Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11T-29-2018.pdf
PDF · 104.99 KB
Case nature
Area
Subarea
11T/29/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rimavská Sobota samosudcom Mgr. Ivanom Antalom, v trestnej veci obžalovaného H. L., A.. XX.XX.XXXX Q. H. X., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 02. júna 2022, takto
rozhodol:
Obžalovaný: H. L. B. P. W. G. I. O. Ý. , nar. XX.XX.XXXX v H. X., trvale bytom H. X., prechodne bytom H. X., H. XX, t.č. M., X. XXX, X. H. A.,
sa spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota, sp.zn. 2Pv/532/17/6609 zo dňa 06.04.2018, v ktorej mu je kladené za vinu, že
v presne nezistenej dobe v mesiaci október 2017, z kancelárie nachádzajúcej sa v areáli bývalého výrobného závodu H. A. J. Č. Q. H. X., bez použitia násilia odcudzil 1 ks počítač zn. Lenovo Thinkcentre, výrobného čísla XSXXXXAXXSXAAKXX, 1 ks tlačiareň zn. HP Deskjet ink Advantage 1515, výrobného čísla I., 1 ks tlačiareň zn. Canon Mx 495, výrobného čísla O., 1 ks notebook zn. HP s adaptérom, výrobného čísla XCDXXXXQWM, 1 ks televízor zn. Hitachi 32HZT65, výrobného čísla XXXXXXXXXXXX, 1 ks veľké kancelárske koženkové kreslo čiernej farby, 1 ks navigáciu zn. Garmin č. XXX-XXXXX-XX, čím svojím konaním spôsobil spoločnosti W. I. X.. X. H..E.., H. X/XX, H. X., G.: XXXXXXXX škodu vo výške nie menej ako 410 eur,
t e d a
prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej mal zmocniť a spôsobiť tak škodu malú,
t ý m m a l s p á c h a ť
prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona,
o s l o b o d z u j e podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku, pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku samosudca poškodenú stranu spoločnosť W. I. X.. X. H..E.., X. X. H. X/ XX, H. X., G.: XXXXXXXX, s celým nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote podal dňa 06.04.2018 pod č. konania 2Pv/532/17/6609-10 obžalobu na obvineného H. L., A.. XX.XX.XXXX v H. X. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v tejto obžalobe a v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaný H. L. na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku vyhlásil, že sa cíti byť nevinný zo skutku, spáchanie ktorého mu je v obžalobe kladené za vinu. Na hlavnom pojednávaní vypovedal o tom, že predmetné veci patrili do vlastníctva spoločnosti W. I., X.. X. H..E.. H. X., priznal, že tieto veci si vzal z kancelárie po tom, ako dal výpoveď z pracovného pomeru, čo zdôvodnil tým, že veci si nikto neprišiel prevziať. Malo sa tak stať v piatok, pričom nasledujúci pondelok telefonoval s pánom N., ktorému okrem iného oznámil, že má veci u seba. V spoločnosti W. I., X.. X. H..E.. H. X. pracoval vo funkcii výkonného riaditeľa a za predmetné veci nemal prevzatú hmotnú zodpovednosť. Pán N., ktorý je konateľ spoločnosti chodil do kancelárie len sporadicky, asi jedenkrát za mesiac a okrem neho a N. mal kľúče od kancelárie ešte aj kolega S.. Tento bol spolu s ním tzv. tichým spoločníkom spoločnosti W. I.. K veci tiež uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru dal aj kvôli finančným nezrovnalostiam, pretože si všimol, že chýbajú peniaze z „kasy“ a keď tieto nezrovnalosti dosiahli cca 130.000 eur a jemu nebol vyplatený žiaden podiel, tak sa rozhodol skončiť pracovný pomer.
Na doplňujúce otázky uviedol, že veci si vzal k sebe aj preto, že po skúsenostiach s financiami už nikomu v spoločnosti neveril a keďže si zodpovedný pre ne neprišiel, nechcel ich tam nechať, aby nevznikli prípadné ďalšie problémy. Zopakoval, že veci si vzal v piatok a už v pondelok konateľ N. vedel, že nedošlo k vykradnutiu kancelárie, ale že tieto veci má pri sebe. Z predmetných vecí v kancelárii nebola navigácia značky GARMIN, ale táto sa nachádzala v aute, ktoré obžalovaný v rámci pracovných povinností používal.
Svedok D. N. na hlavom pojednávaní vypovedal o tom, že je konateľom spoločnosti W. I., X.. X. H..E.. H. X. a pre odstup času sa nevedel rozpamätať kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru s obžalovaným, pamätal sa len na to, že výpoveď dal obžalovaný. Z jeho výsluchu bolo ďalej zistené, že obžalovaný pracoval v spoločnosti ako výkonný riaditeľ, kľúče od kancelárie mal on, obžalovaný a S., kanceláriu aj s predmetnými vecami využíval pri svojej pracovnej činnosti obžalovaný. Pracovnou náplňou obžalovaného bolo najmä zabezpečovať prácu v zahraničí a táto práca bola pre automobilový priemysel, spočívala v montáži liniek, rôznych dopravníkov a ich servis. Jednalo sa o práce v rámci subdodávok, a to nie len v Európe, ale aj vo svete.
Na doplňujúce otázky uviedol, že trestné oznámenie podával, lebo mu obžalovaný nechcel veci vrátiť, oficiálne k vráteniu vecí obžalovaného nevyzval, len pri telefonickom rozhovore. Uviedol tiež, že v čase, keď podával trestné oznámenie, mal vedomosť o tom, že veci sú u obžalovaného, pričom trestné oznámenie podával až s odstupom nejakého času ako zistil, že v kancelárii tieto veci nie sú.
Svedkyňa G.. M. X. k veci samej na hlavnom pojednávaní nič podstatné uviesť nevedela, pretože pre spoločnosť W. I. vykonávala len účtovnícke práce.
Svedok H. S. vypovedal o tom, že v roku 2017 bol zamestnancom v spoločnosti W. I., potvrdil, že aj on mal kľúče od kancelárie, v ktorej boli predmetné veci, avšak túto kanceláriu, ako ani veci nevyužíval v súvislosti s prácou.
Na doplňujúce otázky uviedol, že raz mu O. N. telefonoval, že z kancelárie zmizli veci, jemu však o tom nič nebolo známe, lebo v tom čase pracoval v zahraničí. Uviedol tiež, že zamestnanci nemali podpísanú hmotnú zodpovednosť za veci, ktoré sa využívali v súvislosti s prácou, a to ani k motorovým vozidlám, ktoré používali.
Na návrh obžalovaného bola vo veci vypočutá aj svedkyňa C. W., ktorá uviedla, že jej je známe, že obžalovaný pracoval pre spoločnosť W. I. a že raz bola svedkom (sedela v aute s obžalovaným) telefonického rozhovoru medzi obžalovaným a N. a keďže telefonát mal obžalovaný na hlasitý
odposluch, tak počula ako sa rozprávajú aj o predmetných veciach, pričom obžalovaný N. povedal, že veci má u seba a že keď dostane poslednú výplatu, tak veci vráti. Tiež počula ako mu N. odpovedal, že nie je problém a že je to v poriadku, a preto nadobudla dojem, že sa vzájomne obžalovaný so N. dohodli. Dodala tiež, že neskôr ju zarazilo a čudovala sa nad tým, keď v miestnych médiách vyšiel článok, v ktorom sa písalo, že neznámy páchateľ ukradol predmetné veci, čo sa jej zdalo zo strany spoločnosti voči obžalovanému nefér, keďže predtým prebehol vyššie spomínaný telefonický rozhovor medzi obžalovaným a N..
Okrem uvedeného dokazovania bolo na hlavnom pojednávaní vykonané aj ďalšie dokazovanie a podľa § 269 Tr. poriadku boli samosudcom prečítané nasledovné listinné dôkazy: zápisnica o trestnom oznámení z čl. 1, zápisnica o vydaní veci z čl. 27, uznesenie o vrátení veci zo na 17.01.2018 z čl. 28, zápisnica o vrátení veci z čl. 30, odborné vyjadrenia k hodnotám vecí z čl. 31 a z čl. 33, výpis z obchodného registra z čl. 33, odpis registra trestov z čl. 34, správa o priestupkoch z čl. 35, správa o povesti z čl. 40 a po takto vykonanom dokazovaní dospel samosudca k nasledovným skutkovým a právnym záverom.
V podanej obžalobe kládol prokurátor obžalovanému H. L. za vinu, že si prisvojil cudzie veci identifikované v skutkovej vete obžaloby tým, že sa ich zmocnil a spôsobil tak malú škodu a mal sa tak dopustiť prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že skutkovou podstatou trestného činu rozumieme súhrn konkrétnych znakov, ktoré charakterizujú určité ľudské správanie ako trestný čin. Skutková podstata je jedným z formálnych znakov trestného činu a je charakterizovaná súhrnom jednotlivých znakov, medzi ktorými existujú vzťahy relatívnej samostatnosti a zároveň vzájomnej podmienenosti, čo z nich vytvára určitý systém. V dôsledku toho je podmienkou existencie skutkovej podstaty naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty toho-ktorého trestného činu. Nedostatok jedného znaku sa rovná nedostatku skutkovej podstaty ako takej. Z uvedeného vyplýva, že znaky skutkovej podstaty trestného činu majú všeobecne obligatórnu povahu s výnimkou prípravy a pokusu, kde chýba následok a príčinný vzťah medzi ním a konaním. Okrem toho skutková podstata môže obsahovať niektoré znaky, ktoré nie sú vo všeobecnosti povinné a tieto znaky označuje ako fakultatívne.
Medzi obligatórne znaky skutkovej podstaty každého trestného činu patrí objekt, objektívna stránka, páchateľ a subjektívna stránka. Všetky tieto štyri znaky tvoria jednotný celok, existujú v každej skutkovej podstate trestného činu aj keď v nej nie sú výslovne uvedené, avšak v prípade ak by niektorý z týchto znakov chýbal, nešlo by v danom prípade o trestný čin.
Objektom trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona je vlastníctvo veci, ďalej držba veci, ale aj faktická dispozícia vecou, pričom rozhodujúci je faktický stav. Cudzou vecou sa rozumie hnuteľná vec nepatriaca páchateľovi vôbec a ktorú páchateľ nemá vo svojej dispozícii. Prisvojením veci sa rozumie získanie možnosti trvalej dispozície s vecou, teda vylúčenie doterajšieho vlastníka alebo držiteľa veci z držby, užívania a nakladania s vecou. Páchateľ si prisvojí vec tým, že sa jej zmocní, ak odníme vec z dispozície vlastníka, oprávneného držiteľa alebo faktického držiteľa a ak tak získa možnosť s vecou trvalo nakladať podľa svojej vôle sám alebo s ďalšími osobami (spolupáchateľmi). Zmocniť sa veci môže páchateľ sám alebo aj za pomoci nástroja. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý musí zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky vrátane prisvojenia.
Podľa § 15 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Zavinením sa rozumie vnútorný psychický vzťah páchateľa k skutočnostiam tvoriacim trestný čin. Tvorí obligatórnu zložku subjektívnej stránky trestného činu (ďalšou jej zložkou môže byť pohnútka). Zavinenie je podstatnou náležitosťou trestnej zodpovednosti, čím je vyjadrená zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, a to vedomostnej (intelektuálnej) a vôľovej. Je nevyhnutné, aby obidve zložky zavinenia zahŕňali skutočnosti tvoriace objekt a objektívnu stránku trestného činu (chránený záujem, zavinenie, konanie a následok).
Zavinenie vo forme úmyslu je vybudované na zložkách vedomostnej aj vôľovej. Podľa stupňa naplnenia vôľovej zložky rozlišujeme úmysel priamy a nepriamy. Vedomostná zložka je v obidvoch prípadoch rovnaká.
Pri priamom úmysle páchateľ chce spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu. Chcenie sa chápe ako najvyšší prejav vôle.
Pri nepriamom úmysle páchateľ priamo nechcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, súčasne je však uzrozumený s tým, že takéto porušenie alebo ohrozenie nastane. Uzrozumenie sa tu chápe ako najnižšia zložka vôle.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení bolo potrebné preukázať páchateľovi žalovaného prečinu krádeže, v danom prípade H. L., naplnenie všetkých podstatných zložiek tohto trestného činu, ktorými sú objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Po zhodnotení vykonaného dokazovania však súd zistil, že v konaní nebola preukázaná subjektívna a ani objektívna stránka žalovaného prečinu a pri prejednávaní veci boli zistené aj vážne pochybnosti, ktoré museli byť v zmysle zásady in dubio pro reo vyhodnotené v prospech obžalovaného.
Z vykonaného dokazovania bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že obžalovaný H. L. pracoval v spoločnosti W. I., X.. X. H..E.. H. X. ako výkonný riaditeľ spoločnosti na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 11.12.2014, pričom pracovný pomer sa začal dňom 13.12.2014 a bol uzatvorený na dobu neurčitú (pracovná zmluva čl. 93). Ďalej bol bez pochybností zistené, že spoločnosť W. I. mala v nájme okrem iných aj kanceláriu v areáli bývalého výrobného závodu H. A. Č. J. Q. H. X., v ktorej boli okrem navigácie GARMIN č. XXX-XXXXX-XX umiestnené ďalšie hnuteľné veci identifikované v skutkovej vete obžaloby, ktoré v súvislosti so svojím pracovným zaradením využíval obžalovaný ako výkonný riaditeľ spoločnosti. Tieto skutočnosti boli preukázané výsluchom svedka N. (konateľa spoločnosti), ďalej svedka S., ale aj samotného obžalovaného. Ďalej bolo bez pochýb preukázané, že predmetné veci využíval pri svojej práci obžalovaný bez toho, aby mal so spoločnosťou, ktorej veci vlastnícky patria, uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Tieto veci mu tiež neboli zo strany spoločnosti „protokolárnym“ spôsobom zverené do používania v rámci plnenia pracovných úloh. Bolo tiež preukázané, že okrem uvedených vecí obžalovaný v práci využíval aj osobné motorové vozidlá, pričom v jednom z nich bola aj navigácia. Tieto skutočnosti tiež vyplývajú z výsluchu uvedených svedkov, ako aj obžalovaného.
Obžalovaný sa počas celého konania bránil tým, že on predmetné veci neukradol a neprisvojil si ich, len si ich ponechal u seba s odôvodnením, že v čase, keď sa mu končil pracovný pomer, si pre ne neprišla zodpovedná osoba a on ich nechcel v kancelárii nechať aj z toho dôvodu, že v tom čase už boli medzi ním a konateľom spoločnosti zlé medziľudské aj pracovné vzťahy. Ďalej bolo bez pochýb z výsluchu obžalovaného a svedka N. zistené, že N. ako konateľ spoločnosti mal v čase podávania trestného oznámenia dňa 13.11.2017 vedomosť o tom, že predmetné veci má v držbe obžalovaný. Tieto skutočnosti pri výsluchu na hlavnom pojednávaní potvrdil samotný svedok N., ale aj svedkyňa W..
Keďže svedok N. ako konateľ spoločnosti nevedel uviesť ktorým dňom sa skončil pracovný pomer obžalovaného v spoločnosti W. I. a tento svedok mal vedomosť len o tom, že výpoveď dal obžalovaný, vyzval súd spoločnosti W. I. (čl. 88), aby pre potreby konania táto spoločnosť zaslala súdu listiny týkajúce sa pracovného pomeru obžalovaného, ako aj listiny týkajúce sa hmotnej zodpovednosti obžalovaného za veci počas trvania jeho pracovného pomeru, pričom zo strany spoločnosti bola súdu doručená len pracovná zmluva obžalovaného (čl. 93).
Zistenie skutočnosti, ktorým dňom sa skončil pracovný pomer obžalovaného v spoločnosti W. I., je dôležité najmä preto, lebo z vyššie uvedeného dokazovania vyplynulo, že predmetné veci využíval obžalovaný v súvislosti so svojou prácou a pracovným zaradením, preto možno ustáliť a vyvodiť záver, že pokiaľ tieto veci mal u seba v dispozícii počas trvania pracovného pomeru, tak ich mal v držbe oprávnene aj napriek tomu, že mu do tejto držby formálne zo strany zamestnávateľa zverené neboli. Takýto záver je zdôvodnený samotným výsluchom konateľa N., ktorý vypovedal aj o tom, že formálne pracovné prostriedky zamestnancom nezverovali a pokiaľ sa aj vyskytli nejaké závady, resp. došlo k poškodeniu veci, tak to firma odstraňovala vo vlastnej réžii.
Z uvedeného tak vyplýva vážna pochybnosť, či obžalovaný mal alebo nemal v kritickom čase ešte veci v oprávnenej držbe.
Ďalšiu pochybnosť do celého konania, ohľadom trvania pracovného pomeru obžalovaného, vnieslo aj podanie trestného oznámenia svedka N. ako konateľa spoločnosti, pretože zo zápisnice o trestnom oznámení okrem iného vyplýva, že asi pred troma týždňami (oznámenie podával dňa 13.11.2017 o 10.50 h) išiel do kancelárie, lebo niečo potreboval a všimol si, že chýba počítač, dvakrát tlačiareň, notebook, televízor Hitashi, veľké kancelárske kožené kreslo, nové navigácie do áut v počte tri kusy a tak isto aj fascikle s dokladmi.
Z uvedeného možno vyvodiť, že do kancelárie, v ktorej chýbali veci prišiel niekedy koncom októbra 2017, čo mohlo byť ešte v čase, kým trval pracovný pomer obžalovaného v spoločnosti W. I., pričom v čase podávania trestného oznámenia už zároveň vedel, že predmetné veci neboli z kancelárie ukradnuté, ale že ich má u seba H. L..
V prípade, že pracovný pomer obžalovaného v čase skutku už netrval, je potrebné zdôrazniť, že z princípu ultima ratio vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až tam, kde je taká ochrana neúčinná a teda porušenie súkromnoprávnych vzťahov dosahuje svojou intenzitou zákonom predpokladané nebezpečenstvo, je na mieste uvažovať o trestnoprávnej zodpovednosti.
Jednou zo základných zásad trestného práva je ultima ratio, teda zásada subsidiarity trestnoprávnej represie, čo znamená, že prostriedky trestného práva sa majú použiť až ako krajný prostriedok štátu na ochranu určitým Trestným zákonom taxatívne vymedzeným spoločenským vzťahom, v prípade že prostriedky iných právnych odvetví sú neúčinné na ochranu takýchto vzťahov. Ultima ratio je potrebné vykladať aj ako aplikačný princíp, ktorý zaväzuje nielen súdy, ale aj orgány činné v trestnom konaní. Subsidiarita trestnoprávnej represie znamená, že prednosť má civilné konanie pred trestným konaním, teda trestné právo nemá byť použité ako prvé, z dôvodu, že je zadarmo, ľahšie dostupné a rýchlejšie ako civilné, ale práve naopak. Pomocná úloha trestnej represie v podobe pojatia trestného práva ako ultima ratio teda zaväzuje nielen zákonodarcu, ale aj orgány činné v trestnom konaní a súd, nakoľko má aj interpretačný význam v tom, aby tieto orgány vykladali znaky skutkových podstát trestných činov aj nadväzujúcu mimotrestnú právnu úpravu a aplikovali ich len na závažné prípady, pričom musia zvažovať, či a ako bolo možné využiť inštitúty iných právnych odvetví v reakcii na porušenie práva, o aké iné možnosti išlo, ako boli efektívne, či boli použité alebo prečo neboli použité a musia tiež zabezpečiť dostatočné dôkazy k tomu, aby bolo možné odlíšiť obyčajný občianskoprávny, či obchodnoprávny vzťah od trestnej činnosti.
Aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 zo dňa 01. 04. 2009 je vyslovene uvedené, že trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura scripta sunt), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľné.
Aj v ďalšom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 zo dňa 14. 12. 2011 sa konštatuje, že podľa zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásady subsidiarity) má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom z takto chápaného prostriedku ultima ratio musia byť akcentované
právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napríklad zásada nullum crimen, nulla poena sine lege, či zásada in dubio pro reo.
Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov a napĺňajú len zdanlivo formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu od skutočnej trestnej činnosti. Ani prípadnú neschopnosť štátu upraviť svoj súdny systém tak, aby sa osoby mohli rýchle a účinne domôcť v civilnom konaní svojich oprávnených nárokov, nemožno suplovať prostriedkami trestného práva. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní.
V prejednávanej veci je nepochybné, že vlastníkom predmetných vecí bola v čase skutku spoločnosť W. I., X.. X. H..E.. H. X. a tak sa na základe vyššie uvedeného mala možnosť prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu - konateľa spoločnosti v prvom rade domáhať vydania vecí v civilnom konaní podaním vindikačnej žaloby, t.j. žaloby na vydanie vecí titulom ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho kto mu ju neprávom zadržuje.
Z vyššie uvedených dôvodov súd obžalovaného spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom, keďže vykonaným dokazovaním nebola preukázaná subjektívna a ani objektívna stránka žalovaného prečinu krádeže.
Keďže obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, súd zároveň poškodenú stranu v súlade s ustanovením § 288 ods. 3 Tr. poriadku s celým nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej mal zmocniť a spôsobiť tak škodu malú,
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Okresnom súde Rimavská Sobota ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306/2 Tr. poriadku).
Odvolanie môžu podať:
Prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. poriadku), a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. poriadku). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2 Tr. poriadku). Obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b Tr. poriadku), a to len vo svoj prospech (§ 308/2 Tr. poriadku). Príbuzní obžalovaného v priamom rade (jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh) pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. poriadku). Zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308/2 Tr. poriadku). Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného, a to len v jeho prospech, ako aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. poriadku). Poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c Tr. poriadku), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. poriadku). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. poriadku). Zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. poriadku a § 45/1 Tr. poriadku). Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.