Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-169-2020.pdf
PDF · 114 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/169/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: EMS RACING SLOVAKIA s. r. o., Betliarska 12, 851 07 Bratislava, IČO: 46 823 671 zastúpený advokátskou kanceláriou: Martin Pavle s. r. o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 860 450 proti žalovanému: PB Finančné služby, a. s., Hattalova 12, 831 03 Bratislava, IČO: 35 817 453 zastúpený advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava 811 02, IČO: 47 232 471, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 26Cb/72/2018-271 zo dňa 8.4.2020 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 26Cb/72/2018-271 zo dňa 8.4.2020 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla MERCEDES 350, výrobné číslo: W., EČV: N. a zároveň rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie predmetné meritórne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k označenému motorovému vozidlu z dôvodu, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 03.11.2016 Zmluvu o úvere č. 1020124 za účelom poskytnutia úveru žalobcovi na kúpu osobného motorového vozidla MERCEDES 350. Úver bol súčasne zabezpečený na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 1020124 zo dňa 03.11.2016. Žalobca riadne splácal úver do augusta 2017. Následne požiadal žalovaného o predčasné splatenie úveru, čomu žalovaný vyhovel a zaslal žalobcovi formulár žiadosti na predčasné splatenie úveru a vyčíslenie výšky zostatku úveru spolu s poplatkom za predčasné splatenie úveru. Žalobca v zmysle postupu dohodnutého so žalovaným o predčasnom splatení úveru a na základe žalovaným poskytnutého vyčíslenia uhradil žalovanému platby za účelom splatenia. K uzatvoreniu celého procesu bolo potrebné záverečné poskytnutie súčinnosti zo strany žalovaného vydaním súhlasu na prehlásenie vlastníckeho práva k vozidlu v evidencii motorových vozidiel. Po tom, ako žalobca uhradil platby za účelom splatenia úveru, žalovaný odmietol poskytnúť žalobcovi súčinnosť k prehláseniu vozidla s odôvodnením, že žalobca má u žalovaného ďalšie záväzky vyplývajúce z iných zmluvných vzťahov. Žalobca poukázal na ustanovenia § 324 ods. 1 a § 553 ods. 3 Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na spornú skutočnosť, či žalovaný vôbec na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dočasne nadobudol vlastnícke
právo k vozidlu. Vzhľadom na základnú zásadu pri disponovaní s vecami - nikto nemôže previesť viac práv než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) - teda žalobca nemohol platne ani disponovať s vozidlom a previesť vlastnícke právo k vozidlu na žalovaného na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode. Pritom zmluvnú dokumentáciu pripravoval žalovaný (ako vyplýva zo záhlaví príslušných zmlúv), ktorý predmetný skutkový stav dokonca nepriamo potvrdil tým, že použil prítomný, resp. budúci čas. Vzhľadom na uvedený skutkový stav je žalobca toho názoru, že na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva nemohol previesť vlastnícke právo k vozidlu na žalovaného, keďže v čase jej uzatvorenia nebol vlastníkom vozidla, a žalovaný toto vlastnícke právo nikdy nenadobudol. Naliehavý právny záujem žalobcu na podaní žaloby v tunajšom konaní vidí v jeho neistom postavení, vzhľadom na vlastnícke právo k vozidlu, keďže v príslušnej evidencii motorových vozidiel je ako vlastník evidovaný žalovaný. Žalobca bez právoplatného súdneho určenia nemá možnosť preukázať svoje vlastnícke právo k vozidlu, nakoľko žalovaný mu odmieta v tejto veci poskytnúť súčinnosť. Žalobca má za to, že v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka došlo k zániku záväzku z úverovej zmluvy, a že podmienkou platnosti započítania pohľadávky žalovaného by musel byť započítací prejav v zmysle čoho poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 M Cdo 14/2011 a sp. zn. 1 M Cdo 11/2018.
3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom nerozporoval, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a že žalobca požiadal predčasne splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere. Ďalej však tvrdil, že žalobca uhradil žalovanému dňa 27.09.2017 sumu 25.282,73 Eur a táto úhrada nepostačovala na uspokojenie celého záväzku zo zmluvy o úvere, pričom žalovaný eviduje z tejto zmluvy ešte pohľadávku vo výške 188,72 Eur. Medzi stranami sporu existovali aj ďalšie záväzkovo-právne vzťahy, a to Zmluva o finančnom leasingu č. 1010930 zo dňa 17.08.2016 a Zmluva o finančnom leasingu č. 1010931 zo dňa 17.08.2016. V súvislosti s uvedenými zmluvami o finančnom leasingu sa žalobca dostal do omeškania a preto žalovaný odstúpil od uvedených zmlúv oznámením zo dňa 31.03.2017. Po odstúpení od zmlúv o finančnom leasingu žalovaný dňa 10.07.2017 vyzval žalobcu na úhradu pohľadávok vyplývajúcich z týchto zmlúv v celkovej sume 71.909,60 Eur. Žalovanému podľa jeho názoru vzniklo právo požadovať uhradenie skôr splatných pohľadávok voči žalobcovi, čo vyplýva z článku VI. bod 2. Zmluvy o úvere. Žalobca dňa 10.10.2017 uhradil žalovanému iba sumu 188,72 Eur, ktorá však nepostačovala na úhradu všetkých splatných pohľadávok, ktoré žalovaný v čase úhrady evidoval voči žalobcovi. Žalovaný úhradu 188,72 Eur v súlade s ustanovením článku VI. bod 2. Zmluvy o úvere započítal na úhradu splatnej leasingovej splátky za mesiac január 2017 podľa Zmluvy o finančnom leasingu 1. Žalovaný eviduje sumu 188,72 Eur ako pohľadávku zo Zmluvy o úvere. Žalovaný má za to, že priamo zo Zmluvy o úvere mal právo započítať si ktorúkoľvek úhradu žalobcu na najskôr splatnú pohľadávku žalovaného z ktoréhokoľvek záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. Ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu a nárok žalobcu nie je dôvodný s odkazom na ust. § 553c Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak zabezpečený záväzok zo Zmluvy o úvere nie je riadne a včas splnený, veriteľ je oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve.
4. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu dospel prvostupňový súd k záveru, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal aj otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva, pričom za podstatnú otázku pre procesnú prípustnosť určovacieho návrhu mal, či žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením odstrániť spornosť a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré nemožno dosiahnuť iným právnym prostriedkom, a či sa požadovaným určením, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, dosiahne pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu. Prvostupňový súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v posudzovanej veci je daný, a že žalobca preukázal naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníctva motorového vozidla, vlastníctvo vozidla sa zapisuje do evidencie motorových vozidiel a rozhodnutím sa spor o vlastníctvo vyrieši. Po vymedzení skutkového stavu veci na základe tvrdení strán sporu a na základe predložených listinných dôkazov súd určil za spornú predovšetkým otázku, či došlo k zániku záväzku v zmysle ustanovenia § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka a súčasne či prešlo zo zákona vlastníctvo na žalobcu. V konaní sa zaoberal otázkami: či je potrebný započítací úkon, ak áno, kedy žalovaný urobil voči žalobcovi úkon smerujúci k započítaniu poskytnutej platby a na ktorú zmluvu. Uviedol, že v prípade započítania je potrebný hmotnoprávny úkon smerujúci k započítaniu. Ak by súd pripustil dispozičné právo veriteľa započítať prijaté plnenie kedykoľvek a bez adresovaného určitého započítacieho úkonu - prejavu, povinná strana by sa dostala do stavu neistoty. Žalobca e-mailom zo dňa 15.08.2017 požiadal
žalovaného o vyčíslenie zostatku leasingu a tiež o zaslanie žiadosti o predčasné ukončenie leasingu. Dňa 15.08.2017 uviedol, že v prílohe zasiela požadované tlačivo. Z uvedenej komunikácie je zrejmé, že žalobca požadoval ukončenie úverovej zmluvy, žalovaný dňa 31.03.2017 odstúpil od leasingovej zmluvy a 10.07.2017 vyzval na úhradu zostatku leasingu. Obsah komunikácie medzi stranami nebola sporná. Dňa 23.08.2017 žalovaný uviedol, že pri predčasnom ukončení zmluvy je potrebné uhradiť zostávajúcu nesplatenú časť úveru vo výške 25.165,73 Eur bez DPH a poplatok za predčasné ukončenie vo výške 120,-- Eur bez DPH. Žalobca e-mailom dňa 23.08.2017 požadoval informáciu, či uvedenú sumu môže uhradiť pod tým istým variabilným symbolom, s čím žalovaný dňa 24.08.2017 súhlasil. Dňa 29.09.2017 žalovaný potvrdil, že peniaze majú na účte a žiadal o informáciu kedy by prišiel pán V. podpísať dohodu. Dňa 02.10.2017 žalovaný žiadal aj o úhradu úrokov vo výške 188,72 Eur, nakoľko nabehla septembrová splátka a predčasné ukončenie bolo k 23.08.2017 pred splatnosťou septembrovej splátky. Dňa 09.10.2017 žalovaný vyčíslil jednotlivé platby zo Zmlúv o finančnom leasingu, dňa 09.10.2017 žalobca žiadal o rekapituláciu, či musia uhradiť tieto sumy aby mohli vybrať auto z leasingu, čo žalovaný potvrdzuje e-mailom dňa 09.10.2017. Žalovaný v Zmluve o úvere určil pravidlo započítania plnenia. V čl. VI. bod 2 Zmluvy o úvere je výslovné uvedené „právo voľby“ veriteľa, ktorý z viacerých dlhov si započíta platbu, v akom rozsahu a v akej výške. Pri plnení dlhu veriteľ môže prejaviť svoju vôľu iba jednostranným právnym úkonom, ktorým plnenie prijíma a jeho vôľa, na ktorý z viacerých dlhov si plnenie započítava. Uvedené vyplýva z prvej vety. Ak veriteľ neurčí na ktoré pohľadávky alebo príslušenstvo sa platba započítava, platí posledná veta článku VI. bod 2. Zmluvy o úvere. „...Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade ak veriteľ v súlade s ustanoveniami tohto odseku neurči inak, platí, že časti úverovej pohľadávky budú uspokojované (uhrádzané) v nasledovnom poradí...“: Uvedené vyplýva aj z komunikácie medzi osobami oprávnenými konať v mene zmluvných strán (§ 15 Obchodného zákonníka). Žalovaný v e-maily zo dňa 29.09.2017 považoval platbu z úveru za realizovanú, čo vyplýva z textu „peniaze máme na účte, zároveň by som dala súhlas na prehlásenie vozidla“. E-mailom zo dňa 02.10.2017 žiada doplatenie ešte úrokov vo výške 188,72 Eur k platbe Zmluvy o úvere. Z uvedenej komunikácie je zrejmé, že žalovaný určil úhradu ostávajúcej časti 188,72 Eur na platbu z úveru. V komunikácii z 09.10.2017 len podmieňuje prepis auta úhradou dlžných súm z finančného leasingu. V článku VI. bod 2. Zmluvy o úvere stanovil poradie uspokojenia pohľadávky z uvedeného úveru. Žalovaný vedel v čase komunikácie, keď sa dohadoval o možnosti prepisu auta a úhrade 188,72 Eur o svojich splatných pohľadávkach zo Zmlúv o finančnom leasingu. Neurobil určitý, jasný úkon k započítaniu poskytnutého plnenia na pohľadávky vzniknuté z týchto zmlúv v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka. Určitosť právneho úkonu je právnou teóriou považovaná za náležitosť prejavu vôle právneho úkonu (§ 34 Občianskeho zákonníka). Súd mal za to, že žalovaný si až následne uvedomil existenciu zmluvného dojednania a preto sa snaží svoj nárok sanovať cez tvrdenú neuhradenú pohľadávku 188,72 Eur z úverovej zmluvy.
5. Súd prvej inštancie na základe uvedeného mal za to, že z e-mailovej komunikácie nie je možné dospieť k interpretovanému výkladu žalovaným, nie je jasný určitý prejav vôle z ktorého by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že ostávajúcu časť platby 188,72 Eur žalovaný určil na jeho skoršie pohľadávky, tak ako si strany sporu upravili v čl. VI bod. 2 Zmluvy. Úkon treba posudzovať z objektívneho hľadiska, tj. podľa toho ako bol prejavený. Z e-mailu z 02.10.2017 sám žalovaný oznámil a prejavil vôľu, že je potrebné doplatiť platbu 188,72 Eur na úrok za septembrovú splátku úveru. Neskoršie prehlásenie žalovaného nemôže vyvolať účinky o existencii dlhu, ktorý zanikol jeho splatením. Súd rovnako nesúhlasil s argumentáciou žalovaného o vedomosti žalobcu o existencii svojich záväzkov, čím sanoval zmluvné dojednanie. Žalobca sumu 188,72 Eur uhradil dňa 10.10.2017, žalovaný ani netvrdil, kedy urobil voľbu započítania podľa prvej vety čl. VI. bod 2 Zmluvy o úvere. S poukazom na § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne, má prvostupňový súd za to, že žalobca splatil úver, došlo k zániku úverovej zmluvy a podľa § 553d Občianskeho zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku právo prechádza späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla. Z uvedených dôvodu súd vyhovel žalobnému návrhu.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
8. Proti predmetnému meritórnemu rozhodnutiu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie.
9. Žalovaný svoje odvolanie dôvodil v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) a f) C.s.p. tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že, súd prvej inštancie sa v spore zaoberal dvoma zásadnými otázkami a to, či je potrebný započítací úkon a ak áno, kedy žalovaný urobil voči žalobcovi úkon smerujúci k započítaniu poskytnutej platby, a na ktorú zmluvu. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie na prvú otázku odpovedal kladne a táto odpoveď následne súd viedla k hľadaniu odpovede a zisťovaní skutkového stavu na druhú otázku. Tu však súd prvej inštancie podľa žalovaného pochybil, pretože dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že na priradenie predmetnej platby žalobcu, ako dlžníka na konkrétnu pohľadávku žalovaného, ako veriteľa bolo potrebné, aby žalovaný vykonal jednostranný právny úkon adresovaný žalobcovi. Následne súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi sporovými stranami zanikla v celom rozsahu s plnením. Podľa názoru žalovaného na určenie, na ktorú pohľadávku bude platba dlžníka započítaná, nie je potrebné, aby veriteľ vykonal jednostranný právny úkon adresovaný dlžníkovi. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuvádza žiaden právny predpis, z ktorého by jeho právny názor vyplýval, čo ani nemôže, pretože takýto záver a povinnosť veriteľa nevyplývajú zo žiadneho právneho predpisu. Takáto povinnosť nevyplýva žalovanému ani zo znenia zmluvy o úvere. Zo zmluvy o úvere, na ktorú poukazuje súd prvej inštancie vyplýva iba to, že právo určiť, na ktorú pohľadávku sa má jednotlivá platba dlžníka priradiť, má veriteľ. Vôbec nie je možné vyvodiť záver, že tak musí urobiť jednostranným právnym úkonom, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Splnenie dlhu je úplne odlišný spôsob zániku záväzku ako je započítanie vzájomných pohľadávok. Spoločné majú len to, že ide o právne dovolené spôsoby, ktorými môže záväzok zaniknúť. Ich odlišnosť je zjavná už priamo zo znenia zákonných ustanovení. V danom prípade k vzájomnému započítaniu pohľadávok nikdy nedošlo a ani nemohlo dôjsť, keďže žalobca žiadnu pohľadávku voči žalovanému nikdy nemal. Žalovaný súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že veriteľ nemôže určiť, na ktorú pohľadávku bude platba dlžníka priradená kedykoľvek. V spore to žalovaný ani netvrdí, tvrdí že na takéto priradenie platby nie je potrebné vykonať žiaden právny úkon a už vôbec nie ho aj adresovať dlžníkovi. Argumentácii o stave neistoty žalovaný uvádza, že žalobca si bol veľmi dobre vedomý zmluvného oprávnenia žalovaného, ako aj toho, že žalovaný oznámil, že pre úplné a konečne vysporiadanie jeho záväzku zo zmluvy o úvere je potrebné splniť všetky ostatné záväzky vyplývajúce z iných zmlúv. Žalobca so žalovaným aj komunikoval, o čom svedčí správa žalobcu zaslaná žalovanému, v ktorej sa žalobca žalovaného výslovne pýta na svoje záväzky. Žalobcovi teda podľa žalovaného nič nebránilo, aby sa na stav svojich záväzkov u žalovaného informoval aj po vykonaní platby. Žalovaný zotrvával na závere, že určil platbu na iný záväzok žalobcu voči žalovanému ako si žalobca myslel a záväzok žalobcu zo zmluvy o úvere nezanikol a preto nedošlo ani k zániku akcesorického záväzku a teda ani k spätnému prevodu vlastníckeho pravá k motorovému vozidlu so žalovaného na žalobcu. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje tiež na niekoľko skutkových zistení súdu, ktoré nemajú podľa jeho názoru oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný poukazuje na email zo dňa 2.10.2017 ktorým žalovaný žiada o doplatenie úrokov vo výške 188,72 € k platbe zmluvy o úvere. Podľa žalovaného týmto emailom žalovaný iba vyčíslil zostávajúcu časť pohľadávky zo zmluvy o úvere, pretože pôvodné vyčíslenie bolo vykonané k 23.8.2017 a žalobca tam uvedenú čiastku uhradil až 27.9.2017, došlo teda k vzniku nároku žalovaného na úroky za ďalší mesiac a tieto úroky žalovaný vyčíslil. Tento email nepredstavuje voľbu určenia, ale iba obyčajné vyčíslenie zostatku pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o úvere. Taktiež tvrdenia uvedené v bode 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje žalovaný iba za špekuláciu a skutkový záver tam vyslovený z dokazovania vôbec nevyplýva. Žalovaný zotrvával na závere, že žalobca mal v čase vykonania platby vedomosť o tom, že žalovaný nebude úhradu sumy vo výške 188,72 € považovať za dostatočnú pre ukončenie zmluvy o úvere, pretože žalovaný voči žalobcovi eviduje aj ďalšie pohľadávky z iných zmlúv, na uspokojenie ktorých môže určiť akékoľvek platby žalobcu. Žalovaný nebol na priradenie platby povinný vykonať podľa žalovaného žiaden osobitný právny úkon a tento adresovať žalobcovi. Žalovaný plne v súlade s ustanoveniami zmluvy o úvere platbu žalobu prijal a určil ju na úhradu najskôr splatnej pohľadávky z iného záväzkového vzťahu. Žalovaný s prihliadnutím na všetky argumenty vo svojom odvolaní navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa sú zrozumiteľne uvedené dôvody rozhodnutia a pri výklade právnej úpravy sa súd neodchýlil od znenia zákonných ustanovení, nepoprel ich význam ani účel. Odôvodnenie tak spĺňa požiadavky ústavnosti a zákonnosti. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s názorom súdu automaticky
neznamená neodôvodnenosť rozsudku. Žalovaný namieta právne posúdenie súdu konštatujúceho potrebu vykonania právneho úkonu aj pri aplikácii § 330 Obchodného zákonníka. Rozporuje námietku žalovaného, že pri aplikácii § 330 Obchodného zákonníka (t.j. pri určení, na ktorý záväzok sa má platba použiť) nie je potrebný žiaden úkon ako neodôvodnenú a plne sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku, kde sa súd prvej inštancie s touto otázkou riadne vysporiadal. Žalovaný zavádzajúco interpretuje rozsudok, čím sa snaží vyvolať dojem jeho nekonzistentnosti. Súd prvej inštancie však pri posúdení veci hovorí o „započítaní plnenia v zmysle § 330 Obchodného zákonníka“ a nie o zápočte podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku. Žalobca odmieta tvrdenie žalovaného, že pri aplikácii § 330 Obchodného zákonníka nie je potrebné vykonať úkon. Aj v prípade aplikácie § 330 Obchodného zákonníka je nevyhnuté, aby dlžník/veriteľ, ktorý započítava platbu, dal druhej strane právnym úkonom vedieť, na ktorý zo záväzkov bude platba použitá (započítaná). Právna doktrína, aj súdna prax pri aplikácii § 330 Obchodného zákonníka zdôrazňujú potrebu vykonania právneho úkonu určujúceho, aké záväzky a v akom rozsahu sa danou platbou uhrádzajú, pričom vykonanie právneho úkonu voľby/určenia záväzku, je časovo obmedzené a nie je pri ňom možná svojvôľa toho, komu patrí právo tejto voľby. K realizácii práva je potrebný právny úkon, pretože výkon práva bez právneho úkonu nenastane. Bez vykonania úkonu realizujúceho právo na určenie splácaného záväzku (aplikácia § 330 Obchodného zákonníka), nie je možné určiť, aký záväzok zaniká, v akom rozsahu, ako sa to dotýka prípadného omeškania, ako sa to dotýka ďalších záväzkov a podobne. Žalovaný dal žalobcovi platobnú inštrukciu na predčasné splatenie úveru (vrátane vyrubenia poplatku za predčasné splatenie), žalobca zaplatil (zadal bankové prevody) všetky žalovaným požadované platby na predčasné splatenie úveru a až následne po tom žalovaný len poukázal, že má žalobca ďalšie záväzky voči žalovanému. Žalovaný ale nijako neurčil, ako naložil s mimoriadnou splátkou na vyplatenie úveru a teda platila jeho predchádzajúca inštrukcia, že tieto platby smerovali k vyplateniu úveru a znamenajú splatenie úveru a tým zánik záväzkov žalobcu z úveru v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný ani nevykonal právny úkon smerujúci k určeniu iného záväzku ako úveru, na ktorý mala byť posledná splátka úrokov z úveru započítaná. Práve naopak, žalovaný oznámil žalobcovi, že úhrada vo výške 188,72 Eur má byť započítaná na úrok za septembrovú splátku úveru (email zo dňa 02.10.2017 ) a nie iného záväzku, ako tvrdí žalovaný. Z predmetného emailu v rade komunikácie predchádzajúcich emailov jasne vyplýva, že úhrada 188,72 Eur sa týka úveru (resp. Zmluvy o úvere). Žalovaný až v priebehu tunajšieho konania začal tvrdiť, že úhradu poslednej splátky Úveru započítal na iné záväzky ako tie zo Zmluvy o úvere. Táto argumentácia žalovaného je zjavne účelová, z čoho žalovaného usvedčuje fakt, že do začatia tunajšieho konania žalovaný voči žalobcovi nevykonal akýkoľvek právny úkon, ktorým by určil, že daná splátka septembrových úrokov úveru sa započítava na iný záväzok žalobcu ako zo Zmluvy o úvere (doteraz nie je zrejmé, na aké iné záväzky a v akom rozsahu mala byť táto platba použitá/započítaná). Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 16.05.2022 (t.j. v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením). Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
12. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti odvolací súd uvádza nasledovné.
14. Z konania a obsahu spisu bolo nesporné, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 03.11.2016 Zmluvu o úvere za účelom poskytnutia úveru žalobcovi na kúpu osobného motorového vozidla a úver bol súčasne zabezpečený na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Žalobca riadne splácal úver do augusta 2017, následne požiadal žalovaného o predčasné splatenie úveru, čomu žalovaný vyhovel a zaslal žalobcovi formulár žiadosti na predčasné splatenie úveru a vyčíslenie výšky zostatku úveru spolu s poplatkom za predčasné splatenie úveru. Po tom, ako žalobca uhradil platby za účelom splatenia úveru, žalovaný odmietol poskytnúť žalobcovi súčinnosť k prehláseniu vozidla s odôvodnením, že žalobca má u žalovaného ďalšie záväzky vyplývajúce z iných zmluvných vzťahov. Žalovaný e-mailom zo dňa 29.09.2017 považoval platbu z úveru za realizovanú, čo vyplýva z textu „peniaze máme na účte, zároveň by som dala súhlas na prehlásenie vozidla“. E-mailom zo dňa 02.10.2017 žiadal žalovaný doplatenie ešte úrokov vo výške 188,72 Eur k platbe Zmluvy o úvere. Z uvedenej komunikácie je zrejmé, že žalovaný určil úhradu ostávajúcej časti 188,72 Eur na platbu z úveru. V komunikácii z 09.10.2017, len podmieňuje prepis auta úhradou dlžných súm z finančného leasingu. V článku VI. bod 2. Zmluvy o úvere stanovil poradie uspokojenia pohľadávky z uvedeného úveru. Žalovaný vedel v čase komunikácie, keď sa dohadoval o možnosti prepisu auta a úhrade 188,72 Eur o svojich splatných pohľadávkach zo Zmlúv o finančnom leasingu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný neurobil určitý, jasný úkon k započítaniu poskytnutého plnenia na pohľadávky vzniknuté z týchto zmlúv v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka. Žalovaný žiadnym spôsobom neurčil, ako naložil s mimoriadnou splátkou na vyplatenie úveru a preto jeho predchádzajúca inštrukcia, že tieto platby smerujú k vyplateniu úveru a znamenajú splatenie úveru a tým zánik záväzkov žalobcu z úveru v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka je právne relevantná. Žalovaný ani nevykonal právny úkon smerujúci k určeniu iného záväzku ako úveru, na ktorý mala byť posledná splátka úrokov z úveru započítaná, práve naopak, žalovaný oznámil žalobcovi, že úhrada vo výške 188,72 Eur má byť započítaná na úrok za septembrovú splátku úveru (email zo dňa 02.10.2017) a nie iného záväzku, ako tvrdí žalovaný. Z celkovej komunikácie žalobcu a žalovaného jasne vyplýva, že úhrada 188,72 Eur sa týka úveru (resp. Zmluvy o úvere).
15. Z právnej úpravy platieb v obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že prednosť má dohoda strán, v prípade že strany takúto dohodu neuzavreli, má dlžník za splnenia predpokladov uvedených v paragrafe 330 Obchodného zákonníka právo určiť, ktorý z viacerých dlhov plní. Záväzok, na ktorý sa poskytnuté plnenie bude započítavať, musí dlžník určiť najneskôr v momente plnenia. Ak tak neurobí, platí pravidlo uvedené v druhej vete. Pravidlo, podľa ktorého sa plnenie započíta najskôr na záväzok najstarším dátumom splatnosti platí aj v prípade, že záväzok na ktorý by sa malo plnenie započítať, je už premlčaný (R 2-3/1990). Ak ide o viaceré záväzky, ktoré má dlžník plniť tomu istému veriteľovi, dôležité je vedieť, ktoré plnenie sa započíta na ktorý záväzok, teda ktorý záväzok konkrétnym plnením zaniká. Obchodný zákonník vychádza zo zásady, že prvoradý význam pri určení, na ktorý záväzok sa poskytnuté plnenie započíta (pri absencii dohody strán), má vôľa dlžníka. On svojím jednostranným vyhlásením rozhoduje o tejto skutočnosti. Vyhlásenie dlžníka zákon časovo viaže v tom zmysle, že dlžník ho musí urobiť pri plnení. Spôsob určenia záväzku, na ktorý dlžník plní, nie je nejako formalizovaný a môže sa uskutočniť akýmkoľvek spôsobom. Musí však byť jednoznačné, o ktorý záväzok ide. V danom prípade však nemožno hovoriť ani o existencii dohody strán a ani o jasne formulovanej vôli žalovaného v momente plnenia, keď nevykonal právny úkon smerujúci k určeniu iného záväzku ako úveru, na ktorý mala byť posledná splátka úrokov z úveru započítaná. Práve naopak, žalovaný oznámil žalobcovi, že úhrada vo výške 188,72 Eur má byť započítaná na úrok za septembrovú splátku úveru (email zo dňa 02.10.2017) a nie iného záväzku, ako tvrdí žalovaný.
16. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie má teda za to, že žalovaný dal žalobcovi jasné informácie a pokyny za účelom predčasného splatenia úveru (vrátane vyrubenia poplatku za predčasné splatenie) a žalobca na základe uvedených pokynov jasne určil, ktorý záväzok voči žalovanému plní. V momente plnenia teda dlžník - žalobca v zmysle § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka jasne a zrozumiteľne určil, na ktorý záväzok sa poskytnuté plnenie má započítať a až následne žalovaný len poukázal, že má žalobca ďalšie záväzky voči žalovanému. Žalovaný však nijako neurčil, ako naložil s mimoriadnou splátkou na vyplatenie úveru a teda platila jeho predchádzajúca inštrukcia, že tieto platby smerovali k vyplateniu úveru a znamenajú splatenie úveru a tým aj zánik záväzkov žalobcu z predmetného úveru v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka.
17. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vrátene výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
19. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).