Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Sa-9-2022.pdf
PDF · 182.58 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/9/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: B. W.-H., štátna príslušnosť: O. X., trvale bytom O. X., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. Z. Y. Z. T. S., I. XX, S., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 810 00 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice v konaní proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia a nariadenia prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP, takto
rozhodol:
I. Súd nariaďuje, aby bol žalobca B. W.-H., štátna príslušnosť: O.Á. X., trvale bytom O. X., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. Z. Y. Z. T. S., zaistený na základe rozhodnutia Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, č. PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV zo dňa 30. apríla 2022, bezodkladne prepustený zo zaistenia, podľa § 221 ods. 2 SSP.
II. Žalobcovi súd priznáva právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 19. mája 2022 žalobkyňa žiadala, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia, pretože je toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre zaistenie cudzincov Sečovce, na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. apríla 2022 č. PPZ-HCP-BA5-283-012/2022- AV.
I. Administratívne konanie
2. Žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodnutím zo dňa 30.04.2022 č.: PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu dňom 30.04.2022 na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 30.07.2022 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-283-012/2022-AV zo dňa 30.04.2022, a rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
3. V rozhodnutí o vyhostení žalovaný č. PPZ-HCP-BA5-283-009/2021-AV zo dňa 30.04.2022, podľa § 82 ods. 3 písm. b/ a § 82 ods. 9 písm. a/ § 83 ods. 2 písm. 2/ Zákona o pobyte cudzincov č. 404/2001 Z. z., žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky, na územie krajiny pôvodu, tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutá
medzinárodná ochrana podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 55 ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. správny orgán vylúčil odkladný účinok z odvolania podaného v správnom konaní.
4. Odkázal na zistenie, že dňa 30.04.2022 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-283-011/2022-AV, v ktorej sa účastník konania vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru. Účastník konania uviedol, že z domovskej krajiny z Jemenu odišiel pešo asi pred rokom do Turecka. Tam údajne zostal asi 10 dní, potom pokračoval cez Grécko, Albánsko až do Srbska. V Srbsku ho zadržali policajti a umiestnili ho do tábora, kde podľa výpovede strávil 8 mesiacov. Po prepustení sa pomocou GPS dostal zo Srbska do Maďarska do Budapešti. V Budapešti mu údajne „Egypťan", ktorého mu odporučili známi, ktorí už išli touto trasou kúpil lístok na vlak do Bratislavy. Za tú službu mu mal zaplatiť 150,- Eur. Vo vlaku už na území Slovenskej republiky ho zadržala polícia.
5. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 30.04.2022 č.: PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 30.07.2022. Počas uvedenej doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len „UPZC") bude vykonávať uvedené úkony: IJPZC pristúpi k preštudovaniu spisového materiálu. Vstupný pohovor s cudzincom. Následne sa zasielajú žiadosti: o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, žiadosť o lustráciu cez Interpol. Po potvrdení totožnosti a vystavení náhradného cestovného dokladu UPZC rozhodne o realizácii návratu. V prípade leteckého vyhostenia sa pristúpi k vybavovaniu leteniek, zasiela sa žiadosť a čaká sa na odpoveď. Po vybavení leteniek sa musí opätovne vykonať test na COVID-19, zasiela sa žiadosť a následne sa realizuje samotný odber. Podľa práva EÚ sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
6. Žalovaný mal za to, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak správny orgán dospel k záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Na základe skutočností zistených správnym orgánom, cudzinec nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje finančnou hotovosťou potrebnou na pokrytie nákladov potrebných na zotrvanie do doby realizácie transferu, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania.
7. Citoval, že podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Uviedol, že po preskúmaní čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatuje, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA5-283-009/2022-AV zo dňa 30.04.2022 vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Bratislava, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (tri) roky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca. Uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu, jeho rodina žije v domovskej krajine Jemene, preto konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii, zaručené v čl. v článku 8 ods. 1 Dohovoru.
8. Považoval zaistenia za dostatočné na výkon administratívneho vyhostenia a jeho zaistenie za účelné a efektívne, pretože v prípade žalobcu uložené administratívne vyhostenie je potreba vykonať bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a výkon administratívneho vyhostenia, ktorý mu bol uložený, ktorý nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Je potrebná jeho prítomnosť, ale jeho zámery dostať sa do Nemecka svedčia o riziku úteku. Uviedol, že správny orgán bude podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
9. Žalovaný mal za to, že podľa § 88 ods. l písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia , preto bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ- HCP- BA5-283-009/2022-AV, na účel výkonu ktorého je zaistený. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov, ktoré nesmie presiahnuť šesť mesiacov, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia,. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možne.
10. Žalovaný v rozhodnutí o vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že na výkon administratívneho vyhostenia sa vyžaduje vycestovanie účastníka konania do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. Lehota na vycestovanie nebola určená z dôvodu, že účastník konania nedisponuje cestovným pasom, ktorý by mu toto umožnil vykonať, nemá vlastné finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a rovnako nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je možné prepustenie účastníka konania na slobodu.
11. Odvolávajúc sa na Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2018/115/S zo dňa 16. decembra 2008 podľa ktorej, ak existuje riziko úteku, alebo ak žiadosť o pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená, alebo podvodná, alebo ak predstavuje riziko pre verejný poriadok a bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytovanie lehoty na dobrovoľný odchod, alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako je 7 dní. Uviedol, že žalobca nedisponuje cestovným pasom, nemá vlastné finančné prostriedky, nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Účastníčka konania nezvolila možnosť byť právne zastúpená. Žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie do krajiny pôvodu, alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej ako štátny príslušník tretej krajiny sa môže dobrovoľne rozhodnúť vrátiť, alebo ktorá krajina ho príjme na svojom území členského štátu, ktorá udelí právo na pobyt.
12. Žalovaný mal na zreteli aj to, že zaistenie je obmedzením osobnej slobody, že je možné len na nevyhnutne potrebný čas a uviedol, že skúmal aj možnosť použitia iného prostriedku ako je zaistenie pre zabezpečenie prítomnosti žalobkyne, avšak pre skutočnosti že nedisponuje finančnými prostriedkami nemá rodinných príslušníkov na území Slovenskej republiky a nedisponuje ani cestovným pasom. Žalovaný rozhodol o jej zaistení pre podozrenie z úteku, pretože jej prítomnosť je nutná v situácii vybavovania náležitosti jej administratívneho vyhostenia, a toto by nebolo možné vykonať, ani vytvoriť predpoklady pre žalobkyňu vybaviť náhradný cestovný doklad, potom čo získa totožnosť žalobkyne a kladné posúdenie jej vyhostenia, bude nutné zabezpečenie leteniek a podobne.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného
13. Žalobca, ako je vyššie uvedené, toho času je umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V správnej žalobe žalobca žiadal podľa § 221 ods. 2 správneho súdneho poriadku, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Z dôvodu neoprávneného pobytu rozhodol žalovaný o jeho administratívnom vyhostení z územia SR na územie krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu, pričom mu neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu absencie platných cestovných dokladov, ale rozhodol o jeho zaistení stým, že výkon rozhodnutia o vyhostení zabezpečí zariadenie pre cudzincov. Žalovaný skonštatoval, že zaistenie žalobcu je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru.
14. Podľa žalobcu žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha podložená o konkrétne dôkazy a skutočnosti, napr. správy o bezpečnostnej situácii, k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie konkrétnej krajiny s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný porušil zákonnú povinnosť zaoberať sa dôsledne prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, ako aj dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, a to aj v prípade, že ich priamo nenamietala, (§ 32 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov alebo pre umožnenie zotrvania účastníkovi konania na území SR do doby odpadnutia prekážok vyhostenia, pričom ich existencia nepripúšťa využitie inštitútu zaistenia dotknutého cudzinca pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 Dohovoru.
15. Žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke vyhostiteľnosti žalobcu, keďže sa jedná o jemenského štátneho príslušníka pochádzajúceho z krajiny postihnutej vojenským konfliktom, ktorý nemá oprávnenie na pobyt v žiadnej inej členskej ani tretej krajine, a nezaujal ani žiadnu právnu úvahu k prípustnosti jeho vyhostenia z pohľadu súladu jeho zaistenia s čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy, a teda ani k otázke efektívnosti jeho držania v zaistení. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru.
16. Namietal tiež, že o pretrvávajúcej občianskej vojne a medzinárodnému ozbrojenému konfliktu v Jemene informujú spravodajské agentúry aj internetové sídlo Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré neodporúča žiadne cesty do Jemenu vrátane ostrova Sokotra. Cudzincom neustále hrozí nebezpečenstvo z dôvodu prebiehajúceho občianskeho a medzinárodného konfliktu. Politická situácia je neistá a pretrváva hrozba ďalšej eskalácie násilia a neporiadku. Vzhľadom na súčasnú politickú, bezpečnostnú situáciu existuje obmedzená vládna kontrola nad časťami krajiny s dominanciou hnutia Houthi alebo Al-Káidy v niektorých oblastiach. Z ďalších informácií MZVaEZ SR vyplýva, že z Jemenu sa stiahli všetky zastupiteľské orgány cudzích štátov a jeho vzdušný priestor je uzavretý.
17. Podľa žalobcu u neho neprichádza do úvahy ani vrátenie na územie inej tretej či členskej krajiny, nakoľko na ich území žalobca nemal oprávnený pobyt, o čom svedčí aj skutočnosť, že bol prepustený zo zadržania aj srbskými štátnymi orgánmi, ktorým sa nepodarilo zrealizovať jeho vyhostenie. Ani Turecko neprijíma na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov bez oprávnenia na pobyt na jeho území. Namietal, že podľa zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice teda malo dôjsť k prepusteniu žalobcu , nakoľko zaistenie nie je dôvodné a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1 návratovej smernice.
18. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61 a/ Zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. í) Dohovoru.
19. Žalobca opakoval, že žalovaný neskúmal a nevyhodnocoval prekážky vyhostenia vo vzťahu k tvrdenej potenciálnej krajine vyhostenia, ani nie je zrejmé, aké dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi a v konečnom dôsledku aj k záveru o účelnosti jeho zaistenia. Zaistenie žalobcu je odôvodnené formalistický citáciou právnych predpisov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k prípustnosti jeho vyhostenia z pohľadu povinnosti dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru a bez skúmania reálnej vyhostiteľnosti žalobcu. O to viac mal žalovaný túto povinnosť, preto že sa v predmetnej veci jedná o jemenského štátneho príslušníka bez oprávnenia na pobyt v inej krajine, pričom žalovanému musí byť známa skutočnosť, že vyhosťovanie týchto cudzincov nie je možné zrealizovať. Odkázal na Ústavný súd SR aj kasačný súd už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
20. Vrátením žalobcu na územie do krajiny pôvodu, alebo tretej krajiny, ktorá ho prijme dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Lebo vo veci žalobcu nie je zrejmé, či a ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni.
21. Žalobca uviedol, že podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NSSR sp. zn. lSza/8/2015).
22. Tiež uviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, pritom vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
23. Podľa žalobcu reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSZa/7/2016).
24. Záverom žalobca mal za to, rozhodnutí že zo spisového materiálu, ktorého obsahom je aj administratívny spis žalovaného vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalovaný vo vyhostení len skonštatoval, že v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 z. z. preskúmal prekážky administratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, do ktorej má byť vyhostený. V ďalšom sa však nezaoberal s tým, v akých podmienkach sa bude žalobca nachádzať v prípade
vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín do krajiny pôvodu.(Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 z 17.10.2016). Preto bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia. Držanie žalobcu v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný rozhodnutie o zaistení žalobcu založil iba na dôvodoch poukazujúcich na čisto formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov. Uviedol právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých, správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NSSR sp. zn. lSza/8/2015).Poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, pritom vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave SR a Dohovore.
25. Žalobca žiadal okamžité prepustenie v zmysle čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, nakoľko zaistenie nie je dôvodné, ak zistené prekážky vyhostenia majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Uviedol na viacerých miestach žaloby, že žalovaný má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia, ale najmä v kontexte Dohovoru a Návratovej smernice a zohľadniť možné prekážky vrátenia, (rozsudok NS SR sp.zn.: lSza/8/2015). Pri rozhodovaní o zaistení nemožno ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).
26. Z odôvodnenia vyjadrenia žalovaného z 30.05.2022 rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný trvá na záveroch uvedených v odôvodnení rozhodnutia o zaistení žalobcu s odkazom na podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Uviedol, že dňa 30.04.2022 v čase o 09.40 hodine Finančnej správy SR medzi vlakovými stanicami Bratislava a Malacky smerom na Kúty prítomnosť o.i. žalobcu o ktorom neskôr zistila, že ide o Dammag AL-QADHI, narodený 01.01.1980, št. prísl. JEM, ktorý nemá CD. Osoby mužského pohlavia nevedeli na výzvu príslušníkov Finančnej správy SR predložiť žiadny cestovný doklad resp. doklad totožnosti a išlo o cudzích štátnych príslušníkov. Žalobca bol administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, potom, čo vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponoval oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a následne rozhodnutie o zaistení, podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon AV, najviac však do 30.07.2022, bol udelený zákaz vstupu na územie SR a Schengenského priestoru na tri roky a žalobca eskortovaný do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
27. Žalovaný uviedol, že má za to, že si zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia dostatok podkladov a vychádzal zo zápisnice zo dňa 30.04.2022 č. p. PPZ-HCP-BA5-283-008/2022-AV, kde žalobca uviedol, že pochádza z Jemenskej republiky, bez cestovného dokladu. Je moslim-sunit, cestu si zabezpečil z vlastných úspor, jeho cieľom je Nemecko a tam by aj cestoval, ak by bol prepustený zo zadržania, neuviedol, že mu hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo mu v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, na ktorú odpovedal, že mu nehrozí prenasledovanie, ani trest smrti a odišiel
z ekonomických dôvodov. Rovnako odpovedal, že nie je nič z čoho by mal strach, nebol členom politickej strany, politického hnutia alebo inej politickej organizácie a z ekonomických dôvodov, by chcel v Nemecku poberať sociálne dávky. Žalovaný pripomenul, že je mu známe, že sa na území Jemenu nachádzajú oblasti, ktoré môžu predstavovať bezpečnostné riziko avšak uvedené, by teda bolo možné uplatniť kdekoľvek na svete, a tým pádom, by celá návratová procedúra strácala zmysel a opodstatnenie. Preto z celej jeho situácie logicky vyplýva, že na cestu do Európy minul všetky svoje úspory, jeho záujem je dostať sa do Nemecka, kde chce poberať sociálne dávky. Žalovaný svoje tvrdenie opiera aj o fakt. že žalobca mal niekoľkokrát možnosť požiadať o azyl v ktorejkoľvek bezpečnej krajine, cez ktorú nelegálnym spôsobom prechádzal, alebo na území Slovenskej republiky, kde bol zadržaný a doposiaľ tak neurobil. Jeho odchod z domovskej krajiny je čisto ekonomický a nie bezpečnostný, však sa riadi pri svojej činnosti platnými zákonmi Slovenskej republiky, ako aj nadnárodnými i medzinárodnými zmluvami a dohovormi. Policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti.
28. K námietke právneho zástupcu o tom, že srbské orgány prepustili žalobcu z dôvodu nemožnosti vyhostiť žalobcu do domovskej alebo inej krajiny z územia Srbska uvádzame, že uvedené považujeme za špekuláciu, nakoľko táto informácia nie je potvrdená , pretože zrejme Srbsko opustil, s cieľom pokračovať do Nemecka z dôvodu, že toto si určil za svoju cieľovú krajinu. Z praxe žalovaného sú známe prípady, že veľké množstvo nelegálnych migrantov, ktorým je aj žalobca, svojvoľne opúšťa pobytové tábory v Srbsku a nelegálne pokračuje do krajín Schengenu s vidinou lepšieho života. Žalovaný nestotožnil s námietkou o porušení čl. 5 ods. 1 písm. f) č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), vzhľadom k existencii zaistenia žalobcu, pretože prebieha konanie o vyhostení. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť zaistením žalobcu. Uviedol, že nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, avšak uviedol, dôvody, kedy je obmedzenie osobnej slobody prípustné, napr. ak ide o uväznenie po odsúdení príslušným súdom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa osoba nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú a to najmä oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov, alebo tulákov a zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Žalovaný mal za to, že v žiadnom prípade neporušil ani čl. 3 Dohovoru, nakoľko rozhodnutím žalovaného nebol a nebude žalobca vystavený mučeniu, podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Žalovaný odkazuje na § 88 ods. 4, kedy môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov a policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny a celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov a výkon sa predĺži z dôvodu, ak štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote do 6 mesiacov, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, túto nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Žalovaný zaistil žalobcu na dobu tri (3) mesiace a túto lehotu považuje za primeranú v zmysle úkonov, ktoré je treba vykonať pred navrátením žalobcu. . Žalovaný rozhodnutie riadne odôvodnil a žiadal, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú a žalobcu ponechal v zaistení.
III. Právny názor a závery správneho súdu
29. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia i zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Vo veci rozhoduje sudca krajského súdu /§ 23 ods. 2 písm. c) SSP/.
30. Žalobca sa domáhala prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP, preto správny súd môže rozhodnúť nariadením okamžitého prepustenia žalobcu zo zaistenia, ak neboli splnené podmienky zaistenia. Vzhľadom na zhora uvedené, po prieskume zákonnosti zaistenia správny súd zistil neefektívnosť v
zaistení žalobkyne, pre porušenie čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, nakoľko zaistenie nie je dôvodné, ak z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun, alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1 Návratovej smernice, pretože zistené prekážky vyhostenia majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť a rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
31. Podľa § 230 ods. 2 písm. a / Správneho súdneho poriadku, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ SSP. Správny súd poukazuje nato, že, podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/I.S zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských Štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možne postupovať v zmysle odseku I predmetného článku 7 Smernice. Podľa práva EU sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu.
32. Žalovaný uviedol, že považoval zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade žalobkyne a uloženého administratívneho vyhostenia je potrebné zo strany orgánov Slovenskej republiky vykonať postupy a opatrenia na zabezpečenie a výkonu administratívneho vyhostenia, ktorý jej bol uložený. V prípade žalobcu uviedol, že jej prítomnosť nie je možné zabezpečiť uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Naopak žalobca žiadal o prepustenie v zmysle čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice. Pokladal zaistenie za nedôvodné, pre nezistené prekážky jej vyhostenia, preto je jej zaistenie neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a Návratovej smernice, ak zaistenie nenapĺňa účel, a reálnosť vyhostenia, konanie o vyhostenie nebolo vedené s riadnou starostlivosťou a súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).
33. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, správny súd uvádza na tomto mieste, že žalobca dôvodne tvrdil, že zadržanie v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný rozhodnutie o zaistení a jej držanie v zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov. Správny súd udáva, že žalovaný bol v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby žalobkyne bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do jej práv. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a jeho vyhostiteľnosť. Preto v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásahu do jej osobnej slobody, spočívajúcej v jej umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného bolo preto odôvodniť zaistenie žalobkyne z hľadiska účelnosti jej zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou legality zaistenia cudzinca sledujúceho predchádzanie svojvôli pri zaistení, ktoré je obmedzením osobnej slobody. Žalovaný mal povinnosť s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia žalobkyne do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny, ako v posudzovanej veci, keď žalobca vycestoval z Jemenu.
34. Správnou žalobou o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku zo dňa 19. mája 2022, doručenú súdu 30. mája 2022 žalobca žiadal, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, pretože je toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre zaistenie cudzincov Sečovce na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.04.2022 č.: PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov.
35. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku sa môže žalobca správnou žalobou domáhať sa prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Rozhodnutím o zaistení zo dňa 30.04.2022 č.: PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 30. 7. 2022 a podľa § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Obsah rozhodnutia žalovaného o zaistení vychádza z nelegálneho pobytu žalobcu na území SR, zo skutočností zistených zo zápisnice o prejednaní o nedovolenom pobyte na území SR, o vyjadrení, že cestuje z Jemenu pochádza a smeruje do Nemecka za účelom zamestnania, alebo získania zamestnania, nie je trestaný, nemá dlhy, nemá peniaze, nepodrobil sa žiadnemu školeniu, ktoré by ho oprávňovalo, alebo umožňovalo jej používať zbrane, nežiadal právnu pomoc, nežiadal o mimoriadne opatrenia smerujúce k asistovanému dobrovoľnému návratu do miesta jej pôvodu.
36. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uvádza, že zaistenie je vykonané z dôvodu zabezpečenia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, s poukazom aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115S zo dňa 16.12.2008, pričom žalovaný uvádza, čo predpokladá administratívne vyhostenie žalobca, pričom uvádza ako potrebný v tejto súvislosti vstupný pohovor, preštudovanie spisového materiálu, lustráciu žalobcu, činnosť Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR konzulárneho odboru v súvislosti so žiadosťou o jeho lustráciu, vybavenie náhradného cestovného dokladu, vybavenie leteckého spojenia a nákup leteniek a podobne. Žalovaný v rozhodnutí uvádza, že sa zaoberal čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a poukázal na text § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a o oprávnení policajta zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny pre účely administratívneho výkonu rozhodnutia o vyhostení.
37. Z administratívneho spisu súd konštatuje, že žalovaný v rozhodnutí o vyhostení č. PPZ-HCP- BA5-283-009/2021-AV zo dňa 30.04.2022, podľa § 82 ods. 3 písm. b/ a § 82 ods. 9 písm. a/ § 83 ods. 2 písm. 2/ Zákona o pobyte cudzincov č. 404/2001 Z. z., žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky, na územie krajiny pôvodu, tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutá medzinárodná ochrana, ktoré bolo vydané podľa § 82 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 82 ods. 3 písm. b/, § 82 ods. 9 písm. a/, § 83 ods. 2 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení rovnako vychádza z pohovoru so žalobcom do zápisnice a žalovaný uvádza, že skúmal aj podmienky administratívneho vyhostenia a konštatoval neexistenciu prekážok tohto vyhostenia. Mal za to, že nedošlo k zásahu do práv žalobcu.
38. Správny súd sa v tomto type konania musel venovať obsahu oboch administratívnych rozhodnutí vydaných dňa 30. apríla 2022 a konštatuje, že žalovaný sa pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobcu nezaoberal dôsledne prekážkami a dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, (§ 32 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Žalovaný neskúmal vrátenie žalobcu na územie Jemenu k čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nie sú konkrétne správy o bezpečnostnej situácii v Jemene, ani inej tretej krajiny, mohol žalovaný dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu v do úvahy prichádzajúcich krajinách/napr. Turecko a iné/. Za také nie je možné pokladať turistické informácie ani z Ministerstva zahraničných vecí SR. Vo veci žalobcu neboli skúmané prekážky vyhostenia a to vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, neexistujú konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy, aby sa mohlo dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu, ani v tak formulovanom výroku rozhodnutia o vyhostení žalobcu, ako je formulovaný v rozhodnutí o jej vyhostení. Žalovaný tak celkom inak formuloval výrok v rozhodnutí o vyhostení žalobcu a to napriek tomu, že zisťoval odkiaľ prichádza a administratívne ho nevyhostil z územia Slovenskej republiky, na územie krajiny pôvodu, ale aj tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny,
do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutá medzinárodná ochrana podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
39. Podľa § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 zákona označeného pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 221 ods. 2 označeného žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu Podľa § 225 ods. 2 Správneho súdneho poriadku správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 227 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu ssvojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 228 Správneho súdneho poriadku správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 230 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci a) nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Podľa § 88( (4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
40. Žalovaný nezisťoval všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, aby bol spoľahlivý základ pre jeho rozhodovanie o zaistení žalobcu, pretože tým, čo obsahuje odôvodnenie jeho rozhodnutia o vyhostení nie je naplnené ust. § 34 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, zhromažďovať dôkazy a byť aktívny, a to v každom správnom konani. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. lSža/34/2010). Žalovaný tiež v rozpore s § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov neurčil konkrétnu krajinu, kam má byť vyhostený, a iba formálne a zovšeobecnene vymenoval, kam ju vyhostí /územie krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ju prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu/ hoci zistil, že žalobca pochádza a odišiel Jemenu.
41. Pokiaľ žalovaný mal za to, že vo veci žalobcu neexistujú prekážky vyhostenia, bolo jeho povinnosťou uviesť vo výroku napadnutého rozhodnutia buď jednoznačne konkrétnu krajinu, kde sú podmienky vyhostenia splnené vo vzťahu ku žalobcovi a ak bol vyhostiteľný mal uviesť na základe čoho tak rozhodol, a uviesť svoje úvahy o krajine kam bude, alebo môže byť reálne vyhostený, alebo je reálne vyhostiteľný. Žalobca uviedol, že má štátnu príslušnosť jemenského štátu. Vo vzťahu ku krajinám bolo potrebné skúmať možnosti vyhostenia na základe už zhromaždených podkladov o týchto územiach, pretože ide o povinnosť štátu a jeho orgánov rozhodovať na základe overených faktov, ktoré tvoria skutkový stav ako základ jeho právneho posúdenia, aby /§ 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov/, (povinnosti určenia krajiny vyhostenia), aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať, konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu resp. vyhostenia.
42. Následným neskúmaním možných prekážok vyhostenia v zmysle § 81 Zákona o pobyte cudzincov bola žalobkyňa zbavená možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku ktorého sa zbavuje následne možnosti podať správnu žalobu preskúmateľnú súdom (v
zmysle článku 6 Dohovoru). Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Ak rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené je nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: lSZa/7/2016). V rozhodnutí o vyhostení, žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená a nezaoberal sa v akých podmienkach sa tam bude žalobkyňa nachádzať /v Pakistane, Tunise, ale aj v ďalších. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 z17.10.2016). Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, preto sa musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny už pre účely prípadného zaistenia. Správny súd na tomto mieste uvádza, že žalobkyňa uviedla v zápisnici aj v správnej žalobe, že mala cestovné doklady, hoci neplatné, ktoré zrejme uvádzali jej pôvod príchodu. V administratívnom spise sa nenachádzajú.
43. Na tomto mieste správny súd tiež považuje za potrebné upozorniť, že ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné, keďže v rozhodnutí o zaistení, ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení je určenie krajiny, pokiaľ je známa nevyhnutným, aby samotný „žalobca“ vedel kam má byť vyhostený a bolo možné skúmať základnú podmienku zaistenia, a to efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia. Pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené je len formálnym uvádzaním zákonných ustanovení bez faktického skúmania obsahu a z pohľadu súdu nie je možné preskúmať zákonnosť zaistenia ani jej atribúty, ako je dĺžka zaistenia. /Rozsudok Najvyššieho súdu z 5. apríla 2016, sp. zn. 1 Sza/7/2016/.
44. Napokon aj prítomnosť žalobcu, a "riziko jeho úteku" predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebnosti zaistenia cudzinca. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií ustanovených v Smernici a v Zákone o pobyte cudzincov, t.j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie sa nemôže automaticky vychádzať len z predpokladu "rizika úteku a vyžaduje sa individuálne posúdenie. Pri tomto posúdení sa musia zvážiť všetky vplyvy a faktory dotknutých osôb a záverom môže byť i skutočnosť, že neexistuje žiadne riziko úteku. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2016, sp. zn. 1 Sza 8/2016).
45. Podľa § 88(1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Podľa § 88(2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
46. Bolo tak povinnosťou žalovaného v rámci rozhodnutia o zaistení žalobcu z tretej krajiny vykonať individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či môže byť na tohto štátneho príslušníka účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie, či existuje riziko jeho úteku, a či štátny príslušník tretej krajiny, za okolností dotknuté vo veci samej získa doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho odsun z dotknutého členského štátu, a môže byť považovaný za "dostatočne spolupracujúceho" pre odsun z dôvodu tohto správania osoby z tretej krajiny.
47. V zmysle § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku základným postulátom tejto alternatívy prieskumu zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia je efektívnosť a otázka, či sú naplnené medzinárodnoprávne požiadavky na obmedzenia osobnej slobody v zaistení. Nutnosť zavedenia takejto plnej jurisdikcie zo strany správneho súdu vyplýva pritom z prvej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Mahdi proti Bulharsku, rozsudok č. C-146/14 PPU z 5. júna 2014).12) V uvedenom prípade Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad ustanovení Návratovej smernice a dospel k záveru, že preskúmanie ktoré musí vykonávať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť prípad od prípadu vecne rozhodnúť o zaistení dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym
orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočností, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.
48. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený Podľa § 81 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
49. Žalovaný vo vyjadrení nereaguje na žalobné námietky, z ktorých jedna je, že žalobca namietal, že sa žalovaný nezaoberá otázkou preskúmavania krajiny pôvodu a v administratívnom rozhodnutí o jeho vyhostení neurčil krajinu, do ktorej bude žalobca vyhostený.
50. Žalovaný nereaguje na zistené informácie ktoré žalobca podkladá za dostatočné pre nezákonnosť rozhodnutia o zaistení a pre povinnosť žalovaného na jeho prepustenie z ktorého žiada s poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f/, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátoch na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území SR ako aj na čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice.
51. Správny súd pripomína, že podľa čl. 15 ods. 4 zaistenie prestáva byť dôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje oprávnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v ods. 1/, žalobkyňa tiež poukazuje na § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov a povinnosť policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny či účel zaistenia trvá.
52. Správny súd konštatuje, že správna žaloba vo veci zaistenia nebola podaná z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ale podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, aj keď je žalobca zaistený práve na základe rozhodnutia zo dňa 30.04.2022 č.: PPZ-HCP-BA5-283-012/2022-AV. 53. Žalobca dôvodne namietal, že správny orgán spoľahlivo nezistil skutočný stav veci, pokiaľ uviedol, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom spoľahlivo zistenému skutočnému stavu zodpovedá aj požiadavka § 77 ods. 1 ZoPC, ktoré umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neurčiť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. To ale nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu, či neexistenciu prekážok vyhostenia do Jemenu, čiže do krajiny v ktorých môže byť ohrozená jeho bezpečnosť, pričom neuviedol ani podmienky v iných krajinách do ktorých by bolo možné čo i len teoreticky žalobcu/.
54. Správny súd opakovane uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobca tvrdil, že je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mala neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC a týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
55. Správny súd má však za to, že neuvedie krajiny, kam má byť cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti náležite zistiť skutočný stav veci pokiaľ ide o skúmanie a existenciu možných prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca podľa § 81 ZoPC. Úvaha správneho orgánu však v otázke neurčenia krajiny vyhostenia cudzinca nemôže byť svojvoľná, ale musí rešpektovať špecifickosti daného prípadu a posudzovanej osoby, to znamená, že správny orgán musí prihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu. Žalovaný nespochybňoval tvrdenia o totožnosti a štátnej príslušnosti a v tejto súvislosti správny súd poukazuje na princíp „benefit of doubt“ (v prípade pochybností v prospech) presadzujúceho kasačným súdom vo veciach štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí v dôsledku odchodu z krajiny pôvodu nemôžu nijak inak preukázať určité skutočnosti iba svojou výpoveď o ktorej nemožno pochybovať. Žalovaný žiadnym spôsobom nijako neoveril možnosť jej vyhostenia pred vydaním svojho rozhodnutia, čím zaťažil konanie pred ním nedostatočným zistením skutočného stavu veci. Na viac, ani podmienka úteku, nebola nijako skúmaná ani argumentovaní žalovaným.
56. V danom prípade neuvedením krajiny vyhostenia a následným neskúmaním možných prekážok jeho vyhostenia bol žalobca obmedzený na osobnej slobode , čo nevylučuje možnosti podať správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, o otázke možnej existencie nezákonnosti zaistenia pre neskúmanie prekážok jej vyhostenia, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle článku 6 Dohovoru.
57. V danom prípade teda neurčením krajiny vyhostenia žalobcu nedošlo zo strany správneho orgánu k zisteniu skutočného stavu veci v otázke posúdenia možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia, čím sa rozhodnutie v tejto časti stáva nepreskúmateľným. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je napríklad v otázke utečencov zo Sýrie ustálená judikatúra, na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax migračného úradu, v zmysle ktorej sa týmto poskytuje v prípade ich žiadosti o azyl minimálne medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Preto správny súd akcentuje aj skutočnosť, ktorú uviedol žalobca v správnej žalobe, rozhodujúce je skúmanie a individuálna argumentácia či žalobca pochádza z krajiny vojnového konfliktu , alebo krajiny kde nie sú bezpečné podmienky pre život a v prípade vyhostenia sa nevyhnutne predpokladá záver mať túto podmienku za preverenú, pretože tiež súvisí s možnosťou či nemožnosťou vydania náhradného cestovného doklady pre žalobcu, ako predpokladu jeho administratívneho vyhostenia.
58. Žalovaný ani vo vyjadrení k správnej žalobe neuviedol vo veci žiadne výsledky dokazovania zamerané na to, či po zaistení žalobcu v súlade s jeho správnou žalobou od 30. 4. 2022 zistil v prípade vyhostenia žalobcu do Jemenu, alebo do iných krajín tranzitu existujú či neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a či v prípade vyhostenia, do správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru. Preto je daná námietka reálnosti jej vyhostiteľnosti aj v čase prejednania správnej žaloby.
59. Podľa správneho súdu žalovaný nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, či neexistujú prekážky jej administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, respektíve aký je postoj týchto krajín k porušovaniu princípu non-refoulement, ako aj to, či v prípade jej vyhostenia, do správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru. "Preto namietala reálnosť
vyhostiteľnosti a svoje zaistenie označila za neefektívne, a neúčelné, pretože rozhodnutie o jej zaistení na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené a je tak nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: lSZa/7/2016).
60. Žalovaný dôsledne nezistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, tak, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie vzhľadom na čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru , § 81 zákona o pobyte cudzincov.
61. Žalobca tak tvrdil dôvodne, že sa nachádza v zaistení čisto formálne, keďže existujú právne aj faktické prekážky jej vyhostenia. Jej držanie v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, lebo žalovaný rozhodnutie o zaistení a držanie žalobcu v zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov a pre existenciu formálnych dôvodov administratívneho vyhostenia žalobcu. Žalovaný sa nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobca nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobcu z týchto krajín. Splnenie podmienky náležitého zistenia možnosti krajiny, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený, v sebe odzrkadľuje aj to, že bude spoľahlivo zistené, že štátny príslušník tretej krajiny nebude vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo by bol vystavený akejkoľvek forme mučenia a neľudského zaobchádzania a že v prípade jeho vyhostenia nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru.
62. Po zvážení všetkých pre konanie relevantných žalobných námietok a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodov zistených najmä podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v konaní podľa § 221 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ SSP nariadil okamžité prepustenie žalobcu zo zaistenia.
63. Bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom postupe zvážiť, či je možný v prípade žalobcu postup v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov a vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení tohto rozsudku. V prípadnom novom rozhodnutí bude povinnosťou žalovaného presne a individuálne uviesť potrebné zistenia, ktoré odstránia výhrady správneho súdu uvedené v tomto rozhodnutí a nové rozhodnutie na tomto základe i odôvodniť s poukazom na aktuálne zistenia.
64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.