Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/50/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: A. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. P., L. XX/B, zastúpená Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, so sídlom v Nových Zámkoch, Hlavné námestie 7, IČO: 44 285 884 proti žalovaným: 1. E. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. P., T. G. N. XXXX/XX, zastúpená: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, 2. S. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., R. XXX, o zaplatenie 2 207,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. januára 2021 č. k. -297 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade (I.) a vo výroku o náhrade trov konania žalobkyne voči žalovanej v 1. rade (III.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva vo vzťahu k žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2 207,46 eura s 5% úrokmi z omeškania ročne od 31. 08. 2017 do zaplatenia, do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu ohľadne príslušenstva pohľadávky, úrokov z omeškania voči žalovanej v 1. rade zamietol. Súčasne priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v 1 rade vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalobu voči žalovanej v 2. rade súd prvej inštancie zamietol a žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , . Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 31. 08. 2017 sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 2 207,46 eura spoločne a nerozdielne s 5,75 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 299,84 eura od 18. 02. 2013 do 04. 10. 2014, s 5,75 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 249,84 eura od 11. 10. 2014 do zaplatenia, s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1 354,36 eura od 13. 02. 2014 do zaplatenia a s 5,05 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 903,10 eura od 18. 10. 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania vo výške 100 %. Žalobu odôvodňovala tým, že uzavrela so žalovanými zmluvu o nájme bytu, v zmysle ktorej nájom trval od 05. 06. 2012 do 31. 08. 2014, kedy došlo k odovzdaniu bytu žalovanou v 1. rade. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 270 eur mesačne a zálohy za energie vo výške 30 eur mesačne

s tým, že vyúčtovanie energií sa vykoná raz ročne a prípadný preplatok alebo nedoplatok sú strany povinné zaplatiť do 7. kalendárnych dní od vyúčtovania. Prvé vyúčtovanie bolo vykonané 10. 02. 2013 za obdobie od 04. 06. 2012 do 31. 12. 2012, kde vznikol nedoplatok vo výške 299,84 eura. K druhému vyúčtovaniu za rok 2013 došlo 05. 02. 2014 a nedoplatok bol vo výške 1054,52 eura. K poslednému vyúčtovaniu za obdobie roku 2014 do 31. 08. 2014 došlo 10. 09. 2014, pričom nedoplatok bol vo výške 903,10 eura. Všetky úhrady za nájom boli realizované na bankový účet žalobkyne. Od podpísania zmluvy sa žalobkyňa nikdy nestretla so žalovanou v 2. rade. Komunikácia prebiehala výlučne so žalovanou v 1. rade, ktorá platby za nájomné vkladala na účet žalobkyne. Nedoplatky za spotrebovanú energiu, plyn a vodu žalované neuhradili ani po jednom vyúčtovaní, napriek tomu, že žalovaná v 1. rade úhrady sľubovala. V auguste 2014 žalovaná v 1. rade oznámila žalobkyni, že si našla iný nájom, lacnejší, 1-izb. byt. Dňa 31. 08. 2014 bol spísaný preberací protokol, kde odovzdávajúca žalovaná v 1. rade potvrdila a uznala dlh za vzniknuté nedoplatky z predchádzajúcich období. V dodatku ku zmluve o nájme sa zaviazala, že až do úplného zaplatenia pohľadávok bude oznamovať svoju aktuálnu korešpondenčnú adresu skutočného pobytu a telefónneho čísla. Žalovaná v 1. rade sa zaviazala nedoplatky uhradiť do 31. 12. 2014. Všetky vyúčtovania, ako i s tým súvisiace doklady osobne prebrala žalovaná v 1. rade, pričom k nim nemala výhrady a prebratie vyúčtovaní vrátane príloh vlastnoručne podpísala a výhrady neuviedla. Napriek písomnému uznaniu dlhu si žalovaná v 1. rade tieto povinnosti neplnila a 04. 10. 2014 vložila jediný a poslednýkrát sumu 50 eur na účet žalobkyne. Z dôvodu, že pokusy o zmierlivé riešenie sa minuli účinkom, žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej pohľadávky, ktorá pozostáva z nedoplatkov za elektrickú energiu, plyn a vodu za obdobie trvania nájmu cestou súdu. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne voči žalovanej v 1. rade je dôvodná. Súd mal jednoznačne preukázané, že žalovaná v 1. rade spolu so žalovanou v 2. rade ako nájomníčky uzavreli so žalobkyňou, t. j. prenajímateľkou zmluvu o nájme bytu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne zo dňa 05. 06. 2012, na základe ktorej strany uzavreli nájomný vzťah na dobu neurčitú od 04. 06. 2012, min. na dobu jedného roka, v zmysle ktorej boli žalované oprávnené užívať byt žalobkyne pozostávajúci z dvoch obytných miestností a príslušenstva, čiastočne zariadený v zmysle preberacieho protokolu zo dňa 04. 06. 2012. Strany sporu sa dohodli na predmete nájmu, výške nájomného, ako aj úhradách za užívanie energií. Zmluva bola uzavretá písomne, spĺňa všetky zákonné náležitosti, a preto ju súd považoval za platnú. Platnosť zmluvy v podstate nerozporovala ani jedna zo strán sporu. Byt užívala počas celej doby nájmu, t. j. od 04. 06. 2012 do 31. 08. 2014 žalovaná v 1. rade a určitú dobu i žalovaná v 2. rade. Žalovaná v 1. rade ani žalobkyňa presne neuviedli, dokedy byt užívala i žalovaná v 2. rade, avšak z výpovede žalovanej v 1. rade vyplýva, že to bolo maximálne len do konca roku 2012 a žalobkyňa rovnako potvrdila, že so žalovanou v 2. rade sa stretla iba jedenkrát pri podpise zmluvy. Vypočutý svedok, manžel žalobkyne vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že sa tiež so žalovanou v 2. rade stretol iba jedenkrát pri podpise zmluvy a preberacieho protokolu. Žalovaná v 1. rade uznala, že predmet nájmu užívala a občas tam bola i jej matka a brat. Manžel žalobkyne potvrdil, že počas doby nájmu sa stretol s matkou žalovanej v 1. rade asi 15 krát, keď nosil žalovanej v 1. rade poštu. I v zimných mesiacoch boli viackrát otvorené okná po dlhšiu dobu na predmete nájmu. Žalobkyňa predložila listinné dôkazy, z ktorých mal súd preukázaný aktuálny stav meračov v čase podpísania nájomnej zmluvy a preberacieho protokolu, ktoré sa zhodujú s údajmi uvedenými na vyúčtovaniach zo dňa 10. 02. 2013, kde je uvádzaný počiatočný stav totožný so stavom v preberacom protokole a uvedený stav je i na faktúrach, ktoré predložila žalobkyňa ohľadne elektriny, ohľadne plynu a vyúčtovania Bytkomfortu za rok 2012, tak ako je to uvedené i na výpočte vyúčtovania. Žalovaná v 1. rade jednoznačne potvrdila, že všetky vyúčtovania prevzala a nemala voči nim žiadne výhrady. Vyúčtovanie za rok 2014 a stavy meračov a spotreba zodpovedá vyúčtovacím faktúram za plyn č. 7421191491 a za elektrickú energiu faktúre č. 7102105862, ako aj výpočtu vyúčtovania. V roku 2013 nedoplatok v Bytkomforte nebol. Vyúčtovanie za rok 2014 za obdobie nájmu od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 vychádza zo skutočnej spotreby energií i s poukazom na údaje uvedené v preberacom protokole o spätnom odovzdaní bytu a je totožné s údajmi na vyúčtovacích faktúrach a samotnom vyčíslenom vyúčtovaní. Predmetný byt v roku 2012, kedy začali byt užívať nájomníčky a po skončení nájmu v roku 2014 nikto neužíval, preto údaje ohľadne spotreby energií sa musia jednoznačne vzťahovať na nájomníčku, t. j. žalovanú v 1. rade. Z týchto dôvodov súd s poukazom na predložené listinné dôkazy žalobkyňou považoval vyúčtovania za správne tak, že žalobkyňa v tejto časti uniesla dôkazné bremeno. Súd poznamenal, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej pohľadávky na základe uznávacieho prejavu žalovanej v 1. rade zo dňa 10. 09. 2014, ktorý má všetky zákonné náležitosti podľa , pretože je v písomnej forme, je nepochybné, že v čase uznania dlhu dlh existoval a je presne vyčíslený, pretože tvorí súčet vyúčtovaní nedoplatkov za energie za obdobie nájmu. Žalovaná v 1. rade do podania žaloby nijakým spôsobom nenamietala existenciu platného záväzku dlžníka voči veriteľovi, t. j. žalobkyni. Tvrdenia, že

vzhľadom na svoj vek nevedela, čo má obsahovať vyúčtovanie, prípadne, že jej neboli predložené faktúry a že spotreba bola vysoká, súd považoval za irelevantné a ničím nepreukázané. Dôkazné bremeno v tomto spore, vzhľadom na uznanie dlhu, bolo na žalovanej v 1. rade, keď v rámci procesnej obrany chcela dokázať opak. Žalovaná v 1. rade nepredložila ani jeden dôkaz, a preto neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa nebola povinná k žalobe predložiť dôkazy, na ktoré poukazovala žalovaná v 1. rade, pretože žalovaný nárok si uplatňovala v zmysle uznania dlhu. Žalobkyňa i napriek tomu predložila listinné dôkazy, ktoré potvrdzovali správnosť vyúčtovaní a vyvrátili tvrdenia žalovanej v 1. rade. Vypočutý svedok potvrdil, že je pravdou, že v prvom vyúčtovaní neboli uvedené faktúry, avšak jednalo sa o nižšiu sumu, ktorú žalovaná v 1. rade jednoznačne uznávala a nepoprela, avšak listinnými dôkazmi bolo uvedené vyúčtovanie, ako aj všetky ostatné potvrdené a považované za správne. Vo vyúčtovaniach je jednoznačne a nezameniteľne uvedený počiatočný a konečný stav meračov, ktorý je možné následne odkontrolovať i na predložených faktúrach. Zároveň zodpovedá i konečnému stavu meračov v zmysle preberacieho protokolu. Žalovaná v 1. rade nikdy nenamietala vysokú spotrebu, ani sa nesnažila túto situáciu nejakým spôsobom riešiť, poukazovala na ňu až v rámci tohto sporu a to len tak, že posledné 3 - 4 mesiace hovorila manželovi žalobkyne, že sa ťažko zapínajú kachle. Je naivné domnievať sa, že zálohová platba za energie vo výške 30 eur mesačne pri riadnom užívaní dvojizbového bytu jednou a viacerými osobami by bola postačujúca. K uvedenému záveru mohla prísť žalovaná v 1. rade minimálne už v roku 2013, kedy celý rok užívala byt. Súd sa v žiadnom prípade nestotožňuje s tvrdením žalovanej v 1. rade, že uznanie dlhu je nejasné a neurčité a že je zarážajúce, že ku dňu 31. 08. 2014 bol uznaný dlh vo výške 1 354,36 eura a o 10 dní už predstavoval sumu 2 257,46 eura. Súd mal preukázané, že uvedená suma pozostáva z vyúčtovania i za príslušné obdobie roku 2014 od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014. Z týchto dôvodov mal súd za to, že žaloba žalobkyne voči žalovanej v 1. rade je dôvodná, pretože bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade byt užívala v období, počas ktorého vznikol nedoplatok na úhradách z dôvodu užívania bytu, vzhľadom na nízku sumu mesačných zálohových platieb. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej pohľadávky na základe uznávacieho prejavu žalovanej v 1. rade zo dňa 10. 09. 2014, ktorý súd považoval za platný a žalovanou v 1. rade za nevyvrátený. Celková suma služieb spojených s užívaním bytu za obdobie nájmu od 04. 06. 2012 do 31. 08. 2014 predstavovala 2 855,58 eura, ktorá pozostáva zo sumy 509,16 eura za rok 2012, zo sumy 1 203,32 eura za rok 2013 a zo sumy 1 143,10 eura za rok 2014. Z uvedených súm boli odpočítané zálohové platby vo výške 210 eur za rok 2012, 360 eur za rok 2013 a 240 eur za rok 2014. Celkový nedoplatok po vydelení dobou nájmu 27 mesiacov predstavuje sumu 106 eur mesačne (2 855,58 : 27), ktorú je možné považovať za primeranú a nenadhodnotenú. Žalovaná v 1. rade zaplatila 20-krát 30 eur a jedenkrát 50 eur, tak ako to mal súd preukázané z výpisu z účtu žalobkyne a žalovaná v 1. rade nepredložila žiadny dôkaz ohľadne svojich tvrdení a neuniesla dôkazné bremeno. Žalovaná zaplatila za služby spojené s užívaním bytu spolu 650 eur, z čoho vyplýva, že žalovaná pohľadávka je vypočítaná správne a žalobkyňa pri vyúčtovaní za rok 2014 odpočítala zálohové platby vo výške 240 eur, ktoré však žalovaná nezaplatila, pretože zaplatila nájomné spolu s vyúčtovaním len 20-krát a jedenkrát platbu 50 eur. K namietanej zaplatenej kaucii, ktorá nebola nikde zohľadnená, súd uviedol, že žalovaná v 1. rade neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že zaplatila nájomné viackrát ako dvadsať, tak ako to vyplýva z listinného dôkazu žalobkyne. Ak zaplatila žalovaná v 1. rade nájomné 20- krát a nájomný vzťah trval po dobu 27 mesiacov, je nepochybné, že nezaplatila nájomné za 7 mesiacov, za čo žalobkyňa zloženú kauciu v zmysle nájomnej zmluvy podľa čl. 3.4 použila na úhradu týchto platieb. Súd nepovažoval nárok žalobkyne za premlčaný, pretože žalovaná v 1. rade uznala dlh dňa 10. 09. 2014 a trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 10. 09. 2017 a žaloba bola podaná na súd dňa 31. 08. 2017. Súd priznal žalobkyni i príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania, pretože sa jedná o peňažné plnenie. Súd mal za to, že žalovaná je v omeškaní s peňažným plnením odo dňa prevzatia žaloby, t. j. od 31. 08. 2017, kedy bola podaná žaloba na súd. V zostávajúcej časti súd žalobu ohľadne príslušenstva pohľadávky, a to úrokov z omeškania zamietol, pretože žalobkyňa nijakým spôsobom neodôvodnila uplatňované úroky z omeškania, ani ich termíny splatnosti a v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Súd žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol, pretože mal za to, že ani jedna zo strán jednoznačne neuviedla, dokedy žalovaná v 2. rade predmetný byt užívala, nebolo jej odovzdané ani jedno vyúčtovanie energií. Rovnako nemal súd preukázané, že by žalovaná v 1. rade bola splnomocnená žalovanou v 2. rade na preberanie vyúčtovania s tým, že je nepochybné, že vzhľadom na zmluvné dojednania si žalobkyňa nesplnila zmluvné povinnosti ohľadne vyúčtovania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade v zmysle článku 3.3 nájomnej zmluvy. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal žalobkyni a žalovanej v 2. rade, ktoré mali plný úspech, nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. Neúspech žalobkyne voči žalovanej v 1. rade bol iba v minimálnom rozsahu ohľadne časti príslušenstva pohľadávky.

2. Proti tomuto rozhodnutiu, v jeho výrokoch I. a III., podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v 1. rade, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Od počiatku rozporovala správnosť výpočtov nedoplatkov za energie, ktorých sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala, pričom poukazovala predovšetkým na to, že jednotlivé výpočty nedoplatkov neboli podložené vyúčtovacími faktúrami a tieto faktúry žalobkyňa predkladala až v priebehu konania, kedy mala možnosť ich prvýkrát vidieť. Vyúčtovania energií obsahovali len odpis stavov meračov a jednotkové ceny, avšak nebolo možné verifikovať, podľa čoho žalobkyňa jednotkové ceny určovala. Faktúry k vyúčtovaniam nikdy neprevzala, a to aj napriek tomu, že boli uvádzané ako príloha k vyúčtovaniu. Z uvedeného zjavne vyplynulo, že vyúčtovanie energií, ktoré jej predkladala žalobkyňa, nemalo požadované náležitosti, najmä z neho nebolo možné jednoznačne zistiť správnosť uvádzaných údajov, a preto nemohlo byť spôsobilé privodiť splatnosť žalobkyňou tvrdených nedoplatkov. Nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie, že nepredložila žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Podrobne poukázala na vady a nezrovnalosti v jednotlivých vyúčtovaniach energií, pričom skôr ako v tomto konaní tak urobiť nemohla, keďže vychádzala z vyúčtovacích faktúr, ktoré jej však skôr neboli dané k dispozícii. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že na vyúčtovacích faktúrach je totožný počiatočný stav s tým, ktorý je uvedený vo vyúčtovaniach od žalobkyne, uvedené nie je pravdou a v tomto smere má za to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že vyúčtovania nemôžu byť správne, potvrdzuje aj fakt, že žalobkyňa len v priebehu konania dodatočne zabezpečovala vyúčtovacie faktúry od jednotlivých dodávateľov energií, čo je tiež dôkazom toho, že ich v čase vyúčtovania zjavne nemala k dispozícii, a teda nie je zrejmé, z akých podkladov vychádzala pri ňou predkladaných vyúčtovaniach. Na tieto nedostatky podrobne poukazovala práve aj z dôvodu existencie uznávacieho prejavu, uvedomujúc si svoje dôkazné bremeno. Má pritom za to, že uniesla dôkazné bremeno v danej veci, keď uznávací prejav zakladá len vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu. Tiež namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v časti nezohľadnenia ňou zaplatenej kaucie. Poukázala na to, že platby nájomného neboli predmetom konania a ani predmetom dokazovania, preto nemožno tvrdiť, že v časti zaplatenia nájomného neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa síce tvrdila, že jej nebolo zaplatené všetko nájomné, toto tvrdenie však nebolo ničím preukazované. Celkom odmieta, že by v niektoré mesiace nezaplatila nájomné. Nájomné bolo vždy riadne hradené, aj keď spôsob úhrady si už v podrobnostiach jednotlivých mesiacov nepamätá. Žalobkyňa nepreukázala ani to, že by si uplatnila použitie kaucie na úhradu nájomného. Takýto úkon žalobkyňa neurobila, a preto súd nemal zákonný dôvod neprihliadať na zloženú kauciu, ktorej účel v zmysle nájomnej zmluvy bol práve na krytie prípadných nedoplatkov. Pokiaľ si žalobkyňa preukázateľným spôsobom použitie kaucie neuplatnila na pokrytie ňou tvrdených nedoplatkov na nájomnom, nie je dôvod, aby súd bez ďalšieho neakceptoval použitie kaucie na nedoplatky na energiách v tomto konaní. Najmä za situácie, keď zloženie kaucie nebolo sporné, rovnako, ako nebolo sporné ani to, že žalobkyňa kauciu žiadnym spôsobom nevyúčtovala. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a výroku III. zmenil tak, že žalobu zamietne.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej v 1. rade uviedla, že tvrdenia žalovanej v 1. rade nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná v 1. rade vždy dostala vyúčtovacie faktúry, boli mechanicky prišité k vyúčtovaniu. Reklamovať vyúčtovania mohla vždy, nikdy tak neurobila a vyúčtovania nereklamovala, ani nesporovala. Zdala sa jej vysoká faktúra za plyn, ale kontrolu plynomeru odmietla po oznámení, že ak sa vadnosť plynomeru nepotvrdí, bude ju musieť zaplatiť. Faktúry sa predkladali v priebehu konania z dôvodu preukazovania správnosti a úplnosti vyúčtovania. Tiež svedok Ninis vypovedal, že vyúčtovania vrátane dokladov od dodávateľov médií dostala žalovaná vždy spolu, zošité kancelárskou zošívačkou, okrem posledného vyúčtovania, ktoré zohľadňovalo ceny médií za bezprostredné predchádzajúce fakturačné obdobie, keďže celkové vyúčtovacie faktúry neboli k dispozícii pre neukončené fakturačné obdobie. Vyúčtovacie faktúry však žalovaná následne dostala aj za toto obdobie, čo nikdy nepoprela. Nie je teda pravdivé tvrdenie, že žalovaná sa s vyúčtovacími faktúrami oboznámila až v priebehu konania. Tiež poukazuje na variabilitu tvrdení samotnej žalovanej v 1. rade v konaní. Žalovaná v 1. rade (napriek tomu, že obdržanie vyúčtovaní nikdy nepoprela) nepredložila vyúčtovania, z ktorých by bolo zrejmé, že prílohy sú k nim pripojené. Ak by neboli, boli by na nich stopy po spojení listov zošívačkou. Samotné doklady dodávateľov energií

však nie je nájomca povinný odovzdávať nájomníkovi. Aj z SMS komunikácie žalovanej je však zrejmé, že sa žiadnych dokladov nedomáha, nič nereklamuje a sľubuje, že zaplatí. Žalovaná nepredložila absolútne žiadne doklady o zaplatení. Svedok Y. riadne vysvetlil a zdôvodnil všetky výpočty vrátane písomného zhrnutia a detailného objasnenia spôsobu výpočtu nedoplatkov, resp. vyúčtovania spotreby proti zálohovým platbám. Tiež je detinské tvrdenie žalovanej v 1. rade, že s odstupom času nemá žiadne doklady a to, či už o vkladoch, vyúčtovaniach. Tak, ako uvádza žalovaná, kaucia sa mala použiť na úhradu nedoplatkov, teda aj nedoplatkov na nájomnom. Je celkom zrejmé, že na svoju obranu nepredložila žalovaná žiaden dôkaz - hoci dôkazom o zaplatení, resp. neexistencii nedoplatku je preukázanie zaplatenia, čo v konaní žalovaná nedokladovala. To, že k započítaniu kaucie došlo oprávnene, je preukázané faktom, že v rámci sms komunikácie a aj v uznaní dlhu samotného sa žiadna kaucia nespomína, ale výlučne len samotný dlh, či jeho splácanie. Tvrdenie, že uhrádzanie nájomného (resp. iných platieb) preukazované v konaní nebolo, je popreté priamo obsahom súdneho spisu, keď v spise sa nachádza kompletný výpis jej účtu týkajúci sa platieb od žalovanej. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za skutkovo a vecne správne, vynesené v spravodlivom procese. Súd prvej inštancie riadne, ba až detailne, svoje rozhodnutie odôvodnil, a preto výrok rozhodnutia má plnú oporu v jeho odôvodnení. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu potvrdil.

4. Žalovaná v 1. rade v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobkyne uviedla, že v celom rozsahu trvá na dôvodoch podaného odvolania, pričom zdôrazňuje najmä neúplnosť dôkazov, ktorými žalobkyňa preukazovala dôvodnosť žaloby. Nie je pravdou, že vždy dostávala od žalobkyne vyúčtovacie faktúry, ako ani to, že by boli prišité k vyúčtovaniu. Zo súdneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa jednotlivé vyúčtovacie faktúry zabezpečovala len v priebehu konania a postupne dokladala do spisu, nerešpektujúc ani sudcovskú koncentráciu konania. Uvedené skutočnosti sú podstatné pre posúdenie veci ako takej, keď riadne vyúčtovanie energií je podmienkou nastúpenia splatnosti pohľadávky na zaplatenie vyúčtovania. V danom prípade v čase podania žaloby splatnosť nenastala. Tiež popiera, že by akúkoľvek platbu nájomného nemala u žalobkyne vysporiadanú, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že nájomné žalobkyňa od nej nikdy nevymáhala, a to súdne, ani mimosúdne.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej v 1. rade ( a ), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade nie je dôvodné, čo viedlo odvolací súd k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade (I.) a vo výroku o náhrade trov konania žalobkyne voči žalovanej v 1. rade (III.) v zmysle ustanovenia ako vecne správny potvrdil.

6. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala od žalovaných v 1. a 2. rade spoločným a nerozdielnym plnením zaplatenia sumy 2 207,46 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75% zo sumy 299,84 eura od 18. 02. 2013 do 04. 10. 2014, 5,75% úrokom z omeškania zo sumy 249,84 eura od 11. 10. 2014 do zaplatenia, vo výške 5,25% zo sumy 1 354,36 eura od 13. 02. 2014 do zaplatenia a vo výške 5,05% zo sumy 903,10 eura od 18. 10. 2014 do zaplatenia. V žalobe dôvodila, že dňa 05. 06. 2012 uzatvorila so žalovanými zmluvu o nájme bytu, nájom trval od 05. 06. 2012 do 31. 08. 2014, kedy došlo k odovzdaniu bytu žalovanou v 1. rade. Nájomné bolo dojednané vo výške 270 eur mesačne a zálohy za energie vo výške 30 eur mesačne. V bode 3, odsek 3.3 bolo dohodnuté, že vyúčtovanie energií sa vykoná raz ročne. Prvé vyúčtovanie bolo vykonané 10. 02. 2013 a za obdobie od 04. 06. 2012 do 31. 12. 2012 vznikol nedoplatok vo výške 299,84 eura. Druhé vyúčtovanie za rok 2013 bolo dňa 05. 02. 2014, pričom nedoplatok bol 1 054,52 eura. K poslednému vyúčtovaniu za obdobie roku 2014 do 31. 08. 2014 došlo 10. 09. 2014, pričom nedoplatok bol 903,10 eura. Nedoplatky za spotrebovanú vodu, plyn, elektrickú energiu žalované neuhradili ani po jednom vyúčtovaní, napriek tomu, že žalovaná v 1. rade úhrady sľubovala. Napriek písomnému uznaniu dlhu a oznamovacej povinnosti si žalovaná v 1. rade povinnosti nesplnila a 04. 10. 2014 jediný a poslednýkrát vložila na účet žalobkyne sumu 50 eur. Dlžná suma tak pozostáva z nedoplatkov za elektrickú energiu, plyn, vodu za obdobie trvania nájmu, a to v celkovej výške 2 207,46 eura (po odpočítaní uhradenej čiastky 50 eur).

7. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

8. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva z . Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Prejednávajúc podané odvolanie žalovanej v 1. rade, z hľadiska ňou vymedzených odvolacích dôvodov, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu, v prospech odvolateľky.

12. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Na to, aby uznanie dlhu malo také právne účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh, ďalej je potrebné, aby priamo v písomnom uznaní bol dlh určený, čo do dôvodu a rozsahu. Možnosť uznania dlhu je právom dlžníka voči veriteľovi, nie je to však jeho povinnosť. Uznaný záväzok je zabezpečený tým, že v dôsledku ním založenej právnej domnienky si veriteľ i takto vylepšuje svoju pozíciu pre prípad vymáhania svojej pohľadávky súdnou cestou. Ak totiž dôjde k súdnemu sporu o takto uznaný dlh, súd predpokladá jeho existenciu v čase uznania. Nie je potrebné dokazovať vznik záväzku, ani jeho trvanie v čase uznania. Domnienka existencie dlhu, ktorá je založená uznaním, je vyvrátiteľná. To znamená, že dlžník, ktorý svoj dlh uzná, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania netrval. Táto námietka môže byť úspešná len za predpokladu, že sa oproti prezumpcii uvedenej v preukáže opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má tak v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania a je tak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to preukázal.

13. V prípade, že uznanie dlhu je platné (čo je jednoznačne i tento prípad), potom má súd bez ďalšieho za preukázané, že záväzok existoval, a to až do momentu, kým v konaní bez akýchkoľvek pochybností nie je preukázaný opak.

14. V kontexte vyššie uvedeného, keďže žalovaná v 1. rade platne uznala dlh voči žalobkyni, procesná pozícia žalobkyne ako veriteľky bola posilnená tým, že nemusela dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, keď k uznaniu došlo, pretože dôkazné bremeno sa presunulo na žalovanú v 1. rade, ktorá pokiaľ namietala, že dlh nevznikol alebo, že v čase uznania netrval, bola povinná v konaní uvedené bez akýchkoľvek pochybností preukázať.

15. Pokiaľ potom súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná v 1. rade neuniesla dôkazné bremeno preukázania opaku existencie dlhu v dobe jeho uznania, a tak domnienku existencie dlhu nevyvrátila, s takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalovaná v 1. rade v konaní argumentovala len tým, že má pochybnosť o výške nedoplatkov, pretože žalobkyňa jej nepredložila vyúčtovacie faktúry, takáto argumentácia žalovanej v 1. rade v žiadnom prípade nemôže vyvrátiť existenciu dlhu v čase jeho uznania žalovanou v 1. rade, pretože je založená na tvrdeniach, ktoré vo

vzťahu k domnienke trvania dlhu nemajú žiadnu vyvrátiteľnú kvalitu. Nebolo dôkaznou povinnosťou žalobkyne preukazovať existenciu dlhu v čase jeho uznania, keď procesným dôsledkom uznania dlhu je práve presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, teda na žalovanú v 1. rade, ktorá síce v konaní tvrdila, že výška uplatneného nároku žalobkyne nie je preukázaná, avšak bez toho, že by hodnoverným spôsobom, cielenou a preukázateľnou argumentáciou vo vzťahu k výške uznaného dlhu preukázala opak. Odvolací súd opakovane poukazuje na to, že skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného dlhu vyvrátená, súd musí mať túto skutočnosť za preukázanú. V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). Za situácie platného uznania dlhu nemožno totiž urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami. Len takéto negatívne tvrdenia, nemajúce kvalitu jednoznačného preukázania opaku, čo je i tento prípad, nemôžu vyvrátiť domnienku existencie dlhu v čase jeho platného uznania žalovanou v 1. rade. K uvedenému odvolací súd ešte dopĺňa, že zo samotnej procesnej obrany žalovanej v 1. rade v tomto konaní nebolo ani jednoznačné, či popiera existenciu dlhu v celom jeho rozsahu, resp. čiastočne, keď celá jej argumentácia spočívala v nekonkrétnom namietaní vyúčtovaní v kontexte nepredložených vyúčtovacích faktúr.

16. K odvolacej námietke žalovanej v 1. rade vo vzťahu k nezohľadneniu ňou zaplatenej kaucie, a tým k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd udáva, že ani s touto odvolacou námietkou žalovanej v 1. rade sa nestotožňuje, majúc za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade 7-krát nezaplatila nájomné (čo žalobkyňa preukázala výpisom z účtu o platbách nájomného, pričom žalovaná žiadny dôkaz preukazujúci opak nepredložila), bola táto kaucia v zmysle bodu 3.4 uzavretej nájomnej zmluvy použitá na úhradu týchto nedoplatkov, čím žalovanej v 1. rade nárok na jej vrátenie zanikol. Tak, ako už odvolací súd uviedol, žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie výpis z účtu z VÚB, a. s. o platbách nájomného v jednotlivých mesiacoch, z ktorého je jednoznačné, že žalovaná zaplatila nájomné 20-krát, namiesto 27-krát (po dobu trvania nájomného vzťahu), a pokiaľ žalovaná tvrdila, že nie je pravdou, že nájomné v niektorých mesiacoch neuhradila, povinnosť preukázania tohto jej tvrdenia, t. j. úhrad nájomného v celom rozsahu trvania nájomného vzťahu bola na jej strane, čo sa však nestalo.

17. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu (vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania žalobkyne vo vzťahu k žalovanej v 1. rade) za vecne správny, preto ho v zmysle ustanovenia potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a tak, že žalobkyni plne úspešnej v odvolacom konaní priznal vo vzťahu k žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).