Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/366/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcov: X. R. F., W.. XX.X.XXXX, F. C., Š. XX, X. Y.. H. V.I., W.. X.X.XXXX, F. C., M. X, zastúpených JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda č. 4 proti žalovanému: PARNAS REALITY s.r.o. so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova č. 2, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom Mgr. Marcelom Fandákom LL.M. so sídlom v Košiciach, Zvonárska č. 8, o určenie nehnuteľnosti do dedičstva a určenie, že rozhodnutia správneho orgánu nenadobudli právoplatnosť, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 9.5.2016 č.k. 10C 174/2010-224 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov ani pôvodnej žalovanej Y. T. nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov pôvodne proti žalovanej Y. T., ktorým sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v ich žalobe patria do dedičstva po nebohom R. F., zomrelom dňa 9.1.2002 v podiele 1194/58929 a taktiež že v rovnakom podiele patria tieto nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej.

3. Po rozšírení žaloby sa predmetom konania stal aj nárok žalobcov na určenie, že konkrétne označené rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Košiciach, ktorými tento rozhodoval o reštitučných nárokoch vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam nenadobudli právoplatnosť.

4. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a to

5. Z pôvodného listu vlastníctva Č.. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej žalovanej v podiele 2388/589929.

6. Z pôvodného listu vlastníctva č. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej žalovanej v podiele 2388/58929.

7. Z pôvodného listu vlastníctva č. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej žalovanej v podiele 2388/58929.

8. Na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi pôvodnou žalovanou a žalovaným zo dňa 30.01.2012, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. Č. N., zapísané na LV č. XXX, N. Č.. XXX, N. Č.. XXX, N. Č.. XXX v podiele, ktorý vlastnila pôvodná žalovaná nadobudol súčasný žalovaný. Súd následne zistil z aktuálnych výpisov vyššie citovaných listov vlastníctva, že na základe zámenných zmlúv došlo k zmene na uvedených listoch vlastníctva, nakoľko na nový list vlastníctva č. 1963 a č. 1984 k.ú. Č. N. boli presunuté niektoré parcely z pôvodných listov vlastníctva z dôvodu zámenných zmlúv, resp. rozdelenia pozemkového spoločenstva a urbáru, na čo žalobcovia v 1. a 2. rade nereagovali a neupravili žalobu a preto petit žaloby nebol aktualizovaný so súčasne platným stavom vedeným v katastri nehnuteľností.

9. Z rozhodnutia Okresného úradu Rožňava, odboru pozemkového, poľnohospodárstva, lesného hospodárstva zo dňa 13.12.1996 č. 96/04426-002 zistil, Ž. I. F., syn pôvodného vlastníka spĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona a priznáva sa mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. Č. N. zapísaným vo vložke č. 4 s vymenovanými mpč. parcelami.

10. Z rozhodnutia Okresného úradu Rožňava, odboru pozemkového, poľnohospodárstva, lesného hospodárstva zo dňa 28.01.1997 č. 97/001831, že I. F., syn pôvodného vlastníka spĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona a priznáva sa mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. Č. N. zapísaným vo vložke č. 4 s vymenovanými mpč. parcelami.

11. Z písomného prehlásenia R. F. zo dňa 18.01.1994 vyplýva, že sa vzdáva svojho dielu k Y. v k.ú. I. Č. N. v prospech svojho brata I. F.E.. Podpis bol osvedčený na matrike Plešivec 31.01.1994 a osvedčenie zároveň podpísané MUDr. Jozefom Greškovičom, psychiatrom s textom, v ktorom potvrdzuje, že R. F. je v plnom rozsahu schopný chápať zmysel posudzovanej veci a že to podpísal v jeho prítomnosti a za účasti matrikárky Obvodného úradu Plešivec.

12. Z vyjadrenia MUDr. Jiřího Bezecného psychiatra, ktorý bol ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku ohľadom duševného stavu R. F. v konaní pred Okresným súdom Rožňava 5C/852/1999 uzavrel, že vo vypracovanom posudku, kde zisťoval schopnosť R. F. podpísať darovaciu zmluvu dňa 28.02.1994 bolo zistené, že ku dňu 28.02.1994 R. F. nebol schopný vzhľadom na svoj duševný stav chápať zmysel svojho konania pri darovaní. Znalec k dátumu podpísania čestného prehlásenia 31.01.1994 uviedol, že ani k tomuto dátumu R. F. nebol schopný posúdiť následky svojho konania a chápať zmysel svojho konania vzhľadom na jeho duševný stav, ktorý bol zistený pri znaleckom dokazovaní.

13. Z podnetu žalobcov v 1. a 2. rade na Okresnú prokuratúru v Rožňave zo dňa 08.02.2013 konštatoval, že títo žiadali preskúmať zákonnosť konania Obvodného pozemkového úradu v Rožňave z dôvodu, že tento nedoručil R. F. rozhodnutie o reštitučnom nároku a odmieta tak urobiť aj doručením rozhodnutia pre dedičov - žalobcov v 1. a 2. rade .

14. Z upozornenia prokurátora č. Pd/11/2013 zo dňa 11.09.2013 pre Obvodný pozemkový úrad v Rožňave vyplýva, že prokurátor zistil nesprávny postup v reštitučnom konaní pri uplatnení nároku R. F. E. I. F., keď nebolo konané s R. F. a navrhol prijať adekvátne opatrenia smerujúce k odstráneniu právneho stavu a prijať určené opatrenie za účelom vylúčenia prípadov porušovania zistených právnych noriem. Z podnetu ďalej vyplýva, že správny orgán po predložení prehlásenia R. F. už s týmto účastníkom nekonal a nedoručoval mu ani rozhodnutia, na rozhodnutí vyznačil právoplatnosť bez splnenia povinnosti oznámenia tohto rozhodnutia.

15. Z odpovede Okresného úradu Košice na upozornenie prokurátora č. OU-KE-OOP4-2013/00196/Nan zo dňa 25.11.2013 vyplýva, že správny orgán považoval vzdanie sa reštitučných nárokov za späťvzatie návrhu na začatie konania a preto už konal len s druhou oprávnenou osobou a vydal rozhodnutia č.j. 238/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 24.09.1996 právoplatné dňa 04.11.1996, č.j. 239/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 24.09.1996 právoplatné 04.11.1996, č.j. 96/04426-002 zo dňa 13.12.1996, právoplatné dňa 21.01.1997, č.j. 96/04426-003 zo dňa 13.12.1996, právoplatné 23.01.1997, č.j. 96/04426-004 zo dňa 13.12.1996, právoplatné 23.01.1997, č.j. 97/001827 zo dňa 28.01.1997, právoplatné dňa 10.03.1997 a č. 97/001831 zo dňa 28.01.1997, právoplatné dňa 10.03.1997 v prospech I. F. v celosti. Na základe uvedených

rozhodnutí došlo k zápisu vlastníctva do listov vlastníctva. Dedičia R. F. neboli účastníkmi konania a ani také postavenie im neprináležalo. Keďže o reštitučnom nároku bolo právoplatne rozhodnuté a konanie bolo právoplatne ukončené, nie je možné naďalej vo veci konať.

16. Zo žiadosti žalobcov v 1. a 2. rade na podanie žaloby adresovanej na Okresnú prokuratúru v Rožňave zo dňa 02.10.2014 vyplýva, že žalobcovia dali podnet na prokuratúru na podanie žaloby vzhľadom na to, že správny orgán naďalej je vo veci nečinný a obhajuje svoj nezákonný postup.

17. Z osvedčenia o dedičstve 4D/549/2008 vyplýva, že dedičské konanie po Y. F. bolo ukončené osvedčením a dedičmi boli I. F., syn a vnuci poručiteľky právom nebohého syna R. F. a to žalobcovia v 1. a 2. rade .

18. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení dedičstva D277/59 po poručiteľovi Y. F., zomrelom 23.05.1959 vyplýva, že jeho dedičmi sú manželka Y. F. E. I. F. E. R.Á. F. - synovia.

19. Z výpisu z vložky Č.. XXX V..Ú.. Č. N. vyplýva, že vlastnícke právo patrilo Y. F. a 30.11.1951 došlo podľa výmeru okresného národného výboru k výkupu nehnuteľností podľa zákona č. 46/48 Sb.

20. Z rozhodnutia Rady okresného národného výboru v Rožňave - odboru pôdohospodárstva zo dňa 04.04.1960 vyplýva, že o veci vlastníkov Y. F. a manželky Y. F.U., C. C. podľa zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme bolo rozhodnuté, že podľa § 16 štát vykupuje dodatočne na základe Výmeru okresného národného výboru zo dňa 26.11.1951 poľnohospodársky majetok nachádzajúci sa v V..Ú.. Č. N. v zápisnici č. 13, 111, 114, 11, 121, 2, 299, 303, 464, 698, 619, pričom v zápisnici č. 114 sem patrí aj podiel zo spoločného lesa a pastvy zapísaný vo vložke č. 4. Vlastníkovi sa ponechávajú nehnuteľnosti zapísané vo vložke Č.. XXX Y.. XXX, XXX/X E. XXX U. Z..

21. Zo žiadosti R. F. zo dňa 26.09.1991 adresovanej Okresnému úradu v Rožňave vyplýva, že žiada o finančnú náhradu za nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. a z textu žiadosti vyplýva, že žiada o finančnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti rozhodnutím Odboru pôdohospodárstva rady Okresného národného výboru v Rožňave č. 3839/1959 zo dňa 04.04.1960 ako oprávnená osoba podľa § 3 ods. 2 zákona, pričom vyššie uvedeným rozhodnutím boli vyvlastnené rodičom Y. E. Y. nehnuteľnosti zapísané vo vložke Č.. XXX V..Ú.. Č. N. a vo vložke XXX E. XXX V..Ú.. Č. N. - dom, hospodárska budova a záhrada. Keďže nie je možné domáhať sa vydania týchto nehnuteľností, žiadal o finančnú náhradu.

22. Z pokusu žalobcov v 1. a 2. rade o mimosúdne vyrovnanie, ktoré bolo adresované T. F.I. E. Y. T. zo dňa 07.01.2010 odoslané toho istého dňa cez podací lístok vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa obrátili na dedičov po I. F. a vyzvali ich na vydanie polovice nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX E. XXX V..Ú.. Č. N., ktoré nadobudol I. F.. Poukázali na skutočnosť, že I. F. využil duševnú chorobu R. F. na podpísanie prehlásenia s tým, že v konaní 5C/852/1999 bola zrušená darovacia zmluva zo dňa 28.02.1994.

23. Zo spisu Pozemkového úradu Rožňava B3,6/1991, kde sú zaevidované žiadosti I. F. E. R. F.Č. o vrátenie a odškodnenie konfiškovaného majetku v k.ú. Č. N. vyplýva, že spis tvorí 16 častí, kde v časti 2 spisu B6/1991 je zaevidovaná originálna Ž. R.W. F., ktorú adresoval Okresnému úradu v Rožňave a doručil ju 18.11.1991 na Pozemkový úrad Rožňava, pričom sa jedná o žiadosť zo dňa 26.09.1991, ktorá bola vyššie oboznamovaná.

24. V časti 1 spisu sa nachádzajú žiadosti I. F. o vrátenie konfiškovaného majetku v V..Ú.. Č. N. a o finančnú náhradu za rodinný dom a záhradu. Zároveň sa tu nachádzajú všetky výpisy z pozemkovej knihy ohľadom odňatých nehnuteľností, identifikácie parciel a znalecký posudok ohľadom odňatých nehnuteľností.

25. V časti 2 spisu z rozhodnutia Pozemkového úradu v Rožňave č. 914/92 zo dňa 30.06.1992, ktoré prevzali oprávnené osoby R. F. XX.XX.XXXX a I. F. XX.XX.XXXX vyplýva, že R. F. E. I. F. spĺňajú podmienky byť oprávnené osoby a u nehnuteľností nachádzajúcich sa v V..Ú.. Č. N., parcela XX, H., T. XX/X E. T. XX/X, ktoré prešli na štát a nemôžu sa vydať oprávneným osobám, majú nárok na náhradu v podiele R. F. jedna polovica a I. F. jedna polovica.

26. V časti 3 spisu rozhodnutím Pozemkového úradu v Rožňave č. 936/92 zo dňa 07.07.1992 oprávneným osobám R. F. E. I. F. u nehnuteľností V..Ú.. Č. N., U. Č.. XXX Y.. XX, XX/X E. XX/X, U. Č.. XXX, Y.. XXX E. XXX bolo priznané právo oprávnenej osoby s tým, že pozemky nebolo možné vydať a preto im patrí náhrada v podiele po jednej polovici.

27. V časti 4 spisu sa nachádza rozhodnutie č. 1972/92 zo dňa 11.12.1992 o schválení dohody o vydaní nehnuteľností uzavretej medzi I. F. E. R. F. ako oprávnenými osobami a Roľníckym družstvom v Slavošovciach ako povinnou osobou.

28. V časti 5 spisu sa nachádza rozhodnutie č. 64/1993 zo dňa 11.01.1993 o schválení dohody o vydaní nehnuteľností uzavretej medzi I. F. E. R. F. ako oprávnenými osobami a Lesným odštepným závodom Rožňava a Štátnym majetkom Rožňava ako povinnými osobami.

29. V časti 6 oboznamovaného spisu sa nachádza prehlásenie R. F. zo dňa 18.01.1994, ako bolo vyššie oboznamované.

30. V časti 7 spisu je rozhodnutie č. 238/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 24.09.1996, ktorým sa nepriznalo vlastnícke právo I. F. k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke X Y.. XXXX I. T. XX Y. E. Y.. XXXX o ploche XXXX Y. a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 04.11.1996.

31. V časti 8 oboznamovaného spisu je rozhodnutie č. 239/B3,6-91-Z/96 zo dňa 24.09.1996 ktorým sa nepriznalo vlastnícke právo I. F. k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N., zapísaným vo vložke 4 mpč. XXX I. U. XXXX Y., Y.. XXX I. U. XXX Y., Y.. XXX I. U. XXXX Y., Y.. XXX I. U. XXX Y., Y.. XXX I. U. XXXX Y., Y.. XXXX I. U. XX Y. a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.11.1996.

32. V časti 9 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 240/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 01.10.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04.11.1996, ale s poznámkou: zrušené rozhodnutím č. 97/001831.

33. V časti 10 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/04426-002 zo dňa 13.12.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v V..Ú.. Č. N. zapísaných vo vložke Č.. X s podrobným rozpisom v mpč. tak, ako je uvedené v žalobe.

34. V časti 11 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/004426-003 zo dňa 13.12.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. sa nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v V..Ú.. Č. N. zapísaným vo vložke Č.. X Y.. X o výmere 109 m2, Y.. XX o výmere 772 m2, Y.. X o výmere 458 m2.

35. V časti 12 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/04426-004 zo dňa 13.12.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. sa nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v V..Ú.. Č. N. zapísaným vo U. X mpč. XXXX o výmere 2535 m2, mpč. XXXX o výmere 175 m2, mpč. XXXX o výmere 2062 m2, mpč. XXXX o výmere 462 m2, mpč. XXXX o výmere 972 m2, mpč. XXXX o výmere 4528 m2, mpč. XXXX o výmere 300 m2, mpč. XXXX o výmere 1051 m2, mpč. XXXX o výmere 2035 m2, mpč. XXXX I. výmere 153 m2, mpč. XXXX o výmere 547 m2.

36. V časti 13 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 97/001827 zo dňa 28.01.1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.03.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. nebolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N. zapísaných vo vložke č. 4 mpč. XXXX o výmere 52 m2.

37. V časti 14 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 97/001831 zo dňa 28.01.1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.03.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N. zapísaných vo vložke Č.. X u mpč. tak, ako sú uvedené v žalobe.

38. V časti 15 oboznamovaného spisu sa nachádza oznámenie pre Správu katastra v Rožňave ohľadom zaslaných právoplatných rozhodnutí na zápis.

39. V časti 16 oboznamovaného spisu sa nachádzajú podklady a to výpisy z vložky Č.. X, XXX a identifikácia parciel.

40. Z pripojeného spisu Okresného súdu Rožňava 5C/852/1999 vyvodil, že bola podaná žaloba žalobkyňou v 2. rade proti I. F. o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 28.02.1994. Z rozsudku 5C/852/1999-154 zo dňa 23.09.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 25.10.2002 vyplýva, že bolo určené, že darovacia zmluva uzavretá 28.02.1994 medzi darujúcim R. F. a obdarovaným I. F. ohľadom prevodu nehnuteľností v k.ú. V. M. E. V..Ú.. Č. N. je neplatná. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že bol vypracovaný znalecký posudok č. 3/2002, zo záverov ktorého vyplýva, že R. F. dňa 28.02.1997 nebol schopný vzhľadom na svoj duševný stav posúdiť následky svojho konania pri písaní darovacej zmluvy preto, že pri zistenom stave multiinfaktovej demencie nebol spôsobilý právneho úkonu takého charakteru ako je darovacia zmluva.

41. Zo spisu ČVS: ORP-482/JP-RV-2010-HEL z uznesenia zo dňa 07.03.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.2011 vyplýva, že bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa v súvislosti s rozhodovaním pracovníkov Okresného úradu odboru pozemkového, poľnohospodárstva, lesného hospodárstva pri vydávaní rozhodnutí č. 97/001831 a č. 96/04426, nakoľko skutok nie je trestným činom.

42. S poukazom na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania boli dva samostatné nároky jednak nárok na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po R. F. v konkrétne vymedzenom podiele a v rovnakom podiele ostávajú vo vlastníctve žalovaného a ďalším návrhom si títo uplatňovali aj určenie, že konkrétne označené rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu nenadobudli právoplatnosť.

43. S poukazom na ustanovenia §§ 123, 126 ods. 1,2, § 130 ods. 1-3, § 131 ods. 1,2, § 132 ods. 1,2 a § 134 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka ako aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR II ÚS 249/2011-30 zo dňa 29.9.2011 uzavrel, že odňatie nehnuteľnosti naprával zákon č. 229/1991 Zb., pričom v ust. § 6 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona v znení platnom ku dňu podania žiadosti R. F. zo dňa 26.9.1991 upravoval (okrem iných dôvodov) aj vydanie nehnuteľnosti v prípade, že boli odňaté podľa zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Konštatoval v tomto smere, že právny predchodca žalobcov požiadal dňa 26.9.1991 Okresný úrad v Rožňave o finančnú náhradu za nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991 Sb. a žiadal náhradu za konkrétne nehnuteľnosti zapísané vo vložkách č. XXX, XXX E. XXX V..Ú.. Č. N.. V svojej žiadosti poukázal na rozhodnutie Okresného národného výboru č. 3839/1959 zo dňa 4.4.1960. Okresný úrad v Rožňave konal L. R. F., ako aj s jeho bratom ako ďalšou oprávnenou osobou, s I. F. ako s oprávnenými osobami ohľadom priznania finančnej náhrady za označené nehnuteľností, ktoré nebolo možné vydať. Na základe toho súd prvej inštancie konštatoval, že R. F. spĺňal všetky podmienky na to, aby bol oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a takéto postavenie mu priznal aj Okresný úrad v Rožňave. Pozemkový úrad rozhodnutím č. 914/92 zo dňa 30.6.1992 a rozhodnutím č. 936/92 zo dňa 7.7.1992 priznal náhradu z dôvodu, že nehnuteľnosti nebolo možné vydať. Vo svojej žiadosti zo dňa 26.9.1991 teda nepožiadal o vydanie nehnuteľnosti v súlade s§ 6 zákona č. 229/1991 Zb. a jeho žiadosť obsahuje iba výzvu na finančnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti. Pozemkový úrad v Rožňave ho považoval za oprávnenú osobu, čo vyplýva z jeho rozhodnutia, kde bolo konštatované, že R. F. E. I. F. splnili podmienky byť oprávnenými osobami, žiadané parcely nebolo možné vydať a bola im priznaná finančná náhrada. S poukazom na znenie zákona č. 229/1991 Zb. konštatoval, že v prípade, ak sa uplatňuje reštitučný nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným orgánom na rozhodnutie o vydaní nehnuteľností je v súlade s § 9 ods. 3 a ods. 4 pozemkový úrad. Mal teda za to, že súd nemá možnosť nahradiť rozhodnutie pozemkového úradu, ktorý v prípade, že nedôjde k dohode o vydaní nehnuteľností, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnostiam. V prerokovávanej veci Pozemkový úrad v Rožňave rozhodol o priznaní vlastníckeho práva jednej z oprávnenej osôb a to I. F. na základe citovaných rozhodnutí. Poukázal na ust. § 13 ods. 1,2 zákona č. 229/1991 Zb. ktoré umožňuje ďalšej z oprávnených osôb, ktorej nároky neboli uspokojené uplatniť svoje nároky na súde voči osobám, ktorým bola nehnuteľnosť vydaná do 6 mesiacov od skončenia lehoty uvedenej v ods. 1. Z uvedeného uzavrel, že R. F., ani jeho právni nástupcovia si neuplatnili na súde v lehote nároky

na vydanie nehnuteľnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Zároveň konštatoval, že nie je možné aby súd postupom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. rozhodol o určení, že ku dňu smrti R. F. bol vlastníkom sporných nehnuteľností, keďže oprávneným orgánom na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva oprávnenej osobe je pozemkový úrad a súd nemôže nahradiť tento orgán na rozhodnutie o vlastníctve oprávnenej osoby. Ani za situácie, že ohľadom nároku R. F. pozemkový úrad nerozhodol, nie je možné konštatovať, že ku dňu smrti R. F. by bol vlastníkom žiadaným nehnuteľností. Z tohto dôvodu žalobu o určenie predmetných nehnuteľností do dedičstva po R. F. zamietol. Konštatoval, že ak správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. () a doteraz nedoručil rozhodnutia R. F., resp. jeho právnym nástupcom žalobcom v 1. a 2.rade súd nemôže odstrániť tento nedostatok vydaním rozhodnutia podľa § 80 písm. c/ O.s.p.. Mal za to, že skutočnosť, že R. F. bol podľa reštitučných zákonom oprávnenou osobou ešte neznamená, že bez žiadosti o vydanie nehnuteľností a bez rozhodnutia Pozemkového úradu sa automaticky stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Pozemkový úrad rozhodol o nároku R. F., nakoľko mu priznal finančnú náhradu za žiadané nehnuteľností v celom rozsahu. Súd mal za to, že aj pokiaľ by nebolo prehlásenie, že tento sa vzdáva ďalších nárokov v prospech svojho brata, pozemkový úrad mohol postupovať iba tak, že by rozhodol o nárokoch I. F. na vydanie nehnuteľností, nakoľko tento okrem finančnej náhrady na rozdiel od R. F., žiadal aj vydanie nehnuteľností. Keďže R. F. si neuplatnil vydanie nehnuteľností, nemal ani dôvod podpisovať prehlásenie, že sa vzdáva ostatných nehnuteľností a preto tento úkon by nemal mať vplyv na ďalšie konanie pozemkového úradu, keď ďalej konal len s oprávnenou osobou, ktorá požiadala o vydanie nehnuteľností.

44. Za nedôvodný súd prvej inštancie považoval aj nárok žalobcov na určenie, že rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu nenadobudli právoplatnosť. Konštatoval, že v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. bol oprávneným orgánom na rozhodnutie o uplatnení reštitučných nárokoch pozemkový úrad resp. v súčasnej dobe okresný úrad. Mal teda za to, že súd nie je správnym orgánom, ktorý vydáva správne rozhodnutie a ktorý zároveň vyznačuje právoplatnosť na nich. V prerokovávanej veci nebol podaný oprávnený prostriedok, o ktorom by súd rozhodoval v súlade s § 250l O.s.p.. Z uvedeného vyvodil, že nie je v právomoci súdu, aby mohol rozhodnúť o tom, že rozhodnutie správneho orgánu je alebo nie je právoplatné, nakoľko iba tento správny orgán ktorý má právomoc na rozhodovanie v konkrétnej veci môže rozhodnúť o tom, či jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo nie a to na základe ustanovení zákona o správnom konaní (zákon č. 71/1997 Zb). Z tohto dôvodu zamietol žalobu aj v tejto časti.

45. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď konštatoval, že samotný predmet konania je dôvod hodný osobitného zreteľa. Ďalej poukázal na skutočnosť, že predchodca žalobcov R. F. trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila nespôsobilým na právne úkony. Ak k uvedenej skutočnosti súd nemohol prihliadnuť, keďže to pre jeho rozhodnutie nebolo právne významné. Mal teda za to, že žalobcom sa dôvodne javilo, že došlo k porušeniu práv R. F. a podaním žaloby sa snažili zmeniť tento stav. Mal za to, že títo sa mohli dôvodne domnievať, že vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu SR súd napraví pochybenie vykonané správnym orgánom. Z tohto dôvodu súd nepriznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania.

46. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Títo žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladali na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.. V odvolaní uviedli, že nepovažujú za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že v možnosti vyhovenia žalobe o určenie, že ku dňu smrti R. F. bol vlastníkom sporných nehnuteľností bráni skutočnosť, že oprávneným orgánom na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva oprávnenej osobe je pozemkový úrad v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb.. Poukazujú na skutočnosť, že návrh na určenie vlastníckeho práva podali ako právni nástupcovia oprávnenej osoby R. F.Č., ich otca v súvislosti s uplatnením reštitučných nárokov vedomosť nemali. Ich otec sa dlhodobo liečil v Psychiatrickej liečebni Plešivec a v konaní pred Okresným súdom Rožňava pod sp.zn. 5C 852/1999 bolo určené, že darovacia zmluva, ktorú tento uzavrel dňa 22.2.1994 je neplatná z dôvodu, že tento trpel duševnou chorobou, ktorá ho robila nespôsobilým na právne úkony. Dozvedeli sa, že ich otec si uplatnil reštitučné nároky aj ohľadom sporných nehnuteľností a že rozhodnutia Okresného úradu v Rožňave mu doručené neboli, pričom vlastnícke právo bolo priznané jeho bratovi Ondrejovi na základe písomného prehlásenia R. F., podpísaného 31.1.1994. Uviedli, že v tom čase už uplynula zákonná 6-mesačná lehota na uplatnenie nárokov v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.. Nestotožňujú sa so záverom súdu o tom,

že mali možnosť doposiaľ využiť rôzne spôsoby nápravy inou formou, ako podaním žaloby o určení vlastníckeho práva, pokiaľ o nich ešte nerozhodol oprávnený správny orgán. Poukázali na to, že sa pokúsili o nápravu podaním podnetu na Okresnú prokuratúru v Rožňave, ktorá aj podala upozornenie vo vzťahu k Obvodnému pozemkovému úradu Rožňava na nezákonnosť v konaní, pričom tento správny orgán upozorneniu prokurátora nevyhovel. Následne požiadali o podanie žaloby v zmysle § 250t O.s.p. a to vo vzťahu k prokuratúre. Tento ich podnet bol odložený s poukazom na uplynutie lehoty na podanie žaloby. Rovnako im uplynula lehota aj na podanie žaloby o nečinnosť správneho orgánu. Z tohto dôvodu, pokiaľ sa chceli dovolať svojho práva, nemajú inú možnosť, ako uplatniť svoje nároky na súde. Súd nevyhodnotil skutočnosť, že ich otec ako oprávnená osoba začal proces na konci ktorého sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti. Nárok na reštitúciu teda bol priznaný oprávnenej osobe a to R. F., ktorý splnil zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva. Majú za to, že v prípade reštitúcii nejde o ochranu existujúceho majetku oprávnenej osoby, ale o navrátenie vlastníctva strateného v rozhodnom období. Nepovažujú za správny ani záver súdu o tom, že nemá oprávnenie nahradiť oprávnený orgán - pozemkový úrad a to s poukazom na právny názor, že reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na vydanie veci v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Súd sa nevyporiadal náležite s momentom, kedy dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva oprávnenej osoby, resp. navráteniu vlastníctva. Poukázali na to, že zo žiadosti ich právneho predchodcu vyplýva, že tento podal žiadosť o finančnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľností ako oprávnená osoba podľa § 3 ods. 2 zákona. Ním uvedeným rozhodnutím bez náhrady okrem iných boli vyvlastnené ... nie je teda možné domáhať sa vydania týchto nehnuteľností, preto požiadal o finančnú náhradu v zmysle § 13 zákona. Súd mal teda nepochybne podrobnejšie zaujať stanovisko a odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k otázke, či R. F. realizáciou svojho práva nadobudol vlastníctvo tak, ako je to uvedené v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR. Sú toto názoru, že tento splnil všetky predpoklady požadované špeciálne zákonom v rámci reštitučného konania a nadobudol postavenie vlastníka, teda došlo k obnoveniu vlastníctva. K otázke, či v danom prípade došlo k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu uviedli, že so záverom súdu v tejto otázke nemožno súhlasiť, keďže tento nevykonal na takéto zistenie žiadne dokazovanie, obmedzil sa iba na konštatovanie a svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Pri posudzovaní tejto otázky sa vôbec nezaoberal tým, či výkup bol alebo nebol vykonaný v rozpore, resp. v súlade s vtedy platnými zákonnými predpismi, či boli dodržané všetky zákonné náležitosti pre vstup v zmysle § 46/1948 o cenovej pozemkovej reforme a či bol realizovaný výkup odplatne alebo bezodplatne.

47. Proti rozsudku podala odvolanie aj Y.C.W. T., W.. X.X.XXXX, F. C., T. Č.. XXX/XX. Jej odvolanie smeruje proti výroku o trovách konania, keď táto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách zmenil a žalobcov zaviazal nahradiť jej trovy prvoinštančného konania vyčíslené v jej písomnom podaní zo dňa 17.5.2013 vo výške 4.350,50 eur. Je toho názoru, že súd pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne aplikoval § 150 O.s.p., keďže vo veci boli vytvorené všetky predpoklady pre rozhodnutie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Je toho názoru, že v konaní mala resp. jej právny nástupca mal plný úspech a od začiatku sporu sa správala v maximálnej miere procesne disciplinovane. Má za to, že nedisciplinovane sa správali samotní žalobcovia, keďže týmto už v čase podávania žaloby boli dobre známe skutočnosti, na ktorých súd ich žalobu zamietol.

48. Odvolanie proti rozsudku podal aj žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku o trovách konania a priznať mu ich náhradu. Poukázal na to, že pôvodne v konaní ako žalovaná vystupovala Y. T., pričom súd uznesením zo dňa 2.5.2013 pripustil zmenu účastníka na strane žalovaného tak, že z tohto konania vystúpila Y. T. a na jej miesto vstúpil on, ako terajší žalovaný. Je toho názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách konania neodôvodnil žiadnymi okolnosťami, relevantnými pre aplikáciu normy vyplývajúcej z § 150 ods. 1 O.s.p.. Za nesprávny postup považuje aj skutočnosť, že súd pred vydaním rozhodnutia žalovanému neposkytol možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. napriek tomu, že nepriznanie náhrady trov účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech predstavuje významný zásah do jeho sféry, ktorý navyše nemohol objektívne predvídať. Takýto postup je v rozpore s prejednacou zásadou, rozhodnutie v tejto časti je pre žalovaného preto prekvapivým rozhodnutím, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

49. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

50. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

51. Na základe týchto prechodných ustanovení odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti zamietavému výroku nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, keď vykonal účastníkmi označené dôkazy v súlade s úpravou § 120 ods. 1 O.s.p.. Vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci samej, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

52. Z obsahu odvolania žalobcov vyplýva, že títo namietajú správnosť záverov súdu prvej inštancie v tom, že vyhoveniu ich žalobe o určenie, že sporné nehnuteľností patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi bráni skutočnosť, že tento ich právny predchodca si uplatnil reštitučný nárok podľa osobitného zákona, o ktorom konal a aj rozhodol správny orgán. Vyriešenie tejto otázky je závislé od posúdenia vzájomného vzťahu reštitučných zákonov ako lex specialis od všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníckeho práva. Odvolací sa zhoduje so závermi súdu prvej inštancie v tom, že zákon č. 229/1991 ako aj zákon č. 87/1991 sú špeciálnymi právnymi predpismi a preto ich aplikácia má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníckeho práva. Účelom týchto reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi, ako aj správnymi aktami, vykonávanými v období rokov 1948-1989. Zákonodarca uvedomujúc si, že ide o nápravu krívd a tiež zložitosť uplatňovania práv oprávnených osôb (najmä z hľadiska uplynutia značnej doby od momentu, kedy k týmto krivdám došlo) ustanovil zjednodušený v podstate administratívny postup, pri ktorom išlo o uplatnenie práva oprávnených osôb na vydanie majetku, ktorý prešiel v uvedenom období na štát. Konštrukcia týchto reštitučných zákonov teda nevychádza z princípu, že akékoľvek nadobudnutie vlastníckeho práva štátom vo vymedzenom období je považované za neplatné, ale vymedzil v zákone iba konkrétne prípady, kedy sa oprávnená osoba ako poškodená môže domáhať navrátenia svojho majetku. Z tejto konštrukcie teda vyplýva, že ide o situácie, kedy vlastnícke právo takejto osoby prešlo na štát. Právo oprávnenej osoby je v zákone priznané aj za predpokladu, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo postupom, ktorý bol v súlade s vtedy platnou zákonnou úpravou. O inú situáciu sa jedná v prípade, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. keď došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu a ostalo naďalej k nehnuteľnostiam zachované vlastnícke práva toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. V takomto prípade pôvodný vlastník nemohol stratiť svoje vlastnícke právo k zabratému majetku a to žiadnym zo spôsobov, ktoré predpokladá § 6 zákona o mimosúdnych rehabilitáciach. Práve tieto dve rozdielne situácie majú vplyv aj na možnosť a formu, akou sa pôvodný vlastník môže domáhať svojich nárokov. V prípade prechodu vlastníckeho práva na štát spôsobmi uvedenými v reštitučných právnych predpisoch môže oprávnená osoba svoj nárok na navrátenie majetku uplatniť iba postupom upraveným týmito reštitučnými predpismi v nich upravených zákonných lehotách. V zmysle tejto právnej úpravy je aj upravená právomoc správnych orgánov rozhodovať o týchto nárokoch. Týmito správnymi orgánmi boli pôvodne pozemkové úrady, neskôr okresné úrady. Tieto správne orgány majú vymedzenú svoju právomoc, do ktorej nemá právomoc zasahovať iný štátny orgán a teda ani súd.

53. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcov uplatnil takýmto postupom svoj reštitučný nárok, bola daná právomoc správneho orgánu na rozhodnutie o takomto nároku a ani prípadné pochybenia správneho orgánu v reštitučnom konaní nemá súd v občianskom súdnom konaní právomoc naprávať ani vykonávať žiadne zásahy, ani opravy.

54. Možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (teda v občianskom súdnom konaní) vo vzťahu k štátu, ktorý užíva majetok fyzickej osoby je aktuálny iba v prípade, ak uvedená osoba tvrdí, že štát okupuje tento majetok bez právneho dôvodu, teda bez dôvodu vymedzeného v reštitučných zákonoch, resp. ak štátne orgány pri odňatí tohto majetku

nepostupovali v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a z tohto dôvodu ani nedošlo k strate pôvodného vlastníckeho práva takejto osoby. Pokiaľ teda jej takto bolo zachované vlastnícke právo, nič jej nebráni v možnosti domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva a to aj formou žaloby o určenie vlastníckeho práva resp. o určenie, že vec patrí do dedičstva po takejto osobe pred občianskoprávnym súdom. Žalobcovia v konaní a ani ich právny predchodca však takúto skutočnosť nikdy netvrdili a preto neobstojí ani ich odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení o povinnosti súdu prvej inštancie zaoberať sa otázkou, či postup štátu pri odňatí majetku ich právnemu predchodcovi bol vykonaný v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Takáto povinnosť súdu by bola daná iba v prípade tvrdenia žalobcov o tejto okolnosti. Navyše v konaní nebolo preukázané, aby ich právny predchodca v rámci svojich reštitučných nárokov uplatnil aj nárok na vydanie týchto nehnuteľností, keďže z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že tento si v konaní uplatnil iba nárok na finančné odškodnenie. Takáto situácia teda ani nepredpokladá spätný prechod vlastníckeho práva na oprávnenú osobu, keďže jej nárok by bol uspokojený prostredníctvom finančného odškodnenia. Pokiaľ teda došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát spôsobmi uvedenými v reštitučných právnych predpisoch a oprávnená osoba si neuplatnila nárok na ich vydanie v súlade s touto právnou úpravou (iba nárok na finančné odškodnenie), nedošlo k prinavráteniu jej vlastníckeho práva.

55. Za takejto situácie sa takáto osoba nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych nárokov prostredníctvom všeobecných ustanovení Obč. zákonníka, teda ani nároku na určenie vlastníckeho práva. Tieto právne závery sú súčasne dôvodom pre zamietnutie ďalšieho nároku žalobcov a na určenie, že rozhodnutia správneho orgánu nenadobudli právoplatnosť. O právoplatnosti správnych rozhodnutí rozhoduje príslušný správny orgán v rámci svojej právomoci a súd nemá oprávnenie v tomto smere vykonávať žiadne zásahy do správneho rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že spôsobom, akým žalobcovia v konaní uplatnili svoje nároky nemožno dosiahnuť ani prípadnú nápravu pochybení, ku ktorým došlo v správnom konaní. Takejto nápravy sa možno domáhať iba v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, resp. v konaní pred správnym súdom v rámci jeho právomoci preskúmavať správne rozhodnutia a konania.

56. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..

57. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku prvoinštančného rozsudku o trovách konania. Súd prvej inštancie aplikoval na rozhodnutie o trovách mimoriadne ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby na možnosť tejto aplikácie upozornil účastníkov konania a zároveň im umožnil vyjadriť sa k uvedenej právnej otázke. Za takejto situácie považuje odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného o nepredvídateľnosti rozhodnutia v tejto otázke. Z tohto dôvodu odvolací súd výrok uznesenia o trovách konania zrušil a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie umožniť účastníkom konania, aby sa títo vyjadrili k možnosti aplikácie mimoriadneho ustanovenia nového procesného predpisu, teda C.s.p. umožňujúceho nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi.

58. Vo vzťahu k odvolaniu Y. T.K.V. proti výroku o trovách konania odvolací súd udáva, že táto na základe návrhu na zámenu účastníkov vystúpila z postavenia pôvodnej žalovanej a na jej miesto vstúpil terajší žalovaný. Na tohto teda prešli aj všetky procesné práva a povinnosti pôvodnej žalovanej, teda aj právo na náhradu trov konania. Od pripustenia uvedenej zámeny účastníkov už Y. T. nie je účastníčkou konania a preto súd prvej inštancie ani nemal dôvod rozhodovať o jej trovách konania. Takáto povinnosť súdu by bola iba v prípade, ak by došlo k zastaveniu konania vo vzťahu k tejto osobe.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).