Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-352-2016.pdf
PDF · 110.26 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/352/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542 proti žalovanej: S.. Y. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Natália Borsosová, s. r. o., so sídlom Komárno, Ul. bisk. Királya 6, IČO: 47 251 395, o zaplatenie 1.268,03 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 6. apríla 2016 č. k. 14C/35/2014-246 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (druhým v poradí) žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, § 8 ods. 1, § 12 ods. 1, 2 zák. č. 124/1996 Z. z., čl. II, čl. IV, čl. IV bod 4.2, čl. IV bod 4. 3., čl. VIII bod 8.4., čl. VIII bod 8.5., čl. XII bod 12.3. zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 879j, § 52 ods. 3, § 4, § 54 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka, § 101 ods.1, § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 OSP a na základe vykonaného dokazovania zistil, že účastníci konania uzatvorili dňa 13. 10. 2000 zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1176/2000 v zmysle ustanovení zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Na základe tejto zmluvy bola žalovanej poskytnutá podpora v podobe úveru vo výške 16.928,90 eura (510.000,- Sk) so základnou úrokovou sadzbou vo výške 8,8 % a dobou splatnosti 10 rokov. V zmysle článku IV bodu 4.2. a 4.3. zmluvy bolo medzi účastníkmi konania dohodnuté, že prvá až 119 splátka je vo výške 6.406,- Sk (212,64 eura) s tým, že posledná splátka bude zostatkom dlhu. V zmysle článku IV bod 4.4. zmluvy si zmluvné strany dohodli začiatok splácania 3 mesiace po uzavretí zmluvy. Písomným podaním zo dňa 21. 12. 2010 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie poslednej splátky vo výške 1.278,27 eura v lehote do 17. 01. 2011. Žalovaná na predmetnú výzvu reagovala písomne dňa 30. 12. 2010 a žiadala o vysvetlenie - predloženie výpočtu štruktúry splátok a ozrejmenie, z akého dôvodu je posledná splátka vyčíslená vo výške 1.278,27 eura. Žalobca písomným podaním zo dňa 19. 01. 2011 zaslal žalovanej stanovisko Dexia banky Slovensko, a. s. spolu s prehľadom výpočtu štruktúry splátok podpory k zmluve o poskytnutí podpory č. 401/1176/2000. Žalovaná na podanie žalobcu reagovala listom zo dňa 14. 02. 2011, v ktorom namietala dôvodnosť uplatneného nároku a konštatovala, že svoj zmluvný záväzok riadne splnila. Dňa 15. 08. 2011 žalovaná podala sťažnosť Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Písomným podaním zo dňa 18. 09. 2013 žalobca oznámil žalovanej, že ku dňu 31. 07. 2013 eviduje pohľadávku titulom nesplatenej istiny vo výške 1.268,03 eura a nesplatených úrokov vo výške 10,23 eura. Zároveň vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy
do 30 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy. Predmetné podanie bolo žalovanej doručené dňa 23. 09. 2013. Z prehľadu splátok mal súd preukázané, že žalovaná zaplatila žalobcovi 120 splátok po 212,64 eura, celkove vo výške 25.516,80 eura. Splátky úveru žalovaná uhradila v období od 15. 02. 2011 do 11. 01. 2011. Ako vyplynulo z oznámení spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., táto sa k výpočtu poslednej splátky titulom zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1176/2000 zo dňa 13. 10. 2000 vyjadriť nevedela, dôvodiac, že po ukončení spolupráce so žalobcom tomuto odovzdala všetky relevantné doklady. Ako vyplynulo z oznámenia o otvorení účtu a z výpisov z účtu zo dňa 26. 10. 2000 a 29. 04. 2002, žalovanej boli finančné prostriedky titulom zmluvy uzatvorenej so žalobcom poukázané na čerpací účet v Prvej komunálnej banke, a. s. Z písomného podania žalovanej zo dňa 28. 03. 2011 - žiadosti o stanovenie splátkového kalendára vyplynulo, že žalovaná týmto podaním adresovaným žalobcovi požiadala o predloženie splátkového kalendára na zaplatenie sumy 1.065,63 eura s výškou mesačnej splátky 50 eur. Tiež žalobcovi oznámila, že podala sťažnosť vo veci chybného výpočtu mesačných splátok a podnet na prešetrenie konania v danej veci. Na toto podanie žalovanej reagoval žalobca písomným podaním zo dňa 13. 04. 2011, ktorým konštatoval, že posledná splátka úveru vo výške 1.278,27 eura bola vypočítaná správne. Zároveň žalovanej oznámil, že dlžnú sumu vo výške 1.065,63 eura môže uhradiť v 12 mesačných splátkach po 88,80 eura. V danom prípade sa žalobca podaným návrhom domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom čerpania prostriedkov na základe zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1176/2000 zo dňa 13. 10. 2000 a to titulom poslednej splátky, ktorá v zmysle čl. IV. bodu 4.3. mala byť zostatkom dlhu spolu so zmluvným úrokom a zmluvnej pokuty titulom nesplnenia zmluvnej povinnosti riadne a včas. Vykonaným dokazovaním, z predložených listinných dôkazov, ako aj zo zhodného tvrdenia účastníkov konania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo dňa 13. 10. 2000 k uzavretiu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1176/2000. Tiež mal preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 16.928,90 eura, pričom žalovaná svoju zmluvnú povinnosť uhradiť 119 splátok po 212,64 eura mesačne riadne a včas splnila. Zo zhodného tvrdenia účastníkov konania mal súd tiež preukázané, že žalobca písomným podaním zo dňa 21. 12. 2010 doručeným žalovanej vyčíslil poslednú (120) splátku úveru v sume 1.278,27 eura a žalovanú vyzval na zaplatenie tejto splátky do 17. 01. 2011. Mechanizmus výpočtu a výšku poslednej splátky vyčíslenej v podaní žalobcu zo dňa 21. 12. 2010 (ktorý mechanizmus výpočtu a výšku dlžnej sumy vyvodzoval z výpočtu realizovaného spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s.) bolo potrebné považovať za preukázané (keďže tunajší súd je ohľadom uvedeného viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho názorom vysloveným v uznesení č. k. 9Co/619/2014-92 zo dňa 30. 04. 2015). Súd však poukázal na to, že napriek vyššie uvedenému žalobca dôvodnosť uplatneného nároku nepreukázal, keď v priebehu konania z predloženého prehľadu splátok jednoznačne vyplynulo, že žalovaná titulom poslednej splátky žalobcovi dňa 11. 01. 2011 uhradila sumu 212,64 eura, teda jej dlh po tomto dátume nemohol predstavovať celú žalobcom vyčíslenú sumu poslednej splátky v zmysle jeho výzvy na úhradu poslednej splátky zo dňa 21. 12. 2010, ako tvrdil v priebehu konania žalobca. Keďže žalobca čiastočnú úhradu poslednej splátky v uplatnenom nároku nezohľadnil, pričom sa striktne pridržiaval výpočtu dlžnej sumy spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a. s., súd opätovne dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadne dôvodnosti a výšky uplatnenej pohľadávky, keď v priebehu konania z listín predložených žalobcom (konkrétne priebehu splácania klienta č. l. 16 až 19 spisu) vyplynulo, že žalovaná vykonala titulom poslednej splátky úhradu vo výške 212,64 eura, čo sa však nijako neodrazilo v nároku uplatňovanom žalobcom ani v časti uplatňovanej istiny, ani úroku a tiež ani zmluvnej pokuty, ktorej výška sa mala v zmysle čl. VIII bodu 8.5 zmluvy odvodzovať od dlžnej sumy v čase odstúpenia od zmluvy. Zo zhodného tvrdenia účastníkov konania mal súd tiež preukázané, že zmluvný vzťah účastníkov konania bol ukončený odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu z dôvodu, že žalovaná neuhradila v stanovenej lehote ním určenú výšku poslednej splátky (sumu 1.278,27 eura v lehote do 17. 01. 2011). K odstúpeniu od zmluvy došlo písomným podaním žalobcu zo dňa 18. 09. 2013, ktoré žalovaná prevzala dňa 23. 09. 2013. Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou bolo poskytnutie finančných prostriedkov za odplatu, súd mal za to, že ide o úverovú zmluvu uzavretú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (keď i samotná zmluva obsahuje označenie, že ide o úver), pričom však táto zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to vychádzajúc z charakteru zmluvných strán a poskytnutého plnenia. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca je právnickou osobou zriadenou zákonom č. 124/1996 Z. z., ktorá hospodári so ziskom (§ 3 predmetného zákona), čo možno považovať za činnosť obchodnú (podnikanie, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ako aj činnosť poskytovania služieb širokej verejnosti, a teda na žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc zo znenia zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania sa
zmluvný vzťah účastníkov konania riadi ustanoveniami zákona č. 124/1996 Z. z. a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi najmä Občianskym zákonníkom. Uvedené znenie zmluvy podporuje záver súdu o tom, že v danom prípade bolo potrebné na nároky vyplývajúce zo zmluvy aplikovať okrem ustanovení zákona č. 124/1996 Z. z. prioritne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tunajší súd, riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu, konštatujúc, že zmluvný vzťah, nárok z ktorého je predmetom tohto konania, je vzťahom spotrebiteľským, k ukončeniu zmluvného vzťahu uviedol, že v danom prípade žalobca vyvodzuje svoj nárok z ukončeného zmluvného vzťahu so žalovanou titulom odstúpenia od zmluvy ku dňu 23. 09. 2013. Skutočnosť, že k takémuto ukončeniu zmluvy skutočne došlo, žalovaná v priebehu konania nepopierala, tiež nepopierala, že odstúpenie od zmluvy jej bolo doručené dňa 23. 09. 2013. Keďže i podľa samotnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania je na vzťahy účastníkov potrebné aplikovať okrem zákona č. 124/1996 Z. z. predovšetkým ustanovenia Občianskeho zákonníka, súd na odstúpenie od zmluvy aplikoval ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka (použitie ktorého ustanovenia je aj z pohľadu spotrebiteľa pre žalovanú výhodnejšie než úprava odstúpenia od zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku). Právnym následkom odstúpenia od zmluvy, ktoré bolo žalovanej doručené dňa 23. 09. 2013, bolo zrušenie zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru od začiatku s nástupom režimu podľa § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú účastníci zrušenej zmluvy povinní vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenie. Žalobca poskytol titulom zrušenej zmluvy žalovanej plnenie vo výške 16.928,90 eura. Žalovaná titulom zrušenej zmluvy poskytla žalobcovi plnenie vo výške 25.516,80 eura. Keďže žalovaná v danom prípade žalobcovi uhradila viac, než jej bolo zo strany žalobcu poskytnuté, návrh na začatie konania bolo potrebné považovať i z tohto dôvodu za nedôvodný. Pokiaľ žalobca v priebehu konania poukazoval na to, že žalovaná svoj dlh titulom poslednej splátky úveru (hoci túto skutočnosť opomenul zohľadniť v sume uplatnenej v tomto konaní) čiastočne plnila, čo považoval za uznanie zvyšku dlhu, súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil. Súd mal za to, že uznanie dlhu je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade žiaden právny úkon majúci povahu uznania dlhu zo strany žalovanej vykonaný nebol (pričom čiastočné plnenie dlhu Občiansky zákonník za uznanie dlhu nepovažuje). Rozhodnutie o trovách konania súd v zmysle § 151 ods. 3 OSP ponechal na osobitné uznesenie do 30 dní právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z toho dôvodu sa zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou riadi ustanoveniami zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v čase platnom a účinnom pri uzavretí zmluvy o poskytnutí podpory so žalovanou a prioritne Občianskym zákonníkom. Súd prvej inštancie si postavenie žalobcu nesprávne vysvetľuje. Žalobca je štátny orgán, ktorý v zmysle § 1 ods. 1 Zákona o štátnom fonde rozvoja bývania nevykonáva svoju činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale sa zriaďuje na financovanie štátnej podpory a prostredníctvom neho sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. V zmysle § 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy je štátny fond právnická osoba, ktorá sa zriaďuje zákonom na financovanie osobitne určených úloh štátu. Má za to, že ŠFRB nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a z toho dôvodu nie je ani predmetná zmluva o poskytnutí podpory spotrebiteľskou zmluvou a prednostne sa teda riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. 04. 2015 dospel k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom špecifikoval ním uplatnenú pohľadávku. Z toho dôvodu majú za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal svoje tvrdenia podložené dôkazmi vo veci preukázania výšky svojho nároku. Žalobca nevidí dôvod na opätovné preukazovanie uplatneného nároku. Uviedol, že v roku 2000 boli všetky zmluvy o poskytnutí podpory koncipované tak, že posledná splátka je zostatok dlhu, bez uvedenia konkrétnej výšky. Výška zostatku dlhu sa posiela klientovi písomne s tým, že pokiaľ nie je schopný ju uhradiť jednorázovo, môže požiadať o splátkový kalendár bez ďalšieho úročenia dlhu. Rovnakým spôsobom sa postupovalo aj so žalovanou. Výška dlhu závisí od viacerých faktorov, ako napríklad riadne splácanie úveru, využitie možnosti predčasného splatenia záväzku alebo úročenia úverov od doby poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom začiatok splácania bol stanovený až do 3 mesiacov do uzatvorenia zmluvy. Súd v rozsudku konštatuje, že úverový vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským a v danom prípade je potrebné na odstúpenie od zmluvy aplikovať ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka, ktorých použitie je pre žalovanú ako spotrebiteľku výhodnejšie. S takýmto tvrdením súdu sa však nemôže stotožniť, nakoľko úverový vzťah je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navyše podľa článku VIII. bodu 8.5. sa zmluvné strany dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4. je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo
výške 10% z celej dlžnej sumy v termíne do tridsiatich dní od doručenia výzvy dlžníkovi. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi istinu vo výške 1.268,03 eura, nesplatené zmluvné úroky vo výške 10,23 eura, úroky z meškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.268,03 eura od 23. 10. 2013 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 127,83 eura a trovy konania žalobcu vo výške 136,84 eura.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd správne posudzoval zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú medzi stranami ako zmluvu spotrebiteľskú a to, vychádzajúc z charakteru zmluvných strán a poskytnutého plnenia. Nesúhlasí však s tvrdením žalobcu, ako aj so záverom odvolacieho súdu, že žalobca ním uplatnenú pohľadávku špecifikoval dostatočným spôsobom, pričom na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu listinné dôkazy. Prehľad výpočtu štruktúry pohľadávok je listina z roku 2011, teda pri podpise zmluvy o poskytnutí podpory v roku 2000 jej nemohol byť predložený, a teda s uvedenou štruktúrou splátok a spôsobom výpočtu ani nemohla byť oboznámená. Nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že výška poslednej splátky nemohla byť uvedená pri podpise zmluvy, keď táto je závislá od rôznych faktorov, ako napríklad od riadneho splácania úveru, od využitia možnosti predčasného splatenia záväzku, od úročenia úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom začiatok splácania bol stanovený až po 3 mesiacoch od uzavretia zmluvy. Splátky uhrádzala v zmysle zmluvy riadne a včas, ani raz sa nedostala do omeškania a ani nevyužila možnosť predčasného splatenia záväzku. Skutočnosť, že začiatok splácania sa určil 3 mesiace po uzavretí zmluvy, bola zrejmá už pri podpise zmluvy, preto zastáva názor, že poslednú splátku bolo možné určiť už pri podpise zmluvy, pričom túto skutočnosť uviedla aj poverená zamestnankyňa žalobcu na pojednávaní dňa 16. 03. 2016. Ak mala byť splátka v inej sume ako v zmluve uvedená riadna splátka, tak mala byť presne vyčíslená. Poukázala tiež na to, že práve žalobca bol v zmluvnom vzťahu z Dexia bankou, počas trvania zmluvy medzi ňou a žalobcom došlo opakovane k zmene banky, pričom o tejto zmene ju žalobca vždy písomne informoval listom, v ktorom uviedol, v akej banke a na aký účet má uhrádzať jednotlivé splátky. Žalobca do dnešného dňa nepreukázal, na základe akého výpočtu dospel k žalovanej sume, pričom ak by vychádzali z toho, že výška poslednej splátky bola ovplyvnená skutočnosťou, že začala splácať dlžnú sumu v zmysle zmluvy až po troch mesiacoch po uzavretí zmluvy, výška poslednej splátky mala byť už pri podpise zmluvy známa a mala byť uvedená v zmluve. Poukázala na ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, v ktorom je uvedené, že žiadateľ musí preukázať okrem iného aj to, že je schopný platiť splátky a úroky z úveru v dohodnutej výške v lehotách, ak je druhom podpory úver. Z toho dôvodu považuje nároky žalobcu nielenže za neopodstatnené, ale odporujúce dobrým mravom. Výška poslednej splátky v sume 1.278,27 eura v čase podpisu zmluvy bola nad jej finančné schopnosti a možnosti, teda ani nemohla byť dohodnutá v zmluve. Žalobca nezohľadnil ani to, že zo žalovanej sumy uhradila dňa 11. 01. 2011 sumu 212,64 eura, teda jej dlh nemohol predstavovať celú žalobcom vyčíslenú sumu poslednej splátky, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Čo sa týka účinkov odstúpenia od zmluvy, uviedla, že súhlasí so záverom súdu, že bolo treba aplikovať ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka, a keďže žalobcovi uhradila vyššiu sumu, ako bolo poskytnuté plnenie žalobcom, z toho dôvodu nárok žalobcu považuje za nedôvodný. Poukázala tiež na to, že v článku 4 zmluvy je stanovená úroková sadzba 8,8%, pričom pracovníčka žalobcu na pojednávaní uviedla, že sa jedná o úrokovú sadzbu za celé obdobie. Vychádzajúc z uvedeného je potom toho názoru, že týmto vyjadrením sa preukázalo, že spôsob výpočtu, ako aj výpočet splátok bol nesprávne vypočítaný žalobcom už pri podpise zmluvy, nakoľko mala vrátiť podstatne nižšiu sumu, než akú vrátila. Žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenia v priebehu konania nepreukázal. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci a na základe výsledku vykonaného dokazovania vyniesol zákonné rozhodnutie, ktoré presvedčivo a preskúmateľne odôvodnil. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380 ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 1.268,03 eura spolu s nesplatenými zmluvnými úrokmi vo výške 10,23 eura, úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1.268,03 eura od 23. 10. 2013 do zaplatenia a zmluvnou pokutou vo výške 127,83 eura titulom Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1176/2000 zo dňa 13. 10. 2000. Na základe
tejto zmluvy bola žalovanej poskytnutá podpora v podobe úveru vo výške 16.928,90 eura s dobou splatnosti 10 rokov. Poskytnutý úver mala žalovaná splácať splátkami vo výške 212,64 eura (1 až 119 splátka), pričom posledná splátka mala byť vo výške zostatku úverového dlhu. Začiatok splácania úveru bol určený tri mesiace po uzatvorení zmluvy. Listom zo dňa 21. 12. 2010 bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie poslednej splátky vo výške 1.278,27 eura v lehote do 17. 01. 2011. Nakoľko žalovaná porušila zmluvnú povinnosť, keď nesplácala úver, listom zo dňa 18. 09. 2013 odstúpil od zmluvy. Na pojednávaní dňa 03. 12. 2015 vzal právny zástupca žalobcu žalobu v časti úroku z omeškania nad 8,5% späť, teda netrval na úroku z omeškania 1% a v tejto časti súd prvej inštancie uznesením zo dňa 04. 02. 2016 č. k. 14C/35/2014-212 konanie zastavil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd podľa § 379 a § 380 CSP viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
8. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. K jednotlivým odvolacím dôvodom však považuje za potrebné uviesť, že Zmluva o poskytnutí podpory č. 401/1176/2000 zo dňa 10. 10. 2000, uzavretá medzi stranami bola uzavretá podľa zák. č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, ktorou sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej podporu vo forme úveru vo výške 16.928,90 eura (510.000,-Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 8,8% a doby splatnosti 10 rokov. Predmet zmluvy označuje konkrétnu formu poskytovanej podpory v podobe úveru na prestavbu rodinného domu, čo zodpovedá zákonom prezumovanej forme uvedenej v § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania. Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru je úverovou zmluvou v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, pre ktorý je rozhodujúcim znakom forma vzťahu, a nie jeho subjekty, preto sa nevyžaduje, aby išlo o výlučné vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod, vylučuje dohodu strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, teda voľbu práva. Ide o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy strany nemôžu dohodou vylúčiť (rozsudok NS SR z 18. mája 2000 sp. zn. 4Obo 115/99). Preto pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom si strany ani nemôžu dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t.j. nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho účinku dohodu zmluvných strán (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 120/2010). Z čl. XII. zmluvy o poskytnutí podpory, bodu 12.3. vyplýva, že práva a povinnosti účastníkov sa riadia predovšetkým zákonom 124/1996 Z. z. v znení noviel a ostatnými právnymi prepismi upravujúcimi vzťahy k ŠFRB. Vzájomné vzťahy sa riadia aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom. V tomto dojednaní je zmluva o poskytnutí podpory, vzhľadom k už uvedenému, absolútne neplatná podľa § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka, a preto je záver súdu prvej inštancie, že toto ustanovenie podporuje záver súdu o tom, že v danom prípade bolo potrebné na nároky vyplývajúce zo zmluvy aplikovať okrem ustanovení zák. č. 124/1996 Z. z. prioritne ustanovenia Občianskeho zákonníka nesprávny. To však nemení nič na tom, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetnú zmluvu uzavretú medzi stranami posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. V danej veci spotrebiteľský charakter zmluvy vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho
zákonníka, ktoré súd prvej inštancie v predmetnej veci na právny vzťah strán sporu správne aplikoval. V predmetnej veci ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, nakoľko žalobca ako Štátny fond rozvoja bývania je samostatnou právnickou osobou v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení platnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy medzi stranami, pričom v § 1 ods. 1 má vymedzený predmet svojej činnosti, teda podporu výstavby bytov a iné činnosti súvisiace s rozvojom a zveľaďovaním bytového fondu, pričom z § 3 sú zrejmé zdroje tohto fondu, ktorými sú okrem iného aj splátky úrokov poskytnutých z fondu, sankcie za porušenie zmluvných podmienok, ako aj úroky z prostriedkov fondu uložených v banke. Z uvedeného vyplýva, že ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, z čoho vyplýva, že ide vlastne o činnosť obchodnú, ako aj činnosť poskytovania služieb širokej verejnosti, a preto aj žalobcu je možné subsumovať pod ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná je spotrebiteľkou, keď služby a pôsobnosť žalobcu využila v zmysle zákona č. 124/1996 Z. z. a v predmetnom právnom vzťahu nevystupovala v rámci svojej obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti. Keďže v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, súd prvej inštancie na vec správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka (avšak nie z dôvodu dohody v bode XII. 12.3. zmluvy) a správne vyhodnotil aj následky odstúpenia od zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka, teda, že zmluva sa zrušuje od počiatku, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Z uvedených dôvodov je správny tiež záver súdu prvej inštancie, že žalovaná uhradila žalobcovi viac, ako jej bolo zo strany žalobcu poskytnuté, preto je žaloba žalobcu nedôvodná, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol, je záver súdu prvej inštancie správny. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom k tomu, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR má odôvodnenie súdneho rozhodnutia podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), odvolací súd sa v rozhodnutí vyporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami, ktoré objasňujú skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia.
9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. Na záver ešte odvolací súd dodáva, že vzhľadom k tomu, že v napadnutom rozsudku je nesprávne označená právna zástupkyňa žalovanej, je potrebné túto chybu v písaní postupom podľa 224 CSP opraviť.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).