Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-17-2022.pdf
PDF · 198.91 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/17/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: SLOVNAFT, a.s., so sídlom Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., so sídlom Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, IČO: 36 720 097, proti žalovanému: MK TERRA s.r.o., so sídlom Dunajská 8, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 378 380, zastúpený: LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, Bratislava, IČO: 47 237 325, o zaplatenie 171.449,09 eura s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 1.979.157,80 eura a trov konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 18. decembra 2018 č. k. 5Cb/34/2013-644 v spojení s opravným uznesením z 1. júna 2020 č.k. 5Cb/34/2013-756 a opravným uznesením z 12. januára 2022 č.k. 5Cb/34/2013-789 - voči vyhovujúcemu výroku I., zamietajúcemu výroku III. a výroku IV. o trovách konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I., zamietajúcom výroku II. a výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 171.449,09 eura s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 33.580,89 eura od 18.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 42.116 eur od 16.8.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,1325 % ročne zo sumy 110.752,20 eura od 3.12.2011 do 28.12.2011 a úrok z omeškania 9,1325 % ročne zo sumy 95.752,20 eura od 29.12.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. nárok žalobcu na zaplatenie časti úrokov z omeškania zamietol, výrokom III. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, výrokom IV. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania v plnej výške a výrokom V. rozhodol o tom, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku v samostatnom uznesení. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 40a, § 49a, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 267 ods. 1, § 369 ods. 1, § 547 ods. 1 až 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
2. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 171.449,09 eura s príslušenstvom na tom právnom základe, že medzi ním a žalovaným bola uzavretá dňa 11.11.2010 zmluva o dielo pod č. 13013040, pozmenená dňa 16.5.2011 dodatkom č. 1, kde v zmysle čl. 2 ods. 2.1 Zmluvy bola predmetom realizácia diela likvidáciou odstavených výrobných jednotiek Reforming 3, Reforming 4 a časť zariadenia redestilácie reformátu vrátane položiek nadzemných potrubí a odpredaj
kovového šrotu z týchto prevádzok žalobcom žalovanému. V zmysle čl. 5 Zmluvy bola dojednaná cena diela 1.300.000 eur bez DPH a cena za kovový šrot 1.600.000 eur, všetko ako pevná cena, s tým, že podrobný rozpis nákladov bol obsiahnutý v prílohe č. 1 k zmluve. Dodatkom č. 1 bola dohodnutá zmluvná cena za vykonané dielo znížená na konečných 305.327,59 eura bez DPH. Cena za odpredaný kovový šrot, ktorú bol povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi podľa dodatku č. 1, bola stanovená vzájomnou dohodou strán ako jednotková cena vo výške 200 eur za tonu kovového šrotu bez DPH. Konečná cena za odpredaný kovový šrot bola dohodnutá ako násobok reálne vyvezeného množstva kovového šrotu v stanovenej jednotkovej cene. Podľa dojednania strán, výška faktúr za kovový šrot bola určená na základe sumáru mesačných vážnych lístkov odovzdaných žalovaným žalobcovi. Zmluvné strany dohodli vzájomné započítanie vystavených faktúr s tým, že bolo povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi vzniknutý nedoplatok podľa čl. 6 ods. 6.10 zmluvy. Na základe dohody o započítaní uzavretej dňa 20.12.2011, na základe ktorej mala zaniknúť celá pohľadávka žalovaného voči žalobcovi a väčšia časť pohľadávok žalobcu voči žalovanému vzniknutých z titulu zmluvy o dielo. Ku dňu podania žaloby existovala pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 171.449,09 eura vystavenej žalobcom žalovanému za odobratý kovový šrot, a to faktúrami č. 201101387 z 2.6.2011 na sumu 72.572 eur, splatná 17.7.2011 (ktorá bola započítaná v časti 29.895,11 eura a zároveň znížená o sumu 9.096 eur na základe dobropisu č. 201101521 vystaveného 16.6.2011 z titulu nesprávne uvedeného množstva kovového odpadu v pôvodnej faktúre) aktuálna suma faktúry 33.580,89 eura; faktúra č. 201101617 vystavená 1.7.2011 na sumu 42.116 eur splatná 15.8.2011 a faktúra č. 201102438, vystavená 3.10.2011 na sumu 116.816,40 eura splatná 2.12.2011 (dňa 28.12.2011 čiastočne uhradená žalovaným v sume 15.000 eur a zároveň znížená o sumu 6.064,20 eura na základe dobropisu č. 201201830 z 27.7.2012, z titulu nesprávne uvedeného množstva kovového odpadu v pôvodnej faktúre) aktuálna suma neuhradená z tejto faktúry predstavovala sumu 93.752,20 eura, ako nárok žalobcu z neuhradeného plnenia odobratého kovového šrotu žalovaným v zmysle zmluvy a platného dodatku č. 1, ktorý tovar doposiaľ nezaplatil.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, spochybnil dátumu uzavretia dodatku č. 1, keď podľa neho sa tak malo stať v mesiaci august 2011. Nepoprel obsah zmluvy o dielo, kde sa zaviazal vykonať pre žalobcu dielo v hodnote 1.300.000 eur bez DPH, kde žalovaný mal obdržať kovový šrot v hodnote 1.600.000 eur bez DPH. Po začatí prác v mesiaci január 2011 mal žalovaný zistiť, že dohodnuté množstvo kovového šrotu sa v miestach prác nenachádza. Napriek tomu pokračoval vo vykonávaní diela, z obavy zo sankcii pri nedodržaní termínov vyhotovenia diela. V rámci rokovaní so žalobcom upozornil na neobjektívnosť zmluvy o dielo, keď následne pod nátlakom zo strany žalobcu, mal podpísať dodatok č. 1 k zmluve, s prísľubom žalobcu na ďalšie práce, pri ktorých by mohli dodržať podmienky pôvodnej zmluvy. Podmienkou bolo, že ukončia fakturačne zmluvu o dielo a jej dodatok. Koncom roku 2012 vysúťažil žalovaný novú zákazku u žalobcu, kde boli stanovené podmienky, ktoré podľa žalovaného nekorešpondovali s ústnymi dohodami, v dôsledku čoho ich nemohli splniť a spoluprácu ukončili. Súčasne žalovaný podal vzájomnú žalobu a podľa jej poslednej zmeny (pripustenej súdom prvej inštancie uznesením z 9.1.2015) žiadal od žalobcu zaplatenie 1.979.157,80 eura, pozostávajúcej z rozdielu neuhradenej sumy zo zmluvy o dielo vo výške 1.193.606,89 eura (1.300.000 eura + DPH - 305.327,59 eura +DPH), majúc za to, že žalovaný už bol pri uzavretí zmluvy o dielo uvedený žalobcom do omylu, ktorý musel vedieť, že žalovaný nebude schopný dodať deklarované množstvo 8.000 ton kovového šrotu, množstvo určené vopred žalobcom v dokladoch v rámci verejnej súťaže. Žalovaný považoval dodatok č. 1 zo dňa 16.5.2011 za antidatovaný a ako taký za neplatný, ktorý nemal základnú náležitosť, a to dátum uzatvorenia. Tvrdil, že tento bol v skutočnosti podpísaný dňa 22.7.2011, ktorému mal predchádzať návrh dodatku z 21.7.2011, predložený žalobcom v rámci jednania o dodatku č. 1, ktorý bol antidatovaný uvedením dátumu 16.5.2011, kde došlo k zníženiu ceny diela na sumu 305.327,59 eura a jednotková cena za kovový šrot ponechaná na úrovni 200 eur. Okrem toho trval na úhrade prác naviac vo výške 957.000 eur. V súhrne predstavovalo sumu 2.150.606,89 eura, po odpočítaní pohľadávky uplatnenej žalobcom 171.449,09 eura. V ďalších podaniach poukázal na správanie sa žalobcu, keď mal za to, že bol žalovaný uvedený do omylu odkazujúc na ust. § 49a OZ, a to údajom o množstve šrotu, ktorý mal byť pevne stanovený v súťažných podmienkach zo strany žalobcu, keď v presvedčení, že jeho náklady na naviac práce budú kryté ďalšou zákazkou, ktorú mal zabezpečiť žalobca pre žalovaného, na základe ústneho prísľubu, za podmienok, že podpíše dodatok č.1, avšak nestalo sa tak. Omyl na strane žalovaného mal vychádzať zo skutočnosti, ktorá bola pre jeho rozhodnutie realizovať tento právny úkon rozhodujúca a bez daného prísľubu nemal žalovaný dôvod znižovať dojednanú cenu diela ako svoj nárok za zrealizované práce. Jednotková cena šrotu tým bola podmienená nemožnosťou dodania deklarovaného množstva zo strany žalobcu a nemohla byť dôvodom na zníženie ceny diela, naopak,
považoval za dôvodné, cenu diela zvýšiť. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že zmena podmienok bola v prospech žalovaného.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný sa stal víťazom ponukového konania na realizáciu diela - likvidáciu odstavených výrobných jednotiek žalobcu v areáli Slovnaft, a.s., formou stavby na kľúč, podľa projektovej dokumentácie vypracovanej žalovaným so súčasnou likvidáciou a odvozom kovového šrotu z týchto prevádzok. Za tým účelom bolo povinnosťou žalovaného vypracovať kompletnú projektovú dokumentáciu pre demoláciu výrobných jednotiek, ktorého súčasťou bola aj špecifikácia množstva odpadu, jeho kategorizácia a bod 8, pričom pri vypracovaní projektovej dokumentácie, ako prvej etapy vykonania diela, stanovil predpokladané množstvo odpadu vo výške 3.333 ton. Teda už na začiatku vykonania diela si bol žalovaný na základe projektovej dokumentácie vedomý nižšieho množstva odpadu oproti svojej cenovej ponuke. Túto skutočnosť uviedol žalovaný aj v podanom odpore, že už v mesiaci január 2011 zistil, že zmluvne dohodnuté množstvo kovového šrotu sa v mieste prác nenachádza. Ďalej bolo zrejmé, že po odovzdaní protokolárneho zápisu z 26.7.2011, kde potvrdil žalovaný dohodu so žalobcom o odkúpení kovového šrotu od žalobcu 8.000 ton za jednotkovú cenu 200 eur, ktoré faktúry boli riadne vystavované žalobcom za predaný kovový šrot na základe vážnych lístkov odvezeného kovového šrotu. Podľa zmluvy o dielo bola dohoda o dodaní kovového šrotu žalobcom, ktoré množstvo odhadol žalovaný na 8.000 ton, v hodnote 1.600.000 eur, po vydelení ceny s dohodnutým množstvom kovového šrotu, vychádzala suma za tonu 200 eur. Z čl. 5 bod 5.2. Zmluvy o dielo cenová ponuka bola súčasťou prílohy č. 1 ako základ zmluvnej ceny. Neobstálo potom tvrdenie žalobcu (správne žalovaného - pozn. odvolacieho súdu) o neplatnosti dojednania o kúpnej cene odpredaného šrotu, kde absentuje množstvo tovaru - kovový šrot. Zmluvy sa posudzujú nie podľa označenia zmluvnými stranami, ale podľa ich obsahu. Z obsahu zmluvy o dielo bolo zrejmé, že ide o zmiešanú zmluvu, ktorá obsahuje znaky tak zmluvy o zhotovení diela, ako aj zmluvy kúpnej o odkúpení demolovaného kovového šrotu. Súd dospel k záveru, že dojednanie v časti odkúpenia kovového šrotu bolo pre žalovaného jednoznačné a zrozumiteľné, v súlade s ust. § 37 ods. 1 OZ v spojení s ust. § 1 ods. 2 ObZ, preto nebolo dôvodné spochybniť dojednanie medzi stranami.
5. Sporným bolo, či žalovaný konal v omyle, keď v presvedčení o zabezpečení ďalšej zákazky na kompenzovanie jeho nákladov na práce naviac, neakceptovaných žalobcom, mu bola prisľúbená ústne zákazka prác označená ako „kumen propylen“ s podmienkou, že ukončia fakturačne zmluvu o dielo v znení jej dodatku. Dôkazy vykonané súdom nepotvrdili skutočnosti tvrdené žalovaným o prísľube priamej zákazky, keď k jednaniam o riešení naviac prác mohlo dôjsť najskôr okolo 21. až 22.7.2011, pričom aj protokolárny zápis bol z 26.7.2011, kde sa uvádzajú pochybnosti žalovaného o množstve demolovaného kovového šrotu oproti dohodnutému množstvu. Žalovaný sa už v máji 2011 zúčastnil tendra na ďalšiu zákazku, čo žalovaný i svedok Z. potvrdili. Na vysvetlenie svojho postupu uviedol, že to bolo požiadavkou žalobcu, ale nebrali to vážne. Súd prvej inštancie mal za to, že pri dojednaní ďalšej zákazky žalovaný nekonal s dostatočnou obozretnosťou, či v skutočnosti je v kompetencii generálneho riaditeľa zabezpečiť priamo takúto zákazku na kompenzovanie strát žalovaného z tohto vysúťaženého tendra. Sám žalobca takéto oprávnenie poprel, ako aj svedkyňa R., ktorá okrem prevzatia dokumentov dňa 23.8.2011, žiadnu požiadavku zo strany generálneho riaditeľa nepotvrdila. Žalovaný, hoci vedel, že podpísaním dodatku č.1, jeho zisk na kovovom šrote nebude v predpokladanom množstve, ale s vidinou ďalšej zákazky tento dodatok podpísal. Túto skutočnosť rovnako deklaroval svedok Z.. Zákazku žalovaný aj získal v ďalšom tendri dňa 2.3.2012, za predpokladu splnenia podmienok o.i. splnenia všetkých záväzkov voči žalobcovi, ktoré pohľadávky sám žalovaný potvrdil v dohode o započítaní a neskôr v rámci e-mailovej komunikácie o úhrade v splátkach do 23.3.2012 v sume 65.000 eur, ktoré upomienky obdržal ešte pred vyhlásením víťaza súťaže dňa 27.2.2012. Napriek týmto skutočnostiam dielo dokončil a nevyužil svoje právo v zmysle § 344 ObZ od zmluvy odstúpiť. Následne žalovaný uzavrel dodatok č. 1 k zmluve o dielo, kde už bolo zohľadnené nižšie množstvo dodaného šrotu, pri zachovaní pevne stanovenej ceny diela 305.327,59 eura, kde sa len spresnilo množstvo vyvezeného šrotu, pri tej istej cene za tonu ako v pôvodnej zmluve o dielo, stanovené rovnako žalovaným v cenovej ponuke.
6. Tvrdenia žalovaného o vedomosti žalobcu o množstve kovového šrotu pred vysúťažením a uvedením množstva priamo v dokladoch, ktoré boli podkladom súťaže, boli vyvrátené dokladom o uchádzačoch k predmetnému tendru, keď druhý z uchádzačov stanovil v 2. kole cenu za dielo ako rozdiel nákladov a výnosov v sume 250.800 eur. Z tejto cenovej ponuky bolo zrejmé, že výnosy z vykonaného diela predpokladal vo výške 700.000 eur, oproti žalovaným predpokladanému výnosu z kovového šrotu v celkovej sume 1.600.000 eur, čo predstavuje 8.000 ton krát 200 eur/tona, u druhého uchádzača
predpoklad 3500 ton šrotu krát 200 eur. Každý ďalší uchádzač uvedený v predloženej tabuľke úspešnosti uchádzačov predpokladal nižšie množstvo za dodaný šrot než ako vyčíslil žalovaný. Preto neobstálo tvrdenie žalovaného o vopred určenom množstve kovového šrotu žalobcom, keď spoločnosť INVEST s.r.o. vo svojej ponuke uviedla množstvo kovového šrotu 3094 ton. Vo svojom vyjadrení právny zástupca na pojednávaní dňa 12.12.2017 v rámci výpovede žalovaného nakoniec nepovažoval za podstatné, kto navrhol množstvo kovového šrotu, podstatné bolo, že sa stalo súčasťou zmluvy o dielo.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre možnosť dovolať sa úspešne neplatnosti právneho úkonu by muselo byť preukázané, že omyl spočíval v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu a za predpokladu, že táto osoba predtým využila možnosť overiť si sama skutočnosti rozhodné pre uzavretie právneho úkonu, a tak sa vyhnúť takémuto druhu omylu. Omyl je vyvolaný druhým účastníkom vtedy, ak tento účastník spôsobil vznik omylu, teda ak by žalobca nesprávne informoval žalovaného v tomto prípade o časti predmetu diela, čo do získaného množstva šrotu. Množstvo kovového šrotu stanovil žalovaný v rámci súťaže. Výlučne on uviedol množstvo, ktoré bolo dvojnásobkom ponúk ostatných uchádzačov, ktorých množstvá kovového šrotu boli podobné okolo 3.000 ton. Náklady na vykonanie diela čo do rozdielu, sa v prípade druhého a prvého uchádzača výrazne nelíšili, boli v sume 250.800 eur. Rovnako sa nepreukázal omyl tvrdený žalovaným o prísľube poskytnutí priamej zákazky na kompenzáciu, v domnení ktorého mal žalovaný podpísať dodatok č. 1. Keďže sa nepreukázala žalovaným tvrdená relatívna neplatnosť dodatku zmluvy o dielo a ani neplatnosť samotnej zmluvy o dielo pre nedojednanie množstva dodaného tovaru, súd vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, pre neunesenie dôkazného bremena.
8. Podľa dojednania v bode 5 dodatku k zmluve o dielo bola zmluvná cena za vykonané dielo stanovená rozdielom pôvodnej ceny diela a rozdielu odhadnutého kovového šrotu ako nemenná cena 305.327,57 eura bez DPH za likvidáciu výrobných jednotiek a dojednaná jednotková cena za odpredaný kov 200 eur za tonu podľa vážnych jednotiek, nie z množstva odhadnutého žalovaným, ako cenová ponuka v zmluve o dielo. Na základe započítania pohľadávok medzi stranami dňa 20.12.2011 zanikla celá pohľadávka žalovaného voči žalobcovi a väčšia časť pohľadávok žalobcu voči žalovanému vzniknutých z titulu zmluvy, okrem uplatnenej pohľadávky vo výške 171.449,09 eura, ktorá pozostávala z troch neuhradených faktúr, a to faktúra č. 201102438 na sumu 95.752,20 eura (pôvodne na sumu 116.816,40 eura splatnej 2.12.2011, z ktorej čiastočne uhradil žalovaný sumu 15.000 eur a zároveň bola znížená o sumu 6.064,20 eura na základe dobropisu z 27.7.2012), faktúra č. 201101387 na sumu 33.580,89 eura (pôvodne na sumu 72.572 eur splatná 17.7.2011, ktorá bola započítaná v časti 29.895,11 eura a zároveň znížená o sumu 9.096 eur na základe dobropisu č. 201101521 vystaveného dňa 16.6.2011, z titulu nesprávne uvedeného množstva kovového odpadu v pôvodnej faktúre) a faktúra č. 201101617 na sumu 42.116 eur splatná 15.8.2011 (ktorý nárok žalobca /správne žalovaný - pozn. odvolacieho súdu/ uznal).
9. Ďalšie dôkazy navrhované žalovaným na výsluch svedkov nevykonal, keď žalovaný po výsluchu štatutára žalobcu a svedkyne Dr. R. na ich výsluchu netrval.
10. K nároku žalobcu (správne žalovaného - pozn. odvolacieho súdu) na ním vymienené naviac práce, ktoré žalobca neuznal, hoci ich mal mať riadne dokladované, čo bolo rovnako spochybnené, ale nebolo predmetom dokazovania, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný mohol pred ukončením zmluvy o dielo odstúpiť od zmluvy a podľa § 351 ods.1 ObZ uplatniť si všetky práva zo zaniknutej zmluvy, nároky na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy.
11. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, pretože vzhľadom na lehotu na plnenie jednotlivých faktúr sa žalovaný dostal do omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých faktúr, od ktorej doby vznikol nárok žalobcovi na zaplatenie úroku z omeškania, ktorú skutočnosť žalovaný nerozporoval. Výška úroku v čase omeškania žalovaného činila v júli 2011 - 9,25%, dňa 3.12.2011 - 0,5% a 29.12.2011
- 025%. Sadzba úroku z omeškania uplatnená žalobcom vo výške 9,13250 %, bola nižšia než zákonom stanovená v prípade úroku z omeškania v novembri a v decembri, v ostatných prípadoch výška úroku z omeškania prevyšovala zákonom stanovenú výšku, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol.
12. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobcu v plnom rozsahu.
13. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúceho výroku, zamietajúceho výroku vo vzťahu k vzájomnej žalobe a výroku o trovách konania (výroky I., III. a IV.) podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu vyhovením, prípadne čiastočným vyhovením vzájomnej žalobe žalovaného, alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nepochopil podstatu argumentácie žalovaného. Dodatkom č. 1 datovaným 16.5.2011, avšak podpísaným preukázateľne neskôr, došlo k tomu, že cena diela bola znížená zo sumy 1.300.000 eur + DPH na sumu 305.327,59 eura + DPH. Žalovaný ako zhotoviteľ si podpisom tohto dodatku znížil cenu diela o 994.672,41 eura (o 76,51 %) oproti pôvodne dohodnutej a vysúťaženej cene diela. Ak by bol dodatok č. 1 neplatný, z dôvodu omylu na strane žalovaného pri jeho podpise, potom by bolo pri výške nároku na zaplatenie ceny diela potrebné vychádzať z ceny diela dohodnutej v zmluve o dielo z 11.7.2010 a žalovanému by vznikol nárok na zaplatenie 994.672,41 eura + DPH, od ktorej by súd odpočítal žalobcom uplatnený nárok vo výške 171.449,09 eura, a tento rozdiel vo výške 823.223,32 eura by musel byť zaviazaný uhradiť žalovanému žalobca.
14. Žalovaný mal za to, že podstatnou otázkou pre posúdenie vzájomnej žaloby žalovaného je skutočnosť, či bol dodatok č. 1, ktorým došlo k zníženiu ceny diela, právnym úkonom zrealizovaným zo strany žalovaného v omyle, a teda neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 49a OZ. Zdôraznil, že okolnosť, ktorá omyl spôsobila, nikdy nebude súčasťou samotného právneho úkonu, pričom žalovaný v konaní tvrdil, že prísľub ďalšej zákazky mu bol daný ústne zo strany štatutárneho zástupcu žalobcu a tento nebol obsiahnutý v písomnom znení dodatku č. 1. Žalovaný preukazoval existenciu tohto prísľubu svedeckou výpoveďou Ing. Z., z ktorej vyplynulo, že zo strany žalobcu bolo potvrdené a prisľúbené, že ak žalovaný dodatok č. 1 podpíše, túto zákazku dostane, pričom sa jednalo o prísľub priamej zákazky. Súd mal preukázané, že žalobca skutočne prisľúbil žalovanému za podpis dodatku č. 1 ďalšiu zákazku, ale bol toho názoru, že tento prísľub nebol na priamu zákazku. V čase, kedy bol prísľub zrealizovaný, sa totiž už žalovaný účastnil súťaže na túto zákazku - čo potvrdil samotný súd aj žalobca. Navyše štatutárny zástupca žalobcu nemôže nikomu sľúbiť, že uspeje vo verejnej obchodnej súťaži, kde je jediným kritériom cena, nakoľko nepozná a poznať nemôže ponuky iných uchádzačov - to je základná podstata verejnej obchodnej súťaže ako takej. Z tohto dôvodu, ak mal súd prísľub ako taký za preukázaný, potom sa nemohlo jednať o prísľub získania zákazky cez verejnú obchodnú súťaž, ale priamym zadaním. Súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so svedeckou výpoveďou Ing. Z., ktorý potvrdil, že sa jednalo o prísľub na priamu zákazku bez súťaže. Keď sa žalovaný už tendra účastnil, potom nemohol žalobca žalovanému prisľúbiť, že sa ho môže zúčastniť a už vôbec mu nemohol prisľúbiť, že v tendri uspeje.
15. Za nesprávne vyhodnotenú zo strany súdu žalovaný považoval motiváciu žalovaného pri podpise dodatku, keď súd uviedol, že tak žalovaný robil s vidinou ďalšej zákazky. Vidina ďalšej zákazky, za ktorú sa žalovaný vzdal nároku na bezmála 1 mil. eur nemohla byť účasť v tendri a prísľub nemohol byť na možnosť účasti v tendri, ktorého sa žalovaný už účastnil. V odôvodnení rozhodnutia súdu tak absentuje akýkoľvek poukaz na logickosť jednotlivých krokov a úkonov. Súd navyše nepochopil, že podpisom dodatku žalovaný prichádza o 76 % ceny diela, nie o zisk na kovovom šrote. O zisk na kovovom šrote prišiel už iba tým, že mu žalobca dodal namiesto 8.000 ton ani nie polovicu. Mal za to, že preukázanie existencie prísľubu na priamu zákazku je logickým vyhodnotením nesporných skutočností.
16. Žalobca v postavení predávajúceho tvrdil, že pôvodná dohoda bola, že žalovaný ako kupujúci zaplatí sumu 1,6 mil. eur za akékoľvek množstvo šrotu. Žalobca tak tvrdil, že podpisom dodatku sa síce znížila pohľadávka žalovaného ako zhotoviteľa zo zmluvy o dielo, ale zároveň sa znížil aj jeho záväzok, nakoľko už nemusel uhrádzať 1.6 mil., pri množstve 3.300 ton, ale iba 200 eur za tonu. Žalovaný v konaní tvrdil, že nie je možné platne uzatvoriť kúpnu zmluvu, bez špecifikovaného množstva tovaru, nakoľko druh a množstvo tovaru predstavujú podstatné náležitosti kúpnej zmluvy. Nie je možné platne uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorou sa kupujúci zaviaže, že zaplatí 1,6 mil. eur za kovový šrot, nešpecifikovaný čo do množstva. Popieranie existencie kúpnej zmluvy zo strany žalobcu malo za cieľ vyhnúť sa záveru, že ak bola uzatvorená kúpna zmluva - čo nepochybne bola, potom nemohla byť platne uzatvorená bez špecifikácie predmetu kúpy čo do množstva.
17. Žalovaný zhrnul skutkový a právny stav tak, že žalovaný v konaní preukázal, že dodatok č. 1 podpísal v omyle, pretože mu bolo za podpis tohto dodatku prisľúbené, že priamym zadaním dostane ďalšiu zákazku, k čomu však nedošlo. Z tohto dôvodu je dodatok č. 1 neplatným právnym úkonom a je potrebné na vzájomné nároky strán sporu prihliadať tak, aby zodpovedali dohodám podľa zmluvy
o dielo - platí cena diela 1,3 mil. eur. Žalovaný preukázal omyl na svojej strane pri podpise dodatku svedeckou výpoveďou svedka Z., výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného a poukazom na logické vyhodnotenie skutkového a právneho stavu, s prihliadnutím na absurditu podpisu tohto dodatku pre žalovaného. Žalovaný dodatok nepotreboval pre to, aby si znížil kúpnu cenu, keďže nikdy nebol povinný hradiť 1,6 mil. eur za akékoľvek množstvo šrotu, ale iba za 8.000 ton a vzhľadom na to, že mu žalobca dodal iba alikvotné množstvo tovaru, mal povinnosť uhradiť kúpnu cenu iba alikvotne - čo zodpovedá jednotkovej cene 200 eur/tona. Za podpis dodatku dostal žalovaný prísľub ďalšej zákazky /čo konštatoval aj súd/, žalovaný túto zákazku nerealizoval /čo je nesporné/ a zákazka mala byť žalovanému zadaná priamo - čo preukazuje svedecká výpoveď svedka Z., ako aj logické posúdenie skutkového stavu veci. Tvrdenie súdu, že prísľub bol, ale iba na účasť v tendri, je nesprávne, keďže v čase, keď prísľub daný bol, žalovaný bol účastníkom tendra a samotná účasť v ňom mu neposkytovala žiaden benefit.
18. Pokiaľ ide o druhú časť vzájomného návrhu, týkajúceho sa prác naviac, žalovaný uviedol, že zotrváva na pôvodných vyjadreniach. Tieto práce naviac boli uplatnené riadne a včas, boli priebežne podpisované zodpovedným zamestnancom žalobcu a spolu s vyčíslením ich ceny aj podpísané na konci zákazky p. R., ako zodpovedným zamestnancom žalobcu. Práce naviac boli priebežne komunikované a bolo prisľúbené ich uhradenie, k čomu ale nedošlo.
19. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že nárok žalobcu voči žalovanému o zaplatenie 171.449,09 eura s príslušenstvom (výrok I.) žalovaný v súdnom konaní v plnom rozsahu uznal, napriek tomu sa voči tomuto výroku odvolal, avšak vo svojom odvolaní k tejto časti napadnutého rozsudku neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré považuje rozhodnutie súdu v tejto časti za nesprávne. Naviac vo svojom odvolaní považuje nárok žalobcu voči nemu zaplatenie 171.449,09 eura za dôvodný v plnom rozsahu, keď si voči žalobcovi uplatňuje nárok vo výške 994.672,41 eura, ktorý zároveň znižuje o žalobcov nárok vo výške 171.449,09 eura. Z toho dôvodu považoval žalobca odvolanie voči výroku I. za zmätočné a nepreskúmateľné.
20. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči výroku III., ktorým súd vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi zamietol v celom rozsahu, žalobca uviedol, že vzájomný nárok žalovaného voči žalobcovi predstavoval sumu 1.979.157,87 eura, v ktorej súd už zohľadnil žalobcov nárok voči nemu vo výške 171.449,09 eura. Žalovaný si v priebehu súdneho konania pri uznaní nároku žalobcu voči nemu uplatnil vzájomnou žalobou nasledovné nároky: z titulu naviac prác si uplatnil sumu 957.000 eur, z ktorej si odpočítal uplatnený nárok žalobcu vo výške 171.449,09 eura (ktorý uznal v plnom rozsahu), preto si vzájomným návrhom uplatnil voči žalobcovi z titulu naviac prác sumu vo výške 780.550,91 eura. Podaním z 26.6.2014 si žalovaný uplatnil voči žalobcovi ďalší nárok z titulu odmeny zo zmluvy o dielo sumu 1.193.606,89 eura, keďže s poukazom na ust. § 49a OZ považoval dodatok č. 1 za neplatný. V priebehu celého konania žalovaný neuviedol, na akom skutkovom základe si nárok z titulu neplatnosti dodatku č. 1 uplatňuje voči žalobcovi uvedenou sumou, výšku svojho nároku neodôvodnil vôbec a v odvolaní si žalovaný nárokuje z titulu neplatnosti dodatku voči žalobcovi 994.672,41 eura, teda sumu odlišnú ako si uplatnil vo vzájomnej žalobe. Túto zmenu výšky nároku v odvolaní nezdôvodňuje, preto je odvolanie v tejto časti zmätočné a nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o ďalší nárok uplatnený vzájomnou žalobou titulom naviac prác vo výške 957.000 eur, odvolaním napadol celú časť výroku rozsudku o vzájomnej žalobe, avšak o oprávnenosti tohto nároku sa vo svojom odvolaní nevyjadruje vôbec. Z obsahu jeho odvolania možno usúdiť, že zamietnutie tejto časti jeho nároku, aj keď napadol odvolaním, nerozporuje vôbec a v podstate sa domáha zaplatenia sumy 823.223,32 eura (994.672,41 eura titulom neplatnosti dodatku č. 1 - 171.449,09 eura žalobcom uplatnený nárok voči nemu). Z odvolania žalovaného tak nie je možné vyvodiť, akých nárokov sa voči žalobcovi domáha.
21. Dôvody neplatnosti dodatku č. 1 tvrdené žalovaným vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval žalobca za nedôvodné. Aj v prípade, keby bol dodatok č. 1 neplatný, žalovaným uplatnené nároky nie sú v zhode so skutkovým stavom veci. Strany sporu realizovali vykonávanie diela a odpredaj kovového šrotu v súlade so zmluvnými podmienkami upravenými zmluvou o dielo a dodatkom č. 1, pričom žalobca fakturoval žalovanému cenu za odpredaný kovový šrot mesačnými faktúrami v priebehu roka 2011 za skutočne vyvezené množstvo kovového šrotu podľa jednotlivých vážnych lístkov a po ukončení diela faktúrou z 11.12.2011 dohodnutú sumu 305.327,59 eura bez DPH (366.393,11 eura s DPH) bez toho, aby si žalovaný nárokoval v decembri 2011 akúkoľvek inú cenu z prípadných naviac prác, resp. z titulu neplatnosti dodatku č. 1. Nároky z titulu naviac prác si žalovaný uplatnil v odpore začiatkom roka
2013 a nároky z titulu neplatnosti dodatku v júni 2014. Záväzok žalovaného na základe dodatku č. 1 za odvezený šrot bol 605.842,20 eura, z ktorej sumy žalovaný ako zálohu vopred uhradil 53.000 eur. Vzájomne vystavené faktúry boli v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok započítané dohodou o započítaní pohľadávok z 20.12.2011, pričom vzájomným zápočtom zanikla celá pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vo výške 366.393,11 eura a žalobcovi ostala voči žalovanému neuhradená pohľadávka vo výške 186.449,09 eura (pretože žalobca dobropisom následne znížil celkovú sumu za odvoz šrotu o 6.064,20 eura). Žalovaný časť zo záväzku dobrovoľne uhradil a zostávajúci dlh vo výške 171.449,09 eura neuhradil, pričom túto pohľadávku (ktorá vznikla zo zmluvy o dielo v znení dodatku č.1) v plnom rozsahu uznal. Keďže žalovaný aj v rámci svojho odvolania tento nárok žalobcu potvrdil, uznal tým aj platnosť zmluvy o dielo v znení dodatku č. 1, pretože žalobcom uplatnená suma 171.449,09 eura vychádza zo zmluvnej úpravy dodatku č. 1. Žalovaný uplatnenú výšku nároku 1.193.606,89 eura z titulu neplatnosti dodatku č. 1 neodôvodnil v priebehu konania vôbec, výška nároku bola nepreskúmateľná a v odvolacom konaní si nárok uplatňuje v odlišnej sume.
22. O omyle na strane žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 1 žalobca pochybuje z dôvodu, že táto skutočnosť mu mala byť známa už čase podania vzájomnej žaloby začiatkom roka 2013, avšak žalovaný podal voči žalobcovi vzájomnú žalobu iba z titulu naviac prác; až po vykonanom dokazovaní, keď žalobca preukázal, že protinávrh žalovaného z titulu naviac prác nie je daný, rozšíril v roku 2014 svoju vzájomnú žalobu o ďalší nárok spochybnením platnosti dodatku č. 1. Námietku žalovaného o neplatnosti dodatku č. 1 považoval za účelovú. Ak žalovaný podpísal dodatok č. 1 berúc záväzok na seba z neho len preto, aby dostal ďalšiu zákazku, tak túto po splnení podmienok ako víťazný uchádzač aj získal, avšak z dôvodu neuhradenia sumy 171.449,09 eura zmaril získanie tejto zákazky vlastným pričinením. Žalobca nemohol uviesť žalovaného do omylu, pretože tento realizuje svoje budúce zákazky verejnými ponukovými konaniami, ktorých výsledok nie je možné vopred predpokladať a tejto argumentácii žalobcu svedčili aj uskutočnené dôkazy. Ponuky uchádzačov sa verejne vyhodnocujú a víťazom môže byť uchádzač, ktorý ponúkol najvýhodnejšiu ponuku. Od tejto svojej praxe sa žalobca nikdy neodchýlil a žalovanému je tento postup žalobcu známy a bol v uvedenom čase predvídateľný. V čase, keď podpisoval žalovaný dodatok č. 1, uchádzal sa už o ďalší projekt a riadne sa zúčastňoval verejného ponukového konania. Verejné ponukové konanie nebolo ani pred podpisom, ani po podpise dodatku zrušené, túto skutočnosť žalovaný nespochybnil, avšak bez logického vysvetlenia v konaní na svoju obranu uviedol, že to považoval za formalitu a sám sa tomu čudoval. Bez racionálneho základu si však naďalej mal myslieť, že zákazku dostane a zároveň nemusí zaplatiť záväzky z dodatku č. 1. Takýto záver je potrebné odmietnuť, pretože ak by žalobca aj prijal jeho argumentáciu o získaní ďalšej zákazky bez ponukového konania, záväzky z dodatku č. 1, ak ho žalovaný mal podpísať z dôvodu, že bude mať ďalšiu zákazku, mal a musel splniť. Žalobca po celý čas v konaní uvádzal a potvrdil to aj štatutárny zástupca žalobcu, že všetky zákazky žalobcu sa realizujú vo verejnom ponukovom konaní a neexistuje žiaden projekt, ktorý by nebol vysúťažený, pričom túto skutočnosť nespochybnil ani žalovaný. Žalobca žalovaného pozval na uchádzanie sa o ďalší projekt, avšak transparentným spôsobom prostredníctvom verejnej súťaže, nič iné mu nesľúbil ani sľúbiť nemohol a žalovaný vzhľadom na ustálenú prax žalobcu v realizácii svojich projektov ani nemohol racionálne predpokladať iný postup. Žalovaný účasťou v následnom ponukovom konaní zákazku ako najúspešnejší aj získal, avšak svoj záväzok, ktorý v tomto konaní uznáva v plnom rozsahu, vyplývajúci za podmienky platnosti dodatku č. 1, neuhradil, čím sa automaticky diskvalifikoval, pretože nevyhnutnou podmienkou získania projektu u žalobcu je neexistencia neuhradených záväzkov, ktorá skutočnosť je žalovanému tiež známa.
23. Za ďalší dôležitý dôvod spochybňujúci argumentáciu žalovaného považoval žalobca skutočnosť, že uzavretím dodatku č. 1 sa žalovaný vôbec nedostal do nevýhodného a nevzdal sa 1 mil. eur. V zmysle zmluvy o dielo bez dodatku č. 1 mal žalovaný zaplatiť žalobcovi za vykonané dielo, s prihliadnutím na železný odpad, ktorý si z demolácie mohol odviesť a ďalej speňažiť (ktorú pevnú cenu určil sám žalovaný) sumu 300.000 eur + DPH celkom 360.000 eur a zároveň ako samoplatca odviesť do štátneho rozpočtu na DPH zo sumy 1.600.000 eur daň z pridanej hodnoty vo výške 320.000 eur. V zmysle dodatku č. 1 bol záväzok žalovaného voči žalobcovi znížený na celkovú sumu 234.449,09 eura aj s DPH a povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu zo sumy 605.842,20 eura DPH vo výške 121.168 eur. V zmysle uzavretého dodatku č. 1 sa teda záväzok žalovaného znížil a zároveň sa mu ako samoplatcovi znížila povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu z titulu zaplatenia DPH z bežného šrotu o vyše 190.000 eur, preto žalobca nikdy nevnímal uzavretie dodatku č. 1 ako nevýhodné pre žalovaného a táto námietka nikdy zo strany žalovaného nebola počas ich zmluvného vzťahu uplatnená.
24. K zmluvnému vzťahu žalovaného so žalobcom uviedol, že žalovaný sa v pozícii záujemcu zúčastnil výberového konania na realizáciu diela likvidácia odstavených výrobných jednotiek žalobcu v areáli Slovnaft a.s. formou stavby na kľúč podľa projektovej dokumentácie, ktorú v rámci zmluvy o dielo v 1. etape vypracovával žalovaný so súčasnou likvidáciou a odvozom kovového šrotu z týchto výrobných jednotiek. Súčasnosť zmluvy o dielo bola povinnosť žalovaného vypracovať kompletnú projektovú dokumentáciu pre demoláciu výrobných jednotiek, ktorého súčasťou bola i špecifikácia množstva odpadu, jeho kategorizácia, ktorý musel v súlade s platnou legislatívou zabezpečiť, a z toho vyplývajúca jeho povinnosť, ktorá bola súčasťou vykonania diela, odvoz a likvidácia týchto odpadov z demolácie. Cenu za dielo mali záujemcovia uviesť ako cenu konečnú bez možnej úpravy, v ktorej cene mali zohľadniť možný odvoz kovového šrotu, ktorý pri demolácii odstavených jednotiek vznikol. Takto určená cena bola nemenná a najvýhodnejšia ponuka bola víťazná. Žalovaný stanovil cenu za dielo, pričom pri stanovení ceny diela vychádza z toho, že je možné si z demolácie odstavných plôch odviezť 8.000 ton kovového odpadu, pričom ani jeden z uchádzačov pri stanovení ceny diela nevychádzal z takéhoto množstva. Celkovú cenu diela žalovaný stanovil v nadväznosti na ním predpokladané množstvo šrotu, a tým nadcenil aj hodnotu prác na demolácií objektov. Ak v skutočnosti nebol na vykonávanom diele kovový odpad v objeme 8.000 ton ako žalovaný predpokladal, potom nebolo potrebné vynaložiť náklady na ich búranie v rozsahu vychádzajúcom z objemu 8.000 ton, pričom týmto skutočnostiam prispôsobili strany sporu dodatok č. 1.
25. Bez ohľadu na tieto skutočnosti, pri vypracovaní projektovej dokumentácie ako 1. etapy vykonávania diela, ktorú vyhotovil žalovaný na náklady žalobcu sám, stanovil predpokladané množstvo odpadu vo výške 3.333 ton ešte pred začatím demolácie objektov, teda už na začiatku vykonania diela mal žalovaný vedomosti o nižšom množstve odpadu ako predpokladal pri stanovení záväznej cenovej ponuky. Ak túto skutočnosť považoval žalovaný za takú podstatnú zmenu okolností, ako to v súčasnosti namieta a z tohto dôvodu spochybňuje platnosť samotnej zmluvy o dielo v znení dodatku č. 1 (avšak až od roku 2014), v dôsledku čoho mala stratiť platnosť aj dohoda o započítaní pohľadávok z 20.12.2011, mohol žalovaný od zmluvy o dielo odstúpiť, čo však neurobil, ale dielo v súlade s dohodnutými podmienkami zmysle zmluvy o dielo v znení dodatku č. 1 dokončil a vyporiadal vzájomné záväzky v súlade s týmito zmluvnými dojednaniami v dohode o započítaní pohľadávok v decembri 2011. Po 5 rokoch od vykonania diela všetky zmluvné úpravy začal žalovaný spochybňovať a pristúpil k účelovým tvrdeniam, že množstvo šrotu stanovil žalobca sám, a preto v cenovom návrhu udal žalovaný nesprávnu cenu. Jeho vyjadrenia boli v konaní vyvrátené, pretože žalobca v konaní preukázal, že cenu si stanovali záujemcovia sami a zohľadnili v nej svoj prípadný zisk z predaja kovového šrotu, ktorý si mohli z realizovanej demolácie odviesť. Ak bolo množstva šrotu menej, potom aj búracie práce mali menší rozsah. Preto ak aj žalovaný predpokladal vyšší zisk z dôvodu väčšieho množstva odpadu, potom nadväznosti na to navýšil aj cenu za demoláciu týchto zariadení. Zmluvné strany si od začiatku zmluvného vzťahu boli vedomé, že za predmet zmluvy - vykonanie diela a odvoz kovového šrotu vznikne žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi pevnú sumu 300.000 eur bez DPH. Čl. 6.11 zmluvy o dielo svedčí o pravdivosti tvrdení žalobcu a nie žalovaného, keďže žalovaný účelovo prvýkrát v roku 2015 pristúpil k ďalšiemu svojmu tvrdeniu, že cena za šrot zmysle zmluvy o dielo nebola cenou pevnou, ale jednotkovou za 8.000 ton šrotu, pričom dovtedy pevnú cenu za dielo nespochybnil vôbec. Pevne stanovené ceny neboli medzi účastníkmi nikdy sporné, túto skutočnosť poprel žalovaný až vo svojom vyjadrení zo 14.12.2015. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na tabuľku, v ktorej sú uvedené návrhy záujemcov o túto zákazku a uviedol, že aj vzhľadom na ostatné návrhy nie je možné prijať záver žalovaného, že v zmluvnom vzťahu so žalobcom vrátane dodatku č. 1 stratil žalovaný 1 mil. eur. Podania ostatných záujemcov potvrdzujú, že pri vychádzaní z menšieho množstva kovového šrotu adekvátne tomu prispôsobili aj cenu za búracie práce. Cena za búracie práce vrátane projektovej dokumentácie vo výške 1.300.000 eur stanovená žalovaným niekoľkonásobne prevýšila cenové ponuky ostatných uchádzačov, ktorých cenové návrhy popierajú možnosť straty žalovaného v objeme milióna eur. Celú vzniknutú situáciu si zapríčinil žalovaný neodborným postupom a nekonzistentnými cenovými návrhmi.
26. Napriek skutočnosti, že žalovaný sa vo svojom odvolaní časťou nároku týkajúcou sa naviac prác nezaoberá vôbec, žalobca zdôraznil, že medzi účastníkmi zmluvy boli rozsah prác a cena záväzné nemožnosťou ich zmeny bez predchádzajúcej dohody strán a v tejto súvislosti poukázal na zákonné možnosti uplatnenia nárokov zhotoviteľa voči objednávateľovi pri vzniku činností, ktoré sa v pôvodnom rozpočte nepredpokladali, pokiaľ boli tieto činnosti nepredvídateľné v čase uzavretia zmluvy a nebol podľa zmluvy rozpočet záväzný. V prípade zmluvnej možnosti úpravy ceny vzhľadom na vznik naviac prác (čo v okolnostiach prípadu medzi zmluvnými stranami vylučovala existencia pevnej ceny, do ktorej
boli zahrnuté všetky aj žalovaným neurčené náklady) by žalovanému voči žalobcovi nárok na tieto práce nevznikol, keďže žalovaný si včas, resp. vôbec neuplatnil u žalobcu potrebu prekročenia rozpočtovanej sumy pred samotným vykonaním týchto prác. Odovzdanie rozpisu naviac prác žalobcovi po vykonaní týchto prác nespĺňalo zákonnú možnosť uplatnenia si nárokov z prekročenia rozpočtovanej sumy, keďže prekročenie rozpočtovanej sumy nebolo pred vykonaním naviac prác predložené žalobcovi na účely prijatia zmeny zmluvy o dielo a k takej dohode medzi stranami sporu nedošlo. Samotné predloženie zoznamu niektorých prác nemožno ani z obsahového posúdenia chápať ako návrh na zmenu zmluvnej úpravy. Na tom nič nemenia ani žalovaným uvádzané stretnutia aj s ďalšími zamestnancami žalobcu vrátane generálneho riaditeľa, pretože pre zmenu ceny diela bolo potrebné vyhotovenie písomného dodatku k zmluve o dielo, k čomu nedošlo. Zo samotnej výpovede svedka žalovaného ohľadom osobných rokovaní vyplynulo, že žalobca nemal záujem upraviť cenu diela a k takej zmluvnej úprave ani nedošlo. Žalovaný bol s touto skutočnosťou jednoznačne uzrozumený.
27. Žalovaný v replike uviedol, že uznáva nárok žalobcu na sumu 171.449,09 eura ako nezaplatenú kúpnu cenu za kovový šrot, ktorý žalovaný prevzal. Pre vysvetlenie údajnej zmätočnosti odvolania v časti vyčíslenia nárokov uviedol, že výlučne za účelom vysvetlenia odvolaciemu súdu uvádzal číselné údaje bez DPH a pripojil označenie + DPH z dôvodu prehľadnosti, pričom navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodol v súlade návrhom žalovaného z 30.6.2014 - zmena petitu, kde sú všetky výpočty aj s DPH. Ďalej uviedol, že teraz nerieši naviac práce v sume 957.000 eur, ale venuje sa výlučne neplatnosti dodatku a návratu k pôvodnej cene diela. Žalovaný nespochybňuje, že žalobca má nárok na sumu 171.449,09 eura, ale tvrdí, že nárok žalovaného na zaplatenie ceny diela je 1.560.000 eur vrát. DPH (1.300.000 eur + DPH), pretože považuje dodatok č. 1 za neplatný. Keďže zo sumy 1.560.000 eur už bolo zo strany žalobcu uhradených 366.393,11 eura (vrát. DPH), zostáva žalovanému nárok vo výške 1.193.606,89 eura. Uviedol, že ak by uspel s oboma argumentačnými líniami (neplatný dodatok a práce naviac) má nárok na sumu 1.979.157,80 eura; v prípade neplatného dodatku č. 1 má nárok na sumu 1.022.157,80 eura; v prípade uznania prác naviac má nárok na sumu 785.550,91 eura.
28. Nesúhlasil s vyjadrením žalobcu, že keďže uznal nárok vo výške 171.449,09 eura, uznal tým aj platnosť zmluvy o dielo vrátane dodatku č. 1, pretože žalobcom uplatnená suma vychádza z dodatku č. 1. Mal za to, dodatok č. 1 je neplatný z dôvodu omylu, pričom žalobcom uplatnená suma nevychádza z dodatku č. 1, ale nárok by mu vznikol aj v zmysle pôvodnej zmluvy. Nebolo totiž dohodnuté množstvo šrotu, ale iba cena za kovový šrot a alikvotná časť kúpnej ceny za žalobcom dodané množstvo šrotu by sa vypočítala cez jednotkovú cenu, ktorá bola 200 eur za tonu.
29. Vo vzťahu k neplatnosti dodatku zhrnul, že v zmluva o dielo bola dohodnutá cena 1.300.000 eur + DPH, dielo bolo zhotovené riadne a včas. Tesne pred dokončením diela bol podpísaný dodatok č. 1, ktorý cenu diela znížil na sumu 305.327,59. Žalovaný si návrh so zníženou cenou pozrel a položil si otázku, prečo by mal podpisovať a znižovať cenu už zhotoveného diela o 1 mil. eur. Uskutočnilo sa osobné stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj Ing. Z., bývalý zamestnanec žalovaného. Na tomto stretnutí žalobca cestou svojho štatutárneho zástupcu žalovanému sľúbil, že ak dodatok podpíše, dostane ďalšiu zákazku konkrétne „Kumen propilen“. Uvedené potvrdil aj svedok Z., aj súd prvej inštancie a vyplýva to aj z vyjadrení právneho zástupcu žalobcu. V čase stretnutia už na túto zákazku prebiehala súťaž a žalovaný sa jej už účastnil, preto je otázne, čo vlastne žalobca žalovanému sľúbil. Nemohol sľúbiť, že žalovaný uspeje v súťaži a jediným vysvetlením je, že mu sľúbil zákazku napriamo bez súťaže, čo potvrdil i svedok Z.. Žalovaný v súťaži zrejme náhodou uspel, ale zákazku nezrealizoval, pretože nesplnil podmienky súťaže - neexistencia záväzkov voči objednávateľovi. Prísľub mohol znieť iba na garanciu zákazky priamym zadaním. Dôkazom je aj to, že žalovaný by sa inak nevzdal 1 mil. eur a celú vec by nechal padnúť kvôli nezaplateniu 177.000 eur. Nebol teda naplnený prísľub získania zákazky priamym zadaním a bez podmienok. Nesplnenie tohto prístupu spôsobuje omyl na strane žalovaného pri podpise dodatku, a tým aj neplatnosť tohto dodatku. Pri neplatnom dodatku má žalovaný nárok na zaplatenie ceny diela 1.300.000 eur bez DPH.
30. Žalobca v duplike považoval naďalej vyčíslenie nároku žalovaného z titulu neplatnosti dodatku č. 1 za nepreskúmateľné. Poukázal na to, že žalovaným uvedená výška nároku v prípade neplatnosti dodatku č. 1 v jeho vyjadrení už predstavuje sumu 1.022.157,80 eura, ktorá nie je zhodná ani s výškou uvedenou v odvolaní (823.223,23 eura) ani s výškou požadovanou v konaní 1.193.606,89 eura.
31. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že uznanie záväzku žalovaného voči žalobcovi vo výške 171.449,09 eura neznamená, že tým žalovaný uznáva platnosť dodatku č. 1. V prípade neplatnosti dodatku č. 1, ktorého sa žalovaný domáha v konaní, pričom v rámci tejto námietky nesprávne vyčísľuje svoje nároky tak, že uplatňuje na jednej strane cenu za dielo v zmysle zmluvy o dielo vo výške 1.560.000 eur, avšak cenu za šrot už stanovuje podľa dodatku č. 1 za skutočne odvezené množstvo, teda vo výške 605.842,20 eura, potom ani pri takejto konštrukcii žalovaného by nevznikla žalobcovi pohľadávka voči žalovanému vo výške 171.449,09 eura. Ak žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý vyplynul z ustanovení dodatku č. 1, nemohla zároveň vzniknúť pohľadávka žalovaného z titulu neplatnosti dodatku č. 1 voči žalobcovi. V čl. 5.10 zmluvy o dielo cena za kovový šrot vo výške 1.600.000 eur bez DPH bola cenou pevnou. Túto cenu ako konečnú bez možnosti úpravy stanovil sám žalovaný zároveň so stanovením pevnej ceny za vykonané dielo vo výške 1.300.000 eur. Touto cenovou ponukou, ktorú pri vzájomnom zohľadnení plnení za vykonané dielo a odvoz kovového odpadu vzniknutého zo zdemolovanej stavby, vznikol záväzok žalovaného vo výške 300.000 eur, sa stal víťazným uchádzačom o realizáciu tohto diela. Uvedený zmluvný vzťah vylučuje možnosť uplatnenia účelovej interpretácie žalovaným o záväzku žalobcu dodať žalovanému 8.000 ton kovového šrotu. V zmysle dodatku č. 1 dohodli zmluvné strany úpravu ceny v článku 5.1 zmluvy tak, že cena za dielo sa znížila na 305.327,59 eura bez DPH celkom na 366.393,11 eura s DPH (z pôvodnej ceny 1.300.000 bez DPH) a cenu za kovový šrot zmenili strany z pevnej ceny 1.600.000 eur na 200 eur za tonu skutočne odvezeného kovového šrotu bez DPH (DPH odvádza žalovaný priamo do štátneho rozpočtu), ktorý bol na konci zmluvného vzťahu vo výške 605.842,20 eura.
32. V prípade prijatia neplatnosti dodatku č. 1 by naďalej platila zmluva o dielo, v zmysle ktorej vzniká žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi cenou za vykonané dielo a cenou za kovový šrot, t.j. 300.000 eur a okrem toho vzniká povinnosť žalovaného odviesť na DPH sumu vo výške 320.000 eur do štátneho rozpočtu. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že v prípade neplatnosti dodatku č. 1 je zmluvou o dielo žalovaný viazaný len v časti ceny za dielo vo výške 1.300.000 eur + DPH, ale v časti ceny za kovový šrot už pevne stanovenou cenou ešte 1.600.000 bez DPH viazaný nie je, a to napriek tomu, že túto cenu stanovil žalovaný ako cenu pevnú a zmluvná úprava sa nedovoľuje odchýliť od týchto cien. Žalovaný si uplatňuje cenu za kovový šrot v zmysle dodatku č. 1 - 200 eur za tonu skutočne odvezeného kovového šrotu, avšak pri vyčíslení svojho nároku nevychádza zo vzájomného súčtu ceny za dielo a ceny za skutočne odvezeného šrotu, ale z ceny diela určenej zmluvou o dielo odpočítava cenu diela uvedenú v dodatku. Zmluvné strany si v článku 5.1 zmluvy o dielo dohodli pevné ceny ako za vykonané dielo tak za odvezený šrot.
33. K poukazu žalovaného, že medzi ním a žalobcom vznikla kúpna zmluva na dodávku kovového šrotu v objeme 8.000 ton a len za tejto podmienky mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.600.000 eur, žalobca uviedol, že tento je bez podpory v skutkovom a právnom posúdení veci a v priamom rozpore so zmluvným dojednaním. Žalovaným mal sám stanoviť pevnú cenu za dielo pri zohľadnení budúceho množstva kovového odpadu. Túto cenu v budúcnosti vzniknutého odpadu si stanovil na vlastné riziko žalovaný. Ak boli podklady pre podanie záväznej ponuky pre neho nedostatočné, nemusel a ani sa nemal zúčastniť tendra na získanie tejto zákazky. Čl. 6.11 zmluvy o dielo priamo stanovuje, že jednotková cena na 1 tonu kovového šrotu bude určená po ukončení vývozu celého objemu kovošrotu podielom uvedenej pevnej ceny. Zo zmluvnej úpravy je zrejmé, že množstvo kovového odpadu v čase uzavretia zmluvy nebolo predmetom zmluvného dojednania. Až po zistení jeho skutočného množstva po ukončení celého vývozu sa mala stanoviť jednotková cena za šrot podielom z pevnej ceny. Žalovaným stanovená cena za kovový odpad bola cenou pevnou a nemennou a túto skutočnosť potvrdzuje aj uvedený článok zmluvy. Žalobca sa v rámci zmluvného vzťahu nezaviazal dodať žalovanému 8.000 ton kovového šrotu. K údajnému záväzku žalobcu dodať žalovanému ním predpokladané množstvo kovošrotu žalobca uviedol, že predmetom kúpy môže byť aj tzv. kúpa nádeje, teda ak sa žalovaný nádejal, že pri vykonaní diela
- búracích prácach vznikne odpad, ktorý môže ďalej zhodnotiť, v objeme 8.000 ton a z tohto svojho predpokladu stanovil pevnú cenu 1.600.000 eur, potom sa zaviazal zaplatiť túto cenu bez ohľadu na to, či sa to jeho očakávanie splnilo, prípadne len čiastočne splnilo. Závery žalovaného o nemožnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu bez uvedenia množstva sú nesprávne. Vzhľadom na znenie čl. 6.11 zmluvy o dielo sú aj ďalšie tvrdenia žalovaného, že zmena fixnej ceny na jednotkovú dodatkom č. 1 nebola potrebná, je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Práve táto skutočnosť viedla zmluvné strany k uzavretiu dodatku
- k úprave ceny kovového šrotu, aby nebol zbytočne žalovaný zaťažený platbou DPH z pevne stanovenej ceny podľa zmluvy, ktorú si však stanovil žalovaný sám. Pri úprave ceny za šrot tak bolo potrebné upraviť aj proporcionálne cenu diela, ktorého rozsah bol nesporne nižší, než ho žalovaný na základe zlého
odhadu ocenil. Dodatkom č. 1 sa žalovaný nedostal do nevýhodnej pozície, ale naopak jeho finančné zaťaženie zo zmluvy o dielo sa voči žalobcovi znížilo, pretože pevnú cenu kovového odpadu zmenili na cenu závislú od skutočného odvezeného šrotu. Vzhľadom na zmenšenie množstva kovového šrotu predpokladaného pôvodne žalovaným, strany prispôsobili aj cenu za vykonanie búracích prác ktorých rozsah sa pomerne k množstvu demolovaného odpadu znížil.
34. V ďalšom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 4.11.2021 žalovaný uviedol, že žalobca nepochopil jeho matematické operácie, keď suma 823.223,32 eura je uvedená bez DPH, pričom s DPH predstavuje 1.022.157,80 eura, pretože sa zmenil základ dane. V ostatnom zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenia. Po uplynutí odvolacej lehoty doplnil i nový odvolací dôvod, a to že prvoinštačný súd nedal stranám odpoveď na všetky právne otázky, na ktoré odpoveď dať mal, pretože neodpovedal na otázku, o aký prísľub ďalšej zákazky žalobca žalovanému dal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Doplnil, že pri žiadnej alternatíve, ani pri neplatnom dodatku, žalobca nemá nárok na zaplatenie celej kúpnej ceny, pretože nedodal dohodnuté množstvo tovaru, a tým pádom má nárok iba na alikvotné plnenie. Kúpa nádeje je novým a neprípustným argumentom žalobcu, pretože v takom prípade by išlo o aleatórnu zmluvu s nádejou na budúce neisté úžitky, pri ktorej neexistuje žiadna istota, že predmet kúpy vznikne. V žiadnom prípade nejde pri kúpe nádeje o situáciu, pri ktorej si kupujúci kupuje budúcu vec, ktorá s určitosťou vznikne. Žalobca vedel, že predmet kúpy s určitosťou vznikne, vopred vedel aj množstvo kovového šrotu, aké vznikne po búraní kovových strojov a obe strany vedeli, že s určitosťou príde k plneniu kúpnej zmluvy.
35. Žalobca v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 15.3.2022 opätovne rozporoval spôsob výpočtu nároku žalovaného. Uviedol, že nárok z titulu neplatnosti dodatku č. 1 vyplývajúci z podania z 30.6.2014 uplatnil žalovaný v prvoinštančnom konaní vo výške 1.193.606,89 eura, ktorú výšku zdôvodnil odpočítaním sumy 366.393,11 eura s DPH od 1.560.000 eur s DPH a toto vyčíslenie je v rozpore s postupom výpočtu nároku pri napadnutí neplatnosti dodatku č. 1. V čase uplatnenia tohto nároku voči žalobcovi z uvedenej sumy neodpočítal záväzok voči žalobcovi vo výške 171.449,09 eura, pretože tento bol už započítaný v podanom odpore v roku 2013 s uplatneným nárokom z titulu naviac prác. Aj keď finančný nárok žalovaného z titulu neplatnosti dodatku č. 1 vypočítaný spôsobom vzájomného zápočtu ceny diela vyplývajúcej zo zmluvy o dielo a dodatku č. 1 postrádal logiku veci, následnými výpočtami vo svojom odvolaní a v súčasnom vyjadrení žalovaný nepreskúmateľnosť jeho nároku prehĺbil a dostal sa do zjavného rozporu aj s pôvodným spôsobom výpočtu nároku uplatneným pred súdom prvej inštancie. V ostatnom sa žalobca pridržal predchádzajúcich vyjadrení.
36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch I., III. a IV. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
37. Vzhľadom na to, že zvyškovo zamietajúci výrok II. v časti príslušenstva nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
38. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 171.449,09 eura za kovový šrot odobratý žalovaným vyhovel a
vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie 1.979.157,80 eura titulom neplatnosti dodatku č. 1 k zmluve o dielo a prác naviac zamietol.
39. Súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (výrok III.) pre neunesenie dôkazného bremena žalovaným, ktorý nepreukázal ním tvrdenú relatívnu neplatnosť dodatku zmluvy o dielo (z dôvodu, že bol žalobcom uvedený do omylu) a ani neplatnosť samotnej zmluvy o dielo pre nedojednanie množstva dodaného tovaru. Súd prvej inštancie mal za to, že omyl by bol žalobcom vyvolaný, ak by žalobca nesprávne informoval žalovaného o časti predmetu diela, čo do získaného množstva šrotu, avšak množstvo kovového šrotu stanovil žalovaný v rámci súťaže a rovnako sa nepreukázal omyl tvrdený žalovaným o prísľube poskytnutí priamej zákazky na kompenzáciu, v domnení ktorého mal žalovaný podpísať dodatok č. 1. Súčasne ani nároku žalovaného na ním vymienené naviac práce, ktoré žalobca neuznal, hoci ich mal mať riadne dokladované, čo bolo rovnako spochybnené, ale nebolo predmetom dokazovania, súd nevyhovel, keďže žalovaný mohol pred ukončením zmluvy o dielo odstúpiť od zmluvy a podľa § 351 ods. 1 ObZ uplatniť si všetky práva zo zaniknutej zmluvy, nároky na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy.
40. Z odvolania žalovaného možno vyvodiť, že síce svojím odvolaním napadol celý zamietajúci výrok vo vzťahu k vzájomnej žalobe, avšak pokiaľ ide o časť nároku týkajúceho sa prác naviac, neuviedol vo svojej odvolacej argumentácii žiadne relevantné odvolacie dôvody, pre ktoré považuje rozsudok súd prvej inštancie v tejto časti za nesprávny, a preto táto časť nemohla byť predmetom prieskumu odvolacím súdom. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu ako aj z nesporných tvrdení strán sporu jednoznačne vyplýva, že strany sporu v rámci zmluvy o dielo dojednali pevnú cenu diela, čo vylučuje možnosť uplatnenia nároku titulom prác naviac bez predchádzajúcej dohody zmluvných strán. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na znenie čl. 5 bod 5.4 zmluvy o dielo, v zmysle ktorého v cene za dielo sú zahrnuté všetky náklady žalovaného potrebné na plnenie alebo v súvislosti s plnením predmetu zmluvy, a to bez ohľadu na to, či sú zahrnuté v prílohe č. 1 (rozpis nákladov). Ako správne uviedol žalobca, odovzdanie rozpisu naviac prác žalobcovi až po vykonaní prác nespĺňalo zákonnú možnosť uplatnenia si nárokov z prekročenia rozpočtovanej sumy, keďže prekročenie rozpočtovanej sumy nebolo pred vykonaním naviac prác predložené žalobcovi na účely prijatia zmeny zmluvy o dielo a k takej dohode medzi stranami sporu nedošlo.
41. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bolo jeho tvrdenie, že dodatok č. 1, ktorým došlo k zníženiu ceny diela bol právnym úkonom zrealizovaným zo strany žalovaného v omyle, a teda neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 49a OZ. Mal za to, že v konaní preukázal, že dodatok č. 1 podpísal v omyle, pretože mu bolo za podpis tohto dodatku prisľúbené, že priamym zadaním dostane ďalšiu zákazku, k čomu však nedošlo. Žalovaným tvrdená existencia prísľubu žalobcu na priamu zákazku bola podľa neho v konaní preukázaná svedeckou výpoveďou Ing. Z., z ktorej vyplynulo, že zo strany žalobcu bolo potvrdené a prisľúbené, že ak žalovaný dodatok č. 1 podpíše, túto zákazku dostane, ako aj logickým vyhodnotením nesporných skutočností. Súd prvej inštancie pritom podľa žalovaného nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď bol toho názoru, že tento prísľub nebol na priamu zákazku, keďže sa žalovaný už tendra účastnil. Za nesprávne vyhodnotenú zo strany súdu žalovaný považoval aj motiváciu žalovaného pri podpise dodatku, keď vidina ďalšej zákazky, za ktorú sa žalovaný vzdal nároku na bezmála 1 mil. eur nemohla byť účasť v tendri a prísľub nemohol byť na možnosť účasti v tendri, ktorého sa žalovaný už účastnil. Súd podľa žalovaného nepochopil, že podpisom dodatku žalovaný prichádza o 76 % ceny diela, nie o zisk na kovovom šrote, keďže o tento prišiel už tým, že mu žalobca dodal namiesto 8.000 ton ani nie polovicu. Poukazoval tiež na to, že v konaní tvrdil, že nie je možné platne uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorou sa zaviazal, že zaplatí 1,6 mil. eur za kovový šrot, nešpecifikovaný čo do množstva.
42. Nosná časť argumentácie žalovaného bola teda založená na tom, že bol žalobcom pri uzatváraní dodatku č. 1 k zmluve o dielo uvedený do omylu (§ 49a Občianskeho zákonníka), a preto sa dovolával jeho relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka). Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.
43. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
44. Omylom sa rozumie nesúlad medzi právnymi následkami, ktoré účastník právneho úkonu zamýšľal vyvolať, a medzi následkami, ktoré skutočne vyvolal. V prípade, že k prejavu vôle došlo v dôsledku omylu, znamená to ešte, že vôľa konajúceho je vadná. O omyl vo vôli (tzv. vnútorný omyl) ide vtedy, ak mal konajúci nesprávnu či nedostatočnú predstavu o právnom úkone, ktorý urobil.
45. Právna podstata omylu vo vôli spočíva v tom, že konajúci nemal správnu, resp. dostatočnú predstavu o právnych účinkoch právneho úkonu. Omyl vo vôli je právne významný v situácii, ak 1/ omyl vyvolal druhý účastník zmluvy z nedbanlivosti alebo ho nevyvolal, ale o ňom vedel (musel vedieť) a využil omyl mýliaceho sa vo svoj prospech, alebo 2/ omyl vyvolal druhý účastník úmyselne (ľstivo). V prvom prípade má právny význam iba podstatný omyl, t. j. omyl, ktorý sa týka podstaty samotného právneho úkonu (ak sa omyl týka podstatných náležitostí zmluvy), v druhom prípade má právny význam aj nepodstatný omyl.
46. Konajúca osoba sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka môže účinne dovolať podstatného omylu vyvolaného osobou, ktorej bol právny úkon určený, len ak ide o tzv. ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľným je pritom len taký omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa) osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (že vyvinula obvyklú starostlivosť), ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať na to, aby sa takému omylu vyhol.
47. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 192/2008).
48. V okolnostiach prejednávanej veci žalovaný ako podnikateľský subjekt uzatvárajúci dodatok k zmluve o dielo si mal a mohol zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považoval za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. V danej veci preto prípadný omyl žalovaného nemožno považovať za ospravedlniteľný. Súčasne žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobca u neho takýto omyl úmyselne vyvolal, keď v konaní nebolo sporné, že žalovaný po splnení podmienok ako víťazný uchádzač ďalšiu zákazku aj získal, avšak sám žalovaný zmaril získanie tejto zákazky neuhradením svojho záväzku voči žalobcovi v sume 171.449,09 eura, čo bola nevyhnutná podmienka získania projektu u žalobcu, ktorá skutočnosť (neexistencia neuhradených záväzkov) bola žalovanému známa. Nebolo preto v danej veci podstatné zistenie, či prísľub žalobcu bol alebo nebol na priamu zákazku. I podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca nemohol uviesť žalovaného do omylu, pretože v konaní bolo preukázané a súčasne i nesporné, že žalobca realizuje svoje zákazky verejnými ponukovými konaniami, od tejto praxe sa žalobca nikdy neodchýlil a žalovanému bol tento postup žalobcu známy a v danom čase predvídateľný. Ak sa žalovaný spoliehal na to, že zákazku dostane a zároveň nemusí zaplatiť záväzky z dodatku č. 1, takáto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Žalovaný si zvolil slobodne a vedome určitý spôsob riešenia svojej vtedajšej situácie a musí tiež niesť dôsledky tohto riešenia.
49. Pokiaľ žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne vyhodnotenie motivácie žalovaného pri podpise dodatku, keď súd uviedol, že tak žalovaný robil s vidinou ďalšej zákazky, odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom posudzovania nie je motív vzniku záväzkového vzťahu, a to s poukazom na rímskoprávnu zásadu, že omyl o právnych následkoch (erros iuris), ktoré môže vyvolať zamýšľaný právny úkon, nemá žiadny vplyv na jeho platnosť.
50. Navyše odvolací súd sa nemôže stotožniť s tvrdeniami žalovaného, že podpisom dodatku č. 1 sa vzdal bezmála 1 mil. eur. V konaní totiž bolo preukázané, že cenu za dielo mali záujemcovia uviesť ako cenu konečnú bez možnej úpravy, v ktorej cene mali zohľadniť možný odvoz kovového šrotu, ktorý pri demolácii odstavených jednotiek vznikol. Žalovaný pri stanovení ceny diela vychádza z toho, že je možné si z demolácie odstavných plôch odviezť 8.000 ton kovového odpadu a v nadväznosti na ním predpokladané množstvo šrotu nadcenil aj hodnotu prác na demolácií objektov. Ak v skutočnosti nebol na vykonávanom diele kovový odpad v objeme 8.000 ton ako žalovaný predpokladal, potom logicky nebolo potrebné vynaložiť náklady na ich búranie v rozsahu vychádzajúcom z objemu 8.000 ton, a práve týmto skutočnostiam prispôsobili strany sporu dodatok č. 1, ako správne uvádzal i žalobca. V konaní tiež bolo preukázané, že pri vypracovaní projektovej dokumentácie ako 1. etapy vykonávania diela, ktorú vyhotovil žalovaný na náklady žalobcu sám, stanovil predpokladané množstvo odpadu vo výške 3.333 ton ešte pred začatím demolácie objektov, a teda mal vedomosť o nižšom množstve odpadu ako predpokladal pri
stanovení záväznej cenovej ponuky. V tomto smere má odvolací súd v zhode so žalobcom za to, že ak túto skutočnosť považoval žalovaný za takú podstatnú zmenu okolností, ako to i v odvolaní namieta, a argumentuje neplatnosťou zmluvy o dielo v znení dodatku č. 1 (od roku 2014), žalovanému nič nebránilo od zmluvy o dielo odstúpiť, čo však neurobil. Uvedené tiež nasvedčuje účelovosti tvrdenia žalovaného o jeho uvedení do omylu zo strany žalobcu.
51. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Tento odvolací dôvod však v prejednávanej veci naplnený nebol.
52. Súd prvej inštancie správne právne posúdil i zmluvu o dielo uzatvorenú medzi stranami sporu, keď podľa jej obsahu ju posúdil ako zmiešanú zmluvu, ktorá obsahuje znaky tak zmluvy o dielo, ako aj kúpnej zmluvy o odkúpení demolovaného kovového šrotu. Rovnako správne sa súd prvej vysporiadal aj s námietkami žalovaného o neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy pre nešpecifikované množstvo tovaru, keď poukázal na čl. 5 bod 5.2 zmluvy o dielo, v zmysle ktorej základom zmluvnej ceny bola cenová ponuka ako príloha č. 1, kde je jasne uvedené množstvo tovaru (kovového šrotu) 8.000 ton. Správne preto dospel k záveru, že dojednanie v časti odkúpenia kovového šrotu bolo pre žalovaného jednoznačné a zrozumiteľné, v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto nebolo dôvodné spochybniť dojednanie medzi stranami.
53. Z odvolania žalovaného tiež možno vyvodiť, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, a to konkrétne výsluchu svedkov Z. a R.. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce žalovaným tvrdenú skutočnosť, že bol žalobcom uvedený do omylu. Súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy vykonané v tomto smere v ods. 36, keď uviedol, že k jednaniam o riešení naviac prác mohlo dôjsť najskôr okolo 21. až 22.7.2011, pričom aj protokolárny zápis bol z 26.7.2011, kde sa uvádzajú pochybnosti žalovaného o množstve demolovaného kovového šrotu oproti dohodnutému množstvu. Žalovaný sa už v máji 2011 zúčastnil tendra na ďalšiu zákazku, čo žalovaný i svedok Z. potvrdili. Na vysvetlenie svojho postupu uviedol, že to bolo požiadavkou žalobcu, ale nebrali to vážne. Súd prvej inštancie mal za to, že pri dojednaní ďalšej zákazky žalovaný nekonal s dostatočnou obozretnosťou, či v skutočnosti je v kompetencii generálneho riaditeľa zabezpečiť priamo takúto zákazku na kompenzovanie strát žalovaného z tohto vysúťaženého tendra. Sám žalobca takéto oprávnenie poprel, ako aj svedkyňa R., ktorá okrem prevzatia dokumentov dňa 23.8.2011, žiadnu požiadavku zo strany generálneho riaditeľa nepotvrdila. Žalovaný, hoci vedel, že podpísaním dodatku č.1, jeho zisk na kovovom šrote nebude v predpokladanom množstve, ale s vidinou ďalšej zákazky tento dodatok podpísal. Túto skutočnosť rovnako deklaroval svedok Z.. Zákazku žalovaný aj získal v ďalšom tendri dňa 2.3.2012, za predpokladu splnenia podmienok o.i. splnenia všetkých záväzkov voči žalobcovi, ktoré pohľadávky sám žalovaný potvrdil v dohode o započítaní a neskôr v rámci e-mailovej komunikácie o úhrade v splátkach do 23.3.2012 v sume 65.000 eur, ktoré upomienky obdržal ešte pred vyhlásením víťaza súťaže dňa 27.2.2012. Napriek týmto skutočnostiam dielo dokončil a nevyužil svoje právo v zmysle § 344 ObZ od zmluvy odstúpiť. Následne žalovaný uzavrel dodatok č. 1 k zmluve o dielo, kde už bolo zohľadnené nižšie množstvo dodaného šrotu, pri zachovaní pevne stanovenej ceny diela 305.327,59 eura, kde sa len spresnilo množstvo vyvezeného šrotu, pri tej istej cene za tonu ako v pôvodnej zmluve o dielo, stanovené rovnako žalovaným v cenovej ponuke.
54. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
55. Pokiaľ ide o vyhovujúci výrok I., ktorý síce žalovaný napadol odvolaním, avšak vo vzťahu ku ktorému neprodukoval žiadnu odvolaciu argumentáciu, ba práve naopak, opakovane i v odvolaní uvádzal, že pohľadávku žalobcu na zaplatenie sumy 171.449,09 eura uznáva, tento sa z uvedených dôvodov nemohol stať predmetom vecného prieskumu odvolacím súdom.
56. Taktiež pokiaľ ide o žalovaným až po uplynutí odvolacej lehoty neprípustne rozšírený odvolací dôvod (podľa obsahu § 365 ods. 1 b/ CSP), keď namietal, že prvoinštančný súd nedal stranám odpoveď na všetky právne otázky, na ktoré odpoveď dať mal, pretože neodpovedal na otázku, aký prísľub ďalšej zákazky žalobca žalovanému dal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, tento bol s poukazom na § 365 ods. 3 CSP vylúčený z prieskumu odvolacím súdom. Odvolací súd dodáva, že dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda, môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňa dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, čím sa obmedzuje preskúmacia právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 279/2010).
57. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
58. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
59. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (výroky I. a III.) ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania (výrok IV.), odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
60. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
61. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).