Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_1Co-291-2016.pdf
PDF · 95.08 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/291/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Slávky Zborovjanovej, v právnej veci žalobcu Tepláreň a.s. so sídlom v Košiciach, Teplárenská č. 3, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o. so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, proti žalovanému U.. A. Z., E.. XX.XX.XXXX, I. D., G. XX, zastúpenému JUDr. Jurajom Kulom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 30, o uloženie povinnosti zdržať sa užívania nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 15.2.2016 č.k. 22C 4/2014-133 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 293,34 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tieto zaplatiť advokátovi JUDr. Jurajovi Kulovi.
2. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu, ktorým sa tento domáhal uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa prejazdu motorovými vozidlami, peši a akéhokoľvek vstupu na pozemok parc.č. XXXX/XX zapísaný na LV č. XXXXX kat.územia O. A.. Tohto nároku sa žalobca domáhal na základe tvrdenia, že na spornom pozemku v jeho vlastníctve bola postavená cestná komunikácia, ktorú žalovaný bez právneho dôvodu a jeho súhlasu užíva za účelom prístupu k stavbám a pozemkom, ktorých je žalovaný sčasti podielovým a sčasti výlučným vlastníctvom.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na liste vlastníctva č. XXXXX kat. územia O. A. je evidovaný ako vlastník pozemku parc.č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX A. žalobca. Konštatoval, že v konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že na tomto pozemku je postavená cestná komunikácia ako verejné priestranstvo označená názvom ulice Teplárenská, fakticky slúžiaca na prepojenie cesty pre motorové vozidla na Slaneckej ul. v Košiciach s nehnuteľnosťami (stavbami a pozemkami) tvoriacimi areál tepláreň prevádzkovanej žalobcom, ale aj s nehnuteľnosťami vo vlastníctve iných subjektov včítane žalovaného v danej lokalite situovaných či už na Teplárenskej ul. alebo na ňu komunikačne napojenej Teslovej ul.. Za nespornú skutočnosť medzi účastníkmi a zároveň potvrdenou kópiou katastrálnej mapy považoval skutočnosť, že sporná cesta je jedinou prístupovou komunikáciou do celej lokality v ktorej si situovaná rozsiahla zástavba zväčša priemyselnými stavbami a podnikateľskými objektami. Konštatoval, že sporná cesta je podľa zistení súdu v celej dĺžke osvetlená. Sú na nej umiestnené aj zvislé dopravné značky. Žalobca svojím listom zo dňa 14.5.2013 ponúkol mestu Košice spornú komunikáciu na
odkúpenie s odôvodnením, že i keď bola pôvodne určená na zabezpečenie prístupu k areálu Teplárne, postupom času boli v predmetnej lokalite vybudované ďalšie priemyselné a obchodné objekty, ktoré na ňu boli napojené, čím stratila charakter účelovej komunikácie do tej miery, že je všeobecne prístupná a užívaná z väčšej miery tretími subjektami. Konštatoval, že mesto Košice svojím listom zo dňa 3.6.2013 žalobcovi oznámilo, že vzhľadom na účelový charakter komunikácie o jej odkúpenie nemá záujem a odporúčalo vzťah s tretími subjektami riešiť zriadením vecného bremena, alebo finančnou spoluúčasťou na prevádzke a udržiavaní komunikácie. Takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust § 126 ods. 1 Obč. zákonníka, ako aj podľa ustanovení zák.č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Citoval konkrétne ustanovenia definujúce pojmy diaľnice, cesty, miestnej komunikácie a v náväznosti na to § 6 ods.1 a 2 citovaného zákona oprávňujúci všeobecné užívanie diaľníc, ciest a miestnych komunikácií obvyklým spôsobom na účely na ktoré boli určené. Vo vzťahu k účelovým komunikáciám citoval ust. § 22 ods. 1 a 3 citovaného zákona, ktorým sú tieto členené na verejné a neverejné. Na základe tohto právneho posúdenia dospel k záveru, že základnými predpokladmi úspešnosti žaloby o plnenie, ktorou je uplatňované splnenie hmotnoprávnej povinnosti, ktorá vznikla žalovanému tým, že neoprávnene zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu inak, ako neoprávneným zadržiavaním (tzv. negatórnej žaloby), je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k nej (prípadne skutočnosti, že tento je jej oprávneným držiteľom) a skutočnosti, že žalovaný jej do vlastníckeho práva žalobcu neoprávnene zasiahol, pokiaľ tento zásah trvá alebo jeho opakovanie hrozí.
4. Konštatoval, že v danom prípade vlastnícke právo k pozemku, na ktorom je postavená cestná komunikácia nebolo medzi účastníkmi sporným a rovnako nespornou v konaní bola tiež i skutočnosť, že odporca do vlastníckeho práva navrhovateľa zasiahol prechodom peši a prejazdom motorovým vozidlom cez pozemok vo vlastníctve navrhovateľa a tento zásah nepochybne mieni opakovať i v budúcnosti, nakoľko sporná komunikácia predstavuje jedinú prístupovú cestu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve (spoluvlastníctve) odporcu. Ťažisko posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku sa tak sústredilo do posúdenia opodstatnenosti námietky odporcu o oprávnenosti zasahovania do vlastníckeho práva navrhovateľa, založenej na existencii práva všeobecného užívania cestnej komunikácie, vyplývajúceho z cestného zákona. Posúdenie dôvodnosti tejto námietky predpokladalo najprv ustálenie charakteru tejto cestnej komunikácie z pohľadu cestného zákona a následne zodpovedanie tiež otázky právneho režimu jej užívania podľa predpisov verejného práva. Dopravný význam, určenie a technické vybavenie (§ 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov ) spornej pozemnej komunikácie, ktorá je nad akékoľvek pochybnosti všeobecne prístupnou, takto užívanou a názvom pomenovanou ulicou (§ 4b ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov) v intraviláne mesta Košice v lokalite Nižné Kapustníky, na ktorú nadväzuje i iná verejne prístupná ulica (Teslová), inak predurčuje podľa názoru súdu jej charakter byť plnohodnotnou miestnou komunikáciou. Nakoľko však nie je vo vlastníctve obce (Mesta Košice) a nebola ani zaradená do siete miestnych komunikácií, z hľadiska cestného zákona je potrebné ju považovať za komunikáciu účelovú, nachádzajúcu sa mimo uzavretých priestorov alebo objektov, keďže znaky, vyžadované zákonom pre tento druh pozemnej komunikácie (slúži spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami) rozhodne spĺňa. V tejto súvislosti je nepochybné, že spornú cestu postavil vlastník pozemku (v tom čase Československý štát) za tým účelom, aby bola užívaná na komunikačné prepojenie teplárne postavenej v období rokov 1962 až 1970 s cestou na Slaneckej ulici v Košiciach, pričom na tento účel táto komunikácia v skutočnosti i slúžila a i toho času slúži. Právny predchodca navrhovateľa, tak prejavil vôľu, aby táto cesta bola využívaná práve ako komunikácia, pričom na právny následok takto prejavenej vôle v podobe vzniku práva všeobecného užívania, bola bez právneho významu skutočnosť, že vlastník túto komunikáciu pôvodne zriaďoval predovšetkým alebo výlučne len pre potreby svoje, svojich zákazníkov alebo dodávateľov. Pokiaľ totiž dôjde na pozemku z vôle jeho vlastníka mimo uzavretých priestorov alebo objektov k zriadeniu účelovej komunikácie, nemôže už vlastník pozemku jednostranným vyhlásením zamedziť jeho všeobecné užívanie (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1862/2000, uverejnený v periodiku Právní rozhledy č. 2/2001) a takúto verejnú účelovú komunikáciu za neverejnú môže vyhlásiť len obec (§ 22 ods. 3 posledná veta zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). V danom prípade však obec - Mesto Košice nad akékoľvek pochybnosti spornú komunikáciu za neverejnú nevyhlásila, pričom akcentovať v tejto súvislosti je potrebné ďalšie dve významné skutočnosti. Tou prvou je akcent na prirodzené spoločenské očakávanie, že ako u pôvodného vlastníka pozemku pod komunikáciou (Československý štát) i u navrhovateľa ako akciovej spoločnosti s výlučnou majetkovou účasťou štátu je potrebné prístup k otázke verejného užívania cesty alebo pozemku, na ktorej je postavená vnímať určite inak, ako je tomu u
vlastníka rýdzo súkromnoprávnej povahy (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges 2010 str. 138) a tou druhou je fakt, že s verejným charakterom spornej komunikácie sa celkom nepochybne počítalo pri povoľovaní a realizácii existujúcej rozsiahlej zástavby v celej lokalite, vo vzťahu ku ktorej táto cesta plní úlohu jedinej prístupovej komunikácie (porovnaj rozsudok NS SR č. 3 Sžo/5/2012). Riadiac sa týmito úvahami dospel súd k záveru, že sporná prístupová cesta má charakter verejne prístupnej komunikácie vo vzťahu ku ktorej existuje všeobecné, a teda i odporcovi svedčiace právo užívania odvodené od cestného zákona. Pokiaľ v tejto súvislosti navrhovateľ argumentoval tým, že všeobecné právo užívania zakladá cestný zákon len vo vzťahu k diaľniciam, cestám 1. triedy a k miestnym komunikáciám, tento právny názor súd nepovažoval za správny, pretože bol založený na účelovom výklade ustanovení cestného zákona zdôrazňujúcom systematicky odlišnú úpravu a tým i charakter účelových komunikácií oproti diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym komunikáciám, pri ktorých cestný zákon vo svojom ust. § 6 ods. 1 veta prvá výslovne upravuje právo každého tieto užívať obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené naproti tomu však nezohľadňujúcom, že verejný charakter, i keď na inom mieste a iným spôsobom legislatívneho vymedzenia, cestný zákon upravuje aj vo vzťahu k účelovým komunikáciám mimo uzavretých priestorov alebo objektov. Verejnosť účelových komunikácií pritom neznamená podľa úvahy súdu iné ako verejnoprávny charakter ich užívania pričom systematicky odlišná úprava práva všeobecného užívania oproti diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym komunikáciám je podľa názoru súdu vyvolaná len tým, že účelové komunikácie môžu byť, za splnenia zákonom predpokladaných podmienok i neverejné (účelové komunikácie v uzavretých priestoroch alebo v objektoch a účelové komunikácie, ktoré za neverejné vyhlási obec), na ktoré sa právo všeobecného užívania nevzťahuje (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/85/2011). Existencia všeobecného práva užívania cestnej komunikácie podľa predpisov verejného práva vylučuje podľa záveru súdu neoprávnenosť zásahu odporcu do vlastníckeho práva ako jednej z podmienok dôvodnosti negatórnej žaloby a preto súd návrh navrhovateľa smerujúci k ochrane jeho vlastníckeho práva, ako nedôvodný zamietol.
5. S poukazom na tieto dôvody žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal ich náhradu, ktorú aj špecifikoval podľa jednotlivých úkonov právnej služby.
6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. Vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci konštatoval, že v rámci celého konania opakovane tvrdil, že na účelové komunikácie sa režim všeobecného užívania pozemných komunikácií neuplatňuje. Poukázal na znenie § 2 ods. 2 a § 6 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a má za to, že z nich vyplýva, na ktoré z pozemných komunikácií sa režim všeobecného užívania vzťahuje (diaľnice, cesty a miestne komunikácie) a na ktoré z pozemných komunikácií sa režim všeobecného užívania nevzťahuje (účelové komunikácie). Nepovažuje za relevantné posúdenie, či je sporná teplárenská cesta verejnou účelovou komunikáciou alebo neverejnou účelovou komunikáciou v dôsledku absencie právnej úpravy, ktorá by rozlišovala možnosť užívania verejných a neverejných účelových komunikácií tretími osobami. Nepovažuje preto za správny záver súdu o tom, že na teplárenskú cestu ako verejne prístupnú účelovú komunikáciu sa vzťahuje režim všeobecného užívania. Rozsudok v tejto časti považuje pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľný. Má za to, že ani cestný zákon a ani iný právny predpis výslovne nestanovuje právo tretích osôb na všeobecné užívanie účelovej komunikácie. Poukázal na článok 20 Ústavy SR zakladajúci ústavné právo vlastniť majetok a k obmedzeniu možnosti núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ku ktorému môže dôjsť iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú náhradu. Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ cestný zákon a ani iný zákon výslovne neukladá povinnosť vlastníka pozemku na ktorom je zriadená účelová komunikácia strpieť jej užívanie tretími osobami, nemožno takéto všeobecné oprávnenie tretím osobám konštruovať nesprávnym výkladom zákona tak, ako to vykonal súd prvej inštancie. Za pochybenie súdu považuje aj skutočnosť, že tento neprihliadol na úpravu vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonal zákon o pozemných komunikáciách. S poukazom na § 22 ods. 3 tejto vyhlášky podľa ktorého o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy. Týmto všeobecným právnym predpisom je aj Občiansky zákonník. Z toho vyvodzuje, že na právne pomery účelových komunikácií vrátane ich vzťahov k susedstvu sa použije všeobecný režim užívania veci podľa Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na to, či ide o účelovú komunikáciu, verejnú alebo neverejnú. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ teda k tvrdeniu, že na základe vykonaných
dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že Teplárenská ulica bola vybudovaná v rokoch 1962-1970 a za správny považuje aj jeho záver o tom, že táto Teplárenská cesta bola vybudovaná za účelom spojenia závodu Teplárne Košice so Slaneckou cestou. Za nesprávny považuje však už jeho skutkový záver o tom, že je bez právneho významu skutočnosť, že vlastník (právny predchodca žalobcu) túto cestu zriaďoval predovšetkým alebo výlučne len pre svoje potreby, potreby svojich zákazníkov a dodávateľov. Konštatoval, že závod Teplárne Košice bol v 60-tych rokoch minulého storočia vybudovaný na „zelenej lúke“ t.j. na mieste v okolí ktorého dovtedy neboli umiestnené žiadne stavby, výrobné haly, či iné závody. Preto nie je reálne, aby jeho právny predchodca pri plánovaní a výstavbe teplárenskej cesty prejavil vôľu, aby táto cesta slúžila širšiemu okruhu osôb. Skutočnosť, že v ďalšom období sa pozemky v okolí závodu Teplárne zastavali budovami, prevažne využívanými za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti nepovažuje v prejednávanej veci za relevantné. Má za to, že v jednotlivých stavebných konaniach (pri povoľovaní výstavby okolitých stavieb) i kolaudačných konaniach totiž mal stavebný úrad zisťovať, či stavebníci majú k stavbám zabezpečený riadny prístup tak, ako to stanovuje zákon č. 50/1076 Zb. o územných plánovaní a stavebnom poriadku.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje tak so skutkovými, ako aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Tento sa v rámci dokazovania vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu, ustálil skutkový stav veci v zmysle príslušného zákona a rozhodol v súlade s vykonaným dokazovaním, pričom podrobnejšie poukazuje na samotné odôvodnenie rozsudku na strane 5 a 6.
8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (skr. C.s.p.).
9. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
11. V súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v súlade s účinnou úpravou a to § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim § 132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne, výstižné a aj vyčerpávajúce považuje aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a s poukazom na odvolacie námietky žalobcu považuje k týmto dôvodom za potrebné uviesť:
12. Odvolací súd považuje za správny a logický výklad ust.§ 22 ods. 3 zák.č. 135/1961 Zb. súdom prvej inštancie. Pokiaľ toto ustanovenie delí účelové komunikácie na verejné a neverejné, pričom za neverejné označuje účelové komunikácie v uzavretých priestoroch je logický vyústením záver, že ostatné účelové komunikácie, ktoré sa nenachádzajú v uzavretých priestoroch a objektoch je treba považovať za verejné, teda všeobecne prístupné na užívanie na účel na ktorý boli určené. Na takomto závere nemení nič ani otázka vlastníckeho práva k takejto komunikácii. Užívanie verejnej cestnej komunikácie spôsobom, na ktorý bola táto určená nepredstavuje neoprávnený nárok do ústavného práva vlastniť majetok. Vo vzťahu k časti odvolania, v ktorej žalobca poukazuje na okolnosti, za ktorých bol stavaný závod Teplárne Košice v 60-tych rokoch minulého storočia, z čoho vyvodzuje záver, že nie je reálne, aby jeho právny predchodca pri plánovaní a výstavbe Teplárenskej cesty prejavil vôľu, aby táto slúžila širšiemu okruhu osôb, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že závod Tepláreň Košice bola postavená v čase iného spoločenského poriadku (v čase socialistického spoločenského systému) a teda aj vlastnícke právo sa spravovalo vtedy účinnými právnymi predpismi (zákon č. 109/1964 - Hospodársky zákonník). Tepláreň Košice ako štátna organizácia nebola totiž vlastníkom majetku, ale tento bol v štátnom socialistickom vlastníctve, ktoré bolo súčasťou národného majetku. Jednotlivé štátne organizácie tento majetok nevlastnili, iba ho spravovali (§ 64 ods. 1 a 2 Hospodárskeho zákonníka). Pokiaľ teda v čase účinnosti tohto
právneho predpisu boli vybudované aj iné objekty v správe štátnych organizácií, tieto neboli v ich vlastníctve, ale iba v správe, so zachovaním jednotného štátneho socialistického vlastníctva. Z tohto pohľadu bol teda vlastníkom tak závodu Teplárne Košice, ako aj objektov spravovaných inými štátnymi organizáciami Československý štát. Išlo teda o jednotné vlastníctvo jedného subjektu. V takomto zmysle je potrebné vnímať aj účel zhotovenia účelových komunikácií slúžiacich na dopravné spojenie jednotlivých objektov v rovnakom socialistickom vlastníctve. Rozčlenením tohto jednotného vlastníctva po zmene spoločenského systému v rámci privatizácie národného majetku takto vzniklo osobitné vlastníctvo rôznych subjektov k pôvodne spoločnému majetku. Noví vlastníci takto však nadobudli vlastnícke právo, ktoré bolo často zaťažené, resp. obmedzené užívaním viacerých novovzniknutých vlastníkov a výkon vlastníckeho práva spôsobom, ako to vykonáva žalobca k takto novonadobudnutej nehnuteľnosti, ktorá v minulosti slúžila viacerých inštitúciám, aj keď v spoločnom vlastníctve by mohol predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, teda v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. vrátane správneho výroku o trovách konania. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.