Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_16Co-35-2021.pdf
PDF · 109.94 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/35/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby, Mierové námestie 1, Ilava, IČO: 00 738 344, proti žalovanému: B.M.O. s.r.o., Tomášikova 5/B, Bratislava, IČO: 50 529 650, zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Kolesárom, Laurinská 12, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/8/2020-99, zo dňa 16.10.2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou pôvodne podanou na Okresný súd Banská Bystrica dňa 30.1.2019 domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia v sume 79.877,02 eura s príslušenstvom, keď žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 21.3.2017 uzatvoril so žalovaným zmluvu o nájme nebytových priestorov účinnú od 1.4.2017, a to vo vzťahu k predajným, administratívnym a skladovým priestorom, pričom toho istého dňa s ním uzatvoril aj zmluvu o nájme hnuteľných vecí, na základe ktorej žalovaný užíval hnuteľné veci bližšie špecifikované v tejto zmluve v počte 30 ks. Podotkol, že tieto zmluvy boli uzatvorené za účelom zriadenia a prevádzky predajní pre osoby vo výkone väzby a osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Na základe viacerých porušení zmluvy zo strany žalovaného odstúpil od zmluvy o nájme nebytových priestorov a odstúpenie od zmluvy žalovanému doručil dňa 20.11.2017, čím nadobudlo účinnosť. Ozrejmil, že žalovaný bol povinný odovzdať mu predmet nájmu najneskôr v deň ukončenia nájmu, čo však nesplnil. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/309/2017, zo dňa 14.6.2018, bola žalovanému uložená povinnosť nehnuteľnosti vypratať, pričom k vyprataniu napokon došlo povereným exekútorom dňa 30.11.2018. Žalobca mal za to, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného spočíva v sume, ktorú by v prípade, že by nedošlo k ukončeniu nájomných zmlúv, bol povinný mu uhradiť; t. j. vo výške 77.503,50 eura/rok určenej zmluvou o nájme nebytových priestorov (vo vzťahu k nehnuteľnostiam), resp. vo výške 212,3383 eura za jeden deň s tým, že žalovaný užíval nehnuteľnosti jeden rok a 10 dní. Pokiaľ ide o hnuteľné veci, nájomné bolo určené v prílohe č. 1 k zmluve o nájme hnuteľných vecí vo výške 243,47 eura/rok, t. j. za jeden deň 0,667 eura s tým, že žalovaný užíval hnuteľné veci jeden rok a 10 dní. Žalobca si tak žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia celkovo vo výške 79.877,02 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie skonštatoval, že právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym
vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti. Poznamenal, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Dodal, že na vrátenie poskytnutého plnenia ako bezdôvodného obohatenia je nárok iba vtedy, ak ten, kto plnil, nemal vedomosť o tom, že nie je povinný sám plniť, alebo že ten, komu plní, nie je oprávnený plnenie prijať; podstatné pre rozhodnutie je to, či prospech z bezdôvodného obohatenia existoval v dobe vzniku tohto obohatenia.
3. Vo vzťahu k skutkovému stavu, ktorý nebol medzi stranami sporný, mal súd prvej inštancie za nepochybné, že žalobca po vypovedaní nájmu vo vzťahu k žalovanému (týkajúceho sa nájmu nehnuteľností) mu de facto zo dňa na deň zamedzil vstup do prenajatých objektov, ktoré podliehajú navyše špeciálnemu režimu a „milostivo“ mu umožnil vstup do týchto priestorov za účelom odnesenia si niektorých hnuteľných veci (potravín) v jeho vlastníctve, pričom od žalovaného nezmyselne požadoval odovzdanie predmetu nájmu (nehnuteľností). Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca v časti nájmu hnuteľných vecí úplne ignoroval uzavretú nájomnú zmluvu a napriek tomu, že táto bola stále v platnosti, neumožnil žalovanému užívanie prenajatých hnuteľných vecí. Zdôraznil, že na základe takéhoto flagrantného porušovania uzavretých zmlúv so žalovaným, vrátane zmluvy o nájme nebytových priestorov, z ktorej mu rovnako okrem práv vyplývali aj povinnosti, žalobca si ešte úplne nepochopiteľne uplatňuje voči žalovanému vydanie bezdôvodného obohatenia (nájomného). Mal za zrejmé, že jediným kto za danej situácie získal obohatenie je žalobca, ktorý po celý čas od ukončenia nájomnej zmluvy mohol a zrejme aj užíval priestory prenajaté žalovanému (vzhľadom na účel, na ktorý slúžia to robil s istotou takmer hraničiacou s istotou) a rovnako tak užíval hnuteľné veci žalovaného, ktorý k nim nemal reálne prístup. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
4. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považoval za potrebné zhrnúť, že po ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorou prenajal žalovanému časť priestorov v ústave Ilava za účelom prevádzkovania predajne pre obvinených a odsúdených; žalovaný tieto priestory nevypratal a neodovzdal ich tak, ako mu to ukladala zmluva. Ozrejmil, že z uvedeného dôvodu podal na Okresný súd Trenčín žalobu na vypratanie nehnuteľností, v ktorých sa nachádzali rôzne hnuteľné veci vo vlastníctve žalovaného súvisiace s prevádzkovaním predajní bufetu (prenajaté priestory boli plné potravín a hygienických potrieb), ako aj vybavenie súvisiace s prevádzkovaním bufetu (váha, rezač, chladnička, mraznička a pod.). Podotkol, že v týchto priestoroch sa nachádzali aj žalobcove hnuteľné veci, ktoré užíval žalovaný na základe zmluvy o nájme hnuteľných vecí (drezy, pulty, skrine, vitríny, elektrospotrebiče a pod.). Poznamenal, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/309/2017, zo dňa 14.6.2018, bolo žalovanému uložené nehnuteľnosti vypratať a keďže si túto povinnosť nesplnil, nehnuteľnosti boli vypratané povereným exekútorom dňa 30.11.2018. Dal do pozornosti zápisnicu z vypratania vyhotovenú exekútorkou, z ktorej vyplynulo, že z priestorov vypratala hnuteľné veci vo vlastníctve žalovaného. Objasnil, že týmto vyprataním mu bolo opäť umožnené nakladať okrem spomínaných priestorov aj so svojím hnuteľným majetkom, ktorý bol do času vypratania založený tovarom vo vlastníctve žalovaného.
5. Žalobca mal z úradných záznamov, ktoré predložil v spore za preukázané, že žalovaný (resp. jeho zamestnanci) sa dňa 23.11.2017 (t. j. tretí deň po ukončení nájomnej zmluvy) a následne aj dňa 5.12.2017 dostavili do priestorov predajní a odniesli si odtiaľ zopár vybraných vecí (napr. mäsové výrobky, tabak, registračnú pokladňu). Pripomenul, že v úradnom zázname zo dňa 23.11.2017 je uvedený pokyn riaditeľa ústavu Ilava, aby bol zabezpečený dozor pri začatom vypratávaní. Dôvodil, že z úradného záznamu zo dňa 5.12.20217 je zrejmé, že na otázku službukonajúceho príslušníka voči zamestnancom žalovaného, či budú pokračovať s vypratávaním ostatného majetku, títo uviedli, že nie a už sem viac neprídu pre žiaden tovar ani majetok. Na uvedenom základe mal za nepochybné, že nebránil žalovanému si prevziať veci z prenajatých priestorov a tieto priestory uvoľniť. Podčiarkol, že žalovaný v spore ani len netvrdil a už vôbec nepreukázal, že by sa po ukončení nájomnej zmluvy domáhal vstupu do ústavu Ilava za účelom vypratania priestorov, a že by mu takýto vstup nebol umožnený. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na zvukový záznam z pojednávania zo dňa 16.10.2020 (minúta 16:50), kde sa žalovaný vyjadril, že: „keby som tam napríklad išiel pred pol rokom, že teraz zazvoním, že idem si pre veci, tak ma tam nikto nepustí .... mali sme okamžite zablokovaný vstup do priestorov...čo je nemožné, aby sme tieto priestory využívali...“ s tým, že na otázku, či žalovaný vyzýval žalobcu aby mu umožnil priestory ďalej užívať, žalovaný uviedol, že: „my sme ich nevyzývali, podľa nás bola zmluva platná... “. Na uvedenom základe mal žalobca za preukázané, že žalovaný od 21.11.2017 do 30.11.2018 užíval nehnuteľnosti ako aj hnuteľné veci v jeho vlastníctve (nehnuteľnosti užíval ako sklad pre svoje hnuteľné veci - potraviny, hygienické potreby a pod.) bez právneho titulu, pričom za ich užívanie nezaplatil žiadnu odplatu. Zdôraznil, že teda od 21.11.2017 fakticky poskytoval žalovanému plnenie bez akéhokoľvek právneho podkladu a bez toho, že by mu za ním poskytované plnenie bola žalovaným platená náhrada; a na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu. Dal do pozornosti, že majetkovú hodnotu získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu.
6. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu len chabo konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu neuznáva čo do dôvodu a výšky, a k žalovanej sume namietol spôsob výpočtu, avšak nijako konkrétne výpočet nerozporoval a ani neprodukoval v tomto smere žiadne dôkazy vo svoj prospech. Žalobca ďalej uviedol, že v spore netvrdil, že žalovaný sa v dobe, za ktorú požaduje bezdôvodné obohatenie fyzicky nachádzal v dotknutých priestoroch a tieto užíval (že by prevádzkoval predajňu pre obvinených a odsúdených); nárok odôvodňoval tým, že žalovaný neodovzdal tieto priestory po ukončení nájomnej zmluvy a užíval ich tak, že v nich ponechal svoje hnuteľné veci. Pripomenul, že na pojednávaní konanom dňa 16.10.2020 (minúta 19:40) sa žalovaný na otázku, či má vedomosť o tom, že by predmetné priestory užíval niekto iný, vyjadril, že: „nemám o tom vedomosť, viem, že miesto nás nás niekto nahradil....našimi službami,....mali sme tam veci, tak to hádam nie... boli tam nejaké krájače, potom tam ostali nejaké potraviny.... nežiadali sme, aby nám to vydali...“ Podčiarkol, že žalovaný na pojednávaní dňa 16.10.2020 prezentoval svoje presvedčenie, že nájomná zmluva je stále platná a týmto v podstate zdôvodňoval, prečo si z priestorov v ústave Ilava nevypratal svoje veci a tieto priestory vrátane hnuteľných vecí neodovzdal.
7. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že jediným, kto za danej situácie získal obohatenie, je žalobca, ktorý po celý čas od ukončenia nájomnej zmluvy mohol a zrejme aj užíval priestory prenajaté žalovanému a rovnako tak užíval hnuteľné veci žalovaného, ktorý k nim reálne nemal prístup. Argumentoval, že ani žalovaný v spore netvrdil, že tie isté priestory a hnuteľné veci, ktoré boli predmetom pôvodných nájomných zmlúv medzi nimi (žalobcom a žalovaným) následne užíval iný subjekt, a preto v tomto smere na svoju obranu neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia a dôkazy (však čo by exekútorka dňa 30.11.2018 vypratala z týchto priestorov a prečo by to robila, ak by tam bol iný subjekt). Ozrejmil, že síce má povinnosť zabezpečiť raz týždenne možnosť nákupu pre obvinených a odsúdených, avšak s účinnosťou od 24.11.2017 (teda štvrtý deň po ukončení zmluvy so žalovaným) uzatvoril zmluvu o krátkodobom nájme s obchodnou spoločnosťou PRAĎ, s.r.o., IČO: 00 633 330, na úplne iné priestory, ako boli tie, ktoré boli predmetom zmluvy o nájme nehnuteľných vecí so žalovaným, pričom zároveň uzatvoril aj zmluvu o nájme hnuteľných vecí, avšak úplne iných ako tých, vo vzťahu ku ktorým požaduje od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní.
8. Žalobca namietal voči skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie, že fakticky zamedzil žalovanému prístup do prenajatých priestorov, ktoré sa nachádzajú v jeho objektoch. Dôvodil, že uvedené nebolo nespornou skutočnosťou, pretože žalovaný vôbec netvrdil a ani nepreukazoval, že k takémuto konaniu došlo, preto nemohol takéto tvrdenie žalovaného poprieť; naopak v spore boli predložené dva úradné záznamy, z ktorých vyplynulo, že keď sa žalovaný do ústavu Ilava dostavil, tak vstup mu bol umožnený. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že v časti nájmu hnuteľných vecí uzavretú nájomnú zmluvu úplne ignoroval a napriek tomu, že táto bola stále v platnosti neumožnil žalovanému užívanie prenajatých vecí. V tejto súvislosti uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu o platnosti zmluvy o nájme hnuteľných vecí, keďže podľa čl. VII ods. 1 písm. c) zmluvy o nájme hnuteľných vecí môže platnosť tejto zmluvy zaniknúť skončením zmluvy o nájme nebytových priestorov, keďže zmluva o nájme hnuteľných vecí logicky súvisela s platnosťou zmluvy o nájme nehnuteľných vecí. Žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré v spore predložil. Zdôraznil, že niektoré podstatné ním tvrdené skutočnosti súd prvej inštancie v rozsudku pri opise skutkového stavu ani nespomenul, napr. že žalovaný sa dvakrát dostavil
pre svoje veci a viac sa už vstupu do ústavu nedomáhal. Podotkol, že súd prvej inštancie sa nevyjadril ani k tomu, ako vyhodnotil dôkazy - úradné záznamy, z ktorých vyplýva, že žalovaný sa dvakrát dostavil do ústavu Ilava za účelom odnesenia si vecí z prenajatých priestorov, a vstup mu bol povolený; alebo ako vyhodnotil zápisnicu exekútora z vypratania nehnuteľnosti, z ktorej je zrejmé, že dňa 30.11.2018 vypratal z prenajatých priestorov veci vo vlastníctve žalovaného. Žalobca vyjadril presvedčenie, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé a nedostatočné.
9. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal tiež skutočnosť, že nepostupoval v súlade s § 181 ods. 2 C. s. p. a vôbec neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, a neuviedol ani predbežné právne posúdenie veci. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa síce v napadnutom rozsudku všeobecne povenoval právnej teórii bezdôvodného obohatenia, avšak nie je zrejmé, ako túto teóriu aplikoval na zistený skutkový stav. Žalobca podporne argumentoval odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 52/2005, a podotkol, že o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok); pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie) je rozhodujúce to, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok); keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej.
10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Mal za to, že napadnutý rozsudok je zákonný a zodpovedajúci stavu veci. Poznamenal, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, napadnuté rozhodnutie je dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, a je v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. Skonštatoval, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcu absolútne nesúhlasí.
11. Žalobca v odvolacej replike dal do pozornosti, že žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu vôbec nereflektoval argumentáciu uvedenú v odvolaní, a neuplatnil ani žiadne prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany tak, ako mu to umožňuje ustanovenie § 373 ods. 4 C. s. p.
12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Pochybenie súdu spočívajúce v porušení práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj v nesplnení požiadaviek kladených na proces dokazovania a na premietnutie jeho vykonania do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, môže predstavovať zásadné porušenie základného práva na spravodlivý proces tak, ako ho deklaruje Článok 46 ods. 1 Ústavy SR a Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nevyhnutnosť dôsledne dbať na dodržiavanie kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako sú vymedzené v § 220 ods. 2 C. s. p. a formulované rozhodovacou činnosťou súdov, vychádza z konceptu právneho štátu, v ktorom dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu.
15. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/ a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
16. Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre (nález zo dňa 19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/2007, zo dňa 1.4.2009, sp. zn. I. ÚS 402/2008) uvádza, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne súd musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s Článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, či Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako, považuje Ústavný súd SR za nevyhnutné, aby sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je založená argumentácia strany sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu (nález zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS 296/09).
17. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Ak tak súd prvej inštancie nespravil, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých rozhodol a prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03).
18. Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní je odvolací súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvej inštancie, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie, až na zákonom ustanovené výnimky, viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvoinštančného rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní.
19. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo svetle vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivý súdny proces a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje uvedenie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, resp. s ktorými sa oboznámil, následne súd prvej inštancie neuviedol, ako tieto dôkazy vyhodnotil v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a k akým skutkovým zisteniam na ich základe dospel. S povinnosťou súdu dostatočne odôvodniť právne posúdenie veci je pritom spojená povinnosť súdu odôvodniť vykonaný proces dokazovania. V tomto smere je nevyhnutné, aby súd v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. popri skutkových a právnych záveroch, ku ktorým dospeje, stranám v rámci odôvodnenia dostatočne presvedčivo objasnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec na základe vykonaného dokazovania právne posúdil. Súd prvej inštancie v týchto intenciách nepostupoval, keď do odôvodnenia súdneho rozhodnutia nepremietol skutočnosti zistené na základe vykonaného dokazovania, neozrejmil úvahy, ktorými bol pri hodnotení vykonaných dôkazov vedený, čo vyústilo do následného neobjasnenia skutkového stavu veci a tým tiež nepreskúmateľnosti jeho právnych záverov, ktoré v tomto prípade neposkytujú stranám žiadne zrozumiteľné, logické, súvislé vysvetlenie a objasnenie veci.
20. Vzhľadom na absenciu základných náležitostí rozhodnutia, neprichádza do úvahy, aby odvolací súd dopĺňal dôvody takéhoto rozhodnutia, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie s prípadným zopakovaním dokazovania, čoho predpokladom je,
že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie, aké dôkazy vykonal a k akým skutkovým záverom na základe vykonaných dôkazov dospel. Chýbajúce skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov, majú za následok nepreskúmateľnosť správnosti právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie vo vzťahu k takto zistenému skutkovému stavu.
21. A aj keď súd prvej inštancie prezentuje v rozhodnutí niektoré stručné závery, z ktorých vyvodzuje celkovú nedôvodnosť žaloby, takéto odôvodnenie požiadavky § 220 C. s. p. spĺňať nemôže a nie je spôsobilé poskytnúť ani odvolaciemu súdu nevyhnutný základ pre preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôsledku takéhoto odôvodnenia rozsudku sa zároveň odníma žalobcovi možnosť náležite reagovať na dôvody rozsudku, a teda dochádza k porušeniu jeho procesných práv do tej miery, že to má za následok porušenie ich práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na zásadné nedostatky odôvodnenia, ktoré odvolaciemu súdu vôbec neumožňujú preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozsudku, nie je možné tento nedostatok napraviť ani v odvolacom konaní.
22. Odvolací súd osobitne poukazuje na zjavnú arbitrárnosť konštatovania súdu prvej inštancie, že žalobca po vypovedaní nájmu fakticky zamedzil vstup do prenajatých priestorov podliehajúcich špeciálnemu režimu, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v spore preukázal bezúspešné snahy o vstup do objektu za účelom odnesenia vecí po skončení nájmu po jeho vypovedaní žalobcom (čo ako predbežná otázka bola právoplatne vyriešená v konaní pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 37Cb/309/2017, ktorého predmetom bolo vypratanie predmetu nájmu žalovaným), pričom povinnosť odovzdať predmet nájmu vôbec nebola nezmyselnou, ako to prezentuje súd prvej inštancie, pretože povinnosť odovzdať predmet nájmu v stave v akom ho žalovaný prevzal, ako aj protokolárne ho odovzdať, bola zmluvná povinnosť žalovaného podľa Čl. VI ods. 4, ods. 5 Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21.3.2017, a preto odvolací súd odmieta vskutku ironické, ale najmä celkom nevhodné konštatovanie súdu prvej inštancie o „milostivom“ umožnení vstupu žalovanému do priestorov žalobcu. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie súdu prvej inštancie o ignorovaní žalobcom platne uzavretej Zmluvy o nájme hnuteľných vecí zo dňa 21.3.2017, tak odvolací súd pripomína opakovane žalobcom predkladaný argument, že v zmysle Čl. VII ods. 1 písm. c) zmluva zaniká aj skončením zmluvy o nájme nebytových priestorov.
23. A napokon celkom nesprávny záver o bezdôvodnom obohatení žalobcu, ku ktorému tiež dospel súd prvej inštancie zjavne iba na podklade vlastných dedukcií, avšak bez relevantného vecného zdôvodnenia majúcom základ v obsahu spisu, je celkom vyvrátený dôslednou a opakovane v konaní prezentovanou právnou argumentáciou žalobcu, že o plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho tieto priestory užívať; pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor; keďže príjemca takéhoto plnenia nie je, vzhľadom na samu povahu plnenia, schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôkazov predložených žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný v období od 21.11.2017 do 30.11.2018 užíval predmetné priestory a hnuteľné veci žalobcu bez právneho dôvodu.
24. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcovi, resp. stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
25. Súd prvej inštancie vec opätovne prejedná na pojednávaní, na ktorom určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci (§ 181 ods. 2 C. s.
p.), vykoná dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby v ňom bolo jasne a zrozumiteľne uvedené, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Konajúci súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie skutkové a právne závery odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.
26. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.).
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).