Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-11-2022.pdf
PDF · 83.86 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/11/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v právnej veci žalobcu: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Jána Hollého 5898/14, 081 81 Prešov, IČO: 00610577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, proti žalovanému: A. W., D.. X.X.XXXX, N. XXX XX O. XXX, o zaplatenie 10,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16C/80/2021-22 zo dňa 18.1.2022, takto jednohlasne
rozhodol:
Ruší rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 13.9.2019 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale trovy právneho zastúpenia najviac vo výške sumy istiny priznanej výrokom I. tohto rozsudku, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.10.2021 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10,- eur s príslušenstvom ako aj trov konania z toho dôvodu, že žalobca poskytol žalovanému dňa 2.9.2019 zdravotnú starostlivosť - v rámci ústavnej pohotovostnej služby, pričom žalovaný neuhradil zákonný poplatok vo výške 10,- eur.
3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 38 ods. 3, § 38a ods. 6 všetko zákona č. 577/2004 Z. z. v spojení s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď súd prvej inštancie s poukazom na vyššie zistený skutkový stav ako aj citované právne ustanovenia mal za to, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, pričom žalovaný tvrdenie žalobcu nijako nepoprel, teda súd mal zistený skutkový stav za nesporný, preto žalobe vyhovel.
4. Ohľadom trov prvej inštancie, súd prvej inštancie citujúc nálezy Ústavného súdu ČR vo veciach sp. zn. III. ÚS 2985/14 a I. ÚS 3372/11 vyslovil presvedčenie, že vzhľadom na bagateľnosť sporu a jeho nepochybnú typovosť nie je možné ani pri plnom úspechu žalobcu priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške prevyšujúcej výšku priznanej istiny.
5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku II. napadnutého rozsudku podal žalobca včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V podanom odvolaní uviedol, že bol v konaní plne úspešný, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie otázku o nároku na náhradu trov konania posudzoval podľa § 251 CSP, § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Odvolateľ mal za to, že nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že súd prvej inštancie aplikoval nesprávnu právnu normu, nakoľko podľa ust. § 251 CSP sa otázka nároku na náhradu trov konania v zmysle de lege lata právnej úpravy aplikovať nemá.
6. Podľa názoru odvolateľa bol súd prvej inštancie povinný postupovať výlučne cez ust. § 255 CSP, § 256 CSP alebo § 257 CSP, teda skúmať pomer úspechu vo veci, prípadne zavinenie strany sporu alebo napriek tomu, že nárok na náhradu trov konania úspešná strana má, súd prvej inštancie má pristúpiť k aplikácii ust. § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa v spojení s výnimočnými okolnosťami prípadu, úspešnej strane nárok na náhradu trov konania nepriznať. Odvolateľom napadnutý výrok sa týka rozhodovania súdu prvej inštancie v prvej fáze, t. j. nároku na náhradu trov konania, v ktorej súd prvej inštancie nemá dôvod skúmať prípadnú účelnosť, odôvodnenosť a preukázanosť, ktoré môžu byť refundované ako trovy konania podľa ust. § 251 CSP.
7. Z bodu 22 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania posudzoval trovy právneho zastúpenia práve z pohľadu kritéria ich odôvodnenosti a účelnosti ich vynaloženia žalobcom, pričom svoju argumentáciu oprel o nález Ústavného súdu ČR, pričom odvolateľ mal za to, že nález Ústavného súdu ČR je vzhľadom na inú koncepciu právnej úprav trov konania podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občanský soudní řád, v porovnaní s úpravou podľa Civilného sporového poriadku absolútne neaplikovateľný. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolateľ preto s aplikáciou ust. § 251 CSP v otázke posudzovania nároku na náhradu trov konania nestotožňuje a má za to, že túto normu súd prvej inštancie v otázke nároku na náhradu trov konania nemal aplikovať vôbec, nakoľko podľa ust. § 251 CSP nie je možné aplikovať ako kritérium, podľa ktorého súd prvej inštancie posudzuje nárok úspešnej strane náhradou trov konania. Túto otázku je podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie povinný posúdiť výlučne cez aplikáciu § 255 CSP až § 257 CSP.
8. V ďalšom žalobca poukázal na to, že je špecifickým subjektom a je povinný sa riadiť zákonom č. 278/1993 Z. z. s tým, že pohľadávky štátu je nútený riadne a včas vymáhať. Žalobca nedisponuje právnym oddelením a z uvedeného dôvodu účelne uplatňovanie a bránenie svojich práv si zabezpečuje cez externú advokátsku kanceláriu. Žalobca si uplatnil trovy právneho zastúpenia len do minimálneho a nevyhnutného počtu úkonov v zmysle vyhlášky č. 655/2004. Nakoľko žalobca ako správca majetku štátu je povinný k pohľadávkam pristupovať so všetkou obozretnosťou a s odbornou starostlivosťou, využívanie právneho zastúpenia nie je možné za týchto okolností považovať za neúčelné či neodôvodnené výdavky pokiaľ si žalobca uplatňuje len základné a nevyhnutné úkony právneho zastúpenia umožňujúce uplatniť pohľadávky súdnou cestou.
9. Limitáciu výšky nároku na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia len čo do istiny žalovanej sumy, žalobca považuje svojim spôsobom za svojvôľu konajúceho súdu.
10. S poukazom na uvedené preto v rámci odvolacieho návrhu žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil výrok č. II. napadnutého rozsudku tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, alternatívne, aby v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ust. § 34 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
14. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010).
15. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
17. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
18. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. XXXXX/XX, resp. XXXXX/XX).
19. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.
20. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
21. V predmetnom súdenom prípade súd prvej inštancie v napadnutej druhej výrokovej časti jednak rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak trovy právneho zastúpenia obmedzil naviac do výšky sumy istiny priznanej výrokom I. (rozhodnutie vo veci samej - poznámka odvolacieho súdu) tohto rozsudku. Takéto rozhodnutie nemá oporu v zákone, podľa ktorého sa o trovách konania rozhoduje dvojstupňovo, a to najskôr v zmysle § 262 o nároku a až potom ak výrok, ktorým sa rozhodlo o nároku na náhradu trov konania nadobudol právoplatnosť, sa v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhoduje o ich výške.
22. Je podľa odvolacieho súdu potrebné preukázať, že v zmysle § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikajú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránení práva. Preto pokiaľ chcel súd prvej inštancie znížiť náhradu trov konania oprávnenej osobe, mohol tak urobiť výlučne v postupom podľa ust. § 257 CSP, ktoré zaviedlo moderačné a absolučné právo. Toto ustanovenie však prichádza do úvahy len ak sú dané celkom výnimočne okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré musí mať súd prvej inštancie bezpečne zistené, pričom podľa odvolacieho súdu za výnimočnú okolnosť, resp. dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno subsumovať bagateľnosť sporu a jeho nepochybnú typovosť, t. j. obmedziť úspešnú stranu v jej náhrade trov konania len z toho dôvodu, že viedla úspešný spor, ktorý je právne nenáročný, resp. viedla väčšie množstvo sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a bola v týchto sporoch úspešná. Netreba
opomenúť, tak ako to správne uviedol žalobca vo svojom odvolaní, že žalobca je povinný všetky svoje vrátene bagateľných pohľadávok vymáhať (§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 278/1993 Z. z.), pričom je na súde prvej inštancie vždy posúdiť v rámci druhej fázy rozhodnutia o trovách konania samotnú výšku tejto náhrady a priznať úspešnej strane vždy len preukázané a účelné vynaložené výdavky, ktoré vznikli v priamej súvislosti s uplatnením práv úspešnej strany sporu.
23. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách konania zrušil a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nov rozhodnutie v tejto zrušenej časti výroku o trovách konania. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku vo veci samej z dôvodu, že nebol napadnutý odvolaním žiadnou z procesných strán nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom tohto odvolacieho prieskumu.
24. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania s tým, že najskôr rozhodne v zmysle § 262 ods. 1 o nároku na ich náhradu a len v prípade, ak tento nárok za aplikácie ust. § 257 CSP neprizná ani z časti, nebude rozhodovať o samotnej výške tejto náhrady v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Pokiaľ sa týka rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie bude v prípade, ak nebude v celom rozsahu aplikovať ust. § 257 CSP a rozhodovať podľa zásady úspechu strán sporu, pričom bude viazaný vyššie vysloveným názorom odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP, keďže takéto odôvodnenie v časti náhrady trov konania je v napadnutom rozhodnutí nedostatočné, keď nepostačuje len poukázanie na nálezy Ústavného súdu ČR ohľadom nepriznania náhrady trov právneho zastúpenia, kde v Českej republike je iná právna úprava náhrady trov konania približujúca sa k pôvodnej právnej úprave Slovenskej republiky podľa Občianskeho súdneho poriadku, ktorého však nie je kompatibilná s terajšou právnou úpravou náhrady trov konania v zmysle Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie svoj záver odôvodní v súlade s ust. § 255 ods. 2 tak, aby bolo súladné s ust. § ust. 255 ods. 1 CSP a aby bolo presvedčivé.
25. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).