Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoCsp-1-2023.pdf
PDF · 132.54 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu MINIHOTOVOST SE so sídlom v Českej republike na ulici T. G. Masaryka č. 17 Břeclav IČO: 04 355 211 právne zastúpeného Mgr. Zuzanou Bírovou advokátkou so sídlom v Bratislave na Americkej ulici 2 IČO: 30 849 837 proti žalovanému A. B. nar. XX.X.XXXX bývajúcom v C. na ulici D. B. E. XXX/X o zaplatenie 250,00 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice z 22.6.2023 č.k. K2-42Csp/280/2022-116 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
N e p r i z n á v a stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I výrok) a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (II výrok). Súd prvej inštancie rozsudok právne odôvodnil aplikáciou ust. čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych veciach, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54a, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 3 písm. l), § 20 ods. 1, § 11 ods. 3 veta prvá, § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručenom súdu dňa 14.4.2022 v upomínacom konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 250,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 4.6.2019 do zaplatenia a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 12,00 Eur. Z opisu rozhodujúcich skutkových okolností v návrhu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky F. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 250,00 Eur. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 29.4.2019 smlouvu o úvěru č. 556600, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému bezhotovostne jednorazový bezúčelový úver vo výške 250,00 Eur, s úrokovou sadzbou 0%, poplatkom za poskytnutie úveru 71,00 Eur, s dátumom splatnosti 27.5.2019, dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní, celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť 321,00 Eur a RPSN (RPMN) 2.501,49%. Výška splátky bola dohodnutá v sume celkovej výšky úveru. Upomínacie konanie nebolo úspešné, lebo platobný rozkaz zo dňa 6.7.2022 sp.zn. 32UP/246/2022 sa nepodarilo doručiť žalovanému a preto Okresný súd Banská Bystrica listom zo dňa 8.12.2022 postúpil vec Okresnému súdu Košice II ako súdu vecne a miestne príslušnému na jej prejednanie podľa § 13 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, nakoľko v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, žalobca v zákonom stanovenej lehote navrhol pokračovanie
v konaní. Žalovanému sa žalobu na adresu jeho trvalého pobytu C., D. B. X nepodarilo doručiť a preto mu súd v súlade s ust. § 116 ods. 2 CSP doručoval zásielku oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu, ktoré oznámenie bolo zverejnené odo dňa 12.1.2023 do 28.1.2023. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca písomným podaním z 2.2.2022 a z 1.3.2022 vyzval žalovaného na okamžité uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania, pričom dlžná suma vrátane trov predstavovala čiastku 568,07 Eur. Žalobca je právnickou osobou so sídlom v Českej republike, zapísaný v Obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne. Žalobca je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, ktoré mu vydala Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. Súd prvej inštancie právne uviedol, že sa jedná o právny vzťah s cudzím prvkom, vychádzal zo zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomocí a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu a s poukazom na čl. 18 ods. 2 nariadenia EÚ č. 1215/2012 uzavrel, že je daná právomoc súdov Slovenskej republiky. Zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu posúdil ako spotrebiteľskú. Na danú vec sa vzťahuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Spotrebiteľské zmluvy sú osobitne upravené v čl. 6 tohto nariadenia, ktorý súčasne ustanovuje, že bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe ods. 1 rozhodným. Podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I, bez toho, aby boli dotknuté čl. 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“) s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania, sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že voľba v prejednávanej veci nenapĺňa znaky voľby práva podľa čl. 3 ods. 1 Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami došlo ku kvalifikovanej voľbe práva. Dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. Za takejto situácie súd prvej inštancie zastáva názor, že predmetné znenie vo všeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu. Poukázal na formuláciu bodu 04. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde si strany sporu zvolili ako rozhodné právo právny poriadok Českej republiky, avšak dodávateľ nijakým spôsobom žalovaného nepoučil, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Ust. od ktorých sa nemožno odchýliť sú aj ust. § 53 ods. 1, 2, 3 OZ, podľa ktorých nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ust., ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného je potrebné predmetný zmluvný vzťah posudzovať podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, podľa ktorého zmluvy nesmú obsahovať ust., ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by voľba práva bola predmetom predzmluvného dojednania medzi stranami sporu, teda voľba práva nebola individuálne dojednaná. Na základe uvedeného súd prvej inštancie predmetnú Smlouvu o úvěru a právne vzťahy sporových strán z nej vyplývajúce posudzoval podľa právneho poriadku SR. V prejednávanej veci ide o tzv. krátkodobú pôžičku s lehotou splatnosti 28 dní. S poukazom na ust. § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. teda nejde o spotrebiteľský úver podľa tohto zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo ide o úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že v predmetnej zmluve neboli dohodnuté úroky a z uvedeného dôvodu nedošlo s splneniu náležitosti zmluvy o úvere. Hoci nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ide stále o spotrebiteľskú zmluvu (a to z dôvodu subjektov vystupujúcich na strane dodávateľa – veriteľa a na strane dlžníka). Aj v takomto prípade, kedy sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale ide o inú pôžičku poskytovanú spotrebiteľovi, je potrebné rešpektovať zákonom vymenované ust. zákona č. 129/2010 Z. z. V ust. § 24 ods. 2 predmetného zákona je uvedená podmienka, podľa ktorej na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom (o ktorý ide aj v prejednávanej veci) je potrebné povolenie Národnej banky Slovenska. V ust. § 24 b) ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je zakotvený zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah povolenia a zároveň v ust. § 11 predmetného zákona takúto zmluvu uzatvorenú so subjektom, ktorý poskytoval pôžičky a iné úvery bez
povolenia Národnej banky Slovenska, sankcionuje neplatnosťou. Cit. ust. sú takého charakteru, že aj v prípade, keby bola voľba práva platná, tak od týchto ustanovení sa nemožno odchýliť, pretože poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Žalobca nemá povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území SR. Táto informácia vyplýva z tlačovej správy NBS z 9.8.2018, kde Národná banka Slovenska upozornila, že spoločnosť MINIHOTOVOST, SE je subjekt, ktorý poskytuje pôžičky a úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na uvedené je potom nevyhnutné uzavrieť, že žalobca poskytol peňažné prostriedky žalovanému, bez potrebného povolenia. Zmluva o úvere je preto absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, lebo bola uzatvorená v rozpore s príslušnými ust. zákona č. 129/2010 Z. z. Z dôvodu absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere bolo možné nárok žalobcu posúdiť iba ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a to ako plnenie z neplatného právneho úkonu s poukazom na § 451 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie skúmal, či nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy nie je premlčaný. S poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka uzavrel, zmluva bola uzavretá a na základe nej bolo poskytnuté finančné plnenie dňa 29.4.2019. Objektívna trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom, kedy k obohateniu došlo, čo tomto prípade znamená dňom, kedy bola predmetná zmluva o úvere uzatvorená a na základe nej bolo aj poskytnuté finančné plnenie, t.j. dňa 29.4.2019. Objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 29.4.2022. Žaloba bola podaná na súde v rámci jej plynutia dňa 14.4.2022 čo znamená, že objektívna premlčacia lehota bola zachovaná. K opačnému záveru dospel súd prvej inštancie v prípade subjektívnej premlčacej lehoty. Dňom uzatvorenia predmetnej zmluvy 29.4.2019 žalobca získal vedomosť aj o povinnom subjekte. Súd prvej inštancie okamih začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty teda stanovil na deň 29.4.2019. Subjektívna dvojročná lehota uplynula dňa 29.4.2021. Žaloba bola podaná na súde dňa 14.4.2022, teda po uplynutí zákonom stanoveného časového úseku pre možnosť úspechu domáhať sa peňažného nároku. Uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, tak došlo k premlčaniu predmetného peňažného nároku, a to bez ohľadu na to, že objektívna premlčacia lehota bola ešte zachovaná. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku v subjektívnej premlčacej lehote. Keďže vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí jedna z nich, právo sa premlčí aj napriek tomu, že druhá premlčacia lehota ešte neskončila. Pokiaľ márne uplynula aspoň jedna z uvedených dôb a je vznesená námietka premlčania, nemožno právo priznať. Na premlčanie súd prihliadne podľa ust. § 54a Občianskeho zákonníka z úradnej povinnosti.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Argumentoval tým, že súhlasí s právnym postavením žalovaného ako spotrebiteľa a zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská. Nesúhlasí však so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru. Žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej – viď www.minihotovost.cz). Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky ani podnik ani organizačnú zložku. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Dotýka sa to teda celého rozsahu žalovaného nároku, a to vrátane jeho príslušenstva, pretože v zmysle čl. 10 ods. 2 písm. d), f) a l) Smernice špecifikácia istiny, úroku a ďalších poplatkov a aj úrokov z omeškania sú povinnou obsahovou náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v „svojej“ krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie v Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Súd prvej inštancie teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice, dokonca sa skúmaniu výhodnosti úplne vyhol a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva Súkromného (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktorá naviac neznamená, že právny poriadok Českej republiky nie je pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. K nutnosti povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov udeleného NBS opakovane zdôraznil, že je subjektom existujúcim v ČR a vykonávajúcim činnosť na základe povolenia ČNB, teda majúcim príslušné podnikateľské oprávnenie na poskytovanie finančných služieb v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. S poukazom na základné pravidlá v Zmluve o fungovaní EÚ (čl. 49, čl. 54, čl. 56 - predtým čl. 49) a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C–76/90 Manfred Säger, Cassis de Dijon, C–384/93) a recitálu č. 6 smernice žalobca dôvodil, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v ČR na základe oprávnenia udeleného ČNB prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany NBS. Odvolací súd si musí podľa žalobcu urobiť jasný názor o výklade práva EÚ a pre prípad, že by potreboval jeho výklad, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s návrhom na konanie o prejudiciálnej otázke, pričom ak to neurobí, poruší právo žalobcu na spravodlivý proces. Pre úplnosť poukázal na to, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území SR a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. ČNB) o zámere vykonávať činnosť na území SR NBS (§ 11 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov). Uviedol, že NBS síce mohla upozorniť na akúsi nepovolenosť jeho činnosti, avšak do dňa podania odvolania žalobca neobdržal žiadnu informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti a ani NBS nevykonala u neho žiaden dohľad, práve naopak dohľad vykonala ČNB.
3. Vyjadrenia k odvolaniu podané neboli.
4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
5. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7.6.2024 o 10:05 hod. v pojednávacej miestnosti trakt D, č. dverí 207, 2 poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 31.5.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP.
6. Podľa článku 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „Nariadenie Rím I), bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
7. Podľa čl. 6 ods. 2 Rím I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
8. Podľa § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere na účely tohto zákona sa rozumie iným veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.
9. Podľa § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.
10. Podľa § 20 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti od udeleného povolenia v tomto rozsahu: a) bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20a alebo b) v obmedzenom rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b.
11. Podľa § 20 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere o udelení povolenia rozhoduje Národná banka Slovenska na základe písomnej žiadosti o udelenie povolenia (ďalej len "žiadosť o povolenie"). Žiadosť o povolenie predkladá žiadateľ, ktorý chce poskytovať spotrebiteľské úvery (ďalej len "žiadateľ"). Žiadosť o zmenu povolenia predkladá žiadateľ, ktorý je veriteľom. Na konanie o udelení povolenia alebo o zmene povolenia sa vzťahuje osobitný predpis, ak odseky 3 a 8 neustanovujú inak.
12. Podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.
13. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
14. Podľa § 54a OZ premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.
15. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
16. Odvolací súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie mal za preukázané, že sporové strany prostredníctvom internetovej stránky F., prevádzkovanou žalobcom uzavreli dňa 29.4.2019 smlouvu o úvěru č. 556600, na základe, ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 250,00 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške
71,00 Eur do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru, t.j. termín splatnosti 27.5.2019. Strany sporu si v zmluve dohodli zároveň úrokovú sadzbu 0%, poplatok za poskytnutie úveru 71,00 Eur, RPMN (RPSN) 2501,49 % a celková čiastka, ktorú sa zaviazal žalovaný vrátiť bola v sume 321,00 Eur. V predmetnej zmluve je uvedené, že sa uzatvára podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěřu. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmínky poskytnutí úvěru, ktoré obsahujú ustanovenie o voľbe práva v bode 04, podľa ktorého sa na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani všeobecnými podmienkami použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky.
17. V danom prípade bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa zaoberať otázkou rozhodného práva, pretože v spore je prítomný cudzí prvok, a to žalobca, ktorý je právnickou osobou podnikajúcou na území Českej republiky, kde má aj svoje sídlo, keď na území Slovenskej republiky nemá založenú organizačnú zložku. Súd prvej inštancie si utvoril správny záver o rozhodnom práve, za ktoré považoval právo Slovenskej republiky. Príslušné ustanovenia nariadenia Rím I, nezakazujú voľbu práva ani v spotrebiteľských sporoch, avšak voľbou práva nemôžu zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Uvedená voľba nenapĺňa znaky voľby práva podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. K takejto forme voľby práva sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 28.7.2016 vo veci C-191/15 Verein für Konsumenteninformation proti Amazon EU Sárl. Podľa uvedeného rozhodnutia, článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že voľba českého práva zakotvená v bode 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané, keďže žalovaný ako spotrebiteľ, nemal možnosť ovplyvniť uvedenú voľbu práva.
18. V súlade s vyššie uvedeným záverom Súdneho dvora Európskej únie odvolací súd zastáva názor, že predmetné znenie vo všeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu, pretože formulácia ustanovenia bodu 04 predmetných zmluvných podmienok je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právo Českej republiky, ale nijakým spôsobom žalovaného nepoučili, že ochranu mu poskytnutú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Ustanovenie, ktoré treba považovať za také, od ktorých sa nemožno odchýliť sú aj ustanovenia § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie má zato, že je potrebné posudzovať zmluvný vzťah podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, podľa ktorého zmluvy nesmú obsahovať ustanovenie, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade žalobca nepreukázal, žeby voľba práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu, teda voľba práva nebola individuálne dojednaná.
19. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že nie sú splnené podmienky na založenie rozhodného práva slovenského podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože žalobca nesmeruje svoju činnosť do Slovenskej republiky. Je nespochybniteľné, že žalobca poskytuje svoje služby, poskytovanie pôžičiek prostredníctvom internetových stránok, ktoré majú doménu .sk, stránky sú vedené v slovenskom jazyku, a pôžičky sa poskytujú v mene Euro. Nie je v danom prípade podstatné, že zmluvná dokumentácia je uzavretá v českom jazyku, že v zmluve bolo uvedené, že zmluva sa uzatvára podľa právnych predpisov o spotrebiteľských úveroch platných v Českej republike, pretože z vyššie uvedených stránok je zrejmé, že sa orientuje aj na slovenský trh, kde poskytuje pôžičky, a to tým že uvedené stránky sú v slovenskom jazyku a poskytuje pôžičky v mene Euro, čiže je nepochybné,
že cieľom žalobcu bolo poskytovať rýchle pôžičky spotrebiteľom, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, teda vyvíja svoju činnosť smerom k Slovenskej republike.
20. Voľba práva by bola v danom prípade možná, pretože ani v spotrebiteľských sporoch nie je voľba práva vylúčená, avšak takáto voľba nesmie zbaviť ochrany spotrebiteľa podľa noriem právneho poriadku, ktorý by bol určený podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I. V danom prípade je voľba právneho poriadku Českej republiky ale neplatná. Ako bolo uvedené vyššie podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie je takéto dojednanie neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalovaný nebol poučený o tom, že mu ochranu poskytne právny poriadok jeho obvyklého pobytu. Voľba práva takto ako bola uzavretá sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že odvolací súd konštatuje, že voľba práva je neplatná, je potrebné určiť rozhodné právo v súlade s ustanovením článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I. Vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani sporné medzi stranami, je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovaného ako spotrebiteľa je na území Slovenskej republiky, ide o občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Zároveň je splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svoju činnosť na území Slovenskej republiky. Odvolací súd má zato, že podľa uvedeného ustanovenia je potrebné určiť ako rozhodné právo, právo Slovenskej republiky.
21. Odvolací súd tiež zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. Pretože išlo, o krátkodobú pôžičku s lehotou splatnosti 28 dní, nejde teda o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ale ide o úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Pretože v zmluve neboli dohodnuté úroky, tak nejde o splnenie náležitosti zmluvy o úvere. Hoci nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ide stále o spotrebiteľskú zmluvu, čo nebolo ani medzi zmluvnými stranami sporné. Aj napriek tomu, že nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale ide o inú pôžičku poskytovanú spotrebiteľom je potrebné rešpektovať zákonom vymenované ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. V ustanovení § 24 ods. 2 predmetného zákona je uvedená podmienka, že na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom je potrebné povolenie Národnej banky Slovenska. V ustanovení § 24b ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je zakotvený zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah povolenia, a zároveň v ustanovení § 11 predmetného zákona takúto zmluvu, ktorá bola uzavretá so subjektom, ktorý poskytoval pôžičky a iné úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska sankcionuje takúto zmluvu neplatnosťou. Tieto ustanovenia sú takého charakteru, že aj v prípade keby bola voľba práva platná, tak od týchto ustanovení sa nemožno odkloniť, pretože poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v príslušnom registri v Českej republike a na území Slovenskej republiky poskytuje žalobca pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska, žalobca nefiguruje v zozname veriteľov. Dokonca Národná banka Slovenska vydala upozornenie z 9.8.2018, ktorým spotrebiteľov upozornila, že žalobca je subjekt, poskytujúci pôžičky a úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska. Odvolací súd teda uvádza, že predmetná zmluva je neplatná, pretože bolo uzavretá v rozpore so zákonom. K uvedeným záverom o neplatnosti zmluvy uvedeného typu a aplikácii slovenského práva ako rozhodného práva, už zaujali stanovisko aj súdy v Slovenskej republike.
22. Za nedôvodnú odvolací súd považuje námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území Slovenskej republiky, stačí že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. Ustanovenie o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie takého povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca poskytovať legálnym spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, požiadal by o udelenie povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že bez povolenia Národnej banky je zmluva neplatná a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.
23. Súd prvej inštancie sa následne správne vysporiadal s tým, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia u žalovaného, rovnako sa správne zaoberal premlčaním, a to v súlade s ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 107 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka a vyhodnotil,
že došlo k premlčaniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktorá skutočnosť bola dôvodom pre zamietnutie žaloby. Svoje závery v tomto smere súd prvej inštancie náležitým spôsobom odôvodnil. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne dôvody týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci čo sa týka bezdôvodného obohatenia a premlčania práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd k tomu uvádza, že vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy je v tomto prípade treba vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. § 107 ods. 1. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.
24. V danom prípade žalobca v žalobe síce neuviedol, kedy presne žalovanému poskytol peňažné prostriedky, zmluva však bola uzavretá dňa 29.4.2019, možno teda dôvodne usudzovať, že žalobca poskytol žalovanému úver v uvedený deň, (najneskôr však 27.5.2019, keďže tento deň bol dohodnutý ako deň, v ktorom nastala splatnosť úveru). Už v tomto čase muselo byť zrejmé žalobcovi, ktorý v rozpore so zákonom na území Slovenskej republiky poskytoval úvery bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Subjektívna dvojročná lehota žalobcu na uplatnenie bezdôvodného obohatenia tak uplynula dňa 29.4.2021 (resp. najneskôr dňa 27.5.2021). Nakoľko žalobca podal žalobu na súde až dňa 14.4.2022, urobil tak po uplynutí premlčacej doby a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.
25. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak trovy odvolacieho konania mu nevznikli.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).