Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18CoCsp-44-2021.pdf
PDF · 107.33 KB
Case nature
Area
Subarea
18CoCsp/44/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: M. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. X, XXX XX R., prechodne bytom I. XXX/XX, XXX XX T., o zaplatenie sumy 3.333,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12Csp/125/2020-229 zo dňa 21.06.2021, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol takto cit.:
,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 91,15 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 91,15 eur od 23.03.2019 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Citoval ustanovenie § 261 ods. 6 písm. c) a § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3,5,9, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 2, § 559 ods. 1 a 2, § 565 a § 657 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 7 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 1 ods. 2, § 2 písm. g), § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
3. V odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 2.000 eur, ktorú sa zaviazal splatiť formou pravidelných mesačných splátok vo výške 50,10 eura pri počte splátok 84. Žalovaný titulom splatenia pôžičky uhradil spolu sumu v celkovej výške 1.908,85 eura. Uzatvorená zmluva o pôžičke je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona (§1 ods. 2 zákona). Pristupujúc ku
skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že v zmluve o pôžičke absentuje povinný údaj v zmluve § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a to údaj o dobe trvania zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ďalej súd prvej inštancie v danej právnej veci nemal za preukázané, žeby žalobca vôbec skúmal bonitu žalovaného, aby vyžadoval od žalovaného preukázanie skutočností týkajúcich sa jeho schopností predmetný úver splácať dohodnutými pravidelnými mesačnými splátkami, resp. žeby skúmal jeho bonitu tak ako jeho oprávnenie vyplýva z § 7 ods. 2 ZoSÚ. Z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, že by veriteľ zisťoval výdavky či iné záväzky žalovanej pri komplexnom posúdení schopnosti splácať predmetný úver, teda konal v rozpore s prístupom starostlivého hospodára. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou pôžičky je potrebné podľa § 11 ods.1 písm. b) a § 11 ods. 2 ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru žalovanému, žalovaný bol na istine úveru povinný zaplatiť sumu 2.000 eur, teda sumu, ktorá mu bola zo strany veriteľa reálne poskytnutá. Žalovaný pôžičku splatil čiastočne, a to vo výške 1.908,85 eura, teda na istine je ešte povinný zaplatiť sumu 91,15 eura, a preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 91,15 eura. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že zmluva o pôžičke v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná, a to aj pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) uzatvorených na dobu nad 5 rokov v júli 2013, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 14,60 % ročne. Výška úrokovej sadzby pôžičky dohodnutá medzi veriteľom a žalovaným bola 22,90 % ročne. Úroková sadzba predmetného spotrebiteľského úveru je tak viac ako o 60 % vyššia ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch poskytovaných bankami v rovnakom období.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), Úspech žalobcu v konaní predstavuje 2,7 % a úspech žalovaného 97,3 %. Úspešnejšiemu žalovanému vznikol nárok na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 94,6 %. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému v súvislosti so súdnym konaním žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),f) a h) CSP. Žalobca považoval za nesporné, že zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle ZoSÚ, ktorých súčasťou je aj doba trvania zmluvy a považuje za absurdné, aby súd len jednou vetou v odôvodnení rozsudku konštatoval absenciu tejto náležitostí bez akéhokoľvek vysvetlenia, resp. poprel existenciu č. III bod 12. Zmluvy. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že posudzovaná zmluva obsahovala všetky náležitosti v zmysle ZoSÚ a poskytnutý úver preto nie je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie ďalej nie je vôbec zrejmé, ako by mal teda veriteľ v zmysle požiadavky ZoSÚ postupovať a v Zmluve prijateľným spôsobom (akceptujúcim i súdom) uvádzať jej dobu trvania (ak nie počtom mesačných splátok, resp. dátumom poslednej splátky úveru alebo aspoň opisným spôsobom jasne vedúcim k zisteniu presnej doby trvania Zmluvy). Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko žalobcovi z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý dôvod, pre ktorý súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, resp. prečo nezohľadnil vyššie uvedené náležitosti v zmluve, čím nie je zrejmý ani dôvod zamietnutia žaloby. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o neskúmaní bonity žalovaného žalobcom žalobca uviedol, že ako prílohu k podaniu zo dňa 31.05.2021 súdu doložil potvrdenie o vykonanom dopyte postupcu do úverového registra a potvrdenie o príjme žalovaného. V zmysle uvedeného súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces - nakoľko v skutkovom prípade, kedy pôvodný veriteľ splnil požiadavky zákonodarcu a súdu predložil výpis z úverového registra a potvrdenie o príjme žalovaného súd v odôvodnení poprel existenciu uvedených dôkazov, resp. poprel doloženie uvedených listín žalobcom bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Zároveň podľa bodu 4 štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta - a to nahliadnutím do databázy - t. j. v súlade s ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ takýto spôsob skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou, na čo však konajúci súd vôbec neprihliadol a preto dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa odvolateľa spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pokiaľ došlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Podľa žalobcu sa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ považuje
- posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo - bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Ak však veriteľ posudzoval bonitu jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ (tak ako v prejednávanom prípade), potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností (resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou) podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces - nakoľko v skutkovom prípade, kedy pôvodný veriteľ splnil požiadavky zákonodarcu (pričom žalobca súdu predložil výpis z úverového registra) tieto požiadavky aktívne zmenil a prispôsobil zákonné ustanovenia. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
8. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti prevyšujúcej nesplatenú istinu úveru zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania. Keďže výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené žalovaný odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.
9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalobcu, to, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný postup, na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
11. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 15.07.2013 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“). V zmluve o úvere bolo uvedené: celkový výška úveru 2.000 eur, úroková sadzba fixná do splatnosti, 22,90% p.a., v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, ročná percentuálna miera nákladov 25,86 %, priemerná hodnota RPMN 19,47 %. Celková čiastka spojená s úverom predstavuje 4.065,13 eura. Zo zmluvy o úvere zároveň vyplýva výška mesačnej splátka 50,10 eura, splatnej k 15. dňu v mesiaci a počet splátok 84. Zatiaľ čo termín konečnej splatnosti je v zmluve špecifikovaný dátumom, t. j. 15.07.2020, doba trvania zmluvy nie je presne v zmluve špecifikovaná. V čl. II bod 12 zmluvy je uvedené: „Úverová zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s Úverom.“
12. V danom prípade išlo vzhľadom k subjektom zmluvy (dodávateľ podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Zároveň túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľovi možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.
13. Súd je povinný skúmať danosť obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy za účelom vyváženia nerovnakého (nerovnocenného) postavenia jej zmluvných strán, keďže pre spotrebiteľské zmluvy je vo všeobecnosti charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom spravidla z pozície „slabšej“ zmluvnej strany, nakoľko práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok, ktoré sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom právnej úpravy upravujúcej právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je práve vyrovnávať túto nerovnováhu v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.
14. ZoSÚ v ust. § 9 ods. 2 presne definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných, musia spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že povinnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo okrem iného aj uvedenie doby trvania zmluvy.
15. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je údaj o dobe trvania zmluvy jeden z dôležitých obligatórnych náležitostí spotrebiteľských zmlúv, ktorého absencia je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na to, že ZoSÚ nepostihuje sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti absenciu alebo nesprávne uvedenie ktorejkoľvek obligatórnej náležitosti vymedzenej v § 9 ods. 2 ZoSÚ, ale len taxatívne vymedzených náležitostí (viď § 11 ZoSÚ) možno mať za to, že doba trvania zmluvy patrí medzi jeden z najdôležitejších obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací súd poukazuje na to, že gramatickým výkladom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ možno dospieť k záveru, že je potrebné rozlišovať medzi pojmom „doba trvania zmluvy“ a pojmom „termín konečnej splatnosti úveru“. Pojem „doba trvania zmluvy“ je potrebné vykladať ako dobu, na ktoré je zmluva uzatvorená, pričom môže ísť o dobu neurčitú alebo o dobu, ktorá je totožná s dobou na ktorú sa uzatvára napr. zmluva o bežnom účte. Uvedený pojem tak nemožno stotožniť s dobou čerpania, resp. aktuálneho čerpania konkrétneho úveru. V predmetnom prípade bola zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzatvorená na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s úverom (čl. II bod 12 zmluvy o úvere). Uvedenú formuláciu však ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože z neho jasne a zrozumiteľne nevyplýva presne do kedy, resp. do ktorého okamihu uzatvorená zmluva má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy ako jednej z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Rovnako nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení zmluvy. Z uvedeného dôvodu preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že uvedený údaj si mohol žalovaný zistiť, resp. odvodiť napríklad z dátumu ku ktorému mal uhrádzať mesačné splátky, počtu splátok, či termínu konečnej splatnosti. Počet a výška splátok úveru predstavovali v čase uzatvorenia zmluvy samostatné zmluvné náležitosti, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp. neurčito a nejasne uvedeným údajom o dobe trvania zmluvy.
16. Vo vzťahu k vyššiemu je odvolací súd toho názoru, že už samotné neuvedenie, resp. nejasné a nezrozumiteľné uvedenie doby trvania zmluvy spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
18. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca nepostupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
19. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014, C - 449/13 zo dňa 18.12.2014 a C - 679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS) a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
20. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky. Správne súd prvej inštancie pri posúdení úverovej schopnosti kládol doraz na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
21. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.04.2021 poukázal na povinnosť veriteľov v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníka splácať úver. Na uvedené vyjadrenie protistrany reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 31.05.2021, v ktorom uviedol, že v rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Pri posúdení bonity žalovaného právny predchodca žalobcu overil návratnosť nasledovne: príjmy deklarované klientom 289 eur, náklady na domácnosť 204 eur, existujúce záväzky vo výške 0 eur. Ukazovateľ schopnosti splácať ( disponibilný zostatok 85 eur): 289 eur - 204 eur: 85 eur. Uviedol, že splátka poskytnutého úveru je nižšia ako disponibilný zostatok. Existujúce splátky úverov a úverová história klienta bola overená klienta bola overená dopytom do úverového registra. K vyjadreniu žalobca priložil výpis z úverového registra právneho predchodcu žalobcu, potvrdenie o prijme žalovaného na základe daňového priznania zo dňa 12.07.2013 a daňové priznanie žalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 a potvrdenie o podaní daňového priznania za rok 2012.
22. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako právny nástupca veriteľa v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o výdavky žalovaného v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ.
23. Odvolací súd prisvedčuje žalobcovi, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal listinnými dôkazmi tvrdené overenie deklarovaného príjmu žalovaného 289 eur predložením potvrdenia o prijme a daňovým priznaním žalovaného. V tomto smere žalobca uniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný nemal žiadne záväzky a že jeho úverovú zaťaženosť preveroval dopytom do úverového registra, ktorý predložil aj súdu prvej inštancie. Uvedený výpis však podľa názoru odvolacieho súdu
nemá potrebnú výpovednú hodnotu. Je totiž z neho zrejmé, že sa týka len úverovej zaťaženosti žalovaného vo vzťahu k tomu istému veriteľovi, teda Slovenskej sporiteľni a.s. a nejde o výpis z registra klientskych informácií alebo bankových informácií (NRKI, SRBI), ktorý by obsahoval údaje o úveroch žalovaného aj od iných inštitúcii. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, (predložený výpis z bankového registra, ktorý predložil žalobca) nie je ani dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Žalobca uviedol vo svojom vyjadrení náklady žalovaného na domácnosť vo výške 204 eur, no neuviedol, akým spôsobom právny predchodca žalobcu pristúpil k zisťovaniu týchto výdavkov, ako dospel k tejto výške nákladov na domácnosť žalovaného.
24. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii dostatočné údaje o výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní jeho žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny.
25. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).