Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_13Cob-179-2021.pdf
PDF · 132.58 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/179/2021
Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpeného zástupcom LEAGLE s.r.o., so sídlom Kuzmányho 3997, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 856 509, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom Kollárova 4248/2, 036 01 Martin, IČO: 00 365 327, v konaní o zaplatenie 1.779.582,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/84/2020-199 zo dňa 23. septembra 2021 v časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,- Eur a vo výroku II., takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/84/2020-199 zo dňa 23. septembra 2021 v časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,- Eur a vo výroku II., podľa ktorého žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.779.582,56 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 88.756,40 Eur a úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.779.582,56 Eur od 9.12.2020 do zaplatenia, spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,- Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa výroku II. žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.779.582,56 Eur s príslušenstvom, ktorú odôvodnil tým, že: A/ žalobca ako postupník na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2020/09/26 zo dňa 21.10.2020 nadobudol od spoločnosti MEDICAL GROUP SK a.s., Bratislava, súbor pohľadávok voči žalovanému v celkovej výške istiny 1.629.704,16 Eur s príslušenstvom. Predmetom postúpenia boli pohľadávky titulom kúpnych cien za riadne a včas dodaný tovar, ktoré vystavil pôvodný veriteľ žalovanému, pričom faktúr bolo celkom 580; B/ žalobca ako faktor a postupník na základe Faktoringovej zmluvy č. F/2020/09/25 zo dňa 21.9.2020 nadobudol od pôvodného veriteľa MEDICAL GROUP SK a.s., Bratislava, súbor pohľadávok voči žalovanému v celkovej výške 149.878,40 Eur s príslušenstvom, ktoré pohľadávky spočívali v kúpnych cenách za riadne a včas dodaný tovar pôvodným veriteľom žalovanému. Žalobca si okrem istín uplatnil aj zákonné úroky z omeškania jednak vyčíslené ku dňu 8.12.2020 v celkovej sume 88.756,40 Eur a úroky z omeškania od 9.12.2020 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v celkovej výške 26.680,- Eur.
3. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 17Cb/84/2020 zo dňa 28.1.2021 namietal paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok z dôvodu, že pohľadávky majú jeden právny základ a veriteľ má nárok na jednorazovú náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Faktúru samu o sebe nie je v žiadnom prípade možné považovať za právny základ vzniku pohľadávky, za právny titul, ide len o daňový doklad. Žalovaný poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EU, ktorej účelom je, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Požadovanú sumu zo strany žalobcu v žiadnom prípade nie je možné považovať za spravodlivú náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Aj podľa dôvodovej správy k Nariadeniu Vlády SR č. 21/2013 Z.z., paušálna náhrada má slúžiť len na náhradu toho druhu nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi v súvislosti s monitorovaním jeho pohľadávok a stavu ich uspokojenia. Podľa žalovaného žalobca ignoruje fakt, že si uplatňuje voči žalovanému jednu pohľadávku ako celok a že nie je rozhodujúca kvantitatívna zložka uplatnených nárokov v súdnom podaní. Smerodajné je množstvo uplatnení. Uvedené žalovaný považoval za uplatňované v rozpore s dobrými mravmi a nekalú obchodnú praktiku, ktorej by súd nemal poskytnúť právnu ochranu. Aj v zmysle správy k návrhu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách mali členské štáty zabezpečiť, aby sa náhrada nákladov súvisiacich s vymáhaním podľa ods. 1, v prípade viacerých pohľadávok rovnakého dlžníka hradila iba za účet dlhov a nie za jednotlivé pohľadávky. Nebolo by spravodlivé, aby v prípade rovnakých dodávateľov a odberateľov sa hradili náklady súvisiace s vymáhaním pre jednotlivé pohľadávky. Tiež namietal, že žalobca si uplatnil aj náhradu trov konania (trov právneho zastúpenia) a súčasne aj paušálnu náhradu trov konania. Trval na tom, že žalobcovi nevzniká nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky za každú faktúru jednotlivo, ale za pohľadávku, ktorú ako celok od žalovaného uplatňuje.
4. K doručenému odporu sa vyjadril žalobca, ktorý k námietke žalovaného poukázal na rozhodovaciu prax súdov SR. Ďalej uviedol, že Slovenská republika ako členský štát mala v rámci transpozície Smernice do vnútroštátneho poriadku možnosť určiť jednorazovú paušálnu náhradu vo vyššej sume, ako smernicou určených 40,- Eur. Vzhľadom na to, že tento zákonný, peňažný nárok veriteľovi vzniká bez ohľadu na sumu nezaplatenej pohľadávky a dobu omeškania, bola v podmienkach SR prijatá táto výška na hranici minima uvedeného v smernici, t.j. 40,- Eur za každú pohľadávku. Táto suma tak predstavuje podľa zákonodarcu SR primeranú náhradu nákladov spojených s uplatnením jednej pohľadávky. Vznik tohto zákonného nároku na paušálnu náhradu nákladov je tak spojený so vznikom omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku, pričom omeškanie dlžníka ku každej zo žalovaných faktúr už uplatnených v žalobe nebolo žalovaným žiadnym spôsobom spochybnené. Každá z postúpených pohľadávok a jej príslušenstvo je samostatným majetkovým právom, s ktorým je žalobca oprávnený nakladať samostatne. Ak žalobca uplatňuje všetky svoje majetkové práva v podobe súboru istín pohľadávok voči žalovanému jednou žalobou, nevzniká podaním súhrnnej žaloby nové súhrnné majetkové právo, ale naďalej právne existujú samostatné nároky z jednotlivých obchodov potvrdených faktúrami. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/2014/2018, ako aj na rozhodnutia ďalších krajských súdov. K námietke vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalobca uviedol, že z odporu nie je zrejmé, o akú sumu by sa mal nárok žalobcu na náhradu trov konania znížiť. Zdôraznil, že kombinácia, resp. duplicita, či právna konzumácia nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu uplatnenia si nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v súdnom konaní je skutkovo a právne neprípustná. Ide o dva samostatné, oddelené zákonné nároky veriteľa vzniknuté po podaní žaloby.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na predchádzajúcej argumentácii s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EU - osobitne jej čl. 17.
6. Okresný súd poukázal na nariadené pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie, zistil skutkový stav, ktorý právne posúdil za aplikácie ust. § 261 ods. 2, 3, 4, § 409 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
7. Okresný súd primárne skonštatoval, že záväzkový vzťah sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 261 ods. 2, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) tohto zákona. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca sa domáha zaplatenia
sumy 1.779.582,56 Eur spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria zákonné úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z dôvodu, že pôvodný veriteľ žalovaného, a to spoločnosť MEDICAL GROUP SK a.s. dodával žalovanému tovar, za ktorý žalovaný nezaplatil. Spoločnosť MEDICAL GROUP SK a.s. teda disponovala voči žalovanému splatnými pohľadávkami, ktoré postúpila na žalobcu dvomi zmluvami, a to Zmluvou o postúpení pohľadávky č. 2020/09/26 zo dňa 21.9.2020 a Faktoringovou zmluvou č. F/2020/09/25 zo dňa 21.9.2020, pričom špecifikácia konkrétnych pohľadávok tvorí prílohu jednotlivých zmlúv. Pokiaľ išlo o samotnú istinu pohľadávok v celkovej sume 1.779.582,56 Eur a úrokov z omeškania, ktoré boli vyčíslené ku dňu 8.12.2020 v celkovej sume 88.756,40 Eur, ako aj ďalších úrokov z omeškania od 9.12.2020, tak žalovaný tento nárok žalobcu výslovne nepoprel, a preto podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, teda nárok na istinu a úroky z omeškania v tomto konaní okresný súd považoval za nesporný.
8. Sporným medzi stranami zostal nárok na paušálnu náhradu v spojení s uplatnením pohľadávky a náhrada trov konania spočívajúca v trovách právneho zastúpenia.
9. Okresný súd konštatoval, že spornou skutočnosťou bolo uplatnenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Okresný súd poukázal na to, že paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky bola do právneho poriadku SR zavedená novelou Obchodného zákonníka od 1.2.2013, ktorá transponovala Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EU o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Účelom paušálnej náhrady je nahradiť náklady súvisiace s každou oneskorenou platbou, aj keď na základe jedného titulu, pretože z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva žiadne obmedzenie nároku na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný vzťah. Účelom je posilnenie pozície veriteľa pri uplatňovaní svojich pohľadávok voči dlžníkovi. Ide o sankčný inštitút vyvolaný ako následok omeškania dlžníka. V danom prípade jednotlivé pohľadávky nevznikali naraz, každú z jednotlivých pohľadávok možno považovať za samostatnú kúpnu zmluvu, pričom nejde o rozdelenie jednej pohľadávky na viac častí za účelom generovania samostatných pohľadávok a každá z pohľadávok, ktorá sa premietla do konkrétnej, jednotlivej faktúry, je samostatne žalovateľná, a teda za každú jednotlivú pohľadávku, ktorá našla odraz v konkrétnej faktúre, podľa názoru okresného súdu žalobcovi prislúcha paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky.
10. Vo vzťahu k druhej námietke žalovaného, ktorý nesúhlasil s uplatneným nárokom na trovy právneho zastúpenia žalobcu s tým, že od tejto sumy by mala byť odpočítaná paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, okresný súd poukázal na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Považoval za dôležité uviesť, že trovy súdneho konania sa v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považujú za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, pretože ide o nárok, ktorý má základ v procesnom práve, tak jeho výška, resp. výška týchto nákladov je kvantifikovaná rozhodnutím súdu o priznaní ich náhrady. Trovy súdneho konania, a teda aj trovy právneho zastúpenia sú nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky. Žalobca si uplatnil jednak paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., avšak v zmysle Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2011/7/EU zo dňa 16.2.2011, konkrétne z čl. 6 ods. 3 je zrejmé, že veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v ods. 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika, alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov. Z uvedeného, ako aj s poukazom na ust. § 262 a nasl. CSP v spojení s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. okresný súd bol názoru, že žalobcovi prislúcha aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia.
11. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému právo na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne okresný súd samostatným uznesením. 12. Proti tomuto rozsudku, a to v časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,-Eur a výroku II., v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého žalobcovi prislúcha paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky za každú faktúru a mal za to, že uvedené rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného súd prvej inštancie obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval. Poukázal na to, že účelom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.2.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách je, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Smernica kladie dôraz na spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, musí sa jednať o vlastné náklady veriteľa na vymáhanie. Z dôvodovej správy k ust. § 369c zákona č. 9/2013 Z.z., ktorým došlo k transpozícii čl. 6 Smernice 2011/7/EU, paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov. Aj v zmysle správy k návrhu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti oneskoreným platbám (KOM(2009)0126 - C7 0044/2009 - 2009/0054(COD)) mali členské štáty zabezpečiť, aby sa náhrada nákladov súvisiacich s vymáhaním podľa odseku 1 v prípade viacerých pohľadávok rovnakého dlžníka hradila iba za súčet dlhov, a nie za jednotlivé pohľadávky. V prípade transakcií s vysokou hodnotou mohla spôsobovať značné a neprimerané náklady a nemusela by vyjadrovať skutočné náklady. Nebolo by spravodlivé, ani by nezodpovedalo praxi, keby sa v prípade rovnakých dodávateľov a odberateľov hradili náklady súvisiace s vymáhaním pre jednotlivé pohľadávky. Úhrada nákladov by sa mala uskutočňovať podľa odseku 1, čo zodpovedá súčtu všetkých týchto kumulatívnych pohľadávok z omeškania. To je dôležité najmä v oblasti zdravotníctva, keď nemocnice nemôžu zaplatiť jednému dodávateľovi rôznych druhov liečiv za jednotlivé dodávky pre omeškanie platieb zo strany zdravotných poisťovní. Priznanú sumu 26.680,- Eur podľa žalovaného nie je možné považovať za primerané náklady spojené s vymáhaním pohľadávky, ktoré by mali byt' žalobcovi priznané. Mal za to, že ak majú pohľadávky len jeden právny základ, má veriteľ nárok na jednorazovú náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Faktúru samo o sebe nie je v žiadnom prípade možné považovať za právny základ vzniku pohľadávky, ide o daňový doklad. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nenakladal pred podaním žaloby s faktúrami jednotlivo, ale spoločne a vždy tak, v akom počte mu boli postúpené spoločne so zmluvami o postúpení a uplatnil si ich z vlastného rozhodnutia jednou žalobou ako celok. Nie je preto relevantné tvrdenie, že si každú z faktúr mohol uplatniť samostatne. Podľa žalovaného nie je rozhodujúca kvantitatívna zložka uplatnených nárokov v súdnom podaní, smerodajné je množstvo uplatnení. Zároveň poukázal na to, že žalobca nie je pôvodným veriteľom nadobudnutých pohľadávok, tieto nadobudol na základe zmlúv o postúpení pohľadávok. Žalovaný poukázal na rozhodnutia iných súdov, a to na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Cob/44/2020 zo dňa 30.09.2020. Za nesprávne žalovaný považoval rozhodnutie súdu o náhrade trov konania vo výroku II. v nadväznosti na svoje dôvody odvolania. Navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením vo výške 26.640,- Eur zmeniť a v tejto časti žalobu zamietnuť, alternatívne v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 03.12.2021 (č.l. 227 - 230 spisu). Žalobca skutkové tvrdenia a právny názor žalovaného na určenie rozsahu peňažného nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov v obchodno-právnych vzťahoch považoval za vecne nesprávne, ktoré tvrdenia boli v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie preukázateľne vyvrátené. Uviedol, že k žalobou uplatnenému nároku na paušálnu náhradu sa podrobne vyjadril vo svojej replike zo dňa 21.04.2021, ako aj vo svojej písomnej záverečnej reči. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku a právnej argumentácie týkajúcej sa práva žalobcu na paušálnu náhradu, poukázal na právne predpisy, ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov a teóriu práva. Podľa žalobcu neexistuje žiadny právny dôvod na to, aby si paušálnu náhradu za každú omeškanú (splatnú) pohľadávku (faktúru) neuplatnil ako nový veriteľ v rovnakej výške ako pôvodný veriteľ, keďže ju nadobudol ako príslušenstvo s postúpenými pohľadávkami podľa ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca takýto nárok zo zákazu postúpenia pohľadávok podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevylúčil a nevylučovali ho ani ustanovenia zmlúv o postúpení pohľadávok. Žalobca ako nový veriteľ pohľadávok, ktoré všetky boli, resp. sú po lehote splatnosti, eviduje vo svojom účtovníctve, robí výkazníctvo podľa osobitného zákona o bankách, robí opakované úkony na ich evidenciu, špecifikáciu, mimosúdne vymáhanie, má s predmetnými pohľadávkami administratívne interné monitorovacie náklady, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov, skúma možnosť ich premlčania a pod.. Preto nie je žiadny relevantný právny dôvod na nepriznanie tejto paušálnej náhrady nákladov žalobcovi ako novému veriteľovi. Zdôraznil, že pre vznik zákonom priznaného práva na paušálnu náhradu nákladov nie je potrebné osobitné upozornenie pre dlžníka a nie je ani potrebné vznik konkrétnych nákladov dlžníkovi preukazovať, a to ani zo strany pôvodného ani nového veriteľa v zmysle ust. § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka. Dal do pozornosti to, že každá zo žalovaných pohľadávok je samostatným majetkovým právom, s ktorým je veriteľ (žalobca) oprávnený nakladať podľa svojho uváženia, pričom žalobca si žalobou neuplatnil jeden právny nárok (jednu pohľadávku) a podaním žaloby nevzniklo jedno veľké majetkové právo, ale naopak, uplatnil si množstvo samostatných majetkových nárokov voči žalovanému jednou spoločnou žalobou, s prihliadnutím na princípy vyjadrené v Čl. 5 a Čl. 17 CSP. Žalobca konal hospodárne, a preto nemôže byť z tohto dôvodu sankcionovaný tým, že mu nebude priznaný nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením každej jednej pohľadávky, resp. jej príslušenstva vo výške 40,- Eur. Na rozdiel od senátu 4Cob na Krajskom súde v Košiciach, iné senáty Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3Cob/60/2018, sp. zn. 2Cob/57/2019, aj senát Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 14Cob/214/2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15Cob/112/2015, Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 31Cob/57/2016 riešia otázku paušálnej náhrady odlišne, a to v súlade s právnym názorom žalobcu. Žalobca zdôraznil, že žalované pohľadávky vznikali zo zákonných právnych titulov, v rôznom čase, majú rozdielnu dobu splatnosti, nejedná sa o účelové delenie jednej pohľadávky na viacero pohľadávok. Námietka žalovaného, že „faktúru samu osebe nie je možné považovať za právny základ vzniku pohľadávky“, považoval za nie správnu a dôvodnú, pretože okresný súd v bode 24. odôvodnenia jasne definoval ako právny základ vzniku pohľadávok samostatnú kúpnu zmluvu a nie faktúru. Žalobca poukázal i na to, že žalovanému neprináleží záväzne vykladať a interpretovať smernicu vrátane správy k návrhu smernice a jej preambulu, ktorá navyše nie je právne záväzná. Právo výkladu smernice patrí len Európskej komisii a po jej transponovaní len súdom Slovenskej republiky. Žalobca zvýraznil, že žiadny zákon platný v SR a ani nariadenie neumožňuje dlžníkovi a ani súdu akokoľvek na základe vlastného uváženia či vlastnej definície „spravodlivosti“ definovať, resp. moderovať zákonom stanovenú výšku paušálnej náhrady nákladov za jednu pohľadávku. Samotný pojem „paušálna“ náhrada nákladov v sebe obsahovo zahŕňa fakt, že vznik, výška a rozsah týchto nákladov sa a priori neposudzuje a ani sa pred súdom ani pred inými orgánmi štátu nedokazuje. Súd tak nemá zákonný podklad existenciu, rozsah a výšku skutočných nákladov skúmať a nemá zo zákona ani moderačné právo ju znížiť či vôbec nepriznať na základe svojej úvahy. Preto súd prvej inštancie ani inak o tomto nároku žalobcu ex lege rozhodnúť nemohol. V závere žalobca zhrnul, že okresný súd v odôvodnení rozsudku vecne správne vyhodnotil a potvrdil, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný ako veriteľ pohľadávok v tomto konaní, a to v celom rozsahu nároku uplatneného žalobou a nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením týchto pohľadávok; právna kvalifikácia právneho dôvodu vzniku pohľadávok v režime zmluvných typov Obchodného zákonníka bola preukázaná a súdom zistená a potvrdená; právna kvalifikácia žalobcu k ním uplatnenému nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok s odkazom na záväzný výklad Smernice, výklad zákona, ktorá je všeobecne uplatňovaná v praxi súdmi SR, je správna a otázka posúdenia „spravodlivosti“ zákonnej úpravy nároku na paušálnu náhradu nákladov veriteľa nemôže byť objektívne riešená ani názormi či majetkovými pomermi dlžníka a nie je ani predmetom voľnej úvahy či moderácie súdu pri jeho rozhodovaní, je striktne daná zákonom a jeho vykonávacím predpisom, ktoré musí súd bez výhrad rešpektovať; a konanie žalobcu podaním jednej žaloby s uplatnením si súboru peňažných nárokov rovnakého druhu je konaním ex lege a a priori vylučuje konanie žalobcu v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Žalovaný ani v odvolaní nepredložil žiadnu novú skutkovú či právnu argumentáciu týkajúcu sa jeho hmotnoprávnych námietok, ktoré uplatnil v prvoinštančnom konaní. Právna kvalifikácia jeho námietok je vecne nesprávna, účelová, nemajúca oporu v zákone ani vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd platnosť právnych úkonov nadobudnutia pohľadávok s príslušenstvom a aktívnu legitimáciu žalobcu v celom rozsahu žalobného návrhu ako právne významnú skutočnosť vzal do úvahy a vyhodnotil ako prejudiciálnu otázku pri svojom meritórnom rozhodnutí. Na danú vec správne aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., vo všetkých namietaných právnych otázkach rozhodol vecne správne a v odôvodnení rozsudku sa s námietkami žalovaného voči nároku na paušálnu náhradu nákladov vecne správne vysporiadal, vyhodnotil ich ako nedôvodné. Keďže odvolanie neobsahuje žiadnu podstatnú novú skutkovú ani právnu argumentáciu, nie je ani dôvod skutkovo ani právne sa od rozhodnutia súdu prvej inštancie odkloniť. Navrhol rozsudok okresného súdu v rozsahu napadnutej časti výroku I. a výroku II. potvrdiť, s priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
14. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 24.01.2022 bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému, s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť (doručenka na č.l. 235 spisu), ktorú možnosť žalovaný nevyužil.
15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalovaného podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a
verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za akceptovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v časti napadnutého výrokoch I. a vo výroku II. potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/179/2021-243 zo dňa 03.05.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 17.05.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
17. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. 18. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 2.11.2021 (č.l. 206 - 208 spisu), a to len tými, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a obsah obrany žalovaného v tomto konaní. Ak žalovaný v podanom odvolaní výslovne vyjadril jeho rozsah, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery v tej časti, ktorá sa nestala predmetom odvolania žalovaného. Teda, ak je odvolateľom vyjadrený rozsah podaného odvolania, potom krajský súd nemá daný zákonný podklad, aby vyjadril závery a aby osobitne bolo pristupované k tomu, čo sa v rámci zadefinovaného rozsahu odvolania nestalo predmetom konania, posudzovania a rozhodovania odvolacieho súdu. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá rozsahom podaného odvolania vymedzuje, v akom rozsahu rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda, z akých odvolacích dôvodov ho rozporuje, ale len to sa môže stať predmetom posudzovania a zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú v rozhodnutí súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nenapáda, nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) ust. § 379 CSP. Je predsa potrebné, aby sa rozlišovalo (diferencovalo), čo bolo predmetom odvolacieho konania, posudzovania odvolacím súdom, v nadväznosti na odvolacie dôvody, pretože stav každej sporovej odvolacej právnej veci je odlišný vo väzbe na rozsah a dôvody vyvolanej spornosti uplatňovaných nárokov, prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Krajský súd považoval za potrebné uvedené vyjadriť za rešpektovania právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.
19. Za aplikácie vyššie uvedeného § 379, § 380 ods. 1 CSP, krajský súd posudzoval rozsudok okresného súdu a v ňom vyjadrené závery a zhodnotenia len v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, ktoré boli vyjadrené v ním podanom odvolaní zo dňa 02.11.2021, v ktorom žalovaný výslovne uviedol, že podáva odvolanie voči časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,- Eur a II. rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.
20. Vo vzťahu k časti výroku I. a výroku II. rozsudku okresného súdu žalovaný vyjadril odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. V súvislosti s podaným odvolaním žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu, týkajúcimi sa napadnutej časti výroku I.. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nebolo potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný súd v napadnutej časti rozhodnutia, preto bolo postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne len odkázať. Uvedený postup krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, v spojení aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného súdu, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 190/2016 zo dňa 20.12.2017, z ktorého rovnako vyplýva, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, preto určujúca je spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, čo vytvára ich organickú jednotu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti, a odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
24. Len k zvýrazneniu vecne správnosti napadnutého rozhodnutia a vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu, ktorý bol obsiahnutý v písomne podanom odvolaní žalovaného zo dňa 2.11.2021, krajský súd uvádza nasledovné.
25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil.
26. Predmetom žaloby žalobcu a následne základom rozhodnutia rozsudkom okresného súdu výrokom I. bol záver vychádzajúci z medzi stranami nespornej skutočnosti (ust. § 151 ods. 1 CSP), že žalobca sa dôvodne domáhal zaplatenia pohľadávok v celkovej sume 1.779.582,56 Eur s príslušenstvom, ktoré nadobudol od tretieho subjektu, a to MEDICAL GROUP SK a.s. podľa uzavretej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2020 (pohľadávky istiny z 580 faktúr) a Faktoringovej zmluvy č. F/2020/09/25 zo dňa 21.9.2020 (pohľadávky z istiny 87 faktúr), ktorý tretí subjekt žalovanému na základe jeho objednávok dodal tovar, prípadne poskytol služby, k rozsahu ktorých pohľadávok žalobca doložil zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s prílohami, faktoringovú zmluvu s prílohami, pričom okrem istín sa žalobca domáhal zaplatenia príslušenstva titulom úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to za každú jednu vystavenú faktúru.
27. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávny právny záver okresného súdu vo vzťahu k časti výroku I., pokiaľ priznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 26.680,- Eur za každú jednu faktúru, ak podľa žalovaného žalobca ako nový veriteľ nevynaložil náklady s pohľadávkami, ktoré mu boli postúpené od pôvodných veriteľov žalovaného. Podľa žalovaného priznanú sumu titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nie je možné považovať za primerané náklady spojené s vymáhaním pohľadávky. Ak majú pohľadávky jeden právny základ, má veriteľ nárok na jednorazovú náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur, naviac, ak si ich uplatnil jednou žalobou. Žalovaný zvýraznil účel Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách.
28. Krajský súd k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaného uvádza, že nezistil jeho opodstatnenosť. Vzhľadom k princípu právnej istoty považuje za potrebné poukázať na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/57/2015 zo dňa 20. mája 2015, sp. zn. 14Cob/214/2018 zo dňa 21. februára 2019, rozhodnutie sp. zn. 13Cob/166/2021 zo dňa 20.04.2022, od záverov ktorých sa ani v danej veci nepovažoval za dôvodné odkloniť. Krajský súd nepovažoval za rozhodné a ani určujúce to, že žalobca je novým veriteľom uplatnených pohľadávok na základe uzavretých zmlúv o postúpení pohľadávok, ale to, že je týmto veriteľom a žalovaný je dlžníkom, ktorý je v omeškaní a pre ktorý stav subjektov žalobcu ako veriteľa, žalovaného ako dlžníka a jeho omeškania je úprava ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorej omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a
369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je zákonnou úpravou umiestnená pod omeškaním dlžníka, ktorým dlžníkom v omeškaní podľa výsledkov vykonaného dokazovania je žalovaný. Aj podľa už vyššie uvedených rozhodnutí krajského súdu bol daný záver, že paušálna náhrada nákladov vo výške 40,- Eur patrí za každú pohľadávku uplatnenú žalobcom, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pri paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ide o hmotno-právny nárok vyplývajúci z ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka ako hmotného práva, a preto musí mať väzbu na hmotno-právne podmienky vyplývajúce z ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.z., medzi ktoré patrí aj väzba na uplatnenú tú - ktorú pohľadávku. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je paušálnou náhradou viažucou sa ku každej pohľadávke, s úhradou ktorej je dlžník v omeškaní. Z ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka nevyplýva žiadne obmedzenie nároku, napríklad na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný vzťah. Krajský súd je toho názoru, že predmetné ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. nedefinujú právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením „pohľadávok“, ale „pohľadávky“. Z ust. § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. nevyplýva žiadne obmedzenie nároku na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný záväzok. Jedná sa o sankčný inštitút vyvolaný ako následok omeškania dlžníka. Nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, čo znamená, že ak má veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi paušálnu náhradu nákladov pri každej z nich za aplikácie ust. § 488 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd opätovne poukazuje na § 369c Obchodného zákonníka prijaté na základe Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, v zmysle ktorého účelom paušálnej náhrady je nahradiť náklady súvisiace s každou oneskorenou platbou, i keď dané platby vyplývajú z jedného právneho titulu (zmluvy).
29. Krajský súd nezistil ako relevantný odvolací dôvod žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením súdu je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácií v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, pretože okresný súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval správny právny predpis, a to hmotné právo, rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka.
30. Žalovaný v podanom odvolaní za nesprávny považoval i výrok II. o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania, pretože v nadväznosti na dôvody odvolania mal za to, že okresný súd mal priznať trovy konania podľa pomeru úspechu vo veci.
31. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok, t.j. zásady úspechu (§ 255 ods. 1 CSP). Táto zásada úspechu sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu strany sporu. Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako i u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V danom prípade bol žalobca so svojim nárokom, ktorý uplatnil v petite žaloby, úspešný v celom rozsahu (výrok I.) a ak okresný súd výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, jeho postup bol vecne správny. Odvolanie žalovaného v tejto časti bolo preto zhodnotené ako nedôvodné.
33. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací nezistil opodstatnenosť ani jedného z odvolacích dôvodov žalovaného, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výroku I. a vo výroku II. potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd v samostatnom uznesení po právoplatnosti rozhodnutia za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.