Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/9/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpenej Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom Palánok 3, 949 01 Nitra, proti žalovanému: A. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX D., zastúpenému JUDr. Mgr. Andreou Pállovou, LL.M., so sídlom Podzámska 2959/18A, 949 01 Nitra, o zaplatenie sumy 1.200 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. -79 zo dňa 13.11.2023 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,75 % ročne zo sumy 1.200 eur od 01.08.2022 do zaplatenia. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 1.200 eur spolu s 5,50 % ročným úrokom z omeškania od 01.08.2022 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, štátu nepriznal nárok na náhradu trov konania na tlmočnom. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa po späťvzatí žaloby v časti úrokov z omeškania domáhala zaplatenia sumy 1.200 eur spolu s 5,50 % ročným úrokom z omeškania od 01.08.2022 do zaplatenia titulom pôžičky, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 31.07.2022. Pôžičku v sume 1.200 eur poskytla žalobkyňa žalovanému na základe písomnej zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 27.05.2022.

2. Po vykonaní dokazovania prijal súd záver, že pôžička medzi stranami sporu bola uzatvorená, pretože dňa 27.05.2022 došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí v sume 1.200 eur žalovanému. Následne v ten istý deň bola medzi ňou a žalovaným uzavretá písomná zmluva o pôžičke podľa , v ktorej sa žalovaný zaviazal žalobkyni vrátiť požičané peňažné prostriedky do 31.07.2022. Uvedené vyplýva z písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú pripravila účtovníčka žalovaného na podnet žalovaného, proti čomu žalovaný nenamietal a zmluvu podpísal. Rovnako to vyplýva aj z e-mailu žalovaného zo dňa 03.11.2022, ktorým reagoval na e-mail žalobkyne zo dňa 03.11.2022, v ktorom ho upozornila, že je v omeškaní s vrátením peňažnej sumy z predmetnej zmluvy. Žalovaný v spomínanom e-maile, ktorý je bezprostrednou reakciou na požiadavku žalobkyne, jasne uviedol, že žalobkyni „nie je schopný tento dlh vrátiť“, čo odôvodnil len tým, že jeho spoločnosť Venezia Decori s.r.o. je vo finančných ťažkostiach. Z dôvodu, že táto spoločnosť nemala žiadny dlh voči žalobkyni a ona tiež nemala voči spoločnosti žiadnu pohľadávku, pričom žalovaný nepreukázal o aký iný dlh by malo ísť, hoci sa bránil tým, že žiadal o odklad splatnosti iného dlhu, bolo jeho uvedeným vyjadrením preukázané, že išlo práve o jeho dlh voči žalobkyni z predmetnej zmluvy o pôžičke, a teda aj to, že k odovzdaniu peňažných

prostriedkov prišlo. Hoci sa žalovaný v ďalších e-mailoch ohradzoval voči požiadavke žalobkyne na zaplatenie sumy 1.200 eur a argumentoval jej zodpovednosťou za iné jeho nároky, ktoré si však v konaní neuplatnil a ani nepreukázal, nebola táto jeho obrana spôsobilá spochybniť predchádzajúce závery súdu. Tvrdenia žalobkyne boli okrem toho preukázané aj jej výsluchom, na ktorom uviedla, že peňažné prostriedky požičala žalovanému na jeho žiadosť, v deň ich odovzdania podpísali následne zmluvu o pôžičke, ktorú pripravila účtovníčka žalovaného na jeho podnet, pričom medzi žiadosťou žalovaného a uzavretím zmluvy uplynulo pár dní, čo je aj logické vzhľadom na to, že predmetom pôžičky bol väčší objem peňazí vyplácaný v hotovosti, a preto námietky žalovaného, že by žalobkyňa menila svoju výpoveď, neboli dôvodné. Naopak, nepresvedčivá bola jeho obrana, pretože na jednej strane tvrdil, že konanie žalobkyne nemá žiaden súvis so skončením jej pracovného pomeru v jeho spoločnosti, a na druhej strane uvádzal, že jej konanie pramenilo z jej požiadaviek na vyplatenie odstupného. Uvedené tvrdenia žalobkyňa poprela. Tieto neboli v konaní ani preukázané, keďže z písomnej výpovede žalobkyne vyplýva, že k ukončeniu pracovného pomeru prišlo o mesiac skôr, pričom výpoveď dala ona sama, čím neboli splnené ani základné podmienky pre vyplatenie odstupného podľa .

3. Ďalej súd uviedol, že aj keď je žalovaný talianskej národnosti a jeho materinským jazykom je taliansky jazyk, so žalobkyňou a aj so svojou účtovníčkou komunikoval po taliansky, bol nesporne oboznámený s obsahom zmluvy o pôžičke, túto si pred podpisom prečítal, tak ako to robil aj s inými listinami, ktorým ak nerozumel, tak sa pýtal svojej účtovníčky na ich obsah, pričom bežne podpisoval listiny v slovenskom jazyku, a preto len samotná skutočnosť, že zmluva bola napísaná v slovenskom jazyku, nespôsobuje jej neplatnosť, keďže žalovaný bol oboznámený s jej obsahom. Žalovaný okrem toho už v rozhodnom čase rozumel niektorým slovám po slovensky, pričom zmluva je vyhotovená v pomerne jednoduchej forme. Keďže z e-mailu žalovaného zo dňa 03.11.2022 vyplýva, že na žiadosť žalobkyne reagoval tým, že nie je schopný vrátiť dlh, ktorý je následkom pôžičky, považoval súd za účelové jeho tvrdenia, že nerozumel ani pojmu „pôžička“. Žalovaný pred súdom dostatočne presvedčivo neodôvodnil, prečo podpísal zmluvu, ktorej podľa jeho vlastných slov „nerozumel“, a to ani po tom, ako si ju prečítal. Podmienkou platnosti zmluvy okrem toho nie je, aby nevyhnutne obsahovala vyhlásenie účastníka, že je jeho prejav vôle slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný.

4. Keďže v konaní bolo preukázané, že zmluva o pôžičke vznikla a je platná, pretože sa zmluvné strany nielenže dohodli na jej podstatných náležitostiach, ale prišlo aj k reálnemu odovzdaniu peňazí a nebolo preukázané, že by bola neplatná z dôvodu jej nezrozumiteľnosti, pričom žalobkyňa si svoje povinnosti zo zmluvy splnila, keďže prenechala žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.200 eur, avšak žalovaný si ich nesplnil, pretože ich žalobkyni nevrátil v dohodnutom čase t. j. do 31.07.2022, považoval súd žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.200 eur za dôvodnú. Rovnako ju považoval za dôvodnú v časti úrokov z omeškania, ktoré žalobkyni priznal z dlžnej sumy počnúc omeškaním žalovaného s úhradou dlhu. V časti úrokov z omeškania súd žalobu na základe späťvzatia žaloby zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému podľa nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia podľa , . Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za arbitrárny, predčasný, vydaný v rozpore so zákazom tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd podľa neho založil svoje rozhodnutie výlučne na základe subjektívnych, nepreukázaných a sporných tvrdení žalobkyne a nijako nezohľadnil jeho zásadné právne námietky vo vzťahu k posudzovanej zmluve o pôžičke ako reálnemu kontraktu. Namietal zaujatosť súdu, ktorý okamžite po postúpení veci z upomínacieho súdu vytýčil pojednávanie bez toho, aby ho vyzval na dupliku k vyjadreniu žalobkyne, pričom vec rozhodol hneď na prvom pojednávaní v prospech žalobkyne bez ponechania lehoty na rozhodnutie/vyhlásenie rozsudku, a to aj napriek tomu, že na pojednávaní boli prednesené protichodné tvrdenia sporových strán. Súd nevyhodnotil náležite všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a rozhodol predčasne, čo sa prejavilo v nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ by súd riadne podrobil prieskumnej a rozhodovacej činnosti všetky jeho zásadné právne argumenty a dôkazy predložené žalobkyňou do konania, s určitosťou by dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom reálneho odovzdania predmetu pôžičky. Žalobkyňa totiž žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že skutočne došlo k odovzdaniu žalovanej sumy,

a teda, že by predmetná zmluva o pôžičke zo dňa 27.05.2022 ako reálny kontrakt nadobudla medzi sporovými stranami obligačné účinky. Súd považoval za vierohodné žalobkyňou ničím nepodložené klamlivé tvrdenie, že mu sumu 1.200 eur odovzdala pred podpisom zmluvy v hotovosti bez prítomnosti akejkoľvek tretej osoby. Na mieste je otázka, prečo by žalovaná, ktorá údajne čakala s odovzdaním predmetu pôžičky na vyhotovenie zmluvy o pôžičke, aby mala zmluvný vzťah s ním právne ošetrený, odovzdala peniaze pred podpisom predmetnej zmluvy bez akejkoľvek garancie jej následného podpisu. Prečo mu neposkytla predmet pôžičky v prítomnosti jeho účtovníčky vyhotovujúcej zmluvu a prítomnej pri jej podpise zmluvnými stranami, prečo si nenechala žiadnym spôsobom potvrdiť zo strany žalovaného odovzdanie predmetu pôžičky pred podpisom zmluvy, alebo mu peniaze neposlala na bankový účet, aby mala potvrdenie o transakcii. Prečo v čase podpisu zmluvy neupravila prvý odsek článku „predmet zmluvy“ tak, aby súhlasil s jej tvrdením, že predmet pôžičky mu už bol fyzicky odovzdaný pred podpisom zmluvy, ale ponechala v zmluve neurčité a nič nepreukazujúce ustanovenie. Na všetky vyššie uvedené otázky existuje len jediná odpoveď, a to, že žalobkyňa mu nikdy reálne neposkytla pôžičku v akejkoľvek výške. E-mailová správa zo dňa 03.11.2022 preukazuje, že on ako fyzická osoba si nie je vedomý žiadneho záväzku voči žalobkyni a prílohu k nej si ani nečítal, keďže v reakcii na tento mail ako dlžníka spomína výlučne spoločnosť Venezia Decori s.r.o. Z logického aj právneho hľadiska nie je za žiadnych okolností možné považovať predmetný e-mail za preukazujúci odovzdanie mu predmetu pôžičky žalobkyňou. Tvrdenia žalobkyne ním boli relevantne popreté. Žalobkyňa ani v jednom z mailov predložených do konania ako dôkaz nespomína, že by mu peniaze reálne odovzdala, pričom sa domáha len zaplatenia nešpecifikovanej „platby“, nežiada vrátenie pôžičky. Na mieste je otázka, prečo žalovaná ani v jednej e-mailovej správe neuviedla, že sa dožaduje vrátenia sumy 1.200 eur z titulu vrátenia predmetu pôžičky. Žalobkyňa si bola vedomá, že k ukončeniu pracovného pomeru so spoločnosťou Venezia Decori s.r.o. došlo výpoveďou z jej strany, a preto jej nevznikol právny nárok na odstupné. Z uvedeného dôvodu mu účelovo predložila v posledných dňoch plynutia výpovednej lehoty spornú zmluvu o pôžičke, aby tým umelo vytvorila dojem reálneho (avšak fiktívneho) nároku voči nemu. Dôveroval žalobkyni a zmluve o pôžičke nevenoval dostatočnú pozornosť, pričom ju nevedome podpísal. Hneď ako sa žalobkyňa domáhala platby nikdy nepožičanej sumy, zaujal jednoznačné odmietavé stanovisko a výslovne poprel existenciu akéhokoľvek záväzku voči žalobkyni. E-mailovú komunikáciu predloženú žalobkyňou do konania je preto potrebné vykladať práve v jeho prospech. Táto komunikácia nepreukazuje reálne odovzdanie predmetu pôžičky, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, a teda o unesení dôkazného bremena žalobkyňou nie je možné ani uvažovať.

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že považuje rozsudok za vecne správny a navrhla ho potvrdiť. Uviedla, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 27.05.2022 ona v postavení veriteľa a žalovaný v postavení dlžníka podpísali zmluvu o pôžičke, ktorú vyhotovila účtovníčka žalovaného. V zmluve je uvedené, že: ,,Veriteľ prenecháva v deň podpísania tejto zmluvy dlžníkovi, finančnú hotovosť vo výške 1.200 eur a dlžník sa zaväzuje, že vráti veriteľovi požičanú čiastku do 31.07.2022.“ Z obsahu zmluvy ako aj z jej výpovede na pojednávaní nesporne vyplýva skutočnosť, že žalovanému prenechala finančnú hotovosť vo výške 1.200 eur titulom pôžičky v deň podpisu zmluvy. Z vykonaného dokazovania vyplynula aj skutočnosť, že žalovaný ovláda slovenský jazyk na takej úrovni, aby porozumel jednoducho koncipovanej zmluve, ktorú dal vyhotoviť. Žalovaný na pojednávaní potvrdil, že s ňou a s ostatnými zamestnancami komunikuje aj v slovenskom jazyku. Tvrdenia žalovaného o jazykovej bariére, pre ktorú neporozumel podpísanej zmluve tak nemôžu obstáť. Žalovaný si vždy pred podpisom akýkoľvek dokument prečítal a v prípade pochybností ich vždy konzultoval, čo vyplynulo aj z výsluchov strán na pojednávaní. Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou žalovaného, že zrovna v tomto prípade by nebol oboznámený s obsahom predmetnej zmluvy, a už vôbec nie v prípade, keď zmluva bola vyhotovená na jeho pokyn. Z e-mailovej komunikácie založenej v spise vyplýva, že žalovaný uznal svoj dlh, ale odmietol ho uhradiť. Poukázala na e-mail zo dňa 03.11.2022, v ktorom žalovaný uviedol: ,,momentálne nie sme schopní zaplatiť požadovaný dlh, preto vás žiadam, aby ste počkali“. V ďalšom e-maile uviedol: ,,Keď musím zaplatiť, vždy zaplatím a nikomu nezostanem dlžný ani cent, ak teraz nezaplatím, pravdepodobne na to mám dôvod.“ Žalovaný nepochybne mal vedomosť o existujúcej pohľadávke. Popiera tvrdenia žalovaného, že pohľadávka by mala byť na ťarchu spoločnosti Venezia Decori s.r.o. alebo inej osoby odlišnej od žalovaného. Zo zmluvy o pôžičke, z e-mailovej komunikácie medzi stranami sporu a z jej výsluchu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že pohľadávku mala ona voči žalovanému ako fyzickej osobe a nie jeho spoločnosti ako tvrdí žalovaný. Podľa nej uniesla dôkazné bremeno, najmä čo do vzniku a platnosti zmluvy, pretože dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie, vrátane výsluchov strán sporu vo svojom súhrne jednoznačne osvedčujú záver, že zmluvné strany sa dohodli na podstatných náležitostiach zmluvy, žalovaný prejavil vôľu zmluvu uzatvoriť, pri podpise

zmluvy ju nijako nenamietal a podpísal ju. Ona žalovanému prenechala v deň podpisu zmluvy finančnú hotovosť vo výške 1.200 eur a žalovaný viackrát prejavil vedomosť o žalovanej pohľadávke. Vzhľadom na to navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

7. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na dôvodnosti podaného odvolania. Žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Text zmluvy o pôžičke, ktorý podľa názoru žalobkyne údajne preukazuje reálne poskytnutie predmetu pôžičky, je neurčitý. Nie je z neho možné určiť presný okamih odovzdania predmetu pôžičky, a či k nemu skutočne došlo. Judikatúra najvyšších súdnych autorít ustálila, že aj keby bolo v zmluve o pôžičke zakotvené, že veriteľ prenecháva dlžníkovi predmet pôžičky pri podpise zmluvy, je pre účely súdneho konania aj tak nevyhnutné reálne odovzdanie požičanej sumy skúmať a náležite žalujúcou stranou preukázať. Samotná textácia zmluvy totiž nezbavuje veriteľa dôkazného bremena preukázania, že zmluva o pôžičke nadobudla medzi stranami aj reálne obligačné účinky, teda že by veriteľ riadne prenechal dlžníkovi predmet pôžičky. Pokiaľ by žalobkyňa konala bdelo, ostražito, pozorne a aktívne sa zaujímala o ochranu svojich práv, v prípade reálnosti zmluvy o pôžičke by požičiavanú sumu zaplatila na bankový účet alebo by mu ju odovzdala v prítomnosti tretej osoby, ktorá by túto skutočnosť následne v prípade vzniku sporu vedela dosvedčiť. Nemožno teda dávať na ťarchu jemu, že žalobkyňa nedokáže v spore uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení. V konaní zostalo sporné, za akým účelom a na koho pokyn bola zmluva o pôžičke vypracovaná. Zopakoval, že obsah mailovej komunikácie svedčí v jeho prospech. Ani v jednej mailovej správe nepotvrdil, že by akúkoľvek platbu z akéhokoľvek právneho dôvodu (a už vôbec nie z titulu pôžičky) od žalobkyne prijal, práve naopak, k tvrdeniam žalobkyne zaujal v písomnej komunikácii odmietavý postoj.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( , ďalej len „“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (, , , ) a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené. Preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

9. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj s jeho odôvodnením, pretože na podklade skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov urobil správny právny záver o tom, že žalobkyňa preukázala poskytnutie pôžičky v sume 1.200 eur žalovanému. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, čo znamená, že k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Žalovaný spochybňoval uzatvorenie zmluvy o pôžičke zo dňa 27.05.2022 ako aj prevzatie finančných prostriedkov v sume 1.200 eur. Nespochybnil však pravosť podpisu na zmluve o pôžičke. Žalovaný predovšetkým namietal, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o reálnom odovzdaní peňazí v sume 1.200 eur. K tomu odvolací súd uvádza, že zákon umožňuje zmluvným stranám uzatvoriť zmluvu o pôžičke v ústnej forme ako aj v písomnej forme. Pokiaľ sa strany dohodnú ústne na uzatvorení zmluvy o pôžičke, zaťažuje dôkazné bremeno veriteľa, že peniaze reálne dlžníkovi odovzdal a tento ich aj prevzal. Pri uzatvorení písomnej zmluvy o pôžičke je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať najmä z obsahu písomnej formy zmluvy, v ktorej zmluvné strany prejavili svoju vôľu uzatvoriť predmetnú zmluvu, vrátane prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky. V opačnom prípade by písomná forma zmluvy o pôžičke nepožívala žiadnu právnu ochranu, ak by ktorákoľvek strana jednoducho poprela jej obsah ako aj to, k čomu sa v nej svojim podpisom zaviazala.

10. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , podľa ktorého „Nemožno pritom prehliadať, že zmluva obsahuje prehlásenie žalovaného, že prevzatie pôžičky od žalobcu potvrdzuje svojím podpisom na zmluve; o pravosti podpisov zmluvných strán na zmluve nie je namieste pochybovať, pretože boli úradne overené. Skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke 4. augusta 2008 podpísal, svedčí pre záver, že predmet pôžičky od žalobcu prevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky od žalobcu neobdržal, bolo by celkom nelogické, aby podpísal zmluvu obsahujúcu jeho prehlásenie o prevzatí peňazí. Účastníci zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, pričom im text zmluvného dojednania musel byť v čase jej podpisu známy; zmluvu ako prejav svojej pravej a slobodnej vôle následne po spísaní opatrili overenými podpismi. Za daného skutkového stavu veci odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného, že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, resp. dovodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená overenými podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom pre preukázanie opaku. Účastníkom občianskoprávnych

zmluvných vzťahov by malo byť, naopak, umožnené, spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený na základe prostého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť nositeľom povinností založených zmluvným vzťahom)“. 11. Vychádzajú z obsahu písomnej zmluvy o pôžičke ako aj z ďalších skutkových okolností tohto prípadu (mailovej komunikácie medzi stranami) je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné prijať záver, že k poskytnutiu finančných prostriedkov v sume 1.200 eur žalobkyňou žalobcovi reálne došlo. Uvedené vyplýva zo samotnej zmluvy o pôžičke, kde žalovaný svojim podpisom vyjadril súhlas, že žalobkyňa mu v deň podpisu zmluvy prenechala hotovosť vo výške 1.200 eur, ktorú sa dlžník zaviazal žalobkyni vrátiť do 31.07.2022. Žalovaný na pojednávaní dňa 13.11.2023 nepoprel tvrdenia žalobkyne, že zmluvu pripravila jeho účtovníčka na jeho podnet (č. l. 66 spisu). Tiež uviedol, že bežne podpisoval zmluvy aj v slovenskom jazyku, ak niečomu nerozumel, spýtal sa na obsah účtovníčky, preto neobstojí ani jeho tvrdenie, že obsahu zmluvy nerozumel.

12. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že hneď ako sa žalobkyňa domáhala platby, zaujal jednoznačné odmietavé stanovisko a výslovne poprel existenciu akéhokoľvek záväzku voči žalobkyni. V reakcii na písomnú výzvu žalobkyne zo dňa 03.11.2022 na zaplatenie dlhu žalovaný predsa dlh nepoprel, len uviedol, že jeho spoločnosť Venezia Decori s.r.o. má finančné ťažkosti, pričom žiadal, aby žalobkyňa s plnením počkala. Následne v ďalšej e-mail komunikácii dlh voči žalobkyni poprel, avšak uviedol, že svoje dlhy vždy platí a ak teraz nezaplatí, pravdepodobne má na to nejaký dôvod. Z obsahu daného vyjadrenia tiež vyplýva, že dlh eviduje, no nezaplatí ho, pretože má na to svoje dôvody. Tiež neobstojí argumentácia žalovaného, že e-mailom zo dňa 03.11.2022 reagoval na dlh spoločnosti Venezia Decori s.r.o. voči žalobkyni, a nie na jeho dlh ako fyzickej osoby voči žalobkyni. Uvedená obrana žalovaného je nelogická a účelová, pretože žalovaný v konaní vôbec netvrdil, že by táto spoločnosť mala nejaký dlh voči žalobkyni, práve naopak, na pojednávaní uviedol, že „Spoločnosť Venezia Decori s.r.o. nemala voči žalobkyni žiaden dlh.“

13. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom žalovaného, že nepoužitie slova pôžička žalobkyňou vo výzvach na zaplatenie je treba vykladať v jej neprospech. Bolo na žalobkyni ako naformulovala svoje výzvy na vrátenie peňazí, a či výslovne použila slovo pôžička. Ako prílohu k svojej výzve predsa pripojila aj predmetnú zmluvu o pôžičke, pričom na ňu v texte odkázala a aj upozornila žalovaného, že jeho pozornosti unikla dohodnutá platba z uvedenej zmluvy, ktorá je priložená v prílohe. Bolo predsa na žalovanom ako na jednoznačnú výzvu na zaplatenie, ktorá odkazovala na zmluvu v prílohe, žalovaný reagoval. Odvolací súd sa preto z vyššie uvedených dôvodov nestotožnil s názorom žalovaného, že e- mailovú komunikáciu je potrebné vykladať v jeho prospech.

14. Žalovaný ďalej namietal, že pokiaľ by žalobkyňa konala bdelo, ostražito, pozorne a aktívne sa zaujímala o ochranu svojich práv, v prípade reálnosti zmluvy o pôžičke by požičiavanú sumu zaplatila na bankový účet alebo by mu ju odovzdala v prítomnosti tretej osoby, ktorá by túto skutočnosť následne v prípade vzniku sporu vedela dosvedčiť. Odvolací súd má za to, že pokiaľ by žalobkyňa poukázala peniaze na účet žalovaného s tým, že ide o pôžičku (čo by aj v pri platbe ako poznámku uviedla), bolo by spísanie zmluvy o pôžičke nadbytočné. Práve z dôvodu, že žalobkyňa odovzdala peniaze žalovanému fyzicky, bolo v jej záujme, aby o tom mala nejaký doklad. Týmto dokladom bola práve písomná zmluva o poskytnutí pôžičky, ktorú žalovaný ako prejav svojej vôle podpísal, čím potvrdil prevzatie peňazí v sume 1.200 eur, ktoré sa v zmluve zaviazal vrátiť do 31.07.2022. Poukázanie peňazí na účet, vzhľadom na písomnú formu zmluvy, v ktorej žalovaný potvrdil odovzdanie peňazí v deň jej podpisu, považoval odvolací súd za nadbytočné; a navyše by odporovalo aj písomnému zneniu zmluvy. Prítomnosť svedka v danom prípade bola taktiež nadbytočná, keďže obsah zmluvy o pôžičke je súčasťou písomnej formy zmluvy a nemôže byť vyvrátený na základe prostého popretia žalovaným len preto, že nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť nositeľom povinností založených zmluvným vzťahom).

15. Žalovaný v odvolaní tiež uviedol, že súd bol zaujatý, keď po postúpení veci z upomínacieho súdu okamžite vytýčil pojednávanie bez toho, aby ho vyzval na dupliku k vyjadreniu žalobkyne, pričom vec rozhodol hneď na prvom pojednávaní v prospech žalobkyne bez ponechania lehoty na rozhodnutie/vyhlásenie rozsudku, a to aj napriek tomu, že na pojednávaní boli prednesené protichodné tvrdenia sporových strán. Súd nevyhodnotil náležite všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a rozhodol predčasne, čo sa prejavilo v nesprávnom právnom posúdení veci.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, a vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám upraveným v ustanovení , pričom toto rozhodnutie odvolací súd nezhodnotil ako arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie správne posúdil danú vec a svoje právne závery dostatočne odôvodnil citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a účinnými ustanoveniami . S ohľadom na to odvolací súd nemohol posúdiť odvolanie žalovaného ako opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

17. Námietky ohľadom rýchlosti vytýčenia termínu pojednávania a vyhlásenia rozsudku sa týkajú okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu, a preto na ne súd podľa neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Vo vzťahu k výzve na dupliku k vyjadreniu žalobkyne odvolací súd uvádza, že vyjadrenie žalobkyne (č. l. 28 spisu) bolo žalovanému doručené upomínacím súdom dňa 18.10.2023 (doručenka na č. l. 38). Súd prvej inštancie vytýčil pojednávanie na deň 13.11.2023 a v predvolaní poučil strany o sudcovskej koncentrácii konania, vyzval ich, aby uviedli ďalšie skutočnosti a označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo svojej obrany. Žalovaný podaním zo dňa 27.10.2023 reagoval na podanie žalobkyne. Žalovaný teda mal možnosť vyjadriť sa k replike žalobkyne, keďže táto mu bola zo strany súdu doručená, a z obsahu spisu vyplýva, že sa k nej aj vyjadril pred termínom pojednávania. Žalovanému tak nebolo zo strany súdu upreté žiadne právo na spravodlivý súdny proces, a to bez ohľadu na to, že súd prvej inštancie ho nevyzval na vyjadrenie sa priamo k replike žalobkyne.

18. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa a z tohto dôvodu jej patrí aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s a . O výške týchto trov v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (, , ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).