Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Cob/11/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a členov senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Pavla Lukáča, v spore žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubčo, PhD., so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, správca úpadcu: PB Power Trade, a. s. v konkurze, so sídlom Za plavárňou 3937/1, 010 08 Žilina, IČO: 44 063 555, zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Ivana Vojtášová, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 47 257 946, proti žalovanému: Foxconn Slovakia, spol. s r. o., so sídlom Dolné Hony 29, 949 01 Nitra, IČO: 35 683 724, zastúpený: JUDr. Peter Kudri, advokát so sídlom pplk. V. Ábela 29, 921 01 Piešťany, o zaplatenie 42 161,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. - 495 zo dňa 21. 05. 2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. - 495 zo dňa 21. 05. 2020 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na o energetike, , , , , , a v časti trov konania s poukazom na , (ďalej len „“). Uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 42 161,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 42 161,40 eura od 16. 09. 2014 do zaplatenia, a to na základe Zmluvy o dodávke elektriny vrátane prevzatia zodpovednosti za odchýlku so zabezpečením distribúcie elektriny a súvisiacich sieťových služieb č. 267/1/DISURC/64/2014, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal dodávať žalovanému elektrinu a žalovaný sa zaviazal dodanú elektrinu odobrať a zaplatiť dohodnutú cenu. Žalobca cenu za dodanú elektrinu vyúčtoval žalovanému faktúrou č. F201400842 v sume 57 574,04 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, z ktorej žalovaný dňa 27. 11. 2014 zaplatil 15 412,64 eura a zvyšnú sumu 42 161,40 eura nezaplatil. Keďže žalovaný faktúru v zostatkovej výške 42 161,40 eura neuhradil, žalobca si uplatňoval aj úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 16. 09. 2014 do zaplatenia. Písomným podaním zo dňa 05. 05. 2016 vzal žalobca podanú žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne (žalobou uplatnený úrok bol 0,05 % denne, čo je 18,25 % ročne) späť. Súd prvej inštancie uznesením vyhlásenom na pojednávaní dňa 18. 05. 2016 konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42 161,40 eura od 16. 09. 2014 do zaplatenia zastavil.

3. Súd prvej inštancie o žalobe prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. - 262 zo dňa 22. 06. 2016 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu iných trov 2 529,50 eura a náhradu trov právneho zastúpenia 4 624,38 eura k rukám právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôsledku odvolania žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Nitre ako odvolací súd, ktorý uznesením č. k. - 287 zo dňa 31. 10. 2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie odvodil nárok žalovaného na kompenzáciu rozdielu medzi cenou elektriny dohodnutou medzi účastníkmi v zmluve zo dňa 09. 12. 2013 a cenou, za ktorú mu dodával elektrinu dodávateľ poslednej inštancie (ZSE Energia, a. s.), z vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , pričom mal za to, že žalovaný bol administratívne zaradený do režimu poslednej inštancie ešte v čase trvania účinnosti zmluvy, teda 15 dní pred začatím dodávok elektriny zo strany ZSE, a. s., t. j. 15 dní pred dňom 12. 09. 2014. Ako však k uvedenej skutočnosti mohlo dôjsť počas trvania zmluvy, keď sa o zániku zmluvy prevádzkovateľ distribučnej sústavy mohol dozvedieť najskôr v deň jej zániku 11. 09. 2014 a až následne informovať o začatí dodávky poslednej inštancie zákonom určené subjekty, vrátane dodávateľa poslednej inštancie (ZSE, a. s.), však súd prvej inštancie nevysvetlil. Súd prvej inštancie sa relevantným spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu, že započítanie nie je možné z dôvodu neprihlásenia pohľadávky žalovaného do konkurzného konania úpadcu. Bolo potrebné sa vysporiadať s tým, či vykonaný zápočet zo dňa 22. 06. 2016 možno akceptovať s poukazom na o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Spôsobilosť pohľadávky na započítanie bol povinný preukázať žalovaný. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, že okrem istiny si žalobca uplatnil aj jej príslušenstvo (úrok z omeškania), ktoré predmetom započítania nebolo. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie ustáliť skutkový stav veci, presvedčivo sa vysporiadať s relevantnými námietkami žalobcu a vec právne posúdiť tak, aby bolo zrejmé, ako k výroku dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. V dôsledku podaného dovolania žalovaným proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. - 287 zo dňa 31. 10. 2017, vo veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. - 386 zo dňa 31. 07. 2019 dovolanie odmietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedol, že dňa 02. 01. 2020 žalovaný doručil súdu jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, podľa ktorého si voči nároku žalobcu vo výške 127 545,06 eura z titulu neuhradených faktúr uplatnil pohľadávku vo výške 42 161,39 eura z titulu neuhradenej faktúry č. 4314000790 s tým, že rozdiel medzi pohľadávkami bol doplatený prevodom na účet ešte dňa 27. 11. 2014. Následne dňa 09. 01. 2020 žalovaný súdu doručil námietku premlčania voči všetkým nárokom žalobcu a námietku premlčania voči všetkým nárokom úpadcu Power Trade, a. s., v ktorom uviedol, že zaplatil žalobcovi dňa 27. 11. 2014 sumu vo výške 85 383,67 eura a keďže pri zaplatení neuviedol, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, v zmysle platnej judikatúry (R 13/1990) mal byť uhradený dlh najskôr splatný. Úhradou sumy 85 383,67 eura došlo k úhrade najskôr splatných dlhov vrátane faktúry č. 201400842 splatnej dňa 15. 09. 2014, a preto dlh zo žalovanej faktúry zanikol zaplatením dňa 27. 11. 2014 v celom rozsahu a žalovaná suma 42 161,40 nemôže spočívať v nezaplatení faktúry č. 201400842. Podľa názoru žalobcu jednostranným zápočtom zo dňa 24. 11. 2014 chcel žalovaný nepochybne dosiahnuť čiastočné uspokojenie žalobcu. Keďže žalovaný voči žalobcovi nemal nikdy reálne pohľadávku a započítanie vykonal v rozpore s § 54 ods. 2 ZoKR, nemohli nastať účinky platného započítania. Bez ohľadu na to, či započítaním došlo k zániku pohľadávok, je na účely posúdenia, či dlžník uznáva svoj záväzok, bez právneho významu. Formulácie použité v liste zo dňa 24. 11. 2014 jednoznačne nasvedčujú tomu, že žalovaný si je vedomý záväzku voči žalobcovi a nepopiera ho. Zároveň v ňom avizoval, že rozdiel medzi pohľadávkami dlžníka a veriteľa doplatí. Týmto navodil u žalobcu dojem, že svoj záväzok bez rozporu uznáva a čiastočným plnením zo dňa 27. 11. 2014 tento dojem iba potvrdil. Žalovaný dlh žalobcu nenamietal, a preto nemal dôvod domnievať sa o opaku. Uznaním záväzku došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej lehoty všetkých čiastkových nárokov žalobcu vyplývajúcich z jednotlivých faktúr a od momentu uznania záväzku začala plynúť nová premlčacia lehota pre celý dlh. Z tohto dôvodu nebolo možné pri čiastočnom plnení zohľadniť pôvodné dátumy splatnosti konkrétnych faktúr. Žalobca si plnenie žalovaného účtovne priradil k jednotlivým faktúram. Žalovaný vykonal totožný započítací úkon aj v priebehu súdneho konania, a to listom zo dňa 22. 06. 2016 a súčasne na pojednávaní. Jednostranný zápočet adresoval opakovane listom zo dňa 30. 12. 2019, teda iba osem dní predtým, ako vzniesol námietku premlčania. Uplatňovaný nárok predstavuje pohľadávku žalobcu za dodanú elektrickú energiu, ktorú žalovaný skutočne spotreboval. Pohľadávky

žalobcu sa mali podľa žalovaného premlčať najneskôr k 31. 10. 2018, v ktorom čase bola vec vrátená súdu prvej inštancie z odvolacieho súdu na ďalšie konanie. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby námietku premlčania vzniesol predtým, avšak urobil tak o rok a pol po tom, čo malo dôjsť k premlčaniu a po opakovanom započítaní. Námietkou premlčania žalovaný účelovo mení procesnú obranu. Žalobca tiež vzniesol námietku premlčania proti domnelej pohľadávke žalovaného z faktúry č. 431400090 zo dňa 13. 11. 2014 v celej výške 42 161,39 eura. Pohľadávka mala byť splatná ku dňu 27. 11. 2014. Od nasledujúceho dňa tak začala plynúť premlčacia lehota, v ktorej si pohľadávku voči spoločnosti PB Power Trade, a. s. mohol žalovaný riadne uplatniť. Na majetok spoločnosti PB Power Trade, a. s. bol ku dňu 28. 10. 2014 vyhlásený konkurz a možným spôsobom uplatnenia pohľadávky bolo jej prihlásenie v zmysle § 28 a nasl. ZoKR. V rámci premlčacej lehoty si žalovaný pohľadávku neprihlásil, čim zapríčinil jej márne uplynutie. Pohľadávku prihlásil až dňa 04. 12. 2019 a táto bola správcom popretá. Žalobca zotrval na tom, že žalovanému nárok na finančnú kompenzáciu nevznikol.

5. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 09. 12. 2013 podľa , o energetike a nariadenia vlády SR č. , ktorou sa upravujú pravidlá pre fungovanie trhu s elektrinou Zmluvu o dodávke elektriny vrátane prevzatia zodpovednosti za odchýlku so zabezpečením distribúcie elektriny a súvisiacich sieťových služieb č. 267/1/DISURC/64/2014. Podľa článku II. zmluvy elektrinu žalobca dodával do miest uvedených v prílohe č. 2, išlo o tri odberné miesta, čas začatia dodávky je 01. 01. 2014 a odberné miesto bolo pripojené do distribučnej sústavy prevádzkovanej Západoslovenskou distribučnou, a. s. V zmysle článku III. zmluvy žalobca ako dodávateľ má uzatvorenú zmluvu o zúčtovaní odchýlok - spoločnosťou OKTE a. s. a vyhlasuje, že preberá za žalovaného ako odberateľa zodpovednosť za odchýlku v plnom rozsahu. Podľa článku V. bod 7. zmluvy má žalobca v prípade omeškania žalovaného s platením nárok na úrok z omeškania 9,25 % ročne z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Zmluva podľa článku VI. bod 1. nadobudla platnosť dňom podpisu a účinnosť dňom 01. 01. 2014 o 00.00 hod., kedy začne dodávka elektriny a bola uzatvorená na dobu určitú od 01. 01. 2014 do 31. 12. 2014. V zmysle článku VII. zmluvy v prípade, ak žalovaný bude administratívne zaradený počas trvania zmluvy do režimu poslednej inštancie v zmysle o energetike, je žalobca povinný žalovanému finančne kompenzovať zvýšenú cenu elektriny vo výške rozdielu medzi dohodnutou cenou elektriny a fakturovanou cenou elektriny dodávateľom poslednej inštancie. Žalobca vystavil žalovanému sedem faktúr s nasledujúcou splatnosťou: 1. faktúra č. F201400840 na sumu 2 705,90 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, 2. faktúra č. F201400841 na sumu 12 753,66 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, 3. faktúra č. F201400842 na sumu 57 574,04 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, 4. faktúra č. F201400957 na sumu 2 521,47 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, 5. faktúra č. F201400958 na sumu 9 928,93 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, 6. faktúra č. F201400959 na sumu 45 443,46 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, 7. faktúra č. F20140120 na sumu 2 583,07 eura, splatná dňa 30. 10. 2014.

6. V prejdnávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia zostatku faktúry č. F201400842 zo dňa 31. 07. 2014, ktorou žalobca fakturoval žalovanému za dodanú elektrinu cenu 57 574,04 eura. Žalovaný dňa 24. 11. 2014 započítal pohľadávku vo výške 42 161,39 eura z faktúry č. 4314000790 voči pohľadávkam žalobcu vo výške 127 545,06 eura v rozsahu ich krytia, t. j. 42 161,39 eura a rozdiel v sume 85 383,67 eura zaplatil dňa 27. 11. 2014. Z predloženého výpisu z účtu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že žalovaný zaplatil sumu 85 383,67 eura, pričom výpis neobsahoval žiadne identifikačné údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť, ktorého dlhu z ktorej faktúry/ktorých faktúr sa táto platba žalovaného týka. V konaní nebolo sporným, že žalobca prestal dodávať žalovanému elektrinu dňa 11. 09. 2014 v dôsledku straty spôsobilosti dodávať elektrinu a tiež nebolo sporné, že od 12. 09. 2014 do 31. 10. 2014 dodával žalovanému elektrinu dodávateľ poslednej inštancie ZSE Energia, a. s. Sporným nebolo ani uhradenie sumy 85 383,67 eura žalovaným žalobcovi.

7. Súd prvej inštancie však považoval za sporné, či žalovaný má nárok na kompenzáciu rozdielu medzi cenou elektriny dohodnutou medzi účastníkmi v zmluve zo dňa 09. 12. 2013 a cenou, za ktorú mu dodával elektrinu dodávateľ poslednej inštancie, v danom prípade ZSE Energia, a. s. Sporným bolo aj to, či zákonné predpoklady pre prípadné započítanie vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, sú dané. Po vrátení veci bolo žalovaným namietané, že dlh z faktúry č. F201400842 zanikol a suma 85 383,67 eura mala byť započítaná na najskôr splatné faktúry. Strany sporu tiež namietali premlčanie jednotlivých vzájomných nárokov.

8. Úhrada žalovaného v sume 85 383,67 eura zo dňa 27. 11. 2014, pri ktorej absentovalo označenie záväzku, mala byť podľa názoru súdu prvej inštancie podľa započítaná na najskôr splatné faktúry, t. j. faktúry č. F201400840, č. F201400841 a č. F201400842, splatné dňa 15. 09. 2014. Platbou zo dňa 27. 11. 2014 došlo k ich zaplateniu v celom rozsahu, t. j. k úhrade istiny vo výške 73 033,60 eura (2 705,90 eura + 12 753,66 eura + 57 574,04 eura) a úrokov z omeškania z týchto faktúr vo výške 1 351,12 eura (9,25 % ročný úrok z omeškania za obdobie od 16. 09. 2014 do 27. 11. 2014 zo sumy 73 033,60 eura) vzniknuté do vykonanej úhrady. Keďže podkladom pre podanie žaloby bolo nezaplatenie faktúry č. F201400842, súd prvej inštancie mal za to, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu, že faktúra bola v celom rozsahu uhradená. V tomto smere žalobca nerealizoval procesný úkon, smerujúci k zmene žaloby, respektíve k uplatneniu nároku z iného titulu než nezaplatenia faktúry č. F201400842. Argumentácia žalobca, že vznikol akýsi homogénny celok a nebolo možné zohľadniť jednotlivé dátumy splatnosti faktúr, nemôže obstáť. V konaní si žalobca uplatňoval nárok z konkrétnej faktúry, pričom započítanie platby nebolo urobené v súlade s . Zmluva o dodávke elektriny neobsahovala inú úpravu započítavania a v záverečných ustanoveniach odkazovala na úpravu . Ani prípadné uznanie záväzku, nemalo vplyv na splatnosť jednotlivých faktúr a neznamená, že by tým dochádzalo k zmene ich splatnosti. Uznanie záväzku vyvoláva účinky predpokladané v , respektíve (domnienka trvania záväzku v čase uznania, plynutie novej premlčacej doby), ale nemá vplyv na splatnosť jednotlivých faktúr, kde nedochádza akýmsi automatickým spôsobom k zmene ich splatnosti. Medzi stranami sporu nedošlo k žiadnej novácii záväzkových vzťahov, z ktorej by vyplývala akákoľvek dohoda strán sporu smerujúca k zmene splatnosti faktúr vystavených v súvislosti so Zmluvou o dodávke elektriny.

9. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. V konaní už nepovažoval za potrebné a hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie, týkajúce sa či už prejavov vôle strán sporu ohľadom sporného zmluvného dojednania (čl. VII zmluvy), respektíve riadneho prihlásenia pohľadávky žalovaného do konkurzného konania ako podmienky pre prípadné započítanie nárokov žalovaného voči žalobcovi a platnosti neplatnosti započítacích prejavov žalovaného voči žalobcovi.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa , , a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania, v plnom rozsahu. Uviedol, že dňa 09. 12. 2013 uzavrel úpadca PB Power Trade, a. s. ako dodávateľ so žalovaným ako odberateľom, Zmluvu o dodávke elektriny vrátane prevzatia zodpovednosti za odchýlku so zabezpečením distribúcie elektriny a súvisiacich sieťových odvetví č. 267/1/DISURC/64/2014, predmetom ktorej bol záväzok úpadcu dodávať elektrinu do určených odberných miest žalovaného, prevziať za žalovaného zodpovednosť za odchýlku v odbernom mieste voči zaúčtovateľovi odchýlok a zabezpečiť pre žalovaného distribučné služby. Žalovaný napriek tomu, že odobral a spotreboval elektrinu dodanú v mesiacoch júl až september 2014 (do 11. 09. 2014), cenu za jej dodanie neuhradil v celom rozsahu. Dňa 24. 11. 2014 žalovaný vystavil jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, v zmysle ktorého pohľadávka úpadcu za dodávku elektriny a zabezpečenie distribučných služieb predstavovala 127 545,06 eura a žalovaný započítal svoju domnelú pohľadávku na zaplatenie finančnej kompenzácie vo výške 42 161,39 eura proti pohľadávkam úpadcu. Zostatok vo výške 85 383,67 eura žalovaný následne vyplatil v súlade s oznámením o vzniku záložného práva k pohľadávkam zo dňa 16. 09. 2014 obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s. ako záložnému veriteľovi. Pohľadávka úpadcu vo výške 42 161,40 eura zostala neuspokojená, a preto predchádzajúci správca úpadcu sa žalobou domáhal jej zaplatenia. Žalovaný sa v konaní bránil najskôr tým, že pohľadávka zanikla v dôsledku započítania a jej existenciu čo do dôvodu a výšky nerozporoval. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalovaný naďalej trval na tom, že došlo k zániku žalovanej pohľadávky započítaním s jeho údajnou pohľadávkou, ktorú si dňa 04. 12. 2019 dodatočne prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu. Podľa žalobcu formulácie použité započítacích úkonoch bezpochyby nasvedčujú tomu, že žalovaný si je záväzku voči žalobcovi plne vedomý a nepopiera ho. Viac ako 4 roky a 9 mesiacov (od podania žaloby) nebola existencia pohľadávky v konaní sporná. Následne v podaní zo dňa 07. 01. 2020 žalovaný zásadným spôsobom zmenil procesnú obranu, keď

vzniesol námietku premlčania a začal argumentovať tým, že k zániku dlhu z faktúry č. F201400842 došlo peňažným plnením. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby uvedené namietol už v odpore proti platobnému rozkazu. Naviac žalovaný je právne zastúpený advokátom, jeho procesné úkony podliehajú zákonnej a sudcovskej koncentrácii konania. Súd by na dodatočne uplatnené prostriedky procesnej obrany žalovaného v podobe nových skutkových tvrdení a námietky premlčania nemal prihliadať. Obrana žalovaného vyznieva o to absurdnejšie, že proti údajne zaniknutej a premlčanej pohľadávke žalobcu iba pár dní predtým znovu započítal svoju „pohľadávku“ (jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 20. 12. 2019). Súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného nekriticky prevzal a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď neprihliadol na skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo a nezohľadnil skutočnosť, že povinnosť platiť dohodnutú cenu za dodanú elektrinu vyplýva žalovanému zo zmluvy o dodávke elektriny. Existencia záväzkovo- právneho vzťahu, založeného zmluvou o dodávke elektriny, dodanie elektriny a úhrada ceny za jej dodanie v celkovej výške 127 545,06 eura iba v časti 85 383,67 eura neboli a nie sú medzi stranami sporné. Súd prvej inštancie si bol zrejme vedomý žalobcovho nároku na zaplatenie ceny za dodanú elektrinu, no napriek tomu formalisticky žalobu zamietol. Žalobca už v žalobe uviedol, že so žalovaným uzavrel zmluvu o dodávke elektriny. Faktúra je platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 1 M Obdo V 2/2009). Právotvorné účinky jej osobitne nepripisuje ani žiadny právny predpis. Právnym dôvodom vzniku záväzku, resp. pohľadávky žalobcu bola zmluva o dodávke elektriny. Faktúra má relevanciu iba vo vzťahu k splatnosti záväzku (nie k jeho existencii) a je výrazom zmluvne dohodnutých platobných podmienok. Žaloba bola podaná v čase, keď žiadna z vystavených faktúr nebola viac ako 4 roky po splatnosti a hoci priradil plnenie žalovaného zo dňa 27. 11. 2014 k jednotlivým faktúram, išlo o úkon v rámci vedenia účtovníctva. Právny názor súdu, v zmysle ktorého sa faktúre pripisujú zákonom nepredpokladané účinky, vedie k extrémnym dôsledkom. Žalovaný započítacími prejavmi opakovane uznal dlh voči žalobcovi, ktorú skutočnosť nespochybnil ani súd prvej inštancie. Súd odmietol jeho tvrdenie, že uznaním dlhu v celkovej výške 127 545,06 eura dochádza k vytvoreniu jedného homogénneho celku, resp. že od momentu uznania záväzku (ako celku) začala plynúť nová premlčacia lehota pre celý dlh. V prípade žalovaného ide o podnikateľa, a preto ak chcel, aby započítaním došlo k zániku jednotlivých záväzkov podľa dátumu splatnosti vystavených faktúr, mal použiť formuláciu, ktorá by túto vôľu jednoznačne vyjadrovala. V tomto smere preto neobstojí argument, že žalobca mal čiastočné plnenie žalovaného vysporiadať na skôr splatné záväzky. Uvedené sa vzťahuje na situáciu, keď má dlžník voči veriteľovi viac samostatných dlhov. V tomto prípade mal žalovaný v čase realizovania úhrady voči žalobcovi už iba jeden dlh predstavujúci „rozdiel medzi pohľadávkami dlžníka a veriteľa vo výške 85 383,67 eura“, ako uvádza v započítacích prejavoch. Skutočnosť, že pri platbe nešpecifikoval číslo konkrétnych faktúr, na ktoré plní, nemôže byť kladená na ťarchu žalobcovi. Žalovaný plnil na pohľadávku žalobcu ako celok. Dodal, že určenie záväzku môže vyplynúť aj z iných skutočností. Záver súdu prvej inštancie, že „nárok z tejto faktúry uplatňovaný žalobcom zanikol už uhradením sumy vo výške 85 383,67 eura žalovaným“, považoval za nesprávny aj z dôvodu selektívnej aplikácie zákona. Takéto vyriešenie veci sa nejaví ako ústavne konformné a už vôbec nie ako spravodlivé. Súd prvej inštancie vychádzal striktne iba z textácie žaloby a napriek tomu, že mal vedomosť o rozhodujúcich skutkových a právnych okolnostiach veci, t. j. o existencii záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami, o dodaní elektriny žalovanému a o nezaplatení ceny za jej dodanie (zostatok 42 161,40 eura), žalobu nedôvodne zamietol. Žalobca nemal dôvod meniť žalobu, keďže žalovaný opakovane realizoval započítanie a počas 5 rokov sporu ju čo do dôvodu a výšky žiadnym spôsobom nespochybňoval. Ďalej namietal, že výsledok hodnotenia dôkazov zjavne nezodpovedá kritériám obsiahnutým v ustanovení , keď súd prvej inštancie opomenul skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi a neprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, najmä na to, že v zmysle jednostranných zápočtov vzájomných pohľadávok vykonaných žalovaným mala pohľadávka žalobcu vo výške 127 545,06 eura zaniknúť v rozsahu 42 161,39 eura najprv započítaním a zvyšok následne zaplatil žalovaný bezhotovostným prevodom na účet záložného veriteľa, ako aj na to, že pohľadávka vo výške 42 161,40 eura nebola k dnešnému dňu zaplatená. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to predovšetkým ohľadne zániku pohľadávky žalobcu splnením. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, že na obranu žalovaného by sa v zmysle nemalo prihliadať a vysporiadanie s touto námietku žalobcu absentuje aj odôvodnení rozhodnutia. V tomto prípade absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku má za následok jeho nepreskúmateľnosť, čo zakladá tzv. inú vadu konania, ako vyplýva aj zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod R 2/2016 (mutatis mutandis

rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 19.4.2017 sp. zn. , ods. 45).

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie žalobcu považoval za právne nedôvodné. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a vo veci dôkladne posúdil všetky dôkazy, pričom vo veci rozhodol správne a spravodlivo. Postup súdu prvej inštancie považoval za ústne konformný a v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými argumentmi strán sporu.

13. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalovaný neuvádza vo vyjadrení žiadne nové skutočnosti. Zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní.

14. Žalovaný si právo vyjadriť sa v odvolacej duplike neuplatnil.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom ( , ) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania ( ).

16. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu ( ) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle odkazuje.

19. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 09. 12. 2013 uzavrel úpadca PB Power Trade, a. s. ako dodávateľ so žalovaným ako odberateľom Zmluvu o dodávke elektriny vrátane prevzatia zodpovednosti za odchýlku so zabezpečením distribúcie elektriny a súvisiacich sieťových odvetví č. 267/1/DISURC/64/2014, predmetom ktorej bol záväzok úpadcu dodávať elektrinu do určených odberných miest žalovaného, prevziať za žalovaného zodpovednosť za odchýlku v odbernom mieste voči zúčtovateľovi odchýlok a zabezpečiť pre žalovaného distribučné služby a žalovaný sa zaviazal platiť cenu za dodávku elektriky a za zabezpečenie distribučných služieb. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný odobral a spotreboval elektriku v mesiacoch júl až september 2014, a to do 11. 09. 2014. V tejto súvislosti žalobca vystavil žalovanému faktúry s nasledujúcou splatnosťou: faktúra č. F201400840 na sumu 2 705,90 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, faktúra č. F201400841 na sumu 12 753,66 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, faktúra č. F201400842 na sumu 57 574,04 eura, splatná dňa 15. 09. 2014, faktúra č. F201400957 na sumu 2 521,47 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, faktúra č. F201400958 na sumu 9 928,93 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, faktúra č. F201400959 na sumu 45 443,46 eura, splatná dňa 14. 10. 2014, faktúra č. F20140120 na sumu 2 583,07 eura, splatná dňa 30. 10. 2014. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia zostatku dlžnej sumy z faktúry č. F201400842 zo dňa 31. 07. 2014, ktorou bola žalovanému fakturovaná za dodanú elektrinu cena 57 574,04 eura a podľa skutkového tvrdenia žalobcu v žalobe na predmetnú faktúru žalovaný uhradil dňa 27. 11. 2014 sumu 15 412,64 eura, a preto je povinný žalovaný uhradiť faktúru v zostatkovej výške 42 161,40 eura, ktorá suma je predmetom konania. Z dokazovania rovnako vyplynulo, že žalovaný jednostranným písomným zápočtom zo dňa 24. 11. 2014 započítal pohľadávku vo výške 42 161,39 eura z faktúry č. 4314000790 voči pohľadávkam žalobcu vo výške 127 545,06 eura (faktúra č. F201400840 v sume 2 705,90 eura, faktúra č. F201400841 v sume 12 753,66 eura, faktúra č. F201400842 v sume 57 574,04 eura, faktúra č. F201400957 v sume 2 521,47 eura, faktúra č. F201400958 v sume 9 928,93

eura, faktúra č. F201400959 v sume 45 443,46 eura, faktúra č. F201401120 v sume 2 583,07 eura po zohľadnení odpočtu z vyúčtovania podľa faktúry č. F201401250 v sume 4 095,10 eura a faktúry č. F201401251 vyúčtovanie v sume 1 870,37 eura), a to v rozsahu ich krytia, t. j. 42 161,39 eura s tým, že rozdiel medzi pohľadávkami vo výške 85 383,67 eura uhradí žalobcovi. K tejto úhrade došlo platbou zo dňa 27. 11. 2014. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že tento započítací prejav žalovaného neuznal a vysporiadal plnenie tak, že na faktúru č. F201400841 započítal sumu 9 494,10 eura (v zostatkovej výške po jednostrannom zápočte žalobcu zo dňa 20. 10. 2014), na faktúru č. F201400957 sumu 2 521,47 eura, na faktúru č. F201400958 sumu 9 928,93 eura, na faktúru č. F201400959 sumu 45 443,46 eura, faktúru č. F201401120 sumu 2 583,07 eura, t. j. sumu v celkovej výške 69 971,03 eura a zvyšok, t. j. sumu 15 412,64 eura (85 383,67 eura - 69 971,03 eura) započítal na istinu uplatnenej faktúry č. F201400842 vo výške 57 574,04 eura. Žalovaný po vrátení veci súdu prvej inštancie namietol, že dlh z faktúry č. F201400842 zanikol, keďže plnenie vo výške 85 383,67 eura malo byť započítané na skôr splatné faktúry.

20. Podľa ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.

21. Podľa pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.

22. Podľa príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

23. Podľa zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

24. Podľa strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

25. Podľa na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

26. Podľa ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

27. Podľa Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

28. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

29. Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

30. Ustanovenie je dispozitívnym ustanovením (keďže nie je taxatívne vymenované v znení ustanovenia ). Predmetné zákonné ustanovenie sa použije vtedy, ak neexistuje osobitná dohoda medzi zmluvnými stranami (existencia takejto osobitnej dohody zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie nevyplýva).

31. Citované ustanovenie upravuje spôsob, akým sa započítava plnenie dlžníka, a to pokiaľ má dlžník voči veriteľovi viacero nesplnených záväzkov, ako aj vtedy, keď má voči veriteľovi len jeden (ale vnútorne štruktúrovaný) záväzok. V zmysle tohto všeobecného ustanovenia ak dlžník neurčí inak, jeho plnenie sa započítava na záväzok najskôr splatný, a to najprv na jeho príslušenstvo, ktorým v zmysle sú (dojednané zmluvné) úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Predmetný záver platí rovnako pre pohľadávky, ktoré nie sú uplatnené v súdnom konaní, ako aj pre v súdnom konaní uplatnené pohľadávky.

32. Aj v zmysle odbornej literatúry platí, že „záväzok, na ktorý sa poskytnuté plnenie bude započítavať, musí dlžník určiť najneskôr v momente plnenia. Ak tak neurobí, platí pravidlo uvedené v druhej vete. Pravidlo, podľa ktorého sa plnenie započíta najskôr na záväzok s najstarším dátumom splatnosti, platí aj v prípade, že záväzok, na ktorý by sa malo plnenie započítať, je už premlčaný. Ustanovenie odseku 2, hoci sa týka špecificky peňažných záväzkov, vyjadruje rovnaké pravidlo ako druhá veta odseku 1 všeobecne pre všetky záväzky (keďže úroky sú súčasťou príslušenstva), a preto je nadbytočné“ (viď aj: Patakyová a kol.: . Komentár. C. H. Beck Praha, 2013, 4. vydanie, str. 1158-1159; a obdobne aj Ovečková a kol.: Veľký Komentár , Wolters Kluwer, 2017, komentár k ).

33. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, aby súd neprihliadol na zmenu procesnej obrany žalovaného, ktorú realizoval po zrušení a vrátení veci, odvolací súd preskúmal postup súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemôže ísť o prípad sudcovskej koncentrácie. Strany sporu neboli súdom prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie vec prejednal na pojednávaní dňa 13. 11. 2019, na ktorom uložil žalovanému v lehote 30 dní doložiť dôkazy na preukázanie požadovaných skutočností týkajúcich sa prihlásenia pohľadávky žalovaného do konkurzu, doručenia zápočtového prejavu zo dňa 24. 11. 2014 a žalobcovi uložil predložiť správu o stave v konkurznom konaní na majetok žalobcu a pojednávanie bolo odročené na deň 18. 12. 2019, ktorý termín bol z dôvodu prekážky právneho zástupcu žalovaného zrušený a termín pojednávania určený na deň 20. 12. 2019. Pojednávanie dňa 20. 12. 2019 bolo odročené na neurčito z dôvodu zmeny skutkového stavu, a to vzťahu momentu, kedy sa žalovaný mohol dozvedieť o svojej pohľadávke, ktorú chce započítať voči žalovanej pohľadávke a súd uložil stranám sporu zaslať stanovisko s vyhodnotením zmeneného skutkového stavu k uplatneným nárokom v konaní. Následne podaním, doručeným súdu dňa 02. 01. 2020, žalobca zaslal jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 20. 12. 2019 a podaním, doručeným súdu dňa 09. 01. 2020, uplatnil námietku premlčania a súčasne tvrdil, že dlh vyplývajúci zo žalovanej faktúry zanikol zaplatením dňa 27. 11. 2014 v celom rozsahu. Ďalej podaním zo dňa 07. 05. 2020, doručeným súdu dňa 11. 05. 2020, žalobca vzniesol námietku premlčania proti domnelej pohľadávke žalovaného. Vo veci bol nariadené pojednávanie na deň 21. 05. 2020, na ktorom súd prvej inštancie po vyjadrení predbežného právneho názoru vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Z uvedeného postupu súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania, v dôsledku čoho strany sporu mohli prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V tomto prípade k vyhláseniu dokazovania za skončené došlo uznesením vyhlásenom na pojednávaní dňa 21. 05. 2020, na ktorom súd prvej inštancie strany sporu poučil v zmysle s tým, že neboli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Preto ak sa súd prvej inštancie zaoberal skutkovým tvrdením žalovaného, že dlh vyplývajúci z faktúry č. F201400842 zanikol plnením zo dňa 27. 11. 2014 realizovaným vo výške 85 383,67 eura, nebolo možné zo strany odvolacieho súdu vytknúť v postupe súdu prvej inštancie žiadnu vadu.

34. Ustanovenie o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v , podľa ktorého môže súd v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Ustanovenie ustanovuje právnu povinnosť a sankciu za jej porušenie. V danom prípade konanie začalo za účinnosti , za účinnosti ktorého bolo vo veci rozhodnuté prvým rozsudkom zo dňa 22. 06. 2016, a preto na postup súdu prvej inštancie do vydania tohto rozsudku, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, nebolo možné spätne aplikovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania. Možnosť postupovať podľa ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania bola daná súdu prvej inštancie

po vrátení veci odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sudcovskú koncentráciu konania však neuplatnil. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nemal podľa prihliadnuť na skutkové tvrdenia žalovaného o zániku žalovanej sumy plnením zo dňa 27. 11. 2014 a tento procesný úkon sankcionovať podľa článku 5 .

35. Z tohto dôvodu sa súd prvej inštancie správne najskôr vysporiadal s tým, či v prípade žalovanej sumy 42 161,40 eura s príslušenstvom vyplývajúcej z faktúry č. F201400842 došlo k jej zániku úhradou žalovaného dňa 27. 11. 2014 a dospel k správnemu právnemu záveru o zániku tohto záväzku splnením. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný najneskôr v okamihu plnenia určil, na ktorý konkrétny záväzok sa predmetné plnenie má započítať. Aj keď sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že faktúra je platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu, avšak poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 1 M Obdo V 2/2009 nemožno považovať v tejto veci za relevantný a závery z tohto rozhodnutia nemožno aplikovať na prejednávanú vec. Predmetné rozhodnutie sa týka inej skutkovej situácie ohľadne vzniku záväzkovo- právneho vzťahu. Každé rozhodnutie je nevyhnutné vykladať v kontexte predmetného rozhodnutia a skutkového stavu, ktorý bol v posudzovanej veci a nie je možné odcitovať len právnu vetu z určitého rozhodnutia najvyššieho súdu bez zohľadnenia skutkového stavu. V rámci tohto konania bol preukázaný vznik záväzkovo-právneho vzťahu, a to na základe zmluvy o dodávke elektriny vrátane prevzatia zodpovednosti za odchýlku so zabezpečením distribúcie elektriny a súvisiacich sieťových odvetví č. 267/1/DISURC/64/2014 zo dňa 09. 12. 2013. Okrem toho strany sporu existenciu zmluvného vzťahu ani nerozporovali. Predmetná zmluva bola právnym dôvodom vzniku záväzku, resp. pohľadávok žalobcu. Zmluva čl. V. bod 1. upravovala, že odoberateľ bude dodávateľom fakturovaný na základe mesačného odberu elektriny a podľa bodu 2. fakturačným obdobím pre dodávku elektriny podľa zmluvy je kalendárny mesiac. Podľa čl. V bod 5. zmluvy v prípade dohodnutého mesačného odpočtu sú zálohové faktúry vyhotovované so splatnosťou do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca (fakturačného obdobia), pričom odoberateľ je povinný dodávateľovi platiť zálohové platby vo výške 60 % objednaného množstva na príslušný mesiac vrátane fakturovanej DPH. Vyúčtovacia faktúra sa vzťahuje vždy na obdobie kalendárneho mesiaca a je splatná do 45. dňa od vystavenia faktúry.

36. S ohľadom na správne prijatý záver súdu prvej inštancie o zániku záväzku nebolo možné prípadnými následnými úkonmi dlžníka určovať, ktorá pohľadávka alebo jej časť zanikla a rovnako tak nebolo možné, aby žalobca ako veriteľ určil, na ktorú pohľadávku žalovaného sa prijaté plnenie započíta. Neobstojí preto postup žalobcu, ktorý po neuznaní započítacieho prejavu žalovaného, vysporiadal prijaté plnenie nasledovne: a to na faktúru č. F201400841 (splatná dňa 15. 09. 2014) započítal sumu 9 494,10 eura (v zostatkovej výške po jednostrannom zápočte žalobcu zo dňa 20. 10. 2014), na faktúru č. F201400957 (splatná dňa 14. 10. 2014) sumu 2 521,47 eura, faktúru č. F201400958 (splatná dňa 14. 10. 2014) sumu 9 928,93 eura, faktúru č. F201400959 (splatná dňa 14. 10. 2014) sumu 45 443,46 eura, na faktúru č. F2014001120 (splatná dňa 30. 10. 2014) sumu 2 583,07 eura a zvyšok, t. j. sumu 15 412,64 eura započítal na istinu uplatnenej faktúry č. F201400842 (splatná dňa 15. 09. 2014), ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Žalobca ako veriteľ bol povinný takto získané plnenie (keďže nebola iná dohoda medzi stranami sporu) započítať najprv na pohľadávky vyplývajúcich z faktúr najskôr splatných, a to najskôr na príslušenstvo predmetných pohľadávok a pokiaľ tak nepostupoval nemožno akceptovať jeho tvrdenie, že v danom prípade vznikol akýsi homogénny celok, kde nebolo možné zohľadniť jednotlivé dátumy splatnosti faktúr.

37. Pokiaľ išlo o argumentáciou žalobcu v odvolaní, že žalovaný započítacími prejavmi opakovane uznal svoj dlh voči žalobcovi, a to dlh v celkovej výške 127 545,06 eura (pozostávajúceho z viacerých nezaplatených faktúr), a preto od momentu uznania záväzku (ako celku) začala plynúť nová premlčacia lehota pre celý dlh, odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Vychádzajúc z obsahu započítacích prejavov žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný týmto úkonom neuznal záväzok žalobcu ako celok. Listina predložená žalovaným „Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok“ zo dňa 24. 11. 2014 (č. l. 84 spisu), listina „Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 22. 06. 2016 (č. l. 233 spisu), listina „Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 20. 12. 2019 (č. l. 444 spisu) nie je súčasne uznaním pohľadávky žalobcu, nakoľko nespĺňa náležitosti uznania záväzku v zmysle a svojim obsahom k takémuto úkonu dlžníka ani nesmerovala, preto môže byť v rámci vyhodnotenia dôkazov posudzovaná iba ako dôkaz o existencii pohľadávky žalobcu. Z tohto právneho úkonu, z jeho časti označenej Článkom I. je zrejmé, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi vyslovil, že žalobca má voči žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pohľadávku vo

výške 127 545,06 eura z titulu neuhradených faktúr podľa doloženého zoznamu. Z tejto formulácie nie je možné vyvodiť, že by sa zároveň jednalo o právny úkon uznania záväzku. Je potrebné zvýrazniť, že započítanie a uznanie záväzku sú dva odlišné právne úkony. Právny úkon započítania smeruje k zániku záväzku a právny úkon uznania záväzku smeruje k potvrdeniu jeho existencie v okamžiku jeho uznania, čím predstavuje osobitný zabezpečovací inštitút. Vôľa dlžníka v prípade uznania záväzku smeruje k tomu, aby započítavaná pohľadávka nezanikla a naďalej trvala s tým následkom, že sa pre veriteľa predlžuje možnosť jej úspešného súdneho vymáhania (nové plynutie premlčacej doby) a dochádza k preneseniu dôkazného bremena na dlžníka. Na rozdiel od uznania je započítanie jedným zo spôsobov zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka, a teda započítaním dlžník sleduje odlišný následok právneho úkonu v podobe zániku pohľadávok. Pri posudzovaní právnych úkonov a ich výkladu je potrebné zohľadniť aj vôľu konajúceho, a preto nie je možné bez ďalšieho vyvodzovať, že v prípade, ak z nejakého dôvodu nedôjde k zániku pohľadávok započítacím právnym úkonom, tak by mal tento jednostranný právny úkon započítania v takomto prípade, teda v prípade, kedy sa nedosiahne jeho primárny účel zániku pohľadávok, byť považovaný za iný právny úkon, a síce právny úkon uznania záväzkov, ktoré mali započítaním zaniknúť, a to so všetkými následkami, ktoré so sebou uznanie záväzku prináša. Ak z právneho úkonu jednostranného započítania pohľadávok nie je možné bez ďalšieho jednoznačne konštatovať úmysel dlžníka zároveň pohľadávky, ktorých sa započítanie má týkať, uznať, tak nie je možné uzavrieť, že by právny úkon započítania v sebe obsahoval aj uznanie záväzku bez toho, aby to v tomto právnom úkone bolo jednoznačne a určite vyjadrené. Na to, aby jednostranné započítanie pohľadávok mohlo byť zároveň považované za uznanie záväzku dlžníkom, by právny úkon uznania záväzku musel byť v tomto právnom úkone započítania obsiahnutý. Odvolací súd k jednostrannému započítaniu vzájomných pohľadávok zo dňa 24. 11. 2014 (započítanie zo dňa 22. 06. 2016 a totožné zo dňa 20. 12. 2019) konštatuje, že z tohto právneho úkonu je možné dovodiť len vôľu žalovaného započítať jeho pohľadávku s pohľadávkami žalobcu a z tohto právneho úkonu odvolací súd nezistil žiadny iný prejav vôle žalovaného, ktorý by mal smerovať k niečomu inému ako k započítaniu pohľadávok. Týmto právnym úkonom nedošlo k uznaniu záväzkov vymedzených žalovaným v článku I. tohto právneho úkonu a tým nedošlo ani ku vzniku právnych následkov, ktoré by s prípadným uznaním záväzku boli spojené, v podobe plynutia novej štvorročnej premlčacej doby.

38. Keďže žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia zostatku neuhradenej sumy z faktúry č. F201400842, ktorý nárok žalobcu zanikol v dôsledku prijatého plnenia žalovaného, súd prvej inštancie správne žalobu v celom rozsahu zamietol bez toho, aby vykonával dokazovanie vo vzťahu k prejavom vôle strán sporu týkajúce sa čl. VII. zmluvy, prihlásenia pohľadávky žalovaného do konkurzného konania.

39. Odvolací súd dodáva, že predmet sporu determinuje žalobca v samotnej žalobe a pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z obsahu žaloby, ktoré nebola zmenená vo vzťahu k nároku, ktorý si žalobca v konaní uplatňoval a ani vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, od ktorých nárok odvíjal, nemožno v postupe súdu prvej inštancie vzhliadnuť žiadnu vadu, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

40. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nevysporiadanie sa argumentáciou žalobcu o tom, že na obranu žalovaného sa v zmysle článku 5 nemalo prihliadať a absentovalo uvedenie dôvodov jeho procesného postupu a to preskúmateľným spôsobom. Namietal, že súd prvej inštancie sa plne stotožnil s tvrdeniami žalovaného, ktoré urobil pred posledným pojednávaním.

41. V posudzovanej veci k namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998).

42. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že sa súd prvej inštancie dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore a zdôvodnil, prečo žalobnému nároku nevyhovel a nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri ). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu prvej inštancie. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). V danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, pričom nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

43. Odvolací súd po preskúmaní veci záverom konštatuje, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s . V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými právne významnými skutkovými okolnosťami, dostatočne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

44. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (, ), vrátane závislého výroku o trovách konania, na ktoré súd prvej inštancie správne aplikoval , keď žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s prihliadnutím na jeho plný úspech v konaní.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle .

46. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v až pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.