise bol podmienený základnou zmluvou, teda zmluvou o úvere. Boli podpísané súčasne (obe dňa 11.10.2013) a podpis zmluvy o domácom servise prakticky podmieňoval uzavretie zmluvy o úvere. Samotné zmluvy o domácom servise by nemali žiaden právny, ani obsahový význam, keď všetky služby v nich uvedené sa viažu na poskytnutie úveru a jeho spracovanie, prípadne upozornenie na nesplácanie. Všetky tieto úkony realizované veriteľom pri poskytnutí úveru a náklady s tým súvisiace, sa premietajú do dohodnutej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov, či už v odmene, alebo úroku. Na základe zmlúv o domácom servise nebolo žalobkyni poskytnuté žiadne reálne plnenie, za ktoré by už nebola dohodnutá odmena v podobe úroku a odmena za poskytnutie úveru. Možno len súhlasiť so záverom okresného súdu, že ak teda bola uzavretá samotná zmluva o domácom servise, bolo to preto, že žalovaný ako veriteľ, sa snaží obísť ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch tým, že časť odplaty za poskytnutie úveru skryl do osobitnej zmluvy. Podľa názoru súdu, nie je možné za poskytnutie úveru dojednať žiadne ďalšie poplatky a odplaty, ako tie, ktoré sú dojednané priamo v úvere.
36. Keďže žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná (súd vyhovel jej návrhu v časti o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a zastavenie konania o vydanie bezdôvodného obohatenia zavinil svojou oneskorenou úhradou po podaní žaloby žalovaný), vzniklo jej právo na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., rozsah ktorých okresný súd v rozsudku riadne špecifikoval a v tomto rozsudku riadne odôvodnil s tým, že žalovaný v podanom odvolaní nijako nenamietal počet úkonov právnej služby, za ktoré priznal súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania, ani ich výšku, resp. nerozporoval náhrady za cestovné a stratu času, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti vecne správne.
37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o samotnej výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP, rozhodne súd prvej inštancie cestou súdneho úradníka.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).