Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/100/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcov: 1/ B. P., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, právne zastúpená JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou so sídlom T. O., H. XXXX, 2/ Ing. P. U., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., S. XXXX/XX, právne zastúpená Mgr. Alicou Mendlovou, advokátkou so sídlom W., H. X, 3/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, t.č. W., F. F., F. XX, 4/ T. M., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, žalobcovia 3/ a 4/ zastúpení splnomocneným zástupcom Ing. P. U., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., S. XXXX/XX (žalobkyňa 2/), proti žalovanému: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, právne zastúpený JUDr. Jánom Vajdom, advokátom so sídlom A., M. A. XXX o určenie vlastníckeho práva, na základe odvolania žalobkyne 1/, odvolania žalobkyne 2/ a odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/167/2013-275 zo dňa 3.10.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku (I) o zamietnutí žaloby. Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e vo výroku (II) o trovách prvoinštančného konania a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali (po pripustení zmeny návrhu) určenia, že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou (v žalobe) špecifikovaných nehnuteľnosti a zároveň, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k tej istej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. Q. P.. 2.Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že predmetom konania bola parcela č. 1035/9 - orná pôda o výmere 491 m2, ktorá (parcela) bola vytvorená geometrickým plánom (geodeta U. F.) č. 17883377-34/2013. Ako vyplýva z notárskej zápisnice zo dňa 03.02.1971, pôvodným vlastníkom parc. č. 1035 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 55 pre obec F. bol U. O. a na základe dedičského rozhodnutia ŠN v Dolnom Kubíne č. D 164/68 sa spoluvlastníkmi stali P. O., rod. D. v 1 a U. O. a Q. P., rod. O. po 1. Títo spoluvlastníci rozdelili predmetnú parcelu (č. 1035 totožnú v EN tiež ako parc. č. 1035) na základe geometrického plánu č. 920-0212-68 zo dňa 06.08.1968 tak, že výlučnou vlastníčkou novovytvorených parciel č. 1035/1 o výmere 172 m2 a 1035/3 o výmere 1102 m2 sa stala P. O., rod. D., novovytvorenej parcely 1035/2 o výmere 800 m2 Q. P. a novovytvorenej parcely 1035/4 o výmere 800 m2 U. O.. Na vyrovnanie rozdielu medzi pôvodnou výmerou ideálnych spoluvlastníckych podielov P. O. darovala ostatným spoluvlastníkom po 81 m2. Na základe osvedčenia o dedičstve 5D/181/2012 zo dňa 07.11.2012 sa následne stal dedičom nehnuteľností zapísaných na LV č. XX k.ú. F. a to parc. č. 1035/1 - ostatné plochy 175 m2, parc. č. 1035/3 - orná pôda o výmere 959 m2 v celosti U. O., nar. XX.XX.XXXX, t.j. žalovaný. Ten si na svojej parcele č. 1035/4 postavil aj rodinný dom. Pokiaľ ide o tú časť pozemku, ktorú rozdelením získala Q. P., tak ohľadne nej (parc. č. 1035/5) bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní stavebného pozemku registrovaná pod RII 391/81 zo dňa 06.11.1981, kde B. P. a Q. P.

bolo zriadené právo osobného užívania, keď následne po zmene tohto práva na vlastnícke bola uvedená parcela č. 1035/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 439 m2 prejednaná v dedičstve po neb. Q. P., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX tak, že ju nadobudla v celosti B. P., rod. O., nar. XX.XX.XXXX

- žalobkyňa 1/. Zostávajúcu časť pôvodnej parcely, ktorú predstavoval podiel Q. P., a to parc. č. 1035/2

- orná pôda o výmere 361 m2 previedla Q. P. na žalobkyňu B. P. na základe darovacej zmluvy zo dňa 30.05.2005, vklad povolený pod V 763/05. Z výpovedí všetkých strán a svedkov vyhodnotil okresný súd za nepochybné, že na parcelách predstavujúcich podiel Q. P. mala postavený rodinný dom žalobkyňa s manželom, na parc. č. 1035/4 žalovaný s manželkou. Manželia P. teda užívali okrem parciel, ktoré pôvodne predstavovali podiel spoluvlastníčky Q. P. aj časť parciel vydelených pre P. O., rozhraničie plotom robil samotný žalovaný, kde nie je predpoklad, že by tento neohradil to, čo skutočne užíva (resp. nemalo by to logiku). Ďalej za preukázané považoval to, že medzi P. O. a manželmi P. došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy aj na tie časti parciel, ktoré boli vydelené P. O. a ktoré užívali manželia P.. V konaní však žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, že by bola takáto zmluva uzatvorená písomne a už vôbec nie, že bola predložená na registráciu Štátnemu notárstvu, prípadne katastru na povolenie vkladu. Hoci vyplateniu kúpnej sumy svedčia viaceré výpovede, presný obsah zmluvy, resp. za akú časť parciel mali byť uvedené peniaze vyplatené, preukázané nebolo.

3.Nadväzne s poukazom na závery aplikačnej praxe NS SR - uznesenie sp. zn. 4Cdo 361/2012 z 27.1.2015 a 4Cdo 283/2009 z 27.10.2010 - okresný súd konštatoval, že žalujúca strana nepreukázala nadobudnutie vlastníctva k žalovaným nehnuteľnostiam a to či už žalobkyne 1/ alebo jej neb. manžela riadnou kúpnou či darovacou zmluvou. Ak by malo prichádzať do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, musela by žalobkyňa 1/ s manželom splniť zákonom požadované predpoklady, keď okrem spôsobilého predmetu vydržania musela byť držba oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Predpokladom oprávnenosti držby sú pritom viaceré náležitosti - faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou, dobrá viera, že držiteľovi vec alebo vykonávanie práva patria. 4.Zhrnúc opísané súd prvej inštancie uzavrel, že hoci z vykonaného dokazovania aj vyplýva, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom žaloby, užívali, čo nakoniec potvrdzuje celá rodina právnej predchodkyne pôvodnej vlastníčky P. O., vyjmúc žalovaného a jeho manželky a títo boli aj ochotní zosúladiť skutočný stav so stavom právnym, kde ako vyplýva z ich výpovedí, tomu zabránilo len konanie žalovaného, ktorý ich nesprávne informoval pri náhradnom dedičskom konaní, (citovaná) záväzná judikatúra neumožňuje žalobkyňu 1/ ani jej manžela považovať za oprávnených držiteľov, čo viedlo k zamietnutiu žaloby.

5.O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal.

6.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa 1/ a domáhala sa zrušenia napadnutého rozhodnutia. Mala za to, že výpovede žalobcov ako aj svedkov (na ktoré podrobne poukázala) jasne preukazujú skutočnosť, že so svojim nebohým manželom v minulosti (cca v období rokov 1981 - 1982) odkúpili od matky žalovaného a jeho sestry parcely, ktoré dodnes riadne užívajú. Predmet sporu, parcela č. 1035/9, ktorá vznikla na základe geometrického plánu vyhotoveného dňa 23.9.2013, bola v minulosti súčasťou parcely 1035. Parcelu 1035/9 dlhodobo, najneskôr od roku 1981 užívala bez akéhokoľvek rušenia zo strany žalovaného, či ostatných príslušníkov jeho rodiny žalobkyňa 1/ s nebohým manželom a toto nerušené užívanie trvalo až do roku 2013, teda minimálne 32 rokov. Predmetnú parcelu nikdy neužíval žalovaný, ani si nikdy v minulosti na ňu nerobil nárok. Táto bola po celý čas užívania oddelená plotom od pozemkov, ktoré dlhodobo užíva žalovaný. Žalobkyňa 1/ spoločne s neb. manželom vstúpila do dobromyseľnej držby približne v období rokov 1981 až 1982, kedy parcelu odkúpila od matky žalobcu. Z neznámych príčin tento prevod zavkladovaný nebol v katastri nehnuteľnosti. Za predmet kúpy bola vyplatená cena, čo potvrdila nielen žalobkyňa, ale aj svedkyňa Q. P., sestra žalovaného. Táto svedkyňa rovnako uviedla, že žalobkyňa 1/ užíva pozemok, ktorý odkúpila od jej matky, tak že na ňom pestuje zeleninu a zemiaky asi 30 rokov. Ďalej vypovedala, že na predmetný pozemok, ktorý sa nazýva horná hriadka, si nikto iný právny nárok nerobil. 7. Naopak, výpoveď svedkyne P. O., manželky žalovaného označila za účelovú a vopred naučenú, nakoľko menovaná vedela informácie o parcelách svojich susedov a ich konkrétnych výmerách, ale o svojich parcelách nevedela uviesť nič, pričom tvrdila, že tieto informácie jej povedal istý sused, tajomník na MNV v roku 2010. Svedkyňa uviedla, že s manželom si v roku 1969 ohradili to, čo užívali, čím zároveň potvrdila inú skutočnosť a teda, že predmet sporu nikdy so žalovaným neužívali. Následne na ďalšom pojednávaní žalobkyňa 2/ súdu prezentovala ako táto svedkyňa rozprávala v autobuse cestou domov z

pojednávania, že vedela všetko, čo má povedať, že jej to povedal právny zástupca žalovaného. V tejto súvislosti spomenula trestné oznámenie sestry žalovaného, ktorá sa domnieva, že ona ako aj ostatní rodinní príslušníci sa stali obeťami trestného činu podvodu, ktorý sa má týkať dedičského konania a údajného závetu, ktorého predmetom aj sporná parcela. 8.Záverom odvolateľka namietala, že v konaní nedošlo napriek predvolaniu k výsluchu svedkyne P. D., ktorá bola prítomná pri uzatváraní zmluvy medzi pôvodnou vlastníčkou predmetu sporu a rodinou P.. Práve táto svedkyňa bola priamo prítomná pri dohadovaní podmienok predaja kúpnej ceny, ako aj samotného odovzdania kúpnej ceny predávajúcej.

9.Proti rozsudku podala odvolanie tiež žalobkyňa 2/, domáhajúca sa zmeny napadnutého rozhodnutia v podobe vyhovenia žalobe v plnom rozsahu. Zopakovala skutkové okolnosti a zdôraznila že žalobkyňa 1/ s manželom sporné parcely užíva od roku 1981, pričom parcela 1035/1 slúžila v jednej polovici ako vjazd na pozemok, ktorý si spoločne s nebohým manželom aj upravili a vybudovali, zatiaľ čo na na 1 parcely 1035/3 si celý čas pestovali zeleninu. V prospech žalobkyne svedčí i skutočnosť, že žalovaný mal na hranici pozemkov postavený plot, ktorý rozdeľoval parcely 1035/3 a 1035/1 na polovicu, pričom polovicu užívala žalobkyňa 1/ s nebohým manželom a druhú polovicu parciel užíval žalovaný. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa ani necítil byť vlastníkom spornej časti parciel. Aj z priloženej katastrálnej mapy vyplýva, že 1 parcely 1035/1 tvorí jedinú prístupovú cestu k domu žalobcov, 1 parcely 1035/3 tvorí súvislé pokračovanie ich pozemku a teda je zrejmý predpoklad, že žalobkyňa a jej manžel cítili byť pri užívaní vlastníkmi a to aj z dôvodu, že pre plot žalovaného nebol na 1 parcely 1035/3 iný prístup ako z ich pozemku. 10.Podľa odvolateľky však vzhľadom na meniace sa právne režimy nebola kúpna zmluvy správou katastra uchovaná a administratívne zaznamenaná. V daných rokoch bolo súkromné vlastníctvo ako také režimom vylúčené. Žalobkyňa 1/ aj so svojím nebohým manželom sa cítili vlastníkmi daných pozemkov, spravovali ich, pestovali na nich plodiny a využívali ich ako prístupovú cestu do domu a platili za ne dane z nehnuteľnosti až do súčasnosti. Vlastníkmi predmetných nehnuteľností sa stali, nakoľko boli oprávnenými držiteľmi týchto nehnuteľností po dobu viac ako 10 rokov a užívali ich bez rušenia a nepretržite. Splnili teda všetky zákonné predpoklady pre vydržanie uvedených nehnuteľností. Žalovaný právo oprávnenej držby žalobkyne 1/ rade spochybnil až dňa 12.8.2013 oznámením o jeho vlastníctve, pričom žalovaný nadobudol pozemky v dedičskom konaní vedenom po jeho nebohej matke osvedčením zo dňa 7.11.2012, č.k. 5D 181/2012, IV Dnot 126/2012 a to len z dôvodu, že časť sporných parciel bola v dôsledku meniacich sa právnych režimov, stále vedená na jeho matku. Pri prejednávaní dedičstva však jeho súrodenci prijali dedičstvo a splnomocnili žalovaného na zastupovanie v dedičskom konaní, avšak tento bez ich vedomia a v rozpore s plnou mocou uzatvoril dedičskú dohodu, ktorou nadobudol celý predmet dedičstva v celosti. Z uvedeného dôvodu vedú ostatní dedičia proti žalovanému súdny spor o obnovu tohto dedičského konania a to na Okresnom súde Dolný Kubín, č.k. 8C 53/2015, keďže boli žalobcom oklamaný a podvedený. Uvedení dedičia S. F., U. O. Q. P., ako aj P. D. sestra žalovaného vypovedali v tomto konaní ako svedkovia a potvrdili skutočnosť, že sporné pozemky užívali výlučne žalobkyňa 1/ spolu s nebohým manželom. 11.V opísanej spojitosti okresnému súdu odvolateľka vytýka, že vôbec nevzal do úvahy tieto svedecké výpovede. Zdôraznila, že súd žalobkyňu a jej nebohého manžela považuje za faktických držiteľov respektíve vlastníkov žalovaných nehnuteľností, žalobu však zamietol len pre nedoloženie formálneho dôkazu. Trvanie na tomto jedinom listinnom dôkaze a ignorovanie skutkového stavu zakladá neprimeranú tvrdosť zákona, ktorá nesleduje účel Civilného sporového poriadku, ktorého cieľom je záujem na možnosti domôcť sa efektívne svojich práv a jednak ani ciele práva na spravodlivý súdny proces. Súd by mal pri rozhodovaní zvažovať i osobitosť daného prípadu v kontexte historických zmien a zmien právnych režimov, vylúčenie súkromného vlastníctva s ohľadom na objektívnu možnosť doloženia listinného dôkazu a v neposlednom rade zohľadňuje i dobré mravy 12.Záverom dala žalobkyňa 2/ do pozornosti súdu, že žiadala o odročenie pojednávania vytýčeného na 4.5.2016 z dôvodu PN (vrátane potvrdenia od lekára) a zlého zdravotného stavu (zlomenina nohy a ťažkú pľúcna choroba). Na tomto pojednávaní vypovedala ako svedok manželka žalovaného a napriek žiadosti o otročenie pojednávania, súd pojednával v jej neprítomnosti a odňal jej tak možnosť konať pred súdom a klásť svedkyni otázky na preukázanie nároku.

13.Napokon, proti predmetnému rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podal odvolanie aj žalovaný a žiadal zrušenie tejto časti rozsudku. Primárne namietal nepreskúmateľnosť dotknutého výroku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, spočívajúceho len v citácii právnych predpisov. Súčasne argumentoval, že z relevantnej právnej úpravy je zrejmé, že mal priznať 100 % náhradu trov konania,

pretože mal plný úspech vo veci. Žalobcovia 1/ - 4/ nemali ani čiastočný úspech vo veci. V tejto spojitosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. V dôsledku opísaného konania došlo podľa odvolateľa k odňatiu (mu) možnosti konať pred súdom, ako aj „povzbudeniu“ žalobcov 1/ až 4/ do ďalších súdnych konaní voči osobe žalovaného.

14.V písomnom vyjadrení žalobkyne 1/ k odvolaniu žalobkyne 2/ sa táto v plnom rozsahu stotožnila s odvolacími argumentáciami a dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobkyne 2/.

15.V písomnom vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalobkyne 2/ žalovaný uviedol, že ide „len“ o odvolanie žalobkyne 2/ (nie aj ostatných žalobcov). Následne zdôraznil, že súdená vec je „učebnicovým príkladom“ toho, ako je možné naťahovať konanie, pri ktorom je už na začiatku súdneho konania zrejmý výsledok súdneho konania. Žalobcovia totiž využili všetky prostriedky pre účelové predlžovanie tohto konania, o čom svedčí skutočnosť, že konanie trvá 3 roky a 2 mesiace. 16.Za nepravdivé označil tvrdenia žalobkyne 2/, že súd sa nedostatočne zaoberal predmetnou vecou. Mal totiž za to, že súd prihliadol na všetky relevantné skutočnosti a vec správne skutkovo a právne posúdil. O tom, ktorý z navrhnutých dôkazných prostriedkov vykoná, rozhoduje súd. Ak nevykoná všetky navrhnuté prostriedky, nemožno to pokladať za odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa žalovaného však súd prvej inštancie v konaní vykonával aj nadbytočné dôkazy a poskytol žalobcom 1/

- 4/ nadštandardný čas a možnosti na prednesenie ich argumentov. 17.Taktiež žalovaný namietal, že v predloženom odvolaní nie je uvedený odvolací dôvod podľa § 365 Civilného sporového poriadku. Preto navrhoval, aby zastupujúca advokátka odstránila vady podaného odvolania. 18.Nestotožnil sa ani s tvrdením o nesprávnom právnom posúdení veci, naopak, napadnutý rozsudok je v súlade s existujúcou súdnou judikatúrou NS SR. Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že žalobkyňa 1/a jej manžel neb. Q. P. neboli nikdy dobromyseľní pri užívaní spornej parcely a preto nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Nikdy nemali vydržaní titul a ich držba nemohla byť oprávnená/dobromyseľná. Žalobkyňa 1/ na pojednávaní konanom dňa 15.6.2015 priznala že nemá k dispozícii písomnú kúpnu zmluvu o nadobudnutí spornej parcely. Takáto písomná zmluva nikdy neexistovala a preto ju nepredložili súdu. Právne konštrukcie žalobkyne 2/ v podanom odvolaní sú v rozpore s ustanovením § 134 Občianskeho zákonníka a v rozpore s platnou súdnou judikatúrou týkajúcou sa vydržania. Ide o tzv. ľudový výklad práva, ktorý súdy nemôžu akceptovať. Ďalej žalobkyňa 2/ uvádza skutočnosti, ktoré bezdôvodne alebo účelovo nepoužila v konaní pred súdom prvej inštancie. Ide o tzv. novoty v odvolacom konaní, ktoré sú neprípustné. 19.Trestné oznámenie Q. P. na svoju osobu označil žalovaný za účelové, slúži iba pre potreby tohto súdneho konania, aby žalobcovia mali nejaký konkrétny odvolací dôvod. Je však nesporné že toto trestné oznámenie nemôže byť úspešné a že bude nasledovať trestné konanie voči osobám, ktoré toto trestné oznámenie podali. Jeho konanie nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi. V rozpore s dobrými mravmi je konanie žalobcov 1/ - 4/ a najmä konanie žalobkyne 2/. Zároveň pripája fotokópiu rozhodnutia týkajúceho sa závetu po neb. matke, z ktorého je zrejmé, že tvrdenia žalobkyne 2/ o jeho údajnom podvodnom konaní je nepravdivé. Taktiež poukázal na späťvzatie žalôb proti jeho osobe v iných konaniach vedených Okresným súdom Dolný Kubín. 20.Dodal, že žalobkyňa 2/ v konaní opakovane predkladala súdu prvej inštancie nepravdivé lekárske potvrdenia o svojom zdravotnom stave. Žalobkyňa 2/ nemala zlomeninu, ani ťažkú pľucnú chorobu a z fotokópie dokladu nie je možné zistiť, ktorá konkrétna lekárka predložila toto lekárske potvrdenie.

21.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 1/ žalovaný uviedol, že v predmetnom odvolaní absentuje uvedenie akú inú vadu má konanie, aké konkrétne navrhnuté dôkazy nevykonal súd prvej inštancie. Preto navrhol vyzvať advokátku na odstránenie týchto vád odvolania. Následne poukázal na (okresným súdom) aplikované rozhodnutia Najvyššieho súdu vo vzťahu k oprávnenej držbe nehnuteľnosti a poukázal na záver, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je neospravedlniteľným právnym omylom, resp. že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu, nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti. Nadväzne akcentoval, že žalobkyňa 1/ nepochopila podstatu tohto konania a je jej neznáma platná súdna judikatúra ohľadom vydržania. Dodal, že svedkyňa D. nebola prítomná pri uzavretí žiadnej zmluvy z rokov 1981 - 1982 a jej výsluch by nepriniesol žiadne nové skutočnosti pre toto súdne konanie. V ďalšej časti zopakoval predchádzajúce tvrdenia.

22.V ďalšom písomnom vyjadrení (č.l. 342 spisu) žalobkyňa 2/ len zopakovala argumentáciu z podaného odvolania.

23.V písomnom vyjadrení (č.l. 360 spisu) žalobkyňa 2/ označila odvolanie voči výroku o trovách konania za zmätočné, účelové, predčasné a priečiace sa zásade hospodárnosti konania. S poukazom na úpravu v § 255 a 262 ods. 2 mala za to, že výšku náhrady trov konania a taktiež jej pomer bude určovať a súčasne odôvodňovať súd prostredníctvom rozhodnutia súdneho úradníka v samostatnom rozhodnutí. Žalovaný sa však odvolal proti výroku rozhodnutia o trovách, napriek skutočnosti, že ešte nie je známy obsah tohto rozhodnutia. Až v samostatnom uznesení po právoplatnom skončení konania podľa § 262 ods. 2 bude súd okrem výroku uvádzať aj odôvodnenie tohto rozhodnutia, čo je práve to, čoho sa žalovaný domáha.

24.V písomnom vyjadrení (č.l. 362 spisu) žalobkyne 1/ vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, táto uviedla, že v rámci konania existovali skutočnosti, na podklade ktorých si súd vymienil rozhodnúť tak, ako to uviedol vo výroku II, t.j. nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Súd totiž vychádzal z okolností prejednávaného prípadu, jeho príčin a vykonaného dokazovania, resp. z výnimočnosti spočívajúcej v prejednávanej veci, t.j. že vykonané dôkazy svedčia tomu, že žalobkyňa 1/ spolu s neb. manželom zakúpili predmetný pozemok od matky žalovaného, avšak z nejasných príčin nedošlo k formálnemu prepisu pozemku na katastri nehnuteľnosti. Súčasne pri posudzovaní náhrady trov konania musí súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné a zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto má trovy zaplatiť, ale aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Súd totiž nemusí úspešnému účastníkovi za každých okolností priznať náhradu trov konania. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania je zistenie, či možno od žalobcu alebo žalovaného, ktorý by mal hradiť trovy konania aj spravodlivo žiadať, aby náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.

25.V následnom podaní (č.l. 375 spisu) sa žalobkyňa stotožnila s argumentáciou žalobkyne 2/ prezentovanou vo vyjadrení k odvolaniu/. Obdobne (č.l. 383 spisu) žalobkyňa 2/ uviedla, že sa stotožňuje s vyjadrením žalobkyne 1/ a s jej nárokom uplatneným v tomto konaní

26.Žalovaný v ďalšej reakcii (č.l. 381 spisu) odkázal na svoje doterajšie písomné vyjadrenia.

27.V písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne 1/ žalovaný uviedol, že je zrejmé, že súd prvej inštancie o trovách konania nerozhodol podľa § 257 a podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že v sporovom konaní platí zásada úspechu v konaní, pričom v tomto konaní nesporne mali úspech žalovaní a nie žalobcovia. V odôvodnení napadnutého rozsudku pritom nie sú žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov. V konaní totiž neexistuje žiadny dôvod na použitie § 257 CSP. Ak by súd zistil, že neexistuje žiadny zákonný dôvod na jeho použitie, mal skúmať osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcov a žalovaného a zistil by, že má oveľa horšie osobné, majetkové a zárobkové pomery ako žalobcovia. Súd prvej inštancie však takéto zisťovanie nevykonal. 28.Žalovaný dodal, že mu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali takéto rozhodnutie súdu. Nie je totiž pravdou, že žalobkyňa 1/ neb. manželom pozemky od jeho matky zakúpila. Túto skutočnosť totiž nepreukázali. Každá strana, ktorá podá žalobu na súd, si musí byť vedomá toho, že nemusí mať úspech v konaní a že bude musieť zaplatiť nielen trovy ale aj trovy protistrany.

29.V písomnom vyjadrení (č.l. 395 spisu) k vyjadreniu žalobkyne 2/ žalovaný uviedol, že rozhodovanie o trovách konania prebieha v dvoch fázach. Najskôr sudca v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne o nároku na náhradu trov konania a po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne vyšší súdny úradník o výške náhrady trov samostatným uznesením. Ak teda súd prvej inštancie neprizná strane konania nárok na náhradu trov konania, úplne logicky odpadne rozhodovanie o výške náhrady trov. Z tohto dôvodu odvolanie nemôže byť účelové ani predčasné. Taktiež nie je konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je starobný dôchodca s nízkym dôchodkom, čo sú žalobcom dobré známe skutočnosti, keďže sú susedia. Nehospodárny je postup žalobcov, ktorý zaťažujú súdy napriek tomu, že nemôžu byť v konaní úspešní.

30.Napokon, v písomnom vyjadrení (č.l. 407 spisu) žalovaný zopakoval právnu argumentáciu a dodal, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý nezamietol žalobu žalobcov už na prvom pojednávaní pre neunesenie dôkazného bremena, došlo k porušeniu zásady koncentrácie konania a k procesnému zvýhodneniu žalobcov. Je totiž nesporné, že žalobcovia 1/ až 4/ svojim postupom zavinili v konaní odročenie viacerých pojednávaní a súd mal rozhodnúť na jedinom pojednávaní.

31.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované strany sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie ohľadne meritórneho výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny a vo zvyšnej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP.

32. Odvolateľkami namietaný záver súdu prvej inštancie o nedostatku dobromyseľnosti z dôvodu absencie písomnej formy kúpnej zmluvy (k sporným nehnuteľnostiam) skutočne korešponduje/ zodpovedá aktuálne ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 361/2012, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 49/2010, 1 Cdo 137/2011) ako súdnej autority v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, ktorá (prax) je založená na myšlienke, že so zreteľom na všetky okolnosti nemôže byť dobromyseľný o tom, že je vlastníkom ten, kto do držby vstúpil na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme. Platí tu východiskový postulát, že neznalosť inak jasného ustanovenia zákona neospravedlňuje dotknutú osobu, nakoľko pri bežnej/ obvyklej opatrnosti (objektívny parameter) sa predpokladá, že sa každý oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu (t.j. obligatórnou písomnou formou prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), ktorý má v úmysle urobiť. Následne samotná dlhodobá držba pre dobromyseľnosť nepostačuje, nakoľko ide o neospravedlniteľný právny omyl. 33.Nadväzne na predmetnom určujúcom závere nie je spôsobilá nič zmeniť (inak správna) odvolacia argumentácia o zhodných výpovediach svedkov o užívacom stave (netýka sa totiž požadovanej písomnej formy zmluvy ako základnej požiadavky). Irelevantnou je preto i námietka o nevykonanom dokazovaní (resp. neodročení pojednávania), nakoľko ani toto by neviedlo k preukázaniu tejto náležitosti (atribútu písomnosti).

34.Konštatované závery viedli odvolací súd k záveru o vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku.

35.Naopak, odvolacia argumentácia žalovaného vo vzťahu k výroku o trovách konania (ktorým nebola procesne úspešnému žalovanému ich náhrada priznaná) je opodstatnená. Predmetný výrok totiž svojim znením nasvedčuje aplikácii § 257 (t.j. výnimke zo základného princípu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania), v odôvodnení však okresný súd (v rozpore s uvedeným) odkazuje len na § 255 CSP, ktorého predmetom ale je práve princíp úspešnosti, na základe ktorého by náhrada trov žalovanému priznaná mala byť. Odhliadnuc od uvedeného, ak by existoval „len“ takýto rozpor (t.j. odkaz na nesprávnu normu), ale obsah odôvodnenia by umožňoval jednoznačne identifikovať úmysel súdu, bolo by pri konštatovaní vecnej správnosti výroku možné takúto vadu akceptovať. V predmetnom prípade však absentuje akákoľvek úvaha okresného súdu, ktorá by mohla byť základom pre aplikáciu § 257 CSP. Uvedené pochybenie spôsobuje nepreskúmateľnosť tohto výroku a je dôvodom na postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Správne síce žalobkyňa 1/ (bod 24 tohto odôvodnenia) na možnosť existencie takýchto (indikujúcich postup v zmysle § 257 okolností prípadu poukazuje, tie ale nemôžu byť predmetom dedukcie, musia byť v odôvodnení súdneho rozhodnutia jednoznačne pomenované. Okolnosť tvrdená žalobkyňou 2/, t.j. že výška náhrady trov konania a taktiež jej pomer sa budú odôvodňovať prostredníctvom rozhodnutia súdneho úradníka v samostatnom rozhodnutí je nesprávna, Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je totiž už len číselnou/konečnou špecifikáciou pomeru náhrady trov (medzi sporovými stranami), ktorý (pomer) musí byť ustálený práve v tomto štádiu (t.j. v rámci napadnutého výroku). 36.V ďalšom postupe preto okresný súd opätovne posúdi otázku náhrady trov konania a sformuluje v danej spojitosti preskúmateľné závery, v rámci ktorých sa vysporiada aj s predostretými argumentami sporových strán ohľadne existencie výnimočných dôvodov pre aplikáciu § 257 CSP. Zároveň rozhodne o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

37.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.