Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-17-2021.pdf
PDF · 169.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu G.. F. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, XXX XX X. F., proti žalovanému Centrum právnej pomoci, Kancelária Prešov, Masarykova 10, 080 01 Prešov, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KaPO/25688/2020, ČRZ: 141418/2020 zo dňa 23.12.2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Centra právnej pomoci, Kancelária Prešov so sídlom Masarykova 10, 080 01 Prešov, č. KaPO/25688/2020, ČRZ: 141418/2020 zo dňa 23.12.2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím KaPO/25688/2020, ČRZ: 141418/2020 zo dňa 23.12.2020 ako príslušný správny orgán podľa § 1 ods.1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov podľa § 10 ods.5 a § 11 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi“) nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci, vrátane predbežného neposkytnutia právnej pomoci v právnej veci ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 a konaniu, ktoré mu predchádzalo.
2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 27.11.2020 bol centru doručený list žiadateľa (žalobcu) o ustanovenie kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov na právne zastúpenie vo veci ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, ktoré si prevzal dňa 20.11.2020. Zároveň požiadal žiadateľ o predbežné poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, aby nedošlo k zmeškaniu dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, ktorá by mala uplynúť dňa 20.01.2021.
3. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutím č. KaPO/25688/2020, ČRZ: 132167/2020 zo dňa 30.11.2020 nepriznal žiadateľovi nárok na predbežné poskytnutie právnej pomoci s tým, že žiadateľ bol zároveň rozhodnutím č. KaPO/25688/2020, ČRZ: 132310/2020 zo dňa 30.11.2020, o prerušení konania s výzvou na doloženie dokladov vyzvaný na predloženie tlačiva žiadosti o poskytnutie právnej pomoci a doplnenie údajov a dokladov.
4. Konštatoval, že podľa ustanovenia § 3 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z. je daná pôsobnosť Centra, keďže ide o konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci správneho súdnictva. Uviedol, že podľa zákona č. 327/2005 Z.z. úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok, a to: že sa nachádza v stave materiálnej núdze, že v prípade jeho sporu sa nejedná o zrejmú bezúspešnosť a spor prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy, ak je možné ju vyčísliť v peniazoch. Poukázal na ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., podľa ktorého pri posudzovaní bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Uviedol, že pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 a odpoveď žiadateľa zo dňa 16.12.2020 na rozhodnutie o prerušení konania číslo spisu: KaPO/25688/2020, ČRZ: 132310/2020 zo dňa 30.11.2020, v ktorej uviedol, že to, ktoré jeho ústavné práva boli porušené predmetným uznesením, ako aj konkrétne dôvody, pre ktoré je potrebné podať ústavnú sťažnosť, uvedie určený kvalifikovaný právny zástupca.
5. Citujúc ust. § 49 ods.1, 2, § 449, § 459 SSP a § 123 ods.1 zák. č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov uviedol, že z dokladov predložených žiadateľom vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4S/26/2016-28 zo dňa 14.06.2017 odmietol podanie žalobcu doručené mu dňa 20.04.2016 vo veci o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 102484014/2016 zo dňa 03.02.2016 žalovaného správneho orgánu - Daňového úradu Prešov, kontaktné miesto Levoča, z dôvodov podľa § 59 ods.3 SSP, pretože žiadateľ ako žalobca svoje podanie na výzvu súdu nedoplnil, neopravil a jeho obsah neposkytoval súdu žiadny podklad pre ďalšie konanie. Krajský súd nemal k dispozícii konkrétne napadnuté rozhodnutia, žiadateľ neuviedol právne dôvody nezákonnosti rozhodnutia a nebol zastúpený advokátom. Proti tomuto uzneseniu podal žiadateľ včas kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) okrem iného napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach ako vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť žiadateľa je nutné odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že neboli splnené podmienky právneho zastúpenia podľa § 449 SSP (§ 459 písm.d) SSP), teda že žiadateľ nebol v kasačnom konaní zastúpený advokátom, kasačná sťažnosť nebola spísaná advokátom a žiadateľ nepreukázal, že by mal vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa podľa dikcie § 449 ods.1 a § 449 ods.2 písm.a) SSP v spojení s § 489 SSP, pričom na danú vec nemožno aplikovať výnimky podľa § 449 ods.2 písm.b) a c) SSP. Skonštatoval, že v zmysle uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že žiadateľ napriek poučeniu krajského súdu nedoplnil svoje podanie o súdom požadované náležitosti a zároveň v konaní pred krajským súdom, ani pred kasačným súdom, nebol zastúpený advokátom, ani jeho kasačná sťažnosť nebola spísaná advokátom. Nedodržal tak zákonom predpísané základné podmienky pre formálne náležitosti svojich podaní, čo vylučuje akúkoľvek vyhliadku na jeho úspech v konaní o ústavnej sťažnosti, a to aj po zbežnom/jednoduchom právnom posúdení. Ak by sa nedostatky jeho podaní týkali ich obsahu, vylúčenie zrejmej bezúspešnosti by nebolo také zrejmé, ako je to v tomto prípade. Žiadateľovou procesnou (zákonnou) povinnosťou bolo dať sa v predmetnom konaní v zmysle SSP zastúpiť advokátom, avšak k jej splneniu žiadateľom nedošlo a tak žiadateľ, napriek poučeniu zo strany súdu, privodil nepriaznivý výsledok konania.
6. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa. Ústavný súd SR v obdobnom prípade, kedy posudzoval odmietnutie kasačnej sťažnosti pre nesplnenie procesných podmienok (povinné zastúpenie advokátom) v uznesení sp. zn. II. ÚS 271/2018 vyslovil, že ak sťažovateľ napriek riadnemu poučeniu nesplnil podmienku prípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 449 SSP, nemožno dospieť k záveru o tom, že jej odmietnutie Najvyšším súdom SR z tohto dôvodu by mohlo zakladať porušenie sťažovateľom označených práv. Uvedený záver možno aplikovať aj na daný prípad a v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu možno konštatovať, že nesplnenie podmienky povinného zastúpenia dovolateľa advokátom a následné odmietnutie dovolania, a teda zákonný postup súdu, nemôže zakladať porušenie základných práv a slobôd žiadateľa. Okrem uvedeného žiadateľ na výzvu Centra, ktoré jeho základné práva a slobody
mali byť predmetným uznesením Najvyššieho súdu SR porušené uviedol, že to uvedie Centrom určený kvalifikovaný právny zástupca. Z uvedeného teda vyplýva, že žiadateľ nevedel, resp. odmietol tieto skutočnosti špecifikovať. Centru sa preto javí, že v danom prípade ide zo strany žiadateľa iba o formálne využitie ďalšieho prostriedku nápravy bez toho, aby boli splnené objektívne predpoklady na jeho použitie. Na kvalifikované podanie ústavnej sťažnosti nemôže postačovať len subjektívny pocit žiadateľa, že v konaní, ktoré skončilo jeho neúspechom, došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Dospel teda k záveru, že na základe vyššie uvedeného a skutočnosť, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ na Centrum obrátil, nebola splnená podmienka, že spor nie zrejme bezúspešný, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch nevyhnutne potrebné zaujať stanovisko k tomu, či žiadateľ spĺňa podmienku stavu materiálnej núdze a podmienku hodnoty sporu. Centrum sa tak ďalej nezaoberalo splnením ďalších dvoch podmienok. Nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci.
7. Pokiaľ ide o časť rozhodnutia žalovaného týkajúcej sa žiadosti o predbežné poskytnutie právnej pomoci z dôvodu plynutia lehoty, ktorá by mala uplynúť dňa 20.01.2021 tak žalovaný uviedol, že dňa 21.12.2020 bola Centru doručená odpoveď žiadateľa a vyplnené tlačivo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, kde v časti D. žiadosti žiadateľ opäť požiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci z dôvodu plynutia lehoty, ktorá by mala uplynúť dňa 20.01.2021. Citujúc § 11 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z. uviedol žalovaný, že predbežná právna pomoc nebola žiadateľovi priznaná z dôvodu, že Centrum rozhodlo o nároku žiadateľa na právnu pomoc ešte pred uplynutím žiadateľom označenej lehoty, pričom vo vyššie spomenutom tlačive žiadateľ označil rovnaký dôvod na predbežné poskytnutie právnej pomoci ako v liste z 27.11.2020.
8. Včas podanou správnou žalobou zo 02.02.2021 (doručenou Krajskému súdu v Košiciach 11.02.2021) žalobca žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného Centra právnej pomoci, kancelária Prešov zo dňa 23.12.2020 č. KaPO/25688/2020, ČRZ: 141418/2020, toto rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť ako nezákonné a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať úplnú náhradu trov konania. Navrhol vykonať dôkazy v zmysle žaloby a žiadal o nariadenie pojednávania vo veci.
9. V žalobe zdôraznil, že sa podanou správnou žalobou sa v zákonnej lehote podľa § 177 ods.1 a nasl. Správneho súdneho poriadku domáha ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy tvrdiac, že ako účastník administratívneho konania bol rozhodnutím orgánu verejnej správy (žalovaného) ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch (§ 178 ods.1 SSP) tvrdiac, že ako účastník administratívneho konania bol rozhodnutím správneho orgánu (Centra) ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch (§ 182 ods.1 písm.e) SSP).
10. K dôvodom nepriznania mu nároku na právnu pomoc, ktoré uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí žalobca uviedol v správnej žalobe, že o tom, či spor nie je zrejme bezúspešný, už z tohto slovného spojenia vyplýva, že táto argumentácia neobstojí, takže ide o nie zrejme bezúspešný spor, čo z právnej stránky a z právneho hľadiska znamená, že toto konanie má úspech, čiže táto podmienka bola splnená. Poukázal na to, že o údajnej zrejmej bezúspešnosti sporu už boli vydané viaceré súdne rozhodnutia, ako napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Szžo/13/2014 zo dňa 24.09.2015, sp. zn. 5Szžo/61/2013, sp. zn. 5Szžo/62/2013 zo dňa 31.01.2014, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/13/2013-43 zo dňa 10.04.2015, č. k. 7S/33/2019-57 zo dňa 22.07.2020, a najnovšie aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžk/24/2019 zo dňa 19.11.2020. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že ako nevie žalovaný rozlíšiť správny súd v Prešove a správny Krajský súd v Košiciach. Nehovoriac o tom, že nevie zrejme o čom rozhoduje a čo píše v odôvodneniach, resp. veľmi dobre vie, o čom má rozhodovať, uvádza to vo svojom odôvodnení na strane 3 ods.1, že sa nezákonnou cestou ako neoprávnená osoba, resp. právnická kancelária dostáva k písomným materiálom z Krajského súdu v Košiciach, resp. sa priznáva k úzkej spolupráci s Krajským súdom v Košiciach, čo sa dá pokladať za ovplyvňovanie na výsledku rozhodnutia spoluprácu a korupciu. To, čo uviedol žalovaný na strane 3 ods.1 je neuveriteľným a šokujúcim konštatovaním, o to viac závažným priznaním žalovaného, a zároveň usvedčujúcim priznaním v spolupráci a hájeniu práv. Toto je v plnom rozpore s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, ktorým Najvyšší súd SR kasačnú sťažnosť žalobcu odmietol, a nie to, čo uvádza žalovaný v tomto odseku. Konštatoval, že je šokujúce zistenie tvrdenia žalovaného, že právna vec vedená na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 4S/26/2016 bola Najvyšším súdom SR neuvedená spisová značka a bola vrátená na Krajský súd v Košiciach. Neuvedený bol dôvod, prečo keď vo veci konal Krajský súd v Prešove,
ktorý pridelil aj spisovú značku a v zmysle zákona bol príslušný na konanie, mal Najvyšší súd SR vrátiť spis už na Krajský súd v Košiciach. V zmysle platného zákona, ak rozhoduje nadriadený súd o kasačnej sťažnosti, tá vec sa má vrátiť naspäť súdu, ktorý spis predkladal, a nie inému súdu. Z tohto vyplýva, že žalovaný účelovo a vedome zavádza, klame a manipuluje s faktami, len aby zakryl svoju neschopnosť, nekompetentnosť, neumožnil žiadateľovi právnu pomoc si uplatniť jeho zákonné práva a týmto konaním tak účelovo úmyselne spôsobil škodu žiadateľovi o právnu pomoc. Poukázal aj na to, že pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, tak bola kasačná sťažnosť odmietnutá z procesnej stránky, a to z dôvodu nezastúpenia, nesplnenia podmienky právneho zastúpenia, nie tak ako uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení na strane 3 ods.1. Zdôraznil, že žalovaný vo svojom odôvodnení napadnutého rozhodnutia opätovne, akoby úmyselne pozabudol uviesť rozhodujúcu skutočnosť a to, že Najvyšší súd SR uznesením odmietol kasačnú sťažnosť z dôvodu nesplnenia podmienky právneho zastúpenia zo strany žalobcu, lebo v už podanej kasačnej sťažnosti žalovaný správny orgán svojím opätovným nezákonným rozhodnutím nepriznal žalobcovi nárok na právnu pomoc. Z tohto vyplýva, že zásluhou žalovaného došlo k tejto situácii, a teda dôvod na podanie ústavnej sťažnosti, kde sa opakuje scenár s poskytovaním právnej pomoci. Pokiaľ ide o argumentáciu a uvádzanie Ústavného súdu SR, je opätovne len útržkovite účelovo prispôsobené na mieru a v prospech žalovaného a aj tu žalovaný už neuvádza podstatné právne stanovisko ako je článok 46 Ústavy SR, ako aj to, že žiadateľ splnil v rámci svojich možností všetky podmienky a požiadavky. Ďalej namietal žalobca, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež neuvádza, že žiadateľ o právnu pomoc všetky svoje súdne podania postavil a zakladá na tom, že Daňový úrad Levoča si uplatnil nezákonnú pohľadávku voči tretej osobe bez akýchkoľvek podkladov a dôkazov. Na žiadateľa o právnu pomoc neprešli žiadne práva voči Daňovému úradu Levoča (v dedičskom konaní, ani inak žiadateľ nie je registrovaný na Daňovom úrade Levoča), čiže žiadnym spôsobom nevznikla uplatňovaná pohľadávka. To znamená, že túto pohľadávku v plnej výške môže uhradiť aj žalovaný a nemusí byť ani evidovaný na daňovom úrade. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný tiež ako právnická kancelária by mal vedieť, že každý súdny spor sa posudzuje jednotlivo a citlivo, kde sa zohľadňujú aj relevantné skutočnosti, čo uvádza tiež Ústavný súd SR. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberá len platným zákonom SSP a prispôsobenými judikátmi Ústavného súdu SR, ktoré sú vytrhnuté z textu a prispôsobované na mieru žalovaného, neuvádza v odôvodnení ustanovenia zákona č. 327/2005 Z.z., na ktorý bol zriadený a ktorým sa má zaoberať, a v súlade s ktorým má rozhodovať. Stavia sa do pozície súdu, a to nielen všeobecného, ale aj do pozície Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Uviedol, že žalovaný si zjavne úmyselne účelovo pomýlil svoje postavenie a účel, na ktorý bol zriadený. Namietal, že toto odôvodnenie nezodpovedá odôvodneniu v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z., ale navodzuje dôvod za snahy zakrývania jeho neschopnosti obhájiť a zdôvodniť svoje rozhodnutie. Ďalej žalobca v správnej žalobe uviedol, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia používa zákon a judikáty, čo prislúcha súdu pri prejednávaní veci. Cituje SSP a judikáty Ústavného súdu SR, ako keby chcel poučovať žalobcu o jeho právach v súdnom konaní a o následnom rozhodnutí v zmysle judikátov Ústavného súdu SR. Len žalovaný sa tak podrobne a jasne nezaoberá žiadosťou žiadateľa a jeho dostatočným odôvodnením v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z. Ak sa teda už aj žalovaný postavil do pozície súdu citovaním zákona SSP a judikátov Ústavného súdu SR, tak v tomto prípade by v odôvodnení rozhodnutia mal uviesť, aj z čoho vznikla táto pohľadávka, a na akom hmotno-právnom základe má uhradiť pohľadávku, čo však už neuvádza. Ďalej z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalovaný nevie dostatočne odôvodniť svoje právne stanovisko k nepriznaniu nároku na právnu pomoc v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z. Namietal, že žalovanému ako právnickej kancelárii zrejme nič nehovorí, že je povinný v konaní vyhodnocovať postavenie žiadateľa v intenciách komplexnej právnej úpravy zákona č. 327/2005 Z.z., a teda vyhodnotiť jeho status aj v intenciách ustanovenia § 5b ods.6 citovaného zákona. V článku 46 ods.1 Ústavy SR priamo sa upravuje právo každého na súdnu a inú právnu ochranu, a aj v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravujúcich právo na spravodlivé súdne konanie je priamo zabezpečený prístup k súdu, ktorý nemôže byť obmedzený len natívnymi podmienkami zákonnej úpravy, v danom prípade § 6 - 8 zákona č. 327/2005 Z.z. Z tohto vyplýva, že prístup k súdu nemôže byť zabezpečený iba za podmienok a v rozsahu stanovenom v zákone, pretože zákon nie je možné obsiahnuť množstvo právnych relevantných vzťahov, ktoré sa vyskytujú v rôznej forme. V niektorých osobitných situáciách je nevyhnutné priamo aplikovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj napriek argumentu, že žalovaný ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a v zákone ustanovených zákonom. Povinnosťou žalovaného je postupovať v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z. a vyhodnotiť štatút žiadosti žalobcu v intenciách tohto zákona a rozhodnúť aj v súlade s touto právnou úpravou tak, aby postup správneho orgánu bol v súlade s článkom 46 ods.1 Ústavy SR a článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V tomto prípade žalobca uviedol, že sa to nestalo a tu to neplatí, čo vyplýva aj z postoja odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tu preukázateľne došlo k opaku a k porušeniu týchto článkov. Žalovaný však argumentuje v odôvodnení Ústavným súdom SR a zákonom SSP. Žalobca poukázal na to, že povinnosťou žalovaného je postupovať v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z. vyhodnocovať status žalobcu a zaoberať sa predmetnou podanou žiadosťou a materiálmi, ktoré sú k nej pripojené, a preto na základe uvedeného a v porovnaní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia preukázateľne žalovaný opätovne porušuje ním uvedené práva žalobcu vydanie nezákonného a nesprávneho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný si svojvoľne vyberá, prispôsobuje zákon a jeho ustanovenia iba vo svoj prospech. Skutočnosti uvedené žalobcom a ustanovenia neuvádza žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a nereaguje nimi a nepoužíva ako argumentáciu odôvodnenia. Neuvádza sa taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že ide o žiadosť vo veci ústavnej sťažnosti ako podmienka nebola splnená v tejto žiadosti. Aj v tomto prípade je vidieť, že ide o nezákonné, nesprávne rozhodnutie a nie je riadne odôvodnené. Argumentácia žalovaného je v rozpore so žalobcom uvádzanými právnymi skutočnosťami, ktoré sa nenachádzajú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Toto je nesprávne vo výroku, ako aj v odôvodnení, je nezákonné a zavádzajúce, nesprávne v celom rozsahu a obchádzajúce zákon č. 327/2005 Z.z. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jeho odôvodnenie s argumentáciou svedčia o tom, že žalovaný má záujem na základe tohto vydaného rozhodnutia uhradiť škodu v sume 295,21 eur s príslušenstvom a s nákladmi žiadateľovi o právnu pomoc. Žalobca teda nebude ani proti tomu a nebude sa brániť proti tomu, aby to uhradil žalovaný v plnej výške na základe svojho vlastného rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol, že sa žalovaný týmto napadnutým rozhodnutím priznáva k jeho účelovému poškodzovaniu žiadateľa o právnu pomoc a k ukracovaniu na jeho právach alebo právom chránených záujmoch. Napadnuté rozhodnutie je len ďalším z dôkazov, že žalovaný sa vôbec neriadi zákonmi č. 327/2005 Z.z., č. 71/1967 Zb., Organizačným poriadkom centra, Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, judikátmi (rozsudkami Najvyššieho súdu SR), ale je svojvôľou, resp. korupčným konaním.
11. Pokiaľ ide o žalobné dôvody tak žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného:
- vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods.1 písm.c) SSP),
- zistenie (nezistenie) skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písm.e) SSP),
- skutkový stav, ktorý vzal žalovaný - orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods.1 písm.f) SSP),
- došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods.1 písm.g) SSP),
- nepriznaním nároku na právnu pomoc žalovaný ako orgán verejnej správy poverený rozhodnutím o otázkach bezplatnej právnej pomoci konal v rozpore s právom žalobcu na súdnu a inú právnu pomoc a ochranu garantovanú čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.03.2018 navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že v konaní o nároku žalobcu na poskytnutie právnej pomoci v predmetnej právnej veci postupoval zákonne, zadovážil si dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, dostatočne zistil vo veci skutočný stav, rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zotrval na tom, že žalobca ako žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci nesplnil zákonnú podmienku obsiahnutú v ustanovení § 6 ods.1 písm.b) zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.
13. Uviedol, že mu nie je zrejmé, k akým materiálom, ktoré žalobca v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci neuviedol, sa mal žalovaný neoprávnene dostať. Opis skutkového stavu bol opísaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, ktoré žalobca žalovanému zaslal spolu s listom zo dňa 24.11.2020 a tento bol následne prevzatý aj do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Uviedol ďalej: „.......že sa musí opäť ohradiť pred týmto ničím nepodloženým argumentom žalobcu, ktorý vyznieva až paranoidne, rovnako ako aj jeho tvrdenia o opätovnom klamaní a zavádzaní bez bližšieho uvedenia, v čom majú údajné opätovné klamstvá a zavádzanie spočívať. Žalobca si očividne nepamätá priebeh konania, v ktorom o právnu pomoc žiadal, a ktorého bol účastníkom a absolútne nevenuje pozornosť odôvodneniam rozhodnutí v konaniach, ktoré prehrá. Dokonca si dovolí tvrdiť, že žalovaný ovplyvňuje výsledok rozhodovania jeho súdnych sporov a
korumpuje ich. Okrem toho, že tieto tvrdenia nemožno považovať za výsledok triezveho uvažovania, vyvstáva otázka, čo by z toho asi tak žalovaný ako správny orgán mal? Aký ekonomický alebo iný prospech by z toho tento správny orgán mal? Žalobca svoju neschopnosť argumentovať vecne a uvádzať konkrétne dôvody, v ktorých vidí domnelé porušenie svojich práv, takto supluje hrubým osočovaním.“
14. K bodu 4.3 správnej žaloby žalovaný uviedol, že: „........ vidno, ako si žalobca subjektívne prispôsobuje výklad textu bez ohľadu na jeho kontext. Žalovaný uznáva, že v poslednom odseku rozhodnutia došlo k chybe v písaní a v texte „spor nie zrejme bezúspešný“ absentuje sloveso „je“, teda správne malo byť napísané „spor nie je zrejme bezúspešný“, avšak z kontextu každému priemerne logicky mysliacemu čitateľovi vyplynie, že nedošlo k naplneniu podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti, čo spôsobuje nemožnosť priznania nároku na právnu pomoc v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z.
15. K žalobcom uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v bode 4.4 správnej žaloby žalovaný uviedol, že: „....... sa vyjadrí iba k poslednému z nich - sp. zn. 5Sžk/24/2019 zo dňa 19.11.2020, ktorým sa rozhodlo o kasačnej sťažnosti žalovaného vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6S/71/2018. V rozhodnutí sp. zn. 5Sžk/24/2019 (bod 22.) najvyšší súd vytkol žalovanému, že nesprávne vzhliadol zrejmú bezúspešnosť žalobcu v spore, keď nedostatok podania žalobcu (nebola spísaná advokátom, hoci mala byť) bez ďalšieho spojil s odmietnutím žaloby. Už však neuviedol, ako sa dá odstrániť nedostatok, keď správna žaloba, ktorá už bola fyzicky doručená správnemu súdu a uplynula lehota na jej podanie, nebola spísaná advokátom. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky vyniesol dňa 15.10.2020 rozhodnutie sp. zn. 6Sžfk/28/2020 (ktoré súviselo s napadnutým rozhodnutím č. spisu: KaPO/25688/2020 zo dňa 23.12.2020), v ktorom odmietol kasačnú sťažnosť žalobcu z dôvodu, že okrem iného nebola spísaná advokátom a to napriek poučeniu krajským súdom (viď bod 9. uznesenia sp. zn. 6Sžfk/28/2020). Navyše, žalobca ani na výzvu súdu nepreukáže, že má vysokoškolské právnické vzdelanie 2. stupňa, aby sa mohol zastupovať sám, pričom táto skutočnosť je žalovanému známa. Ide o podobný prípad nesplnenia formálnych procesných náležitostí pre úspešné súdne podanie, kde je však už známy aj výsledok konania - odmietnutie kasačnej sťažnosti. Je zo strany žalobcu prinajmenšom trúfalé domnievať sa, že by mohol byť za daných okolností úspešný s ústavnou sťažnosťou, ktorej dôvody ani neuviedol, ale zakryl ich frázou, že to uvedie kvalifikovaný právny zástupca.“
16. K bodu 4.5 správnej žaloby žalovaný uviedol, že: „...skutočnosť uvedená na str. 3 v ods.1 napadnutého rozhodnutia je totožná s tým, čo je uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, totiž, že kasačná sťažnosť žalobcu bola odmietnutá. Žalobca opäť dokazuje, že nevie, čo je obsahom súdnych rozhodnutí, ktoré sa ho týkajú.“
17. K bodu 4.21 správnej žaloby žalovaný uviedol, že „....bol povinný sa v zmysle podanej žiadosti o právnu pomoc zaoberať tým, či sú naplnené podmienky zákona č. 327/2005 Z.z. a v súvislosti s tým zistiť, či neexistujú okolnosti vylučujúce úspešnosť ústavnej sťažnosti v predmetnej veci. Žalobca neuviedol, že predmetom žiadosti má byť podanie správnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia daňového úradu, preto sa okolnosťami vydania daného rozhodnutia správneho orgánu nezaoberal a ani nemohol. Išiel by tak nad rámec zákona. Okrem toho z tohto bodu vyplýva, že žalovaný ako správny orgán nie je oprávnený citovať žiaden zákon, ani rozhodnutie súdu, a už vôbec nie na podporu svojich tvrdení, čo je absurdné. Žalobca má asi predstavu, že právo poznať a používať zákony má iba on a ešte súdy, ktoré ich aj tak v prípade jeho neúspechu v spore určite aplikovali zle.“
18. Uviedol, že: „... rozhodne nemá v úmysle bezdôvodne uhrádzať akúkoľvek domnelú škodu žalobcovi, ani sa napadnutým rozhodnutím nepriznáva k účelovému poškodzovaniu žalobcu. Za akým účelom by to správny orgán robil? Žalobca zachádza podľa názoru žalovaného už do absurdností a žalobcovo krivé obviňovanie z korupcie žalovaného vykazuje znaky trestného činu.“
19. Citujúc ust. čl. 47 ods.2 Ústavy SR a § 6 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z. uviedol, že: „Podstata zrejmej bezúspešnosti sporu, teda právnej veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil na žalovaného, je vyjadrená aj jedným zo všeobecných právnych princípov platných už v období rímskeho práva, a to Ex iniuria ius non oritur - Právo sa nerodí z bezprávia.
Žalobca sa na žalovaného obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci v právnej veci ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 v konaní o kasačnej sťažnosti. Z dokladov predložených žalobcom do administratívneho spisu žalovaného vyplývalo, že uvedeným uznesením Najvyššieho súdu SR bola odmietnutá žalobcova kasačná sťažnosť podaná proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/26/2016-28 zo dňa 14.06.2017 z dôvodu, že neboli splnené podmienky právneho zastúpenia podľa § 449 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) a bola spísaná len žalobcom, a to napriek poučeniu v napadnutom uznesení zo strany krajského súdu v zmysle § 449 ods.1 a 2 SSP - viď bod 7. a 9. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, nachádzajúceho sa v administratívnom spise žalovaného na liste č. 2 a 3. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Vzhľadom na to, že kasačná sťažnosť je opravným prostriedkom v správnom súdnictve, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu, ak Správny súdny poriadok neustanovuje inak, pričom platná právna úprava výslovne vymedzuje dôvody kasačnej sťažnosti, jej náležitosti a predpisuje i povinné zastúpenie sťažovateľa advokátom, posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti kasačnej sťažnosti s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá označujú za danej situácie kasačnú sťažnosť za neprípustnú, a teda postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (okrem iného uvedené vyplýva aj z unesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 271/2018-41 zo dňa 12.06.2018). Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020, ktorým tento odmietol kasačnú sťažnosť žalobcu, vyplývalo, že žalobca, napriek poučeniu obsiahnutom v uznesení Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/26/2016-28 zo dňa 14.06.2017, nesplnil podmienku prípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 449 ods.1 a 2 SSP, a to podmienku o povinnom zastúpení advokátom v kasačnom konaní, ako aj o povinnom spísaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa advokátom. Žalobca nebol navyše žalovanému schopný ani uviesť, aké jeho základné práva a slobody mali byť predmetným uznesením porušené.“
20. Žalovaný na záver uviedol, že vzhľadom na ním uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že právna vec, s ktorou sa žalobca obrátil na žalovaného so žiadosťou o právnu pomoc, je z vyššie uvedených dôvodov zrejme bezúspešná.
21. Žalobca v replike zo dňa 25.06.2021 uviedol, že trvá na skutkových a právnych dôvodoch správnej žaloby. Okrem iného uviedol, že ak by žalovaný vykonával svoju činnosť v zmysle zákona tak by nevznikali nepríjemnosti spojené s konaním o poskytnutie právnej pomoci pre neho a škody, ktoré spôsobuje, a za ktoré ponesie dôsledky.
22. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP, rozhodujúc o všeobecnej správnej žalobe, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj po oboznámení sa s úplným administratívnym spisom správneho orgánu, na nariadenom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.05.2022. Na pojednávanie sa nedostavili žalobca a žalovaný. Žalovaný sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, avšak súhlasil aby bola vec prejednaná a rozhodnutá bez jeho prítomnosti. Žalobca, ktorému bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené a toto prevzal dňa 25.04.2022 sa z neúčasti na pojednávanie neospravedlnil. Vzhľadom na neprítomnosť žalobcu a neprítomnosť zástupcu žalovaného na nariadenom pojednávaní súd v súlade s ust. § 114 SSP konal v neprítomnosti účastníkov konania, vo veci vykonal potrebné dokazovanie a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a tejto vyhovel.
23. Podľa § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ( SSP), ak sa riadne predvolaní účastníci konania alebo ich zástupcovia na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať a rozhodnúť v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.
24. Podľa § 115 SSP pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo z dôvodov uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne navrhnú.
25. Uvedená právna úprava odročenia pojednávania si kladie za cieľ zabrániť procesným obštrukciám využívaným účastníkmi konania na často aj opakované odročovanie pojednávaní, ktoré sa v mnohých prípadoch ukáže ako nedôvodné. Zákonodarca zdôraznil, že vo väzbe na okolnosti konkrétneho prípadu je ponechané na úvahu správneho súdu, či procesnú možnosť odročenia pojednávania vo vzťahu k účastníkovi konania využije alebo nie, pričom je však povinný vždy skúmať, či na strane účastníka konania existujú dôležité dôvody pre odročenie pojednávania, pretože v opačnom prípade by mohlo dôjsť k porušeniu základných procesných práv účastníka správneho konania. V prípade, ak súd zistí, že sa na pojednávanie nedostavil účastník konania, ktorý nie je na celé konanie alebo pojednávanie zastúpený a účastník má včas doručené predvolanie na pojednávanie, pričom správny súd ním uvádzané dôvody odročenia nepovažuje za dôležité, alebo preukázané, správny súd uznesením o vedení konania, ktoré vyhlási a poznamená v zápisnici o vedení konania, rozhodne, že pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti tohto účastníka konania.
26. Správny súd konštatoval, že predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené včas, dňa 25.04.2022 a tento sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil. Žalovaný sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a to elektronickým podaním zo dňa 10.05.2022 doručeným súdu 10.05.2022 s tým, že nežiadal odročiť pojednávanie a súhlasil s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti.
27. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.
28. Na základe podanej správnej žaloby správny súd v tejto veci posudzoval zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný ako príslušný správny orgán, rozhodujúc o žiadosti žalobcu o poskytnutie právnej pomoci a zastupovania v právnej veci Ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 a konaniu, ktoré mu predchádzalo žalobcovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci vrátane nároku na predbežné poskytnutie právnej pomoci, čo odôvodnil tým, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ na centrum obrátil, nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci. Nesplnenie hoci len jednej z týchto podmienok má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci. Žalovaný zrejmú bezúspešnosť sporu vyvodil zo skutočnosti, že nesplnenie podmienky povinného zastúpenia dovolateľa advokátom a následné odmietnutie dovolania, a teda zákonný postup súdu, nemôže zakladať porušenie základných práv a slobôd žiadateľa. Zároveň žalovaný ako dôvod svojho rozhodnutia uviedol, že žiadateľ na výzvu Centra, ktoré jeho základné práva a slobody mali byť predmetným uznesením Najvyššieho súdu porušené uviedol, že to uvedie Centrom určený kvalifikovaný právny zástupca z čoho vyplýva, že žiadateľ nevedel, resp. odmietol tieto skutočnosti špecifikovať. Preto sa Centru javí, že v danom prípade ide zo strany žiadateľa iba o formálne využitie ďalšieho prostriedku nápravy bez toho, aby boli splnené objektívne predpoklady na jeho použitie. Na kvalifikované podanie ústavnej sťažnosti nemôže postačovať len subjektívny pocit žiadateľa, že v konaní, ktoré skončilo jeho neúspechom, došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
29. Podľa § 2 ods.1 a 2 zákona SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
30. Podľa § 6 ods.2 písm.a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.
31. Podľa § 135 ods.1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
32. Podľa § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
33. Podľa § 178 ods.1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
34. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi“), tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci: a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaniach o oddlžení podľa osobitného predpisu, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „vnútroštátne spory“), b) v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach, c) v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, d) oznamovateľovi protispoločenskej činnosti v konaniach súvisiacich s podaním oznámenia okrem trestného konania a konania o správnom delikte, a e) osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
35. Podľa § 4 ods.1 písm.a) zákona poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, na účely tohto zákona je právnou pomocou poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej podľa tohto zákona v súvislosti s uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú najmä právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach, vrátane sprostredkovania riešenia sporov formou mediácie, spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich a úplné alebo čiastočné uhrádzanie nákladov s tým spojených.
36. Podľa § 6 ods.1 zákona poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak: a) jej príjem nepresiahne 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
37. Podľa § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
38. Podľa § 11 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z. žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. 0 predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci.
39. Podľa § 49 ods.1 SSP, žalobca musí byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom; to neplatí, ak má žalobca, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na správnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Povinnosť zastúpenia sa vzťahuje aj na spísanie žaloby. Splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť.
40. Podľa § 49 ods.2 SSP, žalobca nemusí byť zastúpený podľa odseku 1: a) vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu podľa § 12, b) v konaní podľa § 6 ods.2 písm.b) až e), g) a i), c) v konaní o správnej žalobe vo veciach slobodného prístupu k informáciám podľa osobitného predpisu, d) ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
41. Podľa 449 ods.1 SSP, sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
42. Podľa § 449 ods.2 SSP, povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.2 písm.c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
43. Podľa § 459 SSP, kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak neboli splnené podmienky podľa § 449.
44. Podľa § 123 ods.1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa §43 obsahovať: a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa c) boli porušené jeho základné práva a slobody, d) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí, e) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
45. Správny súd z obsahu súdneho ako aj obsahu administratívneho spisu konštatuje, že v preskúmavanej veci je spornou otázka posúdenia, či v právnej veci o ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 a konaniu, ktoré mu predchádzalo dôvodne žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci, vrátane predbežného neposkytnutia právnej pomoci.
46. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu predloženého žalovaným vyplýva, že žalobca písomným podaním zo dňa 21.11.2020 doručeným žalovanému dňa 27.11.2020 označeným ako: „Žiadosť o ustanovenie kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov na právne zastúpenie vo veci Ústavnej sťažnosti“ žiadal žalovaného o ustanovenie právneho zástupcu - advokáta na za účelom právneho zastúpenia vo veci ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15. októbra 2020 a splnenie zákonnej podmienky povinného právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR. Zároveň žiadal o priznanie predbežnej právnej pomoci z dôvodu aby nedošlo k zmeškaniu dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, ktorá uplynie 20.01.2021. Žiadateľ požiadal o zaslanie tlačiva - formulára na vypísanie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. K tomuto podaniu pripojil kópiu predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15. októbra 2020. Ako vyplýva z predmetného uznesenia, tak Najvyšší súd SR odmietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č.k. 4S/26/2016-28 zo dňa 16.06.2017, ktorým bolo odmietnuté podanie žalobcu z dôvodu, že ho nedoplnil a neopravil na výzvu súdu, pričom bol o následkoch odmietnutia poučený. Predmetná kasačná sťažnosť bola spísaná len žalobcom, napriek poučeniu v napadnutom uznesení zo strany krajského súdu v zmysle ust. § 449 ods.1 a 2 SSP. Žalobca (sťažovateľ) bol vyzvaný Krajským súdom v Prešove uznesením č.k. 4S/26/2016-41, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia preukázal správnemu súdu, že má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, resp. aby preukázal, že je v konaní o podanej kasačnej sťažnosti zo dňa 11.08.20017 zastúpený advokátom s tým, že nepreukázal, že má vysokoškolské právnické vzdelanie.
47. Žalovaný dňa 30.11.2020 vydal rozhodnutie o prerušení konania č. spisu: KaPO/25688/2020, ČRZ: 132310/2020, ktorým prerušil konania v právnej veci: ústavná sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15. októbra 2020 a zároveň vyzval žiadateľa, aby tento v lehote
do 10 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odstránil nedostatky svojho podania a doplnil nasledovné údaje a doklady: 1. predložil vyplnené a na príslušných miestach podpísané tlačivo Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, ktoré mu zasiela v prílohe, K právnej stránke: 2. uviedol, ktoré jeho ústavné práva mali byť predmetným rozhodnutím porušené a konkrétne dôvody, pre ktoré chce podať ústavnú sťažnosť. Zároveň k preukázaniu stavu materiálnej núdze bol vyzvaný na doplnenie dokladov, údajov a vyjadrení, ktoré vo výzve podrobne špecifikoval. Výzva bola doručená žalobcovi (splnomocnencovi) 16.12.2020. Žalobca zaslal žalovanému vyplnené tlačivo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci spolu s požadovanými dokladmi a časťou požadovaných údajov a vyjadrení spolu so sprievodným listom zo dňa 16.12.2020, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 21.12.2020. Pokiaľ ide o doplnenie žiadosti týkajúcej sa právnej stránky, na ktorú bol žalobca vyzvaný tak k tomuto žalobca v tomto vyjadrení uviedol: „Ktoré moje ústavné práva boli porušené predmetným rozhodnutím, ako aj konkrétne dôvody, pre ktoré je potrebné podať ústavnú sťažnosť, uvedie Vami určený kvalifikovaný právny zástupca, tak aby spĺňala ústavná sťažnosť všetky náležitosti a podmienky.“
48. Ďalej z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný dňa 30.11.2020 rozhodol rozhodnutím o predbežnom neposkytnutí právnej pomoci č. spisu: KaPO/25688/2020, ČRZ: 132167/2020 tak, že predbežne neposkytuje žiadateľovi právnu pomoc v právnej veci: ústavná sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 a to z dôvodu, že mu nehrozí zmeškanie lehoty stanovenej na vykonanie procesného alebo hmotnoprávneho úkonu alebo iná bezprostredná ujma na jeho právach, ktoré by odôvodňovali predbežné poskytnutie právnej pomoci vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10.2020 prevzal žiadateľ dňa 20.11.2020 a dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynie dňa 20.01.2021 a takto má žalovaný dostatok času na vydanie riadneho rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že ochrana práv žiadateľa nie je bezprostredne ohrozená z dôvodu nebezpečenstva zmeškania lehoty, a preto takto rozhodol. Následne žalovaný vo veci rozhodol preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 23.12.2020 číslo spisu: KaPO/25688/2020, ČRZ: 141418/2020.
49. Správny súd zdôrazňuje, že ak podľa § 3 ods.1 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, predmet žiadosti o nároku na poskytnutie právnej pomoci je v súlade s pôsobnosťou centra právnej pomoci, v konaní podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi je pre priznanie nároku na poskytnutie takejto pomoci nevyhnutne potrebné preukázať, aby žiadateľ o právnu pomoc splnil kumulatívnym spôsobom všetky zákonom stanovené podmienky pre priznanie takéhoto nároku vyplývajúce predovšetkým z ust. § 4, § 6 ods.1, § 6a a § 8 označeného zákona. Jednou z daných právnych podmienok je teda aj preukázanie skutočností, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.
50. Je preto potrebné zdôrazniť, že Centrum, ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia podmienky, že nejde o „zrejmú bezúspešnosť sporu“, nemožno požadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keby splnil ďalšie dve podmienky (právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012).
51. Ustanovenie § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, má centrum prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/36/2011 z 22.08.2012).
52. Z uvedeného vyplýva, že pre nenaplnenie požiadavky podľa § 6 ods.1 písm.b) zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola taká jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama o sebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa označeného zákona. Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc
garantovaného ústavou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 Ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom.
53. Aj zákonodarca v dôvodovej správe k zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi uviedol, že pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliada len na formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa. Keďže by však nebolo žiaduce, aby zodpovedný orgán prejudikoval možný výsledok sporu z vecnej stránky a tým zasahoval do právomoci súdu, zamietnutie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci z tohto dôvodu bude prijateľné iba v zrejmých prípadoch, napr. uplynutie prekluzívnej lehoty (právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2016 zo dňa 28.03.2018).
54. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že postup žalovaného pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia nebol v súlade so zákonom a aj samotné rozhodnutie žalovaného nezodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.
55. Zo žalobcom predložených dokladov vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4S/26/2016-28 zo dňa 14.06.2017 odmietol podanie žalobcu doručené mu dňa 20.04.2016 vo veci o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 102484014/2016 zo dňa 03.02.2016 žalovaného správneho orgánu - Daňového úradu Prešov, kontaktné miesto Levoča, z dôvodov podľa § 59 ods.3 SSP, pretože žiadateľ ako žalobca svoje podanie na výzvu súdu nedoplnil, neopravil a jeho obsah neposkytoval súdu žiadny podklad pre ďalšie konanie. Krajský súd nemal k dispozícii konkrétne napadnuté rozhodnutia, žiadateľ neuviedol právne dôvody nezákonnosti rozhodnutia a nebol zastúpený advokátom. Proti tomuto uzneseniu podal žiadateľ včas kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, okrem iného napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach ako vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie. Kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu odmietol ako neprípustnú z dôvodu, že neboli splnené podmienky právneho zastúpenia podľa § 449 SSP (§ 459 písm.d) SSP), teda že žiadateľ nebol v kasačnom konaní zastúpený advokátom, kasačná sťažnosť nebola spísaná advokátom a žiadateľ nepreukázal, že by mal vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa podľa dikcie § 449 ods.l a § 449 ods.2 písm.a) SSP v spojení s § 489 SSP, pričom na danú vec nemožno aplikovať výnimky podľa § 449 ods. 2 písm.b) a c) SSP. Skonštatoval, že v zmysle uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že žiadateľ napriek poučeniu krajského súdu nedoplnil svoje podanie o súdom požadované náležitosti a zároveň v konaní pred krajským súdom, ani pred kasačným súdom, nebol zastúpený advokátom, ani jeho kasačná sťažnosť nebola spísaná advokátom.
56. Žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v právnej veci v právnej veci: ústavná sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2020 zo dňa 15.10. 2020 z dôvodu, že sa jedná o zrejmú bezúspešnosť sporu odôvodňujúc to tým, že tým, že žiadateľ napriek poučeniu krajského súdu nedoplnil svoje podanie o súdom požadované náležitosti a zároveň v konaní pred krajským súdom, ani pred kasačným súdom, nebol zastúpený advokátom, ani jeho kasačná sťažnosť nebola spísaná advokátom tak nedodržal tak zákonom predpísané základné podmienky pre formálne náležitosti svojich podaní, čo vylučuje akúkoľvek vyhliadku na jeho úspech v konaní o ústavnej sťažnosti, a to aj po zbežnom/jednoduchom právnom posúdení s tým, že ak by sa nedostatky jeho podaní týkali ich obsahu, vylúčenie zrejmej bezúspešnosti by nebolo také zrejmé, ako je to v tomto prípade. Tvrdil, že žiadateľovou (žalobcovou) procesnou (zákonnou) povinnosťou bolo dať sa v predmetnom konaní v zmysle SSP zastúpiť advokátom, avšak k jej splneniu žiadateľom nedošlo a tak žiadateľ, napriek poučeniu zo strany súdu si privodil nepriaznivý výsledok konania. Poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal žalovaný v napadnutom rozhodnutí na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 271/2018, v ktorom ako uviedol v obdobnom prípade tento posudzoval odmietnutie kasačnej sťažnosti pre nesplnenie procesných podmienok (povinné zastúpenie advokátom) kde vyslovil, že ak sťažovateľ napriek riadnemu poučeniu nesplnil podmienku prípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 449 SSP tak
nemožno dospieť k záveru o tom, že jej odmietnutie Najvyšším súdom z tohto dôvodu, by mohlo zakladať porušenie sťažovateľom označených práv. Žalovaný tvrdil, že tento záver možno aplikovať aj na daný prípad a v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu možno konštatovať, že nesplnenie podmienky povinného zastúpenia dovolateľa advokátom a následné odmietnutie dovolania, a teda zákonný postup súdu, nemôže zakladať porušenie základných práv a slobôd žiadateľa. Žalovaný zároveň aj uviedol ďalší dôvod nepriznania nároku žalobcu na poskytnutie právnej pomoci a to, že žiadateľ - žalobca na výzvu žalovaného, ktoré jeho základné práva a slobody mali byť predmetným uznesením Najvyššieho súdu porušené uviedol, že to uvedie Centrom určený kvalifikovaný právny zástupca, z čoho vyvodil, že z tohto teda vyplýva, že žiadateľ nevedel, resp. odmietol tieto skutočnosti špecifikovať. Z tohto sa preto žalovanému ako uviedol v napadnutom rozhodnutí „javí, že v danom prípade ide zo strany žiadateľa iba o formálne využitie ďalšieho prostriedku nápravy bez toho, aby boli splnené objektívne predpoklady na jeho použitie. Na kvalifikované podanie ústavnej sťažnosti nemôže postačovať len subjektívny pocit žiadateľa, že v konaní, ktoré skončilo jeho neúspechom, došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.“ Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ na neho obrátil, nebola splnená podmienka, že spor nie zrejme bezúspešný, čím nesplnil jednu z troch nevyhnutne potrebných podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci.
57. Z obsahu žalobcom predložených listinných dôkazov, ako aj obsahu administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že zrejmá bezúspešnosť podania ústavnej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu Najvyššieho súdu SR, ktorým mali byť porušené základné práva a slobody žalobcu nie je jednoznačná a to už po zbežnom posúdení veci. Správny súd po preskúmaní danej veci dospel k záveru, že žalovaný prekročil rozsah svojej právomoci, keď akoby v postavení Ústavného súdu SR vyhodnocoval žalobcom predložené listinné dôkazy, ako aj informácie zistené z vlastnej činnosti (teda vykonával v podstate dokazovanie o splnení podmienok priznania nároku žiadateľovi) a následne na základe vyhodnotenia týchto skutočností rozhodol o zrejmej bezúspešnosti sporu, v ktorom žalobca žiadal poskytnúť právnu pomoc. Žalovanému neprislúcha posudzovať, či postupom Najvyššieho súdu SR boli porušené základné práva a slobody žiadateľa (žalobcu). Navyše tým, že žalovaný vyzval žalobcu na to, aby špecifikoval, ktoré jeho základné práva a slobody mali byť porušené predmetným uznesením Najvyššieho súdu SR žalovaný konal žalovaný v rozpore so zákonom a to ust. § 4 ods.1 písm.a) zákona poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ktorého účelom je právna pomoc poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej podľa tohto zákona v súvislosti s uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú okrem iného aj právne poradenstvo, spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich. Žalobca požiadal žalovaného, aby mu bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci práve aj za účelom spísania ústavnej sťažnosti a s tým spojeného právneho poradenstva, keďže nemá právnické vzdelanie a teda žalobcovi neprislúcha špecifikovať a konkretizovať tieto základné práva a slobody, to prináleží na kvalifikovanej osobe - advokátovi. Žalovaný tak svojím postupom vychádzajúcim z nesprávneho právneho posúdenia veci vyslovil právny záver o úspechu, resp. neúspechu ústavnej sťažnosti, o ktorom má právomoc rozhodnúť iba Ústavný súd SR, ktorý sa bude ústavnou sťažnosťou zaoberať. Správny súd zdôrazňuje, že žalovaný ako príslušný správny orgán rozhodujúci o nároku žiadateľa na poskytnutie právnej pomoci však nedisponuje takým vybavením, ani v zákone upraveným postupom, aby mohol vykonávať rozsiahle dokazovanie na preukázanie často krát spornej otázky úspešnosti, či neúspešnosti budúceho sporu.
58. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne závery správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodu uvedeného v § 191 ods.1 písm.c), e) a g) SSP a zároveň v zmysle ust. § 191 ods.4 SSP vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný bude postupovať podľa právneho názoru správneho súdu vysloveného v tomto rozhodnutí. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní podľa § 191 ods.6 SSP viazaný.
59. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods.1 SSP tak, že právo na ich úplnú náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 a 3 SSP).
60. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.