Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoE-8-2022.pdf
PDF · 81.54 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/8/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, právne zastúpeného Advocate, s. r. o., IČO: 36 865 141, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, proti povinnej: P. K., N.. XX.XX.XXXX, A. S. N. XX/XX. XXX XX K., o vymoženie 250,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2Er/398/2010-52 z 3. septembra 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.
Účastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu a nepriznal povinnej náhradu trov exekučného konania.
2. Exekučný súd vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného do zápisnice u súdneho exekútora 11. marca 2010 sa začalo exekučné konanie a vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD.. Súd uznesením zo 16. marca 2012 právoplatným 22. marca 2012 vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. z vykonávania exekúcie a uznesením zo 14. januára 2015 právoplatným 13. marca 2015 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Ivan Nestor. Toto uznesenie bolo doručené oprávnenému 13. marca 2015. Vylúčený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. 24. marca 2016 zaslal súdu doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
3. V nadväznosti na to exekučný súd konštatoval, že zákonom stanovená 30-dňová lehota na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie je lehotou procesnou a uplynula 22. januára 2016. Predmetný úkon pritom stačilo vykonať vo vzťahu k súdnemu exekútorovi. Oprávnený doplnenie návrhu doručil vylúčenému súdnemu exekútorovi 21. januára 2016. Zákonná lehota teda bola dodržaná, avšak nie vo vzťahu k súdnemu exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie JUDr. Nestorovi. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. III.ÚS 752/2016-7 z 8. novembra 2016 vyslovil, že je vyvoditeľný záver súdov, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor. Uvedený postoj súdov tak prispieva k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.
4. Exekučný súd exekúciu podľa § 243f ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil z dôvodu, že oprávnený do 22. januára 2016 nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
5. Exekučný súd povinnej náhradu trov exekučného konania nepriznal, pretože povinná si žiadne trovy neuplatnila a zo spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú.
6. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie tvrdil, že posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa výslovne odmieta, keďže s povinnou 10. marca 2009 uzatvoril zmluvu o úvere č. XXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel podnikania. Povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytnuté peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Povinná bola v zmluve o úvere označená ako fyzická osoba - podnikateľ s obchodným menom P. K. a IČO-m XX XXX XXX. Keďže ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi vzťah je možné posudzovať ako obchodnoprávny, nie ako spotrebiteľský. Mal za to, že dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver aj použitý neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, pretože jej uzatvorenie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“)) povinná svojím konaním vyvolala a iniciovala. Súčasne trval na tom, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku upravujúce okrem iného aj mravnú kategóriu (dobrú vieru), je potrebné vykladať aj s prihliadnutím na jeho dobrú vieru, keďže uzatvoril zmluvu s povinnou v dobrej viere, že bude plniť svoje záväzky vyplývajúce jej zo zmluvy o úvere a úver použije na účel podnikania, tak ako to uviedla v zmluve. Namietané nesprávne skutkové zistenia videl v tom, že povinná nikdy nenamietala nespotrebiteľský charakter zmluvy, nepodala žiaden prostriedok procesnej obrany v konaní pred rozhodcovským súdom, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, námietky proti exekúcii ani návrh na zastavenie či odklad exekúcie. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Povinná sa k odvolaniu oprávneného v súdom určenej lehote písomne nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z:z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v zmysle § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) a § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1.4.2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1.4.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.3.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1.4.2017.
10. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
11. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka 10. marca 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, v ktorej bola povinná označená najskôr menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a následne obchodným menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom živnostenského registra. V čase uzatvorenia zmluvy o
úvere bola povinná podnikateľom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, pričom v tejto zmluve prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a túto skutočnosť potvrdila aj svojím podpisom. Súdny exekútor 24. marca 2016 doručil súdu prvej inštancie podanie zo 21. januára 2016 označené ako „Oznámenie k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov“. V tomto podaní oprávnený uviedol, že predmetné exekučné je vedené voči povinnej, ktorou je fyzická osoba oprávnená na podnikanie, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinná pri uzavretí úverovej zmluvy a vystavení zmenky vystupovala ako podnikateľ.
12. Napriek tomu, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote a trval na svojom názore, že právny vzťah medzi ním a povinnou je vzťahom obchodnoprávnym, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie posúdil tento právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a priznal povinnej postavenie spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-497/13 Faber, podľa ktorého vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je povinný overiť hneď, ako disponuje právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel alebo nimi môže disponovať na základe jednoduchej žiadosti o bližšie vysvetlenie, či kupujúci môže byť kvalifikovaný ako spotrebiteľ.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že povinná uzatvárala zmluvu ako podnikateľka, neznamená, že povinná konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-110/14 Costea z 3. septembra 2015, podľa ktorého fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Okrem toho Súdny dvor Európskej únie vo veci C-464/01 Johann Gruber proti BayWa AG vyslovil, že je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu; naopak nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.
14. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania povinnej zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, teda oprávneného. Odvolací súd má za to, že označenie povinnej okrem iných identifikačných údajov aj jej IČO-m, nemá bez ohľadu na iné skutočnosti za následok charakterizovanie vzájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami ako vzťahu nespotrebiteľského. Rovnako ani zaškrtnutie políčka účel úveru - podnikanie nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, na aký účel bol úver poskytnutý, keďže tento údaj nedáva odpoveď na otázku, na čo konkrétne bol úver braný, či uvedená činnosť predstavuje činnosť v rámci výkonu jej podnikania, prípadne, či súvisí s takýmto predmetom činnosti povinnej.
15. Odvolací súd tiež podotýka, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vopred naformuloval možnosti, na ktoré mal byť úver poskytnutý, ako výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný účel, pričom práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z uvedeného je odvolaciemu súdu zrejmé, že formuláciou predmetnej zmluvy sa oprávnený pokúsil o vylúčenie úverovej zmluvy zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok tým, že vopred predpripravil situáciu, kedy u povinnej vylúčil status spotrebiteľa bez ohľadu na skutočný účel, na aký boli peňažné prostriedky poskytnuté.
16. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky oprávneného nie sú dôvodné a súd prvej inštancie postupoval správne, keď podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
17. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie oprávneného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal, a preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania účastníkom konania nepriznal.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).