Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-23-2022.pdf
PDF · 146.69 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/23/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobkyne: Slovenská republika
- Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, IČO: 00 610 577, so sídlom Jána Hollého 5898/14, 080 01 Prešov, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s. r. o., IČO: 36 863 947, so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - Juh, proti žalovanému: Orange Slovensko, a. s., IČO: 35 697 270, so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava - Ružinov, právne zastúpenému LEGATE, s. r. o., IČO: 35 846 909, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 132.052,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 22Cb/83/2018-315 zo 6. októbra 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou mu 24. apríla 2018 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej 132.052,35 eur s príslušenstvom titulom jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a ako správca majetku štátu je povinná pri správe majetku postupovať v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správne majetku štátu“). Žalovaný je podnikom podľa zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“). So žalovaným 30. septembra 2011 uzatvorila nájomnú zmluvu na dobu určitú, a to od 21. decembra 2011 do 21. decembra 2016, predmetom ktorej bol nájom časti strechy na budove v jej vlastníctve, na ktorej boli umiestnené anténny systém žalovaného a príslušenstvo slúžiace na jeho obsluhu a zároveň nájom jej pozemku, na ktorom žalovaný uložil inžiniersku sieť (dátový kábel). Na obsahu novej nájomnej zmluvy alebo zmluvy o zriadení zmluvného vecného bremena sa však strany nedohodli, preto si žalovaný dal zapísať zákonné vecné bremeno do katastra nehnuteľností. Okresný úrad Prešov, Katastrálny odbor ju 30. marca 2017 upovedomil, že 15. marca 2017 zriadil na základe ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách zákonné vecné bremeno na nehnuteľnostiach v jej vlastníctve. Zápisom tohto vecného bremena došlo k nútenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, pričom toto vecné bremeno spočívalo v postavení anténneho systému - telekomunikačnej stavby a jej príslušenstva a v uložení inžinierskej siete (dátového kábla) na jej nehnuteľnostiach. Listom z 12. septembra 2017 doručeným 27. októbra
2017 si u žalovaného uplatnila jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v súlade s ustanovením § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách podľa predbežného stanoviska znalca vyčíslenú na sumu 141.181,74 eur. Žalovaný na jej list nijako nereagoval. Následne si za účelom presného vyčíslenia obmedzenia obvyklého užívania nehnuteľnosti dala vyhotoviť znalecký posudok č. 53/2018, ktorý vypracoval znalec Ing. Jozef Murin. V tomto znaleckom posudku bola náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva z titulu vecného bremena spočívajúceho v postavení anténneho systému a jeho príslušenstva na jej budove stanovená na sumu 119.701,96 eur. Znaleckým posudkom č. 59/2018 bola náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na pozemku z titulu uloženia inžinierskej siete (dátového kábla) stanovená na sumu 12.350,39 eur. Náhrada za obe vecné bremená predstavovala 132.052,35 eur. 2.2 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú a navrhuje súdu, aby ju zamietol. Na základe licencie na zriadenie a prevádzkovanie verejnej telekomunikačnej siete a na poskytovanie telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení zákona č. 308/2000 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorá sa považuje za všeobecné povolenie podľa § 13 a za splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 14 citovaného zákona je ako podnik podľa § 69 ods. 1 písm. a ) zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov a v súčasnosti podľa § 66 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať verejné siete (§ 2 ods. 1 a 2 zákona o elektronických komunikáciách) a stavať vedenia (§ 2 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách) na cudzej nehnuteľnosti. Ako podnik je v zmysle príslušných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách oprávnený (a aj povinný) na základe splnených podmienok poskytovať verejnú elektronickú komunikačnú sieť. Jeho vedenia elektronickej komunikačnej siete sú budované a prevádzkované vo verejnom záujme, čo potvrdzuje zákonodarca aj tým, že vedenie elektronickej komunikačnej siete je naďalej považované podľa § 2 ods. 14 zákona o elektronických komunikáciách a podľa § 139 ods. 10 písm. e) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len „stavebný zákon“) za verejné technické vybavenie územia. Svoje oprávnenie zriaďovať a prevádzkovať odvodzuje teda od titulu, ktorý je zákonným vecným bremenom podľa osobitných predpisov (§ 66 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách), v dôsledku čoho zriadenie vecného bremena zmluvne podľa § 13 ods. 3 nie je možné. Poukazuje pritom na platnú judikatúru, v zmysle ktorej pokiaľ ide o stret zákonného a zmluvného vecného bremena, ak právo zodpovedajúce vecnému bremenu už vzniklo zo zákona, potom v tom istom obsahu a rozsahu účastníkmi dojednané vecné bremeno nemožno vložiť do katastra, pretože chýba zákonný dôvod na jeho vklad. Tento právny názor vychádza zo zásady, že nie je možné platne zriadiť zmluvné vecné bremeno, pokiaľ v tom istom obsahu a rozsahu existuje zákonné vecné bremeno (rozsudok Krajského súdu v Ústí nad Labem, sp. zn. 15Ca/244/1998 z 22. septembra 1998). Žalobkyňa si nárok na jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie svojho vlastníckeho práva uňho uplatnila až 12. septembra 2017, resp. ako uvádza, že žalovanému bol jej list doručený 27. októbra 2017 (z predloženej doručenky to však nie je zrejmé, nakoľko táto nie je čitateľná). Poukazuje na ustanovenie § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého vlastník nehnuteľnosti alebo užívateľ nehnuteľnosti je povinný si tento nárok uplatniť v príslušného podniku do 1 roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti najneskôr však do 3 rokov odo dňa, keď k vzniku núteného obmedzenia došlo. Zákonné vecné bremeno vzniká už samotným zriadením a prevádzkovaním jeho verejnej siete a nevzniká až zápisom do katastra nehnuteľností, a teda nie je potrebná jeho evidencia na liste vlastníctva, pretože existuje aj napriek tomu, že nie je vyznačené na liste vlastníctva. So žalobkyňou 30. septembra 2011 uzatvoril nájomnú zmluvu, ktorá bola účinná od 21. decembra 2011, teda žalobkyňa mala vedomosť a musela vedieť o vzniku vecného bremena už od roku 2011 (odhliadnuc od skutočnosti, že nárok na jednorazovú odmenu sa prekluduje v subjektívnej jednoročnej lehote a objektívnej trojročnej lehote od vzniku zákonného vecného bremena). Nárok žalobkyne považuje za prekludovaný, keďže žalobkyňa si tento nárok neuplatnila uňho v zákonnej lehote a domnieva sa, že v prípade jeho plnenia žalobkyni by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne, nakoľko by išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Namieta aj výšku jednorazovej náhrady, ktorú si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje vo výške 132.052,35 eur s príslušenstvom určenej na základe znaleckých posudkov. 2.3 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že žalobkyňou je Slovenská republika, v zastúpení správcom, a to Fakultnou nemocnicou s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, ktorá je vlastníkom stavby so súpisným číslom XXXXX na parcele registra „C“ č. XXXX/XX a pozemku - parcela registra „C“ č. XXXX/X zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov, okres Prešov. Na budove chirurgického monobloku sú umiestnené anténne systémy obchodných spoločností Orange Slovensko, a. s., B. C., P.. B.., B., P.. B.., C., P.. B.., F. Y. B.. B. T.. Y.., B., P.. B.., E., B.. T.. Y.. a iných a
na pozemku je uložená inžinierska sieť (dátový kábel). Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku a poskytuje telekomunikačné služby v zmysle zákona o elektronických komunikáciách. Žalobkyňa bola so žalovaným v zmluvnom vzťahu už od roku 1997, a to na základe zmluvy o nájme spoločných a nebytových priestorov z 13. januára 1997, uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, predmetom ktorej bol okrem iného nájom strešnej plochy a podstrešnej časti budovy chirurgického monobloku Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana na stavbe so súpisným číslom XXXXX na parcele registra „C“ KN č. XXXX/ XX, okres Prešov, katastrálne územie Prešov zapísanej na LV č. XXXX, a to za účelom umiestnenia zariadení, systémov antén a káblových trás pre riadne fungovanie siete mobilných telefónov GSM. Oznámením Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky ako špeciálneho stavebného úradu z 24. februára 1997, bolo právnemu predchodcovi žalovaného oznámené, že stavebný úrad nemá námietky proti uskutočneniu drobnej stavby (stavebnej úpravy). Stanoviskom k umiestneniu antén na streche chirurgického monobloku z 13. januára 1997 boli právnemu predchodcovi žalovaného oznámené podmienky umiestnenia predmetných anténnych systémov. Na základe rozhodnutia Okresného úradu Vranov nad Topľou, Odboru životného prostredia o umiestnení stavby č.j. 2002/05241 z 21. júna 2002 právoplatného 21. júla 2002 bola umiestnená stavba žalovaného - „Optický kábel Prešov - Proč - Humenné“ na pozemku žalobkyne. Žalovaný, resp. jeho právny predchodca, následne na základe dohody so žalobkyňou na pozemku - parcela registra „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov, okres Prešov uložil inžiniersku sieť (dátový kábel). Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným k predmetným nehnuteľnostiam bol naposledy upravený nájomnou zmluvou z 30. septembra 2011 účinnou 21. decembra 2011, pričom koniec účinnosti zmluvy nastal 21. decembra 2016. Žalobkyňa a žalovaný sa dohodli na nájomnom vo výške 12.811,93 eur ročne. Táto zmluva bola uzavretá na základe vtedy účinných právnych predpisov v súlade so zákonom o správe majetku štátu, pričom na platnosť tejto zmluvy sa vyžadovalo schválenie Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Zmluva bola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv Slovenskej republiky. Po zániku účinnosti predmetnej nájomnej zmluvy Ministerstvo financií Slovenskej republiky v schvaľovacom procese ďalšej nájomnej zmluvy poukázalo na to, že prevádzku inžinierskej stavby možno zabezpečiť podľa § 13a ods. 2 zákona o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov len na základe zmluvného vecného bremena podľa § 13a ods. 3 zákona o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov alebo na základe zákonného vecného bremena podľa § 66 zákona o elektronických komunikáciách. Žalobkyňa preto oslovila žalovaného ohľadom novej zmluvy o zriadení vecného bremena, na čo žalovaný reagoval e-mailom zo 16. februára 2017, v ktorom uviedol, že odmieta uzatvorenie zmluvy o vecnom bremene z dôvodu, že k priestorom, na ktorých je prevádzkovaná základňová stanica existuje zákonné vecné bremeno podľa § 66 odsek 1 písmeno a) zákona o elektronických komunikáciách. Po vzájomných rokovaniach medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k dohode o zriadení zmluvného vecného bremena. Žalovaný na túto situáciu reagoval tým, že podľa § 66 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách podal návrh na zápis vecného bremena formou záznamu. Okresný úrad Prešov, Katastrálny odbor 30. marca 2017 upovedomil žalobkyňu, že 15. marca 2017 zriadil na návrh žalovaného na základe ustanovenia § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. o elektronických komunikáciách vecné bremeno spočívajúce v zriadení vecného bremena na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov, okres Prešov ako Z 795/2017 - zákonné vecné bremeno v rozsahu ustanovenia § 66 ods. 1 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách k stavbe so súpisným číslom XXXXX na parcele registra „C“ č. XXXX/XX a parcele registra „C“ č. XXXX/X - oprávnenia zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti v prospech Orange Slovensko, a. s.. Listom z 12. septembra 2017 doručeným 27. októbra 2017 si žalobkyňa uplatnila u žalovaného jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v súlade s ustanovením § 66 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách v rozsahu neobmedzeného časového obdobia, a to podľa predbežného stanoviska znalca spolu vo výške 141.181,74 eur. Žalovaný požadovanú náhradu za zriadené vecné bremená žalobkyni nezaplatil. Znaleckým posudkom č. 53/2018 z 5. apríla 2018 vypracovaným znalcom Ing. Jozefom Murinom pre odbor stavebníctvo a odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností bola výška náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva z titulu vecného bremena spočívajúceho v postavení anténneho systému a jeho príslušenstva na budove žalobkyne stanovená na sumu 119.701,96 eur. Znaleckým posudkom č. 59/2018 z 18. apríla 2018 vypracovaným tým istým znalcom bola výška náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na pozemku z titulu uloženia inžinierskych sietí (dátového kábla) stanovená na sumu 12.350,39 eur. Náhrada za obe vecné bremená predstavovala 132.052,35 eur. 2.4 Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi stranami sporu ako obchodnoprávny a aplikoval naň ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a zákona o telekomunikáciách v príslušných zneniach.
2.5 Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný ako podnik zriadil a prevádzkuje verejné siete a postavil ich vedenia na nehnuteľnosti patriacej žalobkyni. Anténny systém bol zrealizovaný v roku 1997 a inžinierske siete (dátový kábel) boli uložené v roku 2002. 2.6 V tomto dôsledku je vznik jednotlivých zákonných vecných bremien potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase ich vzniku. Právny režim anténneho systému sa v roku 1997 spravoval zákonom č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a právny režim inžinierskych sietí (dátový kábel) uložených v roku 2002 sa spravoval vtedy účinným zákonom č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách, pričom v oboch prípadoch bol žalovaný oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia vrátane potrebných oporných a vytyčovacích bodov. Žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi tak vzniklo v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a v zmysle ustanovenia § 46 ods. 4 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na užívanie predmetných pozemkov. Toto zákonné vecné bremeno trvá až do dnešného dňa. Z platnej právnej úpravy ďalej vyplýva, že pre vznik vecného bremena nie je podstatná jeho evidencia v katastri nehnuteľnosti, nakoľko vzniká zo zákona a jeho záznam (nie konštitutívny vklad) v katastri je len deklaratórny a evidenčný charakter. Aj v kontexte judikatúry medzi esenciálne znaky zákonných vecných bremien patrí, že vznikajú priamo zo zákona (účinnosťou zákona alebo na základe inej právnej skutočnosti, napr. položením inžinierskych sietí), v nevyhnutnom rozsahu, vo verejnom záujme a za náhradu, pričom nie sú podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka, sú zriadené výlučne in rem a ich režim sa vždy riadi podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Vecné bremeno predstavuje právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Podľa zásady „lex specialis derogat legi generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný) má prednosť osobitná právna úprava pred všeobecnou právnou úpravou. Právo a povinnosť z vecného bremena tak vznikla podľa vtedy účinných zákonov, a to momentom zriadenia a prevádzkovania telekomunikačnej siete. 2.7 Žalovaný vo svojich podaniach namietal najmä preklúziu nároku žalobcu. O preklúzii hovoríme vtedy, ak trvanie práva je vopred obmedzené v zákone na určitú dobu a následkom uplynutia tejto doby právo zaniká. Ak nastane plnenie poskytnuté po uplynutí prekluzívnej doby v tom prípade je plnením bez právneho dôvodu, to znamená, že je bezdôvodným obohatením a ten, kto ho získal, musí ho aj vydať. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bol zrušený zákonom č. 195/2000 Z.z., ktorý v prechodných a záverečných ustanoveniach nehovoril nič o zriadených vecných bremenách podľa zákona č. 110/1964 Zb. ani neobnovil prekludované nároky na náhradu za ich zriadenie. Zákon č. 195/2000 Z.z. bol neskôr zrušený zákonom č. 610/2003 Z.z., a tento bol zrušený zákonom č. 351/2011 Z.z. Vo všetkých neskorších právnych úpravách v odvetví telekomunikácií bola náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien koncipovaná ako jednorazová náhrada, ktorá v dôsledku neuplatnenia práva toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne v zákonom stanovenej lehote, zaniká. Neskoršie právne úpravy nezakladali „nový“ nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností vzniknuté pred ich účinnosťou, ani neobnovili „zaniknuté“ nároky na náhradu. Ak by aj zákonodarca k takémuto riešeniu pristúpil, znamenalo by to jeho retroaktívny zásah a svojou podstatou by predstavovalo (nový) reštitučný titul. Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktoré pre nich zakladá reštitučné nároky, je síce možné a za určitých historicko- politických okolností aj vhodné; ale ak zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, táto skutočnosť nemá za následok protiústavnosť týchto predpisov (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. septembra 2005). Žiadnym výkladom zákona nemožno priznať ani obnoviť právo tam, kde došlo k jeho preklúzii. 2.8 Nárok na jednorazovú náhradu si žalobkyňa uplatnila u žalovaného listom z 12. septembra 2017 doručeným 27. októbra 2017, a to do jedného roka odo dňa kedy sa údajne dozvedela o nútenom obmedzení svojho práva, keďže Oznámením Okresného úradu Prešov z 15. marca 2017 doručeným jej 30. marca 2017 bola upovedomená o zriadení vecného bremena na základe ustanovenia § 66 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, a teda žalobkyňa mala za to, že si uplatnila svoj nárok v zákonnom stanovenej lehote. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne a dospel k právnemu názoru, že nárok žalobkyne je prekludovaný. Ustanovenie § 12 ods. 6 zákona o telekomunikáciách ako aj ustanovenie § 46 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách, účinné v čase vzniku zákonných vecných bremien v predmetných prípadoch, upravovali prekluzívne lehoty na uplatnenie práva vlastníka na primeranú odplatu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to 1 rok, resp. 12 mesiacov odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Keďže k vzniku obmedzenia užívania nehnuteľností žalobcu došlo v prípade anténnych systémov už v roku 1997 a v prípade inžinierskych
sietí (dátového kábla) v roku 2002 a žalobkyňa si svoj nárok uplatnila až v roku 2017, nárok žalobkyne je prekludovaný. 2.9 Súd prvej inštancie ako dôkaz nevykonal znalecké posudky, výsluch svedkyne navrhovaného žalovaným, a to property manažérky J.. Ľ. A. a výsluch znalca Ing. Jozefa Murina, ani navrhované znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline, a to s poukazom na koncentráciu konania ako aj skutočnosť, že v danom prípade súd nepovažoval, vzhľadom na vyššie uvedené závery, vykonanie týchto dôkazov za potrebné, hospodárne a účelné. 2.10 K nájomnej zmluve ako takej súd prvej inštancie uviedol, že samotná existencia nájomnej zmluvy je pre posúdenie nároku žalobkyne bez právneho významu. Nájomnou zmluvou si strany sporu nevysporiadali nároky priznané vyššie citovanou právnou úpravou. Pokiaľ žalobkyňa pristúpila k riešeniu náhrady iba formou nájomnej zmluvy, vystavila sa riziku preklúzie zákonných nárokov. Súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura spricta sunt“, t. j. „práva patria bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/65/2011). Ak žalobkyňa napriek existencii zákonného vecného bremena zvolila iný spôsob úpravy a vysporiadania vzájomných vzťahov, pričom si neuplatnila svoje práva v prekluzívnej lehote, nemôže si už uplatňovať ďalšie práva voči žalovanému. Zároveň právna úprava zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách a ani iná zákonná úprava nevylučuje a neobmedzuje podnik, aby nemohol užívať cudziu nehnuteľnosť aj iným titulom, t. j. napr. nájomnou zmluvou. Bolo dobrou vôľou žalovaného upraviť odplatu za užívanie časti nehnuteľnosti žalobkyne nájomnou zmluvou, a to napriek tomu, že v tom čase už disponoval zákonným vecným bremenom. Na druhej strane, ak by súd pripustil argument, že žalobkyni prináleží určitá náhrada, malo by ísť o preukázanú náhradu vo forme nákladov spojených s údržbou anténnych systémov alebo inžinierskych sietí, prípadne nákladov spojených s preložením vedenia z dôvodu výstavby na predmetných nehnuteľnostiach. 2.11 Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že žaloba nie je dôvodná. 2.12 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa čl. 2 ods. 3, čl. 20 ods. 1, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 2, § 261 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 Obchodného zákonníka, § 21, § 151n, § 151o ods. 1, ods. 2, § 151p zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 12 ods. 1 písm. a), ods. 3, ods. 4, ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom od 24. apríla 1992 do 30. júna 2000, § 46 ods. 1 písm. a), ods. 4, § 56 ods. 1 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom od 1. júla 2000 do 31. decembra 2003, § 69 ods. 1 písm. a), ods. 5, § 77 bod 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom od 1. apríla 2006 do 31. októbra 2011, § 66 ods. 1 písm. a), § 66 ods. 5 v znení účinnom od 1. novembra 2011 do 31. januára 2017, § 66 ods. 5 v znení účinnom od 1. februára 2017, § 13a ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona o správe majetku štátu v znení účinnom od 1. decembra 2004, § 1 ods. 1, § 5 ods. 2, § 34 ods. 1, § 37 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“). 2.13 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. Namietané nesprávne skutkové zistenia videla v tom, že súd prvej inštancie nesprávne určil moment vzniku zákonného vecného bremena, teda moment, kedy došlo k nútenému obmedzeniu užívania nehnuteľností v jej vlastníctve, ktorý je pre posúdenie ňou uplatneného nároku podstatný. Podľa jej názoru ani v roku 1997, ani v roku 2002 neboli splnené podmienky na vznik zákonného vecného bremena tak, ako to ustálil súd prvej inštancie. Mala za to, že k správnemu posúdeniu momentu vzniku vecného bremena je potrebné vziať do úvahy imanentnú súčasť inštitútu zákonných vecných bremien, a to, že musí ísť o nútené obmedzenie užívania nehnuteľností. Aj napriek tomu, že donútenie alebo nútené
obmedzenie užívania nehnuteľností vyplýva aj zo zákonnej úpravy, súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, že ak sa zaviazala akceptovať obmedzenie užívania svojich nehnuteľností na dobrovoľnom kontraktuálnom základe (nakoľko do 21. decembra 2016 bola účinná nájomná zmluva uzatvorená medzi ňou a žalovaným 30. septembra 2011), nemožno hovoriť o nútenom obmedzení užívania nehnuteľností v jej vlastníctve. V tejto súvislosti zdôraznila, že ak sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zákonné vecné bremeno vzniklo už pred rokom 2017, neposúdil moment vzniku vecného bremena správne, nakoľko je jasné, že od roku 2011 do roku 2016 bola účinná nájomná zmluva, a preto je evidentné, že žalovaný mohol prikročiť k zriadeniu a výkonu práv zodpovedajúcich vecnému bremenu až po tom, čo sa s ňou nedohodol na úprave užívania pozemku a budovy z iného titulu ako nájomnej zmluvy alebo zmluvy o zriadení vecného bremena za odplatu v roku 2017. Čo sa týka obdobia roka 1997 poukázala na skutočnosť, že ani v tomto období nemožno hovoriť o vzniku zákonného vecného bremena s obsahom núteného obmedzenia užívania nehnuteľností v jej vlastníctve, nakoľko medzi ňou a žalovaným 13. januára 1997 došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy za účelom umiestnenia zariadení, anténnych systémov a káblových trás pre riadne fungovanie siete mobilných telefónov GSM. Ohľadom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie podotkla, že pred skončením účinnosti nájomnej zmluvy nebolo použitie prostriedkov zákonného obmedzenia užívania nehnuteľností ani potrebné, ani účelné, pretože existovala zmluvná úprava užívania týchto nehnuteľností formou nájomnej zmluvy (či už z roka 1997 alebo z roka 2011). V tomto dôsledku ju ako vlastníčku žalovaný nemohol v súlade s princípom proporcionality platne, v súlade so zákonom obmedziť, nakoľko takéto obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vtedy, ak neexistujú iné prostriedky obmedzenia práva vlastníka. Teda zákonné vecné bremeno nastupuje až vtedy, keď medzi zmluvnými stranami neexistuje možnosť použitia iného vhodného inštitútu na dosiahnutie účelu sledovaného žalovaným. Nakoľko však existovala nájomná zmluva, vecné bremeno nemohlo platne vzniknúť, nakoľko pre jeho vznik neboli naplnené zákonné podmienky. Popritom konštatovala, že samotná právna úprava nestačí (pretože obmedzenie vlastníckeho práva nastáva priamo zo zákona), ale keďže ide o obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona je nevyhnutné, aby pre účinné obmedzenie došlo aj k prejavu vôle oprávnenej osoby smerujúcemu k takémuto obmedzeniu (prejav vôle vyžadovaný na základe zákona). Ak teda súd prvej inštancie dôvodí, že žalovaný ako podnik zriadil a prevádzkuje verejné siete a postavil ich vedenia na jej patriacej nehnuteľnosti, pričom anténny systém bol zrealizovaný v roku 1997 a inžinierske siete (dátový kábel) boli uložené v roku 2002, a preto žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi vzniklo v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a v zmysle ustanovenia § 46 ods. 4 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na užívanie predmetných nehnuteľností, tak ona poukazuje na nevyhnutnosť splnenia povinnosti žalovaného podľa § 12 ods. 2 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a § 46 ods. 2 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách o začatí výkonu oprávnenia upovedomiť vlastníka nehnuteľnosti, (ako aj podľa § 66 ods. 3 druhá veta zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, ak by súd uvažoval o vzniku zákonného vecného bremena v roku 2011 tak, ako to uvádzal v konaní žalovaný). V roku 1997 si žalovaný túto povinnosť nesplnil, nakoľko anténny systém zrealizoval na jej nehnuteľnosti na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a žalovaným 13. januára 1997 a povinnosť v roku 2002 si voči nej nesplnil vôbec. Z toho teda vyplýva, že formálna stránka núteného obmedzenia užívania nehnuteľností v jej vlastníctve od roku 1997 splnená nebola. Vo vzťahu k existencii verejného záujmu trvala na tom, že napriek listinám predloženým žalovaným verejný záujem na poskytovaní služieb, ktoré žalovaný ponúka, nemôže reálne existovať, ak tieto služby rovnocenne poskytuje v danej lokalite množstvo iných poskytovateľov, pričom v prípade absencie žalovaného pri poskytovaní tejto služby by práva a povinnosti jednotlivcov neboli dotknuté. Naviac nie je ničím výnimočným, ak jeden poskytovateľ elektronickej služby nemá v pokrytí určitú oblasť, keďže aj napriek tomu je schopný službu v tejto oblasti poskytnúť prostredníctvom iného poskytovateľa. Podľa jej názoru substitučná schopnosť znižuje verejný záujem u žalovaného pod nevyhnutnú mieru. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces tvrdila, že súd v odôvodnení rozsudku nereagoval na zásadné skutočnosti ňou tvrdené počas konania a obsiahnuté v jej písomných vyjadreniach a nevysporiadal sa s jej argumentmi, ktorými poukazovala na zásadnú skutočnosť, akou je moment vzniku zákonného vecného bremena, ani sa nezaoberal inými skutočnosťami, ktorými dôvodila vo vzťahu k vecnému bremenu. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni 132.052,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 132.052,35 eur odo dňa podania žaloby do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, ako aj náklady za znalecký posudok vo
výške 455,- eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň žiadala odvolací súd, aby jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním, v ktorom uviedol, že z odvolania žalobkyne nie je nijako zrejmé, čo považuje zo strany súdu za nesprávne skutkové zistenie. Žalobkyňa síce formálne označila tento zákonný dôvod, ale absencia konkrétnych „nesprávnych skutkových zistení“, ktorých sa mal súd dopustiť, podľa jeho názoru znamená, že odvolanie neobsahovalo túto náležitosť odvolania v zmysle ustanovenia § 363 CSP, a teda je dôvod na jeho odmietnutie. Obmedzenie užívania nehnuteľnosti žalobkyne podľa právnej úpravy platnej v rokoch 1997 a 2002 malo povahu tzv. zákonného vecného bremena v prospech neho ako telekomunikačného podniku. Zákonná úprava platná v čase umiestnenia anténneho systému na budove (1997) ako aj právna úprava platná v čase umiestnenia dátového káblu na pozemku (2002) ako aj súčasná právna úprava podľa zákona o elektronických komunikáciách jasne stanovovala a stanovuje podmienky, za ktorých vzniká zákonné vecné bremeno, pričom existencia (skoršej) nájomnej zmluvy nie je a ani nebola zákonnou prekážkou vzniku zákonného vecného bremena, t. j. podmienkou za ktorej by vecné bremeno nevzniklo. Rovnako právna úprava v minulosti, ako aj platná právna úprava mu nebránila ani nebráni, aby napriek existencii zákonného vecného bremena uzatvoril so žalobkyňou nájomnú zmluvu. Zákonné vecné bremeno počas existencie nájomného vzťahu existovalo, ale spočívalo, nevyužívalo sa. Vecné bremeno vzniklo už momentom potreby vzniku siete, keďže už týmto momentom boli splnené zákonné predpoklady pre jeho vznik. K potrebe vzniku siete, resp. k splneniu zákonných predpokladov pre vznik zákonného vecného bremena došlo ešte pred samotným uzatvorením nájomnej zmluvy v roku 1997, a to najneskôr k momentu vypracovania zámeru, resp. projektovej dokumentácie k umiestneniu anténneho systému na budove žalobkyne. Hoci pre uplynutie 24 rokov už nebol schopný súdu predložiť túto projektovú dokumentáciu, z povahy veci ako aj korporátnych procesov na jeho strane je zrejmé, že táto bola vypracovaná v predstihu
- rádovo niekoľkých mesiacov pred začatím príslušných povoľovacích konaní, a teda jednoznačne pred uzatvorením nájomnej zmluvy v roku 1997, s najväčšou pravdepodobnosťou ešte počas druhého polroka roka 1996. Keďže žalobkyňa mala vedomosť o existencii vecného bremena vo vzťahu k umiestneniu anténneho systému už v roku 1997, nakoľko sama žalobkyňa dala jeho právnemu predchodcovi stanovisko k umiestneniu antén na streche chirurgického pavilónu z 13. januára 1997, argumentácia žalobkyne je nepravdivá. K potrebe vzniku siete, resp. k splneniu zákonných predpokladov pre vznik zákonného vecného bremena došlo aj v prípade umiestnenia dátového kábla najneskôr k momentu vypracovania zámeru, resp. projektovej dokumentácie k umiestneniu dátového kábla. O plánovanom uložení, a teda aj existencii zákonného vecného bremena mala žalobkyňa vedomosť už v roku 2001, čo preukazuje odpoveďou žalobkyne zo 7. mája 2001 na žiadosť jeho právneho predchodcu, podľa ktorej žalobkyňa predbežne súhlasila s uložením dátového kábla na pozemku žalobkyne. Podmienka verejného záujmu je daná jednoznačne už samotným ustanovením § 66 ods. 6 písm. a) až f) zákona o elektronických komunikáciách, nakoľko anténny systém a dátový kábel sú nesporne súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete, a preto sú osobitne chránenými záujmami, kde ako telekomunikačný podnik napĺňa ciele programového vyhlásenia a národnej stratégie pre širokopásmový prístup. Má za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku náležite a správne vysporiadal s tvrdeniami strán, skutočnosťami nimi uvádzanými a predloženými dôkazmi. Odôvodnenie rozsudku považuje za správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
5. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa odvolaciu repliku, v ktorej zopakovala, že vecné bremeno nemohlo vzniknúť popri existujúcej nájomnej zmluve, žalovaný ju neupovedomil o začiatku výkonu oprávnenia a že v konaní nebol preukázaný verejný záujem. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozhodol tak, ako uviedla v odvolaní.
6. K odvolacej republike žalobkyne podal žalovaný odvolaciu dupliku, v ktorej zopakoval svoje argumenty ohľadom momentu vzniku zákonného vecného bremena, vzniku vecného bremena popri existencii nájomnej zmluvy, neexistencie povinnosti upovedomiť vlastníka nehnuteľnosti o začatí výkonu oprávnenia a danosti verejného záujmu uvádzané už vo svojom predchádzajúcom vyjadrení. Na základe uvedených skutočností žalovaný opakovane navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobkyňou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
11. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia anténneho systému na budove vo vlastníctve žalobkyne organizáciám spojov prislúchajú vo verejnom záujme oprávnenia zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia včítane potrebných oporných a vytyčovacích bodov. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia anténneho systému na budove vo vlastníctve žalobkyne oprávnenia podľa odseku 1 sú vecnými bremenami viaznucimi na dotknutých nehnuteľnostiach a nezapisujú sa do evidencie nehnuteľností. Podľa § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia anténneho systému na budove vo vlastníctve žalobkyne pokiaľ je výkonom oprávnení podľa odseku 1 obmedzené užívanie nehnuteľnosti, poskytne sa jej vlastníkovi alebo nájomcovi primeraná náhrada. Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia anténneho systému na budove vo vlastníctve žalobkyne žiadosť podľa odseku 5 sa musí podať do 12 mesiacov odo dňa, keď k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti došlo, inak nárok zaniká.
12. Podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia dátového káblu prevádzkovateľ telekomunikačného zariadenia alebo verejnej telekomunikačnej siete je oprávnený vo verejnom záujme zriadiť a prevádzkovať na základe schváleného územného plánu zóny alebo územného rozhodnutia vedenia verejnej telekomunikačnej siete vrátane potrebných kontrolných a ochranných zariadení a oporných a vytyčovacích bodov na cudzom pozemku. Podľa § 46 ods. 4 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia dátového káblu, ak je vlastník nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv prevádzkovateľa telekomunikačného zariadenia a verejnej telekomunikačnej siete podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Náhradu môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť u prevádzkovateľa verejnej telekomunikačnej siete do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti; inak právo zaniká. Ak prevádzkovateľ verejnej telekomunikačnej siete nevyhovie nároku alebo je nečinný, môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť svoje právo na súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď uplatnil nárok u prevádzkovateľa verejnej telekomunikačnej siete. Podľa § 56 bod 1 zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase umiestnenia dátového káblu zrušujú sa zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení zákona č. 150/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 96/1993 Z.z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z.z..
13. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zákonné vecné bremeno v súvislosti s umiestnením anténneho systému na nehnuteľnosti žalobkyne vzniklo umiestením anténneho systému na nehnuteľnosti žalobkyne a zákonné vecné bremeno v súvislosti s umiestnením dátového káblu vzniklo umiestnením dátového káblu na nehnuteľnosti žalobkyne, ktorému predchádzalo zákonom stanovené územné rozhodnutie. Ak žalobkyňa argumentuje tým, že počas trvania nájomnej zmluvy (v rokoch 2011 až 2016) nemohlo ísť práve z dôvodu existencie tejto nájomnej zmluvy o nútené obmedzenie užívania nehnuteľností, odvolací súd zdôrazňuje, že charakter vecného bremena ako zákonného vecného bremena je nemenný, a teda uzatvorenie a uplatňovanie akejkoľvek zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným upravujúcej ich právne vzťahy týkajúce sa umiestnenia anténneho systému a dátového káblu nemôže zmeniť toto zákonné vecné bremeno na zmluvné vecné bremeno. Takáto zmluva môže byť uzatvorená a uplatňovaná popri tomto zákonnom vecnom bremene medzi žalobkyňou a žalovaným dobrovoľne (tak ako tomu bolo aj v rokoch 2011 až 2016, prípadne v roku 1997, keď bola takisto uzatvorená nájomná zmluva). Súčasne odvolací súd dodáva, že nútené obmedzenie užívania nehnuteľností spočíva v tom, že za splnenia zákonom stanovených podmienok by mohol žalovaný umiestniť svoje anténne systémy a dátový kábel na nehnuteľnostiach žalobkyne aj bez toho, aby s tým žalobkyňa súhlasila.
14. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že zákonné vecné bremeno nastupuje až vtedy, keď medzi zmluvnými stranami neexistuje možnosť použitia iného vhodného inštitútu na dosiahnutie účelu sledovaného žalovaným, odvolací súd považuje takýto názor žalobkyne za nesprávny, keďže zákonné vecné bremeno vzniká („nastupuje“) priamo zo zákona. V porovnaní s tým situáciu, keď medzi stranami neexistuje možnosť použitia iného vhodného inštitútu na dosiahnutie sledovaného účelu, je možné vyriešiť zriadením vecného bremena, ktoré však nie je zákonným vecným bremenom, t. j. nie je zriadené ex lege, pričom v týchto právnych vzťahoch absentuje verejný záujem.
15. Takisto ako nesprávny hodnotí odvolací súd aj názor žalobkyne, že žalovaný bol povinný jej oznamovať zriadenie vecných bremien na jej nehnuteľnostiach, pretože zo žiadneho ustanovenia zákona mu takáto povinnosť nevyplývala. Navyše za okolností, keď umiestnenie anténneho systému a dátového kábla nebolo podmienené súhlasom žalobkyne, rovnako nemá význam či žalobkyňa bola o týchto umiestneniach zo strany žalovaného upovedomená.
16. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej neexistencii verejného záujmu na poskytovaní telekomunikačných služieb žalovaným odvolací súd konštatuje, že podľa výpisu z obchodného registra má žalovaný okrem iných ako predmety podnikania od 30. apríla 2001 zapísané aj zriaďovanie a prevádzkovanie verejných mobilných telekomunikačných sieti na pridelených frekvenciách, poskytovanie verejne telefónnej služby prostredníctvom mobilných verejných telekomunikačných sietí, poskytovanie verejnej dátovej služby prostredníctvom verejných telekomunikačných sietí, zriaďovanie a prevádzkovanie pevnej verejnej telekomunikačnej siete na poskytovanie verejnej telekomunikačnej služby a poskytovanie verejných
dátových služieb prostredníctvom siete Internet a v týchto predmetoch podnikania svoju podnikateľskú činnosť aj vykonáva. Okolnosť, že oprávnenie na podnikateľskú činnosť s rovnakými, resp. podobnými predmetmi podnikania majú v Slovenskej republike aj ďalšie podnikateľské subjekty, neznamená, že žalovaný nemá vykonávať podnikateľskú činnosť na dotknutom území a že služby, ktoré poskytuje, môže namiesto neho poskytovať iný podnikateľ. Naviac obmedzenie zákazníkov a potenciálnych zákazníkov žalovaného tak, že by si mali vybrať iného poskytovateľa telekomunikačných služieb, a to len preto, že žalobkyňa nesúhlasí s umiestením zariadení žalovaného na jej nehnuteľnostiach, je nielenže absurdné, ale aj nesúladné s princípmi trhovej ekonomiky, na ktorej sa v zmysle čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zakladá hospodárstvo Slovenskej republiky.
17. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobkyne, že súd v odôvodnení rozsudku nereagoval na zásadné skutočnosti ňou tvrdené, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/218/2010 z 23. novembra 2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 188/06 z 8. júna 2006).
18. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
19. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobkyne za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % a zároveň žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).