Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Sas/2/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudcom Mgr. Mariánom Štulajterom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX D. E., občan Slovenskej republiky, konajúci prostredníctvom zákonnej zástupkyne F. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX D. E., občianka Slovenskej republiky, zast.: h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hollého 3, 040 01 Košice, IČO: 44 323 760, proti žalovanému: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, o preskúmanie zákonnosti stanoviska žalovaného zo dňa 25. septembra 2023, takto

rozhodol:

Stanovisko žalovaného označené ako „Stanovisko k odvolaniu“ zo dňa 25. septembra 2023 v spojení so stanoviskom žalovaného označeným ako „Stanovisko k žiadosti o schválenie úhrady liečby liekom Voxzogo“ zo dňa 21. augusta 2023 z r u š u j e a v e c v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu – Detská klinika Národného ústavu detských chorôb prostredníctvom navrhujúcej lekárky A. G. H., I. požiadal Žiadosťou o schválenie zo dňa 26. júla 2023 (ďalej ako „Žiadosť“) podľa o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov“ alebo „“) žalovaného o úhradu Voxzogo plv iol 10x0,7 ml/0,56 mg, ŠUKL kód 8536D (ďalej ako „“) na liečbu achondroplázie u pacientov vo veku 2 rokov a starších z prostriedkov verejného zdravotného poistenia.

2. O Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu rozhodol žalovaný stanoviskom zo dňa 21. augusta 2023 označenom ako „Stanovisko k žiadosti o schválenie úrady liečby Voxzogo“ (ďalej ako „Stanovisko 1“) tak, že Žiadosť zamietol. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že nie je zaradený v platnom zozname kategorizovaných liekov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nevzniká nárok na úhradu tohto z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Žalovaný neeviduje návrh držiteľa rozhodnutia o registrácii na jeho zaradenie do systému úhrad.

3. O odvolaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré bolo podané so súhlasom žalobcu (jeho zákonnej zástupkyne), rozhodol žalovaný ako orgán verejnej správy druhého stupňa stanoviskom zo dňa 25. septembra 2023 označenom ako „Stanovisko k odvolaniu“ (ďalej ako „Stanovisko 2“) tak, že zotrval na Stanovisku 1 a nesúhlasil s úhradou . V odôvodnení predmetného stanoviska žalovaný uviedol, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k medicínskej indikácii, ktoré by žalovanému neboli známe v čase prvého posúdenia Žiadosti. Žalovaný poukázal na charakter tzv. výnimkových liekov podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, medzi ktoré patrí , o úhradu ktorého žiadal poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu, a ďalej na skutočnosť, že súhlas s úhradou je možnosťou zdravotnej poisťovne. Zo systematického začlenenia právnej úpravy výnimkových liekov v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je zrejmé, že inštitút výnimkových liekov je doplnkovým inštitútom, ktorý môže byť využívaný v individuálnych, výnimočných a riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, pri ktorých je preukázaný nepochybný a dlhodobý prínos požadovanej liečby a kedy neexistuje iná vhodná možnosť liečby. Úhrada nekategorizovaných liekov má v čo najvyššej možnej miere pokývať výnimočné a relevantné prípady, kedy je podanie výnimkového jedinou možnosťou, a zároveň poskytuje objektívny a klinickým skúšaním preukázaný zdravotný benefit. Žalovaný zároveň poukázal na to, že pri vynakladaní prostriedkov verejného zdravotného poistenia je povinný postupovať efektívne, hospodárne a účelne. Musí zohľadňovať celkovú efektivitu a dlhodobý prínos navrhovanej liečby. Vzhľadom na predpokladanú dĺžku liečby v indikácii achondroplázie je prirodzené, že sa hodnotí očakávaný dlhodobý klinický prínos liečby. Výsledky dlhodobých štúdií podľa žalovaného stále nie sú k dispozícii. Argumentácia zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o prídavných benefitoch liečby v zmysle redukcie zdravotných komplikácií alebo zvýšenia kvality života je zavádzajúca. Klinické dáta sú toho času len v rovine predpokladov a očakávaní. Zdokladovanie inej efektivity ako zlepšenie ročnej rýchlosti rastu stále nie je k dispozícii.

Žaloba

4. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 23. novembra 2023 podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti Stanoviska 2 žalovaného spolu so Stanoviskom 1. Žalobca v správnej žalobe stručne popísal priebeh administratívneho konania a uviedol, že Stanovisko 1 a Stanovisko 2 považuje za nezákonné z dôvodov, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

5. Žalobca v správnej žalobe poukázal vo vzťahu ku svojej aktívnej legitimácii na podanie žaloby, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v § 88 ods. 9 a 10 stanovuje povinné zákonné zastúpenie poistencov v konaní o odsúhlasení úhrady pred zdravotnou poisťovňou. Žalobca mal za to, že prostredníctvom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podal Žiadosť a následne aj odvolanie proti Stanovisku 1. Žalobca bol tak ako účastník administratívneho konania rozhodovaním žalovaného priamo ukrátený na svojich subjektívnych právach, v dôsledku čoho považuje podmienky aktívnej žalobnej legitimácie za splnené. Žalobca bol toho názoru, že za účastníkov administratívneho konania je potrebné považovať tie subjekty, ktorých subjektívne práva boli rozhodnutím orgánu verejnej správy priamo dotknuté, a to bez ohľadu na to, či sú tieto subjekty osobitný predpisom formálne za účastníkov konania označené alebo nie. Správnou žalobou napadnuté Stanovisko 2, ktorému predchádzalo Stanovisko 1, považoval žalobca za individuálne správne akty vydané v administratívnom konaní, ktorými bolo negatívnym spôsobom zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Stanovisko 1 a Stanovisko 2 podľa žalobcu nepatria medzi správne akty vylúčené zo súdneho prieskumu podľa v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“).

6. Žalobca popísal prejavy ochorenia achondroplázia a jej zdravotné, sociálne a emocionálne dôsledky. Predmetný považuje za jediný vhodný spôsob liečby pre pacientov trpiacich achondropláziou a poukázal na benefity liečby. je od 27. augusta 2021 registrovaný Európskou liekovou agentúrou (EMA) a je jediným kauzálnym , ktorým sa dajú liečiť kostné zmeny a porucha rastu u pacientov

trpiacich achondropláziou, avšak nie je zaradený v Zozname kategorizovaných liekov podľa § 8 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov.

7. Podľa žalobcu vydal žalovaný Stanovisko 1 a Stanovisko 2 bez náležitého odôvodnenia, keďže z nich nie je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný riadil, ako použil správnu úvahu a ako sa vysporiadal do Žiadosťou. Žalovaný vôbec neodôvodnil, na základe akých skutočností vydal Stanovisko 1 a Stanovisko 2 a v čom vidí nesplnenie zákonných podmienok a kritérií stanovených žalovaným. Žalobca následne v správnej žalobe vo všeobecnosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a závery právnej doktríny týkajúce sa arbitrárnosti rozhodovania orgánov verejnej moci. Žalobca uviedol, že arbitrárnosť rozhodovania znamená porušenie ústavne garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu a žalobcovi sa arbitrárnym rozhodnutím odníma možnosť skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom.

8. Žalobca namietal, že Stanovisko 1 a Stanovisko 2 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom svoju námietku odôvodnil tým, že žalobca splnil hmotnoprávne podmienky určené Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a žalovaným, a ďalej tým, že podmienky určené žalovaným sú v rozpore s právnymi predpismi. Splnenie hmotnoprávnej podmienky stanovenej v Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov žalobca vyvodil z tvrdenej skutočnosti, že aktuálne neexistuje iný spôsob liečby ako , ktorý nemá alternatívu a je jediným svojho druhu na svete. Zároveň žalobca tvrdil, že splnil aj „Kritériá posudzovania žiadosti o súhlas s úhradou , zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potravy podľa a nasl. Union zdravotnej poisťovne, a.s.,“ ktoré žalobca zverejnil podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov na svojom webovom sídle (ďalej len „Kritériá“), a to tak procesné kritériá a aj medicínske podmienky v časti „B“ Kritérií, pričom žalobca je presvedčený, že žalovaný bol povinný vydať kladné rozhodnutie o súhlase s úhradou liečby. Žalovaný podľa žalobcu konštatoval, že priznanie úhrady je jeho možnosť a nie zákonná povinnosť, pričom nesúhlasil s úhradou napriek skutočnosti, že na jeho úhradu sú splnené podmienky, čo žalobca považoval za prejav svojvôle. Pokiaľ žalovaný v Stanovisku 2 uviedol, že úhrada liekov v režime osobitnej úhrady je možná len v individuálnych, výnimočných, riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, keď je dokázaný dlhodobý a nepochybný prínos požadovanej liečby, pričom neexistuje iná vhodná liečby, žalobca mal za to, že práve jeho prípad spĺňa uvedené požiadavky. Podľa žalobcu ani skutočnosť, že žalovaný je povinný pri úhradách liekov postupovať efektívne, hospodárne a účelne, neoprávňuje žalovaného nepriznať žalobcovi nárok na úhradu . Ustanovenie v spojení s Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov síce stanovuje, že zdravotná poisťovňa neodsúhlasí úhradu , avšak len v prípade, ak by prevýšila 3,9 % z výšky verejných prostriedkov určených na úhradu liekov za príslušný kalendárny rok, čo nie je dané v prípade žalobcu.

9. Žalobca ďalej v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci namietal, že Kritériá sú v rozpore so Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a , pričom navrhol, aby správny súd preskúmal ich zákonnosť podľa (v správnej žalobe žalobca uviedol „,“ avšak je zrejmé, že sa jedná o chybu v písaní, nakoľko ustanovenie upravuje rozsah súdneho prieskumu pri zákonom povolenej správnej úvahe orgánu verejnej správy, ktorú žalovaný v predmetnej veci neaplikoval, pozn. správneho súdu). Návrh odôvodnil tým, že jeho právo na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa bude naplnené až vydaním súhlasného stanoviska k Žiadosti, pričom neoprávnené nepriznanie úhrady za predstavuje zásah do osobnostnej sféry žalobcu a jeho práva na súkromie garantovaného a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“) a ďalej aj do práva na život a práva na zabránenie neľudskému zaobchádzaniu. Slovenská republika ako signatár Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej ako „Dohovor o PZP“) je povinná v rámci rozhodovania o dostupnosti liečby rešpektovať čl. 25 písm. b) Dohovoru o PZP. Žalobca následne všeobecne poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa otázok poskytovania zdravotnej starostlivosti v kontexte porušovania práva na život a práva na zamedzenie neľudského zaobchádzania. Žalobca ďalej poukázal aj na a 2 a ústavnú záruku ochrany osôb proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Žalobca mal za to, že kritériá pre schvaľovanie úhrady výnimkových liekov kreované zdravotnými poisťovňami by mali byť garanciou spravodlivého rozhodovania a mali by rešpektovať legitímne očakávané pravidlá. Účelom úpravy podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je podľa žalobcu zabezpečiť transparentnosť v procese rozhodovania o jednotlivých žiadostiach s cieľom

predchádzať neodôvodneným zamietnutiam žiadostí a arbitrárnosti rozhodovania zdravotných poisťovní pri zachovaní princípu právnej istoty. Podľa žalobcu je za spravodlivé možné považovať len také kritériá, ktoré zohľadňujú skutočnosť, že daný je jedinou vhodnou možnosťou liečby s ohľadom na zdravotný stav pacienta, rešpektujú princípy lekárskej etiky a morálky, dodržiavajú princíp právnej istoty a sú transparentné. Žalobca následne v správnej žalobe tieto požiadavky podrobnejšie rozviedol. Kritériá žalovaného nie sú podľa žalobcu spravodlivé a nezohľadňujú uvedené princípy, pričom zároveň žalobca tvrdil, že žalovaný v dôsledku zle nastavených pravidiel nekoná spravodlivo a zákonne a mal za to, že do jeho práv nemôže byť zasiahnuté pre zlyhanie žalovaného. Podľa žalobcu síce žalovaný zdanlivo postupoval podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, avšak podmienky nastavil tak, že nimi nie je možné dosiahnuť účel a zmysel sledovaný daným zákonom, čo sa javí ako možné zneužitie práva zo strany žalovaného. Žalobca je presvedčený, že je napr. nespravodlivé požadovať, aby k žiadosti o schválenie úhrady výnimkového boli doložené minimálne dve odborné publikácie, nie staršie ako 5 rokov, ktoré potvrdzujú účinnosť a bezpečnosť . Takto stanovená podmienka je objektívne nesplniteľná, najmä s ohľadom na časovú náročnosť jej materiálneho naplnenia, čo neprimerane zaťažuje pacienta. Žalovaný sa vydaním Kritérií podľa žalobcu dopustil porušenia povinnosti podľa o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“), podľa ktorého je príslušná zdravotná poisťovňa povinná zabezpečiť poistencovi zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom v osobitnom predpise.

10. Žalobca tiež poukázal na povinnosť zdravotnej poisťovne podľa ustanovenia Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, v zmysle ktorého zdravotná poisťovňa na svojom webovom sídle zverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach o schválení výnimkového v rozsahu podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení každého kalendárneho štvrťroka. Žalovaný tvrdil, že tieto informácie nie sú zo strany žalovaného zverejnené a ich dohľadanie je objektívne nemožné. Takýto postup žalovaného je v rozpore so zákonom a zásadou transparentnosti, právnej istoty a etiky.

11. Žalobca ďalej namietal, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostatočné pre riadne posúdenie veci. Tvrdil, že žalovaný v konaní nezisťoval a ani sa nezaoberal skutkovým stavom opísaným v Žiadosti a vydal správnou žalobou napadnuté stanoviská bez toho, aby riadne posúdil všetky dokumenty predložené žalobcom.

12. Žalobca taktiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých stanovísk, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Podľa žalobcu z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca splnil všetky podmienky na priznanie úhrady , keďže splnil zákonné podmienky podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a aj Kritérií určených žalovaným, pričom žalovaný napriek tomu vydal nesúhlasné stanovisko s úhradou .

13. Žalobca vzhliadol v konaní žalovaného podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, a to v tom, že Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa § 81 ods. 1 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, najmä označenie účastníkov konania, výrok a ani odôvodnenie. Žalovaný mal aplikovať zásadu analogia legis a v konaní postupovať podľa a nasl. Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Podľa žalobcu taktiež ani pri aplikovaní zásady analogia iuris Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“).

14. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd zrušil Stanovisko 2 spolu so Stanoviskom 1 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žalobcu zo dňa 12. januára 2024 uviedol, že sa nepovažuje za pasívne legitimovaného v danej veci. Žalobca podal správnu žalobu v sociálnych veciach podľa a nasl. . Sociálnymi vecami sa rozumie aj rozhodovanie zdravotných poisťovní, avšak tento pojem je potrebné vykladať v nadväznosti na o zdravotných

poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorý definuje činnosť zdravotnej poisťovne. Posudzovanie žiadosti o schválenie úhrady výnimkového podľa a násl. Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nie je činnosťou zdravotnej poisťovne podľa Zákona o zdravotných poisťovniach. Podľa žalovaného je účelom správnych žalôb v sociálnych veciach preskúmavanie rozhodnutí orgánov štátu alebo iných verejnoprávnych korporácií, pri ktorých je daný záujem štátu na možnosti zachovať sociálne istoty a nadobudnuté práva jednotlivcov aj svojím pôsobením. Právo poistenca na tzv. výnimkové nie je nárokom, ktorý zaručuje alebo garantuje štát zákonom a posudzovanie žiadosti o úhradu výnimkového nie je činnosťou podľa Zákona o zdravotných poisťovniach. Ak je v súlade s podmienkami Zákona o úhradách liekov zaradený do zoznamu kategorizovaných liekov, poistencovi vzniká priamy nárok na jeho úhradu z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. V Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov zákonodarca upravuje tzv. osobitné prípady úhrad a dáva zdravotným poisťovniam možnosť využiť podľa vlastného uváženia inštitúty v tomto zákone určené, mimo iného možnosť udeliť súhlas s úhradou výnimkového . Zákonodarca teda určil okruh určitých „benefitov“, ktoré zdravotné poisťovne môžu poskytovať svojim poistencom v medziach zákona nad rámec toho, čo garantuje v Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. V prípadoch osobitnej úhrady podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov však nejde o priamy nárok poistenca na takýto benefit a ani o záväzok alebo garanciu štátu prostredníctvom zdravotných poisťovní takúto výhodu poistencom poskytovať. Úhrada výnimkového tak nie je základnou činnosťou zdravotnej poisťovne a v tomto prípade nejde o prenesený výkon štátnej správy. Keďže úhrada výnimkového nie je priamym nárokom poistenca a nespadá medzi základné činnosti zdravotnej poisťovne podľa Zákona o zdravotných poisťovniach, ktorými sa realizuje záväzok štátu voči občanom Slovenskej republiky na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, podľa žalovaného je preto vylúčené, aby jeho schvaľovanie úhrady výnimkového podliehalo súdnemu prieskumu podľa a nasl. .

16. Žalovaný ďalej namietal splnenie podmienok pre aktívnu žalobnú legitimáciu žalobcom v konaní pred správnym súdom. Inštitút úhrady výnimkových liekov je osobitným typom úhrady, pri ktorom zohráva dôležitú rolu hlavne medicínska otázka a odborné posúdenie žiadosti. O indikácií liečby rozhoduje poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. Úhradu následne posudzuje revízny lekár, resp. revízny farmaceut zdravotnej poisťovne. Zákonodarca ponechal tento proces podávania a posudzovania žiadosti na účastníkoch, ktorými sú odborne erudované osoby (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a zdravotná poisťovňa) a nie na poistencoch / pacientoch. Pacient, resp. poistenec nie je oprávnený ani samostatne podať opravný prostriedok proti zamietavému stanovisku. S ohľadom na charakter tohto konania potom podmienka účastníctva žalobcu nie je podľa žalovaného naplnená.

17. K splneniu hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok pre úhradu výnimkových liekov žalobcom žalovaný uviedol, že inštitút výnimkových liekov je doplnkovým inštitútom, ktorý môže byť využívaný v individuálnych, výnimočných, riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, pri ktorých je preukázaný nepochybný a dlhodobý prínos požadovanej liečby a kedy neexistuje iná vhodná možnosť liečby, rešpektujúc obmedzenosť zdrojov v systéme verejného zdravotného poistenia. Na úhradu výnimkového nevzniká poistencovi priamy nárok. To, či úhrada bude schválená alebo nie, ponecháva zákonodarca na posúdení zdravotnej poisťovne. Pokiaľ žalovaný ako zdravotná poisťovňa nechválil úhradu výnimkového z dôvodov nesplnenia podmienok učených žalovaným podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, nemohli byť naplnené ani hmotnoprávne podmienky určené týmto zákonom. Žalovaný poukázal na Kritériá platné k dňu vydania oboch správnou žalobou napadnutých stanovísk, najmä na časť upravujúcu medicínske kritériá.

18. Skutočnosť, že je jedinou terapeutickou alternatívou pre žalobcu, nie je jediným predpokladom pre udelenie súhlasu s jeho úhradou. Podľa žalovaného je z odôvodnenia Stanoviska 2 zrejmé, že žalobca nesplnil podmienku uvedenú v Kritériách v časti „B“ pod bodom v), v zmysle ktorej pri požadovanej liečbe musí byť zdokladovaný očakávaný klinický prínos na základe medicíny doloženej na dôkazoch. Cieľom tohto kritéria je overiť, že ak žalovaný udelí súhlas s úhradou, použitie bude bezpečné, účinné a aj nákladovo efektívne a nedôjde tak k porušeniu základnej zásady, ktorou sa musí zdravotná poisťovňa pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia riadiť, t. j. vynakladať prostriedky verejného zdravotného poistenia efektívne, hospodárne a účelne. Keďže v súčasnosti neexistujú dôkazy

o dlhodobom pozitívnom účinku (klinickom prínose) , žalovaný nemohol pristúpiť k udeleniu súhlasu s jeho úhradou.

19. Žalovaný poukázal aj na ďalšiu skutočnosť uvedenú v Stanovisku 2, a to na povinnosť žalovaného nakladať s prostriedkami verejného zdravotného poistenia efektívne, hospodárne a účelne. Aj samotný zákonodarca sa snaží potláčať využívanie inštitútu výnimkových liekov legislatívnymi zmenami v uplynulých rokoch. Novelou účinnou od 1. augusta 2022 stanovil maximálny limit úhrady schváleného , v roku 2022 zase zákonodarca zaviedol maximálny finančný limit úhrad za všetky výnimkové na kalendárny rok, ktorý zdravotná poisťovňa nemôže prekročiť. Na podporu dosiahnutia tohto cieľa a v záujme napĺňania vlastnej povinnosti pri vynakladaní prostriedkov verejného zdravotného poistenia žalovaný stanovil také kritériá, ktorými chce dosiahnuť, že schválená úhrada liečby bude naozaj jediná terapeutická alternatíva a že použitý bude bezpečný a účinný a jeho použitie bude ako-tak nákladovo efektívne. Nakoľko v prípade žalobcu neboli naplnené uvedené predpoklady, teda preukázanie dlhodobého prínosu liečby, čím by sa naplnil predpoklad pre efektívne využívanie zdrojov verejného zdravotného poistenia, žalovaný súhlas s úhradou neudelil.

20. Žalovaný považoval skutkový stav za dostatočne zistený. Žalovaný pri posudzovaní Žiadosti čerpal jednak z informácií uvedených v Žiadosti, z vlastných zdravotných záznamov o žalobcovi evidovaných v jeho informačnom systéme, z odborných publikácií a výsledkov klinických štúdií. Na základe týchto zistení žalovaný vyhodnotil nedostatočne preukázaný dlhodobý prínos . Žiadosť podľa žalovaného nenapĺňala Kritériá. Ak by žalovaný súhlas s úhradou udelil, postupoval by v rozpore s Kritériami, teda aj so zákonom, a rovnako aj s povinnosťou vynakladať prostriedky verejného zdravotného poistenia efektívne a účelne. Ročná liečba stojí 264 996,21 eur pre jedného poistenca. Táto liečba sa podáva do uzavretia epifýzy pacienta, t. j. niekoľko rokov. Za stavu nedostatočne preukázaného dlhodobého klinického prínosu by jeho schválenie znamenalo neúnosné zaťaženie rozpočtu verejného zdravotného poistenia. Ak sa obmedzené zdroje verejného zdravotného poistenia vynaložia na úhradu zdravotnej starostlivosti niekoľkých pacientov postihnutých napr. svalovou atrofiou, aby sa časti z nich, u ktorých liečba zaberie (nie u všetkých je účinná), čiastočne zlepšila kvalita ich života, bude sa takýto postup z ich pohľadu javiť ako spravodlivý, avšak v dôsledku toho nebude možné zdroje použiť na úhradu zdravotnej starostlivosti pacientov s inou vážnou diagnózou.

21. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by Kritériá boli v rozpore s právnymi predpismi, či dokonca s a ani s tým, že zákonnosť Kritérií má podliehať súdnemu prieskumu. Žalobca podľa žalovaného v správnej žalobe všeobecne rozoberá rôzne princípy, ktoré sa podľa jeho názoru majú aplikovať pri tvorbe kritérií podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, avšak nekonkretizuje, v čom sú Kritériá v rozpore s týmito princípmi. Žalovaný tvrdil, že medicínske kritériá určil tak, aby boli čo najvšeobecnejšie a pokryli čo najväčšie množstvo prípadov, pričom však dbal na zásady stanovené pre vynakladanie prostriedkov verejného zdravotného poistenia a medicínsku opodstatnenosť použitia požadovaného . Každé jedno medicínske kritérium považoval žalobca za relevantné, dôvodné a zákonné a stručne popísal ich dôvodnosť. Procesné kritériá sú stanovené plne v súlade so zákonom, pretože presne odzrkadľujú zákonné požiadavky na lehoty a postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového . Zákon podľa žalovaného nestanovuje žiadne medze pre tvorbu kritérií a ich kreovanie ponecháva výlučne na zdravotné poisťovne. Tvorba kritérií je aplikáciou Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, nejde ale o vydávanie normatívnych správnych aktov a ani individuálnych správnych aktov. Kritériá sú podľa žalovaného opodstatnené, logické a dôvodné, pričom neodporujú platným právnym predpisom Slovenskej republiky.

22. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný nezverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach o úhrade výnimkových liekov, žalovaný považoval za nepravdivé. Žalovaný pravidelne a v rozsahu stanovenom v a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov uverejňuje prehľad schválených a zamietnutých žiadostí o súhlas s úhradou výnimkového na svojom webovom sídle. Rovnako žalovaný považoval na nepravdivé tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že v zmysle Kritérií požadoval žalovaný doloženie minimálne dvoch odborných publikácií nie starších ako päť rokov potvrdzujúcich účinnosť a bezpečnosť , čo žalobca považuje za objektívne nesplniteľné. Podľa žalovaného je subjekt, ktorý žiada o úhradu výnimkového , poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý pri indikovaní výnimkového musí mať dostatok informácií o účinnosti a bezpečnosti indikovaného . Je potom legitímne požadovať od indikujúceho poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti doplňujúce informácie o , na ktorého úhradu žiada súhlas. V tomto procese preto nemôže dochádzať k „zaťažovaniu“ pacienta. Žalovaný odmieta, že by vytváral prostredie, v ktorom bráni pacientom domáhať sa svojich práv. Ak by to tak bolo, žalovaný by neschválil žiadnu úhradu výnimkového , pričom v roku 2023 žalovaný schválil spolu 1076 žiadostí o úhradu výnimkových liekov a zamietol len 128 žiadostí, t. j. len 11% žiadostí bolo zamietnutých.

23. K žalobnej námietke absencie podstatných náležitostí rozhodnutia žalovaný uviedol, že aplikácia analogie legis je vylúčená. Posudzovanie žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového je iný proces ako kategorizácia liekov, ktorou Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky rozhoduje o zaradení do zoznamu kategorizovaných liekov a tým aj o úhrade z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. V prípade posudzovania úhrady výnimkového ide o individuálne konanie vzťahujúce sa len na jedného poistenca, pričom zákon stanovuje základný rámec tohto procesu. V žiadnom z odsekov Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nie je odkaz na proces kategorizácie. Aj keď zákon neustanovuje náležitosti stanoviska zdravotnej poisťovne k žiadosti o súhlas s úhradou výnimkového , žalovaný má za to, že zo stanovísk vydaných žalovaným je jednoznačne zrejmé, kto Žiadosť podal, koho sa Žiadosť týka, čoho sa Žiadosťou žiadateľ domáhal, podľa akého zákonného ustanovenia žalovaný postupoval a prečo Žiadosť zamietol.

24. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že správna žaloba nie je dôvodná a žiadal, aby správny súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Replika žalobcu

25. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 8. februára 2024 uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že rozhodovanie zdravotnej poisťovne o schválení úhrady výnimkového nepodlieha súdnemu prieskumu z dôvodu, že nie je uvedené v Zákona o zdravotných poisťovniach. Činnosť zdravotnej poisťovne je vymedzená nielen v danom ustanovení Zákona o zdravotných poisťovniach, ale aj v osobitných predpisoch, ktorým je aj Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Z ustanovení a Zákona o zdravotnom poistení podľa žalobcu vyplýva, že zákonodarca považuje výkon verejného zdravotného poistenia za činnosť vo verejnom záujme. Žalovaný ako subjekt vykonávajúci verejné zdravotné poistenie má pri výkone svojej činnosti postavenie orgánu verejnej správy a medzi žalobcom a žalovaným vznikol verejnoprávny vzťah, v ktorom má žalovaný autoritatívne postavenie voči žalobcovi. Konanie o schválení úhrady má charakter administratívneho konania, ktoré výsledkom sú správnou žalobou napadnuté stanoviská predstavujúce individuálne správne akty. Podľa žalobcu je preto daná právomoc správneho súdu podľa . Predmetom správneho súdneho konania je rozhodovanie žalovaného ako zdravotnej poisťovne, pričom podľa sa jedná o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach.

26. Žalobca má za to, že Stanovisko 1 a Stanovisko 2 majú charakter individuálneho správneho aktu, keďže z a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov výslovne vyplýva, že zdravotná poisťovňa odsúhlasuje úhradu výnimkového formou rozhodnutia. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého je pojem „rozhodnutie“ technickým označením a je potrebné pristupovať k nemu vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého v zmysle princípu generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy okrem tým, ktoré zákon z prieskumu výslovne vylučuje, a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého nie je podstatné to, ako je príslušný právny akt formálne označený, ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti. Žalobca v tomto ohľade poukázal aj na Stanovisko verejného ochrancu práv k dodržiavaniu práv pacientov a poistencov na inú právnu ochranu podľa v rozhodovacej činnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. V prípade, ak by napadnuté rozhodnutia žalovaného neboli individuálnymi správnymi aktmi, neexistoval by žiadny prostriedok procesnej ochrany žalobcu. Napadnuté rozhodnutia žalovaného tiež nepatria medzi správne akty vylúčené zo súdneho prieskumu podľa .

27. K vyjadreniu žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej žalobnej legitimácie žalobcu žalobca uviedol, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov stanovuje v a povinné zákonné zastúpenie poistencov (teda aj žalobcu) v konaní pred zdravotnou poisťovňou o odsúhlasení úhrady výnimkového . Žalobca preto podal Žiadosť a aj odvolanie proti Stanovisku 1 prostredníctvom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podáva žiadosť o úhradu , prípadne odvolanie, v mene a na účet poistenca. Žalovaný však predmetné ustanovenia Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov vykladá reštriktívne a bez ohľadu na ich účel. Podľa žalobcu zákonodarca predpokladal, že poistenec (žalobca) bude účastníkom konania, čo vyplýva z Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, podľa ktorého „Zdravotná poisťovňa poskytne poistencovi príspevok na úhradu liekov, zdravotníckych pomôcok alebo dietetických potravín...“ Skutočnosť, že zákonodarca upravil v a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov povinné zákonné zastúpenie poistencov v konaniach o schválení úhrady výnimkových liekov, neznamená, že je vylúčené, aby žalobca bol oprávnený podať správnu žalobu na príslušný správny súd. V opačnom prípade by bolo žalobcovi odňaté jeho ústavné právo na súdnu ochranu. Podľa žalobcu za účastníka administratívneho konania v materiálnom zmysle a aktívne vecne legitimovaného v súdnom konaní o správnej žalobe je potrebné považovať ten subjekt, ktorého subjektívne práva boli rozhodnutím orgánu verejnej správy priamo dotknuté bez ohľadu na formálne označenie za účastníka konania podľa osobitného predpisu. Žalobca preto považoval podmienku svojej aktívnej žalobnej legitimácie za splnenú.

28. Žalobca v replike ďalej uviedol, že z Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov síce vyplýva, že žalovaný môže rozhodnutím odsúhlasiť úhradu , avšak pri rozhodovaní nemôže postupovať svojvoľne. Žalobca je presvedčený, že ak boli splnené všetky zákonné požiadavky na priznanie úhrady a boli splnené aj podmienky stanovené žalovaným v Kritériách, žalobcovi vznikol právny nárok na schválenie úhrady . Ak by žalovaný pri vydávaní napadnutých rozhodnutí aj nezohľadnil skutočnosť, že žalobca splnil požadované podmienky, podľa žalobcu bolo dôvodné očakávať, že žalovaný odklon od zákonnej úpravy náležite odôvodní. V napadnutých rozhodnutiach žalovaného chýba riadne odôvodnenie, a preto je žalobca toho názoru, že žalovaný konal svojvoľne a žalovaný zasiahol do práv žalobcu, predovšetkým do práva na ochranu zdravia, práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a práva na súkromie. Zákonodarca zveril žalovanému právomoc prostredníctvom posudzovania žiadosti o schválenie úhrady výnimkového „materializovať“ právo pacienta na ochranu jeho zdravia a právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, avšak rozhodovanie zdravotnej poisťovne „nie je výrazom akéhosi blahosklonného zvažovania „dám/nedám,“ ale má byť postavené na transparentných a spravodlivých kritériách umožňujúcich eticky a citlivo určiť, v akom rozsahu budú vyššie uvedené ústavné práva naplnené.“ Žalobca mal za to, že po splnení zákonných podmienok a Kritérií mu vznikol právny nárok na schválenie úhrady , pričom tým, že žalovaný jeho nárok neuznal, porušil práva žalobcu.

29. Vo vzťahu k procesnej úprave konania žalovaného pri schvaľovaní úhrady výnimkového žalobca zotrval na svojich záveroch uvedených v správnej žalobe a doplnil, že zákonodarca vynechal v Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov komplexnú procesnú úpravu, avšak pri určovaní podstatných náležitostí rozhodnutia je potrebné uplatniť prístup podľa analógie legis, prípadne analógie iuris.

30. Žalobca v replike ďalej uviedol, že v ustanovení § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov zákonodarca ako jedinú zákonnú podmienku explicitne stanovil, že požadovaná liečba je s ohľadom na zdravotný stav jedinou vhodnou liečbou. Zákon žiadne iné podmienky nestanovuje, pričom zdravotné poisťovne sú oprávnené doplniť ďalšie kritériá. Predmetný je jediným kauzálnym , ktorým je možné liečiť achondropláziu. Žalobca je tiež toho názoru, že v dôsledku toho, že zákonodarca použil v ustanovení Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov časticu „najmä,“ je potrebné dané ustanovenie vykladať tak, že zdravotná poisťovňa má pri rozhodovaní o súhlase s úhradou výnimkového prihliadať na „stanovenú podmienku“ a nakláňať sa v prospech vydania kladného stanoviska. Žalobca trval na závere, že spĺňa hmotnoprávne a procesné podmienky na vydanie rozhodnutia o súhlase s úhradou podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov.

31. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií, žalobca uviedol, že klinický prínos zdokladoval v rámci Žiadosti (príloha č. 1, ktorá v bode 4 sumarizovala

odkazy na odbornú literatúru, štúdie, výsledky klinických skúšaní a vedecké zdôvodnenia prínosu liečby u pacientov trpiacich achondropláziou). prešiel zložitým registračným procesom Európskej agentúry pre (EMA), ktorému predchádzalo klinické skúšanie. Žalobca preto vzhľadom na uvedené považoval podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií za splnenú. Podľa žalobcu sám žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe pripúšťa, že má pozitívny vplyv na rýchlosť rastu pacientov trpiacich achondropláziou. Zo strany žalovaného však došlo k svojvoľnému rozširovaniu podmienky podľa časti „B“ bod v) Kritérií v neprospech žalobcu, ktorá je stanovená veľmi vágne, pričom žalobca (a ani žiadny iný pacient) nemá šancu vedieť, v akom rozsahu je potrebné preukázať klinický prínos na základe medicíny doloženej dôkazmi. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neodôvodnil tým, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B“ bod v) Kritérií.

32. Žalobca sa v časti „G“ repliky vyjadril k skutkovým otázkam ohľadom ceny a dosiahnutia finančných limitov úhrad z verejného zdravotného poistenia.

33. V časti „H“ repliky žalobca tvrdil, že žalovaný neschválením liečby významným spôsobom zasiahol do práva žalobcu na súkromie, ktoré je chránené čl. 8 Dohovoru, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach práva na súkromie vo vzťahu k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Podľa žalobcu neoprávnené nepriznanie liečby ovplyvnilo jeho právo na osobný rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a vonkajším svetom. Žalobca poukázal na pozitívny záväzok štátu prijať primerané opatrenia na ochranu života a zdravia osôb a okolnosti liečby achondroplázie prostredníctvom .

34. Žalobca v replike navrhol vykonanie dokazovania výsluchom ošetrujúcej lekársky žalobcu A. G. H., I. k časti Žiadosti „Alternatívne pre dané ochorenie a odôvodnenie nevhodnosti ich podania“ a k časti „Epikríza a odôvodnenie žiadosti.“

35. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku k replike žalobcu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

36. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 7. júna 2024, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s . Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v celom rozsahu ( ) a po prejednaní veci na nariadenom pojenávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

37. Správna žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti . K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v , pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa , ak je žalobcom fyzická osoba. Keďže pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi ( ) správny súd je oprávnený preskúmať správnou žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, v celom rozsahu, t. j. aj v prípade, ak žalobca v správnej žalobe konkrétnu nezákonnosť rozhodovania a postupu žalobcu nenamieta.

38. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní popísala ochorenie žalobcu a jeho komplikácie v osobnom živote a stručne predniesla podstatný obsah správnej žaloby a repliky žalobcu. Navrhla, aby správny súd Stanovisko 1 a Stanovisko 2 zrušil a zároveň požadovala priznanie náhrady trov konania žalobcu v plnom rozsahu.

39. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrenia, ktoré je obsahom súdneho spisu, pričom zhrnula podstatný obsah vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe a doplnila, že v prípade rozhodovania o žiadosti o schválenie úhrady výnimkového sa nejedná o formalizovaný spôsob rozhodovania a žalovaný nevystupuje v postavení orgánu verejnej moci. Takisto sa nejedná o prenesený výkon štátnej moci. Zástupkyňa žalovaného poukázala, že v zmysle dôvodovej správy k Zákonu o zdravotných poisťovniach je zdravotná poisťovňa súkromnoprávnym subjektom, a

teda ako subjekt súkromného práva nemôže byť zdravotná poisťovňa považovaná za orgán verejnej moci. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu na podanie správnej žaloby zdôraznila, že žalobca nie je oprávnený ani na podanie žiadosti úhrady výnimkového a ani na podanie odvolania, nakoľko tieto inštitúty zo zákona je oprávnený uplatňovať len poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a nie samotný poistenec. Takisto úhrada výnimkového v prípade, ak je poskytnutá, sa poskytuje nie poistencovi, ale poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Zástupkyňa žalovaného podotkla, že poistenec môže požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej ako „Úrad“) o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu. Vo vzťahu k cenovej kalkulácii predmetného výnimkového poukázala na skutočnosť, že kalkulácia, ktorá je obsahom vyjadrenia žalovaného, zahŕňa aj maržu a DPH, čo žalobca nezohľadnil pri svojej kalkulácii. Takisto žalovaný je povinný zohľadňovať finančnú náročnosť daného výnimkového , pričom poukázala na skutočnosť, že sa jedná o pokračujúcu liečbu a nie jednorazové preplatenie . Zástupkyňa žalovaného taktiež poukázala na to, že v prípade sa nejedná o život zachraňujúci . Vo vzťahu k námietke žalobcu, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 Dohovoru, uviedla, že tento zásah žalobca nekonkretizoval a podotkla, že žalovaný neodoprel žalobcovi liečbu, ale predmetom jeho rozhodovania boli len prostriedky na úhradu z prostriedkov z verejného zdravotného poistenia. Vzhľadom na uvedené zástupkyňa žalovaného žiadala správnu žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

40. Zástupkyňa žalobcu k vyjadreniu zástupkyne žalovaného uviedla, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného a poukázala na skutočnosť, že Úrad neposudzuje zákonnosť rozhodnutí zdravotnej poisťovne a takisto nepredstavuje účinný prostriedok ochrany, nakoľko zákonnosť rozhodnutia môže posúdiť len správny súd. Vo vzťahu k porovnávaniu úhrady tzv. výnimkových liekov s benefitmi poskytovanými zdravotnými poisťovňami zástupkyňa žalobcu uviedla, že tieto nemožno ani analogicky porovnávať, nakoľko žalobca má právo na prístup k nekategorizovaným , a to v zmysle a nasl. Takisto žalobca nemá žiadne prostriedky na to, aby donútil výrobcu ku kategorizácii ním vyrábaného . Poukázala na to, že skutočnosť, že úhrada výnimkového nie je poskytovaná priamo žalobcovi, ale poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, nie je relevantná, nakoľko aj v prípade kategorizovaných liekov je úhrada vyplácaná poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a nie priamo poistencovi.

41. Zástupkyňa žalovaného k vyjadreniu zástupkyne žalobcu podotkla, že Úrad v danom prípade koná, nakoľko žalobca podal podnet, pričom aktuálne ešte nie je známy výsledok tohto konania. Vo vzťahu k porovnaniu benefitov s úhradou kategorizovaného uviedla, že úhrada kategorizovaných liekov je predmetom politiky štátu, pričom v žiadnom prípade nemožno porovnávať úhradu tzv. výnimkových liekov s nárokom na úhradu kategorizovaných liekov z verejného zdravotného poistenia.

42. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

43. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

44. Podľa , (1) správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa , d) ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa , vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

45. Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

46. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

47. Podľa a a (1) sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie zdravotných poisťovní. (2) V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. (3) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

48. Podľa správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a .

49. Podľa pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

50. Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 Správneho poriadku (1) (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

51. Podľa , , a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov (9) Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch najmä vtedy, ak je poskytnutie , zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny s prihliadnutím na zdravotný stav poistenca jedinou vhodnou možnosťou; úhradu odsúhlasuje zdravotná poisťovňa vydaním stanoviska na základe písomnej žiadosti poskytovateľa. Zdravotná poisťovňa rozhodne o žiadosti do 15 pracovných dní od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni alebo do 10 pracovných dní od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni, ak ide o opakovanú žiadosť; žiadosť je úplná, ak obsahuje všetky náležitosti a prílohy, ktoré zdravotná poisťovňa zverejňuje na svojom webovom sídle.

(10) Ak zdravotná poisťovňa úhradu podľa odseku 9 rozhodnutím neodsúhlasí, poskytovateľ môže do 15 dní od doručenia nesúhlasu podať zdravotnej poisťovni odvolanie proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou liečby. Poskytovateľ môže podať odvolanie podľa predchádzajúcej vety výlučne s písomným súhlasom poistenca, ktorý je uvedený v odvolaní alebo je jeho súhlas k odvolaniu priložený. O odvolaní proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou rozhodne priamy nadriadený zamestnanca zdravotnej poisťovne, ktorý nesúhlas vydal, a to najneskôr do 15 pracovných dní od doručenia odvolania zdravotnej poisťovni. Ak zdravotná poisťovňa odvolaniu nevyhovie, poistenec je oprávnený požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu. (11) Zdravotná poisťovňa zverejňuje kritériá rozhodovania podľa odseku 9 na svojom webovom sídle. (12) Zdravotná poisťovňa na svojom webovom sídle zverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach podľa odseku 9 v rozsahu podľa odseku 13 vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení každého kalendárneho štvrťroka.

52. Predmetom súdneho prieskumu podľa správnej žaloby žalobcu zo dňa 23. novembra 2023 sú Stanovisko 1 a Stanovisko 2 žalovaného, ktoré žalovaný vydal v konaní o schválení úrady z prostriedkov verejného zdravotného poistenia podľa a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov na základe Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu. Žalobca považoval správnou žalobou napadnuté stanoviská žalovaného za nezákonné, a to z dôvodov podľa až g) a žiadal, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

K právomoci správneho súdu a žalobnej legitimácii účastníkov správneho súdneho konania

53. Správny súd veci skúmal, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté stanoviská žalovaného sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a je daná právomoc správneho súdu na konanie a rozhodnutie o správnej žalobe žalobcu. Účelom správneho súdnictva je vonkajšia kontrola orgánov verejnej správy v prípadoch, keď došlo k zásahu do verejných subjektívnych práv jednotlivcov nezákonným rozhodovaním a postupom orgánov verejnej správy. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom, pričom uvedené platí za predpokladu, že napadnutý akt orgánu verejnej správy alebo jeho postup nie je vylúčený zo súdneho prieskumu podľa . Ustanovenie je zákonným rozvedením tzv. princípu generálnej klauzuly, ktorý je vyjadrený v , v zmysle ktorého sa môže každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Princíp generálnej klauzuly zakotvený v ďalej rozvádza v ustanovení , v zmysle ktorého každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Z ústavných základov správneho súdnictva vyplýva, že právomoc správneho súdnictva je poňatá široko a je daná vždy, keď rozhodovaním a postupmi orgánov verejnej správy došlo k nezákonnému zásahu do subjektívnych práv jednotlivca (generálna klauzula), za predpokladu, že zákon výslovne súdny prieskum činnosti orgánov verejnej správy nevylučuje (princíp tzv. negatívnej enumerácie ako obmedzenie generálnej klauzuly). Zákonné obmedzenie prieskumu rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom sa nachádza predovšetkým v ustanovení , ale aj v osobitných predpisoch, ktoré vylučujú súdny prieskum konkrétnych rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom takéto obmedzenie môže byť stanovené len zákonom.

54. Z uvedeného vyplýva, že správnou žalobou napadnuté Stanovisko 1 a Stanovisko 2 žalovaného sú spôsobilými predmetmi súdneho prieskumu v správnom súdnictve a právomoc správneho súdu na preskúmanie ich zákonnosti je daná v prípade, ak sa jedná o (1) rozhodnutia vydané (2) orgánom verejnej správy, ktorými (3) došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, pričom ich súdny prieskum (4) nie je výslovne zákonom vylúčený.

55. SPP definuje pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ v ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), v zmysle ktorého sa na účely tohto zákona rozumie „rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.“ Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v ustanovení a , ktoré upravuje základný procesný rámec konania o schválení úhrady výnimkového z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, neukladá povinnosť zdravotnej poisťovni jej akt, ktorým rozhoduje o žiadosti o schválenie úhrady výnimkového , výslovne označiť ako rozhodnutie, keďže v tejto súvislosti používa nie celkom jednoznačne tak pojem „rozhodnutie“ ako aj „stanovisko“, avšak z predmetnej procesnej úpravy je zrejmé, že zákon takýto akt zdravotnej poisťovne za rozhodnutie považuje, čo vyplýva z formulácie „Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch...,“ ako aj z formulácie „Zdravotná poisťovňa rozhodne o žiadosti do 15 pracovných dní od doručenia úplnej žiadosti zdravotnej poisťovni...“ Skutočnosť, že žalovaný pre správnou žalobou napadnuté rozhodnutia použil označenie „stanovisko“ (čo vzhľadom na predmetnú procesnú úpravu v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady liekov mohol urobiť), neznamená, že tieto akty žalovaného nie sú rozhodnutiami orgánu verejnej správy. V zmysle citovaného ustanovenia SPP je ďalej potrebné, aby daný akt zakladal, menil, zrušoval alebo deklaroval práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýkal. Správnou žalobou napadnuté stanoviská (rozhodnutia) žalovaného sa priamo dotýkajú postavenia žalobcu, keďže ich predmetom je posúdenie Žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu o schválenie úhrady z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. To, či úhrada ceny z prostriedkov verejného zdravotného poistenia bude schválená alebo nie, má zásadný a priamy vplyv na postavenie žalobcu, keďže je to práve žalobca, ktorému má byť z indikácie jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podaný, pričom skutočnosť, či jeho cena bude uhradená z prostriedkov verejného zdravotného poistenia má bezprostredný vplyv na jeho finančnú dostupnosť pre žalobcu a tým aj na spôsob a priebeh jemu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Keďže osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov) Stanovisko 1 a Stanovisko 2 za rozhodnutia nepochybne považuje a tieto stanoviská sa zároveň žalobcu priamo dotýkajú, prvá podmienka v zmysle vyššie uvedeného je splnená.

56. Ďalšou podmienkou pre spôsobilosť Stanoviska 1 a Stanoviska 2 byť predmetom súdneho prieskumu správnym súdom je skutočnosť, že tieto správne akty (rozhodnutia) sú vydané orgánom verejnej správy. Pojem „orgán verejnej správy“ definuje na účely správneho súdneho konania v ustanovení , v zmysle ktorého sa orgánmi verejnej správy „na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.“ Žalovaný je zdravotnou poisťovňou podľa Zákona o zdravotných poisťovniach, v zmysle ktorého „Zdravotná poisťovňa je akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia (ďalej len „povolenie“).“ Z citovanej úpravy vyplýva, že účelom založenia zdravotnej poisťovne je vykonávanie verejného zdravotného poistenia, ktorým sa podľa Zákona o zdravotnom poistení rozumie „a) povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom verejného zdravotného poistenia (ďalej len „poistenec“) za podmienok ustanovených týmto zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zdravotná starostlivosť“) v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, b) individuálne zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom individuálneho zdravotného poistenia zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve podľa osobitného predpisu.“ Podľa Zákona o zdravotnom poistení „Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom predpise.“ Zákon o zdravotných poisťovniach je verejnoprávnym predpisom, ktorý žalovanému ako zdravotnej poisťovni v výslovne ukladá povinnosť vykonávať verejné zdravotné poistenie, ktoré je činnosťou vo verejnom záujme a pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Podľa

správneho súdu je preto vykonávanie verejného zdravotného postenia potrebné považovať za oblasť verejnej správy, keďže zdravotná poisťovňa na základe zákona rozhoduje o používaní nie jej vlastných súkromných prostriedkov, ale verejných prostriedkov povinného verejného zdravotného poistenia, ktoré sú poistencami povinne na základe Zákona o zdravotnom poistení uhrádzané. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov umožňuje uhradiť z prostriedkov verejného zdravotného poistenia aj cenu , ktorý nie je zaradený v zozname kategorizovaných liekov, a za týmto účelom zveruje zdravotnej poisťovni v a rozhodovaciu právomoc. Možno teda skonštatovať, že rozhodovanie zdravotnej poisťovne o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o úhradu tzv. výnimkového z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je verejnoprávnym vzťahom a týka sa rozhodovania zdravotnej poisťovne v oblasti verejnej správy. Rozhodovanie zdravotnej poisťovne podľa a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je rozhodovaním v oblasti verejnej správy, pričom toto rozhodovanie sa týka práv a právom chránených záujmov fyzickej osoby, v danom prípade poistenca, ktorému má byť podaný výnimkový , o ktorého úhradu žiada poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poistenca, na riadne posúdenie žiadosti jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v súlade s podmienkami stanovenými Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poistencom, ktorému má byť podľa indikácie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podaný výnimkový , o ktorého úhradu žiada, je vzťahom verejnoprávnym, v ktorom zdravotná poisťovňa na základe zákonného zmocnenia autoritatívne rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch poistenca. Predmetný vzťah nemožno považovať za vzťah súkromnoprávny, v ktorom sú jeho subjekty navzájom rovné, keďže zdravotná poisťovňa rozhoduje o schválení úhrady výnimkového na základe zákona a nie na zmluvnom základe, pričom jej rozhodnutie je po využití riadneho opravného prostriedku záväzné pre každého, koho sa rozhodnutie týka. Keďže žalovaný je právnickou osobou, ktorej osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov spolu so Zákonom o zdravotnom poistení a Zákonom o zdravotných poisťovniach) zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby (žalobcu ako poistenca žalovaného) v oblasti verejnej správy, žalovaný je podľa v predmetnej veci orgánom verejnej správy.

57. Ďalšou podmienkou pre spôsobilosť správnou žalobou napadnutých stanovísk/rozhodnutí žalovaného byť predmetmi súdneho prieskumu v správnom súdnictve je, že ich prostredníctvom došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu. Ustanovenie 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov upravuje tzv. osobitné prípady úhrad, pričom v ods. 9 a 10 stanovuje možnosť zdravotnej poisťovne na základe osobitnej žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca za zákonom stanovených podmienok uhradiť aj cenu tzv. výnimkového , resp. , ktorý nie je zaradený v zozname kategorizovaných liekov vedenom Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Žiadosť o úhradu takéhoto z prostriedkov verejného zdravotného poistenia podáva v zmysle predmetného ustanovenia zákona poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poistenca, avšak zo zmyslu a účelu predmetnej úpravy je zrejmé, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti prostredníctvom danej žiadosti neuplatňuje svoje práva a právom chránené záujmy, ale práva a právom chránené záujmy poistenca, ktorému má byť podaný , o ktorého úhradu z prostriedkov verejného zdravotného poistenia žiada. Ako bolo uvedené vyššie, finančný dopad zaplatenia ceny , ktorý nie je zaradený v zozname kategorizovaných liekov, zaťažuje v konečnom dôsledku poistenca. Rozhodnutie zdravotnej poisťovne o úhrade daného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia tak ovplyvňuje postavenie poistenca, ktorý v prípade, ak nemá vlastné finančné prostriedky na úhradu nekategorizovaného a jeho zaplatenie z prostriedkov verejného zdravotného poistenia mu nie je jeho zdravotnou poisťovňou schválené, nedostane zdravotnú starostlivosť, ktorú mu jeho poskytovateľ zdravotnej starostlivosti indikuje. Keďže ale indikácia určitého je odbornou medicínskou otázkou, ktorú neposudzuje samotný poistenec, ale jeho poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako odborne spôsobilá osoba podľa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je logické, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov zveruje podanie žiadosti o úhradu výnimkového, resp. nekategorizovaného „do rúk“ poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca. Neznamená to však, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri podaní žiadosti o osobitnú úhradu nekategorizovaného podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov uplatňuje svoje práva. Táto skutočnosť je zrejmá aj z výslovnej úpravy v ustanovení prvá a druhá veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, v zmysle ktorého „Ak zdravotná poisťovňa úhradu podľa odseku 9 rozhodnutím neodsúhlasí, poskytovateľ môže do 15 dní od doručenia nesúhlasu podať zdravotnej poisťovni odvolanie proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou liečby. Poskytovateľ môže podať odvolanie podľa predchádzajúcej vety výlučne s písomným súhlasom poistenca, ktorý

je uvedený v odvolaní alebo je jeho súhlas k odvolaniu priložený.“ Z citovanej právnej úpravy je zrejmé, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu zdravotnej poisťovne o nesúhlase s úhradou liečby nemôže poskytovateľ podať sám, ale musí disponovať súhlasom poistenca, keďže je to práve samotný poistenec, o ktorého právach a právom chránených záujmoch zdravotná poisťovňa rozhoduje. Niet žiadneho opodstatnenia domnievať sa, že v prípade podania samotnej žiadosti o úhradu výnimkového / nekategorizovaného by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bez toho, aby zákon výslovne požadoval súhlas poistenca aj v tomto prípade, na rozdiel od podania opravného prostriedku podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, uplatňoval svoje práva a právom chránené záujmy. Zákon síce nehovorí, že v prípade podania žiadosti o úhradu výnimkového / nekategorizovaného ide o povinné zákonné zastúpenie poistenca jeho poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, avšak z materiálneho hľadiska zákonná konštrukcia podávania žiadosti o úhradu a prípadného odvolania proti rozhodnutiu zdravotnej poisťovne o nesúhlase s úhradou tomu zodpovedá a preto možno prisvedčiť argumentácii žalobcu v tomto ohľade, ktorú uviedol v replike k vyjadreniu žalovaného.

58. Súdny prieskum Stanoviska 1 a Stanoviska 2 nie je zákonom vylúčený, keďže predmetné stanoviská žalovaného nezodpovedajú žiadnemu z prípadov podľa až h) , a ich súdny prieskum nevylučuje ani žiadny osobitný právny predpis.

59. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že správnou žalobou napadnuté Stanovisko 1 a Stanovisko 2 podliehajú súdnemu prieskumu správneho súdu, ktorého právomoc je tak daná. Žalobca bol preto oprávnený vo vlastnom mene podať predmetnú správnu žalobu, pričom podľa sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach, keďže správnou žalobou napadnuté stanoviská žalovaného sú výsledkom jeho rozhodovania v zmysle ods. e) .

60. Správny súd má za to, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie predmetnej správnej žaloby. Žalobca v správnej žalobe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, pričom zároveň využil riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa. Administratívne konanie vedené žalovaným ako orgánom verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy sa týkalo práv a právom chránených záujmov žalobcu napriek skutočnosti, že v zmysle osobitnej právnej úpravy § 88 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nevystupoval v administratívnom konaní vedenom žalovaným priamo, ale prostredníctvom jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Žalovaný je pasívne legitimovaný v správnom súdnom konaní vedenom na podklade správnej žaloby žalobcu, keďže ako orgán verejnej správy druhého stupňa Stanoviskom 2 rozhodol o riadnom opravnom prostriedku proti Stanovisku 1 ako rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa. Námietka žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe, že sa nepovažuje za pasívne legitimovaného v danej veci, vzhľadom na uvedené nie je dôvodná. Tvrdenie žalovaného, že pod pojem sociálne veci v zmysle možno zaradiť len také rozhodovanie zdravotnej poisťovne, ktoré je jej základnou činnosťou podľa Zákona o zdravotných poisťovniach, je nesprávne a je výsledkom neprimerane zužujúceho výkladu. Rozhodovanie zdravotnej poisťovne je upravené nielen v Zákone o zdravotných poisťovniach, ale aj v osobitnom predpise, ktorým je Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Ustanovenie tohto zákona výslovne predpokladá rozhodovanie zdravotnej poisťovne o schválení úhrady výnimkového / nekategorizovaného a teda nemožno konštatovať, že rozhodovanie zdravotnej poisťovne sa týka len nárokov poistencov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nezakladá nárok poistenca na úhradu nekategorizovaného , nič nemení na tom, že zdravotná poisťovňa v postavení orgánu verejnej správy autoritatívne a na základe zákona rozhoduje o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca o úhradu takéhoto . Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov neukladá zdravotnej poisťovni povinnosť priznať poistencovi úhradu nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, avšak zdravotná poisťovňa je podľa výslovnej úpravy v zákone povinná rozhodnúť o žiadosti o takú úhradu. Rovnako je nesprávny názor žalovaného, že nemôže v predmetnej veci vystupovať v podstavení orgánu verejnej správy, keďže je súkromnoprávnym subjektom. Ako už správny súd uviedol v odseku 56. tohto rozsudku, skutočnosť, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou s právnou formou „akciová spoločnosť,“ neznamená, že je vylúčené, aby žalovaný v zákonom predpokladaných prípadoch vystupoval v postavení orgánu verejnej správy. Podľa sa za orgán verejnej správy považuje aj akákoľvek právnická osoba (teda aj obchodná spoločnosť založená podľa príslušných ustanovení akou je žalobca), ktorej osobitný predpis (Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov) zveril rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej a právnickej osoby v oblasti verejnej správy (rozhodovanie o žiadosti o úhradu výnimkového / nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia). Rovnako na pasívnej žalobnej legitimácii žalovaného nič nemení ani skutočnosť, že žalobca má podľa štvrtá veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v prípade, ak žalovaný ako zdravotná poisťovňa odvolaniu nevyhovie, právo požiadať Úrad o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu. Konanie Úradu nie je konaním o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu zdravotnej poisťovne o odvolaní podľa štvrtá veta Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a Úrad nemá podľa Zákona o zdravotných poisťovniach ani právomoc preskúmavať zákonnosť takého rozhodnutia zdravotnej poisťovne, nakoľko túto právomoc má len správny súd, ktorý v prípade zistenia nezákonnosti rozhodnutia zdravotnej poisťovne je oprávnený rozhodnutie zdravotnej poisťovne zrušiť. Dohľad Úradu nie je efektívnym prostriedkom právnej ochrany proti nezákonnosti rozhodovania zdravotnej poisťovne ako orgánu verejnej správy, ktorý predpokladá . Ani prebiehajúci dohľad Úradu na základe žiadosti žalobcu tak nemôže vylúčiť žalobcu z práva na súdnu ochranu proti nezákonným rozhodnutiam orgánu verejnej správy.

K procesnej úprave rozhodovania žalovaného

61. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov v ustanovení vylučuje použitie Správneho poriadku na konania podľa tohto zákona okrem konania podľa a , teda aj na konanie o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Ustanovenia a Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov obsahujú len stručnú procesnú úpravu konania, pričom Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nemá takú vlastnú komplexnú procesnú úpravu, ktorá by sa vzťahovala na všetky konania podľa tohto zákona. Uvedené však neznamená, že konanie zdravotnej poisťovne o žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je ponechané na uváženie konajúcej zdravotnej poisťovne. Z rozhodovacej praxe správnych súdov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) vyplýva, že aj v prípade vylúčenia aplikácie Správneho poriadku za situácie, keď osobitný predpis nemá komplexnú procesnú úpravu rozhodovania orgánu verejnej správy, je potrebné aplikovať minimálne procesné štandardy, ktoré upravuje v ustanoveniach a 4 (Základné pravidlá konania), a to v kontexte ochrany základných práv účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v obdobnej veci v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že „Napriek právnej skutočnosti, že samotný priamo vylúčil aplikáciu Správneho poriadku na rozhodovací proces týkajúci sa vydania súhlasu, Najvyšší súd nielen v zmysle čl. 1 ods. 1 veta prvá , ale aj v zmysle Rezolúcie č. (77)31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní zastáva názor, že zásady správneho konania sa musia vzťahovať aj na osobitné správne konania, ktoré subsidiárne pôsobenie Správneho poriadku výslovne vylúčili.“ Rozhodovanie zdravotnej poisťovne o žiadosti o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je aj napriek absencii komplexnej procesnej úpravy v Zákone o rozsahu a podmienkach úhrady liekov aplikovateľnej na dané konanie, rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníka konania, a teda ide o správne konanie v najširšom zmysle, v rámci ktorého je daná pôsobnosť Správneho poriadku v rozsahu základných pravidiel konania, samozrejme v rozsahu, ktorý to povaha veci pripúšťa. Žalovaný vzhľadom na uvedené mal povinnosť v konaní dodržať v primeranom rozsahu predovšetkým zásadu legality ( Správneho poriadku), zásadu súčinnosti s účastníkmi konania ( Správneho poriadku) a zásadu spoľahlivého zistenia skutkového stavu ( Správneho poriadku). Žalovaný bol preto povinný zadovážiť si pre rozhodnutie dostatok podkladov tak, aby mohol bez dôvodných pochybností rozhodnúť o Žiadosti a tieto podklady vyhodnotiť v súlade so zásadami logického uvažovania tak, aby jeho rozhodnutia boli preskúmateľné.

K jednotlivým dôvodom nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného

62. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté stanoviská žalovaného sú nezákonné z dôvodu, že sú zaťažené vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže žalovaný ich vydal bez náležitého odôvodnenia. Správny súd po preskúmaní napadnutých stanovísk žalovaného dospel k záveru, že daná žalobná námietka žalobcu je dôvodná. Podľa § 3 ods. 2 prvej vety Správneho poriadku

„Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy.“ Žalovanému zákon neukladá povinnosť vydať rozhodnutie s konkrétnymi formálnymi náležitosťami, avšak z citovanej úpravy § 3 ods. 2 prvej vety Správneho poriadku vyplýva, že žalovaný je povinný konať tak, aby účastníkovi konania dal vždy príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Žalobca môže svoje práva v konaní o schválení úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia účinne obhajovať len vtedy, ak rozhodnutia žalovaného obsahujú také odôvodnenie, z ktorého bude zrejmé aké podklady si žalovaný pre svoje rozhodnutia zadovážil, ako tieto podklady vyhodnotil, ako na zistený skutkový stav aplikoval relevantné právne predpisy, resp. kritériá vydané na základe zákona a ako sa tak vysporiadal so žiadosťou o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Bez riadneho odôvodnenia rozhodnutí žalovaného nemôže žalobca náležite zhodnotiť svoje postavenie, realizáciu svojich práv a v prípade, ak rozhodnutia vykazujú vady, adekvátne reagovať využitím opravných prostriedkov a prostriedkov súdnej ochrany jeho práv.

63. Žalovaný v Stanovisku 1 uviedol len to, že nie je zaradený v platnom zozname kategorizovaných liekov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a žalobcovi nevzniká nárok na úhradu z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Žalovaný doplnil len to, že neeviduje návrh držiteľa rozhodnutia o registrácii na jeho zaradenie do systému úhrad. Takéto odôvodnenie z hľadiska zákonnosti vôbec neobstojí, keďže žalovaný sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré nijako nerozviedol a nezdôvodnil vo vzťahu k skutkovému stavu, ktorý bol povinný zistiť. Žalovaný neuviedol ako na zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia zákona spolu s Kritériami, ktoré je povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť a aj náležite vyhodnotiť ich splnenie.

64. Nezákonnosť Stanoviska 1 žalovaný neodstránil ani po odvolaní žalobcu prostredníctvom jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a vydal Stanovisko 2, ktoré je rovnako zaťažené vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný sa aj v Stanovisku 2 opäť obmedzil len na v zásade všeobecné konštatovania, ktoré neindividualizoval na konkrétne skutkové okolnosti zdravotného stavu žalobcu a charakter jeho liečby. Žalovaný v Stanovisku 2 konštatoval, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k medicínskej indikácii, avšak nekonkretizoval, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti Stanovisku 1 a prečo ich nepovažuje za relevantné. Podľa konštatovania žalovaného v Stanovisku 2 môže byť inštitút úhrady nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia využívaný len vo výnimočných a riadne medicínsky zdôvodnených prípadoch, pri ktorých je preukázaný nepochybný a dlhodobý prínos požadovanej liečby a kedy neexistuje iná vhodná možnosť liečby. Žalovaný však neuviedol, prečo podľa jeho záveru prípad žalobcu tomu nezodpovedá a na základe akých konkrétnych skutočností, ktoré z pokladov rozhodnutia zistil, k svojmu záveru dospel. Konštatovanie žalovaného, že úhrada nekategorizovaných liekov má v čo najvyššej možnej miere pokývať výnimočné a relevantné prípady, kedy je podanie výnimkového jedinou možnosťou, a zároveň poskytuje objektívny a klinickým skúšaním preukázaný zdravotný benefit, je rovnako len všeobecným tvrdením bez toho, aby žalovaný riadne zdôvodnil, prečo prípad žalobcu nepovažuje za „výnimočný a relevantný.“ Taktiež žalovaný riadne neodôvodil svoje tvrdenie o efektivite vynakladania finančných prostriedkov, keďže v Stanovisku 2 absentuje vyhodnotenie danej efektivity vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam navrhovanej liečby žalobcu. Záver žalovaného, že argumentácia zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu o prídavných benefitoch liečby v zmysle redukcie zdravotných komplikácií alebo zvýšenia kvality života žalobcu je zavádzajúca, rovnako neobstojí bez konkretizácie v čom argumentácia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu nie je správna a aké dôvody viedli žalovaného k jeho záveru. 65. Správny súd ďalej podotýka, že Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú riadne odôvodnenie ako žalovaný vyhodnotil jednotlivé podmienky v zmysle Kritérií, predovšetkým časti „B. Medicínske kritériá.“ Žalovaný v danej časti Kritérií stanovil 6 medicínskych podmienok pre posudzovanie žiadosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nestanovuje ani rámcovo obsah kritérií rozhodovania podľa zákona, ktoré je zdravotná poisťovňa povinná podľa vydať a zverejniť ich na svojom webovom sídle, a teda je na úvahe žalovaného, aké konkrétne podmienky zvolí, avšak po zverejnení týchto podmienok zdravotná poisťovňa musí pri rozhodovaní stanovené kritériá zohľadňovať, čomu zodpovedá aj náležité odôvodnenie ich splnenia vo vydanom rozhodnutí. Žalovaný sa v napadnutých stanoviskách nezaoberal splnením jednotlivých

podmienok v zmysle Kritérií zo strany žalobcu, pričom bez takéhoto vyhodnotenia nemožno napadnuté stanoviská považovať za riadne odôvodnené. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe čiastkovo uviedol, že žalobca nesplnil podmienku podľa časti „B bod v)“ Kritérií, avšak v samotných napadnutých stanoviskách žalovaného dané vyhodnotenie a jeho riadne zdôvodnenie chýba. Žalovaný musí dôvody pre svoj záver uviesť vo svojich rozhodnutiach a nie až následne v konaní pred správnym súdom.

66. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté stanoviská žalovaného trpia vadou neprávneho právneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia napadnutých stanovísk žalovaného je ich posúdenie v tomto ohľade predčasné. Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a súčasne uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia veci popri sebe neobstoja, keďže arbitrárne rozhodnutie už zo svojej podstaty vylučuje posúdenie jeho zákonnosti pre nesprávne právne posúdenie veci, ak v ňom právne úvahy orgánu verejnej správy absentujú. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že žalobca sa mýli, keď tvrdí, že po splnení podmienky podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a súčasnom splnení Kritérií mu vzniká právny nárok na úhradu z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Takémuto záveru bráni výslovné znenie prvej vety pred bodkočiarkou Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, podľa ktorého „Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch najmä vtedy, ak je poskytnutie , zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny s prihliadnutím na zdravotný stav poistenca jedinou vhodnou možnosťou.“ Zákonodarca neukladá v citovanom ustanovení zákona povinnosť uhradiť cenu nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, čo je zrejmé z použitého slovesa „môže.“ Ak by zákonodarca chcel zvoliť takú úpravu, v zmysle ktorej po splnení stanovených podmienok vzniká poistencovi právny nárok na úhradu nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, zvolil by formuláciu „Úhradu podľa odsekov 7 a 8 zdravotná poisťovňa odsúhlasí rozhodnutím v odôvodnených prípadoch ...,“ čo však neurobil. Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalobcu v správnej žalobe a v replike, že úhrada nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je po splnení stanovených podmienok právne nárokovateľná. Uvedené však neznamená, že rozhodovanie zdravotných poisťovní o žiadostiach o úhradu nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného postenia môže byť svojvoľné. Svojvôli pri rozhodovaní zdravotnej poisťovne má zabrániť povinnosť riadneho odôvodnenia jej rozhodnutia na podklade riadne zisteného skutkového stavu s aplikáciou zásady správneho konania podľa druhej vety Správneho poriadku, v zmysle ktorej „Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

67. Námietka žalobcu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, je dôvodná. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že žalovaný v konaní nezisťoval a ani sa nezaoberal skutkovým stavom opísaným v Žiadosti a vydal správnou žalobou napadnuté stanoviská bez toho, aby riadne posúdil všetky dokumenty predložené žalobcom. Správny súd zistil, že žalovaný v napadnutých stanoviskách vôbec nepopísal skutkový stav, ktorý vzal za základ daných rozhodnutí, pričom zo žalovaným predloženého administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný vôbec skutkový stav akokoľvek zisťoval. Obsahom administratívneho spisu žalovaného je len Žiadosť, Stanovisko 1, odvolanie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti Stanovisku 1, písomný súhlas žalobcu udelený jeho poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti s podaním odvolania, Stanovisko 2 a kópia odborného článku v anglickom jazyku s názvom „Literature review and expert opinion on the impact of achondroplasia on medical complications and health-related quality of life and expectations for long-term impact of vosoritide: a modified Delphi study,“ ktorá je zrejme prílohou k Žiadosti. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný zisťoval skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie Žiadosti a náležité vyhodnotenie splnenia podmienok pre schválenie úhrady z prostriedkov verejného zdravotného poistenia tak v zmysle Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov ako aj v zmysle Kritérií. V prípade, keď Žalovaný na základe zákonného zmocnenia stanovil konkrétne kritériá pre posúdenie žiadostí poskytovateľov zdravotnej starostlivosti jeho poistencov o schválenie úhrady nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, musí pri svojom rozhodovaní aj riadne zistiť skutkový stav pre posúdenie splnenia jednotlivých konkrétnych kritérií, pričom podklady pre rozhodnutie žalovaného zabezpečené v konaní musia byť súčasťou administratívneho spisu, aby z neho bolo zrejmé, aké skutočnosti boli v konaní zistené. Bez náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný nemôže pristúpiť k právnemu posúdeniu veci, teda k vyhodnoteniu splnenia podmienok pre úhradu z prostriedkov verejného zdravotného poistenia a vydaniu rozhodnutia. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že pri posudzovaní Žiadosti vychádzal

z informácií uvedených v Žiadosti, z vlastných zdravotných záznamov o žalobcovi evidovaných v jeho informačnom systéme, z odborných publikácií a výsledkov klinických štúdií, avšak žalovaným predložený administratívny spis neobsahuje žiadne také dokumenty, resp. podklady, z ktorých by vyplynulo, že žalovaný zisťoval zdravotný stav žalobcu a aké konkrétne skutočnosti zistil z „vlastných zdravotných záznamov o žalobcovi evidovaných v jeho informačnom systéme, z odborných publikácií a výsledkov klinických štúdií.“ Vzhľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že predmetná žalobná námietka žalobcu je dôvodná.

68. Správny súd nevyhodnotil námietku žalobcu v správnej žalobe, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých stanovísk, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, ako dôvodnú, keďže z administratívneho spisu žalovaného vôbec nevyplýva, aký skutkový stav vzal žalovaný za základ napadnutých stanovísk. Pri absencii riadneho zistenia skutkového stavu žalovaným je preto posúdenie tejto otázky predčasné. Rovnako je predčasné posúdenie zákonnosti napadnutých stanovísk žalovaného pre vytýkanú vadu podľa aj pre absenciu náležitého odôvodnenia napadnutých stanovísk, keďže žalovaný v nich nepopisuje skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, tak, aby bolo možné posúdiť súlad tohto skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu. Pre absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutí žalobcu by nebolo možné posúdiť ich zákonnosť pre vadu podľa ani v prípade, ak by administratívny spis žalovaného obsahoval podklady, z ktorých by skutkový stav veci vyplýval.

70. Správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani námietku žalobcu, že napadnuté stanoviská žalovaného trpia vadou podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, a to v tom, že Stanovisko 1 a ani Stanovisko 2 neobsahujú podstatné náležitosti rozhodnutia podľa § 81 ods. 1 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Ako už správny súd uviedol v odseku 61 tohto rozsudku, Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov má vlastnú procesnú úpravu v až 83, avšak táto sa vzťahuje len na konania vo veciach kategorizácie a úradného určenia cien liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Konanie žalovaného o schválení úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia podľa daného zákona takýmto konaním nie je, pričom zákon neobsahuje žiadne ustanovenie, v zmysle ktorého by sa na konanie podľa použili procesné ustanovenia v až 83 aspoň primerane (analogia legis). Primeraná (analogická) aplikácia predmetných procesných ustanovení Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov teda neprichádza do úvahy. Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov patrí do skupiny noriem verejného práva. Ak by orgán verejnej moci, ktorým je aj žalovaný, aplikoval analogicky ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa na určitý prípad nevzťahujú, išlo by fakticky o dotváranie práva orgánmi verejnej moci, čo je podľa neprípustné. Vo verejnoprávnych vzťahoch je použitie analógie v zásade vylúčené. Výnimku prestavuje prípad, keď zákon primerané použitie iných procesných noriem výslovne ustanovuje, čo však nie je dané v predmetnom prípade. Žalovaný nemá zákonné zmocnenie na to, aby pri rozhodovaní v konaní o žiadosti o schválenie úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia postupoval analogicky ako v prípade konaní vo veciach kategorizácie a úradného určovania cien liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Rovnako žalovaný nemohol postupovať pri vydávaní napadnutých stanovísk ani podľa Správneho poriadku, keďže podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov je použitie Správneho poriadku na konania podľa tohto zákona výslovne vylúčené. Použitie analógie rovnako neprichádza do úvahy ani tam, kde takéto použitie zákon výslovne vylučuje. Podrobnosti k procesnej úprave konania o schválení úhrady ceny nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia sú uvedené v odseku 61 tohto rozsudku. Správny súd preto vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku žalobcu ako nedôvodnú.

71. Vzhľadom na skutočnosť, že pri správnej žalobe fyzickej osoby v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, správny súd v rámci prieskumu zákonnosti napadnutých stanovísk žalovaného nad rámec žalobcom uplatnených žalobných bodov zistil, že žalovaný zaťažil svoje rozhodovanie vadou nezákonnosti spočívajúcou v porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keď Stanovisko 1 a rovnako aj Stanovisko 2 vydala tá istá zamestnankyňa žalovaného (A. J. K. ako senior riaditeľka revíznych a zdravotných činností žalovaného). Podľa tretej vety Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov „O odvolaní proti nesúhlasu zdravotnej poisťovne s úhradou rozhodne priamy nadriadený zamestnanca zdravotnej poisťovne, ktorý nesúhlas vydal, a to najneskôr do 15 pracovných dní od doručenia odvolania zdravotnej poisťovni.“ Stanovisko 2 ako rozhodnutie o odvolaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu proti Stanovisku 1 tak

v zmysle zákona môže vydať len priamy nadriadený toho zamestnanca žalovaného, ktorý vydal Stanovisko 1. Keďže obe napadnuté stanoviská vydal ten istý zamestnanec žalovaného, aj bez toho, aby správny súd skúmal organizačnú štruktúru zamestnancov žalovaného, je zrejmé, že žalovaný týmto porušil ustanovenie tretej vety Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Účelom danej zákonnej úpravy je zabezpečiť aj v špecifických podmienkach konania o schválení úhrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia dvojinštančnosť rozhodovania a materiálny obsah procesného inštitútu odvolania proti nesúhlasnému stanovisku k úhrade ceny nekategorizovaného . V prípade, ak by o odvolaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poistenca proti nesúhlasnému stanovisku k úhrade ceny nekategorizovaného rozhodoval ten istý zamestnanec zdravotnej poisťovne, je nepochybné, že procesný inštitút odvolania by sa stal len formálnym, keďže na jeho základe by skôr vydané stanovisko opätovne posudzoval zamestnanec, ktorý ho aj sám vydal, čo je v rozpore nielen so zákonnou úpravou, ale aj s elementárnou logikou. Žalovaný tým, že Stanovisko 2 vydal ten istý zamestnanec žalovaného ako Stanovisko 1, porušil zákonné právo žalobcu na dvojinštančnosť rozhodovania o jeho Žiadosti. Správny súd má za to, takýto zásah do procesných práv žalobcu je podstatný, keďže ním došlo k faktickému odopretiu práva žalobcu využiť zákonom predpokladaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy a tým aj k znemožneniu riadneho bránenia práv žalobcu v konaní. Správny súd preto vzhliadol dôvod pre zrušenie Stanoviska 2 aj z dôvodu podľa .

K ostatným námietkam a návrhom účastníkov konania

72. Žalobca v správnej žalobe žiadal správny súd, aby preskúmal zákonnosť Kritérií, keďže mal za to, že tieto sú v rozopre so Zákonom o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a s . V konaní pred správnym súdom o správnej žalobe je možné preskúmať aj zákonnosť iného aktu orgánu verejnej správy ako je správnou žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, avšak len za splnenia podmienok podľa prvej vety , v zmysle ktorého „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa .“ Z uvedeného vyplýva, že na to, aby správny súd mohol preskúmať zákonnosť Kritérií, musia byť súčasne splnených päť podmienok, a to: a) musí ísť o rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, b) musí byť daný návrh žalobcu, b) preskúmavané rozhodnutie, ktoré je napadnuté správnou žalobou, musí vychádzať z predmetného skôr vydaného rozhodnutia / opatrenia orgánu verejnej správy, c) predmetné skôr vydané rozhodnutie / opatrenie orgánu verejnej správy musí byť pre preskúmavané rozhodnutie záväzné a d) nie je možné ho samostatne preskúmať správnym súdom.

73. Žalovaný vydal Kritériá pre rozhodovanie o schválení úhrady nekategorizovaných liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia ako osobitný a špecifický správny akt, keďže túto povinnosť mu ukladá ustanovenie § 88 ods. 11 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov. Zákon v predmetnom ustanovení bližšie nešpecifikuje formálne a obsahové náležitosti daných kritérií rozhodovania, avšak aj z tejto stručnej zákonnej úpravy je zrejmé, že sa nejedná o rozhodnutie orgánu verejnej správy ( ) a ani opatrenie orgánu verejnej správy ( ), keďže práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby nie sú v dôsledku takýchto kritérií priamo dotknuté. Kritériá rozhodovania zdravotnej poisťovne vydané podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov nemajú povahu individuálneho správneho aktu, ktorý by bol výsledkom aplikácie práva na konkrétne skutkové okolnosti v jednotlivom prípade, ale majú povahu aktu všeobecnej povahy vzťahujúceho sa na vopred neobmedzený počet prípadov, teda ide skôr o akt normatívnej povahy sui generis vydaný na základe zákona. Samotné Kritériá sa tak priamo nedotýkajú práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a nemôžu byť považované ani za rozhodnutie orgánu verejnej správy a ani za opatrenie orgánu verejnej správy. Keďže nie je splnená ani prvá z vyššie uvedených podmienok preskúmateľnosti zákonnosti Kritérií podľa , pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne, je skúmanie ďalších podmienok bezpredmetné. Správny súd však pre úplnosť uvádza, že nie je splnená ani podmienka, že Kritériá musia byť pre preskúmavané rozhodnutie záväzné, keďže zdravotná poisťovňa nemá povinnosť ani v prípade splnenia ňou stanovených kritérií schváliť úhradu nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného

poistenia, čo vyplýva z výslovnej úpravy § 88 ods. 9 Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov („Úhradu podľa odsekov 7 a 8 môže zdravotná poisťovňa odsúhlasiť rozhodnutím v odôvodnených prípadoch...“). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný návrh na preskúmanie zákonnosti Kritérií v správnej žalobe výslovne uplatnil, ďalej skutočnosť, že preskúmavané stanoviská žalovaného musia z Kritérií vychádzať (čo predpokladá Zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, ktorý ich výslovne označuje ako „kritériá rozhodovania podľa odseku 9,“ teda rozhodovania o schválení úrady nekategorizovaného z prostriedkov verejného zdravotného poistenia) a ani skutočnosť, že zákonnosť Kritérií nie je možné samostatne preskúmať správnym súdom na základe osobitnej žaloby. Vzhľadom na uvedené preto správny súd zákonnosť Kritérií žalovaného nemohol preskúmať.

74. Pre doplnenie tiež správny súd uvádza vzhľadom na obsah argumentácie žalobcu, ktorý napádal vhodnosť, správnosť a morálnosť Kritérií, že prieskum správneho súdu v zásade nezasahuje do vlastnej činnosti orgánov verejnej správy a nemôže ju ani nahrádzať. Právomoc správneho súdu je vymedzená , pričom správny súd nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy aplikoval svoju diskrečnú právomoc (v danom prípade vydávanie kritérií rozhodovania podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov) vhodným a správnym, resp. morálnym spôsobom. Len tam, kde je správny súd oprávnený v rámci konaní v tzv. plnej jurisdikcii priamo vstupovať do administratívneho rozhodovacieho procesu, môže byť predmetom posudzovania účelnosť, vhodnosť a správnosť rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy. Predmetné konanie o správnej žalobe žalobcu takým konaním nie je.

75. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný na svojom webovom sídle nezverejňuje štatistické informácie o rozhodnutiach o schválení výnimkového v rozsahu podľa Zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov a ich dohľadanie je objektívne nemožné, správny súd uvádza, že nemohol vykonať súdny prieskum v rozsahu predmetnej žalobnej námietky, jednak pre jej všeobecnosť a jednak z dôvodu, že žalobca nekonkretizoval, akým spôsobom namietaný postup žalovaného zasiahol do jeho konkrétnych práv a právom chránených záujmov. Musí pritom ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. že žalobca sa so záverom alebo postupom orgánu verejnej správy nestotožňuje. Žalobca je povinný poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona a aké konkrétne subjektívne právo žalobcu bolo porušené. Rovnako správny súd nemohol vykonať súdny prieskum zákonnosti napadnutých stanovísk žalovaného a postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v správnej žalobe a najmä v replike, že žalovaný zasiahol do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 Dohovoru, a to pre všeobecnosť a nedostatočnú konkretizáciu daných tvrdení.

76. Vo vzťahu k viacerým skutkovým tvrdeniam žalobcu a žalovaného, ktoré sú súčasťou ich písomných podaní, ako aj prednesov na pojednávaní pred správnym súdom (skutkové otázky ohľadom kategorizácie , jeho ceny, dosiahnutia finančných limitov úhrad z verejného zdravotného poistenia, zdravotného stavu žalobcu a pod.) správny súd uvádza, že v zmysle „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy,“ čo znamená, že správny súd nemôže v konaní sám skúmať skutkové otázky, ktoré sú predmetom konania pred orgánom verejnej správy a ani skutkový stav zistený orgánom verejnej správy dopĺňať a akokoľvek korigovať. Účelom správneho súdnictva je poskytovať ochranu fyzickým a právnickým osobám pred nezákonnosťou v rozhodovaní a postupoch orgánov verejnej správy, teda správny súd sa pri svojom prieskume obmedzuje, pokiaľ zákon výslovne neustanoví inak, na právnu stránku veci (ujma na subjektívnych právach účastníka konania nezákonným rozhodnutím a postupom orgánu verejnej správy) a nevystupuje ako ďalšia inštancia v administratívnom konaní, v rámci ktorého je potrebné dostatočne zistiť skutkový stav veci konajúcim orgánom verejnej správy. V prípade, ak by správny súd skúmal skutkové otázky, zistenie ktorých je predmetom administratívneho konania, nahrádzal by činnosť orgánov verejnej správy ako zložiek výkonnej moci, čo by predstavovalo z ústavnoprávneho hľadiska neprípustný zásah súdnej moci do moci výkonnej.

77. Správny súd vzhľadom na uvedené nevykonal žalobcom navrhovaný výsluch svedka - ošetrujúcej lekársky žalobcu A. G. H., I., keďže žalobca výsluch navrhoval k časti Žiadosti „Alternatívne pre dané ochorenie a odôvodnenie nevhodnosti ich podania“ a k časti „Epikríza a odôvodnenie žiadosti,“ teda k skutkovým otázkam, ktoré správny súd nie je oprávnený skúmať a hodnotiť. Rovnako správny súd nie je oprávnený hodnotiť odborné otázky týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu. Medicínske aspekty

predmetnej veci môže posúdiť len odborne kvalifikovaná osoba a to v konaní pred orgánom verejnej správy.

78. Keďže správny súd po preskúmaní zákonnosti Stanoviska 1 a Stanoviska 2 na základe správnej žaloby žalobcu a aj nad rámec uplatnených žalobných bodov zistil, že správna žaloba je dôvodná, pričom Stanovisko 1 a Stanovisko 2 trpia vadami nezákonnosti podľa , a spolu s , správny súd napadnuté stanoviská žalovaného zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

79. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne posúdi Žiadosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcu, pričom riadne a dostatočne zistí skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci tak, aby zistený skutkový stav mal oporu v administratívnom spise a svoje rozhodnutie riadne odôvodní v súlade s aplikovateľnými procesnými predpismi. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

80. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom( ). Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom ( ).