Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/20/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a členov senátu Mgr. Martina Štubniaka a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobkyne F. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX I., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, proti žalovaným: 1/ Banskobystrická regionálna správa ciest, a. s., so sídlom Majerská cesta 94, 974 96 Banská Bystrica, IČO: 36 836 567 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -313 zo dňa 06. 10. 2020, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13 200 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % z priznanej sumy ročne odo dňa právoplatnosti rozhodnutia až do zaplatenia tak, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. , (ďalej v texte len „CSP“ ) tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % z priznanej istiny voči žalovaným 1/ a 2/, ktoré sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní odo dňa rozhodnutia o výške trov samostatným uznesením s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého z nich.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou pôvodne domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 80 000 € spolu s úrokom z omeškania podľa a , (ďalej v texte len „“); súčasne si uplatnila náhradu trov konania. Okresný súd v poradí prvým rozsudkom vydaným v tejto veci žalobu žalobkyne z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaných 1/ a 2/ zamietol. Na základe odvolania žalobkyne odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil záver, že M. I. bol v čase nehody v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným 1/ (povinne zmluvne poisteným u žalovaného 2/) a k tejto udalosti došlo pri plnení jeho pracovných úloh. Žalovaný 1/ je teda vecne pasívne legitimovaný ako zamestnávateľ M.a I.a a

zároveň prevádzateľ motorového vozidla ( ), ktorého prevádzkou bol spôsobený synovi žalobkyne úraz, ktorého následkom syn žalobkyne 24. 02. 2014 podľahol. Odvolací súd ďalej v zrušujúcom uznesení vyslovil záver, že žalovaný 2/ je tiež vecne pasívne legitimovaný, a to vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 61/2018. Zároveň okresnému súdu uložil, aby vykonal dokazovanie v merite veci, pretože v dôsledku prijatia nesprávneho právneho záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, nevykonal potrebné dokazovanie na zistenie opodstatnenosti uplatneného nároku žalobkyne.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že z obsahu žaloby zistil, že zamestnanec žalovaného 1/ M. I. bol uznaný vinným z trestného činu z nedbanlivosti, pretože synovi žalobkyne F. O. spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu zákona, pričom spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa , za čo bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť 26. 09. 2013, odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na dva roky a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní dvoch rokov.

1.3 Poškodený l syn žalobkyne F. O. utrpel otras mozgu tretieho stupňa, krvácanie do mozgu, pomliaždenie mozgu, hlavy, tváre, brady a ľavého predlaktia v dôsledku čoho upadol do bezvedomia. Bol v bdelej kóme až do svojej smrti, ktorá nastala XX. XX. XXXX, kedy v príčinnej súvislosti so spôsobenými zraneniami zomrel. Poistná udalosť bola likvidovaná z poistenia žalovaného 1/ u žalovaného 2/. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa v žalobe v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy argumentovala tým, že ak náhrada škody na zdraví jej syna ako poškodeného bola uhradená vyššie uvedeným spôsobom (z povinného zmluvného poistenia žalovaného 1/), tak sú splnené podmienky, aby si ako matka poškodeného uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle a nasl. . Zdôraznila, že právo na telesnú integritu je jedno z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občianskoprávnej ochrany osobnosti ako celku, čo sa nepochybne vzťahuje aj na právnu úpravu podľa . Právo na život a zdravie je súčasťou širšieho práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Prostriedky občianskoprávnej ochrany podľa prichádzajú do úvahy vtedy, ak fyzickým osobám je spôsobená ujma v ich osobnostnej nemajetkovej sfére. Náhrada nemajetkovej ujmy má v danom prípade svoje opodstatnenie, pretože aj keď syn žalobkyne bol invalidný dôchodca, bol oporou a pomáhal v spoločnej domácnosti, ktorú zdieľal so žalobkyňou, s otcom a so svojimi súrodencami, vykonával bežné domáce práce, pomáhal starým rodičom. V kritickom čase, keď došlo k úrazu, išiel ku starej matke priniesť jej nákup a pomôcť jej v domácnosti. Jeho pomoc bola o to významnejšia, že tvorili neúplnú rodinu, pretože manžel žalobkyne po úraze, ktorý utrpel v dôsledku autonehody, bol určitý čas ústavne liečený, a teda bol mimo rodiny. Syn F. bol fyzicky vyspelý, trpel schizofréniou. Pri primeranom usmernený bol platným členom celej domácnosti. V dôsledku jeho úrazu sa od základu zmenila kvalita života celej rodiny. Po úraze žil syn žalobkyne 25 mesiacov, zomrel XX. XX. XXXX. Starostlivosť o syna po úraze bola veľmi náročná, pretože bolo potrebné zabezpečiť množstvo úkonov, napr. dopĺňať mu stravu do sondy, cez ktorú prijímal potravu. V súvislosti s tým bolo potrebné značné fyzické a psychické nasadenie žalobkyne, ktorá sa súbežne starala o dcéru T., nar. XX. XX. XXXX, o študujúceho syna P., nar. XX. XX. XXXX a do hospitalizácie manžela aj o manžela. Bolo potrebné obstarávať pre syna rôzne lieky a pomôcky, hygienické potreby, čo znamenalo zásadnú zmenu kvality života žalobkyne a členov jej domácnosti. Syn F. mal v čase úrazu 24 rokov, zaujímal sa o šport, autá, jeho cieľom bolo zaoberať sa motorizmom. Od 19. 01. 2012 bol v bdelej kóme, nebolo možné s ním nadviazať žiadny kontakt, dva roky bol plne odkázaný na pomoc zdravotníkov, nemocničného personálu, na starostlivosť z jej strany a zo strany súrodencov. Zdravotný stav syna F.a po úraze, mu neumožňoval samostatné fungovanie v bežnom živote, čo trvalo až do jeho smrti. Za obdobie od úrazu do úmrtia bolo možné hovoriť o tzv. sociálnej smrti syna žalobkyne, keďže nemal žiadne možnosti uplatnenia. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa pôvodne požadovala titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 80 000 €, čo odôvodnila v žalobe tým, že k zásahu do zdravia jej syna došlo v dôsledku hrubej nedbanlivosti, preto plní v danom prípade náhrada nemajetkovej ujmy predovšetkým funkciu satisfakčnú, nakoľko spôsobená ujma na zdraví jej syna bola mimoriadne intenzívna a rozsiahla, zároveň nezvratná a preto je adekvátna suma 80 000 €, aj keď je hodnota ľudského života a zdravia nevyčísliteľná. V uvedenej súvislosti žalobkyňa uviedla, že súrodenci T., P. a F. mali navzájom vytvorené pevné sociálne,

morálne a citové vzťahy. Nešťastná udalosť z 19. 01. 2012 sa odzrkadlila v rodinnom živote žalobkyne. V priebehu konania žalobkyňa upravila sumu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy na 40 000 €.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, ako sa k žalobe vyjadril žalovaný 1/ a ako žalovaný 2/ a zdôraznil, že otázkou zásadného významu je, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený žalobkyňou podľa je možné subsumovať pod ust. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. .V uvedenej súvislosti poukázal okresný súd na vyjadrenie žalovaného 2/, podľa ktorého povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma. K inému právnemu posúdenie nie je podľa žalovaného 2/ možné dospieť ani pri systematickom výklade uvedeného ustanovenia vzhľadom na členenie nárokov podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom zo žiadneho ustanovenia uvedeného zákona priamo nevyplýva, že by predmet poistného krytia tvorili aj iné nároky ako náhrada škody. Z uvedeného dôvodu žalovaný 2/ svoju vecnú pasívnu legitimáciu v spore opakovane spochybnil, pričom uviedol, že F. O. (synovi žalobkyne) bolo vyplatené bolestné podľa dňa 23. 01. 2014 v sume 22 637 €, čím si žalovaný 2/ podľa jeho názoru splnil svoju povinnosť.

1.5 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a svedka P. O.a, listinnými dôkazmi, ktoré osobitne neoboznamoval, keďže tieto sporovým stranám doručil a s ich obsahom sa oboznámili. Poukázal na to, že žalobkyňa uviedla, že jej nebohý syn mal stanovenú asi trištvrte roka pred nehodou diagnózu schizofrénia, bol celkom dobre nastavený na liečbu, ktorá bola efektívna, veľmi dobre sa orientoval, vedel rozoznať nebezpečenstvo, keďže sprevádzal manžela žalobkyne, ktorý mal problémy s rovnováhou a denne chodil k starým rodičom na bicykli. Poznal cestu, kde sa stala nehoda, pretože tadiaľ chodieval od malička. Chodievalo sa tam po ľavej strane, pretože tam bol nebezpečný prechod pre chodcov v zákrute, preto mu vždy hovorila, aby radšej išiel po ľavej strane a na druhú stranu prešiel asi o 20 metrov vyššie, kde bol ďalší prechod pre chodcov. V časti, kde došlo k dopravnej nehode, je chodník na protiľahlej strane, syn by však musel prejsť na druhú stranu cez ten nebezpečnejší prechod pre chodcov. Chodník je tam podľa žalobkyne na úseku asi 50 metrov, potom by syn znovu musel prejsť na ľavú stranu, kde je len cesta. Žalobkyňa v rámci výsluchu pred súdom prvej inštancie opísala zmenenú kvalitu života pred a po dopravnej nehode tak, že ako rodina fungovali v určitom rodinnom systéme, starala sa o deti, o manžela za pomoci nebohého syna, ktorý jej veľmi pomáhal so starostlivosťou o manžela a o jej rodičov. Po nehode sa musela starať o syna, zabezpečovať mu zariadenia aj starostlivosť v zariadeniach, chodievala za ním trikrát do týždňa, zároveň sa starala o rodičov a o chorého manžela. Manžel utrpel úraz pred štrnástimi rokmi, bol vo veľmi zlom stave, po nehode syna sa psychicky zrútil, neskôr zomrel. Najmladšia dcéra sa narodila v čase, keď už bol manžel po úraze, ona zostala na opatrovateľskom príspevku a v podstate po úraze syna toto všetko musela zvládnuť sama s tým, že aj manžela v júli 2012, po synovej nehode, musela umiestniť do zariadenia, keďže zdravotný stav manžela bol náročný a bol nebezpečný pre maloletú dcéru, v dôsledku čoho prišla opatrovateľský príspevok. Na chod domácnosti prispieval aj nebohý syn, ktorý poberal čiastočný invalidný dôchodok vo výške 120 €. Po smrti syna začala trpieť depresiami, prestala úplne správať, jej stav sa stal vážnym, lieči sa na psychiatrii, v dôsledku čoho je čiastočne invalidná. Je nastavená na liečbu, viackrát bola hospitalizovaná. Poberá čiastočný invalidný dôchodok vo výške 80 €, vdovský dôchodok vo výške 250 € a „sirotské“ na dcéru vo výške 150 €; iný príjem nemá. Snaží sa zamestnať, niekoľkokrát sa jej to aj podarilo, naposledy musela však po krátkej dobe dať výpoveď, keďže sa jej zhoršil zdravotný stav. Má vysoký krvný tlak a v podstate nie je schopná vykonávať žiadnu prácu. Syn P., ktorý ukončil školu, je zamestnaný, nežije s ňou v spoločnej domácnosti asi tri roky. Žije len s dcérou, ktorá pôjde do deviateho ročníka. Svedok P. O., syn žalobkyne, vypovedal, že pred dopravnou nehodou jeho brata boli pomerne dobre fungujúca päťčlenná rodina, niekedy s určitými ťažkosťami. Brat bol pre nich dôležitý, pretože pomáhal v domácnosti, s ťažkými prácami, s nákupmi, otec bol v tom čase invalidný dôchodca, ktorého bolo potrebné sprevádzať, keďže mal narušenú rovnováhu. V čase úrazu brata mal 22 rokov, študoval na Trnavskej univerzite, domov chodieval jeden alebo dvakrát do týždňa, takže ho brat zastúpil v domácnosti. U brata sa niekedy prejavovala únava, nedokázal vstať, museli ho prosiť, aby vstal. I keď mal takéto problémy, keď to bolo potrebné, išiel, spravil veci, pomáhal starým rodičom, ktorí žili na okraji mestskej časti Žarnovice vo veľkom rodinnom dome, o ktorý sa už nedokázali starať, čiže brat im pomáhal so všetkými prácami okolo domu, chodieval za nimi niekedy každý deň, niekedy každý

druhý deň. Mama vynaložila enormné úsilie na zabezpečenie zlepšenia zdravotného stavu brata. Jeho sestra bola v tom čase „bokom“, preto chodieval častejšie domov, venoval sa sestre celé víkendy a aj cez týždeň. Začal zaostávať v štúdiu, čo vyústilo do toho, že sa zle pripravil na štátnice, ktoré neurobil, čo v tom čase vnímal tragicky. Otca bratov stav zlomil, nevedel pochopiť, čo je bratovi, snažil sa ho zobudiť, triasol ním. Psychicky ho tom ničilo až do takej miery, že bola potrebná jeho hospitalizácia. V tom čase bol súčasťou príjmu rodiny aj otcov dôchodok a opatrovateľský príspevok, po umiestnení otca do zariadenia o tento príjem prišli. Ako študent si musel nájsť brigádu pri výkopových prácach, čo na neho tiež zle vplývalo. Po smrti brata rodina fungovala zle. Dokončil školu, bolo potrebné sa venovať sestre, otec bol v tom čase už umiestnený v zariadení, stala sa z nich trojčlenná rodina.

1.6 V súvislosti s vykonaným dokazovaním okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 10. 09. 2013 bol M. I., zamestnanec žalovaného 1/, uznaný vinným, že F. O. 19. 01. 2012 z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní dvoch rokov; rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. 09. 2013. Podľa správy patológa MUDr. P. A., vyhotovenej 25. 02. 2014, príčinou smrti F.a O.a bol ťažký opuch mozgu, ku ktorému došlo v dôsledku dopravného úrazu. Z pracovnej zmluvy, uzavretej medzi Banskobystrickou regionálnou správou ciest, so sídlom Majerská cesta 94, Banská Bystrica ako zamestnávateľom a M.om I.om - zamestnancom, okresný súd zistil, že M. I. bol v pracovnom pomere s Banskobystrickou regionálnou správou ciest od 22. 12. 2006 na dohodnutý druh práce - vodič cestného motorového vozidla a s miesto výkonu práce územný obvod Banská Bystrica, Regionálna správa ciest, závod 16, Žiar nad Hronom. Z predloženej Dohody o skončení pracovného pomeru okresný súd zistil, že 02. 07. 2013 sa pracovný pomer medzi Banskobystrickou regionálnou správou ciest, so sídlom Majerská cesta 94, Banská Bystrica ako zamestnávateľom a M.om I.om ako zamestnancom skončil podľa 31. 07. 2013. Dôvodom skončenia pracovného pomeru bol odchod M.a I.a na starobný dôchodok. Z oznámenia o poistnom plnení okresný súd zistil, že žalovaný 2/ plnil dňa 23. 01. 2014 F. O. titulom bolestného podľa sumu 22 637 €.

1.7 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že zo znaleckého posudku vypracovaného 06. 03. 2012 Ing. T. I., znalcom z odboru Doprava cestná, odvetvia Technický stav cestných vozidiel, Nehody v cestnej doprave, Odhad hodnoty cestných vozidiel, nachádzajúceho sa v trestnom spise vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. , príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika a spôsob jazdy vodiča nákladného motorového vozidla a nesprávny spôsob chôdze chodca po vozovke. K spôsobu a technike jazdy vodiča M.a I.a znalec uviedol, že táto bola z technického hľadiska nesprávna. Nesprávnosť techniky a jazdy vodiča M.a I.a spočívala v tom, že napriek tomu, že už na vzdialenosť cca 100 metrov spozoroval chodca idúceho v protismere v jeho jazdnom pruhu a koridore, na tohto nereagoval, nesnažil sa ho obísť, neznížil rýchlosť, ani nepoužil výstražné znamenia, následkom čoho došlo k zrážke s chodcom. Vodič správnym spôsobom jazdy mohol dopravnej nehode zabrániť. Chodec F. O. nevytvoril pre vodiča nákladného vozidla z technického hľadiska náhlu prekážku. K spôsobu chôdze chodca O.a znalec uviedol, že tento bol z technického hľadiska nesprávny, nesprávnosť spočívala v tom, že sa pohyboval pri okraji vozovky v jazdnom koridore oproti idúceho vozidla, pričom mal možnosť sa tomuto vozidlu včas vyhnúť na priľahlý chodník. Chodec správnym spôsobom chôdze mohol dopravnej nehode zabrániť. V závere znaleckého posudku znalec Albín Ziman uviedol, že chodec pravdepodobne nedokázal odhadnúť šírku radlice na sneh a jeho bočné odstúpenie pred vozidlom bolo nedostatočné.

1.8 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. , a , , a , a . Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný 1/ bol zamestnávateľom M.a I.a, ktorý bol uznaný vinným zo skutku, ktorého následkom bolo poškodenie zdravia syna žalobkyne, ktoré poškodenie zdravia syna žalobkyne následne viedlo k jeho smrti. Medzi žalovaným 1/ a M.om I.om existoval pracovnoprávny vzťah. M. I. v čase dopravnej nehody vykonával prácu na základe pracovnej zmluvy pre žalovaného 1/, pričom k uvedenej dopravnej nehode následkom ktorej došlo ku škode na zdraví syna žalobkyne došlo pri plnení pracovných úloh M.om I.om. Rovnako nebolo sporné, že ku škode (poškodenie zdravia syna žalobkyne vedúce k jeho úmrtiu) došlo pri prevádzke dopravného prostriedku, ktoré viedol M. I.. Žalovaný 1/ je preto vecne pasívne legitimovaný podľa v spojení s

ako zamestnávateľ M.a I.a. Obrana žalovaného 1/, že u neho existujú dôvody liberácie je nedôvodná vzhľadom na to, že žalovaný 1/ nepreukázal splnenie podmienok liberácie podľa , teda, že škoda bola spôsobená okolnosťami nemajúcimi pôvod v prevádzke motorového vozidla (vonkajšími okolnosťami). V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania je preukázané, že ku škode (dopravnej nehode) došlo porušením povinností M.a I.a ako vodiča motorového vozidla. Spôsobenie škody porušením povinnosti osoby použitej pri prevádzke motorového vozidla, prípadne zlyhanie takejto osoby, je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, teda vnútornou okolnosťou, nie vonkajšou okolnosťou.

1.9 Z vykonaného dokazovania mal okresný súd ďalej za preukázané, že žalovaný 1/ mal motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda (dopravná nehoda) povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/, právnickej osoby, ktorej predmetom podnikania v čase škodovej udalosti bolo (a stále je) poskytovanie povinného zmluvného poistenia. Žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný v zmysle ustanovenia § 4 Zákona o povinnom zmluvnom poistení ako poisťovateľ žalovaného 1/, tak ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 61/2018. Obrana žalovaného 2/, že zodpovednosť poisťovateľa za nemajetkovú ujmu podľa Zákona o povinnom zmluvnom poistení je daná len v prípade, ak prevádzateľ motorového vozidla je fyzickou osobou, prípadne právnickou osobou, bez dostatočného finančného zabezpečenia, neobstojí. Zmyslom povinného zmluvného poistenia je náhrada škody vrátane náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikne konaním poistenej osoby (prevádzateľa motorového vozidla) poškodenému bez ohľadu na majetnosť, či nemajetnosť poisteného. Ide o zmluvné poistenie vyžadované zákonom (povinné zmluvné poistenie) práve na zabezpečenie náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku zdôraznil, že ak by povinnosť poisťovateľa mala vzniknúť len v prípade nemajetnosti poisteného, povinné zmluvné poistenie by stratilo svoje opodstatnenie.

1.10 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že podľa skúmal spoluúčasť poškodeného F.a O.a na škodovej udalosti. Konštatoval, že právny názor, že súd nemá povinnosť skúmať spoluúčasť poškodeného na škodovej udalosti , je nesprávny, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 03. 2019 sp. zn. . Konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika a spôsob jazdy vodiča nákladného motorového vozidla a nesprávny spôsob chôdze chodca po vozovke spočívajúci v tom, že sa pohyboval pri okraji vozovky v jazdnom koridore oproti idúceho vozidla, pričom mal možnosť sa tomuto vozidlu včas vyhnúť na priľahlý chodník. Chodec (poškodený) však pravdepodobne nedokázal odhadnúť šírku radlice na sneh a jeho bočné odstúpenie pred vozidlom bolo nedostatočné. Vodič motorového vozidla napriek tomu, že už na vzdialenosť cca 100 metrov spozoroval chodca idúceho v protismere v jeho jazdnom pruhu a koridore, na tohto nereagoval, nesnažil sa ho obísť, neznížil rýchlosť, ani nepoužil výstražné znamenia, následkom čoho došlo ku zrážke s chodcom, pričom správnym spôsobom jazdy mohol vodič nákladného motorového vozidla dopravnej nehode zabrániť, keďže poškodený nevytvoril pre vodiča nákladného motorového vozidla (M.a I.a) z technického hľadiska náhlu prekážku. Z uvedeného je podľa okresného súdu zrejmé, že obidvaja, vodič aj poškodený, mohli dopravnej nehode zabrániť. Poškodený vykonal pohyb, ktorým sa snažil protiidúcemu vozidlu vyhnúť, avšak úhybný manéver nebol dostatočný z dôvodu zlého odhadnutia rozmerov radlice. Na druhej strane vodič motorového vozidla, i napriek tomu, že protiidúceho poškodeného zbadal v dostatočnej vzdialenosti, neurobil nič, aby stretu s poškodeným zabránil. Pomer spoluúčasti poškodeného a vodiča nie je 50 na 50 (rovnaký), keďže poškodený na rozdiel od vodiča konal. Na základe uvedeného okresný súd ustálil spoluúčasť poškodeného na škodovej udalosti v rozsahu 20 % ku 80 % predstavujúcim spoluúčasť vodiča.

1.11 Následne sa okresný súd zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ustálenou žalobkyňou v konečnom dôsledku v sume 40 000 €. Konštatoval, že vzhľadom na to, že , ani jeho vykonávací predpis neobsahuje žiadny návod na výpočet sumy náhrady nemajetkovej ujmy, postupoval analogicky podľa rozsahu odškodnenia priznávaného obetiam trestných činov v zmysle o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Základom pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy bola tak suma päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Minimálna mzda v čase škodovej udalosti, t. j. v roku 2012 predstavovala sumu 327 €, päťdesiatnásobok uvedenej sumy predstavuje potom sumu 16 350 €, ktorú okresný súd zaokrúhlil na sumu 16 500 €. Následne

okresný súd podľa pomeru spoluúčasti poškodeného 20 % ku 80 % dospel k záverečnej sume 13 200 € (80 % z 16.500 €).

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolala žalobkyňa a žalovaný 2/.

2.1 Žalobkyňa odvolaní uviedla, že proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie s tým, že odvolaním napáda výlučne výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13 200 €; proti ostatným výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, najmä proti výroku III., odvolanie nepodáva. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že judikatúra týkajúca sa náhrady nemajetkovej ujmy sa v priebehu konania vyvíjala. V uvedenej súvislosti poukázala žalobkyňa v odvolaní na rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. zo dňa 10. 10. 2012, ktorý bol vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. , pričom uviedla, že súdy v uvedenej veci konštatovali, že zo strany zamestnancov nemocnice došlo k hrubému porušeniu ich povinností. To isté sa prakticky podľa žalobkyne stalo aj v tejto veci, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. . V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že v trestnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že obžalovaný vodič žalovaného 1/ mohol chodca spozorovať už na vzdialenosť 100 m a bez ohľadu na to ako sa chodec správal, mal s motorovým vozidlom zastaviť a chodca (syna žalobkyne) s dostatočným odstupom obísť. Vyvodzovať potom z toho spoluzodpovednosť chodca, bolo podľa žalobkyne nesprávne. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že upravila sumu pôvodne žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 40 000 €, pričom poukázala na už citovaný rozsudok Okresného súdu Nitra, ako aj na zmenu kvality jej života pred a po dopravnej nehode. Zdôraznila, že v dôsledku dopravnej nehody prestala byť jej rodina kompletná a aj keď bol zdravotný stav jej syna F.a poznačený duševnou chorobou, syn F. jej veľmi pomáhal so starostlivosťou o chorého manžela a o jej rodičov, ktorým poskytoval potrebnú pomoc a zabezpečoval im nákupy. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa v odvolaní uviedla, že syn F. aj z toho mála, čo mal (z čiastočného invalidného dôchodku) prispieval na chod domácnosti, pričom s jeho príspevkom na domácnosť bolo možné pri ťažkej sociálnej situácii rodiny zabezpečiť nakupovanie potravín a základný chod domácnosti. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že sa nestotožňuje s úvahami súdu prvej inštancie uvedenými v odseku 36. odôvodnenia rozsudku, popisujúcimi spoluúčasť poškodeného na škodovej udalosti podľa . Zdôraznila, že vodič nákladného vozidla s radlicou, mal - keď vo svojom jazdnom pruhu zistil prekážku vo vzdialenosti 100 m - zastať, nebolo by došlo ku kritickej situácii. On však prakticky neurobil nič, aby sa vyhol stretu s poškodeným. Žalobkyňa namietala v odvolaní ďalej výpočet sumy náhrady nemajetkovej ujmy, pričom uviedla, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné obmedzovať iným právnym predpisom, konkrétne o obetiach trestných činov, nakoľko sa jedná o dva samostatné predmety úpravy vo vzťahu k subjektom, ktoré utrpeli škodu. Za nesprávny označila žalobkyňa v odvolaní aj záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 39. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorého súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti presahujúcej sumu 13 200 € zamietol, pričom uviedla, že sa domáha zmeny odvolaním napadnutého rozsudku tak, aby odvolací súd výrok I. o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13 200 € zmenil a aby žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40 000 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % z priznanej sumy ročne odo dňa právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia, a to tak, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

2.2 Žalovaný 2/ v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že odvolanie podáva čo do výroku I. a do súvisiaceho výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), a tiež preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). 2.3 Žalovaný 2/ v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku v dostatočnej miere nevysporiadal s právnou argumentáciou žalovaného 2/ a s konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcou sa absencie priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobkyne, čo je v rozpore s ust , čím súd prvej inštancie zaťažil podľa žalovaného 2/ odvolaním napadnutý rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a vo výsledku vec ako takú vo vzťahu k žalovanému 2/ nesprávne právne posúdil. Žalovaný 2/ v odvolaní ďalej uviedol, že pokiaľ mal súd prvej

inštancie za to, že žalovaný 2/ je v konaní vecne pasívne legitimovaný, a teda že na účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení je nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd užšou kategóriou škody na zdraví, bolo nevyhnutné, aby sa dôsledne zaoberal atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, „t. j. protiprávnosťou konania, vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania, a to vo vzťahu k žalovanému 2/ v kontexte celého Zákona o povinnom zmluvnom poistení“. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, žalovaný 2/ poukázal v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29.03.2007, kde NS SR uviedol, že „ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom (poznámka žalovaného 2/ uvedená v odvolaní: v tomto prípade medzi poistnou udalosťou) a škodou (poznámka žalovaného 2/ uvedená v odvolaní: v tomto prípade ) nevysvetľuje“. „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov, v rámci ktorého jeden jav vyvoláva druhý jav. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992)“. V nadväznosti na uvedené poukázal žalovaný 2/ v odvolaní na rozsudok NS SR z 30. januára 2007 sp. zn. , uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2008, kde NS SR uviedol, že „príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho konania žalovaného. O takýto prípad ide aj vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz ich syna (R 7/1979)“. Uvedený princíp je podľa žalovaného 2/ obsiahnutý v Zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle ktorého poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobkyne nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na už primárne a priame následky tejto dopravnej nehody - úmrtie rodinného príslušníka, neexistuje podľa žalovaného 2/ vo vzťahu k žalobkyni a k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Na podporu vyššie uvedených úvah poukázal žalovaný 2/ v odvolaní na rozsudok ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar, v ktorom ESD v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, túto opakovane a na viacerých miestach označil ako nepriame následky tejto dopravnej nehody. V uvedenej súvislosti žalovaný 2/ v odvolaní uviedol, že z vyššie uvedených dôvodov má za to, že aj v prípade akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, „je žalovaný 2/ ako poisťovateľ priamo zo Zákona o povinnom zmluvnom poistení de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu, a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže žalobkyňa nebola priamym účastníkom dopravnej nehody“. V závere odvolania žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. v spojení s zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamietne. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ okrem iných skutočností uviedla, že právne závery rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -313 považuje za správne s výnimkou výroku o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že vo veci už rozhodoval odvolací súd, a to uznesením sp. zn. -251 zo dňa 30. 10. 2019, ktorý jednoznačne v odseku 7. odôvodnenia uviedol, že pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu na strane žalovaného 2/, táto je daná. Pokiaľ ide o „spochybnenie príčinnej súvislosti“ žalovaným 2/, žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že táto otázka bola vyriešená v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím je v zmysle ust. potrebné sa riadiť, pretože je záväzné pre sporové konanie. 4. Krajský súd ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného 2/ v rozsahu a z dôvodov daných ust. a ust. , bez nariadenia pojednávania podľa ust. (a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. a potvrdil. 5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalobkyne a žalovaného 2/, ktorí obidvaja (aj keď každý z iných dôvodov) v odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ). Žalovaný 2/ v odvolaní okrem uvedeného odvolacieho dôvodu namietal tiež, že konanie pred súdom prvej inštancie má tzv. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie ( ) a že touto tzv. inou vadou konania je nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť odvolaním napadnutého rozsudku. 6. Podľa ust. , (ďalej len „“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 7. Podľa ust. , a , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 8. Po prejednaní odvolania žalobkyne odvolací súd uvádza, že hoci žalobkyňa nevymedzila v odvolaní namietané skutočnosti konkrétnym odvolacím dôvodom, začleneným pod niektoré z písmien a) až h) ust. , z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa súdu prvej inštancie v odvolaní vytkla nesprávnosť jeho rozhodnutia pokiaľ ide o posúdenie spoluúčasti syna žalobkyne na predmetnej dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 19. 01. 2012 v zmysle ust. a pokiaľ ide o určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, kde súd prvej inštancie analogicky aplikoval o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z dôvodu že podľa žalobkyne vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia. 9. Po prejednaní odvolania žalobkyne odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie postupoval pri aplikácii ust. na zohľadnenie miery spoluzavinenia syna žalobkyne pri určovaním výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej „samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súd zohľadniť aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej porušením práva ako aj u osoby, ktorá porušenie práva spôsobila“. Z obsahu spisu je zrejmé, že Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom sp. zn. z 10. 09. 2013 rozhodol tak, že obžalovaný M. I., vodič špeciálneho motorového vozidla Banskobystrickej regionálnej správy ciest, a. s., závod Žiar nad Hronom je vinný, že dňa 19. 01. 2012 v čase o 9,45 hod. viedol nákladné motorové vozidlo po ceste II/512 v smere Žarnovická Huta-Žarnovica tým spôsobom, že v km 31,76 na ulici Partizánska v meste Žarnovica na rovnom úseku zachytil prednou radlicou na odhŕňanie snehu oproti idúceho chodca F.a O.a, následkom čoho podľa MUDr. P. A., znalca z odboru zdravotníctvo, F. O. utrpel otras mozgu, pomliaždenie mozgu, hlavy, tváre, brady a ľavého predlaktia, ktoré poranenia spôsobili, že došlo k poškodeniu mozgu, čo v konečnom dôsledku vyvolalo u poškodeného F.a O.a stav nazývaný bdelá kóma, ktorý znalec charakterizoval ako krajne nepriaznivý s následkom trvalého pripútania na lôžko. Zo znaleckého posudku znalca Ing. T. I. z odboru dopravy, technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej premávke, odhad hodnoty cestných vozidiel, z ktorého záverov okrem iných vykonaných dôkazov vychádzal Okresný súd Žiar nad Hronom v trestnom konaní sp. zn. vyplynulo, že vodič nákladného motorového vozidla M. I. (zamestnanec žalovaného 1/) mohol zabrániť zrážke s chodcom správnou technikou jazdy, ktorá by spočívala v tom, že by znížil rýchlosť, resp. by zastavil motorové vozidlo do miesta zrážky s chodcom, ktorého spozoroval na vzdialenosť 100 m a ktorý sa pohyboval pri ľavom okraji vozovky v smere chôdze približne 2,6 m od stredovej čiary. Chodec F. O. podľa znalca Ing. T. I. mohol zrážke s pluhom z technického hľadiska zabrániť tým spôsobom, že by sa nepohyboval v jazdnom koridore nákladného motorového vozidla (pluhu). V uvedenej súvislosti znalec Ing. T. I. v znaleckom posudku vypracovanom v trestnom konaní konštatoval, že chodec F. O. pravdepodobne nedokázal odhadnúť šírku radlice na sneh a jeho bočné odstúpenie pred vozidlom bolo nedostatočné, pričom podľa výsluchu znalca T. I. na hlavnom pojednávaní, k zachyteniu chodca došlo pravou časťou okraja radlice. Spôsob chôdze chodca bol z technického hľadiska podľa znalca nesprávny, pretože sa pohyboval pri okraji vozovky v jazdnom koridore oproti idúceho vozidla, pričom mal možnosť sa vozidlu vyhnúť aj na priľahlý chodník. Súd prvej inštancie v odseku 36. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku v súlade s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou, v zmysle ktorej je vždy potrebné skúmať aj mieru spoluzavinenia poškodeného a v súlade s vyššie uvedenými skutkovými závermi zistenými v trestnom konaní jasne a zreteľne vysvetlil, prečo dospel k záveru, že je dôvodné ustáliť spoluúčasť poškodeného F.a O.a na dopravnej nehode (od ktorej sa odvíja žalobkyňou uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy) v rozsahu 20 % ku 80 %,

predstavujúcim spoluúčasť vodiča - zamestnanca žalovaného 1/. Žalobkyňou namietané právne závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa právneho posúdenia spoluúčasti syna žalobkyne na vzniku dopravnej nehody nemožno preto považovať za nesprávne. 10. Pokiaľ ide o samotné určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, kde súd prvej inštancie za použitia analógie právnej úpravy vyplývajúcej zo o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov a ich finančné odškodňovanie ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 13 200 €, ku ktorej dospel tak, že za základ pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy zobral minimálnu mzdu, ktorá v čase škodovej udalosti predstavovala sumu 327 €, túto vynásobil päťdesiatnásobkom, pričom dospel k sume 16 350 €, ktorú zaokrúhlil na sumu 16 500 € a z tejto sumy odrátal 20 % predstavujúcich spoluúčasť syna žalobkyne na vzniku dopravnej nehody, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 30. 09. 2013, kde najvyšší súd vo vzťahu k určovaniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy explicitne uviedol, že „určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí, pričom je potrebné, aby súdy pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zobrali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy, napríklad o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (predchodca vyššie uvedeného ), v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy“. Z uvedeného je zrejmé, že aj keď príslušný právny predpis (, ) vo vzťahu k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy neupravuje spôsob jej určenia, a teda tak ako tvrdí v odvolaní žalobkyňa, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je obmedzené v ustanovení zákonom, podľa ustálenej súdnej praxe je možné, aby súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal analogicky aj z iných hmotnoprávnych predpisov, konkrétne z hmotnoprávneho predpisu upravujúceho odškodňovanie obetí trestných činov, preto ani táto žalobkyňou v odvolaní v rámci nesprávneho právneho posúdenia namietaná skutočnosť, nemá svoje opodstatnenie, v dôsledku ktorého by bolo možné konštatovať nesprávny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. 11. Po prejednaní odvolania žalovaného 2/, ktorý v zmysle ust. a v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa v dostatočnej miere nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, týkajúcou sa priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobných práv žalobkyne, čím podľa jeho názoru zaťažil odvolaním napadnutý rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a vo výsledku tak vec vo vzťahu k žalovanému 2/ nesprávne právne posúdil, odvolací súd opakovane poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod R 61/2018, v zmysle ktorého je pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy potrebné pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, vzniknutú z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život. „Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou“. Pokiaľ podľa súdnej praxe vážne poškodenie zdravia (v tomto prípade až s následkom smrti) pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Nesprávna je potom argumentácia žalovaného 2/, že súd prvej inštancie sa vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dôsledne v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nezaoberal predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu (protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody), v dôsledku čoho zaťažil podľa žalovaného 2/ odvolaním napadnutý rozsudok nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou a vec nesprávne právne vo vzťahu k žalovanému 2/ posúdil, pretože žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. (t. j. nie nárok na náhradu škody), ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v súlade s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou (R 61/2018), tak ako je vyššie uvedené, spadá pod poistné krytie v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení, čím je daná nielen pasívna legitimácia žalovaného 2/ ale aj oprávnenie žalobkyne (ktorá síce nebola priamou účastníčkou dopravnej nehody dňa 19. 01. 2012, ale v dôsledku tejto nehody, pri ktorej utrpel syn žalobkyne vážne zranenia, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, konkrétne do práva na súkromný a rodinný život) domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy.

12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. a ako vecne správny potvrdil konštatujúc, že nemajetková ujma vznikla žalobkyni, tak ako je vyššie uvedené, v dôsledku zásahu do osobnostných práv žalobkyne, konkrétne v dôsledku zásahu do práva žalobkyne na súkromný a rodinný život, ku ktorému zásahu došlo v súvislosti s dopravnou nehodou , ku ktorej došlo dňa 19. 01. 2012 v obci Žarnovica a pri ktorej utrpel syn žalobkyne vážne zranenia, ktorých dôsledkom bolo poškodenie mozgu syna žalobkyne , čo u neho vyvolalo stav nazývaný bdelá kóma, ktorý znalec MUDr. Ján Keher, vypracujúci v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. znalecký posudok, označil ako krajne nepriaznivý s následkom trvalého pripútania na lôžko (syn žalobkyne neskôr zomrel). Neobstojí preto argumentácia žalovaného 2/ uvedená v odvolaní, v zmysle ktorej je žalovaný 2/ podľa jeho názoru „de facto aj de iure podľa Zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel oslobodený od povinnosti plniť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy, a to podľa žalovaného 2/ v dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže žalobkyňa nebola priamym účastníkom dopravnej nehody“, pretože takáto úvahu žalovaného 2/ sa prieči zmyslu a účelu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorými je vo všeobecnosti zmiernenie dôsledkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, v tomto prípade, tak ako je vyššie uvedené, neoprávneného zásahu do práva žalobkyne na súkromný a rodinný život. 13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. , tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože žiadna zo strán sporu nebola v odvolacom konaní úspešná.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).