Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-159-2018.pdf
PDF · 121.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/159/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS
- ROZBORA s.r.o., so sídlom Račianska 184/B, Bratislava, IČO: 35 918 519, zastúpeného: LEGAL & CORP s. r. o., IČO: 47 237 325, so sídlom Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 742, so sídlom Štefanovičova 2968/5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: MF/014295/2018-77 z 09.07.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím Číslo: MF/014295/2018-77 z 09.07.2018 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (daňový poriadok) na základe odvolania žalobcu potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 218859/2018 zo dňa 17.04.2018, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, ukončeného právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/4824/2014/1042 zo dňa 08.01.2014. 2. Včas podanou žalobou, doručenou súdu elektronicky so ZEP dňa 25.09.2018, sa žalobca domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 5. Správny súd o žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 24.05.2022. 6. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí (na webovom sídle <https://www.slov-lex.sk>) správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo viacerých veciach rovnakých účastníkov konania, a to napr. :
- sp. zn. 2S/156/2018 rozsudkom zo dňa 18.11.2020
- sp. zn. 2S/157/2018 rozsudkom zo dňa 2.12.2020
- sp. zn. 2S/158/2018 rozsudkom zo dňa 2.12.2020
- sp. zn. 2S/190/2021 rozsudkom zo dňa 29. 09. 2021
- sp. zn. 6S/157/2018 rozsudkom zo dňa 17.3.2022
- sp. zn. 6S/158/2018 rozsudkom zo dňa 17.3.2022
- sp. zn. 6S/159/2018 rozsudkom zo dňa 17.3.2022
7. Žalobca v správnej žalobe namietal najmä to, že:
- napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, je zmätočné, uvádza nepravdivé tvrdenia, neúplné tvrdenia, nezrozumiteľne a nedostatočne zdôvodnené.
- napadnuté rozhodnutie je neprávne právne posúdené; tvrdenie žalovaného („Ministerstvo financií poukazuje na to, že daňový subjekt sa snaží v podanom podnete preniesť dôkazné bremeno na daňové orgány napriek tomu, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a na zákonom stanovených podmienok.“), na ktorom je tiež postavený výrok napadnutého rozhodnutia je v rozpore s právom EÚ, ako ho všeobecne záväzným spôsobom vyložil Súdny dvor EÚ, napr. v rozsudku, sp. zn.: C-80/11 a C-142/11 - spojené veci, zo dňa 21.06.2012
- napadnuté rozhodnutie je vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, a zároveň je nepreskúmateľné
- žalovaný a rovnako ani FR SR neboli v tejto veci oprávnené vydávať individuálny správny akt v podobe rozhodnutia, keďže žalobca podával podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na jeho nariadenie
- rozhodnutie FR SR ako aj napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebné zrušiť, keďže ich vydali správne orgány, ktoré zjavne nemajú právomoc ako ani vecnú pôsobnosť vydávať rozhodnutia v prípadoch podávania podnetov, ak podnetom nevyhovejú; a zároveň, ich vo svojej podstate, vydali bez toho, aby účastník konania podal návrh. O návrhoch sa podľa žalobcu rozhoduje vo forme rozhodnutia, o podnetoch v podobe odpovedi či vyrozumenia.
- napadnuté rozhodnutie je nepravdivé, pretože skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ svojho rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemá oporu. Skutkové a právne závery správneho súdu 8. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť. 9. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 10. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k § 140 SSP, zdroj ASPI). 11. Vo všetkých vyššie uvedených veciach (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol, s tým že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Predmetom všetkých uvedených konaní boli podnety žalobcu na obnovu daňových konaní, skončených právoplatnými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR z obdobia od 30.09.2013 do 8.1.2014. 12. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovaným rozhodnutiam je daná tým, že vo všetkých konaniach, v ktorých boli vydané vyššie špecifikované rozhodnutia, boli predmetom prieskumu tunajšieho správneho súdu rozhodnutia žalovaného, ktorými žalovaný zamietol návrhy žalobcu na obnovu príslušného daňového konania, napriek tomu, že žalobca podával iba podnet na obnovu daňových konaní. 13. V súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 2S/190/2021 zo dňa 29.09.2021. V tomto konaní si podľa označeného rozsudku žalobca uplatnil nasledovné žalobné námietky:
„6. Žalobca v žalobe predovšetkým uviedol, že dňa 26.01.2018 doručil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky podnet na nariadenie obnovy daňového konania č. 9104405/5/4412489/2013/Sia
vedenom na Daňovom úrade Bratislava. Svoj podnet odôvodňoval tým, že došlo k novým skutočnostiam, ktoré odôvodňujú nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci FR SR. Jednalo sa o nasledovnú novú skutočnosť a to: súhlasné potvrdenie FR SR, že predmet zdaniteľného plnenia existuje (resp. že túto skutočnosť nijako nespochybňuje), ku ktorému prvý krát došlo až po právoplatnosti rozhodnutia vydanom v daňovom konaní, pričom toto potvrdenie FR SR má podstatný vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia DÚ, nakoľko ustálená rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ jasne ustanovuje, že: „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 773 smernice 3006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysli ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vy staviteľa faktúry.“ „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca“. 7. Žalovaný na jednej strane uvádzal, že žalobca podal návrh na obnovu daňového konania a že na takýto nárok žalobca nemá, keďže uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, avšak na druhej strane tvrdí, že „Nakoľko si je daňový subjekt vedomý, že 3-ročná objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania už daňovému subjektu uplynula, požiadal o nariadenie obnovy konania z úradnej moci..“ Tieto tvrdenia, okrem vyššie uvedeného, tiež nemajú oporu v administratívnom spise, nakoľko žalobca podal podnet a nie návrh na obnovu konania. Tvrdenie žalovaného je zavádzajúce a neúplné, nakoľko žalovaný v ňom úplne opomenul, že žalobca vidí dôvodnosť nariadenia obnovy daňového konania z úradnej moci aj z toho dôvodu, že poverený pracovník FR SR, prvý krát, po niekoľkých rokoch od právoplatnosti rozhodnutia FR SR a pôvodného rozhodnutia DÚ výslovne uviedol, že predmet zdaniteľného plnenia existuje (resp. že túto skutočnosť nijako nespochybňuje), čo má kardinálny vplyv na správnosť a zákonnosť prejednávaných daňových vecí, keďže NS SR sa pri svojich úvahách riadil tým, že existencia predmetu zdaniteľného plnenia nebola preukázaná, čo bolo ale vo svojej podstate popreté povereným pracovníkom FR SR ako je uvedené vyššie v tejto žalobe. Takéto neúplné tvrdenie žalobcu je zmätočné a spôsobilé mať vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalovaného, je nedostatočné a nepresvedčivé, nakoľko žalovaný je nepochybne povinný toto svoje tvrdenie náležité odôvodniť. Nestačí iba strohé vyjadrenie, že rozhodnutie FR SR považuje za riadne odôvodnené. Takéto tvrdenie nedáva žalobcovi možnosť objektívne zistiť (okrem roviny špekulácie) na základe čoho k nemu dospel, čo je porušením práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú alebo môžu týkať jeho subjektívnych práv, povinností alebo oprávnených záujmov. Nikde sa v pôvodnom rozhodnutí FR SR nenachádza akákoľvek zmienka o tom, že by DÚ a alebo FR SR v daňovom konaní sa zaoberali subjektívnou stránkou žalobcu vo vzťahu čo mal alebo mohol mať vedomosť že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom z jeho strany alebo zo strany dodávateľského reťazca. 8. Tvrdenie žalovaného, na ktorom je tiež postavený výrok napadnutého rozhodnutia je zjavne a priamo v rozpore s právom EÚ, ako ho všeobecne záväzným spôsobom vyložil Súdny dvor EÚ, nakoľko SD EÚ veľa ráz uviedol, že: „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku
a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vy staviteľa faktúry“. „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. “. Ignorovaním vyššie uvedeného práva EÚ, je zo strany žalovaného, okrem iného, aj jasný signál ako aj aprobácia pre svoje podriadené daňové orgány, že môžu porušovať právo EÚ. 9. V napadnutom rozhodnutí absentuje údaj o tom, že ktorá funkčne príslušná organizačná časť žalovaného o veci rozhodovala. Toto tvrdenie žalobcu je podložené tým, že v hlavičke napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, že ktorý odbor žalovaného vo veci konal (je iba uvedené: „Ministerstvo financií Slovenskej republiky, odbor ...“). Nakoľko nie je z napadnutého rozhodnutia jasné, že či vo veci konal a rozhodoval funkčne príslušný žalovaný (resp. ktorý jeho organizačný útvar) je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, a tiež vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, keďže žiadny zákon nepozná odbor. Žalovaný a rovnako ani FR SR nie sú v tejto veci oprávnené vydávať individuálny správny akt v podobe rozhodnutia, keďže žalobca podával podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na jeho nariadenie na čo už vyššie poukázal žalobca. Z vyššie uvedeného, je potom zjavné, že rozhodnutie FR SR ako aj napadnuté rozhodnutia je potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebné zrušiť, keďže vydali ho správne orgány, ktoré zjavne nemajú právomoc ako ani vecnú pôsobnosť vydávať rozhodnutia v prípadoch podávania podnetov, ak podnetom nevyhovejú; a zároveň, ich vo svojej podstate, vydali bez toho, aby účastník konania podal návrh. O návrhoch sa rozhoduje vo forme rozhodnutia, o podnetoch v podobe odpovedi či vyrozumenia. Napadnuté rozhodnutie je nepravdivé, pretože skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemá oporu. Nikde sa v pôvodnom rozhodnutí FR SR nenachádza akákoľvek zmienka o tom, že by DÚ alebo FR SR v daňovom konaní sa skutočne zaoberali subjektívnou stránkou žalobcu vo vzťahu čo mal alebo mohol mať vedomosť že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom z jeho strany alebo zo strany dodávateľského reťazca.“ 14. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veciach rovnakého žalobcu, ako je žalobca v tomto konaní a predmetom dotknutých konaní bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom vo veciach tých istých účastníkov v skorších rozsudkoch tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na ich odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. 2S/190/2021 zo dňa 29.09.2021 uvádza nasledujúcu časť odôvodnenia: „20. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 Ústavy SR upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný
od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
21. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa5.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010).
22. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. MF/014293/2018-77 zo dňa 09.07.2018, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdené prvostupňové rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 218801/2018 zo dňa 17.04.2018, na základe ktorého bol zamietnutý návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/4683/2014/1042 zo dňa 08.01.2014.
23. Z ustanovenia § 75 Daňového poriadku vyplýva, že daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Obnova daňového exekučného konania nie je pritom prípustná. Podstatné pre posúdenie tohto sporu však je, že návrh na obnovu konania musí byť podaný do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Treba zdôrazniť, že ani subjektívnu, ani objektívnu zákonom stanovenú lehotu nie je možné za žiadnych okolností predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie. Základným východiskovým predpokladom pre povolenie obnovy konania je splnenie včasnosti podania takéhoto návrhu v rámci subjektívnej resp. objektívnej lehoty. Žalovaný jasne skonštatoval, že právoplatnosť rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týkala nastala ešte v roku 2014 a teda daňový subjekt nedodržal zákonnú lehotu troch rokov na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 75 ods. 4 Daňového poriadku.
24. Právoplatnosť rozhodnutia je vlastnosť individuálneho správneho aktu, ktorým sa záväzne upravujú právne pomery účastníka konania a súvisí aj s právnou istotou. V návrhu na obnovu konania musí byť uvedený dôvod, dôkazy preukazujúce jeho odôvodnenosť a ďalej preukázanie dodržania lehôt na podanie žiadosti o obnovu konania. Nakoľko žalobcovi evidentne uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, situáciu chcel riešiť tým, že podal podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Tu treba tiež uviesť, že Daňový poriadok pozná systém mimoriadnych opravných prostriedkov. Okrem uvedenej obnovy konania aj tzv. preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, čo znamená, že rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán. Ale aj v tomto prípade podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia,
ktoré sa navrhuje preskúmať. Ak dal žalobca podnet na obnovu konania po márnom uplynutí objektívnej lehoty, takýmto postupom evidentne obchádzal zákon.
25. Žalobcovo právo podať návrh na obnovu konania bolo prekludované z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej lehoty a z tohto aspektu javí sa bezpredmetné tvrdiť o porušení jeho subjektívnych práv z neho odvodených. Uvedené je možné aplikovať aj na jeho podnet, ktorý žalovaný mohol vybaviť aj formálnym listom. Ak teda žalovaný pristúpil k vydaniu riadneho rozhodnutia a v podstate poskytol účastníkovi viac práv a nie je možné z takého to postupu konštatovať ujmu na strane žalobcu. Správny súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rovnako by sa toto pravidlo malo vzťahovať aj na prípady porušenia procesných predpisov. Aj v týchto prípadoch dôvodom zrušenia rozhodnutia malo by byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej treba uviesť, že rozhodnutie sa nezrušuje ani preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (bližšie R 122/2003).
26. Správny súd poznamenáva, že pod právnym posúdením veci správnym orgánom je možné rozumieť činnosť, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa správny orgán pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že obe rozhodnutia spĺňajú zákonom (aj judikatúrou) vyžadované všeobecné atribúty a obstáli ako celok v kontexte vo vzťahu k subjektívnym právam žalobcu a to aj napriek skutočnosti, že nad rámec zákona rozhodli orgány verejnej správy meritórnym rozhodnutím. Pre súd bolo preto rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu aj vyplýva. Ako obiter dictum je možné uviesť, že správny súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že žalobca neuvádzal nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré vyšli najavo a ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez jeho zavinenia už v čase ukončeného konania a teda neboli naplnené podmienky ust. § 75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. S poukazom na vyššie uvádzané dôvody dospel súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné, preto žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol.“
15. Vo vzťahu k žalobcom namietanej ničotnosti napadnutého rozhodnutia správny súd poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. 6S/157/2018 zo dňa 17.3.2022, bod 51: „51. Námietku, že žalovaný ako aj finančné riaditeľstvo nie sú v tejto veci oprávnení vydávať individuálny správny akt vo forme rozhodnutia, keďže žalobca dal podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na nariadenie obnovy daňového konania, preto napadnuté rozhodnutia je potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebne zrušiť (uvedené správne orgány nemajú právomoc na vydanie rozhodnutí ak podnetu nebude vyhovené, a zároveň vydali napadnuté rozhodnutia bez toho, aby účastník konania podal návrh), správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Pravdou je, že len ak sám správca dane zistí existenciu dôvodov na obnovu konania, vydá ex offo rozhodnutie o nariadení obnovy konania z úradnej moci. Proti takémuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie (§76 ods. 6 veta prvá DP). Z uvedeného potom možno vyvodiť, že v prípade preskúmavaných rozhodnutí, vo veci podnetu žalobcu na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci, mali správne orgány predmetný podnet vybaviť listom - oznámením o spôsobe prejednania/vybavenia podnetu. Súd je názoru, že hoci správne orgány podnet žalobcu vybavili vydaním rozhodnutia a nie oznámením/listom o spôsobe vybavenia podnetu, nemožno napadnuté rozhodnutia označiť za nulitné/
ničotné správne akty, nakoľko správne orgány mali právomoc konať a vybaviť podnet žalobcu. Vydaním rozhodnutí namiesto vybavenia podnetu oznámením/listom, došlo k právnej nadstavbe oznámenia právneho názoru správnych orgánov, a v žiadnom prípade nemožno hovoriť vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam, že ide o ničotné/nulitné rozhodnutia (v konečnom dôsledku sám žalobca mal vôľu o veci konať, keď dal správnemu orgánu podnet, s uvedením dôvodov, aby sa zaoberal obnovou daňového konania). Keďže slovenský právny poriadok „nulitný akt“ a jeho dôvody neupravuje, pričom na nulitný akt správny súd pri preskúmavaní správnych rozhodnutí prihliada z úradnej povinnosti, súd vychádzal z českej definície pojmu „nicotné rozhodnutí“ upravené v zákone č. 500/2004 Sb. Správny poriadok, ktorý v § 77 ods. 1 upravuje „1. Nicotné je rozhodnutí, k jehož vydání nebyl správny orgán vůbec věcne příslušní, to neplatí, pokud je vydal správní orgán nadřízený věcne příslušnému správnímu orgánu. Nicotnost z tohto důvodu zjišťuje a rozhodnutím prohlašuje správní orgán nadřízený správnímu orgánu, ktorý rozhodnutí vydal. 2. Nicotné je dále rozhodnutí, které trpí vadami, jež je činí zjevne vnitřne rozporným, nebo právně, či fakticky neuskutečnitelným, anebo jinými vadami, pro něž je nelze vůbec považovat za rozhodnutí správního orgánu. Nicotnost z těhto důvodu vyslovuje soud podle správního řádu soudního.“ Z uvedenej zákonnej úpravy možno vyvodiť, že nulitu správneho aktu môže vysloviť nadriadený správny orgán len vtedy, keď rozhodnutie vydal správny orgán, ktorý nebol vecne príslušný. A nulitu správneho aktu z dôvodov ako vnútorná rozpornosť, právna alebo faktická neuskutočniteľnosť, môže vysloviť iba súd. Existujúca judikatúra spája nulitu správneho aktu predovšetkým s nedostatkom právneho základu, nedostatkom právomoci a pod.. Nulita správneho aktu je dôvodom na zrušenie takého aktu (rozhodnutia), ktoré vydal správny orgán bez zákonného oprávnenia. V preskúmavanej veci ide o rozhodnutia správnych orgánov vo veci podnetu žalobcu na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci, kedy správny orgán posudzuje splnenie zákonom predpokladaných dôvodov na povolenie obnovy konania, sledujúc účel obnovy konania odstrániť skutkové nedostatky pôvodného konania a rozhodnutia. To, že správne orgány vydali o spôsobe vybavenia podnetu žalobcu rozhodnutia, podľa názoru súdu nie je takou závažnou vadou konania, ktorá by mohla mať za následok nulitnosť správnych aktov. Nulitnosť správneho aktu je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o správnom akte ako takom už vôbec nie je možné hovoriť, a ani len uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Napadnuté rozhodnutia vydali správne orgány, ktoré o nariadení obnovy daňového konania mali kompetenciu, právomoc konať a rozhodovať. V tejto súvislosti je potrebné opäť zdôrazniť, že žalobca nevyužil možnosť podať návrh na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu v zákonom stanovenej lehote, a preto zo strany žalobcu ide o obchádzanie zákona, keď formou podnetu vyžaduje nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a následne rozhodnutia správnych orgánov o podnete napáda titulom ničotných/ nulitných správnych aktov, ktoré žiada zrušiť. Napadnuté rozhodnutia vo veci podnetu nariadenia obnovy daňového konania správne orgány vyhodnotili a v logických súvislostiach riadne odôvodnili, že neboli dané dôvody na nariadenie obnovy konania podľa § 75 ods. 1 písm. a), c) DP. Z uvedeného je zrejmé, že aj keby správne orgány podnet žalobcu na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci vybavili oznámením/listom (teda nie vydaním rozhodnutí), obsah týchto listín by vychádzal z rovnakého základu, odôvodnenia a záveru, ako bolo uvedené v napadnutých rozhodnutiach.“
16. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 17. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).