Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-1-2022.pdf
PDF · 131.95 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Q.. Q. F., N.. XX. XX. XXXX, A. X. L.. Č.. XXXX/XX, A., proti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikovo námestie č. 6, Bratislava, IČO: 00 397 865, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. augusta 2021, č. k. 24Cpr/1/2020 - 99, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určiť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27. augusta 2019, ktorá mu bola daná žalovaným ako jeho zamestnávateľom, je neplatná. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, § 63 ods. 2, § 74, § 77 Zákonníka práce, § 9 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a vecne neopodstatnenosťou podanej žaloby, keď sa žalobcovi nepodarilo v konaní preukázať, že výpoveď, ktorá mu bola daná žalovaným ako jeho zamestnávateľom 27. augusta 2019, alebo postup zo strany žalovanej, ktorý tejto výpovedi predchádzal, trpí takými vadami, pre ktoré by bola predmetná výpoveď neplatnou. K námietke žalobcu, že výpoveď nebola vopred prerokovaná s ním ako zamestnancom ani so zástupcami zamestnancov, súd prvej inštancie uviedol, že mal z vykonaného dokazovania preukázané, že táto zákonná podmienka pre platnosť výpovede bola splnená, nakoľko z predloženej mailovej komunikácie medzi žalovaným a predsedníčkou odborového orgánu vyplýva, že žalovaný 27. augusta 2019 o 12.31 hod. požiadal predsedníčku odborového orgánu o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobcu, ktorá na túto žiadosť odpovedala v ten istý deň o 14.37 hod. s tým, že k výpovedi danej žalobcovi z vyššie uvedeného dôvodu nemá pripomienky a zo záznamu o prerokovaní výpovede so žalobcom vyplýva, že výpoveď mu bola doručená 27. augusta 2019 po 15.00 hod. K tvrdeniu žalobcu, že výpoveď s ním ako so zamestnancom nebola vopred prerokovaná, poznamenal, že takáto povinnosť zamestnávateľovi nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a jej nedodržanie zákon nepostihuje sankciou neplatnosti, a preto bola táto námietka pre meritórne posúdenie veci právne irelevantná. K ďalšej námietke žalobcu, že mu pred tým, ako mu bola daná výpoveď, nebolo ponúknuté iné pre neho vhodné pracovné miesto u žalovaného, prvoinštančný súd uviedol, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a nesplnil si svoju procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať, že v deň doručenia výpovede jeho zamestnávateľ mal preňho inú vhodnú prácu, avšak žalobca túto
skutočnosť ani len netvrdil, t. j. neoznačil žiadne konkrétne pracovné miesto, ktoré mu mohol žalovaný ponúknuť, a nakoľko žalobca existenciu konkrétneho voľného a preňho vhodného pracovného miesta nepreukázal, prisvedčil žalovanému, že ku dňu výpovede pre žalobcu nemal žiadnu inú vhodnú prácu, čo znamená, že v danom prípade išlo o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a v takomto prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá (3 Cdo 261/2007). K námietke žalobcu, že výpovedný dôvod nebol reálne daný, pretože žalovaný ako zamestnávateľ neurčil vo svojom vnútornom predpise, osvedčenie pre ktorý konkrétny stupeň utajenia utajovaných skutočností od svojich bezpečnostných zamestnancov vyžaduje, a teda nevedel a ani nemohol vedieť, bezpečnostnú previerku ktorého stupňa má absolvovať, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovi bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, teda že „zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce“, pričom pod pojmom „právnymi predpismi“ treba rozumieť všeobecne záväzné právne predpisy, a nie „vnútorné predpisy zamestnávateľa“, pretože ak „zamestnanec nespĺňa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise“, ide o dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce, a nie bodu 1 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca pracoval na pozícii „odborný zamestnanec pre zabezpečovanie krízového riadenia a vykonávanie ochrany utajovaných skutočností“, pre ktorú zákon č. 215/2004 Z. z. používa legislatívnu skratku „bezpečnostný zamestnanec“, pričom § 9 tohto zákona určuje, že predpokladom na vykonávanie funkcie bezpečnostného zamestnanca je jednak (i) platné osvedčenie NBÚ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, a zároveň (ii) potvrdenie NBÚ o absolvovaní skúšky bezpečnostného zamestnanca, pričom ide o obligatórny charakter predpokladov na výkon tohto druhu práce, čo znamená, že každý, kto pracuje v pozícii bezpečnostného zamestnanca, musí bezpodmienečne spĺňať tieto zákonom vymenované predpoklady, a to bez ohľadu na stupeň utajenia utajovaných skutočností, ktorými zamestnávateľ disponuje (stanovisko NBÚ k vykonávaniu funkcie bezpečnostného zamestnanca z 20. augusta 2019, založené v spise na č. l. 32) a pokiaľ osoba, ktorej náplňou práce je vykonávanie funkcie bezpečnostného zamestnanca, nespĺňa ktorýkoľvek z týchto dvoch zákonom vymenovaných predpokladov, znamená to, že nespĺňa predpoklady ustanovené všeobecne záväznými predpismi na výkon dohodnutej práce. Poukázal na to, že mal zo zisteného skutkového stavu v rozhodovanom spore preukázané, že žalobca v čase, kedy mu bola daná výpoveď, bol držiteľom len potvrdenia úradu o absolvovaní skúšky bezpečnostného zamestnanca, avšak (už) nedisponoval platným osvedčením NBÚ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami (v zmysle § 9 zákona č. 215/2004 Z. z.) s tým, že existenciu predmetného osvedčenia platného ku dňu výpovede žalobca nielenže v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, ale aj sám na pojednávaní ústne uviedol, že takýmto osvedčením disponoval len s platnosťou do roku 2018, resp. že bezpečnostnú previerku mal len do konca roka 2018, pričom z mailovej komunikácie medzi žalovaným a žalobcom (založenou v spise na č. l. 34) vyplýva, že žalovaný 02. júla 2019 požiadal žalobcu o predloženie predmetného platného osvedčenia, pretože v jeho osobnom spise absentovalo a nakoľko do dňa výpovede 27. augusta 2019 uvedenú listinu svojmu zamestnávateľovi nepredložil, pričom toto časové obdobie možno považovať za lehotu primeranú na predloženie uvedenej listiny, ktorú žalobca v zmysle § 9 zákona č. 215/2004 Z. z. mal po celý čas vykonávania funkcie bezpečnostného zamestnanca vlastniť, výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi z 27. augusta 2019 mal reálny základ (teda skutočne existovali tie skutočnosti a okolnosti, pre ktoré bola výpoveď daná), a preto dôvod výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce možno považovať za skutočne naplnený. Uviedol, že na uvedenom nemôže nič zmeniť skutočnosť, že platnosť osvedčenia NBÚ vydaného žalobcovi zanikla v roku 2018 a od začiatku roka 2019 až do júla 2019 ho žalovaný o predloženie predmetného platného osvedčenia vôbec nežiadal, pretože pre naplnenie výpovedného dôvodu nesplnenia predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce je podstatné jedine to, že tieto predpoklady ku dňu výpovede (úplne, kumulatívne) splnené neboli, pričom aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že nesplnenie stanovených predpokladov na výkon dohodnutej práce alebo požiadaviek, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou na riadny výkon práce zamestnanca, nemusí byť časovo obmedzené, keďže výpovedný dôvod môže existovať dlhší čas a zamestnávateľ ho nemusí uplatniť, avšak musí objektívne existovať v čase, keď sa výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi doručí (porov. R 38/1979). Poukázal na to, že na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca mal v náplni práce nielen plnenie úloh bezpečnostného zamestnanca, ale aj iné úlohy, pre ktoré sa predpoklady v zmysle § 9 zákona č. 215/2004 Z. z. nevyžadovali, pretože skutočnosť, že zamestnanec nespĺňa (resp. prestane spĺňať) predpoklady vyžadované aj len pre časť jeho pracovnej náplne, sama osebe postačuje na naplnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Uviedol, že od zamestnávateľa nemožno požadovať, aby časť náplne práce jedného pracovného miesta, na ktorú konkrétny zamestnanec nespĺňa zákonom vyžadované predpoklady,
rozdelil len za účelom zachovania jeho pracovného miesta a zároveň aby vytvoril nové pracovné miesto, na ktoré by potom musel prijať ďalšieho zamestnanca, ktorý dané predpoklady už spĺňa, keďže je plne na rozhodnutí zamestnávateľa určiť, ktoré pracovné miesta vytvorí (potrebuje) a aký bude obsah ich náplne práce, a súd do tejto jeho autonómie vôle nemôže zasahovať, z dôvodu ktorého je neopodstatnenou aj námietka žalobcu o tom, že bezpečnostný zamestnanec nemôže súčasne vykonávať aj iné pracovné povinnosti, ktoré nie sú spojené s ochranou utajovaných skutočností, pretože takýto zákaz zamestnávania nevyplýva zo zákona č. 215/2004 Z. z., ani zo Zákonníka práce, ani zo žiadneho iného právneho predpisu. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že predpoklady stanovené v právnych predpisoch majú obligatórny charakter a sú všeobecne určené ako objektívne podmienky pre výkon určitej práce, čo znamená, že zamestnanec ich musí spĺňať za každých okolností, inak nemôže tento druh práce vykonávať, a tým je zároveň daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce s tým, že v kontexte na prejednávanú vec uvedené znamená, že bezpečnostný zamestnanec musí vlastniť jednak platné osvedčenie NBÚ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, a súčasne potvrdenie NBÚ o absolvovaní skúšky bezpečnostného zamestnanca, a to bez ohľadu na stupeň utajenia utajovaných skutočností, ktorými zamestnávateľ disponuje a pokiaľ žalovaný vo vnútornom predpise neupravil, pre ktorý stupeň si má jej bezpečnostný zamestnanec osvedčenie „vybaviť“, potom je odôvodnené trvať na požiadavke, aby disponoval s platným osvedčením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami aspoň pre najnižší stupeň utajenia „Vyhradené“. Uviedol, že podľa jeho názoru nemožno prijať argumentáciu žalobcu, že pokiaľ uvedenú skutočnosť žalovaný ako zamestnávateľ neupravil vo svojom vnútornom predpise, nie je vôbec potrebné, aby jej bezpečnostný zamestnanec mal akékoľvek osvedčenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, pretože takýto výklad je v priamom rozpore s § 9 zákona č. 215/2004 Z. z., ktorý ako všeobecne záväzný právny predpis vyššie uvedené predpoklady na výkon práce bezpečnostného zamestnanca stanovuje objektívne a pre každého, z dôvodu ktorého tejto argumentácii ako argumentácii contra legem nemožno priznať súdnu ochranu. Poukázal na to, že pokiaľ platnosť osvedčenia NBÚ zamestnancovi uplynie alebo zanikne, je povinnosťou zamestnanca uskutočniť všetky kroky potrebné na jeho opätovné vydanie (získanie), a pokiaľ zo strany zamestnávateľa nie je výslovne určené, pre ktorý stupeň utajenia ochranu utajovaných skutočností vyžaduje, treba ako právne konformný prijať taký výklad, ktorý bude pre zamestnanca najpriaznivejší, a to že pre splnenie predpokladov výkonu funkcie bezpečnostného zamestnanca bude postačovať disponovanie s osvedčením pre najnižší stupeň ochrany utajenia „Vyhradené“, avšak v prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca v deň doručenia výpovede nedisponoval žiadnym osvedčením NBÚ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami (teda ani len osvedčením pre stupeň ochrany utajenia „Vyhradené“), a preto dospel k záveru, že žalovaný bol oprávnený dať žalobcovi výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce pre nesplnenie predpokladov pre výkon funkcie bezpečnostného zamestnanca podľa § 9 zákona č. 215/2004 Z. z. K tvrdeniu žalobcu, ktorý neplatnosť výpovede vyvodzoval tiež z toho, že konanie žalovaného spojené s daním výpovede vykazuje znaky diskriminačného správania a je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovaný pri doručení výpovede vo vzťahu k nemu postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď mu zo strany zamestnancov bolo oznámené, že ak nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, pracovný pomer bude ukončený jednostranne zo strany zamestnávateľa, súd prvej inštancie uviedol, že ho vyhodnotil ako nedôvodné pre určenie neplatnosti danej výpovede, pretože dať výpoveď z pracovného pomeru je právom zmluvných strán, ktoré Zákonník práce umožňuje (dovoľuje), a preto výkon práva z povahy veci zásadne nemôže byť zneužitím práva, pričom skutočnosť, že jedna zmluvná strana v pracovnoprávnom vzťahu nesúhlasí s výkonom práva druhej zmluvnej strany (teda s tým, že jej bola daná výpoveď), samo osebe neznamená, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že nie je neobvyklé, že sa zmluvná strana, ktorej vôľou je skončiť pracovný pomer, najprv pokúsi s druhou zmluvnou stranou o dohodu na jeho skončení, keď napokon aj súkromnoprávne predpisy preferujú pri usporiadaní práv a povinností medzi zmluvnými stranami dohodu pred jednostranným právnym úkonom, avšak ak sa dohoda pri skončení pracovného pomeru nepodarí dosiahnuť, tá zmluvná strana, ktorá naďalej trvá na ukončení pracovného pomeru, nemá inú možnosť, ako tak uskutočniť, než prostredníctvom výpovede ako jednostranného právneho úkonu, a preto ak žalovaný videl, že „jednoduchšia“ forma skončenia pracovného pomeru so žalobcom na základe dohody zrejme nie je akceptovateľná, a tak hneď na to doručil žalobcovi už pripravené písomné vyhotovenie výpovede z pracovného pomeru, nemožno len na základe uvedeného toto konanie považovať za rozporné s dobrými mravmi alebo za diskriminačné, keďže v konečnom dôsledku, bolo len na vôli žalovaného, akým spôsobom pristúpi k skončeniu pracovného pomeru, keď daniu výpovede z pracovného pomeru nemusí nevyhnutne predchádzať pokus o jeho skončenie dohodou. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, čl. 17 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v
konaní, ktorému však v súlade so zásadou procesnej ekonómie náhradu trov konania nepriznal, pretože z obsahu spisu vyplýva, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo vykonať navrhnuté dokazovanie a napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Uviedol, že spôsob prerokovania so zástupcom zamestnancov nepovažuje za štandardný postup, nakoľko prerokovať ukončenie pracovného pomeru bez prítomnosti zástupcu zamestnancov na pracovisku po telefóne s jednou otázkou, aby potvrdila zámer zamestnávateľa (zástupca zamestnancov bola v tom čase na dovolenke) považuje za neštandardný a nelegitímny spôsob prerokovania výpovede, pričom prerokovanie zámeru zamestnávateľa proti zamestnancovi po telefóne vníma ako formálny akt, v rámci ktorého nie je možné konať vážnym spôsobom kde zamestnancovi hrozí strata zamestnania. Poukázal na to, že konanie, ktoré prebiehalo dňa 27. 09. 2019, ktoré za stranu zamestnávateľa riešili K. B. B. v podstate, podľa chronológií udalostí v priebehu niekoľkých minút (cca 30 min.) došlo v ten istý deň k prerokovaniu výpovede so zástupcom zamestnancov a následne predloženie jemu ako dotknutej osobe dohodu o ukončení pracovného pomeru (s čím nesúhlasil), následne výpoveď o ukončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, pričom celý sled udalostí sa javí ako vopred pripravený scenár s jedným cieľom, bez rešpektovania Zákonníka práce, ukončiť s ním pracovný pomer. Poukázal na to, že prerokovanie v zmysle § 74 Zákonníka práce predstavuje jednu zo základných hmotnoprávnych podmienok jednostranného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a vyjadruje nielen hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa, ale aj hmotnoprávnu podmienku okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, keď uvedené ustanovenie zakotvuje teda ingerenciu zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru, a to tak, že zamestnávateľ je povinný výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, v opačnom prípade výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa sankcionuje Zákonník práce neplatnosťou, pričom zástupkyňa zamestnancov síce prejavila snahu skontaktovať sa s ním prostredníctvom e-mailu, čo potvrdila svojím výrokom „ja za to nemôžem, bola som postavená pred hotovú vec“. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 140/2010 s tým, že žiadosť o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov musí obsahovať náležitosti výpovede podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pri okamžitom skončení pracovného pomeru náležitosti v zmysle ustanovenia § 70 Zákonníka práce, čo znamená, že dôvod výpovede, ako aj dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, nakoľko tento nemožno dodatočne meniť, avšak z postupu zamestnávateľa nie je možné posúdiť, akú formu žiadosti predložili zástupcovi zamestnancov, nakoľko jemu predložili jeden typ zmluvy a následne iný - výpoveď, čím týmto konaním došlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce. Žalobca vo svojom odvolaní skonštatoval porušenie § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. s tým, že konanie vedúceho - rektora UK jasným spôsobom preukazujú, že nemal záujem pokračovať v plnení úloh zo zákona č. 215/2004 Z. z. z toho vyplývajúcich, čo potvrdzuje skutočnosť, že pracovisko, ktoré bolo určené plniť úlohy v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. na ochranu utajovaných skutočností zrušil. Uviedol, že dôvod tohto konania vidí v tom, že rektor - štatutár mal povinnosť predložiť bezpečnostný dotazník na bezpečnostnú previerku v stupni utajenia minimálne v stupni utajenia „Dôverné“, kde je potrebné v dotazníku uviesť citlivé informácie týkajúcich sa jeho majetkových pomerov a jeho konanie prirovnal k situácií, kedy zamestnanec bol poverený vykonávať svoju prácu na pracovisku, do ktorého mu bol prístup zakázaný. Poukázal na to, že sa opakovane dožadoval prostredníctvom rektorom určených zamestnancov (K., B.), na aký stupeň si má pripraviť žiadosť vrátane bezpečnostného dotazníka, ktorý by bol so súhlasom štatutára/rektora predložený na Národný bezpečnostný úrad, avšak odpoveď na túto otázku nedostal. Uviedol, že konanie menovaných, vrátane štatutára - rektora nesie známky prezentovania moci s cieľom ukončiť s ním pracovný pomer, a to aj za cenu klamstiev, čo potvrdzuje aj správanie zástupcu zamestnávateľa (K.) aj na súdnom pojednávaní, ktorý nemal problém svoje klamlivé tvrdenia obhajovať svojím vyjadrením, že v čase nástupu do zamestnania nepredložil bezpečnostnú previerku, nakoľko nenašiel osvedčenie v jeho spise odmietol dané tvrdenie z dôvodu, že osvedčenie z NBÚ (kópiu) osvedčenia na stupeň utajenia „Dôverné“, Č.: PB-1650/2007-Ž zo dňa 29. 10. 2007 (platné 10 rokov odo dňa vydania) odovzdal na personálnom oddelení aj za prítomnosti bývalého rektora p.
V. (kópiu osvedčenia priložil žalovaný v prílohe) v rámci prijímacieho procesu s tým, že má podozrenie hraničiace s istotou, že tento argument bol vykonštruovaný s cieľom tento argument použiť ako „pravdivý“ na ukončenie pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce dňa 23. 09. 2019 oznámil zamestnávateľovi, že s výpoveďou nesúhlasí, považuje ju za neplatnú a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, avšak zamestnávateľ sa touto informáciou vôbec nezaoberal aj napriek tomu, že na plnenie pracovných povinností určených v pracovnej zmluve, t. j. bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, požiarnou problematikou a k problematike civilnej ochrany spĺňa odbornú spôsobilosť, čo vie preukázať aj certifikátmi s tým, že ak bola potreba problematiku utajovaných skutočností zrušiť (je to na rozhodnutí štatutára), nevidí žiadny dôvod, aby nemohol pokračovať v plnení úloh na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, požiarnej ochrany a civilnej ochrany. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného, že v čase kedy mu bola daná výpoveď, nemal preňho inú vhodnú prácu ani prácu na kratší pracovný čas, nakoľko pracovná pozícia technika bezpečnosti na ochranu zdravia pri práci a technika požiarnej ochrany zostala bez obsadenia (vrátane pracovnej pozície zamestnanec na úseku civilnej ochrany) s tým, že zákonné povinnosti vyplývajúce z platnej legislatívy na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ako aj požiarnej ochrany a civilnej ochrany istý čas na UK plnené neboli, pričom tieto tvrdenia oprel o informácie získané od zamestnanca UK (vedúceho oddelenia), ktorý mu okrem iného oznámil, že periodické školenia, ktoré bol zamestnávateľ povinný plniť v zmysle platnej legislatívy do konca roku 2019 z dôvodu, že táto pracovná pozícia obsadená nebola, začal plniť až začiatkom roka 2020, a preto vyjadrenie UK, že v čase ukončenia pracovného pomeru nemala voľné pracovné miesto je nepravdivé tvrdenie, ktoré je len pokračovaním s iným nepravdivým tvrdením, že pri nástupe do zamestnania nebol držiteľom osvedčenia z NBÚ a toto konanie potvrdzuje porušenie ustanovenie § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Vytkol súdu prvej inštancie, že nepovažoval za potrebné, aby o skutočnostiach uvedených v tomto bode prijal stanovisko t. j. s uvedenou záležitosťou sa nezaoberal.
3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko pracovný pomer so žalobcom bol skončený platne. K spochybňovaniu formy prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov poukázal na ust. § 74, § 237 ods. 1 Zákonníka práce a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 140/2010 s tým, že k písomnej žiadosti adresovanej zástupcom zamestnancov o prerokovanie výpovede, ktorej súčasťou bol aj samotný návrh výpovede, sa zástupca zamestnancov vyjadril písomne a v zmysle vyššie uvedeného možno konštatovať, že zvolená forma prerokovania nie je v rozpore so Zákonníkom práce. K časovému úseku medzi doručením žiadosti o prerokovanie výpovede a odpoveďou na túto žiadosť, žalovaný uviedol, že je vecou zástupcov zamestnancov, v akom časovom rozpätí výpoveď prerokujú; Zákonník práce však ohraničuje tento časový úsek lehotou siedmych pracovných dní, a preto mal zástupca zamestnancov právo vyjadriť sa k výpovedi kedykoľvek počas tejto doby, pričom zo skutočnosti, že toto právo nevyužil, nie je možné vyvodiť záver, že nebola dodržaná primeraná doba na prerokovanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2008, sp. zn. 3 Cdo 192/2007). K náležitostiam žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie uviedol, že zástupcom zamestnancom spolu so žiadosťou o prerokovanie bol doručený aj samotný návrh výpovede, ktorý obsahoval vymedzenie dôvodu výpovede, takže zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii dostatočné informácie, a preto bol jeho zámer skončiť so žalobcom pracovný pomer dostatočne vymedzený a zástupca zamestnancov následne prijal k žiadosti písomné stanovisko. K tvrdeniu žalobcu, že „z postupu zamestnávateľa nie je možné posúdiť, akú formu žiadosti predložil zástupcovi zamestnancov, nakoľko mu predložili jeden typ zmluvy a následne iný - výpoveď, čím týmto konaním došlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce“ žalovaný uviedol, že uvedeným konaním k porušeniu ustanovení Zákonníka práce nijakým spôsobom nedošlo, nakoľko pre ukončenie pracovného pomeru dohodou sa nevyžaduje prerokovanie skončenia so zástupcami zamestnancov a keďže žalobca odmietol ukončiť pracovný pomer dohodou, bola mu daná výpoveď, ktorej podmienkou platnosti je predchádzajúce prerokovanie so zástupcami zamestnancov, ktorá povinnosť preukázateľne splnená bola. K tvrdeniu žalobcu, že došlo k porušeniu § 8 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a že o bezpečnostnú previerku navrhovanej osoby mal v zmysle uvedeného požiadať štatutárny orgán a nie sama fyzická osoba, a že práve z uvedeného dôvodu žalobca nedisponuje potrebným osvedčením úradu žalovaný uviedol, že je potrebné rozlišovať žiadosť o vykonanie bezpečnostnej previerky a splnenie predpokladov na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami s tým, že na to, aby navrhovanej osobe mohlo vzniknúť oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, musí spĺňať predpoklady podľa § 10 zákona o ochrane utajovaných skutočností, pričom jedným z týchto predpokladov je platné osvedčenie úradu,
podľa ktorého sa navrhovaná osoba môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami (ods. 1 písm. h/) a až následne sa bezpečnostnou previerkou podľa § 15 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností zisťuje, či navrhovaná osoba spĺňa predpoklady podľa § 10 ods. 1, keď v zmysle odseku 2 sa podľa stupňa utajenia vykonávajú bezpečnostné previerky, a teda ustanovenie § 8 ods. 1, na ktoré žalobca odkazuje, sa vzťahuje až na túto žiadosť o vykonanie príslušnej bezpečnostnej previerky. Uviedol, že bolo preto povinnosťou žalobcu disponovať platným osvedčením úradu a predložiť ho zamestnávateľovi na jeho žiadosť, nakoľko však uvedené osvedčenie žalobca nepredložil, nespĺňa predpoklady na výkon práce stanovené osobitnými právnymi predpismi, čo bolo dôvodom jeho výpovede. K tvrdeniu žalobcu, že nemal záujem ďalej pokračovať na plnení úloh podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s odôvodnením, že dané pracovné miesto bolo neskôr zrušené, nemá vplyv na posudzovanie platnosti výpovede, nakoľko dôvod výpovede musí existovať v čase, kedy sa výpoveď zamestnancovi doručuje a keďže žalobcovi bola výpoveď daná 27. augusta 2019, pričom k tomuto dňu žalobca nespĺňal predpoklady vyžadované právnymi predpismi, čo potvrdil aj Národný bezpečnostný úrad vo svojom stanovisku zo dňa 20. 08. 2019, keď žalobca v čase doručenia výpovede disponoval iba potvrdením Národného bezpečnostného úradu o absolvovaní skúšky bezpečnostného zamestnanca, no platné osvedčenie úradu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami ani na základe jeho výziev nepredložil, bolo povinnosťou žalobcu si uvedené osvedčenie zaobstarať. K tvrdeniu žalobcu, že mohol pokračovať v plnení úloh na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a civilnej ochrany žalovaný poukázal na to, že žalobca bol prijatý na pracovné miesto „odborný zamestnanec pre zabezpečovanie krízového riadenia a vykonanie ochrany utajovaných skutočností, komplexné zabezpečovanie „BOZP a PO“, pričom toto pracovné miesto nie je možné rozdeliť len z dôvodu, že žalobca na časť pracovnej náplne prestal spĺňať predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce a od neho nie je možné požadovať, aby v dôsledku toho pracovnú náplň žalobcu zmenil len za účelom zachovania jeho pracovnej pozície, ani aby oddelil časť náplne, na ktorú žalobca nespĺňa predpoklady a taktiež ani aby vytvoril nové pracovné miesto, na ktoré by potom musel prijať ďalšieho zamestnanca, ktorý dané predpoklady spĺňa, keďže práve naopak, skutočnosť, že žalobca nespĺňa predpoklady vyžadované aj len pre časť jeho pracovnej náplne sama o sebe postačuje na naplnenie výpovedného dôvodu. K tvrdeniu žalobcu o existencii voľného pracovného miesta, ktoré bolo možné žalobcovi ponúknuť ako inú vhodnú prácu žalovaný uviedol, že si svoju ponukovú povinnosť splnil uvedením, že nemá inú vhodnú prácu a ak žalobca tvrdí opak, a teda, že voľným pracovným miestom disponoval, bol povinný túto skutočnosť v konaní preukázať, k čomu však nedošlo, na čo poukázal aj v prvostupňovom rozhodnutí súd odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 261/2007, sp. zn. 3 Cdo 261/2007).
4.
Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu doručené dňa 28. 01. 2022, sa k nemu nevyjadril.
5.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. mája 2022 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
6.
Podľa § 387 ods. 2 zákona. C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol.
8.
Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
9.
K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
10.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa určenia neplatnosti výpovede danej žalovaným ako zamestnávateľom dňa 27. 08. 2019 zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, keď nepreukázal žiadny tvrdený dôvod jej neplatnosti.
11.
V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporným, že dôvodom výpovede bola skutočnosť, že žalobca prestal spĺňať predpoklady výkonu Pracovnou zmluvou uzavretou dňa 15. 03. 2016 č. OS 317/2016 B II/1 dohodnutej práce (§ 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce), nakoľko nepredložil platné osvedčenie Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.
12.
V zmysle zákonného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce pokiaľ zamestnanec nespĺňa predpoklady stanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, môže mu dať zamestnávateľ z tohto dôvodu výpoveď. Ide o situácie, keď sa zamestnanec nepodrobí napr. povinnému preskúšaniu, ktoré je podľa právnych predpisov podmienkou na predĺženie príslušného oprávnenia na výkon určitej činnosti, alebo dôjde k odobratiu tohto oprávnenia (napr. vodičského preukazu). Nemusí však vždy ísť o situácie, keď zamestnanec po nástupe do zamestnania stratí predpoklady na výkon dohodnutej práce, ale môže ísť aj o prípady, keď ubezpečil zamestnávateľa, že určité predpoklady má a po nástupe do práce sa zistí, že jeho informácia nebola pravdivá. Nie je rozhodné, či k stanoveniu predpokladov došlo právnym predpisom už pred vznikom pracovného pomeru alebo až v dobe jeho trvania. Zamestnancovi preto možno dať úspešne výpoveď z dôvodu, že nespĺňa predpoklady stanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce i za tej situácie, že tieto predpoklady boli právnym predpisom stanovené až v dobe trvania pracovného pomeru zamestnanca a pri vzniku pracovného pomeru neboli ešte právnym predpisom vyžadované (R 51/1975).
13.
V prejednávanej veci je zo skutkového stavu zisteného z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, ktorý nebol spochybnený zrejmé, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného od 16. marca 2016, s dohodnutým druhom práce, odborný zamestnanec pre zabezpečovanie krízového riadenia a vykonávanie ochrany utajovaných skutočností, komplexné zabezpečovanie BOZP a PO, a ani skutočnosť, že žalobcovi bola daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce dňa 27. augusta 2019 z dôvodu, že ku dňu výpovede nepredložil platné osvedčenie Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.
14.
Na účely výpovede z pracovného pomeru podlá ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce treba dôsledne rozlišovať medzi predpokladmi ustanovenými právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce a podmienkami (predpokladmi) ustanovenými právnymi predpismi, za ktorých tieto predpoklady na výkon dohodnutej práce môžu vzniknúť.
15.
Z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. vyplýva, že tento zákon viaže výkon určitých povolaní a činností na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre určité skupiny osôb za zákonom ustanovených podmienok (predpokladov). Nesplnenie zákonom ustanovených podmienok (predpokladov) alebo zánik splnenia týchto podmienok (predpokladov) znamená zánik tohto oprávnenia, čo je prekážkou na vykonávanie určitej činnosti alebo funkcie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/03). Predpokladom na výkon prác, pri ktorých sa treba oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, je teda v zmysle tohto zákona oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené. Z hľadiska ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce je právne významná len existencia oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami ako predpokladu na výkon dohodnutej práce a výpoveď pre nespĺňanie tohto predpokladu môže byť úspešne daná len pri neexistencii či zániku takéhoto oprávnenia.
16.
V preskúmavanej veci bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru pre neexistenciu osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v čase dania výpovede, ktorého platnosť skončila v roku 2018, ako predpokladu ustanoveného právnym predpisom na výkon dohodnutej práce, a nakoľko žalobca v priebehu konania nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, že ku dňu výpovede platným osvedčením disponoval, rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vecne a právne správne, keď žalobu žalobcu zamietol.
17.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a dôkladne vysporiadal s každým skutkovým tvrdením žalobcu, ktorým odôvodňoval opodstatnenosť svojho žalobného návrhu (neplatnosť výpovede z dôvodu, že s ním nebola vopred prerokovaná, neplatnosť výpovede z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovaného, neplatnosť výpovede z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi, ako aj z dôvodu, že výpovedný dôvod reálne daný nebol), a nakoľko skutkové zistenia súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne, nebolo potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie a v nadväznosti na uvedené konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keďže je z neho zrejmé, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav a ako vec právne posúdil, a teda je z neho zrejmý aj právny dôvod zamietnutia žaloby.
18.
Odvolací súd s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, a vzhľadom na skutočnosť, že
súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.
19.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).