Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-122-2016.pdf
PDF · 111.05 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/122/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, proti žalovaným 1/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, 2/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, 3/ Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 1.971,64 eur s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 4C/264/2013-203 zo dňa 19.01.2016
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov konania vo výške 322,10 eur na účet jeho právneho zástupcu v určenej lehote. V dôvodoch, pre ktoré žalobu zamietol uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 1.971,64 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 27.09.2012 uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a ním ako postupníkom, postúpená bola naňho pohľadávka postupcu zo zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorú postupca uzatvoril 05.04.2004 so žalovanými v 1/ a 2/ rade, súčasťou ktorej sú všeobecné obchodné podmienky postupcu. Na základe zmluvy poskytol postupca žalovaným peňažné prostriedky. Žalovaný v 3/ rade prevzal na seba ručiteľský záväzok. Žalovaní zmluvné podmienky nesplnili, pohľadávka z tohto záväzkového vzťahu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 4.034,26 eura, ktorá pozostávala z istiny 3.353,03 eura, riadneho úroku 329,35 eura, úroku z omeškania 313,01 eura a ostatného príslušenstva 38,87 eura. Žalobca uplatnil splátky úveru splatné od 20.08.2010 do 20.03.2014 v počte 44 a celkovej výške 1.971,64 eura. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do 20.03.2014 sa stali splatnými 03.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky si v konaní neuplatnil, uplatnil však úrok z omeškania vo výške vyplývajúcej z právnych predpisov. Súd konštatoval, že vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 4C/264/2013-44 zo dňa 12.09.2013, proti ktorému podalo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník, odpor. Súd prvej inštancie po dokazovaní vykonanom na pojednávaní zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzku, nároky z ktorého boli predmetom konania tak ako bolo tvrdené v žalobe. Zmluva bola pod číslom XXXXXXXXX, uzatvorená 05.04.2004. Úver bol poskytnutý vo výške 3.319,39 eura za účelom rekonštrukcie rodinného domu, úroková sadzba bola vo výške 9,30 % ročne, periodicita splátok mesačne k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola 20.05.2004, konečná splatnosť úveru 20.03.2014. Dlžníkmi zo zmluvy boli žalovaný v 1/ rade a žalovaná v 2/ rade. Žalovaný v 3/ rade
dňa05.04.2004 podpísal so Slovenskou sporiteľňou, a.s. dohodu o ručení, na základe ktorej prevzal ručiteľský záväzok vo vzťahu k zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, ktorú so Slovenskou sporiteľňou, a.s. uzatvoril žalovaný v 1/ a žalovaná v 2/ rade. Pohľadávka zo záväzkového vzťahu, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola postúpená na žalobcu za základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE o postúpení pohľadávky. Právny predchodca žalobcu žalovaných upovedomil podaním z 15.10.2012 s tým, že pohľadávku je potrebné zaplatiť postupníkovi. Žalobca podaním z 15.10.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 15.10.2012. Právny predchodca žalobcu súdu oznámil, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená ku dňu 24.09.2012, z dôvodu postúpenia pohľadávky oznámením nedisponuje. Súd konštatoval, že žalovaný v 1/ a 2/ rade sa „nepripojili k návrhu“. Konštatoval taktiež, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS poukázalo na to, že žalobca je inkasnou spoločnosťou, aktivity ktorej nepodliehajú povoleniam Národnej banky Slovenska, nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu. Pokiaľ banka postúpila pohľadávku na subjekt, ktorý nie je bankou ani poskytovateľom úverov napriek tomu, že pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia nebola splatnou, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu, okrem toho banka ako postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníkovi. Nie je však známe, či táto výzva bola dlžníkovi doručená, ani spôsob a čas jej doručenia. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu mal za to, že žalobu bolo potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Podľa neho bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej sféry činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak, a to s odkazom na § 3 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Záväzkový vzťah vznikol z bankového úveru regulovaného špeciálnou právnou úpravou, zákonom o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť podlieha bankovému povoleniu a dohľadu Národnej banky Slovenska. Žalobca nepreukázal, aby disponoval takýmto povolením, na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaných fyzickým osobám bankami, teda bankovou činnosťou. Podľa súdu spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky banky môže byť iba pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné, teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu ak by banky postupovali živý úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V takom prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným, nebankovým subjektom. Bolo by to v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, pre takýto postup je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky. Pokiaľ žalobca sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a nepredložil vyhlásenie o tom, že splatnosť úveru vyhlásila Slovenská sporiteľňa, a.s., nemá ním vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru k 15.10.2012 žiadnu právnu váhu. Na takýto právny úkon podľa súdu žalobca nemá oprávnenie, nakoľko toto tvorí podmienky postúpenia. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol. Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53c, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), § 3 ods. 1, z ustanovení Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. - § 3 ods. 2, § 92 ods. 8. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol s odkazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, tak podľa žalobcu zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Predmetné ustanovenie je podľa neho potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Tento názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku,
s ktorou je dlžník v omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Poukázal na to, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínu splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, právnemu predchodcovi tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Pokiaľ v konaní jeho právny predchodca tvrdil, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená 24.09.2012, zo spisovej dokumentácie, ktorú mu odovzdal uvedené nevyplývalo a preto sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť listom z 15.10.2012. Táto skutočnosť po právnej stránke ničím neovplyvní oprávnenosť nároku žalobcu. Postúpením pohľadávky na neho prešlo oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, vyplýva to z § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postúpením pohľadávky stal sa jej veriteľom so zákonným právom na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatným celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku dlhu dlžníka. Týka sa výlučne spôsobu zaplatenia dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Poukázal na to, že jeho právny predchodca oznámil žalovaným postúpenia pohľadávky. Súd má povinnosť z uvedeného vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Pokiaľ súd argumentoval ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, toto ustanovenie podľa žalobcu nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie, ako z jeho systematického zaradenia vyplýva, upravuje jednu z výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Taktiež doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Poukázal taktiež na to, že súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Jeho právny predchodca by v takomto prípade ani písomnú výzvu žalovaným nezasielal, konal by v súlade s ust. § 98 ods. 8 zákona o bankách, a teda by neporušil bankové tajomstvo. Namietal taktiež neúčelnosť trov, zaplatenie ktorých mu uložil súd prvej inštancie vo vzťahu k Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.
3. Žalovaní ani Združenie pre ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
5. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách je, aby bol klient s plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a pokiaľ k postúpenie dôjde, ide o postúpenie neplatné. Súd zdôraznil taktiež to, že žalobca nie je subjektom disponujúcim bankovým povolením a mohol by vymáhať len zosplatnený úver, nie tzv. živý úver, ktorý bol na neho bankou postúpený.
6. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len „Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.
7. Súd prvej inštancie mal za to, že už to, že ide o postúpenie pohľadávky zo záväzkového vzťahu vzniknutého medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je bankou, vyžaduje pre platnosť osobitné predpoklady upravené zákonom o bankách. Žalovaní v 1/ a 2/ rade ako dlžníci uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver, ktorý mali dohodnutým spôsobom, v dohodnutom čase splácať, čo však porušili a s úhradou boli v čase postúpenia v omeškaní 1255 dní. Žalovaní ako z listín zo spisu vyplýva, výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená svoju pohľadávku zo zmluvy postúpiť inému subjektu (bod 19.6 Všeobecných obchodných podmienok), s ktorými sa, ako vyplýva z čl. V. bod 2 zmluvy oboznámili, čo prehlásili. So Všeobecnými obchodnými podmienkami sa oboznámil taktiež žalovaný v 3/ rade, čo vyplýva z čl. III. bodu 3 dohody o ručení. Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti a veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa. Má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Tak ako Občiansky zákonník, ani zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky. Relevantným nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať požiadavky na podnikanie bánk. Nie je zrejmé o aké konkrétne požiadavky by malo ísť, z rozsudku to nevyplýva. Komerčná banka je subjektom, ktorý podniká aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme depozitných produktov, t.j. s cudzími zdrojmi, vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového podnikania, a to nielen pri poskytovaní úveru. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t.j. vymáhanie pohľadávky nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie vysvetlenie úvah, ktoré naznačil, absentuje.
8. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sa má považovať za zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky. Z dôvodovej správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.
Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo: Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.
Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva. Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a akým spôsobom osoba, ktorá má byť týmto inštitútom chránená, sama porušuje svoje povinnosti plynúce z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť banka pripravená o možnosť zbaviť sa v záujme ostatných svojich klientov rizikovej pohľadávky v situácii, keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
9. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.
K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).
Účel zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.
10. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancia za dôvodnú. Rozsudok súdu prvej inštancie za taký, ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu názoru. Súd prvej inštancie rozhodol aj v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46 Ústavy SR), zaťažil tým svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP.
11. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu celého konania s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa a vo veci rozhodne. Súd prvej inštancie sa však osobitne bude zaoberať tým, že vo veci vydal dňa 12.09.2013 pod č. 4C/264/2013-44 platobný rozkaz. Predmetný platobný rozkaz bol žalovanému v 1/ rade doručený 18.09.2013, žalovanej v 2/ rade taktiež toho istého dňa. Nebol však doručený žalovanému v 3/ rade, vo vzťahu ku ktorému bol nárok uplatnený ako nárok voči ručiteľovi majúcemu v konaní postavenie samostatného procesného spoločníka. Voči vydanému platobnému rozkazu, ako zo spisu vyplýva, podalo odpor Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/357/2012 z 30.10.2013 pritom vyplýva, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania nenástávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v rozpore s názorom vyplývajúcim z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa nevysporiadal s tým, či odpor, ktorý bol podaný Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v postavení vedľajšieho účastníka vyvolal účinky predpokladané v tom čase platným Občianskym súdnym poriadkom (§ 173 ods. 2 veta druhá).
12. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.