Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20C-149-2006.pdf
PDF · 125.56 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/149/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcov: X) E. E., F.. XX.X.XXXX, X) I. E., F.. XX.X.XXXX, Z. T. H., pr. zast. Mgr. Petrom Piatnikom, advokátom AK Poprad, Nám. sv. Egídia 29/69, proti žalovanému: Tatramat, akciová spoločnosť, so sídlom Poprad, Hlavná 1416/28, IČO: 00 152 421, pr. zast. JUDr. Dagmar Schmidtovou, advokátkou AK Poprad, Mnoheľova 839/10, o náhradu všetkých škôd spôsobených z vypratania z trvalého pobytu, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1) a 2) rade sumu 50.649,07 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.
Žalobcom v 1) a 2) rade súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 1/6.
odôvodnenie:
1. Návrhom doručeným dňa 23.5.2006 sa žalobcovia domáhali vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovanému uložená povinnosť vydať kľúč od poštovej schránky umiestnenej v bytovom dome v H., K.. A.. J. XXXX/XX, vykázať cudzie osoby z bytu č. XX, pôvodne užívaného žalobcami a ďalej aby súd žalovaného a jeho zástupcu zaviazal na náhradu všetkých škôd a ujmy spôsobenej vyprataním žalobcov z miesta trvalého pobytu. Dôvodom podania návrhu je skutočnosť, že v zmysle rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 5.3.2003 č. k. 12C/616/2002-55 bola žalobcom uložená povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa v H. na ulici A.. J. XXXX/XX, pozostávajúci z troch izieb a príslušenstva do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu, ktorý môže byť aj horšej kvality a s menšou obytnou plochou ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mohol byť poskytnutý aj mimo obce, kde sa vypratávaný byt nachádza.
2. Vzhľadom na to, že žalobcovia povinnosť stanovenú rozsudkom nesplnili, na návrh žalovaného súdny exekútor JUDr. Michal Bulko v konaní vedenom pod sp. zn. EX-133/2004 vypratal byt, veci žalobcov vysťahoval a znemožnil ďalší prístup navrhovateľom k predmetnému bytu. Podľa názoru navrhovateľov bolo vypratanie nezákonné, nakoľko nebola splnená podmienka pridelenia náhradného bytu tak, ako súd v rozsudku uložil. Poukázali na to, že im bol pridelený priestor v dome pre sociálne neprispôsobivé osoby s neprimeranou výmerou a bez sociálnych a iných nevyhnutných zariadení. Podľa navrhovateľov priestor im pridelený nie je bytom a pokiaľ teda nebola splnená povinnosť pridelenia náhradného bytu, nebolo možné exekúciu vykonať, teda navrhovateľov a spolubývajúce osoby z bytu vypratať. V rámci informatívneho výsluchu dňa 14.8.2007 navrhovatelia žiadali, aby súd odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľom sumu 331.939,18 eur z titulu náhrady škody. Na dotaz súdu žalobcovia doplnili svoje vyjadrenie s tým, že sa domáhajú náhrady škody v sume 649,07 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur. Dôvodom pre uplatnenie nároku na
nemajetkovú ujmu je nesplnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku súdu, predloženie nepravdivého potvrdenia exekútorovi, v dôsledku čoho došlo k vykonaniu exekúcie a vzniku nemajetkovej ujmy. V dôsledku nesplnenia povinnosti v zmysle rozsudku bola vykonaná exekúcia
- vypratanie žalobcov a došlo tak k faktickému rozpadu domácnosti žalobcov. Náhradu škody v sume 649,07 eur si žalobcovia uplatňujú ako hodnotu vecí žalobcov predaných v rámci výkonu exekúcie.
3. Žalovaný sa k podanému návrhu písomne vyjadril a nárok žalobcov neuznal. Uviedol, že vypratanie bytu sa na základe právoplatného rozsudku uskutočnilo zákonným spôsobom a nároky žalobcov nie sú opodstatnené ani podložené. Podľa žalovaného nie súd tvrdenia uvádzané žalobcami v návrhu pravdivé, nakoľko žalobcovia v čase obývania bytu č. XX dlhovali už ku koncu roka 2003 odporcovi za nájom sumu cca 250.000,- Sk. Žalovaný navrhol návrh zamietnuť.
4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov I. J., Q. E., D. E., E. U. I. I. M. a listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:
5. Podaným návrhom sa žalobcovia domáhali náhrady škody vo výške 331.939,18 eur, ktorá im mala byť spôsobená žalovaným tým, že v rozpore s povinnosťou stanovenou rozsudkom Okresného súdu v Poprade zo dňa 5.3.2003 č.k. 12C/616/2002-55 na návrh odporcu súdny exekútor JUDr. Michal Bulko vypratal byt č. XX R. H. F. K. A.. J. XXXX/XX, a to bez toho, že by bol žalobcom zabezpečený náhradný byt. Napriek tomu, že predmetným rozsudkom bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zabezpečiť náhradný byt, ktorý mohol byť aj byt horšej kvality a s menšou obytnou plochou a aj mimo obce, v ktorej sa vypratávaný byt nachádza, podľa žalobcov byt, ktorý bol žalobcom zabezpečený, nebol v skutočnosti bytom ale nebytovými priestormi, v ktorých nebolo možné žiť a vychovávať maloleté deti. Žalobcovia sa domáhajú náhrady škody v sume 649,07 eur ako hodnoty vecí žalobcov predaných v rámci výkonu exekúcie a tiež náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur z dôvodu nesplnenia povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku súdu a predloženia nepravdivého potvrdenia exekútorovi.
6. Žalovaný s podaným návrhom žalobcov nesúhlasil a mal za to, že jeho povinnosť zabezpečiť náhradný byt bola riadne splnená. Poukázal na to, že na jeho žiadosť mu Mesto Poprad poskytlo súčinnosť a zabezpečilo pre žalobcov náhradný byt na ulici A. Č.. XXX/XX R. H., ktorý však žalobcovia odmietli prevziať. Napriek tomu uvedený byt nebol obsadený inými osobami a náklady na jeho správu a údržbu uhrádzal žalovaný. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že dôvodom vypratania bytu č. XX žalobcami bolo dlhodobé neplatenie nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu.
7. Rozsudkom zo dňa 21.2.2012 súd návrh zamietol. Po odvolaní podanom žalobcami Krajský súd v Prešove rozsudok súdu inštancie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V zmysle pokynu súdu druhej inštancie sa mal súd prvej inštancie opätovne zaoberať tvrdeniami žalobcov o tom, že pokiaľ by žalovaný nepredložil exekútorovi falošné potvrdenie o zabezpečení náhradného bytu, k exekúcii vyprataním by nedošlo. Rozsudkom zo dňa 5.11.2013 súd opätovne návrh zamietol. Po odvolaní podanom žalobcami Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V zmysle pokynu sa mal súd prvej inštancie opätovne zaoberať tvrdeniami žalobcov, že v dôsledku nepravdivého tvrdenia žalovaného o zabezpečení bytovej náhrady pre žalobcov došlo k škode. Súčasne sa mal súd zaoberať otázkou pravdivosti prehlásenia žalovaného o zabezpečení primeranej bytovej náhrady. Rozsudkom zo dňa 27.10.2014 súd žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcom sumu 10.000,- eur. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu a uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.2.2016 bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V zmysle pokynu súdu druhej inštancie bolo ďalej potrebné zistiť, či sa žalobcovia domáhajú náhrady škody podľa ust. § 420 a nasl Občianskeho zákonníka, alebo len náhrady nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov. Po vrátení veci žalobcovia na dotaz súdu uviedli, že sa domáhajú náhrady škody v sume 649,07 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur. Dôvodom pre uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu je nesplnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku súdu, predloženie nepravdivého potvrdenia exekútorovi, v dôsledku čoho došlo k vykonaniu exekúcie a vzniku nemajetkovej ujmy. V dôsledku nesplnenia povinnosti v zmysle rozsudku bola vykonaná exekúcia -
vypratanie žalobcov a došlo tak k faktickému rozpadu domácnosti žalobcov. Náhradu škody v sume 649,07 eur si žalobcovia uplatňujú ako hodnotu vecí žalobcov predaných v rámci výkonu exekúcie.
8. Z rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 5.3.2003 č.k. 12C/616/2002-55 súd konštatuje, že návrh na vypratanie bol voči žalobcom podaný z toho dôvodu, že nájomný vzťah žalobcov, ktorý vznikol rozhodnutím zo dňa 5.1.1977, zanikol uplynutím výpovednej doby dňom 31.7.2002 a dôvodom podania výpovede z nájmu bolo neplnenie si povinností úhrady nájomného za obdobie rokov 1993 až 2001. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2003 a vykonateľnosť do 15 dní odo dňa splnenia povinnosti žalovaným. Rozsudkom z 13.10.2003 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 16.12.2004 bolo aj dovolanie voči predchádzajúcim rozhodnutiam odmietnuté. V zmysle konštatovaného právoplatného rozhodnutia tak žalovaný dňa 16.2.2004 ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal výkonu povinnosti vypratať byt. K návrhu predložil vlastné prehlásenie zo dňa 19.3.2004, že oprávnený má pre povinných - žalobcov pripravené ubytovanie, nachádzajúce sa v H. na ulici A., J.. Č.. XXX, T. Č.. XX. Na základe uvedeného oznámenia súdny exekútor vypracoval a doručil účastníkom exekučného konania upovedomenie o začatí exekúcie. V zmysle záznamu o odovzdaní bytu oprávnenému zo dňa 6.6.2005 poverený exekútor 3-izbový byt č. XX, nachádzajúci sa na O.. H. bytového domu na ulici A.. J. R. H. J.. Č.. XXXX odovzdal oprávnenému žalovanému. Pri vyprataní bytu súdny exekútor ďalej uložil hnuteľné veci a tieto boli následne odpredané záujemcom. Ich predajom mala byť žalobcom spôsobená škoda v sume 649,07 eur.
9. Dôvodom uplatnenia žalovaného nároku má byť spôsobenie škody predajom hnuteľných vecí žalobcov a vzniku nároku na nemajetkovú ujmu z titulu nesplnenia podmienky pridelenia náhradného bytu pred vyprataním.
10. Podľa § 185 ods. l zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu, ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt, alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu vtedy, keď oprávnený preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom exekúcie.
11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.
12. Podľa § 712c Občianskeho zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu. Ustanovenia osobitného zákona o zabezpečení bytovej náhrady a prístrešia platia primerane. Nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.
13. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný, z dôvodu vysokých nedoplatkov žalobcov, nedoplatky vymáhal v dôsledku čoho bolo ďalej rozhodnuté o povinnosti žalobcov vypratať už nimi užívaný byt (sp. zn. 12C/616/2002). Po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti vypratať byt, žalovaný požiadal o súčinnosť mesto Poprad, a to pri zabezpečení náhradného bytu pre žalobcov v zmysle rozsudku, ktorým bola žalobcom povinnosť byt vypratať, uložená. Z predložených dokladov a tvrdení zamestnancov Mesta Poprad bytový dom, v ktorom bola žalobcom ponúknutá bytová náhrada bol postavený v roku 1997, nejednalo sa o byt I. kategórie, ale byt bol schopný užívania. Jednalo sa o bytový dom s prízemím a jedným nadzemným podlažím, na každom podlaží sú dve kuchynky, dve miestnosti so sociálnymi zariadeniami a dve kúpeľne, pričom tieto sú spoločné pre všetky byty na poschodí. V bytovom dome bolo zriadené ústredné kúrenie a v tomto bytovom dome sú umiestňovaní neplatiči z bytov vo vlastníctve mesta. V dôsledku požiaru bol bytový dom zničený.
14. Byt pridelený žalobcom mal výmeru približne 35 m2, jednalo sa o jednu samostatnú izbu a spotreba vody bola rozpočítaná medzi všetkých obyvateľov rovnako ako spotreba elektrickej energie. Technicky bolo možné byt rozdeliť priečkou na dve samostatné izby s tým, že každá by mala vlastné okno. Čo sa
týka vybavenia bytov, jedná sa o prázdne miestnosti, na podlahe majú uložené tzv. linoleum. Elektrické rozvody sú vedené pod stropom a zásuvky majú prívod vo vonkajších lištách. Vzhľadom na to, že ubytovacie priestory a spoločné priestory sú kvalifikované ako byty, o ich čistotu a funkčnosť majú dbať predovšetkým jednotliví nájomníci. Povinnosť úradu zabezpečiť nápravu vzniká až v prípade porúch, alebo potreby opráv a hygienicky stav ubytovacích priestorov závisí od správania ubytovaných. Žalovaný v rámci ročného vyúčtovania za tento byt hradil povinné platby aj po tom, ako žalobcovia ponúkaný byt odmietli. Je potrebné poznamenať, že kvalifikáciu bytu určuje stavebný úrad a je na ňom, aké štandardy pre svoju kvalifikáciu použije.
15. Podstatou sporu je posúdenie, či žalovaný mal žiadať vypratanie bytu žalobcami, resp. či pre toto vypratanie boli splnené podmienky. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí Krajského súdu Prešov, ktorým rozhodnutím je súd prvej inštancie viazaný a plne sa s ním stotožňuje, je nepochybné, že byt, ktorý mal zabezpečiť žalovaný, nemohol spĺňať atribúty bytu v zmysle § 712c Občianskeho zákonníka, aj keď mohlo ísť o byt horšej kvality, menšej podlahovej výmery a mimo obce, v ktorej sa vypratávaný byt nachádzal. Pridelený byt pozostávajúci z jednej miestnosti o výmere cca 35 m25 bol bez príslušenstva, sociálne zariadenie a kuchyňa boli spoločné pre všetky byty na poschodí. Nakoľko žalobcovia v tom čase mali mnohopočetnú rodinu s malými deťmi, bolo povinnosťou žalovaného a právom žalobcov zabezpečiť ich deťom dôstojné bývanie v rodine, v ktorej vyrastali.
16. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu tak súd konštatuje, že pokiaľ teda nemožno považovať povinnosť žalovaného za splnenú, vykonaní exekúcie vyprataním možno konštatovať vznik uplatnených nárokov žalobcov.
17. Podľa § 415 obč. zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
18. Podľa § 420 ods. 1 obč. zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
19. Podľa § 420 ods. 2 obč. zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
20. Podľa § 420 ods. 3 obč. zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
21. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 obč. zákonníka je protiprávny úkon, t.j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škody (majetková ujma) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. Ak boli tieto predpoklady zodpovednosti poškodeným preukázané, zavinenie sa predpokladá, avšak za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 obč. zákonníka sa škodca môže zodpovednosti zbaviť. Porušením právnej povinnosti je chápaný objektívne vzniklý rozpor medzi tým, ako právnická (fyzická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby spĺňala povinnosť ukladanú jej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou. Protiprávne konanie musí byť poškodeným preukázané, rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto príčin.
22. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti teda možno uplatniť, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu: a) porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), b) vznik škody ako majetkovej ujmy, c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, d) zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za predpokladané zavinenie).
23. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 zákonníka je úkon - prejav vôle, pričom tento úkon je protiprávny. Úkon je protiprávny, ak došlo k porušeniu
právnej povinnosti. Ide najmä o porušenie (i obchádzanie) všeobecne záväzných právnych predpisov, iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať (interné smernice, bezpečnostné predpisy, stanovy a pod.), povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, a to po celú dobu trvania právneho vzťahu, ktorý je nimi založený, zanedbanie povinnosti predchádzať škodám, ktorá bola uložená buď konkrétne, alebo vyplýva z vykonávanej činnosti a postavenia škodcu, porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 zákonníka teda spočíva v porušení právnej povinnosti, pričom nie je rozhodné, či porušenie právnej povinnosti vyplýva zo zmluvy alebo zo zákona. Porušením právnej povinnosti má zákon na mysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou právnou skutočnosťou. Protiprávne konanie musí byť poškodeným preukázané takisto ako vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou vzniku škody a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto príčin. Na to, aby sa ich úkon mohol kvalifikovať ako protiprávny, zákon vyžaduje porušenie právnej povinnosti, ktorá je uložená fyzickej osobe a právnickej osobe. Právna povinnosť môže vyplývať priamo z právnych predpisov, iných noriem, zo zmluvy alebo z iných právnych skutočností. Okrem porušenia zákonnej alebo zmluvnej povinnosti zákon zakladá všeobecnú prevenčnú povinnosť každého počínať si tak, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a na iných hodnotách, a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom existuje právny vzťah alebo nie. Porušenie tejto povinnosti je zároveň porušením právnej povinnosti. Aj v tomto prípade musí byť protiprávne konanie preukázané poškodeným rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou vzniku škody a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto príčin.
24. Pojem škody je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Ušlým ziskom sa rozumie ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.
25. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody, v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.
26. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčin a súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
27. Zavinenie je v právnej teórii i praxi chápané ako psychický vzťah škodcu k vlastnému konaniu, ktoré sa prieči objektívnemu právu, a ku škode ako protiprávnemu výsledku tohto konania. Oslobodenie zo zavinenia v zmysle ustanovenia § 420 ods. 3 obč. zákonníka potom znamená, že škodca pri splnení predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu musí preukázať, že škodu nezavinil (vyvinenie alebo exkulpácia), t.j. musí preukázať okolnosti, z ktorých možno spoľahlivo usudzovať o tom, že škode vzniknutej porušením právnej povinnosti nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré na ňom bolo možné - objektívne posudzované - za daných okolností konkrétneho prípadu požadovať (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 144/2008). Dôkaz o neexistencii zavinenia spočíva teda na škodcovi, pričom exkulpácia je možná, len ak škoda nebola spôsobená ani pri najľahšej forme nedbanlivosti (culpa levissima).
28. Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným právnym úkonom osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom záujme osoby, ktorú zaťažuje povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka trvá na tom, aby bol tento jednostranný právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá má nárok na bytovú náhradu (nájomca). Uvedená požiadavka pramení z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle určeného (adresovaného) v danom prípade nájomcovi, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Právnou otázkou je, či takýto prejav vôle má byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho adresát musí bezpodmienečne prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry. Písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je potrebné považovať za jednostranný adresný (adresovaný) prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu (uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 129/2010). Pokiaľ dôjde k odmietnutiu uzavretia nájomnej zmluvy k pridelenému bytu, v zmysle už existujúcej judikatúry je potrebné zisťovať dôvody toho odmietnutia pre účely možnosti či nemožnosti realizácie vypratania. V prípade zistenia dôvodu hodného osobitného zreteľa nie je možné k exekúcii prestúpiť.
29. V prejednávanej veci týmto dôvodom bola adekvátnosť zabezpečenej bytovej náhrady. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že predmet vypratania bol domovom maloletých detí účastníkov, v ktorom žili od svojho narodenia a zostali by v ňom bývať pokiaľ by k vyprataniu nedošlo. Pokiaľ predmetom vypratania bol byt, ktorý je domovom detí navrhovateľov ako povinných v exekučnom konaní, potom výkon exekúcie vyprataním treba interpretovať a aplikovať s prihliadnutím na ochranu práva na domov zaručovanú medzinárodnými zmluvami, ktoré sú v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Takouto medzinárodnou zmluvou je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 6. februára 1991 a bol publikovaný v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb. Článok 16 tohto dohovoru zaručuje maloletému dieťaťu právo na ochranu domova, pričom v zmysle článku 3 tejto právnej normy záujem (blaho) dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, teda aj pri rozhodovacej činnosti súdov.
Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané bývanie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Oba tieto pakty boli publikované ako vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. a pre bývalú Československú republiku nadobudli platnosť 23. marca 1976. Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 18. marca 1992 (pre Slovenskú republiku záväzný od 1. januára 1993) a bol uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie. Európsky súd pre ľudské práva definuje domov ako miesto, kde sa rozvíja súkromný a rodinný život. Pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré poskytuje človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho niečo viaže. Domov je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne žiť. V prípade detí, ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza kompletnú rodinu a zostáva ako istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný a duševný vývoj.
30. Ak predmet vypratania je domovom pre deti povinných, v ktorom tieto žijú od svojho narodenia, ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou okolnosťou, ktorú musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní v konaniach, ktoré sa maloletých bezprostredne dotýkajú. Zachovanie domova detí, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov, je súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a spravodlivosti (analog. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 279/2012). Právu na ochranu domova detí preto treba dať v
konkrétnych súvislostiach prednosť pred iným právom, ktoré sa k predmetu vypratania vzťahuje. Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý mal byť v rámci exekučného konania vzatý do úvahy. Napriek uvedenej argumentácii dôvody hodné osobitného zreteľa zisťované neboli.
31. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že žalobcovia preukázali prvý základný predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody, ktorým je príčina - protiprávne konanie, ktoré malo spočívať opomenutí práv a oprávnených záujmov maloletých detí v rámci exekučného konania. Stav prideľovaného bytu, či jeho umiestnenie a vybavenie svedčí po tom, že sa nejednalo o byt primeraný. Pokiaľ došlo v exekučnom konaní k predaju hnuteľných vecí žalobcov, ktorých hodnota bola znaleckým posudkom stanovená na sumu 649,07 eur, uvedená suma nebola v konaní žiadnou zo strán sporu spochybnená. V tomto smere tak súd považoval nárok na náhradu škody za preukázaný a v tejto časti teda súd návrhu vyhovel.
32. Podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
33. Dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou a často je problematické zistiť, ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo všeobecnosti sa zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách, spoločných určitej spoločnosti na určitom stupni jej vývoja - chápané ako nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich jedincov. Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako súboru určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej civilizačného zachovania). Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno s použitím § 3 cit. zákona hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie.
34. Podľa čl. 2 ods. 1 C.s.p. ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
35. Podľa čl. 2 ods. 2 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
36. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
37. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
38. Podľa § 215 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
39. Po vykonaní predložených dôkazov uvedených vyššie a samotnej žaloby, má súd za to, že žalobcovia vo veci dôkazné bremeno uniesli. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.
40. Aby mohol žalovaný so svojou argumentáciou v sporovom konaní uspieť, musí k svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že žalobcovia nemajú právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáhajú. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak žalovaný potrebné dôkazy nepredložil, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v konaní uspieť.
41. S ohľadom na citovanú právnu úpravu a v súlade s výsledkami doplneného dokazovania mal súd za preukázané, že podaním návrhu na vykonanie exekúcie vyprataním bez zabezpečenia náležitej primeranej bytovej náhrady a následným výkonom exekúcie došlo zo strany žalovaného k vzniku škody na ťarchu žalobcov vo výške hodnoty hnuteľných vecí a tiež k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
42. Z hľadiska posúdenia oprávnenosti a odôvodnenosti žalobného návrhu je v zmysle uvedeného nevyhnutné, aby sa tento posúdil aj z hľadiska zásad občianskoprávnych vzťahov - základného a zásadného interpretačného pravidla obsiahnutého v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi“. V tomto smere súd konanie žalovaného považuje za konanie v rozpore s uvedenou zákonnou povinnosťou.
43. Čo sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, súd predovšetkým konštatuje, že žiaden predpis detailne neupravuje náhradu škody ako peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, ale upravuje len mechanizmus určenia minimálnej výšky nemajetkovej ujmy. Minimálnu výšku náhrady nemožno stanoviť, horná hranica náhrady taktiež nie je určená, ale je ponechaná na úvahe súdu, no ani určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu nie je neobmedzené, pretože aj úvaha súdu musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré mu umožnia určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z názoru, že právo domáhať sa takejto náhrady sa musí priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo ako dôsledok nesprávneho postupu. Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu) ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.) Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody. S ohľadom na uvedené má súd za to, že primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy bude suma 50.000,- eur ako hodnota bytu v regióne, za ktorú by žalobcovia mohli zabezpečiť sebe a svojim deťom primerané dôstojné bývanie. Za podstatnú skutočnosť pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd považoval aj zdravotný stav žalobcov a ich detí, rovnako ako ďalšie ich oprávnené záujmy. Žiadať od žalobcov, aby boli v dôsledku nadmerne stresujúceho postupu pri výkone exekúcie vyprataním aj s ich maloletými deťmi v normálnom psychickom rozpoložení, by bolo nepochybne nielen v rozpore so zákonmi prírody ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Práve tento následok nesprávneho postupu pri realizácii exekúcie vyprataním považoval súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za podstatný. Podľa názoru súdu ponechanie navrhovateľov s deťmi „na ulici“ malo na psychiku žalobcov obzvlášť závažný následok, ktorý nepochybne odôvodňuje žalobcom priznanú výšku nemajetkovej ujmy. S ohľadom na uvedené súd žalobný návrh v sume prevyšujúcej priznanú náhradu majetkovej škody a nemajetkovú ujmu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 C.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, kterým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.